Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-286-2016.pdf
PDF · 132.87 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/286/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcov: 1. R. Q., narodená XX.XX.XXXX, L. XXX/X, M. G. - D., 2. C. T., narodený X.X.XXXX, L. XXX/X, M. G. - D., obaja zastúpení advokátom Mgr. Samuelom Dorociakom, so sídlom Garbiarska 695, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovaným: 1. JUDr. C. H., narodený X.X.XXXX, E. XXXX/XX, R. - A., 2. N. T., narodený XX.XX.XXXX, C. XXX, o zaplatenie 14.937,26 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 1. vo vyhovujúcej časti a žalobcov 1. a 2. v zamietajúcej časti proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 10C/144/2010-299 zo dňa 10. marca 2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyni 1. sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd I. inštancie rozhodol, že žalovaný 1. je povinný zaplatiť žalobkyni 1. sumu 7.468,63 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7.468,63 eur od 16.4.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia 1., 2. sa síce domáhali od žalovaných 1., 2. spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 14.937,26 eur, ale je vecou súdu, aby zvážil, či ide len o pohľadávku žalobkyne 1. alebo ide o solidárnu pohľadávku. Žalobkyňa 1. žiadala o zaplatenie uvedenej sumy od žalovaného 1. titulom bezdôvodného obohatenia a od žalovaného 2. titulom pôžičky. Žalobca 2. žiadal o zaplatenie uvedenej sumy od žalovaných 1., 2. z dôvodu, že je v zmluve o pôžičke uvedený ako veriteľ. Žalobcovia 1., 2. ďalej žiadali zaplatenie uvedenej sumy od žalovaných 1., 2. titulom náhrady škody z dôvodu, že žalovaní 1., 2. porušili prevenčnú povinnosť, keďže vedeli, že nemajú šancu peniaze vrátiť a ich konanie bolo podvodom. Podľa tvrdení žalobcov 1., 2. ich žalovaný 1. požiadal o pôžičku a dohodli sa na poskytnutí pôžičky žalobkyňou 1. žalovanému 1., keďže žalobca 2. nemal žiadne peniaze. Zmluvu o pôžičke uzavreli písomne žalobcovia 1., 2. ako veritelia a žalovaný 2. ako dlžník s tým, že peniaze patriace žalobkyni 1. táto odovzdala žalovanému 1.. Žalovaný 2. súhlasil so zaplatením sumy 4.979,09 eur (pôvodne 150.000,- Sk), keď v konaní uvádzal, že žalobcovia 1., 2. požičali jemu a žalovanému 1. sumu 9.958,16 eur (pôvodne 300.000,- Sk). Žalovaný 1. sa bránil tvrdením, že si nikdy žiadne peniaze od žalobcov 1., 2. nepožičal, ani neprevzal, žalovaný 2. bol jeho klient, ktorý si potreboval požičať peniaze, za týmto účelom oslovil žalobcu 2., či by mu nepožičal peniaze, ďalej na žiadosť žalovaného 2. vyhotovil písomnú zmluvu o pôžičke a išiel na stretnutie žalobcov 1., 2. so žalovaným 2., pri odovzdaní peňazí nebol prítomný.
2. Podľa tvrdení žalobcov 1., 2. bola reálne pôžička v sume 450.000,- Sk poskytnutá žalovanému 1.. Zmluva o pôžičke nemusí byť uzatvorená v písomnej forme, a preto súd ďalej skúmal, či došlo k
uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou 1. a žalovaným 1. ústne alebo konkludentne. Žalobkyňa 1. tvrdila, že sa dohodla ústne na poskytnutí pôžičky v sume 450.000,-Sk so žalovaným 1., túto sumu aj odovzdala žalovanému 1., i keď písomnú zmluvu o pôžičke uzavreli žalobcovia 1., 2. so žalovaným 2.. Žalovaný 1. popieral uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalobkyňou 1. v akejkoľvek forme, tvrdil, že v tejto súvislosti poskytoval právne služby žalovanému 2., peniaze od nikoho neprevzal, nebol ani prítomný pri odovzdaní peňazí žalovanému 2.. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu, bolo tak ďalšie dokazovanie zamerané na solventnosť žalobkyne 1. v čase uzavretia zmluvy o pôžičke a na reálne odovzdanie predmetu pôžičky, ktorú skutočnosť žalovaný 1. v konaní popieral. Žalobkyňa 1. tvrdila, že peniaze v sume 450.000,-Sk mala uložené doma, jednalo sa o jej úspory a mala ich pripravené na opravu jej rodinného domu. Na preukázanie tohto tvrdenia však navrhovateľka 1. nepredložila súdu jediný dôkaz napriek tomu, že bola poučená o jej dôkaznej povinnosti podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Preto musel súd zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalobcov 1., 2. sú dôvodné, a pokiaľ by ich žalobcovia 1., 2. v konaní jednoznačne nepreukázali, nemôžu sa na základe skutkového stavu uvedeného v návrhu domáhať zaplatenia požadovanej istiny s príslušenstvom. Vo vzťahu k solventnosti žalobkyne 1. v čase poskytnutia peňažných prostriedkov podľa jej tvrdenia odporcovi 1. tak súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že žalobkyňa 1. bezprostredne pred dňom uzavretia zmluvy o pôžičke mala k dispozícii v hotovosti peniaze v sume 450.000,-Sk, teda nebola preukázaná jej reálna možnosť pôžičku v nej tvrdenej sume, keďže nepredložila súdu žiadne dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia.
3. V rámci dokazovania bolo potrebné zhodnotiť tvrdenia všetkých účastníkov z hľadiska ich zhody alebo spornosti. Žalobcovia 1., 2. uvádzali, že peniaze patriace žalobkyni 1. v sume 450.000,-Sk odovzdali titulom pôžičky žalovanému1. dňa 1.9.2008 v maringotke na parkovisku v Senci. Žalovaný 1. všetky tieto tvrdenia popieral, ďalej uvádzal, že nebol ani pri odovzdaní peňazí žalovanému 2.. Žalovaný 2. zhodne so žalobcami 1., 2. uviedol, že skutočne v maringotke na parkovisku v Senci boli žalobcami 1., 2. odovzdané peniaze spolu v sume 300.000,-Sk obom žalovaným 1., 2. titulom pôžičky s tým, že so žalobcami 1., 2. neboli dohodnutí, v akom podiele im peniaze vrátia. Jediná zhoda v skutkových tvrdeniach účastníkov, ktoré skutkové tvrdenia obsahovali údaje o skutkovej stránke veci, bola v tvrdení žalobcov 1., 2. a žalovaného 2., že peniaze prevzal žalovaný 1. titulom zmluvy o pôžičke. Vo vzťahu k prevzatiu peňazí žalovanými 1., 2. síce odporca 2. potvrdil, že peniaze v sume 300.000,-Sk prevzali spoločne so žalovaným 1., s čím však žalobkyňa 1. nesúhlasila a opakovane akcentovala, že peniaze v sume 450.000,- Sk odovzdala len žalovanému 1.. Ak teda žalovaný 2. tvrdil v rozpore s tvrdeniami žalobcov 1., 2., že prevzal peniaze od žalobcov 1., 2., bolo jednoznačne jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na podporu tohto svojho tvrdenia, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Žalovaný 2. napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku neuniesol dôkazné bremeno vo svojom tvrdení, že by prevzal peňažné prostriedky v akejkoľvek sume od žalobcov 1., 2., resp. od žalobkyne 1. tvrdiacej, že len ona bola vlastníčkou peňazí v sume 450.000,- Sk.
4. Obsah dokazovania, konkrétne výpovede žalobcov 1., 2. a žalovaného 2., tak nasvedčuje tomu, že k odovzdaniu peňazí v sume 300.000,-Sk došlo žalovanému 1. a žalovanému 2. usvedčil žalovaného 1. z prevzatia peňazí patriacich žalobkyni 1.. Dôkazné bremeno ohľade určitej skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, pričom ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Jediným dôkazným prostriedkom vykonaným v prejednávanej veci, z ktorého mohol súd pri rozhodovaní vychádzať, boli výpovede účastníkov konania. Žalobcovia 1., 2. a odporca 2. zhodne uviedli, že peniaze boli poskytnuté žalovanému 1. titulom pôžičky, teda súd nemal pochybnosti o právnej povahe záväzkového vzťahu (typu zmluvy), keď ohľadne poskytnutia peňazí aj žalovanému 2. nebola žiadna zhoda v tvrdeniach žalobcov 1., 2. a žalovaného 2. a žalovaný 1. podľa jeho tvrdenia nebol prítomný pri odovzdávaní peňazí. Peniaze patrili žalobkyni 1., čo vyplynulo z tvrdení oboch žalobcov 1., 2.. Aj keď v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa 1. disponovala v septembri 2008 sumou 450.000,-Sk, žalovaný 2. kvitoval jej tvrdenie, že reálne mala k dispozícii sumu 300.000,-Sk. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazná (§ 120 ods. 1 O. s. p.) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania o neunesení dôkazného bremena navrhovateľky 1., mohol súd preto v prejednávanej veci vychádzať len zo vznesených zhodných skutkových tvrdení v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, čo malo za následok, že uplatnený nárok považoval za
preukázaný len vo vzťahu žalobkyne 1. a žalovaného 1. a len vo vzťahu k sume 9.958,18 eura (pôvodne 300.000,-Sk) poskytnutej titulom pôžičky.
5. Ďalej sa súd zaoberal tiež tvrdením žalobcov 1., 2., že písomná Zmluva o pôžičke zo dňa 1.9.2008 uzatvorená medzi žalobcami 1., 2. a žalovaným 2. je neplatná podľa ustanovení § 49a a § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko skutočným adresátom peňazí bol žalovaný 1., zmenil sa okruh účastníkov, keď zmluva o pôžičke bola uzatvorená s dlžníkom - žalovaným 2., ktorého žalobcovia 1., 2. ani nepoznali a pre rozpor s dobrými mravmi z dôvodu, že tiež tam bol dohodnutý 10 % ročný úrok z omeškania. Súd uzatváva, že podľa tvrdení žalobcov 1., 2. k reálnemu plneniu z písomnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.9.2008 uzavretej medzi žalobcami 1., 2. a žalovaným 2. nikdy nedošlo, a keďže k jej uzavretiu zákon vyžaduje nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, právny vzťah z tejto písomnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.9.2008 ani nevznikol. Tvrdenia žalobcov 1., 2. o jej neplatnosti tvrdenej, no neexistujúcej zmluvy sú preto bezpredmetné.
6. K požiadavke žalobcov 1., 2. na zaplatenie sumy 14.937,26 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, prípadne titulom náhrady škody, súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne závery, je nárok na plnenie titulom bezdôvodného obohatenia a titulom náhrady škody od odporcov 1., 2. bez základný.
7. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že nárok žalobcu 2. na vrátenie sumy 14.937,26 eur s prísl. od žalovaných 1., 2. titulom pôžičky nie je opodstatnený, keď žalobca 2. nikomu zo žalovaných 1., 2. žiadne peniaze neposkytol. Ďalej dospel súd k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že medzi žalobkyňou 1. a žalovaným 2. došlo k vzniku akéhokoľvek záväzkového vzťahu, z ktorého by vyplývala povinnosť žalovaného 2. vrátiť, teda zaplatiť žalobkyni 1. sumu 450.000,-Sk, keď žalobkyňa 1. ani netvrdila, že akúkoľvek sumu peňazí žalovanému 2. odovzdala a žalovaný 2. nepreukázal svoje tvrdenie, že od žalobkyni 1. akúkoľvek sumu peňazí prevzal. V súdenom prípade podľa zhodných tvrdení žalobcov 1., 2. a žalovaného 2. vyvodil súd záver o existencii ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke na sumu 300.000,-Sk s príslušenstvom medzi žalobkyňou 1. a žalovaným 1.. Súd na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru, že preukázaná je len pôžička v sume 9.958,18 eura s príslušenstvom poskytnutá navrhovateľkou 1. odporcovi 1.. Keďže súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť im viac, než čoho sa domáhajú (§ 153 ods. 2 O. s. p.), keď navrhovatelia 1., 2. žiadali ako solidárnu pohľadávku zaplatiť od odporcu 1. len sumu 7.468,63 eura s príslušenstvom, teda menej ako má žalobkyňa 1. nárok, bolo možné vyhovieť návrhu len v tejto časti. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto rozhodol súd tak, že žalovanému 1. uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1. sumu 7.468,63 eur.
8. V súdenom spore možno za kvalifikované požiadanie o splnenie dlhu považovať doručenie návrhu v prejednávanej veci žalovanému 1., keď v konaní nebolo preukázané, že by bol žalovaný 1. písomne, či ústne vyzvaný na plnenie, pred doručením návrhu. Bol mu doručený návrh dňa 15.4.2013, teda sa žalovaný 1. dostal do omeškania dňom nasledujúcim, t. j. dňa 16.4.2013. Výšku úroku z omeškania určuje nariadenie vlády Slovenskej republiky, ktorá výška úroku z omeškania je o 8,00 % viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku, keď základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 16.4.2013 bola 0,75 %. Žalobkyňa 1. má tak nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % (8,00 % + 0,75 %) zo sumy 7.468,63 eura od 16.4.2013 do zaplatenia od žalovaného 1. a vo zvyšku nie je nárok v časti príslušenstva dôvodný. Žalobkyňa 1. však žiadala v konaní o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne, teda v nižšej výške ako má nárok a keďže súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť im viac, než čoho sa domáhajú (§ 153 ods. 2 O. s. p.), uložil súd žalovanému 1. zaplatiť žalobkyni 1. úrok z omeškania v nej požadovanej výške 8,50 % ročne.
9. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil samostatnému uzneseniu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na zložitosť prípadu, keďže navrhovatelia 1., 2. formulovali svoj nárok na plnenie ako ich solidárnu pohľadávku, pričom zároveň povinnosť odporcov 1., 2. formulovali ako deliteľné plnenie, súd vyhovel návrhu len vo vzťahu navrhovateľky 1. a odporcu 1. a len v časti žiadanej sumy s príslušenstvom, ako i z dôvodu, že účastníci majú povinnosť vyčísliť si trovy konania najneskôr do troch dní od vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
10. Proti rozhodnutiu súdu I. inštancie podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade. Žalovanému v 2. rade nebolo priznané, že je povinný zaplatiť polovičku z celkovej sumy, t. j. zo sumy 450.000,- Sk. Polovička sumy v eurách činí 7.468,63 eur. Sumu 450.000,- Sk spoločne za účelom vopred naplánovaného podvodu aj s JUDr. C. H.. Podanie návrhu zo dňa 24.6.2010 na str. 6, kde jasne žiadajú, aby žalovaní v 1. a 2. rade boli povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom sumu 14.937,26 eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku s 8,50 % ročným úrokom z omeškania od 2.10.2008 až do zaplatenia a nie ako sa píše v „rozsudku“, že od 16.4.2013. A to z nasledovných dôvodov. Zmluva bola uzatvorená 1.9.2008 na dobu určitú, a to na jeden mesiac, t. j. do 2.10.2008. Toto nebolo splnené a tak žiadajú úroky z omeškania, a to dňom omeškania 2.10.2008. Nie je pravdou a správne, že bol žalovaný N. T. uvedený len formálne, nakoľko spoločne sa s JUDr. H. dohodli na spoločnom podvode. Spoločne prebrali peniaze v sume 450.000,- Sk, kde aj sám žalovaný v 2. rade na pojednávaní potvrdil vlastnou výpoveďou, že si spoločne peniaze rozdelili na spoločne rozbehnutý biznis v aute pri obchode a podvodom dôsledne naplánovali. Z toho je zrejmé, že rýchlo chceli spoločne s JUDr. H. spraviť podvod a ihneď vypadnúť a tak sa stalo, že ani nepostrehol v tom zhone, čo podpisuje. V tom rýchlo spravenom podvode a zhone T. si ani neuvedomil a nevšimol, že podpisuje namiesto 300.000,- Sk sumu 450.000,- Sk. Ale hlavne sa preukázalo, že T. si s JUDr. C. H. spoločne peniaze rozdelili. Preto žiadajú, aby odvolací súd obom žalobcom vyhovel v plnom rozsahu, a to spoločne a nerozdielne im sumu pôžičky žalovaný JUDr. C. H. a N. T. v plnej sume, a to bezrozdielne po 7.468,63 eur s úrokom omeškania od splatnosti zmluvy o pôžičke od dňa, ako je uvedené na zmluve o pôžičke, t. j. od 2.10.2008 a nie ako je uvedené v rozsudku okresného súdu zo dňa 10.3.2016. Preto žiadajú, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava zmenil a návrhu žalobcov v plnom rozsahu vyhovel.
11. Odvolanie proti rozsudku súdu I. inštancie podal aj žalovaný v 1. rade. 1. Predovšetkým namieta, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. (b/ - ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania - žalobca v 2. rade.). V konaní pred súdom bolo dostatočne preukázané, že žalobca v 2. rade napriek tomu, že zmluvu o pôžičke so žalovaným v 2. rade podpísal, nešlo o jeho peniaze. Preto sa domnieva, že nemal vo veci vystupovať ako účastník konania. 2. Namieta, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 205 ods. 2 písm. b) OSP, lebo súd vo veci konal a rozhodol napriek tomu, že bola podaná námietka chýbajúcej aktívnej legitimácie žalobcu v 2. rade a o tejto námietke súd nerozhodol. 3. Namieta, že súd I. inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností - § 205 ods. 2 písm. c/ OSP, nezaoberal sa návrhmi žalovaného v 1. rade, ktoré boli spôsobilé preukázať, že finančné prostriedky, ktoré si požičal žalovaný v 2. rade od žalobkyne v 1. rade. Že práve žalovaný v 2. rade si peniaze požičiaval na vlastné podnikanie, s ktorým žalovaný v 1. rade, o ktorom súd rozhodol, že je povinný finančné prostriedky zaplatiť žalobkyni v 1. rade nič nemal a taktiež, že finančné prostriedky si požičal žalovaný v 2. rade od žalobkyne v 1. rade, e práve on ich od žalobkyne v 1. rade aj prevzal, po prepočítaní jej oznámil, že potrebuje sumu 300.000,- Sk, ona na jeho žiadosť ešte išla a peniaze priniesla a odovzdala mu ich. Potom po takomto dojednaní spolu podpísali zmluvu, ktorá oni spoločne dojednali. Nebol vykonaný dôkaz - výsluch Q. A., priateľky žalovaného v 2. rade, s ktorou žalovaný v 2. rade spoločne podniká, kde finančné prostriedky investoval, bez účasti žalovaného v 1. rade. 4. Namieta, že súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP). Súd neposúdil všetky skutočnosti komplexne, ani objektívne a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne rozhodol. Súd nebral do úvahy, okolnosti, za ktorých k požičaniu finančných prostriedkov - peňazí medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným v 2. rade došlo. Taktiež súd nebral do úvahy dôkazy získané výpoveďou účastníkov konania, keď v konaní pred súdom bolo jasne a dostatočne preukázané aj samotnými výpoveďami žalovaného v 2. rade aj žalobkyne v 1. rade potvrdené, že finančné prostriedky, si požičal žalovaný v 2. rade od žalobkyne v 1. rade. Bolo dostatočne potvrdené, že na výške finančných prostriedkov sa navzájom dohodli, teda že finančné prostriedky si požičal žalovaný v 2. rade od žalobkyne v 1. rade, aj že práve on - žalovaný v 2. rade finančné prostriedky od žalobkyne v 1. rade aj prevzal. Obaja zhodne v konaní pred súdom vypovedali, že po prepočítaní žalovaným v 2. rade oznámil žalobkyni v 1. rade, že potrebuje sumu 300.000,- Sk, ona na jeho žiadosť ešte išla a peniaze z domu priniesla a odovzdala ich jemu, preto po takomto dojednaní spolu podpísali zmluvu, ktorú oni spoločne dojednali aj podpísali. Napriek takýmto jasným dôkazom žalovaný v 2. rade si požičanie finančných prostriedkov od žalobkyne v 1. rade, čo do výšky aj dôvodu dojednal sám a sám vo vlastnom mene, na vlastné náklady a aj na vlastnú zodpovednosť zmluvu o pôžičke dojednal a podpísal, súd nespravodlivo rozhodol, že zaplatiť žalobkyni v 1. rade má žalovaný v 1. rade, ktorý pri tomto dojednávaní nebol ani zmluvu nepodpísal. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti podáva
žalovaný v 1. rade v zákonnej lehote odvolanie v časti I., lebo v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. b), § 205 ods. 2 písm. a) OSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 205 ods. 2 písm. b) OSP, súd I. inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností - § 205 ods. 2 písm. c) OSP, a súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP). Navrhuje, aby odvolací súd hore uvedené rozhodnutie súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v 1. rade podali žalobcovia v 1. a 2. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Majú za to, že odvolanie žalovaného v 1. rade je nedôvodné a účelové. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania správne dospel k záveru, že zmluva o pôžičke zo dňa 1.9.2008 uzatvorená medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 2. rade je neplatná, pričom nikdy nedošlo k reálnemu plneniu z tejto zmluvy v prospech žalovaného v 2. rade. K reálnemu plneniu však došlo voči žalovanému v 1. rade, ktorý od žalobkyne prevzal peniaze, čím medzi nimi došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v ústnej forme.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie účastníkov bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
14. Predmetom konania bol nárok žalobcov 1., 2. na uloženie povinnosti žalovaným 1., 2. zaplatiť spoločne a nerozdielne im sumu 14.917,26 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 14.917,26 eura od 2.10.2008 do zaplatenia.
15. Zo spisu OR PZ v Bratislave - okolie bolo zistené, že 20.10.2009 podala žalobkyňa 1. na Okresnú prokuratúru Trnava podnet zo dňa 16.10.2009 na preskúmanie konania žalovaného 1. pre podozrenie z trestného činu podvodu, resp. sprenevery. Skutkovo vyjadrila, že dňa 1.9.2008 na základe iniciatívy žalovaného 1. došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke zo dňa 1.9.2008 podpísanej v Senci na sumu 450.000,-Sk, za súčasného odovzdania peňazí žalobkyňou 1. žalovanému 1. Ako veriteľ bol označený žalobca 2., ktorý zmluvu podpísal, pričom neposkytoval žiadne peniaze a žalovaný 2., ktorý neprebral sumu 450.000,-Sk. Zmluva o pôžičke bola len simulovaná zo strany žalovaných 1., 2., pričom celú zmluvu o pôžičke zorganizoval, zabezpečoval a spísal žalovaný 1., ktorý z opatrnosti namiesto seba do zmluvy napísal ako dlžníka žalovaného 2.. Uznesením vyšetrovateľa OR PZ justičnej a kriminálnej polície Bratislava - okolie číslo: ČVS-1579/3-OVK-BH-2009 zo dňa 22.2.2010 bola podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vec oznámenia žalobkyne 1. odmietnutá, nakoľko nebol daný dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Proti uvedenému uzneseniu podala dňa 4.3.2010 na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru justičnej a kriminálnej polície Bratislava - okolie žalobkyňa sťažnosť zo dňa 2.3.2010. OP Pezinok uznesením č. k. 1Pn 670/09-14 zo dňa 22.3.2010 zamietla podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť žalobkyne 1. proti uzneseniu vyšetrovateľa OR Policajného zboru justičnej a kriminálnej polície Bratislava - okolie číslo: ČVS-1579/3-OVK-BH-2009 zo dňa 22.2.2010, pretože sťažnosť nie je dôvodná.
16. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
17. Podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
18. Podľa ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
19. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
20. Podľa ustanovenia § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom a ak ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel; ak inej dohody niet, je dlžník oprávnený plniť každému z veriteľov rovnaký diel.
21. Podľa ustanovenia § 513 Občianskeho zákonníka, ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý.
22. Podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
23. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
24. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
25. Predmetom konania bol nárok žalobcov 1., 2. na uloženie povinnosti žalovaným 1., 2. zaplatiť spoločne a nerozdielne im sumu 14.917,26 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 14.917,26 eura od 2.10.2008 do zaplatenia.
26. Zo spisu OR PZ v Bratislave - okolie bolo zistené, že 20.10.2009 podala žalobkyňa 1. na Okresnú prokuratúru Trnava podnet zo dňa 16.10.2009 na preskúmanie konania žalovaného 1. pre podozrenie z trestného činu podvodu, resp. sprenevery. Skutkovo vyjadrila, že dňa 1.9.2008 na základe iniciatívy žalovaného 1. došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke zo dňa 1.9.2008 podpísanej v Senci na sumu 450.000,-Sk, za súčasného odovzdania peňazí žalobkyňou 1. žalovanému 1. Ako veriteľ bol označený žalobca 2., ktorý zmluvu podpísal, pričom neposkytoval žiadne peniaze a žalovaný 2., ktorý neprebral sumu 450.000,-Sk. Zmluva o pôžičke bola len simulovaná zo strany žalovaných 1., 2., pričom celú zmluvu o pôžičke zorganizoval, zabezpečoval a spísal žalovaný 1., ktorý z opatrnosti namiesto seba do zmluvy napísal ako dlžníka žalovaného 2.. Uznesením vyšetrovateľa OR PZ justičnej a kriminálnej polície Bratislava - okolie číslo: ČVS-1579/3-OVK-BH-2009 zo dňa 22.2.2010 bola podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vec oznámenia žalobkyne 1. odmietnutá, nakoľko nebol daný dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Proti uvedenému uzneseniu podala dňa 4.3.2010 na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru justičnej a kriminálnej polície
Bratislava - okolie žalobkyňa sťažnosť zo dňa 2.3.2010. OP Pezinok uznesením č. k. 1Pn 670/09-14 zo dňa 22.3.2010 zamietla podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť žalobkyne 1. proti uzneseniu vyšetrovateľa OR Policajného zboru justičnej a kriminálnej polície Bratislava - okolie číslo: ČVS-1579/3-OVK-BH-2009 zo dňa 22.2.2010, pretože sťažnosť nie je dôvodná.
27. V konaní súd I. inštancie zistil, že žalobcovia 1., 2. ako veritelia a žalovaný 2. ako dlžník uzavreli dňa 1.9.2008 písomnú zmluvu o pôžičke , v ktorej sa žalobcovia 1., 2. zaviazali poskytnúť žalovanému 2. pôžičku v sume 450.000,-Sk. Podľa tvrdení žalobcov 1., 2. vlastníkom peňazí v sume 450.000,-Sk bola len žalobkyňa 1. a táto aj poskytla peniaze pre účely pôžičky. Žalobca 2. nemal peniaze a nikomu zo žalovaných 1., 2. peniaze ani neposkytol. Práve tieto tvrdenia žalobcov 1., 2. viedli k záveru, že nárok žalobcu 2. na zaplatenie sumy 450.000,-Sk je nedôvodný, lebo nikomu vlastné peniaze neposkytol a preto nemá žiaden nárok na plnenie od ktoréhokoľvek zo žalovaných 1., 2..
28. Zo skutkových tvrdení v konaní vyplynulo, že vlastníkom peňazí v sume 450.000,-Sk mala byť žalobkyňa 1.. Podľa tvrdení žalobcov 1., 2. mali síce uzatvorenú písomnú zmluvu o pôžičke so žalovaným 2., avšak k reálnemu plneniu z tejto písomnej zmluvy o pôžičke žalovanému 2. nikdy nedošlo. Žalobkyňa tvrdiac, že so žalovaným 2. nikdy žiadnu zmluvu o pôžičke neuzatvárala, peniaze požičiavala v sume 450.000,-Sk len žalovanému 1. a iba jemu ich odovzdala. Rozdielne tvrdil žalovaný 1., keď popieral akékoľvek uzavretie zmluvy o pôžičke so žalobcami 1., 2. i akékoľvek prevzatie peňazí od žalobcov 1., 2., žalovaný 2. súhlasil s požičaním peňazí v sume 150.000,-Sk od žalobcov 1., 2.. Výsluchom účastníkov bolo zistené: žalobkyňa1. tvrdila, že sa dohodla ústne na poskytnutí pôžičky v sume 450.000,-Sk so žalovaným 1., túto sumu mu aj odovzdala ak keď písomnú zmluvu o pôžičke uzavreli žalobcovia 1., 2. so žalovaným 2.. Žalovaný 1. popieral uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalobkyňou 1. v akejkoľvek forme, tvrdil, že poskytoval právne služby žalovanému 2., peniaze od nikoho neprevzal, nebol ani prítomný pri odovzdaní peňazí žalovanému 2.. Žalobkyňa 1. tvrdila, že peniaze v sume 450.000,-Sk mala uložené doma ako úspory pripravené na opravu jej rodinného domu. Na preukázanie tohto tvrdenia však nepredložila dôkaz, tzn. nebola preukázaná reálna možnosť žalobkyne 1. poskytnúť pôžičku v nej tvrdenej sume.
29. Zhodu v skutkových tvrdeniach sporových strán (žalobcov 1., 2. a žalovaného 2) videl súd, v tom, že dňa 1.9.2008 žalobkyňa 1. odovzdala sumu 300.000,-Sk (podľa tvrdenia jej sumu 450.000,-Sk) žalovanému 1. titulom zmluvy o pôžičke. V prospech tvrdenia žalovaného 2., že k odovzdaniu peňazí došlo len v sume 300.000,-Sk a nie v sume 450.000,-Sk, ako tvrdili žalobcovia 1., 2., nasvedčuje i fakt, že na pojednávaní dňa 8.12.2015 pri pokuse súdu o zmier účastníkov žalobca 2. uviedol, že by sa uspokojil so sumou 300.000,-Sk. Žalobkyňa 1. na preukázanie svojho tvrdenia, že poskytla pôžičku v sume 450.000,-Sk žalovanému 1. nepredložila dôkaz. Obsah dokazovania (výpovede žalobcov 1., 2. a žalovaného 2.), tak nasvedčuje tomu, že k odovzdaniu peňazí v sume 300.000,-Sk došlo žalovanému 1. , pretože žalovaný 2. usvedčil žalovaného 1. z prevzatia peňazí patriacich žalobkyni 1.. Žalobcovia 1., 2. a žalovaný 2. zhodne uviedli, že peniaze boli poskytnuté žalovanému 1. titulom pôžičky, ohľadne poskytnutia peňazí aj žalovanému 2. nebola žiadna zhoda v tvrdeniach ostatných účastníkov. Žalovaný 2. napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku neuniesol dôkazné bremeno vo svojom tvrdení, že by prevzal peňažné prostriedky v akejkoľvek sume od žalobcov 1., 2., resp. od žalobkyne 1. tvrdiacej, že len ona bola vlastníčkou peňazí v sume 450.000,-Sk. Súd správne uzavrel, že peniaze parili žalobkyni 1. (zhodne tvrdili žalobca 1., 2.). Nepreukázaním, že by žalobkyňa 1. mala k dispozícii v septembri 2008 450.000,-Sk, žalovaný 2. však jej tvrdenie, že reálne disponovala sumou 300.000,-Sk potvrdil. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 OSP) a povinnosť dôkazná (§ 120 ods. 1 OSP) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné. Súd vychádzal preto len zo vznesených zhodných skutkových tvrdení v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, a nárok považoval za preukázaný len vo vzťahu žalobkyne 1. a žalovaného 1 k sume 9.958,18 eur (pôvodne 300.000,-Sk) poskytnutej titulom pôžičky.
30. K tvrdeniu žalobcov 1., 2. že písomná Zmluva o pôžičke zo dňa 1.9.2008 uzatvorená medzi žalobcami 1., 2. a žalovaným 2. je neplatná podľa ustanovení § 49a a § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko skutočným adresátom peňazí bol žalovaný 1., zmenil sa okruh účastníkov, keď zmluva o pôžičke bola uzatvorená s dlžníkom - žalovaným 2., ktorého žalobcovia 1., 2. ani nepoznali a pre rozpor s dobrými mravmi z dôvodu, že tiež tam bol dohodnutý 10 % ročný úrok z omeškania, keďže k jej uzavretiu zákon vyžaduje nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, právny
vzťah z tejto písomnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.9.2008 ani nevznikol, tvrdenia žalobcov 1., 2. o jej neplatnosti sú bezpredmetné. K nároku 1., 2. o zaplatenie sumy 14.937,26 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, prípadne titulom náhrady škody, vzhľadom na vyššie zistené skutkové a právne záver správne súd považoval za bezdôvodný.
31. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd I. inštancie správne k záveru, že nárok žalobcu 2. na vrátenie sumy 14.937,26 eura s príslušenstvom od žalovaných 1., 2. titulom pôžičky nie je opodstatnený, žalobca 2. nikomu zo žalovaných 1., 2. žiadne peniaze neposkytol. Ďalej dospel súd k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že medzi žalobkyňou 1. a žalovaným 2. došlo k vzniku akéhokoľvek záväzkového vzťahu, z ktorého by vyplývala povinnosť žalovaného 2. vrátiť žalobkyni 450.000,-Sk, žalobkyňa ani netvrdila, že by sumu peňazí žalovanému 2. odovzdala on nepreukázal svoje tvrdenie, že od žalobkyne 1. akúkoľvek sumu peňazí prevzal. V súdenom prípade podľa zhodných tvrdení žalobcov 1., 2. a žalovaného 2. vyvodil súd záver o existencii ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke na sumu 300.000,-Sk s príslušenstvom medzi žalobkyňou 1. a žalovaným 1.. Súd na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru, že preukázaná je len pôžička v sume 9.958,18 eura s príslušenstvom poskytnutá žalobkyňou 1. žalovanému 1.. Žalobcovia 1., 2. žiadali ako solidárnu pohľadávku zaplatiť od žalovaného 1. len sumu 7.468,63 eura s príslušenstvom, menej ako má žalobkyňa 1. nárok, možné bolo vyhovieť len v tejto časti. a uložil 1. zaplatiť aj úrok z omeškania v nej požadovanej výške 8,50 % ročne.
32. Súd tiež správne postupoval, ak zamietol návrhy žalovaného 1. na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne Q. A. k tomu, či žalovaný 2. s ňou vykonával spoločné podnikanie a že si finančné prostriedky požičal od žalobcov 1. 2., keďže vykonanie tohto dôkazu by bolo bezpredmetné vo vzťahu k predmetu konania, nakoľko Q. A. nebola prítomná pri uzatvorení zmluvy o pôžičke a nemohla tak relevantné poskytnúť svedectvo o skutočnostiach rozhodujúcich pre konanie a spoločné podnikanie žalovaného 2. s kýmkoľvek, vrátane Q. A., nemá súvis s prejednávanou vecou. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil samostatnému uzneseniu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na zložitosť prípadu.
33. V dôsledku toho je rozsudok súdu I. inštancie vo výroku vecne správny, a tým boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
34. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni 1. vznikol nárok podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému 1.. O jej výške rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).