Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-60-2015.pdf
PDF · 120.44 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/60/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne O. Q., nar. XX. X.. XXXX, bývajúcej v Z., N. č. XX, zastúpenej JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, proti žalovaným 1. J. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom Z., N. č. XX, zastúpenému JUDr. Jaroslavou Plažákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Mäsiarska č. 4, 2. V. Q., nar. XX. XX. XXXX, bývajúcemu v Z., F. č. XX, zastúpenému JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Bajzova č. 2, Košice, 3. J. Q., nar. XX. X.. XXXX, bývajúcemu v Z., N. č. XX, t.č. bytom W. č. XX, okres Z. -., o zaplatenie 3 385,78 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 34C/152/2002-558 zo dňa 4.12.2014 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých zamietavých výrokoch.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1.rade povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 892 € s úrokom z omeškania vo výške 11 % ročne od 26. 4. 2004 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zamietol aj žalobu proti žalovaným v 2. a 3. rade. Uviedol, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne samostatným uznesením.
2. Súd tak rozhodol o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia v sume 136 000,- Sk (4 514,37 € ) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 11. 12. 2002 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Vydanie bezdôvodného obohatenia žiadala titulom užívania nehnuteľnosti za obdobie 17 mesiacov od augusta 2001 do decembra 2002, do výšky mesačného nájomného 8 000,- Sk. Žaloba bola podaná na Okresný súd Košice I ešte dňa 12.12.2002 a v tom čase žalobkyňou v 2.rade bola matka O. Q. O. Q., s ktorou boli podielovými spoluvlastníčkami k predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. rade je bývalý manžel žalobkyne a žalovaní v 2. a 3.rade sú jej synmi. Spoluvlastníctvo obe žalobkyne preukazovali listom vlastníctva č. XXXX, kde boli zapísané nehnuteľnosti, a to dom v kat.území V. X., J. Z., okr. Z. I a z toho vyplynulo, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou predmetného domu v podiele 3/4 a jej matka O. Q. v podiele 1 vo vzťahu k celku. V priebehu konania žalobkyňa vzala svoju žalobu celkomspäť a súd v tejto časti konanie zastavil. Žalobkyňa O. Q. tvrdila, že pre nezhody v spolužití s manželom bola nútená aj s najmladším synom R. sa v decembri 1999 z domu vysťahovať k svojej matke, pričom manželstvo so žalovaným v 1.rade bolo rozvedené. Žalovaní v 1. až 3.rade so žalobou nesúhlasili, žiadali ju zamietnuť. Žalovaný v 1.rade tvrdil, že sa podieľal na zveľaďovaní predmetnej nehnuteľnosti, pretože v uvedenom čase boli uskutočnené plynofikácia kúrenia, oplotenie a všetci žalovaní uvádzali, že mali v dome právo bývania odvodené od vlastníckeho práva matky ako členovia domácnosti.
3. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 30. 10. 2009 č.k. 10C/1158/2001-388, právoplatným dňa 22. 6. 2002 v 1. a 2. výroku, vo veci žalobkýň O. Q. a O. Q. proti J. Q., V. Q. a J. Q., mladšiemu, o vypratanie nehnuteľnosti a určení bytovej náhrady súd rozhodol o povinnosti žalobkýň spoločne a nerozdielne zabezpečiť žalovanému v 1. rade náhradný byt v lehote 3 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalovanému v 3. rade bytovú náhradu nepriznal a žiadnemu z účastníkov nepriznal tiež náhradu trov konania.
4. Okresný súd vo tejto veci rozhodol rozsudkom č.k. 34C/152/2002-323 zo dňa 20.6.2013 tak, že zaviazal žalovaných zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 3.385,78 € s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 25. 7. 2014 č.k. 11Co/586/2013-402 zrušil rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa § 451 ods. 1,2, § 458 ods. 1,2, podľa § 3 ods. 1, § 456, § 563 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Uzavrel, že právnym dôvodom bývania žalovaného v 1.rade v predmetnom dome žalobkyne, ktorá bola jeho podielovou spoluvlastníčkou v rozsahu 3, bol jej súhlas a rodinnoprávny vzťah, t.j. uzavreté manželstvo. Žalovaní v 2. a 3.rade bývali v rodinnom dome na základe rodinnoprávneho vzťahu k žalobkyni ako synovia žalobkyne a žalovaného v 1.rade. Odvolaním súhlasu a rozvodom manželstva žalobkyne a žalovaného v 1.rade tieto dôvody bývania u žalovaného v 1.rade zanikli. Rozsudkom Okresného súdu Košice I v konaní 10C/1158/2001 súd rozhodol o povinnosti žalobkyne zabezpečiť žalovanému v 1.rade náhradný byt. V tomto konaní žalobkyňa zobrala žalobu o vypratanie nehnuteľnosti v priebehu konania späť, a preto súd o povinnosti žalovaných vypratať nehnuteľnosť nerozhodoval. Žalobkyni ale vznikla povinnosť zabezpečiť žalovanému v 1.rade náhradný byt. V prípadoch, v ktorých po skončení nájmu svedčí osobe právo bývať v nehnuteľnosti do zabezpečenia bytovej náhrady, je táto osoba povinná platiť úhradu za užívanie bytu vo výške zodpovedajúcej výške nájomného za trvania nájomného vzťahu. Rovnakú povinnosť a v tej istej výške musí mať osoba, ktorej právo na bývanie predchádzalo nájomné právo, pretože úhrada sa platí za to isté právo, t.j. za právo na bývanie. Žalovaný v 1. rade nespochybňoval záver, že priestory v dome užíval. Tvrdil však, že z nehnuteľnosti odišiel pre správanie sa žalobkyne, ktorá odpojila dom od energií, preto nemohol nehnuteľnosť riadne užívať. Žalovaný v l. rade úhradu za právo bývania v rodinnom dome neplatil, napriek tomu, že bolo jeho povinnosťou tak činiť počas trvania jeho bývania v rozhodnej
- žalovanej dobe a jeho námietky, že dom chátral, platil všetky úhrady spojené s užívaním bytu, z nehnuteľnosti musel odísť a žalobkyňa mu nezabezpečila náhradné bývanie, nemajú v tomto žiaden právny význam. Ani jedna z týchto skutočností totiž nemôže privodiť zánik jeho práva na bývanie, ale ani zánik jeho povinnosti platiť úhradu za bývanie v rodinnom dome, ktorého podielovou spoluvlastníčkou bola žalobkyňa. Na strane žalovaného v 1.rade teda došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne v tomto smere. Bolo však zistené, že žalobkyňa v posudzovanej veci svojím správaním sťažila bývanie žalovaných, keď po odchode z nehnuteľnosti sa o nehnuteľnosť nestarala, ale neznemožnila nehnuteľnosť žalovaným užívať celkom, lebo žalovaní nehnuteľnosť užívali a na nápravu tohto stavu zanedbanej nehnuteľnosti žalovaní nevyužili všetky zákonné prostriedky. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade súd nenašiel naplnenie predpokladov pre aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Došlo k situácii, že žalobkyňa síce žalovanému v 1. rade bývanie v predmetnej nehnuteľnosti sťažila, ale neznemožnila, žalovaný v 1. rade podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti žalobkyni o uloženie povinnosti podať žiadosť o obnovenie dodávky vody a tomuto návrhu súd vyhovel. Takéto správanie žalobkyne žalovaný v 1. rade čiastočne znášal a všetkými zákonnými prostriedkami, ktoré mu prináležali, sa dôrazne nebránil a teraz nemôže absenciu nevyužitia všetkých týchto práv kompenzovať požiadavkou, aby bolo právo žalobkyni odopreté s poukazom na dobré mravy. Práve naopak, žalovaný v 1. rade úhradu za právo bývania neplatil, predbežným opatrením súdu mu bolo uložené umožniť žalobkyni užívanie nehnuteľností a odovzdať žalobkyni kľúče od priestorov, ktoré bol povinný jej umožniť užívať, preto získal bezdôvodné obohatenie tým, že jeho majetok sa nezmenšil, hoci by tomu inak, ak by túto povinnosť plnil, došlo, preto je žaloba vo vzťahu k žalovanému v 1. rade dôvodná a súd jej vyhovel.
5. Z rozvodového rozsudku Okresného súdu 11C/969/1999 zo dňa 19.6.2001, právoplatným dňa 27.7.2001 bolo zistené, že po rozvode manželstva bol maloletý syn žalobkyne a žalovaného v 1.rade R. zverený do výchovy a opatery matky. Žalovaný v 2. rade mal v rozhodnom období t.j. v období, za ktoré žalobkyňa požaduje bezdôvodné obohatenie vek 24 rokov a žalovaný v 3. rade vek 22 rokov. Žalovaný v 2. rade bol v čase užívania nehnuteľnosti študentom denného štúdia na vysokej škole a žalovaný v 3. rade bol nezamestnaný a nemal žiaden príjem. V súlade so Zákonom o rodine sa obaja rodičia
mali rovnakou mierou podieľať na výdavkoch spojených s bývaním, pretože v tom čase žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade nemali vlastný príjem a ani žiadny hodnotný majetok. Boli síce plnoletí, ale nezaopatrení a všetky potreby počas rozhodného obdobia im zabezpečoval ich otec - žalovaný v 1. rade, s ktorým žili v spoločnej domácnosti. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si voči žalovaným v 2. a 3.rade takouto formou plnila svoju vyživovaciu povinnosť, súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba je voči žalovaným v 2. a 3. rade neopodstatnená a proti nim žalobu zamietol.
6. Výšku nájmu súd prvej inštancie skúmal vykonaním dôkazov - vyžiadaním vyjadrenia realitných kancelárií a to ako výšku obvyklého nájmu. Uzavrel, že žalovaný v 1.rade užíval v dome plochu o rozmere 77,21 m2, t.j. kuchyňu, kúpeľňu, izbu, halu, komoru, spolu so žalovanými v 2. a 3.rade. Výška bezdôvodného obohatenia bola stanovená v závislosti od výšky zodpovedajúcej nájomnej zmluvy obvyklej v danom mieste a čase, súd spriemeroval stanoviská vyžiadaných realitných kancelárií a zistil priemerný nájom 210 € na mesiac, vynásobené 17 mesiacmi to činí 3570 €. Túto sumu delil tromi, pretože nehnuteľnosť užívali tri osoby - všetci žalovaní, čo predstavuje sumu 1.190 €, avšak z tejto sumy priznal žalobkyni ako bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného v 1.rade len 3/4 v závislosti od veľkosti jej spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti, čo predstavuje sumu 892 €. V prevyšujúcej časti teda aj voči žalovanému v 1.rade bola žaloba zamietnutá. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1.rade sa nezaplatením dlhu riadne a včas dostal do omeškania s povinnosťou zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po doručenie žaloby, t.j. od 26.4.2004 do zaplatenia vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, t.j. 11 %.
7. Proti zamietavým výrokom rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd napadnuté výroky súdu prvej inštancie zmenil tak, že jej žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná jej náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania. Zároveň si uplatnila trovy tohto odvolacieho konania vo výške 167,01 € za podané odvolanie, spolu s režijným paušálom a 20 % DPH. Namietala, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie sa nemôže stotožniť, pretože napriek skutočnosti, že bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a v rámci dokazovania bol pripojený spis Okresného súdu Košice I sp.zn. 10C/1158/2001- o vypratanie nehnuteľnosti, konajúci súd vykonané dôkazy v konaní ako celok nesprávne vyhodnotil a v konečnom dôsledku i nesprávne právne posúdil a rozhodol. V prvom rade namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia zo strany súdu prvej inštancie. Žalobkyňa vo svojom záverečnom zhrnutí pred rozhodnutím súdu prvej inštancie, berúc ohľadom na usmernenie krajského súdu, poukázala na rozhodné skutočnosti vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade. Svoje argumenty vyjadrila, ale súd prvej inštancie sa s nimi nevysporiadal, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Naopak súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení nesprávne dospel k záveru, že žalovaný v 3. rade bol v čase užívania nehnuteľnosti nezamestnaný a žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade nemali vlastný príjem a ani žiaden majetok. Žalobkyňa tvrdila, že preukázala v konaní dôkazmi (spis o vypratanie nehnuteľnosti), že žalovaný v 3. rade pracoval, kedy a kde pracoval, kedy bol evidovaný na Úrade práce, s čím je spojený nárok na peňažné dávky, preto žalovaný v 3. rade mal príjem za každých okolností. Namietala aj určenie výšky nájmu s tým, že nie je zrejmé, ako dospel konajúci súd k spriemerovaniu sumy nájmu a taktiež nevedno prečo uplatnil zo sumy 1190 € len 3/4 k celku. Poukázala na zachovanie zásady rovnosti účastníkov v konaní, povinnosť vziať do úvahy dôkazy zadovážené súdom, ale predložené aj zo strany žalobkyne, ako aj žalovaných. Tvrdila, že pri zohľadnení všetkých skutočností by priemer nájmu na 1 osobu predstavoval sumu 158 € mesačne. Násobkom mesiacov (17) predstavuje teda bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného 2.686 €. Napokon predmetnú nehnuteľnosť užívali žalovaní spolu so zariadením, ktoré pozostávalo aj z vecí patriacich do nevysporiadaného BSM účastníkov a táto skutočnosť sa v sume nájmu neodzrkadlila. Pokiaľ si žalobkyňa mala plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči žalovaným v 2. a 3.rade, bolo spravodlivé, aby sa na výdavkoch spojených so zabezpečením bývania ako naturálnej formy výživného podieľal taktiež aj žalovaný v 1.rade, ktorý bol na tom v rozhodnom období nepomerne finančne lepšie než ona, pričom jej bolo zverené do opatery maloleté dieťa so zdravotným postihnutím. Okrem toho žalovanému v 3.rade bol darovaný osobný motorový automobil MAZDA nemalej hodnoty, ktorý tvoril súčasť BSM žalobkyne a žalovaného v 1.rade a aj takto bola odčerpávaná jej vyživovacia povinnosť voči nemu. Jej jediným príjmom v rozhodnom čase bol invalidný dôchodok, z ktorého si nedokázala zabezpečiť svoje nevyhnutné potreby a preto jej bol priznaný príspevok na rozvedenú manželku (konanie Okresného súdu Košice I sp.zn. 20C/1328/2001). Pokiaľ súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na jej správanie s tým, že sťažila bývanie žalovaných a že sa po odchode nehnuteľnosti o túto dôsledne nestarala, tak súd opomenul, že práve ona ako spoluvlastníčka sa musela domáhať už len samotného prístupu do
vlastnej nehnuteľnosti. Tak logicky jej nebolo umožnené vykonávať ani bežnú údržbu, či rekonštrukciu nehnuteľnosti. Práve pričinením žalovaných bola nehnuteľnosť v dezolátnom stave. V súvislosti so žalovaným v 2.rade, ktorý sa po celý čas prezentoval ako nemajetný a odkázaný na výživu žalobkyne, tak poukázala na to, že na pojednávaní dňa 11.3.2002 žalovaný v 1.rade uviedol, že ďalšie práce na dome (v Poproči) budú závisieť od finančných prostriedkov predovšetkým našich detí V. a J., ktorí stavbu v súčasnosti financujú zo svojich príjmov. Žalovaný v 1.rade ďalej uviedol, že stavbu rodinného domu financuje peňazí, ktoré on vrátil J. a V. na vkladné knižky v mesiaci december 2001 vo výške 60.000,-Sk a 100.000,-Sk, pričom z uvedených peňazí niečo financovali do budúcna i budú financovať, nakoľko chcú čo najskôr dokončiť okná a prízemie rodinného domu. Ubytovanie žalovanému v 2.rade zabezpečovalo vojsko, dňa 9.1.2002 mu bol zo strany žalovaného v 1.rade darovaný dom v Z., bol teda vlastníkom ďalšej nehnuteľnosti. Jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery mu umožňovali prispievať za bývanie svojej matke. V súvislosti so žalovaným v 3.rade poukázala na to, že žalovaný v 1.rade v konaní Okresného súdu Košice I sp.zn. 10C/1158/2001 uviedol, že od mesiaca december 2000 pracuje jeho syn J., t.j. žalovaný v 3.rade, ktorý skončil SOU elektronické bez maturity. Osobný automobil Mazda bol v roku 2000 darovaný práve tomuto žalovanému a išlo o automobil, ktorý zakúpil žalovaný v 1.rade spolu so žalobkyňou. Na pojednávaní dňa 4.6.2004 žalovaný v 3.rade sám uviedol, že chce poukázať na to, že predtým pracoval, zo zamestnania odišiel dobrovoľne a v súčasnosti si pomáha brigádnicky. Teda tento žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že by bol odkázaný na pomoc svojej matky, práve naopak jeho majetkové pomery mu umožňovali prispievať matke za bývanie a bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by k tejto povinnosti zaviazaný nebol. V ďalšom argumentovala aj správaním žalovaných v 2. a 3.rade s tým, že tieto skutočnosti vyplývajú aj zo spisového materiálu v konaní na Okresnom súde Košice I sp.zn. 11C/969/99 ( o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom). Žalovaný v 2.rade sa voči nej choval neprístojne, dokonca ju udrel a jeho tvrdenie, že v predmetnom dome býval, ale užíval len maličkú izbičku v suteréne sa nezakladá na pravde, pretože jeho tvrdenie vyvrátila výpoveď žalovaného v 1.rade na pojednávaní dňa 11.3.2002. Aj žalovaný v 3.rade uvádzal v konaní nepravdy, pretože pracoval od r. 2000, financoval stavbu v Q., bol majiteľom osobného motorového vozidla Mazda a mal vedomosť o tom, že jeho otec vlastní nehnuteľnosť v Z., ktorá bola neskôr darovaná jeho bratovi. V konaní bolo tiež pozabudnuté na skutočnosť, že na žalobkyňu bolo podané trestné oznámenie z dôvodu, že mala okradnúť priateľku žalovaného v 3.rade. Ak možno teda hovoriť o rozpore s dobrými mravmi, tak len vo vzťahu k žalobkyni a to zo strany žalovaných. Poukázala na ust. § 43 ods. 2 Zákona o rodine, ktoré hovorí, že dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich a ak žije v spoločnej domácnosti s rodičmi je povinné podieľať sa osobnou pomocou na spoločných potrebách rodiny a prispievať na úhradu potrieb rodiny podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov. Žalobkyňa nemala vyriešenú bytovú otázku, bola nútená so synom R. bývať u svojej matky v tiesnených podmienkach, predmetnú nehnuteľnosť nemohla užívať v celku a musela sa domáhať súdnou cestou toho, aby jej bolo umožnené jej vlastnú nehnuteľnosť užívať.
8. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný v 1.rade, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, žalobkyni nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že jej odvolanie nepovažuje za dôvodné. Žalobkyňa v 1.rade sa dlhodobo usiluje uvádzaním účelových tvrdení a poloprávd vytrhnutých z kontextu zabezpečiť si finančné prostriedky a tak je tomu aj v tomto prípade. Pokiaľ v odvolaní žalobkyňa uvádza, že jej jediným príjmom bol invalidný dôchodok a výživné na rozvedenú manželku, jej skutočné príjmy boli úplne iné a boli presne rozpísané v rozsudku Krajského súdu v Košiciach 7CoP/35/2005-164, z ktorého vyplynulo, že k invalidnému dôchodku v roku 2002 poberala žalobkyňa aj 3.400,-Sk na osobnú asistentku, kompenzáciu na motorové vozidlo, diétne stravovanie a k tomu jej posielal podľa rozhodnutia súdu ako rozvedený manžel 2.000,-Sk a výživné na syna R. 1.800,-Sk. Nemožno teda hovoriť o dobrých mravoch v prospech nej, ktorá sa dokáže súdiť s vlastnými deťmi. V súvislosti s výškou úrokov, ktoré požaduje žalovaný v 1.rade považuje zo strany žalobkyne tento nárok ako účelovo uplatnený v snahe „zhojiť sa na úrokoch“. Opätovne poukázal na to, že ako manžel mal právo bývania v predmetnom dome a vysťahovať sa z neho mal až potom, čo by mu bol zabezpečený zo strany žalobkyne náhradný byt, ktorú povinnosť si však žalobkyňa nesplnila. Žalobkyňa nikdy počas konania nepožiadala Centrum právnej pomoci o poskytovanie právnych služieb a to teda nesvedčí o jej nepriaznivej sociálnej situácii.
9. K odvolaniu sa vyjadril aj žalovaný v 2.rade V. Q., ktorý uviedol, že považuje napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správne a rozsudok je dostatočne odôvodnený, súd sa dostatočne vysporiadal s namietanými skutočnosťami, dôkladne posúdil všetky dôkazy a vo veci spravodlivo rozhodol. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že malo u neho dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v
čase, keď bol študentom denného štúdia na Vojenskej leteckej akadémii, poukázal na ust. § 62 a nasl. Zákona o rodine a na vyživovaciu povinnosť žalobkyne voči nemu., Tvrdil, že žalobkyňa ako matka sa o neho ani osobne, ani finančne nestarala a poskytnutie bývania bola jediná forma, akou mu zabezpečovala jeho základnú existenčnú potrebu. Hneď po doštudovaní vysokej školy, keď prestal byť nezaopatreným dieťaťom, z predmetnej nehnuteľnosti odišiel a začal sa starať sám o seba. Preto k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu na jeho strane nedošlo. Namietal aj tvrdenia žalobkyne, že počas bývania v dome (jeho a ostatných žalovaných) došlo k schátraniu nehnuteľnosti. Naopak, bez ich snahy by dom úplne schátral, pretože žalobkyňa na jeho údržbu ničím neprispievala a z výpovede zo dňa 11.3.2013 zreteľne vyplýva, že disponovala v tom čase kľúčmi od predmetnej nehnuteľnosti a rovnako potvrdila, že vo vstupe ani v užívaní nehnuteľnosti on jej nijako nebránil. K jeho majetkovým pomerom ohľadne domu v Z. uviedol, že jeho otec - žalovaný v 1.rade sa rozhodol tento dom previesť darom do jeho výlučného vlastníctva, avšak nehnuteľnosť neužíval, ani nemohol využiť na zabezpečenie svojho bývania v rozhodnom období, pretože bola vzdialená od miesta vysokej školy vyše 400 km. Dôvodom, pre ktorý v roku 1997 prerušil štúdium na Technickej univerzite bolo, že vtedy neprešiel kritériami na absolvovanie zápočtov, a preto sa už počas prerušenia pripravil na nástup na vojenskú leteckú akadémiu a celé jeho konanie smerovalo vždy k tomu, aby využil čas riadne si dokončiť vysokú školu a mohol sa postarať sám o seba. Matka mu argumentami o tom, že sa doma povaľoval a nosil si domov dievčatá nesmierne ubližuje. Tieto skutočnosťami však napokon nemajú žiadne vplyv na posúdenie vyživovacej povinnosti matky, voči nemu a nie je mu ani zrejmé, prečo tieto nepravdivé tvrdenia žalobkyňa na svoju obranu používa. Tiež sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobkyne, že ju mal fyzicky udrieť, toto nikdy neurobil. Naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá naňho vztiahla ruku, on je to však nikdy nevrátil. V rozhodnom období nie sú jej tvrdenia pravdivé o tom, že by bol mal nejaký príjem, než aký uviedol a žalobkyňa mala neporovnateľne lepšie životné podmienky ako on, napriek tomu sa žiadnym spôsobom nepodieľala na jeho výchove a starostlivosti po tom, ako zo spoločnej domácnosti odišla.
10. K podanému odvolaniu zo strany žalobkyne sa písomne vyjadril aj žalovaný J. Q., ktorý požadoval ponechať v platnosti rozhodnutie súdu s tým, že s ním v celom rozsahu súhlasí. Poukázal na správanie sa matky voči nemu, keď hovorí v odvolaní o dobrých mravoch, zrejme nevie, čo tieto slová znamenajú. Asi pre ňu znamenajú možnosť ako dostať od niekoho peniaze pre svoju potrebu, ona ani nevie ako žije a pracuje a ako vyzerá jeho syn (jej vnuk). Od januára 2000 ho na to ani raz neopýtala, ako žije a či niečo nepotrebuje. Jeho finančnú situáciu, ako i zdravotný stav jeho zdravotne postihnutého syna už dokladoval okresnému súdu a tieto dôkazy sú založené v spise. Finančná situácia jeho rodiny sa nezmenila, a preto akokoľvek by odvolací súd rozhodol, nebude môcť matke zaplatiť nič, lebo zabezpečenie jeho syna, zabezpečenie jeho rodiny je preňho prvoradé a na iné výdavky mu už nezostáva.
11. Žalobkyňa podávala odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 a krajský súd vec prejednával v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) účinného od 1.7.2016.
12. Podľa ust. § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 vety prvej tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas a oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, preskúmal napadnuté výroky rozsudku aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Prvý, zaväzujúci výrok rozsudku nebol odvolaním napadnutý, preto nebol predmetom preskúmania a stal sa právoplatným.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.5.2017, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
15. Žalobkyňa použila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., platného a účinného v čase podania odvolania. Za súčasne platnej právnej úpravy, ide o odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd
berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
16. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré boli napadnuté odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 CSP).
17. Odvolacie námietky odvolateľov boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
18. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je vyčerpávajúce, preto na neho v plnom rozsahu odkazuje.
19. Námietky žalobkyne ohľadne nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku neobstoja, a to ani vo vzťahu k zamietnutiu jej žaloby súdom prvej inštancie o žalovaným v 2. a 3. rade, jej synom. Synovia mali vzhľadom na rodinný vzťah so žalobkyňou právo dom užívať bez ohľadu na skutočnosť, či ho v rozhodnom období ona užívala alebo nie. Išlo o mladých ľudí, z ktorých jeden mal 23 rokov a študoval a druhý mal 22 rokov a bol nezamestnaný, lebo len s malým príjmom nezbavovalo žalobkyňu prispievať na ich výživu takýmto naturálnym spôsobom (poskytnutím bývania bezodplatne). V konaní nebolo preukázané, že by sa títo žalovaní chovali k matke takým spôsobom, že by bolo proti dobrým mravom, aby si vyživovaciu povinnosť voči nim plnila, Skutočne správne uzavrel súd prvej inštancie, že by bolo skôr proti dobrým mravom od nich v rozhodnom období platby za užívanie domu požadovať.
20. Neobstoja ani námietky žalobkyne ohľadne zistenia obvyklého nájmu v rozhodnom období a v porovnateľných nehnuteľnostiach, pretože súd vzal do úvahy objektívne zistené stanoviská realitných kancelárii a z týchto súm aj vychádzal pri určení priemeru.
21. Dostatočne jasne a zrozumiteľne tiež odôvodnil výpočet výšky bezdôvodného obohatenia, ak zistenú sumu za rozhodné obdobie delil počtom osôb a následne žalobkyni priznal len sumu, rovnajúcu sa jej spoluvlastníckemu podielu v predmetnej nehnuteľnosti.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože súd prvej inštancie si vymienil v zmysle v čase rozhodovania platného procesného predpisu, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej osobitným uznesením, ktorým rozhodne aj o nároku účastníkov na náhradu trov odvolacieho konania.
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).