Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/201/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Oľgou Nižňanskou, v sporovej veci žalobcu: FREE ZONE SIPOX, a.s., Kopčianska 92 v Bratislave, IČO: 35 749 245, zastúpený advokátom JUDr. Dušanom Repákom, AK Krížna 47 v Bratislave, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií SR, Štefanovičova 5 v Bratislave, o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, takto

rozhodol:

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 9.903,07 € s 10% úrokom z omeškania ročne od 25.12.2009 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi súd p r i z n á v a náhradu trov konania 18,59 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou dňa 7.6.2010 domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie 53.266,96 € s 10% úrokom z omeškania ročne od 1.3.2009 až do zaplatenia, ako aj na náhradu trov konania titulom náhrady škody spôsobenej mu orgánom verejnej moci - E. T. B..

2. Žalobu odôvodnil tak, že E. Ú. A. vydal dňa 29-04-2002 rozhodnutie č. S. XXXX/XXXX, ktorým oznámil žalobcovi colný dlh v sume 184.812.45 € (5 567 660,00 Sk po prepočte konverzným kurzom 1,00 € = 30,1260 Sk), ktorý pozostával z DPH v sume 170.279,65 € (5129 845,00 Sk) a cla v sume 14.532.79 € (437 815.00 Sk).

3. Rozhodnutie E. Ú. A. napadol žalobca odvolaním. E. T. B. rozhodnutím č. XXXXX/XX-XXXX/XX/X zo dňa 12-06-2002 napadnuté rozhodnutie potvrdilo. Žalobca podal návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia E. T.B. B. súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal v predmetnej právnej veci dňa 28-03-2003 rozsudok č.k. 4 Sž 116/02, ktorým napadnuté rozhodnutia potvrdil. Voči predmetnému rozsudku podal žalobca odvolanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok dňa 04-12-2003 č.k. lSž-o-NS 6/03 potvrdil.

4. Dňa 12-10-2004 podal žalobca žiadosť na E. Ú. A. o vrátenie sumy DPH vo výške 170.279.65 € (5.129 845,- Sk) vymeranej rozhodnutím E. Ú. A. zn. S.-XXXX/XXXX zo dňa 29-04-2001. E. Ú. A. rozhodnutím zn. S.-XXXX/XXXX zo dňa 09-11-2004 konanie vo veci žiadosti o vrátenie sumy cla zastavil. E. T. B. žalobcom napadnuté rozhodnutie rozhodnutím č. XXXXX/XX-XXXX zo dňa 02-05-2005 potvrdilo. Voči rozhodnutiu E.S. T. B. podal žalobca na Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14-09-2005 č.k. 2S 171/05 - 37 zrušil rozhodnutie E. Ú. A. zn. S. XXXX/XXXX zo dňa 09-11-2004 a vec vrátil E. Ú. na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 6Sžo KS 10/2006 zo dňa 22-09-2006 rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil.

5. E. Ú. A. vo veci opakovane konal a rozhodnutím zn. XXXXX/XXXX-XXXX zo dňa 23-02-2007 žalobcovi požadovanú sumu DPH nevrátil. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 26-03-2007 odvolanie. E. T. B. rozhodnutím zo dňa 26-06-2007 č. XXXXX/XXXX-XXXX rozhodnutie E. Ú. A. potvrdilo. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25-09-2008 č.k. lS 215/2007-62 napadnuté rozhodnutie E. T. č. 31620/2007-1410 zo dňa 26-06-2007 v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami č. 3224/2007, 455/2006, č. 16879/2005 zo dňa 23-02-2007 ako nezákonné zrušil.

6. E. Ú. A. vydal dňa 20-01-2009 rozhodnutie sp. zn. XXXX/XXXX-XXXX. ktorým žiadosti žalobcu vyhovel a rozhodol o vrátení časti colného dlhu v sume 170.279,65 € (5.129 845,00 Sk).

7. Zrušením rozhodnutia bolo preukázané, že colné orgány bez existencie právneho dôvodu neoprávnene zadržiavali žalobcovi sumu 170.279,65 € (5129 845.00 Sk) po dobu viac ako päť (5) kalendárnych rokov.

8. E. Ú. A. zadržiaval žalobcovi od 27.1.2004 do 1.3.2009 sumu 88.295,82 € (2.660 000,- Sk) a od 8.4.2004 do 1.3.2009 sumu 81.983,83 € (2. 469 845,- Sk), spolu 170.279,65 € (5.129 845 Sk).

9. Žalobcovi tak v dôsledku vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí E. Ú. A. a E. T. B. vznikla škoda predstavujúca: ušlý zisk, ktorý by mu banky poskytli na úložkách, trovy právneho zastúpenia, ktoré musel vynaložiť na obranu svojich práv, úrok z omeškania z ušlého zisku.

10. V danom prípade existuje príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktoré boli pre nezákonnosť na to príslušným orgánom zrušené. Žalovaný v rozpore so zákonom žalobcovi odobral právo nakladať s vyššie uvedenými finančnými prostriedkami a naviac musel vynaložiť ďalšie finančné prostriedky za účelom ochrany svojich práv.

11. Len na úložkách v spoločnosti Tatra banka, a.s., kde mal žalobca v rozhodujúcom čase vedený účet , mohol finančné prostriedky zhodnotiť pri úrokovej sadzbe 4,91 % (platnej ku dňu 27.1.2004) teda zo sumy 88.295,82 € by za dobu od 27.1.2004 do 1.3.2009 získal 22.092,34 € a pri úrokovej sadzbe 4,42 % (platnej ku dňu 8.4.2004) by zo sumy 81.983,83 € za dobu od 8.4.2004 do 1.3.2009 získal sumu 17.751,10 €.

12. Žalobcovi vznikla aj škoda spočívajúca v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 13.423,53 €. Tieto náklady by žalobcovi nevznikli a jeho majetok by sa nezmenšil, ak by colné orgány konali v súlade so zákonom.

13. Žalobca v rámci predbežného prerokovania nároku požiadal žalovaného o náhradu predmetnej škody dňa 24.6.2009. Žalovaný jeho žiadosti nevyhovel, čo uviedol vo svojej odpovedi doručenej žalobcovi 8.1.2010.

14. Žalobca má za to, že splnil všetky zákonné podmienky potrebné pre priznanie jeho nároku na náhradu škody. Štát sa svojej zodpovednosti za škodu vzniknutú pri výkone verejnej moci na podklade vydania nezákonných rozhodnutí nemôže zbaviť, pretože ide o zodpovednosť objektívnu.

15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu 27.7.2010 žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

16. Z vyjadrenia vplýva, že dňa 9.9.2001 vznikol objekte colného skladu spoločnosti FREE ZONE SIPOX, a.s. požiar, ktorý bol podľa orgánov činných v trestnom konaní založený úmyselne. Následkom tohto požiaru bolo zničenie zahraničného tovaru prepusteného do colného režimu uskladovania v colnom sklade v hodnote 24 976 565 Sk.

17. Dňa 29.4.2002 vydal colný úrad rozhodnutie S.-XXXX/XXXX, ktorým bol žalobcovi vymeraný colný dlh v celkovej výške 5 567 660 Sk, pozostávajúci z dovozného cla vo výške 437 815 Sk a DPH

vo výške 5129 845 Sk. Colný dlh vznikol dňa 9.9.2001 spôsobom uvedeným v § 397 ods. 8 colného zákona a to nedodržaním podmienok režimu uskladnenia v colnom sklade.

18. Dňa 16.5.2002 podal žalobca odvolanie voči rozhodnutiu S.- XXXX/XXXX, v ktorom namietal, že colný úrad nepreukázal, nesplnenie akej povinnosti malo za následok vznik colného dlhu, teda chýba príčinná súvislosť medzi povinnosťou a vyvolaním následku vzniku colného dlhu, na základe čoho žalobca navrhoval napadnuté rozhodnutie zrušiť. E. T. B. rozhodnutím č. XXXX/XX-XXXX/XX/XX zo dňa 12.6.2002 napadnuté rozhodnutie potvrdilo a odvolanie žiadateľa zamietlo.

19. Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia E. T. B. a Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Sž 116/02 zo dňa 28.1.2003 žalobu zamietol. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie, pričom odvolací senát Najvyššieho súdu SR rozsudkom Sž-o-NS 6/03 zo dňa 4.12.2003 potvrdil rozsudok 4 Sž 116/02.

20. Dňa 12.10.2004 žalobca podal žiadosť o vrátenie časti dovoznej platby rovnajúcej sa sume DPH, ktorá mu bola vymeraná rozhodnutím S.-XXXX/XXXX zo dňa 29.4.2002. Dňa 9.11.2004 vydal E. Ú. A. rozhodnutie S.-XXXX/XXXX, ktorým konanie vo veci žiadosti zastavil a to z dôvodu prekážky res iudicata. E. T. B. toto rozhodnutie potvrdilo a odvolanie žalobcu zamietlo. Krajský súd rozsudkom 2S 171/05-37, zrušil napadnuté rozhodnutia v správnom súdnictve. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podalo E. T. B. odvolanie, Najvyšší súd SR rozsudkom 6 Sž-o-KS 10/2006 potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil E. Ú. A. na nové konanie.

21. V novom konaní E. Ú. A. nevyhovel žiadosti o vrátenie DPH. E. T. B. potvrdilo rozhodnutie E. Ú. A.. Dňa 25.9.2008 vydal Krajský súd v Bratislave rozhodnutie 1S 215/2007, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie E.S. T. B. a E. Ú. A. v správnom súdnictve.

22. Na základe uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, vyhovel E. Ú. A. žiadosti o vrátenie DPH vo výške 5129 845 Sk rozhodnutím XXXX/XXXX-XXXX zo dňa 20.1.2009.

23. Z vyššie uvedeného popisu skutkového stavu vyplýva, že nie sú splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody, pretože suma 5 129 845 Sk, t.j. suma DPH, ktorá bola navrhovateľovi vrátená ako neoprávnene vymeraná rozhodnutím č. XXXX/XXXX, bola navrhovateľovi vymeraná rozhodnutím S.-XXXX/XXl dňa 29.4.2009, ktoré je právoplatné. Toto rozhodnutie nebolo príslušným orgánom zrušené ani zmenené pre jeho nezákonnosť tak ako to predpokladá § 6 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z.

24. Žalobca opiera svoj nárok o rozhodnutia, S.-XXXX/XXXX. Č.. XXXXX/XXXX-XXXX, Č. XXXXX/ XXXX-XXXX, Č.. XXXX/XXXX Č.. XXX/XXXX, Č..XXXXX/XXXX P., Č.. XXXXX/XXXX-XXXX, ktorými E. Ú., resp. E. T. B. nevyhoveli žiadosti o vrátenie DPH. Uvedené rozhodnutia však nezakladajú nárok žalobcu na náhradu škody, pretože týmito rozhodnutiami nebola žalobcovi spôsobená škoda, ktorej náhradu požaduje. Zo samotnej žaloby vyplýva, že žalobca požaduje nárok na náhradu škody od 27.1.2004 a 8.4.2004. teda od momentu kedy v dvoch splátkach zaplatil colný dlh (časť colného dlhu rovnajúcu sa DPH). Uvedený colný dlh bol zaplatený na základe právoplatného rozhodnutia S.- XXXX/XX zo dňa 29.4.2002. ktoré nikdy nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené. Na základe uvedeného je jasné, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, na ktoré sa žalobca odvoláva a vznikom škody.

25. Čo sa týka ušlého zisku, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by niekedy v minulosti aj využíval niektorý z produktov TATRA BANKY, na ktoré sa odvoláva. Sama skutočnosť, že tam má zriadený bežný účet, nie je preukázaním vzniku ušlého zisku. Úrokové sadzby na bežných účtoch sú oveľa menšie ako tie, na ktoré sa žalobca odvoláva. Preto nemožno v danom prípade tvrdiť, že došlo k vzniku ušlého zisku, nakoľko žalobca nepreukázal, že uvedené služby TATRA BANKY využíval.

26. Žalobca tiež nepreukázal, za čo vznikli trovy právneho zastúpenia (či vznikli v súdnom, resp. colnom konaní) a nepreukázal ani úhradu uvedených trov.

27. Záverom žalovaný namietol aj žalobcom uplatnený úrok z omeškania. Keďže štát má na dobrovoľné plnenie uplatneného nároku na náhradu škody 6 mesačnú lehotu, pričom žiadosť o

predbežné prerokovanie nároku bola žalovanému doručená dňom 24.6.2009, štát sa mohol dostať do omeškania až od dňa 25.12.2009 a nie už 1.3.2009.

28. Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise a zistil stranami nesporovaný nasledovný skutkový stav veci:

29. Dňa 29.4.2002 vydal E. Ú. rozhodnutie S.-XXXX/XXXX, ktorým bol žalobcovi vymeraný colný dlh v celkovej výške 5, 567.660,- Sk, pozostávajúci z dovozného cla vo výške 437.815,- Sk a DPH vo výške 5,129.845,- Sk. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že colný dlh vznikol dňa 9.9.2001 spôsobom uvedeným v § 397 ods. 8 colného zákona a to nedodržaním podmienok režimu uskladnenia v colnom sklade, do ktorého bol tovar prepustený. Colný úrad skonštatoval, že bolo preukázané nesplnenie si povinností súvisiacich s prevádzkovaním verejného skladu vo vzťahu k zabezpečeniu tovaru pred požiarom, ktorého následkom bolo úplné zničenie časti uskladneného zahraničného tovaru.

30. Dňa 16.5.2002 podal žalobca odvolanie voči rozhodnutiu S.- XXXX/XXXX, v ktorom namietal, že colný úrad nepreukázal, nesplnenie akej povinnosti malo za následok vznik colného dlhu, teda chýba príčinná súvislosť medzi povinnosťou a vyvolaním následku vzniku colného dlhu, na základe čoho žalobca navrhoval napadnuté rozhodnutie zrušiť. E. T. B. rozhodnutím č. XXXX/XX-XXXX/XX/XX zo dňa 12.6.2002 napadnuté rozhodnutie potvrdilo a odvolanie žiadateľa zamietlo.

31. Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia E. T. B. a Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Sž 116/02 zo dňa 28.1.2003 žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že zodpovednosť skladovateľa za tovar je objektívna, bez ohľadu na zavinenie za protiprávny stav. Žalobca je dlžníkom colného dlhu, lebo si mal plniť svoje povinnosti vyplývajúce z režimu uskladnenia.

32. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie, pričom odvolací senát Najvyššieho súdu SR rozsudkom Sž-o-NS 6/03 zo dňa 4.12.2003 potvrdil rozsudok 4 Sž 116/02. Zdôraznil, že colné orgány aj Najvyšší súd ako prvostupňový orgán v správnom súdnictve dospeli k správnemu záveru, že colný dlh vznikol v dôsledku porušenia podmienok uskladnenia spočívajúcich v nesplnení povinnosti vo vzťahu k zabezpečeniu tovaru pred požiarom.

33. Žalobca uhradil sumu DPH tak, že dňa 27.1.2004 zaplatil 88.295,82 € (2,660.000,-Sk) a dňa 8.4.2004 po vzájomnom zápočte zostala suma 81.983,83 € (2,469.845,-Sk) celkom 170.279,65 € (5,129.845,- Sk).

34. Dňa 12.10.2004 žalobca podal žiadosť o vrátenie časti dovoznej platby rovnajúcej sa sume DPH, ktorá mu bola vymeraná rozhodnutím S.-XXXX/XXXX zo dňa 29.4.2002. Dňa 9.11.2004 vydal E. Ú. A. rozhodnutie S.-XXXX/XXXX, ktorým konanie vo veci žiadosti zastavil a to z dôvodu prekážky res iudicata. E. T. B. toto rozhodnutie pod svojou zn. XXXXX/XX-XXXX dňa 2.5.2005 potvrdilo a odvolanie žalobcu zamietlo.

35. Krajský súd rozsudkom č.k. 2S 171/05-37 zo dňa 14.9.2005 zrušil obe napadnuté rozhodnutia colných orgánov v správnom súdnictve. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že konanie o vzniku colného dlhu a konanie o vrátenie colného dlhu sú dve samostatné konania a preto vydaním rozhodnutia o vzniku colného dlhu nezaniká právo účastníka tohto konania požiadať o vrátenie colného dlhu v novom konaní, ak zistí, že jeho výška bola nesprávne určená. V konaní o vzniku colného dlhu sa súdy jeho výškou nezaoberali, nakoľko išlo o riešenie inej otázky. Žalobca neuplatnil túto odvolaciu námietku, pretože mal za to, že vôbec nie je dlžníkom. Poukazovanie správnych orgánov na to, že súdy sa už zaoberali vo svojich predošlých rozhodnutiach aj správnosťou výšky colného dlhu preto podľa názoru krajského súdu nie je správne. Prijatie názoru správnych orgánov by totiž znamenalo, že žalobca bol v konaní o vzniku colného dlhu povinný uviesť všetky odvolacie dôvody, pre ktoré považuje rozhodnutia správnych orgánov za nezákonné, avšak žalobca takúto zákonnú povinnosť nemá. Vznik colného dlhu a vymeranie colného dlhu sú rozdielne právne inštitúty. Právo požiadať o vrátenie sumy cla alebo jeho časti zostáva zachované aj vtedy, keď už bolo rozhodnuté o povinnosti zaplatiť colný dlh, ak dlžník zistí, aj po právoplatnosti rozhodnutia, že colný dlh, ktorý zaplatil, bol nesprávne vymeraný. Tento nárok však musí uplatniť v lehote troch rokov odo dňa, kedy mu bola suma cla oznámená. Nesprávne vymeranie colného dlhu neznamená automaticky, že dlh nevznikol, taktiež, ak bol colný dlh vymeraný, ešte to neznamená, že aj vznikol a že existovali zákonné dôvody na jeho vymeranie. Colný zákon v § 425 umožňuje vrátenie

colného dlhu, ak sa zistí, že suma dovoznej platby nie je dlžná alebo bola zapísaná do evidencie v rozpore s colnými predpismi. Teda zastavenie konania vo veci žiadosti žalobcu o vrátenie časti colného dlhu (DPH) pre res iudicata nebolo správne. Krajský súd ďalej uviedol, že treba konštatovať, že colné orgány konali v rozpore s § 425 ods. 1, 4 colného zákona, keď nevrátili žalobcovi tú časť sumy colného dlhu, ktorú tvorí DPH, t.j. 5,129.845,- Sk, a to napriek tomu, že z ustanovenia § 48 ods. 1, 2 zákona č. 289/1995 Z.z. jednoznačne vyplýva, že porušenie podmienok v režime uskladnenia tovaru, zákon o DPH nepovažuje za dovoz tovaru a keďže tento zákon je vo vzťahu k colnému zákonu špeciálnym zákonom, colné orgány nemali pri vymeriavaní colného dlhu vymerať aj DPH, pretože tovar, ktorý v colnom sklade zhorel, z hľadiska tohto zákona nepodliehal dani. Ak teda colný úrad pri vymeriavaní colného dlhu vymeral aj DPH, uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť vyššiu sumu, ako tú, ktorá zodpovedá colným predpisom.

36. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podalo E. T. B. odvolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 6 Sž-o-KS 10/2006 zo dňa 22.9.2006 vyššie citované rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave potvrdil v jeho zrušujúcej časti ako vecne správne. Uviedol, že sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že v danom prípade nejde o totožnosť veci a preto nejde o prekážku rozhodnutej veci (res iudicata). Najvyšší súd však vytkol krajskému súdu predčasné zaujatie názoru na otázku výšky colného dlhu, resp. DPH. Túto otázku totiž musí rozhodnúť najskôr colný orgán a až v prípade podanej žaloby ju môže súd posúdiť.

37. V novom konaní E. Ú. A. rozhodnutím zo dňa 23.2.2007 pod zn. XXXXX/XXXX-XXXX, opätovne nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie DPH. V odôvodnení zotrval na svojom predošlom stanovisku, že o vzniku colného dlhu, o jeho výške a o osobe dlžníka bolo už rozhodnuté dňa 29.4.2002 pod zn. S.-XXXX/ XXXX. Toto rozhodnutie bolo potvrdené ako rozhodnutím E. T. B., tak aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR, i jeho odvolacím senátom. E. Ú. má teda za to, že pokiaľ ide o túto otázku, o týchto skutočnostiach bolo rozhodnuté konečným a záväzným spôsobom. Žalobca v týchto konaniach nikdy nenamietal otázku výšky colného dlhu a jej správnosti.

38. E. T. B. rozhodnutím zo dňa 26.6.2007 pod zn. XXXXX/XXXX-XXXX rozhodnutie E. Ú. A. potvrdilo. V odôvodnení rozhodnutia sa zo závermi colného orgánu v celom rozsahu stotožnilo.

39. Žalobca podal žalobu na Krajský súd v Bratislave. Rozhodnutím zo dňa 25.9.2008 pod č.k. 1S 215/2007 - 62, bolo napadnuté rozhodnutie E.S. T. B. a E. Ú. A. v celom rozsahu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia v správnom súdnictve krajský súd uviedol, že žalované správne orgány sa dôsledne vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali so všetkými námietkami žalobcu, nedostatočne zistili skutkový stav a vec neposúdili správne ani po právnej stránke.

40. Na základe uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, vyhovel E. Ú. A. žiadosti o vrátenie DPH vo výške 5,129 .845,- Sk (170.279,66 €) rozhodnutím XXXX/XXXX-XXXX zo dňa 20.1.2009. Žalobca platbu obdržal 1.3.2009.

41. Súd sa ďalej oboznámil s Potvrdením Tatra banky, a.s. Bratislava zo dňa 29.5.2009, z ktorého vyplývajú indikatívne úrokové sadzby platné ku dňu 27.1.2004 vo výške 4,61 %, s ďalším Potvrdením zo dňa 11.6.2009, z ktorého vyplývajú indikatívne úrokové sadzby platné pre 8.4.2004 vo výške 4,32 %, ako aj s Potvrdením o vedení účtu zo dňa 16.6.2011 z ktorého vyplýva, že žalobca má v tejto banke od 29.3.1996 vedený bežný účet.

42. Žalobca uzatvoril dňa 24.5.2007 s Tatra bankou, a.s., Zmluvu o splátkovom úvere č.XXXX/XXXX, podľa ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 7,000.000,- Sk. Účelom poskytnutia úveru bolo spolufinancovanie rekonštrukcie vykurovania.

43. Zo Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci uzatvorenej medzi žalobcom a advokátom Q.. Y. K. dňa 16.3.2002 vyplýva, že jej predmetom bolo zastupovanie žalobcu v odvolacom konaní na NS SR vo veci zamietnutia žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí E. T. a E. Ú., ktorými bol vymeraný colný dlh, ktorý vznikol následkom zhorenia tovaru v colnom sklade, zastupovanie v ďalších konaniach nadväzujúcich na vrátenie colného dlhu. Podľa čl. III bod 1. advokátovi patrí tarifná odmena za právny úkon vypracovania a podania odvolania na NS vo výške 23 785 ,- Sk Podľa bodu 2. advokátovi patrí

podielová odmena vo výške 5 % zo sumy colného dlhu vrátane úrokov, ktoré boli vymerané colným úradom.

44. Dňa 9.1.2004 uzatvoril žalobca s Q.. Y. K. Dodatok k zmluve o poskytnutí právnej pomoci. Podľa čl. I Dodatku patrí advokátovi okrem dohodnutej podielovej odmeny uvedenej v čl. III Zmluvy aj odmena za jednotlivé právne úkony, ktoré budú potrebné počas zastupovania klienta v konaniach o vrátení colného dlhu. Jednotlivé právne úkony bude advokát fakturovať podľa aktuálnej potreby v danom čase.

45. Dňa 3.5.2005 bol uzatvorený ďalší Dodatok k zmluve o poskytovaní právnej pomoci, kde v čl. I sa zmluvné strany dohodli, že okrem dohodnutej podielovej odmeny uvedenej v čl. III Zmluvy patrí advokátovi aj paušálna odmena vo výške 50.000,- Sk na úhradu všetkých hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Nárok na zaplatenie paušálnej odmeny má advokát aj v prípade, ak by nebol dosiahnutý úspech vo veci, t.j. nedošlo by k vráteniu časti colného dlhu rovnajúcej sa výške DPH a odpusteniu úrokov z omeškania.

46. Do spisu žalobca založil aj nasledovné faktúry: 1/ č.X/XX/XXXX zo dňa 17.3.2003 na sumu 23.785,- Sk (tarifná odmena) za zastupovanie v odvolacom konaní na NS SR, dôkaz o jej zaplatení - výpis z Istrobanky, a.s., zo dňa 25.3.2003; 2/ č. XXXX/XX/XX zo dňa 27.2.2004 na sumu 6.000,- Sk (dohodnutá odmena) za poskytovanie právnych služieb súvisiacich s uplatňovaním nárokov na odpočet DPH u zničeného tovaru v colnom sklade, dôkaz o jej zaplatení - výpis z Istrobanky, a.s., zo dňa 10.3.2004; 3/ č.XXXX/XX/XX zo dňa 31.5.2004 na sumu 7.000,- Sk (dohodnutá odmena) za poskytnutie právnych služieb, dôkaz o jej zaplatení - výpis z Tatra banky, a.s., zo dňa 10.6.2004; 4/ č. XX/XX/XX zo dňa 31.8.2004 na sumu 7.000,- Sk (dohodnutá odmena) za poskytovanie právnych služieb, dôkaz o jej zaplatení - výpis z Tatra banky, a.s., zo dňa 21.9.2004; 5/ č. XX/XX/XX zo dňa 25.1.2005 na sumu 5.000,- Sk (dohodnutá odmena) za poskytovanie právnych služieb, dôkaz o jej zaplatení - výpis z Tatra banky, a.s., zo dňa 10.3.2005; 6/ č. XX/XX/XX zo dňa 7.6.2005 na sumu 10.000,- Sk (dohodnutá odmena) za poskytovanie právnych služieb, dôkaz o jej zaplatení - výpis z tatra banky, a.s., zo dňa 10.6.2005; 7/ č. XX/XX/XX zo dňa 12.3.2009 na sumu 15.974 € (podielová odmena) podľa čl. III Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, dôkaz o jej zaplatení - výpis z Tatra banky, a.s., zo dňa 16.3.2009. Celkom boli predložené faktúry znejúce na sumu 540.017,- Sk (17.925,28 €).

47. Z Potvrdenia Q.. Y. K. súd zistil, že vyššie uvedené faktúry boli vystavené na základe Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci uzatvorenej dňa 16.3.2002 a Dodatkov zo dňa 9.1.2004 a 3.5.2005. Vyššie uvedené faktúry nesúviseli s nárokom uplatneným v mene žalobcu voči správcovi dane, F. T. B., ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S 106/2005, ani súvisiacim správnym konaním, ktoré tomuto predchádzalo.

48. Žalobca sa pri výsluchu v plnom rozsahu pridržal písomne podaného návrhu aj svojich ďalších písomných podaní. Zdôraznil, že colné orgány mu nezákonne zadržiavali finančné prostriedky po dobu viac ako 5 rokov na základe rozhodnutí, ktoré boli v správnom súdnictve zrušené. Žalobca si ako škodu uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.423,53 €, ktoré skutočne uhradil advokátskej kancelárii, ktorá ho zastupovala pri uplatňovaní si svojho nároku na vrátenie sumy DPH v colnom konaní. Ďalej si uplatňuje ušlý zisk v sume 39.843,43 €, ide o výpočet bežného úroku, ktorý by žalobca obdržal, pokiaľ by mal predmetné finančné prostriedky v Tatra banke, kde má vedený účet. Napokon si uplatňuje aj 10 % úrok z omeškania z vyššie uvedených súm, pretože žalovaný jeho nárok na náhradu škody v rámci predbežného prejednania jeho nároku, neuznal.

49. Žalovaný taktiež zotrval na svojom písomnom vyjadrení k žalobe. Uviedol, že právny dôvod na zaplatenie colného dlhu tu existoval a naďalej existuje. Ide o rozhodnutie o vzniku colného dlhu, ktoré bolo v rámci správneho konania i správneho súdnictva v celom rozsahu potvrdené a to NS SR a dokonca dva krát. Rozhodnutia colných orgánov o zastavení konania vo veci vrátenia colného dlhu a rozhodnutia o nevyhovení žiadosti na vrátenie DPH nie sú a ani neboli spôsobilé spôsobiť navrhovateľovi škodu, ktorej sa domáha, pretože na ich základe nebol povinný nič plniť. Neexistuje preto príčinná súvislosť medzi uplatnenou škodou a rozhodnutiami, ktoré boli v rámci správneho súdnictva zrušené. Ďalej žalovaný poukázal aj na to, že žalobca porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože v prípade, že si bol vedomý nesprávnej výšky colného dlhu v časti DPH, mal túto skutočnosť namietať od samého začiatku jeho vymerania a to ešte v r. 2002. Ak by túto výšku

namietal, potom by sa touto výškou zaoberal v rámci námietok aj NS SR vo svojom rozhodnutí v I. aj II. stupni. Žalovaný poukázal aj na neexistenciu dôkazov na výšku škody. Žalobca si podľa neho účelovo vybral produkt s najvyššou úrokovou sadzbou, ktorú mala Tatra banka, a.s., k dispozícii v rozhodnom čase. Čo sa týka trov právneho zastúpenia, žalobca si môže uplatňovať len tie trovy, ktoré mu vznikli v rámci toho konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Žalobca si ale uplatňuje trovy, ktoré mu vznikli jednak v colnom konaní a aj v správnom konaní. Pokiaľ boli žalobcovi nejaké trovy priznané, nemôže si ich od štátu duplicitne vymáhať. Úroky z omeškania si môže uplatňovať len odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia žalovaného o nevyhovení žiadosti vo veci náhrady škody. Ďalej žalovaný poukázal aj na to, že žalobca si sumu DPH uplatnil dva krát, a to pred colnými orgánmi a tiež ako nadmerný odpočet v rámci daňového konania.

50. Žalobca písomným podaním doručeným súdu 12.10.2011 reagoval na vyjadrenia žalovaného tak, že tieto sú nedôvodné a zavádzajúce. Žalobca nemá možnosť nad rámec predloženého Potvrdenia Tatra banky, a.s., preukázať, že v rozhodujúcom čase mal v tejto inštitúcii založený účet, na ktorom by zhodnocoval svoje finančné prostriedky, pretože všetky prostriedky, ktoré mal k dispozícii, musel pod hrozbou exekúcie zaplatiť colným orgánom. Za právne zastupovanie žalobca zaplatil omnoho viac, než sa domáha v tomto konaní a rozhodne sa v tomto konaní nedomáha trov, ktoré mu boli v správnom súdnictve priznané. Ide o skutočne vynaložené náklady, ktoré mu neboli nikým uhradené. Čo sa týka uplatnenia si DPH, daňový úrad mu nadmerný odpočet neuznal. Žalobca len využil svoje zákonné možnosti, aby sa domohol vrátenia sumy DPH, ktorú musel colným orgánom uhradiť a aby mu neuplynula premlčacia lehota. Nikdy však nebolo jeho zámerom uplatňovať si DPH od štátu dvakrát. Nestalo sa totiž prvý raz, že mu orgány verejnej moci neoprávnene po dobu niekoľkých rokov zadržiavali finančné prostriedky v hodnote niekoľko miliónov korún. Svedčí o tom aj konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 50C/221/2005.

51. V ďalšom priebehu konania žalobca predložil súdu Zmluvu o splátkovom úvere ako dôkaz o tom, že skutočne nemohol využívať nejaký bankový produkt na zhodnocovanie svojich peňazí, nakoľko všetky jeho finančné zdroje mu boli colnými orgánmi nezákonne zadržiavané a on si musel na zabezpečenie bežného chodu spoločnosti zobrať úver v sume 7 mil. Sk. K tomu žalovaný namietal, že žalobcom uplatnený ušlý zisk je len hypotetickou škodou, ktorá nepredstavuje zmenšenie, resp. nezväčšenie jeho majetku o prírastok, ktorý by mohol dôvodne očakávať. Bežný účet, ktorý mal v Tatra banke bol úročený podstatne nižšou úrokovou sadzbou, než akú žalobca použil pri výpočte ušlého zisku. Jeho doklad nepreukazuje ani to, že žalobca v rozhodnom čase, resp. niekedy v minulosti pravidelne rozmnožoval svoj majetok jeho uložením na termínovaných vkladoch a teda vyčíslený ušlý zisk by bol dôvodne očakával na základe jeho obvyklého spôsobu investovania. Zámerne si vybral indikatívne úrokové sadzby pre rozhodujúce obdobie, pričom do úvahy nebral fakt, že konkrétne úrokové sadzby prináležali úložkám do dvoch týždňov, resp. v druhom prípade do troch mesiacov, a že tieto úrokové sadzby sa menia a prispôsobujú aktuálnej situácii na finančnom trhu. K trovám právneho zastúpenia žalovaný namietal, že z faktúr, predložených žalobcom nie je zrejmé, o aké konkrétne právne úkony sa jedná. Nedá sa tiež zistiť, či neboli uplatnené a uhradené v iných konaniach. Vo faktúrach sa uvádza, že boli vystavené za poskytnuté právne služby, čo je veľmi všeobecné konštatovanie a nemožno z neho vyvodiť, či neboli tieto služby poskytnuté za iné konania, alebo v inom konaní uhradené.

52. Žalobca argumentoval, že od samého začiatku vykonával všetky úkony smerujúce k vráteniu neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov. Teda nemohol vyhľadávať obchodné aktivity, do ktorých by mohol investovať prostriedky, ktoré nemal a ktoré mu colné orgány zadržiavali. Naopak, bol nútený všetkými právnymi prostriedkami ktoré mu priznáva právny poriadok, domáhať sa ich vrátenia. Naopak, colné orgány mohli tieto jeho prostriedky zhodnocovať, čo im nakoniec vyplýva ako povinnosť zo zákona, pretože išlo o prostriedky, ktoré mali zverené. Indikatívne úrokové sadzby platné v rozhodnom čase preukazujú hospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami, smerujúce k ich maximálnemu zhodnoteniu. Nie je hospodárne žiadať indikatívne ponuky za celé rozhodné obdobie, nakoľko by s tým boli spojené ďalšie náklady, ktoré nepochybne nie je dôvodné a ani hospodárne vynaložiť. Žalovaný permanentne spochybňuje nárok žalobcu spôsobom, ktorý je šikanózny. Jeho tvrdenia nie sú podložené žiadnym dôkazom, ide len o účelovú obranu. Čo sa týka úrokov z omeškania, žalobca má právo na úrok od okamihu, kedy sa žalovaný skutočne dostal do omeškania a nie až od okamihu, kedy bude prípadne reagovať na uplatnený nárok, čo môže byť až posledný deň šesťmesačnej lehoty.

53. Žalovaný vyjadril názor, že štát sa o nároku na náhradu škody dozvedá až dňom doručenia žiadosti o jeho predbežné prerokovanie. Je mu daná zákonná 6 mesačná lehota, aby sa oboznámil s týmto nárokom, resp. aby posúdil, či je tento nárok dôvodný. Zmluva o poskytnutí právnej pomoci medzi advokátom a žalobcom nie je dostatočným dôkazom, ktorý by preukazoval, o aké konkrétne právne úkony pri fakturácii právnych služieb išlo. Takýchto zmlúv mohlo byť aj viac, takže faktúry mohli byť vystavené aj za iné právne zastúpenia. Na faktúrach nie je uvedené, za čo konkrétne boli vystavené, za čo konkrétne bola právna služba poskytnutá a fakturovaná a ani na základe akej zmluvy. Zo Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorú žalobca predložil spolu s faktúrami ako dôkaz vyplýva, že táto bola uzavretá v súvislosti so zastupovaním klienta v odvolacom konaní na NS SR, vo veci zamietnutia žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí E. T. B. a E. Ú.. Nakoľko v uvedenom konaní bol žalobca úspešný, boli mu ním uplatnené trovy priznané rozhodnutím NS SR v rámci správneho súdnictva a nie je dôvod na ich duplicitné vymáhanie od štátu v rámci náhrady škody. Časť trov konania, ktoré tvorí podielová odmena nie je dôvodná, nakoľko išlo o dohodnutú odmenu, pričom podľa názoru žalovaného si možno uplatňovať len tarifnú odmenu. Samotná Zmluva o poskytovaní právnej pomoci je datovaná 16.3.2002, kedy ešte nedošlo ani k vydaniu rozhodnutia o vymeraní colného dlhu. Keďže žalobca tiež uviedol, že si musel z Tatra banky zobrať úver na zabezpečenie bežného chodu firmy, existuje predpoklad, že ak by aj finančné prostriedky v sume DPH zadržiavané colnými orgánmi mal k dispozícii, nezhodnocoval by ich úročením na termínovaných vkladoch. Vznik reálnej škody teda žalobca náležite nepreukázal. Žalobca nepochopil podstatu uplatnenia si náhrady škody voči štátu a túto si zamieňa so zadržiavaním prostriedkov colným orgánom.

54. Žalobca reagoval, že žalovaný sa ho snaží účelovo očierňovať a osočovať, keď uviedol, že žalobca mal získať plnenie od správcu dane aj od colných orgánov. Konkrétne vyplatenie však už neskúmal, údajne to pre neho nie je potrebné. Táto skutočnosť nie je pravdivá a dôkaz o skutočnosti, ktorá sa nikdy nestala, je neprimeraným bremenom, ktoré zbytočne zaťažuje žalobcu, nakoľko žalovaný v rámci obrany mal svoje tvrdenia preukázať. Ďalej žalobca uviedol, že vynaložené náklady na právne zastupovanie tvoria sumu, ktorú skutočne zaplatil a vynaložil v konaniach, v ktorých sa domáhal vrátenia finančných prostriedkov, ktoré mu napokon vrátené aj boli v tom rozsahu, ako žiadal. Žiada teda len to, čo zo svojho majetku bol nútený vynaložiť na účelnú obranu svojich práv. Rozhodnutiu, ktoré bolo ako nezákonné zrušené, predchádzalo množstvo samostatných konaní, ktoré napokon vyústili do vrátenia finančných prostriedkov. Zmluva o poskytovaní právnej pomoci je nesprávne datovaná, prišlo k pisárskej chybe, keď namiesto roku 2002 mal byť uvedený rok 2003, napokon aj úplne prvá faktúra je vystavená až v tomto roku a to 17.3.2003, ide teda o zrejmý omyl. V konaní je nesporné a bolo aj preukázané, že žalovaný neoprávnene a nezákonne zadržiaval finančné prostriedky žalobcu po dobu viac ako 5 rokov. Počas tejto doby bol žalobca nútený prijímať pomoc odbornej advokátskej kancelárie. Ak žalobca uzatvoril Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci podľa ktorej platil advokátovi paušálnu odmenu, bola takáto dohoda pre neho výhodnejšia vzhľadom na množinu právnych úkonov, než keby s ním dohodol tarifnú odmenu, ktorá by sa rátala z hodnoty veci a za každý jednotlivý úkon. Tarifná odmena bola 23.785,- Sk, pričom za 4 úkony právnej služby pri zastupovaní v konaní 2S 171/05 by musel zaplatiť oveľa viac ako bol dohodnutý paušál. Čo sa týka podielovej odmeny, túto bolo možné dohodnúť v zmysle vyhlášky MS SR, v prípade ak bol výsledok sporu neistý, pričom ak by bol žalobca neúspešný, nemusel by advokátovi zaplatiť nič. Žalobca postupoval hospodárne aj vzhľadom k tomu, že v tom čase nemal vinou štátnych orgánov k dispozícii temer žiadne finančné prostriedky. Žalobca sa domáha zaplatenia škody nižšej, než mu v skutočnosti vznikla. Túto nižšiu sumu čiastočne odvodil od výsledku konania v správnom súdnictve, v ktorom mu bol priznaný nárok na odmenu, ktorú do náhrady škody nezahrnul..

55. Žalovaný poukázal na to, že žalobcovi boli v konaniach pred správnym súdnictvom priznané trovy celkom v sume 153.912,- Sk (5.108,94 €). Opätovne zdôrazňoval, že žalobca si nemôže uplatňovať podielovú odmenu, ale len odmenu tarifnú, aj to nie voči štátu, ale voči E. T. B..

56. Žalobca ďalej uviedol, že podľa § 17 a 18 zákona č. 514/2003 Z.z. , ktoré upravujú spôsob a rozsah náhrady škody je uvedený odkaz na vyhl. č. 163/2002 Z.z. a vyhl. č. 591/2002 Z.z. (bod 9 pod čiarou), ktoré upravujú odmeny za poskytnutú právnu pomoc vo všeobecnosti, teda vrátane paušálnej, tarifnej aj podielovej odmeny Zákonodarca teda priznáva možnosť rozsahu náhrady škody aj za tzv. podielovú odmenu v prípade, ak táto bola dohodnutá v súlade s vyhláškou. Žalobca v konaní preukázal, že na základe Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci celkom Q.. K. zaplatil 17.928,31 €, pričom v tomto konaní sa domáha len sumy 13.423,30 €. Suma 5.108,94 € ktorá bola žalobcovi priznaná v správnom súdnictve bola vyplatená

priamo advokátovi , teda ide o sumu vyplatenú ešte nad rámec sumy 17.928,31 €. Jediná suma, o ktorú žalobca môže krátiť svoj nárok je suma 23.785,- Sk, t.j. 789,52 € tú ale žalobca nežiada. Ide o tarifnú odmenu za zastupovanie v konaní pred NS SR. Táto suma je zahrnutá v sume 17.928,31 €. Žalobca si ale neuplatňuje sumu 17.928,31 €, ale sumu nižšiu, teda 13.423,30 €, ktorá tvorí paušálnu a podielovú odmenu, nie odmenu tarifnú. Čo sa týka ušlého zisku, žalobca sa domáha zisku preukázateľného v bežnom obchodnom styku, teda zisku vytvoreného na základe bežného bankového produktu.

57. Súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 19.6.2012, pod č.k. 10C/201/2010-209 tak, že v časti žalovanej istiny 53.266,96 € s 10% úrokom z omeškania ročne od 25.12.2009 až do zaplatenia žalobcovi vyhovel. Vo zvyšku príslušenstva pohľadávky, t.j. 10% úroku z omeškania ročne za dobu od 1.3.2009 do 24.12.2009 vrátane, žalobu zamietol.

58. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.9.2013 pod č.k. 9Co 497/12-234 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

59. Odvolací súd mal za to, že je predčasný záver súdu prvej inštancie ohľadne výšky škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť. Čo sa týka výšky ušlého zisku, žalobcom tvrdená investícia zadržiavanej čiastky do termínovaného vkladu je iba predpokladom, alebo dokonca spätne odvodzovaným zámerom, nie ale skutočným následkom zásahu škodnej udalosti do očakávaného priebehu jeho činností za obvyklých okolností. O výnos z úrokov týchto peňazí môže ísť, ak by boli vybrané z nejakého účtu, na ktorom boli uložené, alebo by išlo o výnos, ktorý by táto čiastka priniesla pri obvyklom spôsobe hospodárenia. Z Potvrdenia Tatra banky, a.s. zo dňa 16.6.2011 vyplýva, že žalobca mal v banke od 29.3.1996 vedený len bežný účet. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v akej výške boli úroky na tomto bežnom účte v rozhodnom období a pri stanovení ušlého zisku vychádzať iba z týchto úrokových sadzieb. Čo sa týka náhrady trov konania ako skutočnej škody, táto zahŕňa aj náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie zrušené. Toto konanie začalo dňa 12.10.2004 podaním žiadosti o vrátenie časti colného dlhu v sume rovnajúcej sa DPH a bolo skončené vydaním rozhodnutia o jeho vrátení dňa 20.1.2009. Preto z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť, prečo súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 23.785,-Sk (faktúra č.X/XX/XXXX zo dňa 17.3.2003), 6.000,-Sk (faktúra č.XXXX/XX/XX zo dňa 27.2.2004), 7.000,- Sk (faktúra č. XX/XX/XX zo dňa 31.8.2004). Tieto odmeny boli vyúčtované ešte pred dňom 12.10.2004. Odvolaciemu súdu nebolo tiež zrejmé, prečo súd prvej inštancie priznal žalobcovi podielovú odmenu vo výške 11.763 € (faktúra č. XX/XX/XX zo dňa 12.3.2009), ktorá sa vzťahovala na vrátenie celej sumy colného dlhu, pričom vrátená bola len jeho časť v sume 170.279,66 €.

60. Súd vykonal vo veci doplnené dokazovanie a opätovne rozhodol v znení uvedenom vo výrokovej časti tohoto rozsudku.

61. V rámci doplneného dokazovania súd vypočul právneho zástupcu, ktorý zastupoval žalobcu v správnom konaní o vrátenie zadržiavanej sumy DPH, Q.. Y. K.. Ten potvrdil, že Faktúry pod č. X/XX/ XXXX zo dňa 17.3.2003 na sumu 23.785,-Sk, č.XXXX/XXXX zo dňa 27.2.2004 na sumu 6.000,-Sk, č. XXXX/XX/XX zo dňa 31.5.2004 na sumu 7.000,-Sk, č. XX/XX/XX zo dňa 15.9.2004 na sumu 7.000,-Sk, č. XX/XX/XX zo dňa 25.1.2005 na sumu 5.000,-Sk, a č. XX/XX/XX zo dňa 7.6.2005 na sumu 10.000,- Sk, nesúviseli s konaním o vrátenie DPH. S uvedeným konaním súvisela jedine Faktúra č. XX/XX/XX zo dňa 12.3.2009 na sumu 15.974 €.

62. Z Potvrdenia Tatra banky, a.s. zo dňa 9.10.2014 vyplýva, že žalobca mal ku dňu 27.1.2004 zriadené v tomto peňažnom ústave tri bežné účty, a to účet č: XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX.

63. Z ďalšieho Potvrdenia Tatra banky, a.s. zo dňa 15.3.2016 súd zistil, že žalobca mal na bežnom účte v období od 27.1.2004 do 1.3.2009 nasledovnú výšku úrokovej sadzby: od 27.1.2004 sadzba 0,75%, od 4.2.2004 sadzba 0,60%, od 7.4.2004 sadzba 0,50%, od 19.5.2004 sadzba 0,25%, od 8.7.2004 sadzba 0,15%, od 20.6.2008 sadzba 0,10% a od 1.3.2009 sadzba 0,10%.

64. Žalobca vo svojich písomných aj ústnych vyjadreniach zotrval v názore, že svoj ušlý zisk vyčíslil spôsobom zodpovedajúcim obvyklému spôsobu hospodárenia. Na účely jeho vyčíslenia nepoužil žiadny neštandardný produkt banky, ale len bežný bankový produkt - termínovaný vklad. Žalobca ako

podnikateľský subjekt by sa v prípade, ak by mal zadržiavané finančné prostriedky na svojom účte, snažil o ich maximálne zhodnotenie. Žalobca nemôže predložiť doklad o konkrétnom termínovanom účte, na ktorom by mal uložené finančné prostriedky, pretože tie, ktorými disponoval, musel pod hrozbou exekúcie zaplatiť E. Ú. A.. Ďalej žalobca poukázal aj na Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXX/XXXX zo dňa 24.5.2007, na základe ktorej bol nútený požičať si finančné prostriedky na zabezpečenie jeho aktivít, pri úrokovej sadzbe 5,75%. Aj takýto úrok si žalobca mohol uplatniť, avšak uplatnil si len indikatívny úrok, ktorý je nižší. Čo sa týka náhrady trov právneho zastúpenia, žalobca poukazuje najmä na Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci uzatvorenú medzi ním a Q.. Y. K., kde bola dohodnutá podielová odmena 5% zo sumy 235.276,53 €. Vzhľadom na túto dohodu nie je dôvodné, aby v dôsledku vrátenia len časti colného dlhu došlo aj ku kráteniu tejto odmeny.

65. Žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal, že ešte predtým, než došlo k zadržaniu jeho finančných prostriedkov, využíval ten produkt banky, ktorého úroky si v tomto konaní uplatnil. Ani dokladovanie výšky úrokovej sadzby na bežnom účte nie je postačujúce. Samotná skutočnosť, že žalobca mal vedený bežný účet v banke ešte nepreukazuje, že na ňom mal v minulosti uložené vlastné finančné prostriedky, ktoré by zhodnocoval bežným úrokom. Zotrval v názore, že náhradu trov právneho zastúpenia je možné priznať len vo výške tarifnej odmeny.

66. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

67. Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydanému v tomto konaní.

68. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

69. Podľa § ods. 2 cit. zákona právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

70. Podľa § 6 ods. 4 cit. zákona ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

71. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

72. Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

73. Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

74. Podľa § 18 ods. 3 cit. zákona súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

75. V súlade s ustanovením článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené ustanovenie posilňuje ustanovenie čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv slobôd. Úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je podrobne upravená vyššie citovaným zákonom, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004. Zodpovednosť štátu je občianskoprávnou zodpovednosťou objektívnou, bez ohľadu na zavinenie.

76. Vznik zodpovednosti sa viaže na existenciu určitých skutočností alebo skutkových relácií, ktoré určuje zákon a súhrn ktorých tvorí zákonnú skutkovú podstatu protiprávneho činu (zodpovednostnú skutkovú podstatu). Prvkami skutkovej podstaty, naplnenie ktorej má za následok vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú 1/ subjekt (orgán štátu), 2/ predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/ správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4/ výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a 6/protiprávnosť - nezákonnosť. Pre vznik tejto zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky.

77. Zodpovednosť štátu vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné (§ l ods. 1 zákona). Pojem nezákonnosti rozhodnutia nie je v zákone definovaný. Zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie. V dôsledku toho zistenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočné zisteného skutkového stavu ako aj z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá v prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Teda aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím je treba rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

78. V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že nezákonnými rozhodnutiami boli všetky rozhodnutia E. Ú. A. aj E. T. B. v konaní o vrátenie časti vymeraného colného dlhu v sume rovnajúcej sa DPH, ktoré boli v rámci správneho súdnictva zrušené, či už pre nedostatočne zistený skutkový stav veci, alebo pre nesprávne právne posúdenie a to opakovane. Bez ohľadu na to, že žalovaný, i dotknuté colné orgány ako orgány verejnej moci, majú na tieto zrušujúce rozhodnutia vlastný názor a v plnom rozsahu sa s nimi nestotožňujú, nemožno konštatovať iné, než formálne splnenie jednej z podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle vyššie citovaného zákona č. 514/2003 Z.z., ktorou je existencia nezákonného rozhodnutia.

79. Na základe týchto nezákonných rozhodnutí, boli žalobcovi zadržiavané finančné prostriedky v dobe od 27.1.2004 do 1.3.2009 v sume 88.295,82 € a v dobe od 8.4.2004 do 1.3.2009 v sume 81.983,83 €, teda viac ako 5 kalendárnych rokov. Tieto finančné prostriedky žalobca colným orgánom uhradil pod hrozbou exekúcie. Napriek tomu, že tu bol právny titul na plnenie (rozhodnutie S.-XXXX/XXXX, ktorým bol vymeraný colný dlh), nič to nemení na skutočnosti, že jeho výška bola od počiatku nesprávna, teda v rozpore s právnymi predpismi a že tento titul sa viazal najmä k vzniku colného dlhu. O tom, že otázka výšky colného dlhu bola colnými orgánmi posúdená nesprávne, svedčia aj neskoršie súdne rozhodnutia v konaní o vrátenie jeho časti (DPH). Keďže samotný Colný zákon pripúšťa možnosť vrátenia pôvodne vymeraného colného dlhu, nemožno dogmaticky zotrvávať na stanovisku, že dodnes nebolo rozhodnutie o vymeraní colného dlhu nikým zrušené a teda dodnes na jeho základe existuje dôvod na plnenie zo strany navrhovateľa. Uvedený výklad je podľa názoru tunajšieho súdu nesprávny. Rovnako je nesprávny názor žalovaného, že na základe rozhodnutí colných orgánov, ktorými boli zamietnuté žiadosti žalobcu o vrátenie DPH mu nemohla vzniknúť škoda, lebo na ich základe nebol povinný nič plniť. Je síce pravdou, že žalobca bol povinný colným orgánom plniť na základe iného rozhodnutia (rozhodnutie S.-XXXX/ XXXX), avšak tým, že colné orgány v novom konaní nevyhoveli jeho žiadosti o vrátenie časti toho, čo plnil, porušili inú svoju zákonnú povinnosť stanovenú právnymi predpismi a tou bolo od počiatku: 1.

vymeranie správnej výšky colného dlhu v súlade so zákonom, 2. riadne a zodpovedné preskúmanie tohto vymerania a náprava nezákonného stavu, teda to, čo im bolo v správnom súdnictve vytknuté a v dôsledku čoho možno uzavrieť, že od počiatku boli žalobcovi z ich strany nezákonne zadržiavané finančné prostriedky vo vyššie uvedenej výške. I keď nebolo rozhodnutie S.-XXXX/XXXX zrušené pre jeho nezákonnosť, možno s použitím analógie legis konštatovať, že bolo revidované (zmenené) čo do výroku o jeho výške samotným colným orgánom v rozhodnutí, ktorým napokon návrhu (žiadosti) žalobcu o vrátenie DPH v celom rozsahu vyhovel. Colné orgány nezákonne zasiahli do práv žalobcu chránených Ústavou a zákonmi v tom, že zasiahli do jeho vlastníckeho práva, t.j. práva žalobcu predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Aj v tom spočíva protiprávne konanie žalovaného, ktoré je obsahom jednej zo základných podmienok potrebných pre posúdenie a priznanie nároku žalobcu na náhradu škody. Tunajší súd má za to, že v príčinnej súvislosti s týmto konaním, teda neoprávneným, nezákonným zadržiavaním, (nevrátením) finančných prostriedkov žalobcu na základe nezákonných rozhodnutí, mu bola spôsobená škoda. Nemožno sa ani stotožniť s názorom žalovaného, že žalobca zanedbal všeobecnú prevenčnú povinnosť, keď sa v konaní o vzniku colného dlhu nedomáhal prieskumu jeho výšky. Žalobca v tomto konaní namietal samotnú podstatu colného dlhu, teda jeho vznik, dôvodiac že vôbec nie je dlžníkom, pričom ak by bolo rozhodnuté v jeho prospech, nemal by povinnosť platiť tak sumu dovozného cla, ako ani sporné DPH. Nemožno mu teda pričítať na ťarchu, že dal prednosť riešeniu všeobecnej (podstatnej) a nie aj tejto parciálnej otázky. Okrem toho, ako už konštatoval aj Krajský súd vo svojom rozhodnutí (2S 171/2005), odvolateľ nemá zákonnú povinnosť uviesť v opravnom prostriedku všetky odvolacie dôvody, pokiaľ má za to, že tie, ktoré uviedol, budú postačujúce a možno očakávať, že pre neho privodia priaznivé rozhodnutie.

80. Žalobca definoval vznik škody ako škody skutočnej, spočívajúcej v nákladoch vynaložených na právne zastúpenie v konaniach o vrátenie časti colného dlhu v sume 13.423,53 € a v ušlom zisku, ktorý by získal úročením zadržiavanej sumy, pokiaľ by využíval bankový produkt Tatra banky, a.s., v ktorej mal vedený účet a to v sume 39.843,43 €, teda celkom 53.266,96 €.

81. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznáva sa skutočná škoda a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného (prípadne náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav). Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený získal, nebyť vzniku škody.

82. Pod skutočnou škodou treba u žalobcu rozumieť škodu, spočívajúcu vo vynaložení nákladov potrebných na dosiahnutie predošlého stavu veci, teda smerujúcich k navráteniu neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov. Ide o náklady vynaložené na právne zastúpenie v konaniach, v ktorých boli vydané nezákonné rozhodnutia. O tieto náklady nastal reálne v majetkovej sfére žalobcu úbytok, ktorý je štát povinný nahradiť. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona (§ 18) náhrada škody zahŕňa náhradu trov konania, ktorých súčasťou sú aj trovy právneho zastúpenia a to vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Týmto predpisom (predpismi) sú vyhl. MS SR č. 163/2002 Z.z., 591/2002 Z.z., 655/2004 Z.z. Súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom PZ žalobcu, že trovy vynaložené na právne zastúpenie v konaniach, v ktorých bolo vydané nezákonné rozhodnutie v sebe zahŕňajú aj zmluvnú odmenu (hodinovú, paušálnu, podielovú, príp. tarifnú) pokiaľ sú v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi upravujúcimi odmenu za poskytovanie právnych služieb.

83. V prejednávanej veci si žalobca na základe predložených faktúr, ktoré reálne uhradil advokátovi Q.. Y. K. v celkovej výške 540.017,- Sk (17.925,28 €) uplatnil náhradu z podielovej odmeny a paušálnej odmeny v sume 13.423,53 €. Námietku žalovaného, že žalobca si môže uplatňovať v rámci náhrady škody proti štátu len tarifnú odmenu neuznal ani odvolací súd, ktorý uviedol, že ustanovenia o tarifnej odmene boli doplnené do zákona č. 514/2003 Z.z. až novelou uskutočnenou zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť 1.1.2013. Podľa ustanovenia § 18 ods. 3 zákona účinného do 31.12.2012 súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom a to vyhl. č. 163/2002 Z.z., č. 591/2002 Z.z., a 655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení nesk. predpisov, ktoré kombináciu paušálnej, podielovej a tarifnej odmeny pripúšťali. V zmysle záverov odvolacieho súdu, priznal tunajší súd žalobcovi z predloženej faktúry č.XX/XX/XX zo dňa 12.3.2009 znejúcej na sumu 15.974 € , z ktorej si žalobca uplatnil 13.423,53 € (neuplatnil si DPH v sume 2.550,47 €), sumu 8.513,98 €, čo tvorí podielovú odmenu vo výške 5%

zo sumy 170.279,66 €, čo je suma zadržiavaných finančných prostriedkov rovnajúcich sa sume DPH. Zvyšná suma tvorí súčasť zamietnutej žaloby.

84. Čo sa týka výšky ušlého zisku, súd priznal žalobcovi sumu 772,04 €, ktorá tvorí výpočet úroku za obdobie od 27.1.2004 do 1.3.2009 zo sumy 88.295,82 € podľa priebehu úrokovej sadzby , ktorá bola 0,75 % od 27.1.2004 do 3.2.2004, 0,60% od 4.2.2004 do 6.4.2004, 0,50% od 7.4.2004 do 18.5.2004, 0,25% od 19.5.2004 do 7.7.2004, 0,15% od 8.7.2004 do 19.6.2008 a 0,10% od 20.6.2008 do 1.3.2009. Ďalej súd priznal žalobcovi aj sumu 617,35 €, ktorá taktiež tvorí výpočet úroku podľa vyššie uvedených úrokových sadzieb za obdobie od 8.4.2004 do 1.3.2009. Výpočet bol vykonaný v programe Excel. Zvyšnú uplatnenú sumu ušlého zisku súd zamietol, nakoľko aj v zmysle záverov odvolacieho súdu si žalobca môže ako ušlý zisk uplatniť len zisk, o ktorý prišiel úročením zadržiavaných súm na bežnom účte, keďže ich pred uhradením žalovanému nemal uložené na termínovanom vklade.

85. Celkom súd žalobcovi priznal sumu 9.903,07 € s 10% úrokom z omeškania ročne od 25.12.2009 až do zaplatenia.

86. Súd mal jednoznačne preukázané, že tu boli vydané nezákonné rozhodnutia orgánov verejnej moci, že tu bolo protiprávne konanie colných orgánov a že tu existuje medzi vznikom škody a protiprávnym konaním týchto orgánov priamy kauzálny nexus. Ak by totiž orgány verejnej moci protiprávne nezadržiavali žalobcovi jeho finančné prostriedky a postupovali by pri vymeraní colného dlhu v súlade s platnými právnymi predpismi, mohol s nimi žalobca nakladať podľa vlastného uváženia, mohol ich zhodnocovať, čím by svoj majetok rozmnožil. Nemusel tiež vynaložiť ďalšie finančné prostriedky v podobe nákladov na právne zastúpenie, ktorým sa snažil uviesť veci do pôvodného stavu, teda k opätovnému získaniu svojho majetku, ktorého sa musel po dobu viac ako 5 rokov vzdať pod hrozbou exekúcie zo strany štátu.

87. Na základe vyššie zisteného skutkového stavu a jeho vyhodnotenia s použitím citovaných právnych predpisov súd o uplatnenom nároku v časti istiny rozhodol v znení, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

88. Súd žalobcovi priznal aj 10% zákonný ročný úrok z omeškania od 25.12.2009. Mal za to, a prax súdov to potvrdzuje, že štát sa môže dostať do omeškania so zaplatením náhrady škody až prvého dňa po uplynutí zákonnej šesťmesačnej lehoty danej mu zákonom na posúdenie nároku v rámci jeho predbežného prerokovania. V danom prípade bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku doručená odporcovi 24.6.2009, šesťmesačná lehota mu uplynula 24.12.2009. Úrok z omeškania súd priznal podľa § 512 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z.

89. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnejšiemu žalovanému nevznikli v konaní žiadne trovy, žalobca mal v konaní úspech 18,59%, ktorý mu súd priznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (§ 362 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

V zmysle § 363 C.s.p. sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 1, 2 a 3 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a požadovať splnenie nároku z exekučného titulu (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).