Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/142/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., Južné nábrežie 13, Košice, IČO: 44 518 684, proti žalovanému: OSWALD, Čingovská 9, Košice, IČO: 35 537 868, zastúpenému spoločnosťou KubalaLegal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynárska 16, Košice, IČO: 50 111 213, o zaplatenie 1.244,73 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 33Cb/90/2014-159 zo dňa 25.5.2016 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti úhrady sumy 164,63 eur zastavil; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.080,10 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 35,32 eur od 6.2.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.3.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.4.2011 do zaplatenia, 9,25% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.5.2011 do zaplatenia, 9,25% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.6.2011 do zaplatenia, 9,25% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.7.2011 do zaplatenia, 9,50% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.8.2011 do zaplatenia, 9,50% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.9.2011 do zaplatenia, 9,50% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.10.2011 do zaplatenia, 9,50% ročne zo sumy 99,15 eur od 6.11.2011 do zaplatenia, 9,25% ručne zo sumy 99,15 eur od 6.12.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 53,28 eur od 6.1.2012 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 74,50 eur za súdny poplatok do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal úhrady sumy 1.244,73 eur s príslušenstvom, titulom nedoplatku žalovaného za nájom nebytových priestorov za jednotlivé kalendárne mesiace od 2/2011 - do 1/2012.

3. V priebehu konania žalobca zobral návrh v časti 164,63 eur späť a žiadal zaviazať žalovaného k úhrade istiny 1.080,10 eur s príslušenstvom presne špecifikovaným vo výroku napadnutého rozsudku. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie konanie v časti úhrady 164,63 eur zastavil a pripustil zmenu návrhu.

4. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že Dodatkom č. 2 z 2.10.2012 uzavretým k Nájomnej zmluve z 8.11.1993 prenechal žalovanému do užívania nebytové priestory nachádzajúce sa v objekte na ul. Podtatranského č. 2 v Košiciach o celkovej výmere 36,46 m2, ktoré boli do správy žalobcu zverené na základe Zmluvy o výkone správy č. 1336/2008 z 1.12.2008. Na základe výpovede žalobcu z 18.4.2011 nájomný vzťah medzi zmluvnými stranami zanikol a žalovanému uplynula výpovedná lehota dňa 31.8.2011. S poukazom na ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobca mal za to, že medzi zmluvnými stranami sa obnovila nájomná zmluva na 1 rok. Následne dňa 16.1.2012 došlo k ukončeniu nájmu a jeho odovzdaniu žalobcovi. Teda pokiaľ žalovaný užíval nebytové priestory žalobcu a pokiaľ by z akéhokoľvek dôvodu nájomný vzťah medzi zmluvnými stranami nemal vzniknúť, resp. sa považuje za neplatný, záväzok medzi zmluvnými stranami by vznikol v spornom období z titulu bezdôvodného obohatenia. Keďže žalovaný za užívanie predmetu nájmu neuhradil nájomné za jednotlivé kalendárne mesiace od 2/2011 do 1/2012, žalobcovi vznikol nedoplatok na nájomnom za jednotlivé kalendárne mesiace v uvedenom období vo výške 1.233,73 eur (2/2011 - 91,35 eur, 3/2011 až 11/2011 t.j. 9x110,00 eur, 12/2011 - 110,10 eur a 1/2012 - 53,28 eur).

5. Žalovaný mal za to, že nárok uplatňovaný žalobcom bol riadne a včas uhradený. V tejto súvislosti poukázal na výpisy z účtu, z ktorých žalovaný vykonával jednotlivé platby nájomného v prospech účtu žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že platby žalovaného (z 24.2.2011, z 24.3.2011, z 21.4.2011, z 24.5.2011, z 24.6.2011, z 22.7.2011, z 24.8.2011, z 23.9.2011, z 24.10.2011, 24.11.201 a 23.12.2011) započítal v súlade s ust. § 330 Obchodného zákonníka na plnenia najskôr splatné (teda na staršie obdobia), považoval žalovaný za nepravdivé a vnútorne rozporné. Ak by žalobca skutočne započítal platby v súlade s ust. § 330 Obchodného zákonníka, tak podľa prehľadu platieb a predpisov predložených žalobcom žalovanému emailom z 8.9.2015, by na údajne neuhradené platby nájomného za mesiace 05/2009, 08/2009 až 05/2010, musel priradiť platby, ktoré podľa tohto prehľadu boli uhradené pred platbami prijatými v mesiacoch 02/2011 až 01/2012, t.j. platby prijaté od 1.7.2010 a všetky nasledujúce prijaté platby a nie až platby z roku 2011. V evidencii údajne neuhradených platieb za nájomné za mesiace máj 2009, august 2009 až máj 2010 chýbajú mesiace jún a júl 2009. Z uvedeného vyplýva, že žalobca by mal platby za mesiace jún a júl 2009 evidovať a rovnako ich započítať na neuhradené platby nájomného najskôr splatné podľa ust. § 330 Obchodného zákonníka, čo však neurobil. Na základe žalobcom predloženého vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2009 je zrejmé, že všetky predpisy nájomného za rok 2009 boli uhradené. Keďže vyúčtovanie je správca v zmysle príslušných ust. zákona č. 182/1993 Z.z. povinný vykonať za jednotlivé byty najneskôr do konca mája nasledujúceho roku, tak z predloženého vyúčtovania za rok 2009 vyplýva, že k 31.5.2010 neexistoval na strane žalovaného dlh na nájomnom za rok 2009 a žalobca voči nemu takýto dlh neevidoval. Teda platby hradené žalovaným v roku 2011 si žalobca nemohol započítať na údajne dlžné nájomné z roku 2009. Na základe žalobcom predloženého vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2010 je zrejmé, že všetky predpisy nájomného za rok 2010 boli uhradené. Keďže taktiež vyúčtovanie je správca v zmysle príslušných ust. zák.č. 182/1993 Z.z. povinný vykonať za jednotlivé byty najneskôr do konca mája nasledujúceho roku, tak z predloženého vyúčtovania za rok 2010 vyplýva, že k 31.5.2011 neexistoval na strane žalovaného dlh na nájomnom za rok 2010 a žalobca voči žalovanému takýto dlh neevidoval. Z uvedeného vyplýva, že platby hradené žalovaným v roku 2011 si žalobca nemohol započítať na údajne dlžné nájomné z roku 2010, pretože podľa vyúčtovania vykonaného žalobcom za rok 2010 neexistoval takýto dlh.

6. Vyúčtovanie nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2010 musí byť v zmysle príslušných ust. z.č. 182/1993 Z. z. vyhotovené najneskôr do konca mája 2011. Z uvedeného vyplýva, že všetky platby v roku 2011 počnúc májom 2011 museli byť priradené jedine k pohľadávkam z roku 2011, keďže z vyúčtovania za rok 2010 predloženého žalobcom sú záväzky žalovaného na nájomnom za rok 2010 vysporiadané, a teda nemohli byť započítané na roky 2009 alebo 2010. Teda je nepochybné, že minimálne 7 mesačných platieb by musel žalobca započítať na nájomné za rok 2011. Žalobca však uplatnil nárok na zaplatenie údajne neuhradených 12-tich mesačných nájmov v roku 2011 a 2012, ktoré však pri zohľadnení uvádzaných skutočností nemohli ani len existovať v takom počte. Podľa žalovaného je teda zrejmé, že platby nájomného za rok 2011 a 2012 museli byť započítané na nájomné za rok 2011 a 2012. Ak by existoval stav opísaný žalobcom a žalobca by skutočne postupoval v súlade s ust. § 330 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka pri započítavaní jednotlivých platieb zasielaných žalovaným tak by mal povinnosť započítavať platby prijaté v roku 2011 najskôr na úroky chýbajúcich úhrad z rokov 2008 a

2009, a až následne na istinu týchto údajných peňažných nárokov žalobcu, čo podľa žalovaného žalobca nerešpektoval. S poukazom na vyššie uvedené, ak by sa aj žalobcovi podarilo preukázať existenciu a oprávnenosť uplatnených nárokov, boli by tieto uplatnené v nesprávnej výške a v rozpore so zákonom.

7. V súvislosti s výpoveďou nájomnej zmluvy žalovaný uviedol, že v zmysle ust. § 12 zák.č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov je výpovedná lehota pri nájme nebytových priestorov 3 mesiace, a teda nájom zanikol uplynutím výpovednej doby dňa 31.07.2011. Žalobca však v žalobe uplatňuje nárok z titulu dlžného nájomného za mesiace 02/2011 až 01/2012, pričom od 01.08.2011 (t.j. po zániku zmluvy) žalobca nemôže požadovať úhradu nájomného, keďže nájomný vzťah už v tomto čase neexistoval. Teda podľa žalovaného žalobca v konaní nepreukázal oprávnenosť právneho titulu tvoriaceho predmet žalobného návrhu.

8. Súd vykonal dokazovanie (Nájomnou zmluvou z 27.9.1993, Dodatkom č. 1 z 2.5.2002, Dodatkom č. 2 z 2.10.2002, výpismi z účtov v U. a.s. od 24.2.2011 do 23.11.2011 na mesačné sumy 110,00 eur (uvádzané ako nájomné), Zápisom o odovzdaní a prevzatí nebytového priestoru na ul. Podtatranského 2, Košice zo 16.1.2012, výpoveďou zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov z 18.4.2011, výzvou na odovzdanie nebytových priestorov z 18.10.2011 žalobcom žalovanému, Protokolom č. 2 z 1.1.2009 o odovzdaní a prevzatí práv a záväzkov vyplývajúcich z platných zmlúv uzavretých BPMK, p.o. po jej zrušení na BPMK, s.r.o., Uznesením MZ v Košiciach z 30.-31.10.2008 o založení spoločnosti BPMK, s.r.o., Zmluvou o výkone správy majetku mesta Košice č. 1336/2008 z 1.12.2008, Dodatkom č. 1 k zmluve z 1.7.2009, Dodatkom č. 2 k zmluve z 11.3.2010, Dodatkom č. 3 k zmluve zo 6.10.2010, Dodatkom č. 4 k zmluve z 1.12.2010, Dodatkom č. 5 k zmluve zo 17.3. 2011, Dodatku č. 6 k zmluve z 27.7. 2011, Dodatku č. 7 k zmluve z 23.11.2012, Dodatku č. 8 k zmluve z 20.6.2013, Dodatku č. 9 k zmluve z 30.12.2013, Dodatku č. 10 k zmluve z 23.12.2014, prehľadom platieb a predpisov Podtatranského 2, vyúčtovaním nákladov za služby spojené s bývaním za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010, od 1.1.2009 do 31.12.2009, prehľadnou zostavou kalkulácie zálohového predpisu za mesiace 1/2009 - 1/2012, e-mailom z 12.10.2015, 8.9.2015 medzi BPMK a D. dospel k záveru, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie úhrady za nájom nebytového priestoru. Mal za preukázané, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzavreli nájomnú zmluvu na dobu neurčitú od 1.10.1993, predmetom ktorej bol prenájom nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v suteréne domu na ul. Podtatranského č. 2, Košice o celkovej podlahovej ploche 36,46 m2. Platby za príslušný kalendárny mesiac predstavovali sumu 110,10 eur, z toho nájomné predstavovalo sumu 99,15 eur a platby za služby sumu 10,95 eur. Žalovaný za užívanie predmetu nájmu neuhradil nájomné za jednotlivé kalendárne mesiace od 2/2011 - do 1/2012, čím mu vznikol nedoplatok na nájomnom za jednotlivé kalendárne mesiace v uvedenom období vo výške 1244,73 eur. Nakoľko vyúčtovanie nákladov za služby bolo vykonané až 6.10.2014, teda až po podaní žaloby dňa 12.11.2013, žalobca dňa 10.2.2016 zobral svoj návrh na zaplatenie čo do istiny v sume 164,63 eur späť a trval na zaplatení istiny len vo výške 1.080,10 eur.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia (§ 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 720 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, ods. 3 veta prvá zák.č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 5 ods. 2, § 7 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 95 ods. 1, 3 O.s.p., § 96 ods. 1 O.s.p., § 365 veta prvá, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.) súd uzavrel, že žaloba bola podaná dôvodne, keďže žalovaný žalobcovi úhradu za nájom nebytových priestorov nezaplatil, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

10. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a keďže žalobca mal v konaní plný úspech, priznal mu súd náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 74,50 eur podľa zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

11. Proti tomuto rozsudku - výroku II., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.080,10 eur s úrokom z omeškania 9%, 9,25% a 9,50% ročne zo súm a za obdobie, presne

špecifikované vo výroku a výroku III., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 74,50 eur za súdny poplatok do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu žalobcu v rozsahu prejednávanom v odvolacom konaní zamietol a aby zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania v sume 699,42 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací dôvod založil na ust. 365 ods. 1 písm.e/ CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; písm.f/ CSP, v zmysle ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm.h/, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Podľa žalovaného z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, ako súd k tomuto záveru dospel a akými úvahami sa pri hodnotení jednotlivých dôkazov riadil. Súd prvej inštancie sa nekriticky stotožnil len s tvrdeniami žalobcu a pri rozhodovaní vo veci prihliadol len na tie dôkazy, ktoré v konaní pred ním predložil žalobca. Vôbec nevenoval pozornosť skutkovým tvrdeniam žalovaného, ktorými žalovaný v priebehu celého konania spochybňoval existenciu a zákonnosť žalobcom uplatneného nároku a nevysporiadal sa ani s jediným právnym argumentom alebo námietkou žalovaného prednesenými v priebehu konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný má za to, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa ani len obsahové náležitosti vyžadované ust. § 220 ods. 2 z hľadiska zrozumiteľnosti, určitosti a jasnosti a javí sa ako arbitrárne a nepreskúmateľné.

13. Zdôraznil, že tvrdenie žalobcu o existencii nedoplatkov žalovaného na nájomnom za obdobie mesiacov máj 2009, august 2009 až máj 2010, ako aj tvrdenia o započítaní platieb z roku 2011 a 2012 na tieto údajne neuhradené nájmy sú nepravdivé, vnútorne rozporné a zavádzajúce. Totiž ak by žalobca skutočne započítaval platby v súlade s ust. § 330 Obchodného zákonníka tak, ako to uvádza vo vyjadrení z 9.3.2015, tak podľa prehľadu platieb a predpisov predložených žalobcom žalovanému e- mailom z 8.9.2015, ktorý žalovaný predložil súdu prvej inštancie ako dôkaz na pojednávaní 10.2.2016, by na údajne neuhradené platby nájomného za mesiace máj, august 2009 až máj 2010 musel priradiť platby, ktoré boli uhradené pred platbami prijatými v mesiacoch 02/2011 až 01/2012, t.j. platby prijaté od 1.7.2010 a všetky nasledujúce prijaté platby, a nie až platby z roku 2011. Navyše v evidencii údajne neuhradených platieb za nájomné za mesiace máj, august 2009 až máj 2010 chýbajú mesiace jún a júl 2009. Z uvedeného vyplýva, že žalobca by mal platby za tieto mesiace evidovať a rovnako ich započítať na neuhradené platby nájomného najskôr splatné podľa § 330 ObZ, čo však podľa tvrdenia žalobcu neurobil. Argumentácia žalobcu s poukazom na uvedené skutočnosti nedáva právny ani logický zmysel.

14. Žalovaný opätovne poukázal na vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2009 a 2010, z ktorých je zrejmé, že všetky predpisy nájomného za rok 2009, 2010 boli uhradené. Keďže vyúčtovanie je správca v zmysle príslušných ust. zák. č. 182/1993 Z.z. a ďalších relevantných právnych predpisov povinný vykonať za jednotlivé byty najneskôr do konca mája nasledujúceho roku, tak z predložených vyúčtovaní za rok 2009 a 2010 vyplýva, že na strane žalovaného za rok 2009 a 2010 neexistoval dlh na nájomnom a žalobca voči nemu takýto dlh neevidoval. Z uvedeného vyplýva, že platby hradené žalovaným v roku 2011 si žalobca nemohol započítať na údajne dlžné nájomné z roku 2009. Tvrdenia žalobcu a dôkazy ním predložené pred súdom prvej inštancie si aj v tomto prípade navzájom odporujú. Navyše vyúčtovanie nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2010 musí byť v zmysle príslušných ust. zák.č. 182/1993 Z.z. vyhotovené najneskôr do konca mája 2011. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že všetky platby hradené žalovaným v roku 2011 počnúc májom 2011 museli byť priradené jedine k pohľadávkam z roku 2011, keďže podľa vyúčtovania za rok 2010 predloženého žalobcom sú záväzky žalovaného na nájomnom za rok 2010 vysporiadané, a teda nemohli byť započítané na rok 2009 alebo 2010. Preto je nepochybné, že minimálne 7 mesačných platieb by musel žalobca započítať na nájomné za rok 2011. Žalobca však uplatnil nárok na zaplatenie údajne neuhradených 12-tich mesačných nájmov z roku 2011 a 2012, ktoré však pri zohľadnení uvádzaných skutočností nemohli ani len existovať v takomto počte.

15. V súvislosti s tvrdením žalobcu vo vyjadrení z 28.4.2016, že vyúčtovanie za všetky kalendárne roky bolo spracované až v roku 2014 (potom, čo bolo žalobcovi doručené zo strany správcu bytového domu, takže preto na vyúčtovaniach za r. 2009 a 2010 bolo nájomné považované za uhradené, keďže sumy prijaté v roku 2011 boli započítavané na tieto roky), žalovaný poukázal na zákon č. 431/2001 Z.z. o účtovníctve, konkrétne na ust. § 3, v zmysle ktorého, účtovná jednotka účtuje a vykazuje účtovné prípady v období, s ktorým časovo a vecne súvisia. Ak túto zásadu nemožno dodržať, účtovná jednotka ich zaúčtuje a vykáže v období, keď sa tieto skutočnosti zistili. Účtovná jednotka postupuje v účtovnom období v účtovníctve podľa § 4 ods. 2. Náklady a výnosy účtuje účtovná jednotka v tom účtovnom období, v ktorom vznikli, bez ohľadu na deň ich úrady, inkasa alebo na deň vyrovnania iným spôsobom. Výdavky a príjmy účtuje účtovná jednotka vždy v tom účtovnom období, v ktorom dôjde k ich úhrade alebo inkasu. Z uvedeného vyplýva, že aj keď bolo vyúčtovanie za predchádzajúce roky urobené až v roku 2014, nemožno započítavať do nákladov a do vyúčtovania jednotlivých účtovných období nič, čo nesúvisí s daným účtovným obdobím. Citovaný právny predpis teda v rozpore s tvrdením žalobcu o jeho postupe pri účtovaní platieb žalovaného neumožňuje platby z roku 2011 započítať niektoré na rok 2009 a niektoré na rok 2010. V zostave vyhotovenej žalobcom, sú nedoplatky za účtovné obdobia uvedené v rokoch 2009 a 2010 vykázané ako výsledok zúčtovania za dané obdobie, z čoho je zrejmé, že ak v mesačnom zálohovom predpise je platený nájom a zároveň služby, tak museli byť zaplatené aj nájmy aj služba, ak sú vykázané vo vyúčtovaní. Teda platby za rok 2011 sa nemohli zarátavať do vyúčtovania za rok 2009 a tým pádom platby za rok 2011 museli byť zarátavané k danému obdobiu. Podľa predloženého predpisu od žalobcu každý mesačný predpis roku 2011 má v danom období, t.j. v termíne splatnosti aj úhradu.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že platby nájomného za rok 2011 a 2012, ktorých úhradu žalovaný preukázal už v podanom odpore proti platobnému rozkazu z 19.12.2013, museli byť započítané na nájomné za rok 2011 a 2012.

17. Ďalej žalovaný poukázal na to, že argumentáciu žalobcu považuje za nesprávnu, zavádzajúcu a vnútorne rozpornú aj z právneho hľadiska. Totiž, ak by existoval stav opísaný žalobcom a žalobca by skutočne postupoval v súlade s ust. § 330 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka pri započítavaní jednotlivých platieb zasielaných žalovaným, tak by mal povinnosť započítavať platby prijaté v roku 2011 najskôr na úroky chýbajúcich úhrad z rokov 2008 a 2009 a až následne na istinu týchto údajných peňažných nárokov žalobcu. Žalobca však sám potvrdil na pojednávaní dňa 10.2.2016, že zákonom stanovený postup zápočtu podľa ust. § 330 Obchodného zákonníka nerešpektoval. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť aj v prípade, ak by sa žalobcovi podarilo preukázať existenciu a oprávnenosť uplatnených nárokov, má žalovaný za to, že tieto nároky boli vypočítané a uplatnené v nesprávnej výške a v rozpore so zákonom.

18. Aj tvrdenie žalobcu vo vyjadrení z 9.3.2015 a následne z 28.4.2016, podľa ktorého pri zaúčtovaní jednotlivých platieb prijatých od žalovaného postupoval v súlade s ust. § 330 Obchodného zákonníka, bolo z dôvodu omylu, čo už žalobca (údajne) uviedol, považuje žalovaný len za tendenčnú obranu žalobcu v spore. Žalobca pristúpil k takémuto „obratu“ v argumentácii až potom, ako žalovaný na pojednávaní 10.2.2016 a následne aj v písomnom podaní z 8.4.2016 poukázal na nesprávnosť a vnútorný rozpor jednotlivých argumentov uvádzaných žalobcom vo vzťahu k spôsobu započítania. Žalobca sa na pojednávaní 10.2.2016 za nedodržanie zákonného postupu (súdu) ospravedlnil, avšak na tomto pojednávaní žalobca neuviedol, že jeho tvrdenie o postupe podľa ust. § 330 Obchodného zákonníka bolo mylné, ako by sa mohlo javiť z výkladu jeho tvrdenia vo vyjadrení z 28.4.2016.

19. Podľa žalovaného žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepreukázal spôsob a postup pri (údajnom) započítavaní platieb nájomcu, nehovoriac o súlade takéhoto postupu pri (údajnom) započítaní platieb so zákonom.

20. Vo vzťahu k výpovedi nájomnej zmluvy žalovaný dal do pozornosti odvolaciemu súdu skutočnosť, že v zmysle ust. § 12 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov je výpovedná lehota pri nájme nebytových priestorov 3 mesiace. V zmysle citovaného ustanovenia teda nájom zanikol uplynutím výpovednej doby dňa 31.7.2011. Žalobca však v žalobe uplatňuje nárok z titulu dlžného

nájomného za mesiace 02/2011 až 01/2012, pričom od 1.8.2011 (t.j. po zániku zmluvy) z právneho hľadiska žalobca nemôže požadovať úhradu nájomného, keďže nájomný vzťah už v tomto čase neexistoval. Vzhľadom na uvedené je žalovaný toho názoru, že žalobca v konaní doposiaľ nepreukázal oprávnenosť právneho titulu tvoriaceho predmet žalobného návrhu.

21. Žalobca vo vyjadrení z 28.4.2016 uviedol, že počet všetkých prijatých platieb počas celej doby nájomného vzťahu so žalovaným je uvedený v zostave vyhotovenej žalobcom a z tejto zostavy je teda evidentné, že neboli zaplatené platby za všetky kalendárne mesiace, čo je dôvodom podania žaloby vo veci samej. Táto zostava platieb bola vyhotovená priamo žalobcom, údaje do tejto zostavy dopĺňal len žalobca, pričom žalobca správnosť v nej zapísaných údajov do dňa podania odvolania v konaní ničím nepreukázal. Súd prvej inštancie napriek upozorneniu žalovaného správnosť a pravdivosť týchto údajov neskúmal. Preto podľa žalovaného predmetná zostava platieb nie je v z uvedeného dôvodu relevantným dôkazom v konaní vo veci samej a takýto dôkaz priamo vyhotovený žalobcom nepreukazuje hodnoverným spôsobom oprávnenosť a existenciu žalovaného nároku.

22. Navyše žalobca nedoručil žalovanému pred podaním žaloby vo veci samej žiadne z vyúčtovaní, na ktoré sa v konaní odvoláva a teda žalovaný v tom čase nemal možnosť vyjadriť sa k správnosti jednotlivých vyúčtovaní a prípadne namietať nesprávnosť postupu pri vyhotovovaní vyúčtovania. Preto má žalovaný za to, že všetky jeho záväzky voči žalobcovi z titulu nájomného vzťahu boli vysporiadané a nárok uplatnený žalobcom v predmetnom konaní nie je oprávnený a do dňa podania odvolania v konaní ani len preukázaný.

23. Žalobca vo vyjadrení tvrdí, že žalovaný v odvolaní opakovane uviedol skutočnosti, na ktoré žalobca už reagoval, dokonca sa s nimi vysporiadal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, preto žalobca považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a riadne odôvodnené. Podľa žalobcu daný vzťah treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný nie je podnikateľom. Účel platieb nebol určovaný, preto ich žalobca účtoval na iné obdobia, a to na istinu (§ 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Podrobné účtovanie platieb bolo súdu predložené podaním žalobcu z 18.4.2016. Naopak, žalovaný nepreukázal plnenie v tých kalendárnych mesiacoch, na ktoré žalobca platby účtoval, nakoľko podľa názoru žalobcu toto platenie ani preukázať nevie, žalobca ho na preukázanie všetkých platieb vyzýval.

24. Žalobca má za to, že keďže požadovaná suma je suma nájomného a nie nákladov za služby spojené s užívaním nebytového priestoru, nemá na súdne rozhodnutie vplyv skutočnosť, že vyúčtovania za služby neboli doručené žalovanému. Čas doručenia vyúčtovania by mohol mať vplyv nanajvýš na požadovanie úrokov z omeškania z dlžnej sumy vyúčtovania. Žalobca v súlade s uzavretou zmluvou požaduje úroky z omeškania z nájomného, ktorého splatnosť podľa zmluvy bola dohodnutá mesačne vopred do 5. dňa príslušného mesiaca (Dodatok č. 1 k Nájomnej zmluve) - t.j. úroky požaduje vždy od 6. dňa daného mesiaca, s ktorého platbou nájomného bol žalovaný v omeškaní (nájomné bolo dohodnuté v sume 99,15 eur).

25. V závere žalobca uviedol, že žalovanému je zrejmé, že dlžná suma nebola uhradená, čo vyplýva aj z jeho ponuky, ktorú predložil po doručení napadnutého rozhodnutia a spočíva v možnosti uzavrieť dohodu o postupnom splatení dlhu a prevzatí dlhu s predchádzajúcim štatutárnym orgánom (p. T.. Potom, čo na danú ponuku predostrel žalovanému protinávrh žalobca (keďže mal pochybnosti o majetkových pomeroch bývalého štat. orgánu - t.j. pochybnosti o vymožiteľnosti dlžnej sumy), žalovaný podal radšej odvolanie. Z uvedeného možno vyvodiť, že cieľom žalovaného je snaha vyhnúť sa plateniu dlžnej sumy, i keď vie, že táto ním nebola uhradená.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

27. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.5.2017 o 13.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 212/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 17.5.2017 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3, § 378 ods. 1 C.s.p.

28. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

29. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie i právnym posúdením prejednávanej veci, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Odvolanie žalovaného nemožno považovať za opodstatnené, lebo súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s § 132 a nasl. O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu, na zistený skutkový stav aplikoval relevantné právne predpisy, a správne tak posúdil žalobcom uplatnený nárok.

30. Žalovaný v dôvodoch svojho odvolania namieta iba tie skutočnosti, ktoré namietal pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento súd riadne vyporiadal.

31. Preto nie je podľa názoru odvolacieho súdu sa týmito námietkami opakovane zaoberať (§ 387 ods. 2 .

32. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny (okrem výroku o zastavení konania, ktorý nebol napadnutý).

33. Žalovaný v odvolacom konaní nemal úspech, žalobcovi trovy nevznikli, a preto odvolací súd ich náhradu stranám sporu nepriznal (§ 255 ods. 1 .

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).