Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/352/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcu: Rímsko- katolícka cirkev, farnosť Dovalovo, so sídlom Liptovský Hrádok, Dovalovo 201, IČO: 31 920 667, proti žalovanému: G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. - Y. E., Z. XXX/XX, o zaplatenie 5.000 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 2C/8/2016-169 zo dňa 9.5.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 5.000 eur s úrokom z omeškania 9 % od 27.4.2012 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, m e n í tak, že žalobu zamieta.

Vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutom, z o s t á v a rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.000 eur s úrokom z omeškania 9 % od 27.4.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto výroku rozsudku. 2. Vo zvyšnej časti (o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 5.000 eur od 3.2.2012 do 26.4.2012) žalobu zamietol.

3. Na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný nevrátil žalobcovi sumu 5.000 eur, ktorú si od neho požičal. Žalovaný nepoprel, že od žalobcu prevzal predmetnú sumu. Medzi sporovými stranami však bolo sporné, či suma 5.000 eur bola pôžičkou žalobcu žalovanému, ako to tvrdil žalobca, alebo šlo o zálohu na práce, ktoré žalovaný pre žalobcu v rozhodnom období mal vykonať, ako uvádzal žalovaný. 4. Žalovaný adresoval žalobcovi list zo dňa 27.4.2012, v ktorom uviedol, že potvrdzuje pôžičku, ale nevedel, že peniaze sú cirkevné, nakoľko mu mal v minulosti zástupca žalobcu napísať, že sú to jeho osobné peniaze; ďalej uviedol, že sa mu peniaze nedarí získať, aby dlh splatil; ďalej uviedol, že sa snaží o to, aby to bolo čím skôr, avšak nepodarilo sa mu predať pozemky v Podturni; záverom listu uviedol, že dúfa, že sa mu v krátkom čase podarí pôžičku vrátiť. Tento listinný dôkaz, podľa názoru okresného súdu, jednoznačne svedčí o tom, že (ním) žalovaný potvrdil pôžičku od žalobcu, čím sa podarilo vyvrátiť obranu žalovaného, že peniaze predstavovali zálohu za práce. Zároveň žalovaný nejednoznačne, a teda nedôveryhodne špecifikoval druh prác vykonávaných pre žalobcu, ktorých sa záloha mala týkať, keď na jednej strane uvádzal, že šlo o práce ohľadom daňových vecí, na strane druhej tvrdil, že šlo

o práce ohľadom sprostredkovania a získania pozemkov od farára H.. Považoval za zarážajúce, že v minulosti žalovaný tak isto vykonával práce pre žalobcu, pričom tieto riadne fakturoval a boli mu zaplatené, avšak v tomto prípade samotný žalovaný uviedol, že sumu, ktorú prezentoval ako zálohu za práce, nevyfakturoval, a bolo na ňom, ako naloží s peniazmi. Žalovaný tvrdil, že list zo dňa 27.4.2012 napísal pod nátlakom, pomýlil sa, bola to jeho chyba, avšak nevedel o tom súdu predložiť žiadne dôkazy, a uvedené zostalo podľa súdu prvej inštancie len v rovine tvrdení. 5. Záver, že žalovanému bola poskytnutá pôžička, nevyvrátil ani príjmový pokladničný doklad č. 40/2011, ktorý vyhotovil zástupca žalobcu, a v ktorom bolo omylom uvedené, že bola prijatá od žalovaného suma 5.000 eur titulom pôžičky a jej vrátenie bolo dohodnuté do konca roka 2011. Okresný súd totiž mal za zrozumiteľne vysvetlené, že sa jednalo o chybu predchádzajúceho správcu farnosti. 6. Návrh žalovaného, aby bol vypočutý svedok D.. J. H., H. diecézny biskup, súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodný, nakoľko by bol nehospodárny. Menovaný svedok bol vypočutý v predchádzajúcom konaní vedenom na tamojšom súde pod sp.zn. 8Cb/15/201, pričom sa nevedel vyjadriť ohľadom pôžičky vo výške 5.000 eur. 7. Pokiaľ ide o príslušenstvo uplatnenej pohľadávky, okresný súd vychádzal z toho, že žalobca nepreukázal, dokedy mala byť pôžička vrátená. V liste zo dňa 27.4.2012 pôžičku žalovaný potvrdil a uviedol, že peniaze sa mu nepodarilo zohnať, preto dospel okresný súd k záveru, že žalovaný sa práve (až) uvedeným dňom dostal do omeškania. Nakoľko si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania už od 3.2.2012, v tejto časti (t.j. vo zvyšku) bola žaloba zamietnutá.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 300 eur (súdny poplatok za návrh) a 1.501,74 eur (trovy právneho zastúpenia) s povinnosťou zaplatiť uvedené čiastky do 3 dní od právoplatnosti tohto výroku rozsudku. V danej spojitosti aplikoval § 142 ods. 3 O.s.p., keď žalobca mal neúspech v pomerne nepatrnej časti (žaloba bola zamietnutá ohľadom nároku na zaplatenie časti príslušenstva). Trovy, ktorých náhradu žalobcovi voči žalovanému priznal, podrobne špecifikoval. Záverom dodal, že vzhľadom na zastúpenie žalobcu advokátom je žalovaný povinný sumu náhrady trov uhradiť na účet právneho zástupcu žalobcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že krajský súd žalobu žalobkyne zamietne, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 10. Primárne namietal, že právny zástupca žalobcu nemal platné splnomocnenie/poverenie a konal z vlastnej iniciatívy. Osoba, ktorá podpísala plnomocenstvo JUDr. E. na zastupovanie žalobcu, nebola štatutárnym zástupcom žalobcu, pričom žalobca sa konania/pojednávaní nezúčastňoval, žalovaný ho nevidel, nebolo mu umožnené sa s ním stretnúť a klásť mu otázky. Neskorší štatutárny zástupca farnosti Dovalovo, ktorý mal podpísať plnomocenstvo udelené G.. E. dňa 12.4.2016, nastúpil v júli 2015, teda o veciach, ktoré sa diali v rokoch 2011-2012, nemohol vedieť a dodnes nevie. Žalovaný tu dodal, že v jeho prítomnosti Mons. J. H. telefonoval novému farárovi do Dovalova, a povedal mu, aby nič nepodpisoval a aby vec zrušil, avšak na pojednávaní dňa 9.5.2016 bolo o veci urýchlene rozhodnuté. 11. Ďalej odvolateľ namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci okresným súdom, ktorý odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy - výsluch svedka D.. J. H., ktorý s ním o celej veci rozhodoval a komunikoval s ním. Naopak, vypočul svedka protistrany farára B. D., ktorý klame a nemá problém pred súdom zdvihnúť prsty a prisahať, že hovorí pravdu. Menovaný klamal aj v trestnom konaní a na základe jeho klamstiev bol farár J. H. odsúdený na 12 rokov väzenia (aj keď ho neskôr krajský súd zbavil viny) aj s teraz už nebohou X. L., ktorá rozsudok neuniesla a spáchala samovraždu. B. D. klamal aj v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp.zn. 8Cb/15/2014, kde hovoril, čo mu prikázal JUDr. E., avšak v danom konaní súd pripustil svedka D.. J. H., ktorý potvrdil, že žalovaný pracoval pre farnosť. V danom prípade okresný súd žalobu zamietol a krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil; Najvyšší súd SR dovolanie JUDr. E. proti rozsudku krajského súdu odmietol. B. D. klamal, že peniaze boli cirkevné

- zo zvončekov a z milodarov, ktoré však nemal zaevidované. Pritom v Dovalove je málo katolíkov, zvonček za týždeň bol cca 30-70 eur, neskôr, po probléme s predajom pozemkov, veriaci do zvončeka nedávali a milodary už vôbec nie. Na strane druhej menovaný svedok uviedol, že peniaze bol vybrať z účtu, ale doklad nemá (str. 4 posledná veta prvého odseku napadnutého rozsudku). Taktiež priznal, že žalovaného klamal, keď mu písal, že ide o jeho peniaze, ktoré potrebuje na auto, ktoré si kúpil. Snažil sa teda oklamať žalovaného, aby sa dostal skôr k peniazom. Na nič z uvedeného okresný súd nereagoval. Pritom zistiť pravdu bolo jednoduché - výsluch D.. J. H., ktorý o veci vie a je mu ľahko zistiť, odkiaľ B. D. peniaze vzal. Odvolateľ dodal, že netvrdí, že peniaze neprevzal, ale teraz nevie zistiť, aké a čie boli.

12. Podľa žalovaného sa okresný súd v rámci dokazovania nevysporiadal s otázkou, či šlo o pôžičku alebo o zálohu na úhradu výdavkov za práce, ktoré žalovaný vykonal v súvislosti so získaním pozemkov od p. H.. Odvolateľ zdôraznil, že išlo jednoznačne o zálohu na výdavky spojené s veľmi komplikovaným získavaním a prevodom pozemkov na cirkev - farnosť I., čo sa mu nakoniec aj podarilo, a uvedené povedal vo svojej výpovedi aj D.. J. H. v konaní sp.zn. 8Cb/15/2014. Okresný súd však dal za pravdu nedôveryhodnému svedkovi B. D.. 13. Ďalej odvolateľ uviedol, že pôžičku nepotreboval, keď pre farnosť pracoval; keby ju potreboval, ľahko ju mohol dostať od banky. Potreboval hlavne peniaze na vecné výdavky pri práci. Poukázal na príjmový doklad č. 40/2011 zo dňa 5.12.2011, podpísaný žalovaným aj B. D., kde je napísané, že ide o zálohu na práce. S menovaným sa žalovaný ústne dohodol, že faktúry posielať nemusí, šlo o ústne dojednané sumy peňazí, a ohľadom nich menovanému podklady podpísal. Práce, ktoré žalovaný vykonával, viackrát opísal v listoch B. D., ako aj biskupskému úradu. 14. List zo dňa 27.4.2012, v ktorom žalovaný potvrdil, že pôžičku vráti, vznikol tak, že mu B. D. viackrát povedal, že peniaze nie sú cirkevné, ale jeho, a že ich potrebuje na splatenie auta. Žalovaný ho ľutoval, preto mu list poslal. B. D. povedal (po poučení JUDr. E.), že žalovaného chcel oklamať, aby mu žalovaný peniaze vrátil, ale že žalovaného klamstvom priviedol k pomýlenej snahe mu pomôcť, a teda do omylu, už súd neuznal. Žalovaný uviedol, že mu bolo známe, že si B. D. kúpil v tom čase auto, tak mu uveril. Odvolateľ zároveň poukázal na list menovaného zo dňa 5.2.2014, v ktorom sa spomína aj sporných 5.000 eur, a jasne sa uvádza, že ide o peniaze za prácu, ktorú žalovaný vykonal, a za ktorú žalovanému ďakuje.

15. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. 16. Uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a s jeho závermi. Odvolacie námietky žalovaného označil za nedôvodné. Vykonaným dokazovaním, predovšetkým z dôkazu - listu z dňa 27.4.2012, bolo preukázané, že žalovaný adresoval predmetný list žalobcovi, v ktorom uviedol, že potvrdzuje pôžičku, pričom sám uvádza, že nevedel, že peniaze sú cirkevné, nakoľko mu mal v minulosti zástupca žalobcu napísať, že sú to jeho osobné peniaze. Tento listinný dôkaz jednoznačne preukazuje pôžičku od žalobcu, čím sa podarilo zároveň vyvrátiť tvrdenia žalovaného, že peniaze predstavovali zálohu za práce. Okresný súd jednoznačne uviedol, prečo zamietol návrh žalovaného na výsluch Mons. J. H.. Nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nie je vadou spôsobujúcou odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom, zakladajúcou prípustnosť dovolania (napr. R 37/1993, R 125/1999).

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP; nedotknutým preto zostal rozsudok okresného súdu v odvolaním žalovaného nenapadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti) na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil podľa § 388 tak a,ko je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

18. Úvodom sa žiada konštatovať, že neobstojí argumentácia žalovaného o nedostatku splnomocnenia pre právneho zástupcu žalobcu. Odvolateľ neoznačil konkrétnu osobu, ktorá mala podpísať plnomocenstvo za žalobcu JUDr. E., a ktorá nebola štatutárnym zástupcom žalobcu. Krajský súd konštatuje, že menovaný právny zástupca žalobcu konal od začiatku na základe plnomocenstva udeleného mu/podpísaného B. D. dňa 11.4.2014. V tom čase bol menovaný správcom farnosti Dovalovo, minimálne táto otázka nebola medzi stranami sporná. Skutočnosť, že neskôr, dňa 12.4.2016, splnomocnil menovaného právneho zástupcu na zastupovanie žalobcu v konaní neskorší štatutárny zástupca farnosti Dovalovo, ktorý, podľa tvrdenia žalovaného, nemohol vedieť o udalostiach, ktoré sa udiali v rokoch 2011-2012, nemá vplyv na jeho oprávnenie konať ako štatutárny zástupca farnosti. Krajský súd dodáva, že pokiaľ by aj nedošlo k udeleniu „nového“ plnomocenstva neskorším štatutárnym zástupcom farnosti Dovalovo, bol by JUDr. E. bez ďalšieho oprávnený konať za žalobcu na základe pôvodného plnomocenstva zo dňa 11.4.2014, a to aj po tom, čo by došlo k zmene v osobe štatutárneho zástupca farnosti Dovalovo.

19. Inak je odvolanie žalovaného vecne opodstatnené. Krajský súd totiž, po podrobnom zopakovaní dokazovania (listinným dôkazmi - predovšetkým uznesenie OR PZ Liptovský Mikuláš ČVS:ORP-527/ OEK-LM-2013 zo dňa 10.1.2014, list - „Potvrdenie o príjme finančných prostriedkov“ zo dňa 5.2.2014, list žalovaného žalobcovi zo dňa 25.3.2014, list - „Potrebné informácie„ zo dňa 14.3.2014, príjmový

pokladničný doklad č. 40/2011 zo dňa 5.12.2011, list - „Vrátenie požičaných finančných prostriedkov“ zo dňa 20.2.2012, list - „Vrátenie peňazí“ zo dňa 27.4.2012 vrátane pokladničného dokladu zo dňa 5.12.2011, komunikácia s daňovými úradmi na č.l. 115 až 136 spisu) na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že medzi sporovými stranami nedošlo k pôžičke. 20. Napadnutému rozsudku okresného súdu síce nemožno vytknúť nedostatok náležitého odôvodnenia, nesprávnym je však konštatovaný záver (okresného súdu) o tom, že určujúcim/podstatným dôkazom nasvedčujúcim existencii zmluvy o pôžičke je obsah listu žalovaného zo dňa 27.4.2012.

21. Je pravdou, že žalovaný v liste zo dňa 27.4.2012 uviedol, že potvrdzuje pôžičku, ale že nevedel, že sú to peniaze cirkevné, nakoľko minule mu písal (B.; pozn. krajského súdu), že peniaze sú jeho súkromné. Zároveň však okresný súd úplne opomenul zohľadniť/vyhodnotiť obsah listu zo dňa 5.2.2014 označeného ako „Potvrdenie o príjme finančných prostriedkov“ (č.l. 66 spisu) adresovaného žalobcom žalovanému, v zmysle ktorého žalobca, okrem iného, vyzýva žalovaného, aby mu predložil buď faktúru alebo úradné potvrdenie na prevzatie sumy 5.000 eur kvôli vnútornej evidencii (pokladňa farnosti), s tým, že keď mu požadovaný doklad zašle, bude všetko v poriadku a za poctivú prácu tak žalovaný dostane viac než 15.000 eur. Pritom v predchádzajúcej časti predmetného listu žalobca uvádza úhrady, ktoré realizoval v prospech žalovaného, a to 2.244,70 eur na prvú faktúru, 1.040,27 eur na ďalšiu faktúru a na sumu 7.017 eur bolo vystavené potvrdenie o príjme. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ mal žalovaný za prácu vykonanú v prospech žalobcu dostať viac než 15.000 eur, aj suma 5.000 eur bola plnením žalobcu žalovanému za vykonanú prácu. Ide pritom dátumovo o neskoršiu listinu, než u sporného listu žalovaného zo dňa 27.4.2012. 22. Zároveň z obsahu písomného podkladu označeného ako „Dohoda o vysporiadaní a uznaní prevzatých záloh za prácu podľa ústnych dohôd za základe splnomocnenia o zastupovaní zo dňa 20.8.2009“, zo dňa 12.1.2015, podpísaného Mgr. B. D. a žalovaným vyplýva, že žalovaný vykonával tri základné druhy prác pre žalobcu: jednak zastupoval B. D. v trestnej veci voči obvineným J. H. a X. L., ďalej pracoval na usporiadaní daní Farnosti Dovalovo a nakoniec pracoval na získaní - vrátení prostriedkov farnosti Dovalovo v súvislosti s predajom pozemkov a zmluvou o provízii podpísanou B. D. ako štatutárnym zástupcom farnosti Dovalovo.

23. Predmetnú zásadnú okolnosť, a to že žalovaný vykonával práce pre žalobcu aj po roku 2009, čo bolo medzi stranami sporné, mal krajský súd jednoznačne preukázané na základe žalovaným predložených listinných podkladov podkladov - napr. „Splnomocnenie“ zo dňa 20.8.2009, ktorým B. ako štatutárny zástupca Farnosti Dovalovo splnomocnil žalovaného konaním vo veci predaja pozemkov kúpnou zmluvou zo dňa 28.12.2007 a vymáhania peňazí, ktoré neboli farnosti Dovalovo zaplatené; „Žiadosť o odpustenie penálov“ adresovaná žalovaným Daňovému úradu Liptovský Mikuláš (a následné rozhodnutie Daňového úradu Liptovský Mikuláš zo dňa 3.2.2010 o povolení úľavy žalobcovi zo sankcie a rozhodnutie Daňového úradu Liptovský Mikuláš zo dňa 25.2.2010 o odpísaní daňového nedoplatku); podanie adresované žalobcom žalovanému zo dňa 1.2.2011 označené ako „Preplatok dane rok 2005-06, vrátenie na farský účet“; výzva Daňového úradu Liptovský Mikuláš zo dňa 12.5.2011 žalobcovi na odstránenie pochybností v podanom daňovom priznaní, s poznámkou o doručení žalovanému; výzva Daňového úradu Liptovský Mikuláš zo dňa 13.8.2012 žalobcovi na podanie iného typu účtovného výkazu, s poznámkou o doručení žalovanému. Spoluprácu žalobcu so žalovaným, resp., že žalovaný „pomáhal“ farnosti Dovalovo v rokoch 2008 až 2013 potvrdil v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp.zn. 8Cb/15/2014 aj svedok D.. J. H.; okrem toho uviedol, že z ich strany - ako biskupstva, bola možno chyba, že netrvali na tom, aby sa urobila medzi farnosťou Dovalovo a JUDr. E. nejaká dohoda o finančnom vyrovnaní, a že od JUDr. E. dostal informácie, čo všetko robil, a bolo vecou farára v Dovalove, aby to akceptoval a prípadne preplatil. 24. Pokiaľ ide o list žalovaného zo dňa 27.4.2012, krajský súd si osvojil logické vysvetlenie žalovaného, že predmetný list napísal v omyle, do ktorého ho uviedol B. D. svojím tvrdením, že sumu 5.000 eur poskytol žalovanému nie z cirkevných prostriedkov, ale zo svojich vlastných, súkromných a nevyhnutne/ súrne potrebuje zaplatiť zakúpené auto (o kúpe ktorého žalovaný aj vedel). Skutočnosť, že nepravdivo uviedol žalovanému, že sa jedná o jeho súkromné prostriedky, v úmysle získať ich od žalovaného skôr, potvrdil samotný B. D. vo svojej výpovedi na pojednávaní 13.42016. Žalovaný, mysliac si (na základe uvedenia do omylu), že prevzal súkromné prostriedky B. D. (t.j. nie cirkevné na predpokladaný/ dohodnutý účel - zastupovanie), potvrdil v liste zo dňa 27.4.2012 pôžičku od menovaného. V skutočnosti však šlo o prostriedky žalobcu poskytnuté žalovanému ako záloha na práce, ktoré mal pre žalobcu vykonať.

25. Pokiaľ ide o ne/fakturovanie prác vykonaných žalovaným pre žalobcu v súvislosti so zálohou 5.000 eur ako argument majúci svedčiť v prospech pôžičky, v minulosti žalovaný žalobcovi fakturoval práce dvakrát (faktúra na 2.244,70 eur a faktúra na 1.040,27 eur), zároveň však, ohľadom ďalšej sumy 7.017 eur, žalovaný žalobcovi vystavil „len“ potvrdenie o príjme, ako to vyplýva z vyššie označeného listu žalobcu zo dňa adresovaného žalovanému. Pritom skutočnosť, že suma 7.017 eur bola žalobcom žalovanému uhradená v súvislosti s činnosťou žalovaného pre žalobcu, potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/15/2014-147 zo dňa 4.2.2015 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/124/2015 zo dňa 21.10.2015).

26. Ani čiastočne nebola zodpovedaná otázka, na čo by si žalovaný potreboval požičať 5.000 eur. Svedok B. D. pritom uviedol, že ho žalovaný pôvodne telefonicky požiadal o pôžičku až 30.000 eur, pričom mu nepovedal, na čo peniaze potrebuje; žalovaný mu mal povedať len toľko, že bude mať sponzora, ktorý mu peniaze dá, a tie potom vráti žalobcovi. Nakoľko mal menovaný svedok z prostriedkov farnosti Dovalovo v pokladni k dispozícii len sumu 5.000 eur, túto mu požičal. Objasnením účelu pôžičky, resp. motívu žalovaného mohol žalobca podať celistvejší obraz prejednávanej veci. Skutočnosť, že tak neučinil, hoci žalovanému požičal všetky prostriedky farnosti Dovalovo, ktoré mal v tom čase k dispozícii (podľa jeho tvrdenia), vyznieva v prospech žalovaného, ktorý tvrdil, že si požičať nepotreboval.

27. Napokon, nie je zrejmé, čo sledoval odvolateľ svojou argumentáciou ohľadom pôvodu poskytnutých prostriedkov, keď spochybňoval tvrdenia žalobcu, že šlo o prostriedky „zo zvončeka“ a z milodarov. Uvedená otázka nie je pre rozhodnutie veci podstatná. Medzi stranami ani nebolo sporné, že došlo k odovzdaniu žalovanej sumy žalobcom žalovanému.

28. Zhrnúc opísané, logické vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania (osobitne i vo vzájomných súvislostiach) v súdenej veci nevyhnutne vedie k záveru, že sporná suma nepredstavuje pôžičku, ale bola žalobcom žalovanému poskytnutá ako záloha na práce, ktoré tento pre neho vykonával. Záverom - a bez vplyvu na konštatované právne závery - odvolací súd len poukazuje na celkovo (minimálne) neetický charakter postupu oboch sporových strán v súvislosti s poskytovaním pokútneho právneho zastupovania.

29. O trovách konania (pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom) - o nároku na ich náhradu

- rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1, § 378 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní v plnej miere úspešný, preto mu krajský súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O konkrétnej výške týchto trov (po ich vyhodnotení v zmysle hľadísk uvedených v § 251 rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

30. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.