Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/196/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a Mgr. Angeliky Sopoligovej v právnej veci žalobcu A. B., bytom v C., D. E. F. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Jánom Klučkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Ku Potoku č. 4, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 5.000 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 25.08.2021 č.k. -80

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 2.000 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom nemajetkovej ujmy.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky a v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie. Žalobcovi boli nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 6 a pol hodinovú riadnu služby v služobný deň nadväzuje určená 7 a pol hodinová pracovná pohotovosť v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalobca odpracoval v roku 2017 od mája do decembra v rámci pracovnej pohotovosti 61,49 hodín, 49,41 hodín, 59,42 hodín, 63 hodín, 55,37 hodín, 56 hodín, 48,23 hodín, 55,19 hodín, v roku 2018 v mesiacoch január až december v rámci pracovnej pohotovosti odpracoval 52,08 hodín, 44,39 hodín, 49 hodín, 47,42 hodín, 61,42 hodín, 44,23 hodín, 57,08 hodín, 47,52 hodín, 41 hodín, 77 hodín, 61,53 hodín, 42 hodín, v roku 2019 v mesiacoch január až december v rámci pracovnej pohotovosti odpracoval 62,07 hodín, 58,55 hodín, 55,05 hodín, 53,58 hodín, 59,30 hodín, 66,50 hodín, 55,45 hodín, 53,48 hodín, 55,27 hodín, 68,34 hodín, 35 hodín, 34,07 hodín a v roku 2020 v mesiacoch január až máj v rámci pracovnej pohotovosti odpracoval 46,54 hodín, 48,50 hodín, 59,02 hodín, 51,09 hodín, 63 hodín. Priemerný týždenný pracovný čas v rámci jedného mesiaca v uvedenom období prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas.

Podľa názoru súdu otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku C-429/09 tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas.

Súd sa ďalej zaoberal vznesenou námietkou nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej, s ktorou sa nestotožnil, nakoľko Slovenská republika ako členský štát je zodpovedný za dodržiavanie a rešpektovanie práva Európskej únie, čím vylúčil pochybnosti o vecnej legitimácii žalovaného. Predmetná vec sa podľa názoru súdu týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu smernice zo , pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti. Nesprávna transpozícia smernice EÚ alebo jej absencia do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného procesu, preto je nesporné, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR. Na uvedenom nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenie práva Únie dopustil. K žalovaným namietanej aplikácii Smernice na daný prípad súd uviedol, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. /EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne. V rozsudku Európsky súdny dvor uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči a ďalej konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Z ustanovenia (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia tohto zákona (podľa ktorého Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa “. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia v spojení s ustanovením ). Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, nepochybne odpracoval v rokoch 2017 až 2020 (t.j. od 05/2017 - 05/2020 vrátane) priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republiky. Po zhodnotení hore uvedeného dospel súd k záveru, že sú splnené všetky 3 podmienky týkajúce sa existencie práva na náhradu škody. Prvá podmienka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice, ktorá predstavuje právnu normu Únie a jednotlivcom priznáva práva, pričom vychádzajúc aj z rozsudku ESD vo veci C-429/09 konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) smernice a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnym súdom. Porušenie práva

Únie je dostatočne závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice. Žalobca v rozhodnom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) smernice, teda ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, čo je závažným porušením práva Únie. Tým je splnená aj druhá podmienka predmetnej veci. K existencii priamej príčinnej súvislosti ako tretej podmienky súd uvádza, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku za predpokladu dodržania maximálneho týždenného pracovného času, ktorý by žalobca musel odpracovať. K námietke žalovaného o povinnosti súdu preveriť, či poškodená osoba prejavila snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či využila dostupné prostriedky na právnu ochranu (žalovaný poukazuje na rozsudok ESD C-46/93) súd uvádza, že súd uvedené tvrdenie nepovažuje za relevantné (rozsudok vo veci C-429/09 na uvedené neodkazuje). Na základe uvedeného súd považuje žalobu za dôvodnú. V zmysle slovenského právneho poriadku náhrada ujmy v nemajetkovej sfére môže byť zabezpečená cez inštitút upravený v ustanoveniach a nasl. . Právo Európskej únie zaväzuje Slovenskú republiku ujmu uhradiť, pričom kritéria na stanovenie výšky náhrady majú byť podľa judikatúry ESD v súlade s princípmi ekvivalencie

- rovnocennosti (podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov) a efektivity (nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Uvedené je možné odôvodiť z rozsudku C-429/09 v bodoch 62, 93). Z vyššie uvedeného vyplýva, že kritéria na stanovenie výšky náhrady majú byť analogicky odôvodnené od ustanovení o ochrane osobnosti v . Pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu kam patrí právo na odpočinok, rodinný život, súkromie, ktorá mu takýmto zásahom vznikla a aj na následky zásahom vyvolané, okolnosti zásahu súd voľnou úvahou stanovil náhradu nemajetkovej ujmy priznávanú všeobecnými súdmi v iných prípadoch aplikujúc ustanovenie (napr. bod 95 rozsudku C-429/09). Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-429/09 v prípade porušenia práva na maximálny pracovný čas, ide o porušenie závažné. Podľa názoru súdu preto len prípadné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočné, keďže pri porušení práva na maximálny pracovný čas je zároveň porušované aj právo žalobcu na primeraný odpočinok, ide o zásah do súkromnej a rodinnej sféry, keďže bol u žalobcu znížený časový priestor na prípadný čas strávený s rodinou. V neposlednom rade súd zhodnotil aj možné negatívne dopady na žalobcov zdravotný stav v dôsledku dlhodobého vykonávania práce nad zákonný 48 hodinový týždenný pracovný čas a za primeranú sumu považoval sumu 2 000,- eur vychádzajúc aj z rozhodnutí súdov SR v obdobných prípadoch, ako aj v prípadoch zásahu do práva na ochranu osobností napr. pri ublížení na zdraví, šírením nepravdivých tvrdení, prezentovaním neoprávnenej kritiky, kde intenzitu zásahu nemožno „ohodnotiť“ rovnako. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, keď súd uplatnil zásadu úspechu, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Pritom súd odkazuje na nález Ústavného súdu ČR, .

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol.

V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal právnym, skutkovým ani iným posúdením, či bol obsah Smernice 2003/88/ES skutočne nesprávne prebratý do , čím úplne opomenul vysvetlenie základnej podstaty tohto sporu, resp. toho, čo žalobca svojou žalobou požadoval. Podľa jej názoru, súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnávanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu so smernicou vo všeobecnosti ani v konkrétnom prípade žalobcu. Súd si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku. Súd by musel najskôr rozhodnúť, že Z.z nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku.

Žalovaná tiež poukázala na zrejmý rozdiel medzi pojmami „prebratie smernice“ a „aplikáciu smernice“. Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností.

Z obsahu žaloby je zrejmé, že nárok žalobcu bol uplatnený ako nárok na náhradu škody podľa , v neskoršom doplnení žaloby už však žalobca uviedol, že podaná žaloba bola koncipovaná ako nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva. Súd prvej inštancie sa nesprávne domnieva, že opis rozhodujúcich skutočností a zdôvodnenie nároku podané žalobcom v pôvodnej žalobe týkajúce sa porušenia jeho úniového práva je to isté. Podľa je zmenou žaloby jej podstata, zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, čiže nielen zmena skutkových tvrdení tak ako sa domnieva súd prvej inštancie. Trvá preto na vznesení námietky premlčania.

Podľa názoru žalovanej, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má smernica vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3 a čl. 1 ods. 4. Rozsah pôsobnosti smernice je tak pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 smernice ako aj negatívne v čl. 2 ods. /EHS. Smernica sa teda neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa názoru žalovanej preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS čl. 2 ods. 2. Úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. /EHS. Teda Hasičský a záchranný zbor a jeho príslušníci plnia úlohy aj na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.

Žalovaná sa s rozhodnutím nestotožňuje ani s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom priznania práva na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie. V judikatúre Súdneho dvora sú tieto podmienky definované nasledovne a to tak, že 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie je dostatočne závažné a 3/ medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Nie je jasné ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Má za to, že súd prvej inštancie v rozsudku dostatočne a presvedčivo neodôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy, vzhľadom na individuálne okolnosti v prípade žalobcu. Súd mal zdôvodniť, prečo nebolo dostatočné zadosťučinenie pre žalobcu podľa , resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku a konanie mu predchádzajúce podľa v spojení s bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ak pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia úniového práva prostredníctvom nedostatočnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo dňa 4.11.2002 do slovenského právneho poriadku, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

K odvolaniu žalovanej je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd prvej inštancie sa nezaoberal právnym, skutkovým ani iným posúdením, či obsah Smernice 2003/88/ES bol skutočne nesprávne prebratý do

o hasičskom a záchrannom zbore v ustanovení až 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na povinný: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

Javí sa teda, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom únie, avšak z výkladu pojmu „pracovný čas“ nevyplýva, aby služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie.

Článok 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti...“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Rozlišovanie je podľa toho, či sa jedná o čas, ktorý je pracovným časom alebo čas, ktorý nie je pracovným časom. Normotvorca teda nestanovil žiadnu ďalšiu kategóriu pomocou ktorej by umožnil určité rozlišovanie. Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C-518/15 uviedol, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica síce určuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmov „pracovný čas“. Účelom smernice je zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

Vnútroštátna úprava v umožňuje zamestnávateľovi rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Treba preto konštatovať, že žalovaná ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovenej v článku 6 písm. b/ smernice.

Vo vzťahu k pôsobnosti smernice na hasičov, teda aj na žalobcu, resp. príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, odvolací súd poukazuje na výklad uvedený v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pheiffer a iní.

Článok 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok /EHS. Smernica 89/391/EHS sa v zmysle článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecné uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.). Ako vyplýva z odseku 2 prvého pododseku tohto článku neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutné v rozpore charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti civilnej ochrany.

Na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru sa táto výnimka nevzťahuje. Cieľom smernice je zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci. Výnimky z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Okrem iného článok 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, a charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku. Ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Niet preto pochybností, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

Vo vzťahu k námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v spore je potrebné uviesť, že z rozhodnutia Súdneho dvoru vyplýva, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z rozhodnutia Súdneho dvoru ďalej vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody za splnenia podmienok, a to za 1/ cieľom porušenia právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody, 3/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Ak sú splnené uvedené predpoklady, štát musí s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

Ak teda žalobca odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, môže sa preto dovolať práva únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

V prejednávanej veci ani nebolo sporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby spôsobom na 16,5 hodinovú riadnu službu služobný deň nadväzovala určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné povinnosti mu boli určované aj na čas nočných hodín v prípade, že počas služobnej pohotovosti bol vyhlásený poplach a bol vyslaný na zásah, menila sa služobná pohotovosť na prácu nadčas a žalobca strávil na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedali tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžil žalobca v jednotlivých zmenách 24 hodín a následne mal dva dni voľna. Mesačne odslúžila každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien. Čiže v službe strávili bežne 240 hodín mesačne a z uvedenej kalkulácie neboli zahrnuté hodiny nadčasov. Žalobca odpracoval za obdobie od 05/2017, roku 2018, roku 2019 a 05/2020 2047,79 hodín na týždenný limit dovolený právom únie vykonávaným služobnej povinnosti na pracovisku.

Z rozhodnutia Súdneho dvoru je zrejmé, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, takže článok 6 písm. b/ tejto smernice bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v a nasl. .

Ustanovenia upravuje ochranu rýdzo osobnostných práv občana, ktoré ovplyvňujú osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti, jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko-morálno-sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja v osobnosti fyzickej osoby.

Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na ochranu zdravia. Právo na ochranu zdravia podľa článku 40 SR zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.

Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv).

Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu, že žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma spočívajúca v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.

So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia) a jeho okolností, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.

Je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované a žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžaduje aj nasadenie vlastného života, je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonaniu aktivít, ktoré priamo či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná, nenahraditeľná. Odpracované hodiny na týždenný limit dovolený právom Európskej únie za obdobie od mája 2017 do mája 2020 v rozsahu 2047,79 hodín a výška priznanej nemajetkovej ujmy v sume 2.000 eur s tým súvisiaca nie je neprimeraná. Preto odvolací súd požadovanú výšku peňažnej náhrady považuje za primeranú.

Správne súd prvej inštancie posúdil aj námietku miestnej nepríslušnosti ako nedôvodnú, čo v rozhodnutí aj náležite odôvodnil.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalovanou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. v spojení s podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešná strana, v danom prípade žalobca, preto mu odvolací súd priznal aj náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).