Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_39C-13-2018.pdf
PDF · 101.91 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-39C/13/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II, sudcom Mgr. Karolom Fiľom, v spore žalobcov: 1/ F. T. I., rod. T. I., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom v J., K. XX, 2/ F. T. I., rod. T. I., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom v J., K. XX, 3/ Z. J., rod. T. I., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom v J., K. XX, 4/ K. H., rod. H., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom v J., D. 4, proti žalovaným: 1/ C. T., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom na neznámom mieste v USA, 2/ O. O., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom na neznámom mieste v B., zastúp. Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdkova cesta 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva takto
rozhodol:
I. Žalobu v časti o určenie, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastr. území J., obec J. - J., okres J. IV, zapísané na Okresnom úrade J., katastrálny odbor ako parcela registra „C“ na LV č. XXXX parc. č. XXXXX/X - orná pôda o výmere 116.144 m2, a parc. č. XXXXX/X - orná pôda o výmere 15.964 m2 v podiele 36/66037 k celku pod C a v podiele 36/66037 k celku pod C je súčasťou majetku patriaceho do dedičstva po nebohej O. H., rod. T., nar. XX.XX.XXXX a zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. nad H. č. XX, zastavuje.
II. Súd určuje, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území J., obec J. - J., okres J. IV, zapísané na Okresnom úrade J., katastrálny odbor:
- na LV č. XXX parc. registra „E“ č. XXX - orná pôda o výmere 59 m2 v podiele 1 k celku pod B1 a v podiele 86/173 k celku pod B3
- na LV č. XXXX parc. registra „E“ č. XXX/X - orná pôda o výmere 113 m2 v podiele 1 k celku pod B1 a v podiele 1 k celku pod B2,
- na LV č. XXXX parcela registra „C“ č. XXXX - orná pôda o výmere 270 m2 v podiele 11/90 k celku pod B9 a v podiele 11/90 k celku pod B5,
- na LV č. XXXX parcela registra „C“ č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.743 m2 a parcela č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.420 m2 v podiele 1/1 k celku pod B1,
- na LV č. XXXX parc. registra „C“ č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.744 m2 a parcela registra „C“ č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.362 m2 v podiele 1/1 k celku pod B1,
- na LV č. XXXX parcela registra „C“ č. XXXX - orná pôda o výmere 343 m2 v podiele 86/183 k celku pod B3 a v podiele 86/173 k celku pod B1,
- na LV č. XXXX parcela registra „C“ č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.050 m2 v podiele 29/525 k celku pod B17,
- na LV č. XXXX parcela registra „C“ č. XXXX - orná pôda o výmere 1.524 m2 v podiele 253/508 k celku pod B3 a v podiele 253/508 k celku pod B1 a
- na LV č. XXXX parcela registra „C“ č. XXXXX - orná pôda o výmere 366 m2 v podiele 1/6 k celku pod B5 a v podiele 1/6 k celku pod B1, je súčasťou majetku patriaceho do dedičstva po neb. O. H., rod. T., nar. XX.XX.XXXX a zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. nad H. č. XX.
III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.02.2018 sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území J., obec J. - J., okres J. IV, zapísané na Okresnom úrade J., katastrálny odbor ako parcela registra C na LV č. XXXX parc. č. XXXXX/X - orná pôda o výmere 116.144 m2, a parc. č. XXXXX/X - orná pôda o výmere 15.964 m2 v podiele 36/66037 k celku pod C a v podiele 36/66037 k celku pod C (ďalej spolu len „Nehnuteľnosti 1“) a nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území J., obec J. - J., okres J. IV, zapísané na Okresnom úrade J., katastrálny odbor:
- na LV č. XXX parc. registra E č. XXX - orná pôda o výmere 59 m2 v podiele 1 k celku pod B1 a v podiele 86/173 k celku pod B3
- na LV č. XXXX parc. registra E č. XXX/X - orná pôda o výmere 113 m2 v podiele 1 k celku pod B1 a v podiele 1 k celku pod B2,
- na LV č. XXXX parcela registra C č. XXXX - orná pôda o výmere 270 m2 v podiele 11/90 k celku pod B9 a v podiele 11/90 k celku pod B5,
- na LV č. XXXX parcela registra C č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.743 m2 a parcela č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.420 m2 v podiele 1/1 k celku pod B1,
- na LV č. XXXX parc. registra C č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.744 m2 a parcela registra C č. XXXXX
- orná pôda o výmere 1.362 m2 v podiele 1/1 k celku pod B1,
- na LV č. XXXX parcela registra C č. XXXX - orná pôda o výmere 343 m2 v podiele 86/183 k celku pod B3 a v podiele 86/173 k celku pod B1,
- na LV č. XXXX parcela registra C č. XXXXX - orná pôda o výmere 1.050 m2 v podiele 29/525 k celku pod B17,
- na LV č. XXXX parcela registra C č. XXXX - orná pôda o výmere 1.524 m2 v podiele 253/508 k celku pod B3 a v podiele 253/508 k celku pod B1 a
- na LV č. XXXX parcela registra C č. XXXX - orná pôda o výmere 366 m2 v podiele 1/6 k celku pod B5 a v podiele 1/6 k celku pod B1 (ďalej spolu len „Nehnuteľnosti 2“), sú súčasťou majetku patriaceho do dedičstva po neb. O. H., rod. T., nar. XX.XX.XXXX a zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. nad H. č. XX. Žalobcovia v žalobe uviedli, že žalovaní vycestovali niekedy v roku 1910 do USA a peniaze na cestovný lístok získali tak, že Nehnuteľnosti 1 a 2 predali ich starej matke. Nehnuteľnosti 1 a 2 užívala ich stará matka až do smrti v roku XXXX a následne jej deti: mama pôvodnej žalobkyne v 1. rade a otec žalobkyne v 4. rade až do ich zabratia JRD. Nehnuteľnosti 1 a 2 užívali právni predchodcovia žalobcov ako vlastné a v ich užívaní neboli po celý čas nikým rušení. Naliehavý právny záujem žalobcovia odôvodnili existenciou rozporu medzi údajmi v katastri nehnuteľností a skutočným stavom a tým, že bez požadovaného určenia sa nemôžu domôcť ochrany svojho dedičského práva. Žalobcovia predložili spolu so žalobou listy vlastníctva, výpisy pre rodný list žalovaných, výpis pre rodný list E. T., úmrtný list O. H., rod. T., rodný list K. H., rodný list K. H., úmrtný list K. T. rod. H., úmrtný list K. H., rodný list pôvodnej žalobkyne v 1. rade a žalobkyne v 4. rade.
2. Zástupca žalovaných ako zákonný správca Nehnuteľností 1 a 2 žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 platil prísny intabulačný princíp, čo znamená, že k prevodu bol potrebný zápis v pozemkovej knihe, pričom pozemková kniha plnila aj právotvornú funkciu. Zástupca tiež tvrdil, že nedošlo ani k vydržaniu, pretože v tejto veci nie je splnený atribút dobromyseľnosti. Totiž pre vydržanie nepostačuje iba faktické užívanie Nehnuteľností, ale držitelia musia byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam dobromyseľní. Vnútorné presvedčenie žalobcov musí mať základ v určitej konkrétnej objektívnej skutočnosti, ktorú za právny titul nadobudnutia vlastníctva uznáva právo. Poukazuje na to, že právni predchodcovia žalobcov sa cítili byť vlastníkmi Nehnuteľností 1 a 2, avšak domáhajú sa určenia, že Nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej Alžbete H. rod. T.. Všetci ostatní sa nemohli cítiť vlastníkmi, keď ňou nebola a dodnes nie je ani ich právna predchodkyňa O. H. rod. T.. Pre preukázanie jej dobromyseľnosti nie je dostačujúce tvrdenie, že menovaná poskytla finančný obnos na zaplatenie cestovného lístka do USA. Žalobcovia musia preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok na vydržanie, čo z ich strany nebolo splnené.
3. Právny zástupca žalobcov v reakcii na vyjadrenie zástupcu žalovaných uviedol, že žalovaní podľa vtedajších zvyklostí odovzdali role, prevzali kúpnu cenu a k zápisu, čo považovali za formálnu vec, už nedošlo. Na preukázanie skutočnosti, že O. H. rod. T. nadobudla Nehnuteľnosti predložil čestné vyhlásenia p. T. a p. K. a zároveň navrhli vypočuť p. K..
4. Následne zástupca žalovaných zopakoval svoje argumenty s tým, že do pozornosti súdu dal, že žalobcovia sa domáhajú určenia práva po 109 rokoch odo dňa približného prevodu, kedy už nijaký svedok žijúci v čase údajného prevodu nežije. Čestné prehlásenia osôb narodených 30 rokov po údajnom prevode nie sú podľa zástupcu relevantný dôkaz.
5. Súd uznesením zo dňa 15.10.2021 rozhodol o pokračovaní s právnymi nástupcami žalobkyne v 1. rade, a to s: F. T.-I., rod. T.-I., nar. XX.XX.XXXX, bytom v J., K. XX, F. T.-I., rod. T.-I., nar. XX.XX.XXXX, bytom v J., K. XX a Z. J., rod. T.-I., nar. XX.X.XXXX, bytom v J., K. XX.
6. Podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
7. Vychádzajúc z čiastočného späťvzatia žaloby predneseného právny zástupcom žalobcov na pojednávaní konanom dňa 10.06.2022 a súhlasu zástupcu žalovaných s týmto čiastočným späťvzatím súd na základe vyššie citovaných § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP konanie v časti o určenie, že Nehnuteľnosti 1 patria do dedičstva po O. H., rod. T., nar. XX.XX.XXXX a zomr. XX.XX.XXXX, zastavil.
8. Z dokazovania vykonaného predloženými listinami a výsluchom Ing. K. mal súd preukázané tieto skutočnosti:
- z predložených rodných listov: O. H. rod. T. je právnym predchodcom žalobcov,
- z listov vlastníctva: žalovaní sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci Nehnuteľností 2,
- z čestných prehlásení p. T. nar. XXXX a p. K. nar. XXXX: súd zistil, že Nehnuteľnosti 2 obrábali K. T., rod. H. (mama pôvodnej žalobkyne v 1. rade) a K. H. (otec žalobkyne v 4. rade), a to až do ich zabratia JRD. Súd z týchto prehlásení zároveň zistil, že v dedine (teraz už v mestskej časti J. - J.) bolo všeobecne známe, že Nehnuteľnosti 2 kúpila od žalovaných ich mama O. H. rod. T. predtým ako odišli do Ameriky.
- z výsluchu svedka Ing. K.: súd zistil, že Nehnuteľnosti 2 obrábali K. T., rod. H. (mama žalobkyne v 1. rade) a K. H. (otec žalobkyne v 2. rade) a v tomto obrábaní Nehnuteľností 2 ich nikto nerušil a na tieto Nehnuteľnosti 2 a ich užívanie si nerobil nik iný nárok. V dedine (teraz už v mestskej časti J. - J.) sa hovorilo, že Nehnuteľnosti 2 boli získané od ľudí, čo odišli do Ameriky.
9. Z vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav: O. H. rod. T. sa ujala držby Nehnuteľností 2 niekedy okolo roku 1910 a užívala ich ako vlastné až do svojej smrti. O. H. rod. T. Nehnuteľnosti 2 kúpila od žalovaných predtým, ako žalovaní odišli do Ameriky. V pozemkovej knihe sa zápis prevodu vlastníctva k Nehnuteľnostiam 2 zo žalovaných na O. H. rod. T. neuskutočnil. Následne v držbe a užívaní týchto Nehnuteľností 2 pokračovali jej právni nástupcovia K. T., rod. H. (mama pôvodnej žalobkyne v 1. rade) a K. H. (otec žalobkyne v 4. rade), a to až do ich zabratia JRD. V dobe držby a užívania Nehnuteľností 2 právnymi nástupcami O. H. rod. T. si na ich vlastníctvo nerobil nik iný nárok. V súčasnosti sú v katastri nehnuteľností ako vlastníci Nehnuteľností 2 vedení žalovaní.
10. Súd túto vec rozhodol podľa Uhorského obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950.
11. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950 (Svoboda, J. a kol.: Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, Eurounion, Bratislava 2005, s. 205, obdobne rozhodnutia Z IV (s. 163 ods. 1/, R 65/1975) vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe (proti štátu a cirkvi sa vyžadovala ešte dlhšia vydržacia doba, a to 100 a 40 rokov). Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný niekto iný. K takým prípadom dochádzalo napríklad vtedy, keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti na základe zmluvy uzavretej za platnosti obyčajového práva (často už stratenej) nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísaný. V takom prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť. To však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti, čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva.
Vlastnícke právo nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Dobromyseľnosť sa vyžadovala iba v okamihu uchopenia držby, nie po celú dobu trvania držby, pričom sa predpokladala. Držba sa považovala za pokojnú, ak nebola prerušená úspešnou žalobou pozemnoknižného vlastníka. Podľa judikatúry uhorských súdov k vydržaniu nebol potrebný žiaden právny titul a len preukázaná nedobromyseľnosť vydržiteľa bránila vydržaniu.
12. Vydržiteľ nebol povinný preukazovať titul a prezumovala sa oprávnenosť držby s tým, že opak musel byť preukazovaný (B. Petr, Vydržení v českém právu, 1. vydanie, Praha, C. H. Beck 2002, str. 26 - rozhodnutia Kúria č. 1121/1889 - „K vydržaniu sa nežiada právny titul, len preukázaná mala fides prekáža vydržaniu.“, Kúria č. 6352/1897 -„Uplynutím lehoty 32 rokov nastáva vydržanie aj vtedy, ak držba sa nezakladá na právnom titule“, Kúria č. 11365/1895 - „K vydržaniu sa nevyžaduje iustus titulus“, Kúria č. 3780/1889 -„ Nepoctivosť bráni vydržaniu iba vtedy, ak vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým spôsobom“, Kúria č. 2186/1903 - „Pri skutočnej držbe sa predpokladá, že je po práve a poctivá; opak sa musí dokázať.“, Kúria č. 5248/1897 -„Strana, ktorá tvrdí, že vydržanie nenastalo, lebo držiteľ si nadobudol držbu spôsobom, ktorý zákon zakazuje, je povinná dokázať, čo tvrdí“).
13. Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že O. H. rod. T. sa ujala skutočnej držby Nehnuteľností 2 niekedy v roku 1910 potom, čo kúpila Nehnuteľnosti 2 od žalovaných. Nehnuteľnosti 2 následne obhospodarovala a po jej smrti ich obhospodarovali jej právni nástupcovia, ktorých v ich užívaní nik nerušil. Z preukázaného užívania Nehnuteľností 2 právnymi nástupcami O. H. rod. T. a skutočnosti preukázanej výsluchom p. K., že právnych nástupcov v držbe a užívaní Nehnuteľností 2 nik nerušil, súd dospel k záveru, že ani držbu a užívanie Nehnuteľností O. H. rod. T. v období, kedy sa ujala ich držby (rok 1910) až po jej smrť v roku XXXX nik nerušil. V opačnom prípade by totiž jej právni nástupcovia nemohli po nej pokračovať v nerušenom a pokojnom užívaní Nehnuteľností 2. Súd teda dospel k záveru, že boli splnené podmienky stanovené rozhodným hmotným právo, a to Uhorským obyčajovým právom, pre nadobudnutie vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam 2 O. H. rod. T. vydržaním (dobromyselnosť v tom, že Nehnuteľnosti 2 v čase začatia držby boli jej vlastníctvom a uplynutie doby 32 rokov). Zároveň bol daný aj naliehavý právny záujem žalobcov, ktorí sú právnymi nástupcami O. H. rod. T., na požadovanom určení, keďže z údajov katastra nehnuteľností nevyplýva jej vlastníctvo Nehnuteľnostiam 2. Pričom v tomto konaní vyplynulo, že skutočným vlastníkom Nehnuteľností 2 je O. H. rod. T.. Určujúci výrok súdu je spôsobilý napraviť túto nesprávnosť údajov evidovaných v katastri nehnuteľností. Preto súd vychádzajúc z uvedeného rozhodol tak, že výrokom II. vyslovil, že Nehnuteľnosti 2 sú súčasťou dedičstva po O. H. rod. T..
14. Zástupca žalovaných v konaní namietal absenciu dobromyseľnosti na strane O. H. rod. T. z dôvodu absencie právneho titulu, keď poukazoval na to, že O. H. rod. T. nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej Nehnuteľnosti 2 patria, keďže nedošlo k zápisu prevodu v pozemkovej knihe, ktorý mal právotvorný účinok. Z citovaných prameňov vyplýva, že obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 poznalo aj vydržanie nehnuteľnosti v prípade, ak bola uzavretá zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná. Preto názor zástupcu žalovaných, že O. H. rod. T. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam 2 vydržaním z dôvodu, že v pozemkovej knihe nebol uskutočnený zápis nového vlastníka O. H. rod. T., je nesprávny. Pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním mimo pozemkovej knihy bolo rozhodujúce to, či vydržiteľ bol dobromyseľný v tom, že drží vec, ako vlastnú v čase začatia držby a uplynutie 32 rokov pokojnej držby. Dobromyseľnosť nepreukazovalo uskutočnenie zápisu, napokon v takom prípade by ani vydržanie nebolo potrebné, vlastníctvo by sa nadobudlo zápisom. Z citovanej prameňov vyplýva, že nevykonanie zápisu uzavretej zmluvy v pozemkovej knihe nebolo ničím výnimočným, a to napriek právotvornému účinku tohto zápisu.
15. Dobrá viera držiteľa je podložená jeho vôľou nakladať s vecou ako so svojou, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec sa ale navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už je spôsobilým predmetom dokazovania. So zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti treba v týchto prípadoch vyriešiť otázku, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Na záver o tom, že držiteľ nakladá s vecou ako so svojou, sa nevyžaduje zmluva, ani rozhodnutie štátneho orgánu. Pochybnosti hmotnoprávne
rieši vyvrátiteľná právna domnienka, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky vychádza z poznatku, že dôkaz o stave mysle držiteľa sa vytvára len nepriamo, úsudkom z iných dôkazov a z hľadiska procesného dokazovania je preto v prípade pochybnosti vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby. Znamená to, že ak nie je preukázané, že niekoho držba je neoprávnená, vychádza súd z predpokladu, že jeho držba je oprávnená.
16. V konaní bolo preukázané uzavretie kúpnej zmluvy medzi žalovanými a O. H. rod. T. predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k Nehnuteľnostiam 2. Zároveň bola preukázaná aj skutočná, nepretržitá a pokojná držba Nehnuteľností 2 O. H. rod. T. a jej právnymi nástupcami až do zabratia Nehnuteľností 2 JRD. Vzhľadom na tieto okolnosti súd uzatvára, že O. H. rod. T. bola dobromyseľná v tom, že jej Nehnuteľnosti 2 patria, a to nielen v čase začatia držby, ale po celý čas jej trvania.
17. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Ako už bolo konštatované vyššie, v prípade oprávnenej držby sa predpokladá, že držiteľ je dobromyseľný v tom, že držbu získal pre seba na základe platného právneho dôvodu, pričom prezumpcia dobrej viery držiteľa pochádza až z rímskeho práva. Táto vyvrátiteľná právna domnienka o preferovaní oprávnenosti držby má tiež dôležitý procesný význam. Ak v sporoch týkajúcich sa vydržania nebude preukázaný opak, t. j. neoprávnenosť držby, pôjde o oprávnenú držbu vykonávanú oprávneným držiteľom, ktorý potom môže nadobudnúť vlastnícke právo k veci vydržaním. Z uvedeného vyplýva, že vyvrátiť uvedenú právnu domnienku musí ten, kto tvrdí, že k vydržaniu nedošlo, v tomto prípade žalovaní resp. ich zástupca. Žalovaní resp. ich zástupca však toto dôkazné bremeno v spore neuniesli.
18. Súd poznamenáva, že samotné uplynutie doby 109 rokov od nadobudnutia Nehnuteľností 2 do začatia tohto konania, nepreukazuje nedobromyselnosť držby Nehnuteľností 2 O. H. rod. T.. Preto je táto obrana zástupcu žalovaných nedôvodná. Súd zároveň považoval čestné prehlásenia a svedeckú výpoveď za vierohodnú a skutočnosti zistené z týchto dôkazov za pravdivé, hoci zástupca žalovaných namietal, že osoby, ktoré dali čestné prehlásenia a svedok nežili v roku 1910. Tieto osoby sa však narodili a žili v danom prostredí nepochybne aj v čase, keď ešte žili osoby, ktoré boli resp. mohli byť priamymi svedkami uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1910 a ktoré boli pôvodcami príp. šíriteľmi všeobecnej známej informácie v dedine (teraz už mestskej časti J. - J.) o tom, že O. H. rod. T. kúpila Nehnuteľnosti 2 od žalovaných. Samotná pokojná držba Nehnuteľností 2 O. H. rod. T. preukazuje pravdivosť tejto všeobecnej známej informácie, ktorej obsah zistil súd z čestných prehlásení a výsluchu svedka. Súd nemá pochybnosť ani o pravdivosti tvrdenia žalobcov o čase začatia držby Nehnuteľností 2 O. H. rod. T.. Totiž je všeobecne známou skutočnosťou, že vysťahovalectvo Slovákov do Severnej Ameriky vrcholilo v prvých rokoch 20. storočia a prebiehalo až do začiatku 1. svetovej vojny v roku 1914. K poznámke zástupcu žalovaných o tom, že napriek tomu, že právni predchodcovia žalobcov sa cítili vlastníkmi Nehnuteľností 2, žalobcovia žiadali určiť Nehnuteľnosti 2 do dedičstva po neb. O. H. rod. T., súd uvádza, že právni predchodcovia žalobcov sa oprávnene mohli cítiť vlastníkmi Nehnuteľností 2. Totiž boli dedičmi majetku po neb. O. H. rod. T. a dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP a § 257 CSP. Žalobcovia síce boli v konaní úspešnejší, avšak súd prihliadol na charakter tohto konania, t.j. na to, že sa viedlo voči neznámym vlastníkom ako na dôvod hodný osobitného konania, ktorý odôvodňuje nepriznanie trov konania žalobcom. A vzhľadom na to, že žalovaní ako neúspešnejšia strana nemá právo na náhradu trov konania, súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Okresný súd Košice II (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).