Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-10Cpr/7/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne: V. právne zastúpenej Mgr. Petrom Lindemanom, advokátom so sídlom Mnoheľova 17, 058 01 Poprad, proti žalovanému: DUS s.r.o., so sídlom Svetlá 1, 811 02 Bratislava, IČO: 47 138 823, o zaplatenie 3.711,19 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2.947,37 eur a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 121,66 eur od 31. 12. 2014 do 18. 6. 2015, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 347,66 eur od 31. 1. 2015 do 18. 6. 2015, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 381,91 eur od 1. 3. 2015 do 18. 6. 2015, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 274,- eur od 19. 6. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 381,91 eur od 31. 3. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 381,91 eur od 1. 5. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 381,91 eur od 31. 5. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 381,91 eur od 1. 7. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 381,91 eur od 31. 7. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 381,91 eur od 31. 8. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 381,91 eur od 1. 10. 2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 58,84 %.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 2. 10. 2015 domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 3.711,19 eur, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 121,66 eur od 31. 12. 2014 do 18. 6. 2015, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 347,66 eur od 31. 1. 2015 do 18. 6. 2015, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 381,91 eur od 1. 3. 2015 do 18. 6. 2015, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 274 eur od 19. 6. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 381,91 eur od 31. 3. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 381,91 eur od 1. 5. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 381,91 eur od 31. 5. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 381,91 eur od 1. 7. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 381,91 eur od 31. 7. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 381,91 eur od 31. 8. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 381,91 eur od 1. 10. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 763,82 eur od 1. 10. 2015 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania.

2. Žalobu odôvodňovala tým, že ako zamestnankyňa uzatvorila dňa 20. 11. 2014 so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou a s výplatným termínom vždy k 30. dňu v bežnom mesiaci s tým, že ostatné práva a povinnosti v zmluve neuvedené sa mali podľa zmluvy riadiť ustanoveniami Zákonníka práce. Uvedené podľa tvrdenia žalobkyne znamenalo, že čo sa týka pracovného času, pracovná zmluva bola dojednaná na pracovný čas 40 hodín týždenne a čo sa týka výšky mzdy, táto bola dojednaná aspoň vo výške minimálnej mzdy, ktorá v roku 2014 bola 352,- eur, čo pri dvoch nezaopatrených deťoch žalobkyne činilo čistú mesačnú mzdu 347,66 eur a v roku 2015 minimálna mzda bola 380,- eur, čo pri dvoch nezaopatrených deťoch žalobkyne činilo čistú mesačnú mzdu 381,91 eur. V žalobe žalobkyňa tvrdila, že hoci do zamestnania nastúpila a vykonávala práce podľa pracovnej zmluvy, žalovaný jej dohodnutú mzdu nevyplácal, na jej žiadosti o výplatu mzdy nereagoval a neskôr s ňou prestal aj komunikovať a napriek tomu, že bola pripravená vykonávať prácu podľa dohodnutej pracovnej zmluvy a vycestovávala za tým účelom až do Bratislavy, žalovaný ako zamestnávateľ jej prestal bez akéhokoľvek vysvetlenia prideľovať prácu a neuskutočnil ani žiadne úkony týkajúce sa prípadnej zmeny pracovnej zmluvy alebo prípadného ukončenia pracovnoprávneho vzťahu so žalobkyňou. Podľa tvrdenia žalobkyne skutočnosť, že jej žalovaný ako zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, hoci bola vždy pripravená do práce nastúpiť je prekážkou v práci na jeho strane, ona ako zamestnanec za to nezodpovedá a patrí jej preto mzda aj keď prácu nevykonávala. V žalobe uviedla, že nakoľko ju žalovaný ako zamestnávateľ neprihlásil napriek platne uzavretej pracovnej zmluve ani do Sociálnej poisťovne ani na zdravotné poistenie, podala dňa 2. 3. 2015 na Inšpektorát práce Bratislava podnet na vykonanie kontroly a na prešetrenie plnenia pracovnoprávnych povinností žalovaného ako jej zamestnávateľa, pričom v písomnej informácii o vybavení jej podania tento Inšpektorát práce konštatoval viaceré porušenia povinností žalovaného ako zamestnávateľa, okrem iných aj nesplnenie povinnosti vyplatiť žalobkyni mzdu za mesiace november 2014 až február 2015. Tvrdila, že v zmysle poučenia daného jej Inšpektorátom práce podala trestné oznámenie vo veci nevyplatenia mzdy, to však bolo odmietnuté s odôvodnením, že neboli vo veci naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu a žalobkyňa bola poučená že svoje nároky si má voči žalovanému uplatniť mimo rámca trestného konania. Žalobkyňa v žalobe tiež uviedla, že listom zo dňa 10. 8. 2015 žalovanému oznámila, že s ním okamžite končí pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 20. 11. 2014 a to z dôvodu nevyplatenia mzdy, a hoci tento list zasielaný mu do vlastných rúk žalovaný v odbernej lehote si nevyzdvihol a žalobkyni bol dňa 2. 9. 2015 poštou vrátený, v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce považuje sa za doručený zamestnávateľovi. Podľa tvrdenia žalobkyne za obdobie november 2014 až február 2015 jej nebola v dohodnutej lehote vyplatená žiadna mzda, pričom za uvedené obdobie jej nárok na mzdu rovnajúci sa výške minimálnej mzdy predstavoval sumu 1.233,14 eur a keďže dňa 18. 6. 2015 bola jej na účet titulom mzdy poukázaná suma 577,23 eur, neuhradený zostatok za toto obdobie činí 655,91 eur. Keďže nebola jej vyplatená mzda ani za obdobie mesiacov marec 2015 až jún 2015, za toto obdobie pri výške minimálnej mzdy 381,91 eur jej žalovaný ako zamestnávateľ dlží sumu 1.527,64 eur, teda celková výška nevyplatenej mzdy podľa žalobkyne činí 2.183,55 eur. Poukazujúc na ust. § 69 ods. 1 písm. b) a § 69 ods. 4 Zákonníka práce žalobkyňa v žalobe tvrdila, že vzhľadom na okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu nevyplatenia mzdy vznikol jej nárok aj na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, čo činí sumu 763,82 eur, preto celkový jej nárok voči žalovanému titulom nevyplatených mzdových nárokov predstavuje sumu 3.711,19 eur. Žalobkyňa v žalobe tvrdiac omeškanie žalovaného so splnením jeho dlhu uplatnila aj nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania z každej mesačnej mzdy podľa dohodnutého termínu splatnosti mzdy až do zaplatenia.

3. O žalobe žalobkyne súd rozhodol dňa 17. 2. 2016 platobným rozkazom, proti ktorému žalovaný v zákonnej lehote podal odôvodnený odpor v dôsledku čoho bol platobný rozkaz priamo zo zákona v zmysle v tom čase účinného § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zrušený a súd nariadil pojednávanie. Podaný odpor žalovaný odôvodnil tým, že voči žalobkyni nemá žiadne záväzky z titulu neuhradenej mzdy za obdobie od 20. 11. 2014 do 20. 2. 2015, nakoľko časť tejto mzdy bola žalobkyni vyplatená v hotovosti a zvyšná časť vo výške 577,23 eur jej bola vyplatená na účet ako to v žalobe aj sama potvrdila. Žalovaný v podanom odpore tvrdil, že pracovný pomer so žalobkyňou v súlade s ust. § 59 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce skončil v skúšobnej dobe k 20. 2. 2015, pričom oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe aj žalobkyni riadne doručil. Uviedol, že žalobkyňa ako zamestnankyňa v zákonnej 2 mesačnej prekluzívnej lehote nedoručila mu ako zamestnávateľovi oznámenie v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, že jej pracovný pomer naďalej trvá,

preto žalovaný všetky nároky žalobkyne týkajúce sa vyplatenia náhrady mzdy po 20. 2. 2015 považuje za neopodstatnené a preto žalobu ako nedôvodnú navrhuje zamietnuť.

4. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 3. 5. 2016 k odporu žalovaného uviedla, že s tam uvedenými tvrdeniami nesúhlasí, okrem sumy 577,23 eur poukázanej jej na účet nebola jej žalovaným vyplatená žiadna čiastka a čo sa týka tvrdenia žalovaného o skončení pracovného pomeru k 20. 2. 2015, poukázala na to, že na toto svoje tvrdenie žalovaný nepredložil žiaden dôkaz a k skončeniu pracovného pomeru k 20. 2. 2015 ani nedošlo. Podľa žalobkyne do dátumu 20. 2. 2015 jej žalovaný ako zamestnávateľ neoznámil a ani žiadnym spôsobom nedoručil písomnosť, ktorá by mala za následok zánik jej pracovnoprávneho vzťahu založeného pracovnou zmluvou. Ak s ňou chcel žalovaný skončiť pracovnoprávny vzťah, bol povinný doručiť jej takéto oznámenie ako písomnosť do vlastných rúk, čo sa nestalo, pričom zo strany žalovaného ako zamestnávateľa bol jej zaslaný až nedatovaný list podaný na poštovú prepravu dňa 19. 6. 2015, ktorý prevzala dňa 21. 6. 2015. Uviedla, že v tomto liste jej oznámil, že s ňou rozväzuje pracovný pomer k 20. 2. 2015 z dôvodu neplnenia si pracovnej dochádzky a reklamácií, pričom uvedená písomnosť už len vzhľadom na dátum jej prevzatia žalobkyňou nemôže mať za následok zánik pracovnoprávneho vzťahu k 20. 2. 2015 v skúšobnej lehote. Podľa žalobkyne tento list vzhľadom na svoj obsah ani nie je ukončením pracovného pomeru, nakoľko nespĺňa žiadnu z podmienok pre ukončenie pracovného pomeru podľa Zákonníka práce a preto nemohol vyvolať žiadne právne účinky na pracovnoprávny vzťah strán, preto žalobkyňa žalobu má za plne dôvodnú a trvá na nej.

5. Žaloba žalobkyne bola súdu doručená dňa 2. 10. 2015, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku. Ten bol dňom 1. 7. 2016 nahradený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom podľa prechodných ustanovení CSP, a to konkrétne § 470 ods. 1 a 4 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a konania začaté do 30 júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. Vzhľadom na uvedené sa počnúc dňom 1. 7. 2016 aj sporná vec riadila ustanoveniami CSP, pričom napriek tomu, že Civilný sporový poriadok zmenil pravidlá príslušnosti súdov v pracovnoprávnych sporoch, konanie bol povinný dokončiť tunajší súd, na ktorom sa konanie začalo.

6. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie. Na pojednávanie nariadené na deň 5. 4. 2017 sa žalovaný nedostavil. Prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu tesne pred pojednávaním požiadal o jeho odročenie z dôvodu, že jeho konateľ je chorý. Napriek výzve súdu zo dňa 11. 4. 2017 na dodatočné preukázanie tvrdeného dôvodu neúčasti na pojednávaní a návrhu na odročenie pojednávania- nepriaznivého zdravotného stavu žalovaný na ňu nijako nereagoval, dôvod neúčasti a návrhu na odročenie pojednávania tak, ako to predpokladá § 184 ods. 2 súdu ani dodatočne nepreukázal. Na ďalšie pojednávanie nariadené na deň 24. 5. 2017 sa žalovaný napriek riadnemu a včasnému predvolaniu doručenému mu dňa 18. 4. 2017 nedostavil, neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, o jeho odročenie nežiadal. Vzhľadom na uvedené súd v súlade s ust. § 180 rozhodol, že toto pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalovaného nakoľko nebol daný návrh ani dôvody na odročenie pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.

7. Žalobkyňa na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu na podanej žalobe trvala v celom rozsahu. Podľa žalobkyne medzi stranami nie je sporné, že bola uzatvorená pracovná zmluva na dobu neurčitú, sporné je to, kedy došlo k ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu a či trvajú nároky žalobkyne z tohto pracovnoprávneho vzťahu. Uviedla, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy a ničím nepreukázal svoje tvrdenia o vyplatení celej mzdy za obdobie od 20. 11. 2014 do 20. 2. 2015 a o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe k 20. 2. 2015. Ani list žalovaného z júna 2015 podľa žalobkyne nemal za následok skončenie pracovného pomeru, a ak žalovaný tvrdil, že časť mzdy jej vyplatil v hotovosti tak to nie je pravda, nič jej v hotovosti nedal, pričom ani na toto tvrdenie nepredložil žiaden dôkaz. Podľa žalobkyne z obsahu listu žalovaného z júna 2015 ani nie je zrejmé, žeby sa malo jednať o skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ak by tomu tak malo byť, bolo by tak učinené dávno po jej uplynutí. Tento list podľa žalobkyne nespĺňa náležitosti na to, aby sa mohlo jednať o platný právny úkon, nie je z neho vôbec zrejmé, či by sa malo jednať o výpoveď alebo o okamžité skončenie pracovného pomeru, nemá formálne ani obsahové náležitosti ktoré v zmysle Zákonníka práce sú pre takýto právny úkon zamestnávateľa potrebné, preto ide o nulitný právny akt a tak toto oznámenie ani nezaložilo povinnosť a začatie plynutia nejakej lehoty v ktorej by malo byť napadnuté.

8. Žalobkyňa ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v spore navrhla jednak svoj výsluch a takisto listinné dôkazy, a to pracovnú zmluvu z 20. 11. 2014, výpočet - kalkulátor čistej mzdy za rok 2014 a 2015, výpis z obchodného registra žalovaného, list Inšpektorátu práce Bratislava z 21. 5. 2015, bankový výpis o zaplatení mzdy vo výške 577,23 eur, uznesenie OR PZ Bratislava I z 23. 6. 2015, sťažnosť z 2. 7. 2015 proti uzneseniu, uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I, žalovanému adresovaný list žalobkyne z 10. 8. 2015 s dokladom o doručovaní, žalobkyni adresovaný list žalovaného označený ako „rozviazanie pracovného pomeru“ spolu s poštovou obálkou k tomuto listu. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých žalobkyňou predložených listinných dôkazov, ktorých rovnopisy žalovanému doručil, nakoľko vykonanie žiadneho z nich nebolo žalovaným namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné.

9. Žalovaný ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil výsluch konateľa žalovaného, p. Y. a výsluch žalobkyne. Žiadne iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení počas celého trvania sporu neoznačil ani nepredložil. Čo sa týka dôkazných návrhov žalovaného, výsluch žalobkyne (navrhnutý aj samou žalobkyňou) súd na pojednávaní vykonal. Výsluch konateľa žalovaného nevykonal a tento návrh žalovaného na vykonanie dokazovania na pojednávaní zamietol. Súd tu v súvislosti s tvrdením žalovaného v jeho podaní zo dňa 23. 1. 2017 (čl. 46 spisu), v ktorom uviedol, že konateľa žalovaného je nevyhnutné vypočuť v konaní ako svedka a jeho výpoveď by mala mať rozhodujúci význam pre výsledok konania predovšetkým uvádza, že konateľ žalovaného by nemohol byť v spore vypočutý ako svedok, ale len ako strana v konaní (podporne pozri napr. rozhodnutie R 6/1978). V zmysle ust. § 195 pritom výsluch strany môže súd na návrh nariadiť o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo vtedy, ak ich nemožno preukázať inak, čo nie je tento prípad. Z uvedenej dikcie zákona je zrejmé, že v civilnom sporovom konaní výsluch strany je v zásade iba podporným dôkazom. V danom prípade žalovaný navrhol výsluch konateľa žalovaného na pojednávaní, no sám sa na pojednávanie opakovane (dňa 5. 4. 2017 a dňa 24. 5. 2017) napriek riadnemu a včasnému predvolaniu bezdôvodne, resp. v prípade pojednávania dňa 5. 4. 2017 bez preukázania tvrdeného dôvodu neúčasti nedostavil. Za danej situácie, vzhľadom na tento postoj žalovaného a žalobkyňou predložené listinné dôkazy súd návrh na vykonanie dokazovania výsluchom konateľa žalovaného nepovažoval za dôvodný a potrebný, preto ho zamietol. Nemožno naplnenie ústavného práva strany sporu na súdnu ochranu a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odďaľovať či úplne poprieť len z dôvodu, že druhá strana sporu navrhne ako dôkaz (nie nevyhnutný) len výsluch svojho jediného konateľa a potom sa na pojednávanie opakovane bezdôvodne nedostaví.

10. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých písomných vyjadrení strán, ktoré im aj navzájom doručil, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov a výsluchom žalobkyne a zistil tento skutkový stav:

11. Dňa 20. 11. 2014 v Bratislave uzavreli žalovaný ako zamestnávateľ a žalobkyňa ako zamestnanec písomnú pracovnú zmluvu v ktorej je uvedené, že žalobkyňa sa prijíma do pracovného pomeru na vykonávanie prác : montáže terás, dverí - pomocné práce s tým, že ako miesto výkonu práce bude územie celej SR, do práce žalobkyňa ako zamestnanec nastúpi dňa 20. 11. 2014 a výplatný termín bude k 30. dňu v bežnom mesiaci. Podľa zmluvy pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s dohodnutou 3 mesačnou skúšobnou dobou. Vyššie uvedené skutočnosti zistené zo žalobkyňou predloženej písomnej pracovnej zmluvy neboli medzi stranami sporné. 12. Z Informácie o vybavení podania vyhotovenej Inšpektorátom práce Bratislava dňa 21. 5. 2015 predloženej žalobkyňou (čl. 69 spisu) bolo zistené, že žalobkyňa sa dňa 3. 3. 2015 obrátila na Inšpektorát práce Bratislava s podnetom na vykonanie kontroly na prešetrenie neplnenia si pracovnoprávnych povinností, najmä nevyplatenia mzdy a neprihlásenia do Sociálnej poisťovne jej zamestnávateľom (žalovaným), pričom po vykonanej inšpekcii práce, na základe zistených skutočností a dokladov predložených zamestnávateľom tento inšpektorát práce konštatoval okrem iného to, že zamestnávateľ neposkytol žalobkyni mzdu za mesiace november 2014 až február 2015, čím došlo k porušeniu § 118 ods. 1 Zákonníka práce, ďalej že jej nevydal pri vyúčtovaní mzdy písomný doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o vykonaných zrážkach a o celkovej cene práce, čím došlo k porušeniu § 130 ods. 5 Zákonníka práce, nezabezpečil jej stravovanie za mesiace november 2014 až február 2015, čím došlo k porušeniu § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a neprihlásil ju do registra poistencov Sociálnej poisťovne pred začatím výkonu pracovnej činnosti.

13. Z uznesenia OR PZ v Bratislave I ČVS: ORP-621/SMZ-B1-2015 zo dňa 23. 6. 2015 súd zistil, že žalobkyňa podala trestné oznámenie voči štatutárovi žalovaného z dôvodu nevyplatenia mzdy za mesiace november 2014 až február 2015, pričom vec podozrenia z prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona bola odmietnutá z dôvodu absencie objektívnej ale predovšetkým subjektívnej stránky trestného činu, nakoľko žalovaný ako spoločnosť sa dostal do finančnej platobnej neschopnosti a nemal prostriedky na výplatu záväzku. Sťažnosť žalobkyne voči predmetnému uzneseniu bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 29. 7. 2015 zamietnutá. Podľa odôvodnenia uznesenia OR PZ Bratislava I z 23. 6. 2015 v rámci výsluchu pred policajtom konateľ žalovaného Y. uviedol, že na základe uzavretej pracovnej zmluvy s oznamovateľkou (tu žalobkyňou) uzavrel pracovný pomer v zmysle platného zákonníka práce na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace a s výplatným termínom vždy k 30. dňu v mesiaci, pričom podľa ústnej dohody medzi stranami mala byť zamestnankyni za vykonanú prácu vyplácaná minimálna mzda. Ďalej mal konateľ žalovaného policajtovi doložiť výplatné lístky žalobkyne na základe ktorých jej mal za celkovú vykonanú prácu dňa 18. 6. 2015 vkladom na účet v pobočke VÚB banky vyplatiť mzdu vo výške 604,-eur a tiež mu mal uviesť, že koncom mesiaca január 2015 e-mailom zaslal zamestnankyni (tu žalobkyňa) ukončenie pracovného pomeru k 20. 2. 2015, o čom ju mal neskôr upovedomiť aj písomne a zdokladovať to predložením podacieho lístka Slovenskej pošty. Ako dôvod oneskoreného vyplatenia mzdy mal konateľ žalovaného uviesť platobnú neschopnosť spoločnosti.

14. Ako vyplýva zo sťažnosti žalobkyne zo dňa 2. 7. 2015 proti predmetnému uzneseniu (čl. 13, 14 spisu) v tej okrem iného poukazovala na to, že ak konateľ žalovaného predložil policajtovi výplatné listiny, tieto nezodpovedajú dohodnutej pracovnej zmluve a boli vyrobené dodatočne len z dôvodu výsluchu konateľa v tejto veci, nakoľko zamestnávateľ jej v skutočnosti žiadne výplatné lístky ani pásky za obdobie november 2014 až február 2015 neodovzdal, a až 25. 6. 2015 e-mailom jej poslal výplatné lístky, resp. evidenciu pracovnej dochádzky, ktoré ale nezodpovedajú pracovnej zmluve ani odpracovaným výkonom keď navyše v nich uvedená výška mzdy nedosahuje ani výšku minimálnej mzdy. V sťažnosti žalobkyňa poprela tiež tvrdenie konateľa žalovaného, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru k 20. 2. 2015 s tým, že k uvedenému dňu jej konateľ žalovaného neoznámil ani nedoručil žiadnym spôsobom písomnosť, ktorá by mala za následok zánik jej pracovnoprávneho vzťahu a zaslaný jej bol až list podaný na poštovú prepravu dňa 19. 6. 2015, ktorý nespĺňa náležitosti skončenia pracovného pomeru s tým, že pracovnoprávny vzťah preto stále trvá a zvyšuje sa tak výška neuspokojených mzdových nárokov žalobkyne.

15. Žalobkyňa ako dôkaz predložila súdu tiež nedatovaný list žalovaného podaný žalovaným na poštovú prepravu do adresy bydliska žalobkyne dňa 19. 6. 2015 (čl. 35 a 36 spisu) označený ako „Rozviazanie pracovného pomeru“ v ktorom jej žalovaný oznámil, že s ňou rozväzuje pracovný pomer k 20. 2. 2015 z dôvodu neplnenia si pracovnej dochádzky a reklamácií od zákazníkov.

16. Zo žalobkyňou predloženého „Oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnanca“ zo dňa 10. 8. 2015 (čl. 17 spisu) bolo zistené, že žalobkyňa ním žalovanému oznámila, že v súlade s § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce končí s ním okamžite pracovný pomer a v zmysle § 69 ods. 4 zákonníka práce uplatňuje si nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, spolu sumu 678,18 eur. Ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa v tomto oznámení uviedla nevyplatenie mzdy ani v dodatočnej 15 dňovej lehote po uplynutí splatnosti, keď tvrdila, že za obdobie od novembra 2014 do februára 2015 jej nebola vyplatená v dohodnutej lehote žiadna mzda, keď nárok za toto obdobie činil 1.210,- eur a uhradené z nej dňa 18. 6. 2015 bolo len 577,23 eur, čím neuhradený zostatok mzdy činí 632,77 eur a taktiež nebola vyplatená mzda za mesiace marec až jún 2015 vo výške aspoň minimálnej mzdy, čím celková výška jej nevyplatenej mzdy činí 1.989,13 eur. Uvedené oznámenie doručované žalovanému do vlastných rúk na adresu jeho sídla Svetlá 1, Bratislava sa žalobkyni vrátilo dňa 2. 9. 2015 ako nevyzdvihnuté na pošte v odbernej lehote, čo súd zistil z dokladu o doručovaní na čl. 18 spisu.

17. Žalobkyňa pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 24. 5. 2017 uviedla, že do práce u žalovaného riadne nastúpila, vykonávala montáže dverí, terás, podláh, montovali kľučky, išlo o práce vykonávané od mesiaca november 2014, pričom žalovaný za celý čas nedal jej žiadne výplatné pásky ani iné doklady a okrem sumy 577,23 eur jej nič v hotovosti ani inak nevyplatil, povedal, že všetko pošle na účet, ale prišla len suma 577,23 eur. Čo sa týka tvrdení žalovaného o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, k tomu uviedla, že nič také jej žalovaný ani ústne nepovedal, ani inak neoznámil, poslal jej len list z júna

2015. Tiež uviedla, že žalovaný s ňou ohľadom predmetného pracovnoprávneho vzťahu prostredníctvom e-mailu nijako nekomunikoval, žiadne e-maily jej neposlal, keď v čase trvania pracovného pomeru ona ani nemala zriadenú e-mailovú adresu pre prijímanie správ elektronickej pošty. Čo sa týka listu žalovaného z júna 2015 označeného ako rozviazanie pracovného pomeru, k tomu uviedla, že tento nijako nenapadla, nekomunikovala ohľadom neho so žalovaným ani nepodala ohľadom toho žalobu.

18. Žalobkyňa, ktorá žalobou uplatňuje nárok na zaplatenie mzdy a náhrady mzdy tvrdí, že jej pracovnoprávny pomer trval od 20. 11. 2014 do jeho okamžitého skončenia na základe jej oznámenia zo dňa 10. 8. 2015 s tým, že žalovaný za celý čas jej na jej mzdové nároky vo výške minimálnej mzdy za jednotlivé mesiace uhradil spolu len sumu 577,23 eur.

19. Žalovaný tvrdí, že pracovný pomer žalobkyne u neho trval od 20. 11. 2014 len do dňa 20. 2. 2015 ku ktorému bol skončený v skúšobnej dobe, pričom všetky mzdové nároky žalovanej za dobu trvania pracovného pomeru uhradil, keď časť mzdy vo výške 577,23 eur vyplatil žalobkyni na bankový účet a zvyšnú časť (ktorú nevyčíslil a neuviedol) vyplatil jej v hotovosti, čo žalobkyňa poprela.

20. Keďže žalobkyňa uplatňuje nárok na zaplatenie mzdy z pracovného pomeru a náhrady mzdy, pre právne posúdenie ňou uplatnených nárokov v tomto individuálnom pracovnoprávnom spore rozhodujúcim právnym predpisom je zákon č. 311/2001 Z.z., teda .

21. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi (znenie k 20. 11. 2014).

22. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

23. Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

24. Podľa § 72 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je ustanovené inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou len písomne, vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo materstvom, a musí ho náležite písomne odôvodniť, inak je neplatné. Písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.

25. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

26. Podľa § 79 ods. 4 a 5 Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2001/311/20170601> za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

27. Vychádzajúc z vyjadrení strán a výsledkov vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení Zákonníka práce súd žalobu žalobkyne považuje za čiastočne dôvodnú a čiastočne nedôvodnú, a to z nasledujúcich dôvodov.

28. Nebolo medzi stranami sporné a ani súd nemal pochybnosti o tom, že pracovný pomer bol stranami založený platne. Podstatné náležitosti pracovnej zmluvy tak ako ich predpisuje § 43 ods. 1 Zákonníka práce strany dohodli. Dohodli druh práce, na ktorú sa zamestnanec (žalobkyňa) prijímal, a jeho stručnú charakteristiku (montáže terás, dverí - pomocné práce, viď článok 2 písomnej pracovnej zmluvy). Dohodli aj miesto výkonu práce (celé územie Slovenskej republiky, viď článok 3 písomnej pracovnej zmluvy), čo vzhľadom na daný druh práce je platné, určité a prípustné, k tomu pozri napr. Barancová, H. , Komentár. 1. Vydanie. Praha : C.H.Beck, 2010, 216 s, cit. “priveľmi široko dohodnuté miesto výkonu práce by bolo možné považovať za obchádzanie zákona...na druhej strane nemožno vylúčiť, že pri určitých druhoch prác, napr. montážne, stavebné práce si účastníci dohodnú miesto výkonu práce celé územie Slovenskej republiky“. V danom prípade jednalo sa práve o takéto montážne a pomocné stavebné práce, ktoré žalobkyňou mali byť vykonávané v rámci celej republiky, keď táto sama uviedla, že pracovala v Bratislave ale napr. aj v Demänovskej doline, preto ani o dodržaní tejto zákonnej náležitosti pracovnej zmluvy súd nemal pochybnosti. Dohodnutý bol aj deň nástupu do práce (20. 11. 2014, viď článok 1 písomnej pracovnej zmluvy) a tiež mzdové podmienky. Priamo v písomnej pracovnej zmluve síce nie je uvedená dohodnutá výška mzdy, žalovaný však nerozporoval a jeho konateľ vo svojej výpovedi pred policajtom (viď strana 2 odôvodnenia uznesenia OR PZ Bratislava I zo dňa 23. 6. 2015) sám výslovne potvrdil dohodu o výške mzdy vo výške minimálnej mzdy, cit. “podľa ústnej dohody medzi stranami mala byť zamestnankyni Štefaňákovej za vykonanú prácu vyplácaná minimálna mzda“. Skutočnosť, že táto podstatná náležitosť pracovnej zmluvy bola stranami dohodnutá len ústne nespôsobuje jej neplatnosť, nakoľko ak nepostihuje neplatnosťou ani samotné nedodržanie písomnej formy celej pracovnej zmluvy a platne tak pracovný pomer možno dohodnúť aj ústne, resp. i konkludentne (podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis) nemôže byť pochýb že ani (iba) ústna dohoda len o jednej z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy nemôže založiť jej neplatnosť. Rozhodujúce je to, či bola alebo nebola takáto podstatná náležitosť stranami dohodnutá a v danom prípade dohodnutá bola, preto pracovný pomer vznikol platne.

29. Zatiaľ čo o platnom založení pracovného pomeru spor medzi stranami nebol, a argumentáciu o jeho platnosti súd uvádzal len preto, lebo prípadné neplatné založenie pracovného pomeru by mohlo založiť len iné ako žalované nároky, sporným a pre rozhodnutie o mzdových nárokoch žalobkyne podstatným bol okamih jeho skončenia. Žalovaný tvrdil, že pracovný pomer skončil so žalobkyňou v skúšobnej dobe ku dňu 20. 2. 2015. Žiaden dôkaz na toto svoje tvrdenie súdu nepredložil. Vykonané dokazovanie pritom nielenže nepotvrdilo toto tvrdenie žalovaného, ale jednoznačne ho vyvrátilo. V článku 8 pracovnej zmluvy strany dohodli skúšobnú dobu v trvaní troch mesiacov. v § 72 síce vyžaduje písomnú formu skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ale ani tu jej nedodržanie nepostihuje neplatnosťou právneho úkonu, t.j. možno ho platne uskutočniť aj v ústnej forme, avšak nikdy nie spätne (k tomu pozri podporne napr. rozhodnutie z ČR 6Cdo 11/1994, cit.: “Právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktorý sa uskutočnil po uplynutí dojednanej doby je neplatný...ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe nemôže dôjsť spätne“). Žalovaný nepredložil v priebehu konania žiaden dôkaz, že oznámil v priebehu skúšobnej doby žalobkyni (čo i len ústne), že s ňou pracovný pomer k 20. 2. 2015 končí. Sama žalobkyňa na pojednávaní výslovne poprela, žeby jej žalovaný čo i len ústne oznámil, že s ňou končí pracovný pomer v skúšobnej dobe. Navyše, ak by žalovaný skutočne v priebehu skúšobnej doby platne skončil pracovný pomer so žalobkyňou ako to sám tvrdil, potom by bolo úplne nelogické, aby jej až 4 mesiace na to, dňa 19. 6. 2015 posielal list, že s ňou „rozväzuje“ pracovný pomer k 20. 2. 2015. Uvedený list žalovaného, urobený dávno po uplynutí skúšobnej doby ako už bolo uvedené nemohol mať za následok spätné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pričom logicky jasne vyvracia tvrdenie žalovaného v podanom odpore proti platobnému rozkazu, že oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe žalobkyni riadne doručil, lebo pokiaľ mal tým žalovaný na mysli tento list, potom vzhľadom na dátum jeho odoslania nemožno v žiadnom prípade hovoriť o riadnom (teda včasnom, v priebehu skúšobnej doby urobenom) oznámení a pokiaľ by riadne žalobkyni v skúšobnej dobe inak oznámil, že s ňou končí pracovný pomer, potom by nemal žiaden dôvod posielať dávno po skončení pracovného pomeru takýto list. Preto súd tvrdenie žalovaného o oznámení skončenia pracovného pomeru žalobkyni v skúšobnej dobe považoval za nepreukázané a vykonaným dokazovaním za vyvrátené. Ak žalovaný pred policajtom

pri preverovaní trestného oznámenia žalobkyne tvrdil, že žalobkyni e-mailom koncom mesiaca január 2015 zaslal ukončenie pracovného pomeru k 20. 2. 2015, tak ak by to bola pravda, zaiste by o tom súdu predložil dôkaz, predmetnú e-mailovú správu, navyše je nelogické, ako už bolo uvedené, prečo by potom v júni 2015 žalobkyni zasielal predmetný list, keď žalobkyňa navyše poprela, že by vôbec mala v tom čase adresu pre prijímanie správ elektronickej pošty, kde by jej taký e-mail mohol byť zaslaný. Ak by existoval písomný doklad o včasnom (rozumej v skúšobnej dobe urobenom) zaslaní takého oznámenia žalovaným žalobkyni, žalovaný by ho zaiste bol súdu predložil, preto súd nemá pochybnosti, že jediný písomný doklad o zaslaní oznámenia žalobkyni, tak ako sa spomína aj v odôvodnení uznesenia policajta z 23. 6. 2015 je doklad týkajúci sa oznámenia žalovaného podaného na poštovú prepravu pre žalobkyňu dňa 19. 6. 2015, uskutočnený až a práve v čase, keď konanie žalovaného preverovala polícia.

30. Preto list žalovaného z júna 2015, ktorým žalobkyni oznámil, že s ňou rozväzuje pracovný pomer k 20. 2. 2015 z dôvodu neplnenia si pracovnej dochádzky a reklamácií ako už bolo povedané nemohol mať za následok spätné skončenie pracovného pomeru k 20. 2. 2015. Aj tak však podľa názoru súdu žalobkyňa jeho doručenie a existenciu nemohla nechať bez povšimnutia, keďže ide o písomnosť, ktorou žalovaný ako jej zamestnávateľ prejavil vôľu žalobkyňu ďalej nezamestnávať a skončiť s ňou pracovný pomer. Pre taký úkon zamestnávateľa pokiaľ ide o jeho následky a postup v prípade, že zamestnanec chce napádať jeho platnosť ustanovuje osobitný režim a postup. Preto nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobkyne, že z dôvodu nedodržania obsahových a formálnych náležitostí daného úkonu ide o nulitný právny akt na ktorý nebolo treba nijako reagovať a nijako ho napádať. V pracovnom práve platí, že hoci neplatné skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom je platné, pokiaľ sa neplatnosti jeho skončenia zamestnanec nedovolá. „Účastník pracovného pomeru, voči ktorému bol uplatnený zrušovací právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, svoje právo môže uplatniť na súde, aby rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Bez rozhodnutia súdu sa považuje skončenie pracovného pomeru za platné, aj keď príslušný zrušovací právny úkon mal podstatné právne vady“ (citované z Barancová, H. , Komentár. 1. Vydanie. Praha : C.H.Beck, 2010, 344 s). Aj použiteľná judikatúra sa k tejto otázke stavia rovnako, viď napr. rozhodnutie 2Cdon 475/96 (SJ 75/1997), z ktorého cit „Ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ zabrániť tomu, aby nastali právne účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov podať na súd žalobu o určenie, že právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru je neplatný; ak taká žaloba nebola podaná, skončil pracovný pomer medzi účastníkmi podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už nemôže zaoberať otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu, a to ani ako predbežnou otázkou; to platí aj v konaní o žalobe na určenie, že pracovný pomer trvá.“

31. Preto bez ohľadu na to, že z listu žalovaného z júna 2015 ani nie je jednoznačne zrejmé, či ním mal na mysli skutočne skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe (to indikuje dátum k 20. 2. 2015) alebo či sa malo jednať o okamžité skončenie pracovného pomeru ktorého dôvodom mala byť nespokojnosť žalovaného s pracovnými výkonmi a dodržiavaním pracovnej disciplíny žalobkyňou (čo indikuje tam uvedený dôvod- neplnenie si pracovnej dochádzky a reklamácie od zákazníkov), ak mala žalobkyňa za to, že ide o neplatné skončenie pracovného pomeru, mala sa tejto neplatnosti dovolať a nemohla následky tejto písomnosti poprieť a znegovať tým, že sama v dvojmesačnej lehote skončí okamžite so žalovaným pracovný pomer z dôvodu nevyplácania jej mzdy. V opačnom prípade by sa obchádzal zmysel právnej úpravy a mohlo by dôjsť k tomu, že by si zamestnanec bez právnej opory predlžoval trvanie pracovného pomeru a svojich mzdových nárokov u zamestnávateľa tým, že by označil skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom (či už výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, viď § 77 a nasl. Zákonníka práce) za nulitný, absolútne neplatný akt, nenapadol by ho, ale povedzme pred skončením zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty by sám oznámil ukončenie pracovného pomeru (napr. okamžitým skončením podľa § 69 ods. 1 zákonníka práce ako tomu bolo v tomto prípade), čím by zákonom nezamýšľaným spôsobom v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce získal nárok na náhradu mzdy za ďalšie 2 mesiace. Takýto záver nemá právnu oporu. Ak totiž v § 77 a nasl. stanovuje osobitný postup v prípade, že zamestnanec chce napadnúť neplatný prejav vôle - právny úkon zamestnávateľa skončiť s ním pracovný pomer, čo platí aj pre neplatné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe (pre ktorý právna úprava stanovuje veľmi jednoduchý postup a podmienky a tak jedným z najčastejších dôvodov neplatnosti zaiste môže byť práve neplatné spätné skončenie pracovného pomeru), nemožno tento postup obísť tým, že sám zamestnanec v dobe 2 mesiacov stanovenej pre napadnutie takejto neplatnosti nenapadne ju, ale sám urobí právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru so vznikom ďalších mzdových nárokov (náhrada mzdy).

navyše výslovne a osobitne pamätá aj na prípady, keď zamestnávateľ neplatne skončí pracovný pomer so zamestnancom a ten nemá záujem u neho ďalej pracovať. Aj v danom prípade sa podľa názoru súdu jednalo práve o taký prípad. Okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne urobené tu v lehote dvoch mesiacov potom, čo dňa 21. 6. 2015 dostala list zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru je tu vlastne prejavom jej vôle ďalej u zamestnávateľa (žalovaného) nepracovať, čo zodpovedá vôli zamestnávateľa (žalovaného) ďalej žalobkyňu ako zamestnanca nezamestnávať prejavenú v jeho liste doručenom jej dňa 21. 6. 2015 označenom ako „rozviazanie pracovného pomeru“. Nastala tak v danom prípade situácia upravená v § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

32. Vzhľadom na uvedené preto podľa názoru súdu v danom prípade na základe neplatného skončenia pracovného pomeru žalovaným ako zamestnávateľom v skúšobnej dobe (platí to i keby išlo o neplatné okamžité skončenie) a netrvaní zamestnanca (žalobkyne) na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával vyjadrenom v liste žalobkyne zo dňa 10. 8. 2015 platí, že sa pracovný pomer strán skončil dohodou dňom, keď sa mal skončiť, čo v danom prípade je podľa názoru súdu deň doručenia listu žalovaného o skončení pracovného pomeru žalobkyni, t.j. 21. 6. 2015, keďže k skončeniu nemohlo dôjsť spätne. K tomu súd podporne poukazuje na súdne rozhodnutie publikované pod V 80/1972 (pozri Barancová, H. , Komentár. 1. Vydanie. Praha : C.H.Beck, 2010, 352 s) z ktorého cit „Na základe jednostranného prejavu vôle zamestnanca môže sa pracovný pomer neplatne skončený zamestnávateľom skončiť len ku dňu jeho (neplatného) skončenia; na skončenie iným dňom je potrebná dohoda obidvoch účastníkov pracovného pomeru“.

33. Vzhľadom na uvedené preto súd je toho názoru, že jednalo sa tu o prípad podľa § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce a preto žalobkyni ako zamestnancovi vznikol nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku podľa § 134 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2001/311/20170601> za výpovednú dobu dvoch mesiacov. V danom prípade pri zákonom založenej fikcii skončenia pracovného pomeru strán k 21. 6. 2015 to vzhľadom na zásady začatia plynutia výpovednej doby (od prvého dňa nasledujúceho mesiaca) znamená, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku za mesiace júl a august 2015 avšak už nie za mesiace september a október 2015 z čoho vychádzala pri vyčíslení svojho nároku v žalobe.

34. Žalovaný samotnú žalobkyňou vyčíslenú výšku jej jednotlivého mesačného mzdového nároku nenapádal, netvrdil a nespochybňoval, žeby jej za jednotlivé mesiace roka 2014 a 2015 nevznikol nárok na čistú minimálnu mesačnú mzdu 347,66 eur (rok 2014) resp. 381,91 eur (rok 2015) ako to uviedla v žalobe a z čoho vychádzala pri vyčíslení žalovanej sumy. Výška minimálnej mesačnej mzdy (bez nezdaniteľnej časti základu dane) pre rok 2014 a 2015 je v zmysle Nariadenia vlády SR č. 321/2013 Z.z. a č. 297/2014 Z.z. 352,- eur (rok 2014) resp. 380,- eur (rok 2015) ako to správne uviedla aj žalobkyňa v žalobe. Po uplatnení nezdaniteľnej časti základu dane pri dvoch vyživovaných nezaopatrených deťoch je výška čistej minimálnej mzdy 347,66 eur (rok 2014) resp. 381,91 eur (rok 2015). Žalovaný ani nerozporoval tieto tvrdenia žalobkyne, preto súd mal takúto výšku mesačného mzdového nároku žalobkyne za nespornú a danú.

35. Za dobu od 20. 11. 2014 do 30. 11. 2014, a potom za mesiace december 2014 až jún 2015 tak žalobkyni podľa názoru súdu vznikol nárok na mzdu vo výške spolu 2.760,78 eur (121,66 eur ako mzda za mesiac november 2014, 347,66 eur ako mzda za mesiac december 2014 a potom 6 x 381,91 eur ako mzda za mesiace január až jún 2015). Z tejto sumy žalovaný preukázateľne žalobkyni uhradil sumu 577,23 eur dňa 18. 6. 2015 ako to vyplýva z výpisu z účtu vo VÚB banke (čl. 10 spisu) predloženého žalobkyňou. Rozdiel vo výške 2.183,55 eur (2.760,78 eur - 577,23 eur) žalovaný žalobkyni podľa tvrdenia žalobkyne doposiaľ neuhradil. Keď žalovaný vo svojom odpore proti platobnému rozkazu, ktorý bol v priebehu sporu jeho jediným vyjadrením sa k veci samej tvrdil, že zvyšnú časť mzdy za obdobie od 20. 11. 2014 do 20. 2. 2015 (t.j. nad sumu 577,23 eur) vyplatil žalobkyni v hotovosti, bolo na ňom aby toto svoje tvrdenie preukázal, čo neurobil. Keďže dokazovať nemožno to, že sa niečo nestalo, ale len to, že sa niečo stalo, žalobkyňa neniesla dôkazné bremeno preukázania nezaplatenia zvyšku mzdy. Toto niesol žalovaný a neuniesol ho, lebo neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz na toto svoje tvrdenie, neuviedol ani kedy, v ktorý deň malo dôjsť k onej hotovostnej úhrade žalobkyni a akú sumu jej vlastne

mal v hotovosti vyplatiť, čo samo osebe jeho obranu robí nevierohodnou, keď aj z časových súvislostí je zrejmé, že žalobkyni, ktorá u neho pracovala už od 20. 11. 2014 prvú mzdu zaplatil až potom, čo žalobkyňa podala pre nevyplatenie mzdy trestné oznámenie (v júni 2015) a potom, čo Inšpektorát práce v Bratislave preveroval jeho konanie a zistil, že za obdobie november 2014 až február 2015 žalovaný žalobkyni vôbec žiadnu mzdu nevyplatil (viď Informácia o vybavení podania na čl. 9 spisu). Na rozdiel od žalobkyne, ktorej tvrdenia v priebehu celého riešenia spornej otázky jej nevyplatených mzdových nárokov (od iniciovania inšpekcie práce u žalovaného, cez trestné konanie až po toto súdne konanie) boli konzistentné, vytvárajúce ucelenú logickú reťaz (čo sa týka iných súm mzdy uvádzaných v trestnom konaní, súd nemal pochybnosť o pravdivosti tvrdenia žalobkyne preukázanej aj odpoveďou Inšpektorátu práce Bratislava, že bolo to dané tým, že jej neboli do jeho začiatku predložené výplatné pásky ani iné súvisiace listiny, čo navyše nič nemení na tom, že v žalobe uvádzaná výška minimálnej mzdy, z ktorej súd musel vychádzať je po práve) žalovaný vo svojich tvrdeniach a skutkoch si viac krát odporoval, keď na jednej strane pred policajtom tvrdil, že za celkovú vykonanú prácu žalobkyni vkladom na účet uhradil sumu 604,- eur, naproti tomu v odpore proti platobnému rozkazu už tvrdil, že to bolo len 577,23 eur a zvyšok mal byť vyplatený v hotovosti, rovnako tvrdil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe žalobkyni riadne oznámil a na druhej strane súdu predložený bol list o tom, že sa tak stalo až v júni 2015.

36. Keďže žalovaný nepreukázal opak a v priebehu sporu neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali tvrdenia žalobkyne, že do dňa podania žaloby ani do dňa vyhlásenia rozsudku jej žalovaný sumu 2.183,55 eur ako nezaplatený zostatok mzdy za mesiace november 2014 až jún 2015 neuhradil, súd žalobe v časti nároku na zaplatenie mzdy vo výške 2.183,55 eur vyhovel. Uvedená suma je celá splatná, nakoľko podľa § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak a pri skončení pracovného pomeru vypláca zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. V pracovnej zmluve ako výplatný termín strany dohodli 30. deň v bežnom mesiaci, preto celý nezaplatený zvyšok mzdy žalobkyne vo výške 2.183,55 eur je splatný a žalovaný je v omeškaní s jeho zaplatením.

37. Ako už súd uviedol, v zmysle § 79 ods. 5 Zákonníka práce žalobkyni vznikol aj nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku podľa § 134 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2001/311/20170601> za výpovednú dobu dvoch mesiacov, v danom prípade teda nárok na náhradu mzdy vo výške 2 x 381,91 eur, čo činí sumu 763,82 eur. Čo sa týka splatnosti tejto náhrady mzdy, v zmysle ust. § 132 a § 129 Zákonníka práce treba mať za to, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté inak), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje (podporne k splatnosti náhrady mzdy pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 246/2010 z 30. 4. 2012). Aj vzhľadom na obranu žalovaného, ktorý akékoľvek mzdové nároky žalobkyne za čas po 20. 2. 2015 poprel je zrejmé, že pravdivým je tvrdenie žalobkyne, že ani túto náhradu mzdy žalovaný jej nezaplatil, preto ho k tomu súd zaviazal týmto rozsudkom. Spolu tak žalovanému podľa názoru súdu vznikla povinnosť žalobkyni titulom mzdy a náhrady mzdy zaplatiť sumu 2.947,37 eur, preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. V prevyšujúcej časti požadovanej istiny súd žalobu žalobkyne zamietol, lebo ako už uviedol, nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že jej pracovný pomer skončil až v auguste 2015 na základe jej okamžitého skončenia, keď podľa názoru súdu skončil tento pracovný pomer v júni 2015 fikciou dohody podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce.

38. V súvislosti s tým, že žalobkyni bolo priznané právo na zaplatenie mzdy aj za obdobie, kedy už žiadnu prácu pre žalovaného fyzicky nevykonávala súd uvádza, že v žiadnom prípade nemôže ísť o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ktorému by súd inak nemohol poskytnúť právnu ochranu, lebo ako správne uviedla žalobkyňa, výslovne ustanovuje (§ 142 ods. 3), že ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Teda neprideľovanie práce zamestnávateľom (žalovaným) žalobkyni nezbavuje ho povinnosti zaplatiť je mzdu. Nemožno pričítať žalobkyni žiadne zavinenie na tom, že žalovaný ako zamestnávateľ nevyužil zákonné možnosti (napr. dohodu so žalobkyňou, zmenu pracovnej zmluvy, či skončenie pracovného pomeru), ak sa pracovná sila žalobkyne stala pre neho nadbytočnou, či nevyhovujúcou. Žalobkyňa navyše na rozdiel od žalovaného nebola pasívna, situáciu aktívne riešila

(Inšpektorát práce, trestné oznámenie) a následne sa rozhodla nebyť ďalej v pracovnom pomere so žalovaným, preto jej nárok v prisúdenej výške je po práve a plne dôvodný. Aj neprihlásenie žalobkyne žalovaným do Sociálnej poisťovne, potvrdené Inšpektorátom práce Bratislava ide na ťarchu žalovaného a tak aj za obdobie krátkej práceneschopnosti žalobkyne v skúšobnej dobe bol povinný jej platiť plnú mzdu on, keďže inak by jej vznikla škoda.

39. Žalobkyňa v žalobe uplatnila aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania v sadze 5,05 % ročne s tým, že úrok z omeškania požaduje z každej mesačnej mzdy podľa dohodnutého termínu splatnosti.

40. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>.

41. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

42. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

43. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

44. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 2. 2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

45. Ako už súd uviedol, podľa § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak a pri skončení pracovného pomeru vypláca zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. V pracovnej zmluve ako výplatný termín strany dohodli 30. deň v bežnom mesiaci, preto žalobkyňou určený deň začiatku omeškania, od ktorého požadovala úrok z omeškania z nezaplatenej mzdy a náhrady mzdy neodporuje zákonu a v určené dni začiatku omeškania už žalovaný meškal so zaplatením mzdy. Keďže s výnimkou sumy 577,23 eur zvyšok mzdy a náhrada mzdy žalobkyni zaplatená nebola, omeškanie žalovaného trvá. Žalobkyňou požadovaná sadzba úroku z omeškania (5,05 % ročne) nepresahuje sadzbu určenú podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Preto vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa v deň nasledujúci po splatnosti mzdy a náhrady mzdy dostal do omeškania s ich zaplatením a po úhrade sumy 577,23 eur dňa 18. 6. 2015 jeho omeškanie so zaplatením jej zvyšku trvá, uložil mu súd spolu so sumou 2.947,37 eur zaplatiť žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z jednotlivých nezaplatených mesačných mzdových nárokov a náhrady mzdy do zaplatenia. V časti výroku rozsudku o úrokoch z omeškania, tak ako v žalobe je zohľadnená čiastočná úhrada žalovaného vo výške 577,23 eur dňa 18. 6. 2015. Nakoľko súd z dôvodov už uvedených uzavrel, že na ostatné uplatňované nároky (náhrada mzdy vo výške 763,82 eur) žalobkyni nárok nevznikol, s ich zaplatením sa žalovaný nemohol dostať ani do omeškania, preto v časti úroku z omeškania požadovaného zo sumy 763,82 eur súd žalobu zamietol. Úrok z omeškania z prisúdenej náhrady mzdy súd priznal zo sumy 381,91 eur od 31. 8. 2015 do zaplatenia a zo sumy 381,91 eur od 1. 10. 2015 do zaplatenia tak ako žalobkyňa žiadala, keďže bol žalobným návrhom viazaný (§ 216 ods. 1 a prekročiť ho napriek čiastočnej skoršej splatnosti nemohol.

46. Súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni dlžnú sumu s úrokmi z omeškania v lehote stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá CSP, t.j. v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, keďže na určenie dlhšej lehoty na zaplatenie, či na povolenie splácať ju v splátkach nebol podaný návrh a

nebol by na to ani žiaden zákonný dôvod vzhľadom na dĺžku omeškania žalovaného, jeho celkový doterajší prístup k plneniu si povinností z pracovnoprávneho vzťahu a povahu nároku, keď uplatňuje sa zaplatenie mzdy a náhrady mzdy ako základného prostriedku na uspokojovanie základných životných potrieb zamestnanca a tak by povolenie ďalšieho odkladu úhrady dlžnej sumy zjavne odporovalo zásade spravodlivej a účinnej ochrany práv v zmysle článku 2 ods. 1 CSP.

47. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu strán vo veci. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku výsledok konania je taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola zamietnutá, tak žalobkyňa ako i žalovaný boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní.

48. Úspech žalobkyne reprezentovaný jej prisúdenou istinou 2.947,37 eur s príslušenstvom je vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku na zaplatenie istiny 3.711,19 eur s príslušenstvom úspechom v rozsahu 79,42 %. Úspech žalovaného reprezentovaný sumou istiny 763,82 eur s príslušenstvom, v ktorej žaloba bola zamietnutá je v rozsahu 20,58 %.

49. Po odpočítaní úspechu žalovaného v rozsahu 20,58 % od úspechu žalobkyne v rozsahu 79,42 % vznikol vo veci úspešnejšej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58,84 %.

50. Postupujúc podľa § 255 ods. 2 preto súd náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu strán vo veci a o nároku na náhradu trov konania v súlade s ust. § 262 ods. 1 v treťom výroku rozsudku rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58,84 %.

51. O konkrétnej výške náhrady trov konania v súlade s ust. § 262 ods. 2 rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.