Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Co-17-2015.pdf
PDF · 91.85 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/17/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu mBANK SPOLKA AKCYJNA, so sídlom Senatorska 18, 00950 Warszawa, Poľská republika, IČ: 001254524, zapísanom v Národnom súdnom registri vedenom Okresným súdom v meste Warszawa, 12. obchodné oddelenie, pod číslom KRS 0000025237, podnikajúceho v Slovenskej republike prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom organizačnej zložky Pribinova 10, 811 09 Bratislava, IČO: 36 819 638, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel: Po, vložka č. 1503/ B, zastúpeného Bartošík Šváby, s. r. o., so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 929 049, proti žalovanej E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, T. T., zastúpenej opatrovníkom O. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, T. T., o zaplatenie 2 327,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 10C/82/2013-91 zo dňa 28.10.2014 do výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 327,08 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 1.januára 2012 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 146,- Eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 261,74 Eur na účet právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol tak s odôvodnením, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou bolo potrebné považovať za spotrebiteľský právny vzťah, a preto na daný právny vzťah boli použité ustanovenia Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Keďže zmluva neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmysle § 4 ods. 2, písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z., považoval súd úver za bezúročný a bez poplatkov, a preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 327,08 Eur s príslušenstvom. V rozsahu úspechu priznal úspešnému žalobcovi aj náhradu trov konania podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca do výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol. V napadnutom výroku namietal nesprávne právne posúdenie danej veci. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako vzťah občianskoprávny. Zmluvu o úvere bolo treba považovať za absolútny obchod, a preto sa právny vzťah mal spravovať Obchodným zákonníkom. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je preto potrebné komplexne posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pričom ustanovenia Občianskeho zákonníka by bolo možné použiť len v tom prípade, pokiaľ by Obchodný
zákonník neobsahoval ustanovenia pre komplexné posúdenie daného právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Tvrdil, že ak aj v danom prípade ide o spotrebiteľský právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou, tak toto ešte neznamená, že sa vylučuje aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka. Pokiaľ teda súd posudzoval daný právny vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, nepostupoval správne. Žalobca uplatnil pre neplnenie povinností zo strany žalovanej právo odstúpiť od zmluvy v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou o poskytnutí úveru obsahovala aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, a preto nebolo možné považovať túto zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Na základe uvedeného žiadal vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, vrátane výroku o trovách konania.
3. Žalovaná sa prostredníctvom svojho opatrovníka na odvolanie žalobcu nevyjadrila.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a tento v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
5. Krajský súd poznamenáva, že dňom 01.07.2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) ako nový procesný predpis. Do ust. § 470 ods. 1, 2 CSP boli zapracované prechodné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté predo dňom účinnosti nového zákona. Predkladateľ však pamätal aj na situácie, kedy by nová právna úprava zhoršila postavenie strany a tieto rieši v § 470 ods. 2, poslednej vete citovaného zákonného ustanovenia.
6. Vzhľadom na to, že konanie v danej veci začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb., za účinnosti tohto procesného predpisu súd so stranami sporu konal, vo veci rozhodol, pričom za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. bol podaný aj opravný prostriedok proti rozsudku súdu prvej inštancie, musel sa krajský súd zaoberať aj otázkou, v akom rozsahu má preskúmavať rozsudok súdu prvej inštancie.
7. V čase podania odvolania zo strany žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie platilo ust. § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Vzhľadom na to, že krajský súd pristúpil k preskúmaniu odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie už za účinnosti nového procesného predpisu, tak musel posúdiť, či aj nová procesná úprava má ustanovenie zodpovedajúce § 212 ods. 1 O.s.p., teda tej úpravy, ktorá platila v čase podania odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. Porovnaním obidvoch úprav krajský súd zistil, že takéto ustanovenie je obsiahnuté v § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Podľa ust. § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný, okrem prípadov uvedených pod písmenami a), b), c) v danom zákonnom ustanovení. Je tiež viazaný podľa § 380 ods. 1 CSP odvolacími dôvodmi. Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy podľa zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP s úpravou v zákone č. 99/1963 Zb. - O.s.p., krajský súd potom mohol na základe podaného odvolania žalobcu preskúmať rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska rozsahu a dôvodov uvádzaných v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.
8. Z obsahu podaného odvolania žalobcu vyplýva, že tento napadol rozsudok súdu prvej inštancie len vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti uplatneného nároku zamietol. Odvolaním teda nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 327,08 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2012 do zaplatenia a jej povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania 146,- Eur, všetko v lehote 3 dní, ako aj vo výroku, ktorým žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania (trovy právneho zastúpenia) v sume 261,74 Eur na účet právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
V týchto výrokoch preto rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a krajský súd tieto výroky nepreskúmaval, pretože nadobudli právoplatnosť.
9. Na základe podaného odvolania zo strany žalobcu sa krajský súd zaoberal len otázkou správnosti výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba žalobcu zamietnutá.
10. Z obsahu rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že tento považoval právny vzťah z úverovej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou za spotrebiteľský právny vzťah, a preto na tento právny vzťah použil ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tieto použil v spojení aj s ust. § 4 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Po preskúmaní veci mal súd prvej inštancie za to, že zmluva o úvere neobsahovala údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedených v § 4 ods. 2, písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a preto bolo potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe toho potom žalobcovi priznal len istinu vo výške 2 327,08 Eur s príslušenstvom, ktorú žalovaná žalobcovi na úvere nezaplatila.
11. Žalobca sa nestotožnil s postupom súdu prvej inštancie a mal za to, že takéto právne posúdenie súdom prvej inštancie je nesprávne, lebo daný právny vzťah z úverovej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou sa mal posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý má komplexnú právnu úpravu, a preto ustanovenia Občianskeho zákonníka by mohli byť použité len v tom prípade, keby takú právnu úpravu Obchodný zákonník neobsahoval.
12. S takýmto právnym názorom žalobcu sa krajský súd nestotožňuje.
13. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že použitie ustanovení Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy upravovalo už ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prvej a druhej vete. Podľa tohto ustanovenia sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Vzhľadom na to, že v praxi dochádzalo k nejednotnému výkladu pri použití § 52 ods. 2 OZ, tak zákonodarca tento nedostatok odstránil zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď v § 52 ods. 2 na konci pripojil tretiu vetu, z ktorej vyplýva, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mohli použiť normy obchodného práva. K tomuto ustanoveniu zákonodarca nepripojil osobitné prechodné ustanovenia. Cieľom tohto ustanovenia bolo totiž len deklaratórne potvrdiť správnosť aj predtým platného výkladu, podľa ktorého mali normy Občianskeho zákonníka vždy výkladovú prednosť pred normami Obchodného zákonníka, a to práve podľa ust. § 52 ods. 2, vety prvej OZ. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3MCdo 12/2014 a 3MCdo 14/2014 v tejto súvislosti uviedol, že tak ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ale tiež ust. § 52 ods. 2, veta tretia Občianskeho zákonníka sú súčasťou právnych predpisov, ktoré nemajú k týmto ustanoveniam prechodné ustanovenia. To znemená, že od ich účinnosti sa vzťahujú na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Ak teda súd prvej inštancie použil na daný právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou ustanovenia Občianskeho zákonníka, tak postupoval v súlade s ust. § 52 ods. 2, vety prvej a druhej Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na doplnenie § 52 ods. 2, vetou treťou, ktorá nemá prechodné ustanovenia, musel v čase rozhodovania aj krajský súd prihliadnuť na výklad uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR č. k. 3MCdo 12/14 a 3MCdo 14/2014.
14. Akékoľvek úvahy žalobcu o použití ustanovení Obchodného zákonníka na daný právny vzťah v podanom odvolaní sú preto vzhľadom na vyššie uvedené právne závery NS SR právne bezvýznamné, lebo prednosť majú normy občianskeho práva. Preto sa nimi krajský súd ďalej nezaoberal.
15. Súd prvej inštancie sa v konaní správne zaoberal otázkou, či zmluva o úvere má všetky náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tieto sú uvedené v § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.. V § 4 ods. 2, písm. j) je uvedené, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ by takéto náležitosti zmluva neobsahovala, nasleduje sankcia podľa ust. § 4 ods. 3 v tom, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
16. V spise je pripojená úverová zmluva, z ktorej vyplýva, že táto neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Tento údaj nie je uvedený ani v pripojenej informácii veriteľa pre dlžníka o poskytnutom úvere, ktorý je pripojený k zmluve o úvere zo dňa 30.09.2008 pod č. U. z toho istého dňa, ktorá bola aj žalovanou podpísaná. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie správne vyvodil nedostatok zmluvy podľa § 4 ods. 2, písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. a z toho vyvodil potom aj dôsledok podľa ust. § 4 ods. 3 v tom, že za daných okolností bolo potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov.
17. Skutkový záver súdu prvej inštancie a z toho vyplývajúci právny záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru preto považoval aj krajský súd za správny. Pokiaľ preto v prevyšujúcej časti z tohto dôvodu žalobu žalobcu zamietol, tak rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a krajský súd ho v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
18. V odvolacom konaní žalobca úspech nemal. Žalovaná mala v odvolacom konaní úspech. V zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP by preto žalovanej ako úspešnej účastníčke v odvolacom konaní pripadol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by žalovanej nejaké trovy odvolacieho konania vznikli, a preto krajský súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
19. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).