Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-264-2016.pdf
PDF · 100.21 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/264/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený JUDr. Vratislav Šteffek, advokát, so sídlom Nám. Martina Benku 6, 811 07 Bratislava, proti žalovaným: 1/ O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/XX, W. S. N., 2/ E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. C. XXX, zastúpená opatrovníčkou Helenou Slobodníkovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Humenné, o zaplatenie 330,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 7C/287/2015-47 zo dňa 15.06.2016 takto
rozhodol:
1. Mení sa rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalované v 1./ a 2./ rade sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 178,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 24.1.2014 do zaplatenia, a to do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V prevyšujúcej časti sa rozsudok potvrdzuje.
3. Náhrada trov konania sa stranám nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol nasledovne: „Súd žalobu z a m i e t a. Žalovanej v 1. a 2.rade sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, § 53 ods. 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 120 ods. 1 a 4, § 153 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku.
3. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na Okresný súd Michalovce domáhal, aby súd zaviazal žalovanú v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 330,80 eur, úrok z omeškania vo výške 5,25% p.a. zo sumy 330,80 eur od 24.01.2014 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 14.05.2013 bola medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade ako dlžníkom a žalovanou v 2.rade uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX na čiastku 400 eur, za odplatu vo výške 152 eur. Zmluvou sa žalované zaviazali celkovú čiastku vo výške 552 eur uhradiť v 13 mesačných splátkach, a to prvých 3 mesačných splátkach vo výške 2 eur a ďalej v pravidelných 10 mesačných splátkach vo výške 54,60 eur. Prvá splátka bola splatná 10. deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia až do úplného zaplatenia bola splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky bol veriteľ oprávnený žiadať vrátenie celej dlžnej sumy spolu s úrokmi, ak sa nedohodnú zmluvné strany inak. Žalované do
dnešného dňa uhradili sumu 221,20 eur, pričom posledná uhradená suma vo výške 50 eur bola uhradená dňa 09.12.2014. Vzhľadom na to, že žalované neplnili riadne a včas v zmysle splátkového kalendára, žalobca im oznámil stratu výhody splátok v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka. V predžalobnej upomienke zo dňa 16.10.2013 žalobca upozornil žalované na uplatnenie práva žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. V oznámení o zosplatnení záväzku zo dňa 29.01.2014 žalobca oznámil žalovaným, že celý dlh sa stal splatným ku dňu 23.01.2014. Po zosplatnení záväzku bola uhradená suma vo výške 100 eur. Ku dňu vypracovania žaloby predstavuje dlžná čiastka sumu 5330,80 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom spolu s odplatou v celkovej sume 552 eur a čiastkou vo výške 221,20 eur, ktorá bola uhradená žalovanými.
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca síce doložil súdu zmluvu o spotrebiteľskom úvere, avšak nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci to, že žalovaným bol tento úver skutočne poskytnutý a v akej výške, ako ani to, koľko žalované na predmetný úver uhradili, resp. neuhradili. Keďže na základe predložených dôkazov nemohol súd pristúpiť k určeniu a prepočítaniu skutočného dlhu žalovaných, má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a preto žalobu zamietol v celom rozsahu.
5. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
6. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že už v samotnom návrhu na vydanie platobného rozkazu vyjadril presnú špecifikáciu dlžnej sumy žalovaných a svoje tvrdenia preukázal zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 16.10.2013, čiže nie je možné konštatovať, že by súdu nepredložil dôkazné prostriedky. Súdu boli rovnako predložené aj ďalšie dôkazy, a to predžalobné upomienky, oznámenia o zosplatnení záväzkov a podacie hárky na poštovú prepravu. Ani jeden zo žalovaných v priebehu celého sporu nenamietal, či nerozporoval žalobcom uplatnenú pohľadávku, čiže o výške dlhu nevznikol spor. V zmysle obchodných podmienok budú u dlžníka vedené záznamy o platbách v splátkovom kalendári, preto nie žalobca, ale žalovaní majú v dispozícii tento kalendár. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Žalované sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
8. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.
9. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.05.2013 vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalované v 1/ a 2/ rade ako spoludlžníčky uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 400 Eur. Úver bol poskytnutý za celkový úrok vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 14 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov. Za poskytnutie úveru si veriteľ v zmysle zmluvy účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov. RPMN činí pri splatnosti úveru na 7 mesiacov 66,19 % a pri splatnosti 13 mesiacov 67,70 %. Dlžník/ spoludlžník v zmysle čl. I zmluvy podpisom zmluvy potvrdil prevzatie istiny. Dlžník / spoludlžník sa zaviazal uhradiť v zmysle zmluvy veriteľovi istinu vo výške 400 Eur, odplatu vo výške 152 Eur, teda celkovú dlžnú čiastku v sume 552 Eur, a to v 13 mesačných splátkach (prvé 3 splátky vo výške 2 Eur a ďalej v pravidelných 10 mesačných splátkach vo výške 54,60 Eur, pričom prvá splátka je splatná 10. deň po uzavretí zmluvy, každá ďalšia až do úplného zaplatenia je splatná 30. Deň od splatnosti predchádzajúcej splátky). Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že veriteľ je oprávnený žiadať od dlžníka vrátenie celej dlžnej sumy po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením jednotlivej splátky, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak.
10. Listom zo dňa 16.10.2013 označeným ako „Predžalobná upomienka - výzva k úhrade dlžnej sumy“ žalobca vyzval žalované k úhrade dlžnej sumy vo výške 430,80 Eur s tým, že ak dlžnú sumu bezodkladne neuhradia, uplatní si právo a po uplynutí 15 dňovej lehoty v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka bude žiadať zaplatenie celej pohľadávky spolu so zmluvne dojednanými sankciami.
11. Listom zo dňa 29.01.2014 označeným ako „Oznámenie o zosplatnení záväzku“ žalobca žalovaným oznámil, že záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX bol v súlade so zmluvnými podmienkami ku dňu 23.01.2014 zosplatnený z dôvodu omeškania s jeho splácaním.
12. Za účelom preukázania zaslania listov zo dňa 16.10.2013 a 29.01.2014 žalovaným žalobca súdu predložil poštové podacie hárky.
13. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 zb. Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
14. Odvolací senát má za to, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzatvorená medzi stranami sporu dňa 14.05.2013 je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalované sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv (§ 52 a nasl.).
15. Predmetná zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru má formulárovú podobu, žalované nemali možnosť jej obsah podstatným spôsobom ovplyvniť, čo vytvára priestor pre uplatnenie kontroly zmluvných dojednaní súdom z hľadiska ich neprijateľnosti v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že dojednanie o výške úrokovej sadzby a odmeny za poskytnutie úveru (čl. I. zmluvy) nepredstavuje individuálne dojednanú podmienku, keďže tieto údaje sú vopred predtlačené vo formulári zmluvy, ktorý na podpis žalovaným predostrel žalobca (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
16. Spotrebiteľ bol v zmysle zmluvy povinný zaplatiť veriteľovi popri úrokoch vo výške 20 % z istiny za obdobie 13 mesiacov aj tzv. „odmenu za poskytnutie úveru“ vo výške 18 % z istiny, t.j. celkovo sumu 152 Eur. Je dôvodné dospieť k záveru, že táto odmena v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnutie úveru, a teda jej podstata a účel je rovnaký ako je to pri úroku. Z kauzálneho hľadiska odmena za poskytnutie úveru plní funkciu odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov, teda funkciu úrokov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odplata (152 Eur) za poskytnutie úveru v danom prípade predstavovala 38 % zo sumy istiny za obdobie 13 mesiacov, čo pri prepočte na ročnú sadzbu činí 35 %.
17. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
18. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .
19. Odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že odplata, úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o jej primeranosť a ani spod kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1, 6, § 39 Občianskeho zákonníka). Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C 484/08 - Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid proti Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios (Ausbanc): Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne. Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.
20. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Odvolací súd považuje za v rozpore s dobrými mravmi úroky predstavujúce viac ako 100 % oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v čase uzavretia zmluvy, t.j. 05/2013 - 11,22 % ročne v zmysle údajov zverejnených NBS o priemerných úrokových sadzbách pre úvery s dobou fixácie úrokovej sadzby od 1 do 5 rokov). V tejto súvislosti odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ je dojednanie o výške odplaty neplatné v celom rozsahu, nemožno ho ďalej ani moderovať. Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť
dohodu o výške odplaty ako absolútne neplatnú (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10); druhý výrok.
21. Zmluvne „dojednaná“ odplata za poskytnutý úver vo výške 35 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, pretože viac ako 3 - násobne prevyšuje priemerné úrokové miery podobného úveru v čase uzavretia zmluvy o úvere. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“
22. Žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba úrokov 35 % ročne nemá opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom.
23. Žalované v zmysle čl. I. podpisom zmluvy potvrdili prevzatie istiny vo výške 400 Eur. Skutočnosť, že úver im bol poskytnutý vo výške 400 Eur a že žalobcovi na predmetný úver doposiaľ uhradili 221,20 Eur v konaní rozporovaná nebola. Žalované rovnako nenamietali ani tvrdenie žalobcu, že ich záväzok zo zmluvy sa stal predčasne splatným dňa 23.01.2014.
24. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že žalovaným bola na základe zmluvy poskytnutá suma vo výške 400 Eur, pričom tieto žalobcovi vrátili sumu 221,20 Eur. Odvolací súd s ohľadom na uvedené a s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi z dôvodu neplatnosti dojednania o odplate túto nie je možné priznať, napadnutý rozsudok postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že zaviazal žalované na úhradu zvyšnej časti istiny, t.j. 178,80 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne, ktorý žalobcovi prináleží odo dňa, kedy sa žalované dostali do omeškania so zaplatením predmetnej sumy (§ 517 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády 87/1995 Z.z.), t.j. odo dňa nasledujúceho po zosplatnení dlhu (23.01.2014) a v prevyšujúcej časti rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Keďže žalované v 1/ a 2/ rade uzavreli zmluvu o úvere ako spoludlžníčky, odvolací súd ich zaviazal na zaplatenie ich solidárneho dlhu vyplývajúceho z predmetnej zmluvy spoločne a nerozdielne a v prevyšujúcej časti rozsudok ako vecne správny vo výroku potvrdil.
25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. V konaní boli strany so zreteľom na výšku nároku uplatnenú žalobou (330,80 Eur) a výšku nároku, ktorý bol žalobcovi rozhodnutím súdu priznaný (178,80 Eur) úspešné len čiastočne (úspech žalobcu 54,05 %, úspech žalovaných 45,95 %), odvolací súd preto rozhodol tak, že náhrada trov konania sa stranám nepriznáva.
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).