Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-42-2016.pdf
PDF · 107.41 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/42/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci žalobcu: Juraj Smida, s miestom podnikania 013 02 Nedzedza, Na Záplotí 121/5, IČO: 37 596 870, právne zast. JUDr. Jurajom Strählem, advokátom so sídlom XXX XX X., K. E. XX/XXX, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom 040 01 Košice, Masarykova 10 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. OPS/BEZ/2015/2935, O-101/2015 zo dňa 02.04.2015, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Prvostupňový orgán verejnej správy - Inšpektorát práce Žilina rozhodnutím č. k. 17/2015-IZA-1.2/ pok/R zo dňa 11.02.2015 uložil na základe ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. v znení účinnom k 11.02.2015 (ďalej len zákon č. 125/2006 Z. z.) pokutu vo výške 2 000 €, konštatujúc porušenie povinnosti žalobcom - nesplnenie oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni plynúcej z ust. § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení účinnom od 1.11.2013 (ďalej len zákon č. 82/2005 Z. z.) a naplnenie znakov skutkovej podstaty deliktu
- nelegálneho zamestnávania v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. tým, že na základe predloženej evidencie pracovného času za mesiac 1/2014 zamestnanca O. Q., nar. XX.XX.XXXX bolo zistené, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že využíval závislú prácu fyzickej osoby O. Q., ktorý vykonával prácu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.12.2013 a podľa predloženej evidencie pracovného času za mesiac 1/2014 dňa 02.01.2014 odpracoval 4 hodiny, dňa 03.01.2014 odpracoval 4 hodiny, dňa 07.01.2014 odpracoval 4 hodiny, dňa 08.01.2014 odpracoval 4 hodiny, dňa 09.01.2014 odpracoval 4 hodiny a dňa 10.01.2014 odpracoval 4 hodiny. Podľa písomného vyjadrenia zamestnávateľa z 18.07.2014 mu bola za tieto odpracované hodiny vyplatená mzda. Zamestnávateľ mal s touto fyzickou osobou uzavretý pracovnoprávny vzťah, ale nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni, čo je nelegálne zamestnávanie podľa § 2 ods. 2 písm. b) z.č. 82/2005 Z.z. V dôvodoch rozhodnutia zvýraznil zákonnú povinnosť zamestnávateľa prihlásiť do Registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca na základe riadneho pracovného pomeru (alebo iného pracovného vzťahu), aj zamestnanca, ktorý vykonáva prácu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru najneskôr pred začatím výkonu práce, a to predložením riadne vyplneného a potvrdeného tlačiva Registračný list fyzickej osoby - prihláška. V danom prípade z registračného listu FO vyplýva, e zamestnávateľ zamestnanca prihlásil až dňa 13.01.2014., hoci výkon práce začal 02.01.2014. Správny orgán v tomto prípade neskúmal úmysel, pretože pri porušení zákona č. 82/2005 Z. z. ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, teda zodpovednosť je daná už tým, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo bez ohľadu na následné odstránenie zistených nedostatkov
a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. Prvostupňový orgán verejnej správy zvýraznil, že so zákonom predvídaného rozpätia 2 000 do 200 000 € uložil pokutu vo výške 2 000 €, t. j. na spodnej hranici. Správny orgán považoval výšku pokuty za primeranú, plniacu výchovnú aj represívnu i preventívnu funkciu a súčasne zohľadňujúcu skutočnosť, že porušenie danej povinnosti sa vzťahovalo len k jednému zamestnancovi, teda išlo o prvé zistenie nelegálneho zamestnávania u zamestnávateľa.
2. Na základe odvolania žalobcu vydal žalovaný dňa 02.04.2015 rozhodnutie č. k. OPS/BEZ/2015/2935, O-101/2015, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy potvrdil majúc za to, že prvostupňový orgán verejnej správy dospel k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu posúdeniu veci, pričom zdôraznil, že pri naplnení skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania nemá správny orgán možnosť upustiť od uloženia pokuty, ale je jeho povinnosťou pokutu uložiť pohybujúc sa v zákonom vymedzenom rozpätí.
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca navrhujúci jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca zistený skutkový stav nenamietal. Namietal procesné pochybenie žalovaného, ktorý na prejednanie priestupku v rozpore s ust. § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o priestupkoch) nenariadil ústne pojednávanie, čím odňal žalobcovi ústavné právo na spravodlivý proces plynúce z ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V hmotnoprávnej námietke poukázal na nesprávnu interpretáciu žalovaným aplikovanej normy ust. § 3 ods. 2 v spojení s ust. § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z., keď vychádzal len z gramatického výkladu a neprihliadol na účel a cieľ danej normy, ktorým je zamedzenie nelegálneho zamestnávania. V danom prípade však zamestnávateľ, teda žalobca, uzatvoril pracovnú zmluvu s pracovníkom, za prácu mu vyplatil zodpovedajúcu mzdu a Sociálnej poisťovni a ostatným subjektom odviedol zákonné platby. Inšpektorát práce pri svojej kontrole po viac ako šiestich mesiacoch zistil, že žalobca oneskorene prihlásil zamestnanca do Sociálnej poisťovne. Pracovník bol však už pri vykonaní kontroly prihlásený celých 6 mesiacov, bola mu vyplácaná mzda a odvádzané všetky odvody v zmysle zákonných úprav, čiže hoci žalobca porušil svoju povinnosť, v najbližšej dobe prihlásenie realizoval, a to z vlastného podnetu bez akejkoľvek hrozby štátnym orgánom. Výšku pokuty považuje za neprimerane tvrdú sankciu za previnenie žalobcu s ohľadom na skutočnosť, že zamestnáva 8 zamestnancov a za rok 2014 vytvoril zisk 3 116 €. Má za to, že aj bez uloženia pokuty je doterajšie konanie dostatočne preventívne aj represívne pre žalobcu.
4. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.12.2015 žalovaný navrhol žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť dôvodiac, že sa prvostupňový orgán verejnej správy nedopustil procesného pochybenia, keď k prejednaniu správneho deliktu žalobcu nenariadil ústne pojednávanie, keďže v danom prípade nie je na mieste aplikovať ust. § 74 ods. 1 Zákona o priestupkoch, nakoľko sa na konanie podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z. z. vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Správny poriadok) a otázka nariadenia ústneho pojednávania bola tak výlučne vecou správneho orgánu. Podotýka, že žalobca v priebehu celého konania o nariadenie ústneho pojednávania ani nepožiadal. Žalovaný k hmotnoprávnej námietke žalobcu o nerešpektovaní účelu zákona č. 82/2005 Z. z. pri ukladaní pokuty konštatoval, že z obstaraných dôkazov (pracovnej zmluvy dotknutej osoby, evidencie pracovného času za mesiac 1/2014, výpisu z registra Sociálnej poisťovne) bolo jednoznačne preukázané, že sa žalobca vo vzťahu k fyzickej osobe O. Q. dopustil porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania, ktoré predstavuje natoľko závažné pochybenie, že zákonodarca podľa platnej úpravy ani neponechával na úvahe inšpektorátu práce, či pristúpi k jeho finančnému postihu alebo nie. V tomto prípade je už dikciou § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. daná povinnosť správnemu orgánu uložiť pokutu za tento správny delikt najmenej vo výške 2 000 €. Berúc tak zreteľ na znenie daného ustanovenia za súčasného zohľadnenia povinností štátnych orgánov vyplývajúcich im z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky preto žalovaný usúdil, že inšpektorát práce tým, že za nelegálne zamestnávanie menovaného uložil žalobcovi sankciu, nielenže správne interpretoval zákon, ale zachoval aj princíp právnej istoty.
5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal.
6. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. 250f ods. 1, 2 O:s.p. v spojení s § 491 ods. 2, veta prvá zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok, ďalej len SSP), podľa ktorého právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali pred účinnošľou SSP, zostali zachované. Podmienky na verejné vyhlásenie rozsudku podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s ust. § 491 ods. 1 SSP boli splnené. Rozsudok bol vyhlásený verejne dňa 23.05.2017.
7. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa ust. § 194 a nasl. SSP v spojení s ust. § 177 a nasl. SSP v spojení s § 491 ods. 1 SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 písm. a) SSP a § 183 SSP), pričom dospel k záveru, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov:
8. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (08.04.2015) inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, 2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.
Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 cit. zákona v znení účinnom ku dňu spáchania správneho deliktu (02.01.2014) inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.
Podľa § 21 ods. 3 cit. zákona na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 26) ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. 26) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Podľa § 21 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. Na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu spáchania správneho deliktu (02.01.2014), ďalej len zákon č. 82/2005 Z. z., právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.
Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu 6), 6) § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 82/2005 Z. z.
Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu spáchania správneho deliktu (02.01.2014), ďalej len zákon č. 461/2003 Z. z., zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň
nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c).
9. Medzi účastníkmi konania nebolo sporu o tom, že žalovaný využíval závislú prácu fyzickej osoby O. Q. na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.12.2013, pričom zamestnanec vykonával prácu pre zamestnávateľa v dňoch 2, 3, 7, 8, 9 a 10. januára 2014, v každý deň odpracoval 4 hodiny a bola mu zamestnávateľom vyplatená mzda. Oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni si splnil dňa 13.01.2014. Kontrolu, pri ktorej boli vytýkané nedostatky zistené, vykonal prvostupňový orgán verejnej správy dňa 18.07.2014. Na prejednanie správneho deliktu žalobcu prvostupňový orgán verejnej správy ústne pojednávanie nenariadil.
10. Krajský súd vyhodnotil námietku žalobcu o pochybení prvostupňového orgánu verejnej správy, keď k prejednaniu správneho deliktu nenariadil ústne pojednávanie, za nedôvodnú. Z citovaného ust. § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. je zrejmé, že na konanie podľa § 19 citovaného zákona prikazuje zákon správnemu orgánu aplikovať Správny poriadok, pokiaľ ďalej nie je ustanovené inak. Prvostupňový orgán verejnej správy potom postupoval správne, keď v otázke potreby nariadenia ústneho pojednávania aplikoval ust. § 21 Správneho poriadku, ktoré dáva správnemu orgánu možnosť za rešpektovania podmienok ust. § 21 ods. 1 Správneho poriadku uvážiť, či k prejednaniu veci s ohľadom na jej povahu je potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Je potrebné si uvedomiť, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. Ústne konanie sa preto vo všeobecnosti na rozdiel od súdneho konania nevyžaduje. Správny poriadok ukladá povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, ak to ustanoví osobitný predpis, alebo to vyžaduje povaha veci. Pre obe skupiny prípadov je charakteristické, že v konaní vystupuje viac účastníkov často s protichodnými záujmami. Cieľom ústneho pojednávania je potom predovšetkým zistiť skutočný stav veci a pokiaľ možno odstrániť rozpory medzi danými účastníkmi, prípadne vykonať ohliadku, resp. výsluch svedka a pod.. V prejednávanom prípade nešlo o správne konanie s väčším počtom účastníkov, správne konanie, pri ktorom by bolo potrebné vykonať ohliadku, vypočuť svedka, pričom skutkový stav zistený orgánom verejnej správy žalobca nenamietal a o nariadenie ústneho pojednávania sám nepožiadal. Správny orgán preto správne zvážil, že povaha veci nevyžadovala, aby nariadil ústne pojednávanie. Ani osobitný právny predpis povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správnemu orgánu neustanovil. Nedôvodná je námietka, že takýmto predpisom je Zákon o priestupkoch. Predmetom konania na správnom orgáne totiž nebol priestupok, ako to nesprávne uviedol v žalobe žalobca, ale iný správny delikt podľa § 19 z.č. 125/2006 Z.z. Na takéto správne konanie sa Zákon o priestupoch neaplikuje a teda ani jeho ustanovenie o obligatórnom nariadení ústneho pojednávania. Zákon o priestupkoch nemožno použiť ani analogicky s ohľadom na § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z., keďže Správny poriadok obsahuje ucelenú úpravu ústneho pojednávania.
11. Správny súd má za to, že porušenie ústavného práva žalobcu nenariadením ústneho pojednávania na ktoré poukazuje v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, môže vysloviť len Ústavný súd SR. Preto správny súd uvádza, že žiadne zákonné práva žalobcu namietané v žalobe postupom prvostupňového správneho orgánu ani žalovaného porušené neboli.
12. Všeobecne vo vzťahu k možnému porušeniu procesných práv žalobcu nenariadením ústneho pojednávania považuje správny súd za nevyhnutné poukázať na judikatúru ESĽP, podľa ktorej neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01). Správny súd opätovne poukazuje na zrejmý skutkový stav, ktorý by ústnym pojednávaním neprispel k jeho ďalšiemu objasneniu. Zároveň zdôrazňuje, že právo na verejné prejednanie trestných obvinení, v tomto prípade správneho deliktu čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zaručuje a priznáva v konaní pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. V tomto prípade však žalovaný, ako orgán štátnej správy, nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z uvedeného plynie, že neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu k požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmavať súdom (ako tomu je v prejednávanej veci), ktorý spĺňa požiadavky uvedené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru (v danej veci správny súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 134/2014-19 zo dňa 05.02.2014).
13. Žalobca ďalej vytýkal žalovanému nesprávny výklad aplikovanej právnej normy ust. § 3 ods. 2 v spojení s ust. § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z., keď vychádzal len z jej gramatického výkladu. Vo veci je podľa názoru žalobcu právne významné, že si ešte pred začatím kontroly splnil zákonnú oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni (zo správneho spisu vyplýva, že oznamovaciu povinnosť splnil žalobca dňa 13.01.2014, kontrola bola vykonaná v dňoch 05. 14. 18. júl 2014), teda jednal z vlastného popudu bez akejkoľvek hrozby štátneho orgánu, zamestnávateľ zamestnancovi mzdu vyplatil a splnil si zákonnú odvodovú povinnosť voči jeho osobe.
14. V prvom rade je nutné prisvedčiť žalobcovi, že orgán verejnej správy pri aplikácii právnej normy (či už charakteru hmotnoprávneho alebo procesného) musí brať zreteľ na účel a cieľ, ktorý zákonodarca obsahom normy sledoval. Správny súd však dospel k záveru, že správny orgán pri výklade citovaných ustanovení zákona účel normy rešpektoval, pričom správny súd vychádzal z nasledovných úvah:
15. Správny delikt nelegálneho zamestnávateľa bol u žalobcu ako zamestnávateľa zistený pri výkone kontroly v mesiaci júl 2014, v čase účinnosti zákona č. 82/2005 Z. z. v znení zákona č. 308/2013 Z. z. v znení účinnom od 01.11.2013, v zmysle ktorého nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu. a) fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu, b) fyzickej osoby, ktorá má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu (6) 6) § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
Pre porovnanie, relevantné z hľadiska posudzovania cieľa normy danej úmyslom zákonodarcu, považuje správny súd za nevyhnutné poukázať na znenie dotknutého citovaného ustanovenia účinné do 31.10.2013, v zmysle ktorého nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu a) fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, b) fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a do začiatku výkonu kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu (6) 6) § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
16. Z porovnania rôznych znení právnych úprav citovaného ust. § 2 ods. 2 písm. b) zákona plynie, že zatiaľ čo úmyslom zákonodarcu obsiahnutým v definícii nelegálneho zamestnávania v znení účinnom do 31.10.2013 bolo (najmä) postihnúť konanie, kedy si zamestnávateľ nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni do dňa začatia kontroly; s účinnosťou od 1.11.2013 sprísnil zákonodarca znenie danej normy (nepochybne si uvedomujúc, že nie je možné vykonať plošné kontroly dodržovania oznamovacej povinnosti u všetkých subjektov právnej povinnosti), keď vyhodnotil nesplnenie oznamovacej povinnosti zamestnávateľa za tak závažné porušenie zákonnej povinnosti, že i neskoršie odstránenie daného nedostatku nemôže zhojiť spoločenskú nebezpečnosť takého konania. Z osobitej časti k dôvodovej správe k novele zákona č. 82/2005 Z. z., uverejnenej pod č. 308/2003 Z. z., a to jej bodu 5, možno citovať „navrhuje sa vymedziť nelegálne zamestnávanie aj ako závislú prácu vykonávanú v štátnozamestnaneckom pomere, ak zamestnávateľ nesplnil povinnosť prihlásiť zamestnanca do Registra zamestnancov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, a to bez ohľadu na termín vykonania kontroly." Je teda zrejmé, že právna úprava (účinná od 01.11.2013), relevantná pre posudzovanie daného prípadu žalovanému, resp. prvostupňovému orgánu verejnej správy už neumožňovala prihliadnuť na okolnosť splnenia oznamovacej povinnosti zamestnávateľom do dňa začatia kontroly. Námietka žalobcu, že si oznamovaciu povinnosť splnil bez hrozby a donútenia, tak v právnej veci nie je právne významná. Úmyslom zákonodarcu bolo postihnúť sankciou zamestnávateľa za nesplnenie oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni v zákonom predpísanom čase (§ 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení), t. j. najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, pričom okolnosť, že si zamestnávateľ splní povinnosť v čase po začatí výkonu činnosti zamestnanca do dňa začatia kontroly,
ponechal bez právnej relevancie ako okolnosť nemajúcu vplyv na stranu spoločenskej nebezpečnosti daného deliktu. Výklad aplikovanej normy správnym orgánom tak možno považovať za súladný nielen s gramatickým výkladom danej normy, ale rešpektujúci aj cieľ a účel normy, prejavenej úmyslom zákonodarcu expressis verbis aj v dôvodovej správe zmeny aplikovanej právnej úpravy.
17. Žalobca ďalej namietal výšku uloženej pokuty. Je toho názoru, že aj bez uloženia pokuty je doterajšie konanie pre žalobcu dostatočne preventívne. Správny súd vo vzťahu k danej námietke považuje za potrebné zdôrazniť, že spodná hranica pokuty stanovená ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. vo výške 2 000 € (horná hranica pokuty 200 000 €) do značnej miery limituje rozsah úvah správneho orgánu o individuálnej závažnosti predmetného skutku, za ktorý zákon danú sankciu predpokladá, nakoľko daný predpis neumožňuje správnemu orgánu uložiť pokutu pod zákonnú hranicu. Správny orgán je viazaný zákonom a nemôže sa od neho odchýliť. Zákon č. 125/2006 Z.z. všeobecne neumožňuje správnemu orgánu, aby trest uložil pod zákonnou sadzbou, alebo aby od potrestania celkom upustil. Správne trestanie je zásadne ovládané princípom legality, podľa ktorého sú správne orgány povinné stíhať a trestať všetky správne delikty, o ktorých sa dozvie. Z uvedených zásad plynie, že v prípade, kedy prvostupňový orgán verejnej správy dospel k záveru, že žalobca naplnil svojím jednaním skutkovú podstatu deliktu nelegálneho zamestnávania, mal povinnosť stíhať a uložiť mu trest v zákonnom rozsahu. Ani aplikácia Zákona o priestupkoch na základe analógie nie je na mieste. Analógiu totiž v oblasti správneho trestania možno použiť len v obmedzenom rozsahu, ak to, čo má byť aplikované, určitú otázku vôbec nerieši. Ust. § 19 aplikovaného predpisu však obsahuje skutkové podstaty jednotlivých deliktov, výpočet sankcií, všeobecné otázky deliktuálnej zodpovednosti, kritériá pre ukladanie sankcie alebo podmienok zániku zodpovednosti. Aplikácia priestupkového zákona na základe analógie preto nepripadá do úvahy. Použitie inštitútu upustenia od potrestania preto nemá v danom prípade zákonný podklad a nie je a nebolo možné ho v danom prípade využiť.
18. Za situácie, kedy správne orgány dospeli k záveru, že bola naplnená formálna aj materiálna stránka správneho deliktu, postupovali potom správne, keď pristúpili k uloženiu sankcie. Správny súd podotýka, že prvostupňový orgán verejnej správy uložil sankciu v najnižšej možnej výške 2 000 €. Na záver považuje správny súd za potrebné poznamenať (vo vzťahu k zákonom stanovenej dolnej hranici sadzby pokuty, ktorú žalobca považuje v danom prípade za neprimerane tvrdú), že preventívna úloha postihu nespočíva len v účinku voči žalobcovi. Postih musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iných nositeľov rovnakých zákonných povinností; tento účinok potom môže vykonať len postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu, včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, musí byť znateľný v majetkovej sfére delikventa a nevyhnutne tak musí v sebe obsahovať i represívnu zložku. V opačnom prípade by totiž postih delikventa zmysel strácal.
19. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario, pretože nevznikli podmienky na jeho aplikáciu.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.