Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6To-46-2022.pdf
PDF · 86.51 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/46/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Szabó a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného U. M., nar. XX. L. XXXX v V., trvale bytom F., okr. Šaľa, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 15. marca 2022, č. k. 27T/29/2021-53, na verejnom zasadnutí konanom dňa 9. júna 2022, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného U. M. zamieta.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 od. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona na nasledovnom skutkovom základe:
„ako otec syna U. M., nar. XX.XX.XXXX, t. č. bytom N. P. Y. a E., Y. U., V. X, Y. U., hoci mu zo Zákona o rodine vyplýva vyživovacia povinnosť voči synovi, ku ktorej bol zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda pod č. k. 13P/157/2011 zo dňa 18.08.2011, právoplatný dňa 11.10.2011, prispievať na výživu syna U. sumou vo výške 24,50,- € mesačne a následne vždy vo výške 30 % zo sumy životného minima pre neplnoleté, nezaopatrené dieťa vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred na účet detského domova Y. U., V. č. X si túto vyživovaciu povinnosť v mieste trvalého bydliska v V. a všade tam, kde sa zdržiaval riadne neplnil, hoci vedel o existencii vyživovacej povinnosti a vznikol mu dlh na výživnom za obdobie od mesiaca január 2016 až do 15. marca 2022 v celkovej výške 2.090,62 eur.“
2. Napadnutým rozsudkom okresný súd obžalovanému uložil podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 a § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) mesiacov nepodmienečne, na výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý mu obžaloba kladie za vinu, a preto vykonal dokazovanie len vo vzťahu k výroku o treste. Okresný súd ďalej uviedol, že pri vyrovnanom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností ostala trestná sadzba trestu odňatia slobody podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona nezmenená, teda od jedného do piatich rokov a vzhľadom na vyhlásenie o vine, ktoré obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní a následnej úprave trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam dolná hranica trestnej sadzby znížená o jednu tretinu predstavovala osem mesiacov. Uloženie trestu odňatia slobody vo výmere jedenásť mesiacov okresný súd odôvodnil tým, že s prihliadnutím na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, osobu páchateľa a jeho pohnútku, považuje tento trest za adekvátny na ochranu spoločnosti a nápravu
páchateľa, pričom nebolo na mieste ukladať nižší trest vzhľadom na charakter osoby obžalovaného, ktorý má päť záznamov v registri trestov a bol trikrát postihnutý za priestupok a v zmysle vyjadrenia obce je nezodpovednej povahy. Okresný súd ďalej poukázal na to, že obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti aj počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp.zn. 1T/94/18 zo dňa 27. augusta 2018 právoplatným 20. septembra 2018, a preto obžalovanému nebolo možné uložiť podmienečný trest v zmysle § 49 ods. 2 Trestného zákona a zároveň doplnil, že ani vzhľadom na charakter osoby obžalovaného, ktorý má sklony k páchaniu trestnej činnosti, keďže má päť záznamov v registri trestov, alternatívny trest alebo podmienečný trest by nesplnil svoj účel.
4. K zaradeniu obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia okresný súd uviedol, že takto rozhodol preto, lebo obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
5. Po vyhlásení napadnutého rozsudku sa prokurátor vzdal práva podať odvolanie a obžalovaný odvolanie zahlásil, pričom do predloženia veci krajskému súdu svoje odvolanie bližšie neodôvodnil.
6. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
7. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
8. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku Ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
9. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku Ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.
10. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku Odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
11. Krajský súd na základe riadne a včas podaného odvolania, ktoré podala oprávnená osoba /§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku/ preskúmal správnosť výrokov napadnutého rozsudku ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúce a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
12. Z pripojeného spisu okresného súdu krajský súd zistil, že obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta bola okresnému súdu doručená dňa 26. apríla 2021, pričom o obžalobe okresný súd rozhodol dňa 28. apríla 2021 trestným rozkazom, ktorým obžalovaného uznal vinným podľa obžaloby s tým, že
koniec obdobia neplatenia výživného ohraničil dňom vydania trestného rozkazu a obžalovanému podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m) a § 38 ods. 2 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov, na výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
13. Obžalovaný proti trestnému rozkazu podal odpor, preto okresný súd na prejednanie obžaloby nariadil hlavné pojednávanie, na ktorom prokurátor predniesol obžalobu s tým, že aktualizoval skutkovú vetu obžaloby ku dňu hlavného pojednávania, pričom obžalovaný po poučení podľa § 257 Trestného poriadku urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku, ktoré vyhlásenie okresný súd prijal.
14. Okresný súd správne ustálil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, pretože obžalovaný sa k spáchaniu trestného činu priznal a jeho spáchanie úprimne oľutoval. Rovnako správne okresný súd ustálil existenciu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, a to že obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený, a to s poukazom na jeho odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Galanta z 12. januára 2011, sp. zn. 3T/302/2010, právoplatným dňa 12. januára 2011, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej doby 18 (osemnásť) mesiacov, pričom obžalovanému bol výkon tohto trestu odňatia slobody nariadený dňa 22. mája 2012 v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a obžalovaný tento trest vykonal dňa 6. apríla 2013.
15. Pokiaľ ide o hodnotenie osoby obžalovaného, krajský súd okresnému súdu vytýka, že okresný súd v rozsudku poukázal len na číselný údaj o počte záznamov v odpise registra trestov obžalovaného bez toho, aby bližšie uviedol, za aké trestné činy bol obžalovaný odsúdený. Práve vo väzbe na žalovaný skutok je totiž potrebné uviesť, že obžalovaný bol pre prečin zanedbania povinnej výživy súdne trestaný opakovane, a to už uvedeným rozsudkom Okresného súdu Galanta z 12. januára 2011, sp. zn. 3T/302/2010, ďalej rozsudkom Okresného súdu Galanta z 8. februára 2012, sp. zn. 1T/303/2011, právoplatným dňa 8. februára 2012 a naposledy trestným rozkazom Okresného súdu Galanta z 27. augusta 2018, sp. zn. 1T/94/2018, právoplatným dňa 20. septembra 2018.
16. Na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného uvedené v bode 15, hoci v dvoch prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, krajský súd poukazuje z dôvodu, že obžalovaného možno vo vzťahu k neplneniu si jeho vyživovacej povinnosti považovať za špeciálneho recidivistu, u ktorého ani v prípade vyhlásenia viny nebol dôvod aplikovať ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, teda ukladať mu trest znížený pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestu odňatia slobody. Pokiaľ totiž okresný súd poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, na zjednotenie v otázke možnosti / nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n) a písm. l) Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 5/2017, z tohto v žiadnom prípade nevyplýva, že následkom vyhlásenia obžalovaného o jeho vine je povinnosť súdu obžalovanému ukladať trest pod spodnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby.
17. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
18. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
19. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.
20. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
21. Po preštudovaní pripojeného spisu okresného súdu krajský súd konštatuje, že okresný súd nesprávne vyhodnotil osobu obžalovaného a jeho predchádzajúcu trestnú činnosť keď uzavrel, že v prípade obžalovaného je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam. Vyhlásenie obžalovaného o vine okresný súd samozrejme zohľadniť mohol a mal, avšak len pri individualizácii konkrétnej výmery trestu odňatia slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby od jedného do piatich rokov. Keďže však prokurátor proti napadnutému rozsudku odvolanie nepodal, krajský súd len v dôsledku odvolania podaného obžalovaným napadnutý rozsudok nemohol zmeniť v neprospech obžalovaného.
22. Pokiaľ ide o zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia sa krajský súd s odôvodnením napadnutého rozsudku okresným súdom stotožňuje. Ako okresný súd správne uviedol, obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, čo vyplynulo z odpisu registra trestov obžalovaného.
23. Krajský súd záverom poznamenáva, že čiastočná úhrada sumy 15,- EUR na zameškané výživné po vyhlásení napadnutého rozsudku, ktorej úhradu má krajský súd za preukázanú vyjadrením N. P. Y. a E. Y. U. a jeho prílohy, ktoré boli na verejnom zasadnutí oboznámené, na rozhodnutie krajského súdu nemohla mať žiaden vplyv.
24. Z uvedených dôvodov krajský súd rozhodol tak, že odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
25. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.