Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoKR/16/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Z.H., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX XX G. - H. I., zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Petrom Svrčekom, advokátom so sídlom O. XXXX/X, XXX XX V., proti žalovanému: SKP, k.s., so sídlom Námestie SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 44 915 691, správca úpadcu: Karin Gogoláková VPIK CHINCHILLA - servis, s miestom podnikania Medvedzie 166/49, 027 44 Tvrdošín, IČO: 35 015 039 (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 18.01.2017 do 18.01.2018), o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/35/2014-64 zo dňa 22. marca 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/35/2014-64 zo dňa 22. marca 2016 v napadnutých výrokoch, ktorým súd určil, že žalobca je voči úpadcovi Karin Gogoláková VPIK CHINCHILLA - servis, s miestom podnikania Medvedzie 166/49, 027 44 Tvrdošín, IČO: 35 015 039 veriteľom pohľadávky vo výške istiny 152.692,02 Eur a úroku vo výške 32.421,64 Eur titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006, prihlásenej prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014 v konkurze na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 1K/29/2013 a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je voči úpadcovi Karin Gogoláková VPIK CHINCHILLA - servis, s miestom podnikania Medvedzie 166/49, 027 44 Tvrdošín, IČO: 35 015 039, veriteľom pohľadávky vo výške istiny 152.692,02 Eur a úroku vo výške 32.421,64 Eur titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006, prihlásenej prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014 v konkurze na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 1K/29/2013. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 32 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 9, 15, 16, 19 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), § 657 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 658 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 558 Občianskeho zákonníka, okresný súd žalobe čiastočne vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že na pojednávanie nariadené na 22.03.2016 sa účastníci konania a právny zástupca žalobcu nedostavili. Žalobca a jeho právny zástupca ospravedlnili neúčasť na pojednávaní písomným podaním z 21.03.2016 a žiadali, aby okresný súd vec prejednal aj v ich neprítomnosti a o uplatnenom nároku rozhodol na základe listinných dôkazov predložených žalobcom. Žalovaný neúčasť na pojednávaní ospravedlnil

elektronickým podaním doručeným okresnému súdu dňa 21.03.2016 a uviedol, že všetky skutočnosti, ktoré považoval za potrebné vo vzťahu k dôvodom spornosti a popretia pohľadávky žalobcu uviesť, boli obsiahnuté vo vyjadrení z 05.01.2015. Zotrval na tom, že žalobca v prihláške ani v žalobe nepreukázal, v akej výške existuje ním prihlásená pohľadávka po výkone záložného práva.

3. Podľa úradného záznamu na č.l. 42 spisu, konkurz na majetok úpadkyne bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 1K/29/2013-48 zo dňa 21.01.2014, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 17/2014 dňa 27.01.2014 s účinkami vyhlásenia konkurzu 28.01.2014. Uznesením o vyhlásení konkurzu bol do funkcie správcu úpadcu ustanovený JUDr. František Feník, so sídlom kancelárie K. XXXX/XX, XXX XX L.. Uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 1K/29/2013-160 zo dňa 12.05.2014 bol za správcu úpadcu ustanovený SKP, k.s., so sídlom kancelárie Veľká Okružná 43, 010 01 Žilina, IČO: 44 915 691. Posledný deň základnej prihlasovacej lehoty bol 15.03.2014 a posledný deň lehoty na popretie pohľadávok prihlásených v základnej prihlasovacej lehote bol 14.04.2014.

4. Prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014 si žalobca v konkurze na majetok úpadkyne vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 1K/29/2013 prihlásil pohľadávku v celkovej výške 280.953,31 Eur, z toho istina 152.692,02 Eur a úroky 128.261,29 Eur. Ako právny dôvod vzniku pohľadávky žalobca uviedol pôžičku 152.692,02 Eur (4.600.000,- Sk) poskytnutú úpadkyni na základe Zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 18.12.2006 medzi žalobcom ako veriteľom a úpadkyňou ako dlžníčkou s tým, že svoj záväzok dlžníčka uznala dňa 10.05.2010. V prílohe prihlášky pohľadávky žalobca predložil Zmluvu o pôžičke datovanú dňom 10.12.2006, podpísanú úpadkyňou podľa osvedčenia o pravosti podpisu dňa 18.12.2006, uzatvorenú medzi žalobcom ako veriteľom a úpadkyňou ako dlžníkom. V zmysle čl. I. bod 1. touto zmluvou sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 4.600.000 Sk v deň podpísania zmluvy. Dlžník prehlásil, že poskytnutú pôžičku 4.600.000 Sk prijíma a zaväzuje sa ju vrátiť veriteľovi spolu s úrokom vo výške 12 % ročne v splátkach, a to prvá splátka vo výške 500.000 Sk + alikvotná výška úroku do 30.06.2007, druhá splátka vo výške 1.000.000 Sk + alikvotná výška úroku do 30.12.2007, tretia splátka vo výške 1.000.000 Sk + alikvotná výška úroku do 30.06.2008 a štvrtá splátka vo výške 2.600.000 Sk + alikvotná výška úroku do 30.12.2008. V zmysle čl. I. bod 2. dlžník potvrdil podpisom tejto zmluvy, že prevzal od veriteľa sumu 4.600.000 Sk v hotovosti pri podpise tejto zmluvy.

5. V prílohe prihlášky pohľadávky žalobca ďalej predložil listinu označenú ako uznanie dlhu spísanú úpadkyňou v Tvrdošíne 10.05.2010, z ktorej vyplývalo, že dolepodpísaná Gogoláková Karin VPIK - CHINCHILLA - servis, IČO: 35 015 039 s označeným rodným číslom, miesto podnikania Medvedzie 166/49-29, 027 44 Tvrdošín uznáva v súlade s ust. § 558 Občianskeho zákonníka čo do dôvodu a výšky svoj dlh 152.692,02 Eur (4.600.000 Sk), ktorý má voči veriteľovi Z. I. s označeným dátumom narodenia a bydliskom titulom nesplatenej pôžičky, ktorú jej veriteľ poskytol na základe Zmluvy o pôžičke z 18.12.2006. Dlh 152.692,02 Eur s príslušenstvom sa zaviazala vrátiť veriteľovi najneskôr do 30.12.2012. Totožnú Zmluvu o pôžičke a listinu označenú ako uznanie dlhu predložil žalobca v prílohe žaloby.

6. Žalobca ďalej predložil Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenú medzi úpadkyňou ako záložcom a žalobcom ako záložným veriteľom k predmetu záložného práva definovaného v čl. I. Zmluvy označením nehnuteľností zapísaných na Katastrálnom úrade v Žiline, Správa katastra Tvrdošín, katastrálne územie Y. na LV č. XXXX vo výlučnom vlastníctve úpadkyne. V čl. II. Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam je identifikovaná zabezpečená pohľadávka ako Zmluva o úvere č. 9990039086 uzatvorená medzi úpadkyňou, dlžníkom Z. A. s označeným bydliskom a rodným číslom a postupcom, ktorý v čl. II. Zmluvy o zriadení záložného práva nie je identifikovaný a ktorý mal na základe označenej úverovej zmluvy poskytnúť úpadkyni a Z. A.ver vo výške 2.004.000 Sk (66.520,61 Eur), ktorý záväzok mal byť uznaný v Notárskej zápisnici N 249/2005, Nz 25198/2005 spísanej notárom JUDr. Miloslavom Kováčom so sídlom v G., ulica L. č. X a ktorá pohľadávka mala byť na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo 07.10.2005 postúpená na žalobcu, označeného v Zmluve o zriadení záložného ako záložný veriteľ. Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam je datovaná dňom 24.07.2009 a je na nej pečiatka „REGISTER V 1311/09-2".

7. Žalobca ďalej predložil kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi úpadkyňou v zastúpení žalobcom v postavení záložného veriteľa ako predávajúcim a obchodnou spoločnosťou Lekáreň TERNO, s.r.o., IČO: 36 414 425 ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným správou katastra Tvrdošín pre katastrálne územie Y. na LV č. XXXX, totožným s predmetom záložného

práva v zmysle vyššie uvedenej Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam s tým, že z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva, že k prevodu predmetných nehnuteľností došlo pri výkone záložného práva, ktorého vklad bol povolený rozhodnutím správy katastra Tvrdošín pod č. V 1311/2009 dňa 18.09.2009. V čl. IV. kúpnej zmluvy je ďalej konštatované, že kupujúci berie na vedomie skutočnosť, že zmluvné záložné právo V 1310/2009 nezanikne.

8. Listom zo dňa 14.04.2014 (č.l. 6 spisu) správca úpadkyne oznámil žalobcovi, že ním prihlásenú pohľadávku v celkovej výške 280.953,31 Eur poprel v celej výške. „Správca uviedol, že veriteľ preukazuje prevzatie pôžičky listinou uznanie dlhu úpadcom zo dňa 10.05.2010. V tomto uznaní nie je špecifikovaná istina a úrok nesplatenej pôžičky, ktorý je dohodnutý v Zmluve o pôžičke vo výške 12 % ročne. Výpočet uplatneného úroku 128.261,29 € je nepreskúmateľný. Správca zistil z dostupných dokladov, že na veriteľa mal byť postúpený dlh úpadcu z úverovej zmluvy č. 9990039086 zo dňa 03.06.2005, na základe ktorej mal byť poskytnutý úver 2.004.000 Sk, resp. 66.520,61 € úpadkyni a jej bývalému manželovi Z. A., pričom za postupníkom má byť veriteľ, ale nie je zrejmé, kto je postupca. Ak postupcom je veriteľ, je tu právny rozpor, nakoľko fyzická osoba nemôže postúpiť pohľadávku sama sebe, t.j. nemôže byť postupcom a postupníkom v jednej osobe. Správca ďalej zistil, že veriteľ k prihláške priložil Zmluvu o pôžičke datovanú 10.12.2006. Z dostupných dokladov má správca preukázané, že na pohľadávku z pôžičky poskytnutej veriteľom úpadcovi zo dňa 10.12.2006 (čl. II. písm. A Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 24.07.2009) bolo záložné právo realizované predajom nehnuteľnosti špecifikovaných v bode I. Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 24.07.2009. Nehnuteľnosti boli odpredané nadobúdateľovi Lekáreň TERNO, s.r.o, IČO: 36 414 425 za kúpnu cenu 480.000 €, z toho 94.000 € za pozemky a 386.000 € za stavbu hala pre veľkochov králikov. Za daného stavu má správca za to, že výška pohľadávky veriteľa je sporná a podľa uvedených dokumentov bola uspokojená v plnej výške. Z tohto pohľadu je potom aj pohľadávka nepreskúmateľná čo do výšky.“

9. Podľa výňatku z konečného zoznamu pohľadávok v konkurze na majetok úpadkyne vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 1K/29/2013 (č.l. 43 spisu) pohľadávka žalobcu prihlásená prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014 v celkovej sume 280.953,31 Eur bola popretá čo do právneho dôvodu s odôvodnením, že veriteľ preukazuje prevzatie pôžičky listinou uznanie dlhu úpadcom zo dňa 10.05.2010, v ktorom nie je špecifikovaná istina a úrok nesplatenej pôžičky, ktorý je dohodnutý v Zmluve o pôžičke vo výške 12% ročne. Výpočet uplatneného úroku 128.261,29 Eur je nepreskúmateľný. Správca zistil z dostupných dokladov, že na veriteľa mal byť postúpený dlh úpadcu z úverovej zmluvy č. 9990039086 zo dňa 03.06.2005, na základe ktorej mal byť poskytnutý úver vo výške 2.004.000 Sk (66.520,61 Eur) úpadkyni a jej bývalému manželovi Z. A., „pričom za postupníkom má byť veriteľ, ale nie je zrejmé, kto je postupca. Ak postupcom je veriteľ, je tu právny rozpor, pretože fyzická osoba nemôže postúpiť pohľadávku sama sebe, t.j. nemôže byť postupcom a postupníkom v jednej osobe“. Zároveň bola popretá výška prihlásenej pohľadávky v celej prihlásenej sume s odôvodnením, že veriteľove pohľadávky boli uspokojené realizáciou záložného práva predajom nehnuteľností, z ktorého bol uspokojený dlh do výšky 400.000 Eur.

10. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Y. ku dňu 28.07.2012 boli zapísané pozemky a stavby vo vlastníctve úpadkyne, o.i. aj tie, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi úpadkyňou v zastúpení žalobcom ako záložným veriteľom a spoločnosťou Lekáreň TERNO, s.r.o., IČO: 36 414 425 dňa 14.08.2012. V časti C listu vlastníctva ťarchy je zapísané záložné právo v prospech žalobcu na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísané pod V 1310/2009 zo dňa 18.09.2009 - 450/09 a záložné právo v prospech žalobcu na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísané pod V 1311/2009 zo dňa 18.09.2009 - 451/09. Nad rámec listinných dôkazných prostriedkov predložených žalobcom v konaní, predložil Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenú dňa 24.07.2009, vrátane dodatku č. 1 k tejto zmluve zo dňa 09.09.2009 uzatvorenú medzi úpadkyňou ako záložcom a žalobcom ako záložným veriteľom. Predmet záložného práva je definovaný v čl. I. tejto zmluvy ako nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie Y., ktoré totožné nehnuteľnosti sú predmetom záložného práva aj na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenému medzi úpadkyňou a žalobcom dňa 24.07.2009 zapísanou pod V 1311/09-2. Zabezpečené pohľadávky sú definované v čl. II. tejto zmluvy o zriadení záložného práva, o.i. ako pohľadávka v celkovej výške 152.692,02 Eur s príslušenstvom z dôvodu nesplatenia pôžičky poskytnutej záložným veriteľom záložcovi dňa 10.12.2006. Na prvej strane Zmluvy o zriadení záložného práva je pečiatka „REGISTER V 1310/09-2“ (č.l. 35 a nasl. spisu).

11. Predmetom konania v prejednávanej veci bola incidenčná žaloba o určenie pravosti popretej pohľadávky žalobcu podľa § 32 ods. 9 a 15 ZKR. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že žalobca si prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014 prihlásil v konkurze na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 1K/29/2013 pohľadávku titulom pôžičky poskytnutej úpadkyni vo výške 152.692,02 Eur (4.600.000 Sk) na základe Zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 18.12.2006 medzi žalobcom ako veriteľom a úpadkyňou ako dlžníkom, ktorý záväzok dlžníčka uznala dňa 10.05.2010. Pohľadávka bola žalobcom prihlásená vo výške istiny 152.692,02 Eur a úrokov 128.261,29 Eur. Oboznámením sa s výňatkom z konečného zoznamu pohľadávok v konkurze na majetok úpadkyne týkajúceho sa spornej pohľadávky žalobcu v spojení s obsahom písomného oznámenia správcu úpadkyne o popretí pohľadávky žalobcu mal okresný súd zistené, že sporná pohľadávka žalobcu bola zo strany správcu úpadcu popretá v celom rozsahu čo do právneho dôvodu a výšky, určenia ktorých sa žalobca môže domáhať incidenčnou žalobou podľa § 32 ods. 9 a 15 ZKR. Okresný súd konštatoval, že v prejednávanej veci boli naplnené hmotno-právne podmienky podania incidenčnej žaloby, keďže žaloba bola podaná aktívne legitimovaným subjektom, a to žalobcom ako veriteľom popretej pohľadávky a smeruje proti pasívne legitimovanému subjektu, žalovanému ako správcovi úpadkyne. Zároveň okresný súd konštatoval, že bola naplnená dikcia § 32 ods. 15 veta druhá, v zmysle ktorej v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške. Pokiaľ ide o zachovanie lehoty na podanie incidenčnej žaloby 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky, v prejednávanej veci nebol zistený presný dátum doručenia oznámenia správcu úpadkyne zo dňa 14.04.2014 o popretí spornej pohľadávky žalobcovi. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že podľa zistených skutočností, oznámenie o popretí pohľadávky, ktoré je datované 14.04.2014 bolo odosielané 14.04.2014, dátum doručenia zo spisu nevyplýval a bolo to v období medzi 22.04.2014 a 29.04.2014. Na základe uvedeného možno konštatovať, že napriek tomu, že v konaní nebol zistený presný deň doručenia oznámenia o popretí spornej pohľadávky žalobcovi, je zrejmé, že pokiaľ oznámenie o popretí pohľadávky je datované dňom 14.04.2014 a najskôr týmto dňom bolo žalobcovi správcom úpadkyne zasielané, tak pokiaľ by okresný súd aj vychádzal z dátumu jeho doručenia žalobcovi už 14.04.2014, tak lehota na podanie incidenčnej žaloby by uplynula najskôr dňom 16.05.2014. Za situácie, keď žaloba bola podaná na Okresnom súde Žilina dňa 12.05.2014, ako to vyplývalo z prezenčnej pečiatky Okresného súdu Žilina na č.l. 1 spisu, bolo nevyhnutné konštatovať, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote vyplývajúcej z § 32 ods. 9 ZKR.

12. Na základe dokazovania vykonaného oboznámením sa s obsahom listinných dôkazných prostriedkov predložených účastníkmi konania mal okresný súd preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom došlo k vzniku platného záväzkovo-právneho vzťahu, a to uzatvorením Zmluvy o pôžičke dňa 18.12.2006 (č.l. 45 spisu). Na základe uvedenej zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol úpadkyni ako dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 4.600.000 Sk, ktorú dlžníčka prijala a zaviazala sa ju vrátiť žalobcovi spolu s úrokom vo výške 12 % ročne v štyroch splátkach v dojednanej výške a lehote splatnosti tak, ako tieto vyplývajú z čl. I. bod 1. Zmluvy o pôžičke. Zároveň úpadkyňa v postavení dlžníka podpisom zmluvy potvrdila (čl. I. bod 2.), že prevzala od veriteľa sumu 4.600.000 Sk v hotovosti pri podpise tejto zmluvy. Následne dňa 10.05.2010 úpadkyňa uznala v súlade s § 558 Občianskeho zákonníka čo do dôvodu a výšky svoj dlh 152.692,02 Eur (4.600.000 Sk), ktorý má voči žalobcovi titulom nesplatenej pôžičky, ktorú jej žalobca poskytol na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006 a tento dlh s príslušenstvom sa zaviazala vrátiť žalobcovi najneskôr do 30.12.2010. Predložené uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka založilo vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh úpadkyne voči žalobcovi v čase uznania trval, pričom v konaní neboli žalovaným označené ani navrhnuté žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by domnienku existencie dlhu úpadkyne voči žalobcovi v čase jeho uznania spochybňovali. Písomné uznanie dlhu zo dňa 10.05.2010 považoval okresný súd za dostatočne určité a zrozumiteľné z hľadiska vymedzenia tak právneho dôvodu uznávaného dlhu (nesplatená pôžička poskytnutá veriteľom na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006) ako aj čo do výšky 152.692,02 Eur (4.600.000 Sk), ktorá suma zodpovedala sume finančných prostriedkov prenechaných žalobcom úpadkyni na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.12.2006. Dostatočnej určitosti a zrozumiteľnosti uznania dlhu nebráni tá skutočnosť, že v písomnom uznaní dlhu nie je špecifikovaná konkrétna výška príslušenstva uznávaného dlhu titulom úroku z nesplatenej pôžičky. Zo znenia uznania dlhu vyplýva, že suma 152.692,02 Eur predstavuje istinu uznávaného dlhu, nakoľko v rámci písomného uznania sa úpadkyňa zaväzuje vrátiť túto sumu s príslušenstvom najneskôr do 30.12.2012 a zároveň označuje titul uznávaného dlhu ako nesplatená pôžička. Z uvedeného podľa okresného súdu vyplývalo, že suma 152.692,02 Eur v sebe príslušenstvo pôžičky nezahŕňa.

13. Pokiaľ v rámci písomného popretia spornej pohľadávky správca úpadcu poukazoval na postúpenie dlhu úpadcu z úverovej zmluvy č. 9990039086 zo dňa 03.06.2005, na základe ktorej mal byť poskytnutý úver vo výške 2.004.000 Sk úpadkyni a jej bývalému manželovi, pričom za postupníkom má byť veriteľ, avšak nie je zrejmé, kto je postupca a pokiaľ postupcom je veriteľ, tak je tu právny rozpor, nakoľko fyzická osoba nemôže postúpiť pohľadávku sama sebe, t.j. nemôže byť postupcom a postupníkom v jednej osobe, tak okresný súd konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, akým spôsobom tieto skutočnosti súvisia so spornou pohľadávkou žalobcu prihlásenou s vymedzeným právnym dôvodom vzniku pohľadávky Zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom a úpadkyňou ako dlžníkom dňa 18.12.2006. Ďalej, pokiaľ žalovaný v priebehu konania poukazoval na to, že nie je zrejmé, ako žalobca naložil s výťažkom z výkonu záložného práva vo výške 480.000 Eur a v akom rozsahu došlo z tohto výťažku k uspokojeniu prihlásenej pohľadávky žalobcu, a teda nebolo zrejmé, či prihlásená pohľadávka existuje a v akom rozsahu, tak okresný súd poukázal na obsah listinných dôkazných prostriedkov predložených v konaní, a to kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi úpadkyňou zastúpenou žalobcom ako záložným veriteľom a spoločnosťou Lekáreň TERNO, s.r.o., IČO: 36 414 425 zo dňa 14.08.2012, z obsahu ktorej vyplýva, že pri uzatvorení tejto kúpnej zmluvy dochádzalo k realizácii záložného práva zapísaného na Správe katastra Tvrdošín pod V 1311/2009, ktoré bolo zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14.08.2012, REGISTER V 1311/09-2 (č.l. 8 a nasl. spisu), v zmysle ktorej záložné právo bolo zriadené na zabezpečenie inej pohľadávky než je sporná pohľadávka žalobcu prihlásená v konkurze na majetok úpadkyne prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014. Záložné právo na zabezpečenie spornej pohľadávky žalobcu bolo zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 24.07.2009 zapísanej v REGISTRI V pod 1310/09-2 (č.l. 35 a nasl. spisu), pričom v konaní nebolo preukázané, že by dochádzalo k realizácii záložného práva na základe tejto Zmluvy o zriadení záložného práva zabezpečujúcej splnenie pohľadávky žalobcu na základe Zmluvy o pôžičke uzatvorenej s úpadkyňou dňa 10.12.2006. V zmysle žalovaným predloženej Kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2008 záložné právo bolo realizované na uspokojenie inej pohľadávky, než je sporná pohľadávka žalobcu. Preto realizácia tohto záložného práva nemohla mať vplyv na uspokojenie pohľadávky žalobcu voči úpadkyni zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006. Zo strany žalovaného ďalej v konaní neboli označené ani predložené žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by spochybňovali výšku žalobcom prihlásenej pohľadávky, pokiaľ ide o istinu zo zmluvy o pôžičke v sume 152.692,02 Eur, ktorej právny dôvod ako aj výšku žalobca v konaní preukázal predloženou Zmluvou o pôžičke zo dňa 18.12.2006 v spojení s písomným uznaním dlhu zo strany úpadkyne zo dňa 10.05.2010.

14. V rámci popretia spornej pohľadávky žalobcu, správca úpadkyne ďalej poukázal na to, že výpočet uplatneného úroku 128.268,29 Eur je nepreskúmateľný. Okresný súd konštatoval, že z prihlášky pohľadávky žalobcu spôsob výpočtu uplatnených úrokov vo výške 128.261,29 Eur nevyplýva. V podanom návrhu na začatie konania žalobca uvádzal, že ide o úrok vo výške 12 % ročne zo sumy pôžičky 152.692,02 Eur za obdobie od 18.12.2006 do 18.12.2013, ktorý dátum bližšie nekonkretizoval. Z ustanovení Zmluvy o pôžičke čl. I. bod 1. vyplývalo, že úpadkyňa sa zaviazala poskytnutú pôžičku vo výške 4.600.000 Sk (152.692,02 Eur) „vrátiť veriteľovi (navrhovateľovi) spolu s úrokom vo výške 12 % ročne v štyroch splátkach vo výške 500.000 Sk splatnej do 30.06.2007, vo výške 1.000.000 Sk splatnej do 30.12.2007, vo výške 1.000.000 Sk splatnej do 30.06.2008 a vo výške 2.600.000 Sk splatnej do 30.12.2008, vždy s alikvotnou výškou dojednaného úroku.“

15. Z § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka priamo nevyplýva, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky, pričom ide o ustanovenie dispozitívne. Úroky z pôžičky tak môžu byť dojednané tak za dobu skutočného užívania istiny pôžičky dlžníkom, t.j. do jej faktického vrátenia veriteľovi, ako aj za dobu od poskytnutia pôžičky do jej splatnosti. Okresný súd mal za to, že pokiaľ medzi veriteľom a dlžníkom v Zmluve o pôžičke nebolo dojednané inak, úroky predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov, resp. za dočasné užívanie prenechaných finančných prostriedkov, patria veriteľovi do dňa splatnosti pôžičky. Dňom splatnosti pôžičky dochádza ku kapitalizácii dojednaného úroku z pôžičky a v prípade oneskoreného vrátenia peňažných prostriedkov veriteľ má právo požadovať odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti pôžičky úroky z omeškania ako sankciu za omeškania so splnením peňažného záväzku, a to zo sumy istiny pôžičky ako aj zo sumy nezaplatených kapitalizovaných úrokov. „Nakoľko zo Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi navrhovateľom a úpadkyňou iné dojednanie zmluvných strán nevyplýva, navrhovateľovi patrí dojednaný úrok 12% ročne len do dňa splatnosti pôžičky. Výška úroku z prvej splátky vo výške 500.000 Sk pri sadzbe 12 % ročne od poskytnutia pôžičky 18.12.2006 do

splatnosti prvej splátky 30.06.2007 predstavuje 32.054,79 Sk, úrok z druhej splátky vo výške 1.000.000 Sk odo dňa poskytnutia pôžičky do splatnosti druhej splátky 30.12.2007 predstavuje 124.273,97 Sk, úrok z tretej splátky vo výške 1.000.000 Sk odo dňa poskytnutia pôžičky do splatnosti tretej splátky 30.06.2008 predstavuje 184.438,35 Sk a úrok zo štvrtej splátky vo výške 2.600.000 Sk odo dňa poskytnutia pôžičky do dňa splatnosti štvrtej splátky 30.12.2008 predstavuje 635.967,12 Sk. Spolu tak dojednaný úrok 12 % ročne predstavuje odo dňa poskytnutia pôžičky do dňa jej splatnosti v zmysle dojednaných splátok podľa čl. I. bod 1. Zmluvy o pôžičke sumu 976.734,23 Sk (32.421,64 €).“ Okresný súd dospel k záveru, že žalobca preukázal právny dôvod a výšku spornej pohľadávky prihlásenej v konkurze na majetok úpadkyne prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014 vo výške istiny 152.692,02 Eur a úroku vo výške 32.421,64 Eur titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006 a v tejto časti okresný súd žalobe vyhovel, vo zvyšnej časti čo do uplatnených úrokov z pôžičky zamietol. Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 OSP.

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP (§ 205 ods. 2 písm. a) OSP), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 1K/29/2013 zo dňa 21.01.2014 bol na majetok dlžníka: Karin Gogoláková VPIK CHINCHILLA - servis, s miestom podnikania Medvedzie 166/49, 027 44 Tvrdošín, IČO: 35 015 039 (ďalej aj „úpadca") vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený JUDr. František Feník, so sídlom kancelárie K. XXXX/XX, XXX XX L.. Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 1K/29/2013 zo dňa 12.05.2014 bol JUDr. František Feník odvolaný z funkcie správcu a do funkcie správcu bola ustanovená spoločnosť SKP, k.s., so sídlom kancelárie Veľká Okružná 43, 010 01 Žilina, IČO: 44 915 691, zapísaná v zozname správcov vedeným MS SR pod č. S1359. Pôvodný správca poprel prihlásené pohľadávky veriteľa Z. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X, G. z dôvodu uvedenom v zozname pohľadávok a v oznámení adresovanom veriteľovi. Veriteľ sa vo svojej žalobe zo dňa 09.05.2014, doručenou konkurznému súdu dňa 12.05.2014, domáhal určenia pravosti popretej pohľadávky, pričom uvádzal, že realizácia záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností na základe rozhodnutia Správy katastra Tvrdošín č. V 1311/09, nemá s prihlásenou pohľadávkou žiadnu spojitosť. Veriteľ v žalobe pritom sám skonštatoval, že pohľadávka prihlásená do konkurzu bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, pre k.ú. Y., obec Tvrdošín, okres Tvrdošín. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku poukazoval na obsah listinných dôkazných prostriedkov predložených v konaní žalobcom a žalovaným, a to Záložné zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a úpadcom ako aj Kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi úpadcom, v mene a na účet ktorej konal žalobca ako záložný veriteľa spoločnosťou Lekáreň TERNO, s.r.o., Bajkalská 29F, 821 05 Bratislava, IČO: 36 414 425 (ďalej len „Lekáreň TERNO, s.r.o.") zo dňa 14.08.2012, z obsahu ktorej má vyplývať, že pri uzatvorení tejto kúpnej zmluvy dochádzalo k realizácii záložného práva zapísaného na Správe katastra Tvrdošín pod V 1311/2009, ktoré bolo zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam ako mylne uvádzal okresný súd dátum dňa 14.08.2012 (správne má byť dátum 24.07.2009), v zmysle ktorej malo byť záložné právo zriadené na zabezpečenie pohľadávky inej než je sporná pohľadávka žalobcu. Preto podľa prvostupňového súdu nemohla mať uvedená skutočnosť vplyv na uspokojenie pohľadávky žalobcu voči úpadcovi zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006. Žalovaný „považuje za nevyhnutné uviesť, že na pravú mieru skutkový stav veci, týkajúci sa uzavretia Záložných zmlúv, predmetom ktorých bol majetok úpadcu, nakoľko z odôvodnenie prvostupňového súdu s nesprávnymi dátumami pôsobí mätúco.“ Záložná zmluva zo dňa 24.07.2009 zapísaná pod č. V 1310/09, zabezpečovala pohľadávky vo výške 152.692,02 Eur s príslušenstvom z dôvodu nesplatenia pôžičky poskytnutej záložným veriteľom (žalobcom), dňa 10.12.2006 (reálne poskytnutá 18.12.2006) a pohľadávky vo výške 144.904 Eur s príslušenstvom z dôvodu nesplatenia pôžičiek poskytnutých záložným veriteľom (žalobcom) záložcovi (žalovanému) v rokoch 2007 - 2009 na základe zmlúv o pôžičke. Záložná zmluva zo dňa 24.07.2009 zapísaná pod č. V1311/09, zabezpečovala pohľadávku v celkovej výške 66.520,61 Eur, ktorá mala vzniknúť na základe úverovej zmluvy č. 9990039086 a ktorá mala byť postúpená na žalobcu ako postupníka na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 07.10.2005. Okresný súd sa obmedzil výlučne na konštatovanie, že v rámci výkonu záložného práva (na základe Záložnej zmluvy zapísanej pod č. V1311/09) došlo k uspokojovaniu inej pohľadávky a pohľadávka, ktorá je predmetom konania, bola zabezpečená inou formou (odlišná Záložná zmluva), z čoho následne mylne vyvodil údajnú absenciu vplyvu na uspokojenie pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006. Okresný súd žiadnym spôsobom nepreskúmaval skutočnosti tvrdené žalovaným a nevenoval sa výťažku získaného z predaja

nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2012, ktorou sa realizoval výkon záložného práva (V 1311/09). Bolo potrebné zdôrazniť, že sa jednalo o výkon záložného práva na základe záložnej zmluvy zo dňa 24.07.2009, ktorou bola zabezpečená pohľadávka žalobcu ako záložného veriteľa vo výške 66.520,61 Eur. K výkonu záložného práva došlo formou priameho predaja na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2012, pričom výška kúpnej ceny bola dohodou zmluvných strán určená na sumu 480.000 Eur. Z uvedeného bolo podľa žalovaného zrejmé, že výťažok získaný v rámci realizácie výkonu záložného práva formou priameho predaja vysoko prevyšoval zabezpečenú pohľadávku žalobcu ako záložného veriteľa. Žalovaný na túto skutočnosť poukazoval vo svojich vyjadreniach, pričom prvostupňový súd sa týmito tvrdeniami žiadnym spôsobom nezaoberal a v rámci odôvodnenia rozsudku ani nevysporiadal. Celkovým účelom konkurzného konania je kolektívne uspokojenie konkurzných veriteľov, na základe rozvrhu výťažku získaného speňažením majetku podliehajúceho konkurzu. Veritelia sú povinní si prihlásiť svoje pohľadávky v zmysle príslušných ustanovení ZKR, pričom správca v rámci zákonných lehôt posudzuje pravosť prihlásených pohľadávok. Správca nemal preukázané, že pohľadávky žalobcu ako veriteľa existujú, resp. existujú v uplatnenej výške. Je zrejmé, že zo strany žalobcu došlo k uspokojeniu jeho pohľadávok na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2012, ktorou pristúpil k výkonu záložného práva za kúpnu cenu vo výške 480.000 Eur. Uvedená čiastka prevyšuje celkovú hodnotu zabezpečených pohľadávok žalobcu voči úpadcovi, ktoré mohli byť na základe predložených záložných zmlúv „nanajvýš“ v celkovej výške 364.116,63 Eur. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, ako naložil s výťažkom získaným na základe realizácie výkonu záložného práva bolo teda možné s vysokou mierou pravdepodobnosti tvrdiť, že jeho nároky boli uspokojené výkonom záložného práva, a preto nebolo možné duplicitne priznávať tieto nároky aj v konkurznom konaní. „Je preto absolútne irelevantné, že k uspokojeniu spornej pohľadávky došlo na základe realizácie záložného práva z titulu záložnej zmluvy (V 1311/09) a nie na základe výkonu záložného práva z titulu záložnej zmluvy (V 1310/09).“ Zmluvné dojednanie v rámci čl. IV. Kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2012 o tom, že kupujúci berie na vedomie skutočnosť, že zmluvné záložné právo 1310/2009 nezanikne, na ktoré odkazoval žalobca „je irelevantné a obsolentné, nakoľko v prípade, ak došlo k zániku zabezpečovanej pohľadávky (čo na základe predložených dôkazov v rámci prvostupňového konania je s najväčšou mierou pravdepodobnosti zrejmé, že áno) dochádza aj k zániku záložného práva ako akcesorického právneho vzťahu viažuceho sa na existenciu primárneho dlžníckeho vzťahu. Opätovne poukazujeme na skutočnosť, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal ako naložil s výťažkom 480.000 EUR, ktorý dokonca prevyšuje celkovú výšku jeho všetkých zabezpečených pohľadávok (nie len pohľadávky zabezpečenej Záložnou zmluvou, na základe ktorej pristúpil k výkonu záložného práva).“ Žalovaný citoval § 151ma ods. 3 a 4 a konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že výťažok z predaja prevyšoval pohľadávku zabezpečenú v prospech žalobcu, „pričom tento žiadnym spôsobom nepreukázal, ako sa s predmetným výťažkom naložilo, t.j. či došlo k uspokojeniu ďalších záložných veriteľov (samotného navrhovateľa), alebo bola prevyšujúca hodnota výťažku vydaná záložcovi“. Prvostupňový súd podľa žalovaného neskúmal dostatočne podrobne predložené listinné dôkazné prostriedky. V rámci žalobcom predloženej listiny označenej ako „uznanie dlhu" sa obmedzil len na konštatovanie, že uznanie dlhu považuje za dostatočne určité a zrozumiteľné z hľadiska vymedzenia tak právneho dôvodu uznávaného dlhu ako aj čo do výšky. Uznanie dlhu je významným zabezpečovacím inštitútom, ktorý musí spĺňať všetky zákonom stanovené podmienky, a to po materiálnej ako aj formálnej stránke. Súdna prax v tomto smere dospela k záveru, že je nevyhnutné, aby prejav vôle uznávajúceho dlžníka bol jasný a nespochybniteľný. V tomto smere je možné podľa žalovaného pochybovať o prejave vôle úpadcu, ktorý vo svojom jednostrannom právnom úkone uznal dlh čo do dôvodu a výšky. Z prísľubu vrátiť dlh 152.692,02 Eur nie je podľa žalovaného možné jednoznačne abstrahovať nespochybniteľný záver o zrozumiteľnosti a určitosti tohto prejavu vôle, nakoľko ani nie je zrejmé, čo sa pod daným pojmom „príslušenstvo" myslí. Preto je potrebné sledovať tú vôľu úpadcu vyjadrenú v jednostrannom právnom úkone uznania dlhu, ktorá je vyjadrená jednoznačne a nespochybniteľné, a to uznanie dlhu do celkovej výšky 152.692,02 Eur. Poukázal na rozhodnutie „Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 79/2005“ a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22.12.2005, sp. zn. 33 Odo 501/2004). „Aj za pripustenia, že v čase vykonania jednostranného úkonu úpadcu o uznaní dlhu, tento dlh trval (10.05.2010), je s vysokou mierou pravdepodobnosti zrejmé, že tento „dlh" zanikol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2012, prostredníctvom ktorej získal navrhovateľ výťažok z predaja zálohu niekoľkonásobne prevyšujúci zabezpečenú pohľadávku a v rámci konania na prvostupňovom súde žiadnym spôsobom nepreukázal ako naložil s touto prevyšujúcou sumou. Z uvedeného je možné s odkazom na teóriu započítania plnenia na najskôr splatný záväzok resp. jeho príslušenstvo vyvodiť, že prevyšujúca suma bola započítaná na záväzky úpadcu voči navrhovateľovi a teda aj na záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006, o určenie pravosti ktorej v predmetnom konaní ide“. Žalobca podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno, pretože z doteraz predložených dôkazov

nebolo možné určiť, v akom rozsahu a či vôbec existuje pohľadávka žalobcu ako veriteľa, navrhol, aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým „Odvolací súd napadnutý Rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu a navrhovateľa zaväzuje na náhradu trov konania“.

17. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalovaného za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 v spojení s § 378 ods. 1 bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/16/2016-90 zo dňa 16.05.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 219 ods. 1, 3 v spojení s § 378 ods. 1, 2 CSP.

20. Krajský súd vo vzťahu k svojmu postupu a konaniu uvádza, že vychádzal z ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“), ktorý zákon podľa § 474 nadobudol účinnosť dňa 01. júla 2016 v spojení s § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Právne účinky úkonu podaného odvolania žalovaného proti rozsudku okresného súdu zostali v konaní zachované, tak ako to vyplýva z § 470 ods. 2 veta prvá CSP.

22. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

23. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

25. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

26. Krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v dôvodoch tohto svojho rozhodnutia krajský súd obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu ako súdu prvej inštancie. Krajský súd uvádza, že pokiaľ základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, tak nebolo potrebné a ani žiaduce, aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli opätovne zopakované tie rozhodné skutkové a právne závery, ktoré už uviedol okresný súd ako súd prvej inštancie v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia a je postačujúce na ne len odkázať. To, že pri aplikácii § 387 ods. 2 postačuje len odkaz na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ...„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, ...„ak v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia okresného

súdu, v zásade sa odvolací súd môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu, t.j. súdu prvej inštancie“.

27. Práve podľa § 380 ods. 1 bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch posudzovaný len v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, ktoré boli uvedené v podaní zo dňa 06.06.2016 (č.l. 76 a nasl. spisu) a z nich len tých odvolacích dôvodov, ktoré odzneli v rámci konania pred súdom prvej inštancie z titulu splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresným súdom v zmysle § 118a ods. 1, 2, 3 OSP, t.j. v znení OSP ako procesného práva platného k momentu konania a rozhodovania okresného súdu. Poučenie podľa § 118a OSP (č.l. 50 a doručenky na č.l. 49 spisu).

28. V podanom odvolaní žalovaný namietal, že v konaní pred okresným súdom došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 OSP, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov podľa žalovaného k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V rámci podaného odvolania žalovaný uvádzal, že sa nemohol stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, ktorý určil, že žalobca má byť voči úpadcovi veriteľom pohľadávky vo výške istiny 152.692,02 Eur a úroku vo výške 32.421,64 Eur titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2016, prihlásenej prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014 v konkurze na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 1K/29/2013. Poukázal na to, že veriteľ v žalobe sám konštatoval, že pohľadávka prihlásená do konkurzu bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre kat. územie Y., obec Tvrdošín, okres Tvrdošín. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného, považuje krajský súd za podstatné poukázať na odôvodnenie žaloby, v ktorej žalobca uvádzal: „Taktiež realizácia záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností na základe rozhodnutia Správy katastra Tvrdošín č. V 1311/09, nemá s prihlásenou pohľadávkou žiadnu spojitosť. Na nehnuteľnostiach v k.ú. a obci Y. zapísaných na LV č. XXXX viazli dve záložné práva, z ktorých bol oprávnený žalobca - jedno na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006 (V 1310/09) a druhé na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy úvere č. 9990039086 zo dňa 3.6.2005 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7.10.2005 (V 1311/09)“ (č.l. 2 spisu). Vo väzbe na uvedené tvrdenia žalobcu v žalobe, okresný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že „poukazuje na obsah listinných dôkazných prostriedkov predložených v konaní odporcom, a to Kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi úpadkyňou zastúpenou navrhovateľom ako záložným veriteľom a spoločnosťou Lekáreň TERNO, s.r.o., IČO: 36 414 425 zo dňa 14.08.2012, z obsahu ktorej vyplýva, že pri uzatvorení tejto kúpnej zmluvy dochádzalo k realizácii záložného práva zapísaného na Správe katastra Tvrdošín pod V 1311/2009, ktoré bolo zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14.08.2012, REGISTER V 1311/09-2 (č.l. 8 a nasledujúce spisu), v zmysle ktorej záložné právo bolo zriadené na zabezpečenie inej pohľadávky než je sporná pohľadávka navrhovateľa prihlásená v konkurze na majetok úpadkyne prihláškou pohľadávky zo dňa 10.03.2014. Záložné právo na zabezpečenie spornej pohľadávky navrhovateľa bolo zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 24.07.2009 zapísanej v REGISTRI V pod 1310/09-2 (č.l. 35 a nasledujúce spisu), pričom v konaní nebolo preukázané, že by dochádzalo k realizácii záložného práva na základe tejto Zmluvy o zriadení záložného práva zabezpečujúcej splnenie pohľadávky navrhovateľa na základe Zmluvy o pôžičke uzatvorenej s úpadkyňou dňa 10.12.2006. V zmysle odporcom predloženej Kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2008 záložné právo bolo realizované na uspokojenie inej pohľadávky, než je sporná pohľadávka navrhovateľa. Preto realizácia tohto záložného práva nemohla mať vplyv na uspokojenie pohľadávky navrhovateľa voči úpadkyni zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006. Zo strany odporcu ďalej v konaní neboli označené ani predložené žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by spochybňovali výšku navrhovateľom prihlásenej pohľadávky, pokiaľ ide o istinu zo zmluvy o pôžičke v sume 152.692,02 €, ktorej právny dôvod ako aj výšku navrhovateľ v konaní preukázal predloženou Zmluvou o pôžičke zo dňa 18.12.2006 v spojení s písomným uznaním dlhu zo strany úpadkyne zo dňa 10.05.2010“ (č.l. 72 spisu). Z uvedeného je teda zrejmé, že vo väzbe na tvrdenia žalobcu bolo v konaní preukázané, že boli uzavreté dve zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli zapísané v príslušnom registri pod sp.zn. V 1310/09-2 (č.l. 35 spisu) a záložné právo na základe zmluvy o zriadení záložného práva, ktoré bolo zapísané v príslušnom registri pod V 1311/09-2 (č.l. 8 a nasl. spisu). Je teda zrejmé, že išlo o dve záložné práva, ktorou skutočnosťou sa okresný súd v napadnutom rozsudku podľa zistení odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal. Každá z uvedených záložných zmlúv zabezpečovala iný záväzok dlžníka. Nespornou skutočnosťou v konaní zostalo, že došlo k realizácii záložného práva zapísaného na Správe katastra Tvrdošín pod sp.zn. V 1311/2009 na základe zmluvy o zriadení záložného práva k

nehnuteľnostiam, pričom správny dátum zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam má byť, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, dňa 24.07.2009.

29. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalovaný vyvodzuje vzájomnosť predmetných záložných zmlúv, a to záložnej zmluvy zapísanej pod č. V 1311/09 a V 1310/09 a nesúhlas so záverom okresného súdu o absencii vplyvu výkonu záložného práva (V 1311/09) na uspokojenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2016. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že „výťažok získaný v rámci realizácie výkonu záložného práva formou priameho predaja vysoko prevyšoval zabezpečenú pohľadávku navrhovateľa ako záložného veriteľa. Odporca na túto skutočnosť poukazoval vo svojich vyjadreniach, pričom prvostupňový súd sa týmito tvrdeniami žiadnym spôsobom nezaoberal a v rámci odôvodnenia Rozsudku ani nevysporiadal“ (č.l. 77 spisu). Konštatoval tiež žalovaný, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, ako naložil s výťažkom získaným na základe realizácie výkonu záložného práva, a teda je možné „s vysokou mierou pravdepodobnosti tvrdiť, že jeho nároky boli uspokojené výkonom záložného práva a preto nebolo možné duplicitne priznávať tieto nároky aj v konkurznom konaní. Je preto absolútne irelevantné, že k uspokojeniu spornej pohľadávky došlo na základe realizácie záložného práva z titulu záložnej zmluvy (V 1311/09) a nie na základe výkonu záložného práva z titulu záložnej zmluvy (V 1310/09)“ (č.l. 77 spisu). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd i tejto argumentácii žalovaného venoval dostatočnú pozornosť, konštatoval, že realizácia záložného práva, na ktorú poukazoval žalovaný, nemohla mať vplyv na uspokojenie pohľadávky žalobcu voči úpadkyni zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006, keďže predmetné záložné právo bolo zriadené na základe inej záložnej zmluvy a k jeho výkonu došlo v súvislosti s inou pohľadávkou, než bola sporná pohľadávka žalobcu prihlásená v konkurze prihláškou zo dňa 10.03.2014. Uvedený záver okresného súdu je podľa odvolacieho súdu dostatočný a sú zrejmé z neho úvahy okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu stotožnil. V tejto súvislosti k zhodnoteniu vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

30. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, za stavu, keď výťažok z predaja prevyšoval pohľadávku zabezpečenú v prospech žalobcu, ako sa s predmetným výťažkom naložilo, t.j. či došlo k uspokojeniu ďalších záložných veriteľov, alebo bola prevyšujúca hodnota výťažku vydaná záložcovi. Je zrejmé, že žalovaný bol relevantne poučený podľa § 118a OSP, napriek tomu táto argumentácia nie je zhodná s argumentáciou žalovaného v podaní zo dňa 05.01.2015 (č.l. 26 spisu) a nezodpovedá ani popretiu pohľadávky správcom konkurznej podstaty, tak ako to vyplýva z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu. V rámci popretia pohľadávky žalovaný nepoukazoval na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, ako sa s predmetným výťažkom naložilo, t.j. či došlo k uspokojeniu ďalších záložných veriteľov alebo bola prevyšujúca hodnota výťažku vydaného záložcovi. Táto argumentácia žalovaného nenašla odzrkadlenie, tak ako už konštatoval krajský súd v úkone popretia pohľadávky správcom konkurznej podstaty v relevantnom štádiu konania.

31. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd neskúmal dostatočne, podrobne predložené listinné dôkazy a v hodnotení listiny označenej ako uznanie dlhu sa obmedzil len na konštatovanie, že ho považuje za dostatočne určité a zrozumiteľné. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v odvolaní poukazuje odvolací súd na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 stotožnil. Napriek tomuto odvolací súd vo väzbe na argumentáciu žalovaného v odvolaní, že je potrebné sledovať vôľu úpadcu vyjadrenú v jednostrannom právnom úkone uznania, ktorá je vyjadrená jednoznačne a nespochybniteľne, a to uznanie dlhu vo výške 152.692,02 Eur, po vyhodnotení listinného dôkazu na č.l. 7 spisu primárne zdôrazňuje, že jednak žalovaný pred súdom prvého stupňa v relevantnom štádiu konania túto argumentáciu v takejto formulácii a v tejto rovine neuviedol, no i napriek tomuto konštatovaniu je zrejmé, že úpadkyňa predsa, v predmetnom úkone 10.05.2010 uviedla titul Zmluvu o pôžičke uzatvorenú dňa 18.12.2006 medzi žalobcom ako veriteľom a úpadkyňou ako dlžníčkou, a tiež sa zaviazala svoj záväzok (dlh) s príslušenstvom vrátiť. Nie je potom zrejmé, z akých dôvodov by nebolo možné vyvodiť záver o zrozumiteľnosti a určitosti takéhoto prejavu vôle úpadkyne. V súvislosti so záverom žalovaného v odvolaní, že je potrebné sledovať

vôľu úpadcu vyjadrenú v jednostrannom právnom úkone uznania dlhu, ktorá je vyjadrená jednoznačne, nespochybniteľne, a to uznanie dlhu do celkovej výšky 152.692,02 Eur v spojení s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 79/2005, krajský súd konštatuje, že s touto argumentáciou žalovaného sa nemohol stotožniť, poukazuje sa na celé znenie uznania dlhu, z ktorého vyplýva jasné definovanie záväzku a podľa odvolacieho súdu je vyjadrená vôľa úpadkyne dostatočná a určitá a v konečnom dôsledku sa v tomto smere poukazuje i na samotný dôvod popretia pohľadávky správcom konkurznej podstaty, v ktorom sa uvádza, že v tomto uznaní nie je špecifikovaná istina a úrokmi splatenej pôžičky, ktorý je dohodnutý v zmluve o pôžičke 12 % ročne a že výpočet uplatneného úroku mal byť podľa správcu nepreskúmateľný. Z uvedeného preto odvolacia argumentácia žalovaného nemohla byť stotožnená so samotnými relevantnými úkonmi správcu konkurznej podstaty, poukazujúc na dôvody popretia pohľadávky, v ktorom neboli uvedené skutočnosti, ktoré uvádzal žalovaný v odvolaní, že nie je zrejmé, čo sa pod daným pojmom príslušenstvo myslí. Tiež je zrejmé, že žalovaný bol relevantne poučený podľa § 118a OSP a ak uvádzal žalovaný v odvolaní, že je možné pochybovať o prejave vôle úpadcu, ktorý svojím jednostranným právnym úkonom uznal dlh, čo do dôvodu a výšky, tak z popretia pohľadávky z dôvodov uvádzaných správcom konkurznej podstaty nevyplývalo spochybnenie uznania dlhu v rovine jeho určitosti, tak ako bolo uvádzané v odvolaní žalovaným. Len pre úplnosť sa poukazuje na celé znenie Zmluvy o pôžičke 18.12.2006, z ktorej (č.l. 4 spisu) vyplýva, že k prevzatiu pôžičky úpadkyňou došlo podľa čl. I bod 2., pri podpise zmluvy.

32. Ak žalovaný v rámci podaného odvolania zotrval na tom, že dlh zanikol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2012, tak bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného túto skutočnosť preukázať. Pokiaľ poukazoval žalovaný na teóriu započítania plnenia na najskôr splatný záväzok, tak táto argumentácia nebola úplne zidentifikovateľná s tvrdeniami žalovaného pred súdom prvého stupňa napriek poučeniu podľa § 118a OSP a v konečnom dôsledku ani v úkone popretia pohľadávky správcom konkurznej podstaty. Ak žalovaný v odvolaní uvádzal, že s odkazom na teóriu započítania plnenia na skôr splatný záväzok, resp. jeho príslušenstvo, bolo možné vyvodiť, že prevyšujúca suma bola započítaná na záväzky úpadcu voči žalobcovi, a teda aj na záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2016, tak ani táto argumentácia žalovaného nenašla v takomto znení odzrkadlenie v relevantnom štádiu konania pred súdom prvého stupňa a už vôbec nie v úkone popretia pohľadávky správcom konkurznej podstaty, preto toto tvrdenie nemohlo tvoriť základ na odklon od záverov súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožnil.

33. Krajský súd vo vzťahu k dôvodom žalovaného v odvolaní, ktoré neboli predmetom popretia správcu zvýrazňuje argumentáciu, s ktorou sa stotožnil a v zmysle ktorej: „Dovolací súd zároveň poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu (ako rozhodnutie odvolacieho súdu) z 31. 03. 2009, sp. zn. 1Obo/139/2007, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že treba prisvedčiť žalobcovi, že v konaní o určenie pravosti pohľadávky môže byť relevantný iba ten dôvod na jej popretie, ktorý správkyňa uviedla na prieskumnom pojednávaní. Aplikovanie uvedeného záveru na právnu úpravu zákona o konkurze a reštrukturalizácii znamená, že pre konanie o určenie pravosti pohľadávky je relevantný iba ten dôvod na jej popretie, ktorý správca uviedol v popieracom prejave (viď ustanovenie § 32 ods. 1 a ods. 5 a tento tvorí predmet súdneho konania.“, „Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných, správcom v incidenčnom konaní uvádzaných dôvodov, než je uvedené v popieracom prejave. Uplynutím lehoty (zákonnej alebo súdom predĺženej) na popretie prihlásených pohľadávok sa právo správcu uvádzať nové dôvody popretia pohľadávky prekluduje a prihlásená pohľadávka sa považuje v následne spornom rozsahu za zistenú. Správca nemôže zodpovednosť za svoju nečinnosť prenášať na konkurzný súd.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2017, sp.zn. 3Obdo/70/2016).

34. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ... „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskosúdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. 35. Žalovaný v odvolaní namietal, že „Aj za pripustenia, že v čase vykonania jednostranného úkonu úpadcu o uznaní dlhu, tento dlh trval (10.05.2010), je s vysokou mierou pravdepodobnosti zrejmé, že tento „dlh“ zanikol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2012, prostredníctvom ktorej získal navrhovateľ výťažok z predaja zálohu niekoľkonásobne prevyšujúci zabezpečenú pohľadávku a v rámci konania na prvostupňovom súde žiadnym spôsobom nepreukázal ako naložil s touto prevyšujúcou sumou“ (č.l. 77 rub spisu). Odvolací súd uvádza, že uvedená odvolacia argumentácia žalovaného je nielenže vo všeobecnej rovine, ale bez ďalšieho nie je možné konštatovať jej zhodu s dôvodmi v popretí pohľadávky správcom. „Jediným oprávneným subjektom na preskúmanie pohľadávok prihlásených v konkurze je ustanovený správca konkurznej podstaty. Pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a v prípade, ak je pohľadávka sporná, vzniká správcovi povinnosť ju v spornom rozsahu poprieť. Zároveň zákon o konkurze a reštrukturalizácii ukladá správcovi povinnosť dôvod popretia pohľadávky odôvodniť. Predmetom incidenčného konania iniciovaného veriteľom popretej pohľadávky je potom preskúmanie opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti popieracieho prejavu správcu a posúdenie, či správcom uvedený dôvod popretia je daný alebo či uvedený dôvod neexistuje. Z tohto dôvodu je možné považovať za postup správcu s odbornou starostlivosťou iba taký postup, kedy v popieracom prejave uvedie všetky právne relevantné dôvody, pre ktoré spochybňuje dôvodnosť, opodstatnenosť alebo samotnú existenciu prihlásenej pohľadávky.“ 36. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného a k postupu odvolacieho súdu, ktorý vyhodnocoval, či argumentácia žalovaného v relevantnom štádiu konania je zhodná s argumentáciou správcu v konkurznom konaní, odvolací súd poukazuje na to, že „V súvislosti s otázkou predmetu incidenčného konania najvyšší súd poukazuje na Nález Ústavného súdu z 11.09.2014, č. k. II. ÚS 409/2013-49, zo záverov ktorého vychádzali pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci okresný a aj krajský súd. V zmysle záverov ústavného súdu uvedených v predmetnom náleze je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok ich uznanie a tým aj účasť na uspokojovaní v konkurze. Úlohou incidenčného konania nie je potom opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. V konkurze si veritelia uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich preskúmanie a prvotné „rozhodnutie“ o tom, či v konkurze budú alebo nebudú uspokojené. Z konštrukcie § 32 konkurzného zákona je zrejmé, že „rozhodnutie“ správcu o tom, že pohľadávka bude uspokojená v určitom rozsahu alebo v určitom poradí, je v podstate konečné, keďže proti nemu v rámci konkurzného konania neexistuje žiaden prostriedok nápravy“. „Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných, správcom v incidenčnom konaní uvádzaných dôvodov, než je uvedené v popieracom prejave. Uplynutím lehoty (zákonnej alebo súdom predĺženej) na popretie prihlásených pohľadávok sa právo správcu uvádzať nové dôvody popretia pohľadávky prekluduje a prihlásená pohľadávka sa považuje v následne spornom rozsahu za zistenú“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2017, sp.zn. 3Obdo/70/2016). 37. K správnosti postupu dokazovania pred okresným súdom krajský súd považuje za potrebné poukázať aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, z ktorého vyplýva, že pokiaľ navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou sporovej strany, len súd rozhodne, ktoré z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení práv sporovej strany. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009 vyplýva, že ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení

dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov“. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. januára 2011, sp.zn. 5Cdo 247/2010 súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán. Ak súd v priebehu konania nevykoná navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania, t.j. nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a ani za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré sporové strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Ani z obsahu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecný súd ústavná povinnosť vykonávať dôkazy, ktoré označí sporová strana.

38. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha okresného súdu v napadnutých výrokoch vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych, skutkových a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, a tým neboli dané dôvody na zmenu, ani na zrušenie rozsudku okresného súdu, v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel, v dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, a to i vo výroku o trovách konania, pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.

39. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý v súvislosti s týmto konaním uskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.