Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_41C-269-2016.pdf
PDF · 169.42 KB
Case nature
Area
Subarea
41C/269/2016
Rozhodnutie
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Lenkou Augustínovou, v právnej veci žalobcu: Y. K., nar. XX.XX.XXXX, L. Y. XXX, štátny občan SR, zastúpeného právnym zástupcom: JUDr. Mária Vevurková, advokátka, so sídlom Mieru 312, 029 01 Námestovo, proti žalovanej: H.. C. Y., X.. XX.XX.XXXX, Y. XXX, štátny občan SR, zastúpenej právnym zástupcom: Advokátska kancelária Kadura a spol. so sídlom ul. Republiky 16, 010 01 Žilina, IČO: 47 251 671, v konaní o zaplatenie 13 000 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalobu žalobcu z a m i e t a.
Žalovaná m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 13.06.2016, doručenou Okresnému súdu v Žiline dňa 15.06.2016, domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 13 000 eur s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že v priebehu roka 2013 uzavrel so žalovanou niekoľko ústnych zmlúv o pôžičke, prostredníctvom ktorých jej poskytol finančné prostriedky spolu v sume 13 000 eur s tým, že lehotu splatnosti nedohodli. Finančné prostriedky žalovanej poskytol tak, že dňa 18.06.2013 jej poskytol v hotovosti sumu 5 000 eur, dňa 26.06.2013 vkladom na jej účet finančné prostriedky v sume 5 000 eur, dňa 20.08.2013 jej poskytol vkladom na jej účet finančné prostriedky v sume 2 000 eur, dňa 03.10.2013 vkladom na jej účet finančné prostriedky v sume 300 eur a dňa 30.12.2013 jej poskytol vkladom na jej účet finančné prostriedky sume 700 eur. Uviedol, že nakoľko medzi nimi nebola vopred dohodnutá doba splatnosti pôžičky, t.j. doba do kedy má dlžník požičanú sumu peňazí vrátiť, na predmetné zmluvy o pôžičkách sa vzťahuje ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že doba splatnosti môže byť okrem dohody účastníkov zmluvného vzťahu ustanovená v zákone alebo určená v súdnom rozhodnutí. Citoval § 563 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že ak splatnosť záväzku nebola medzi nimi dohodnutá, neustanovuje ju právny predpis a ani rozhodnutie súdu, v takom prípade má právo veriteľ určiť čas splnenia záväzku, t.j. určiť jeho splatnosť. Uviedol, že veriteľ môže kedykoľvek (hoci i druhý deň po vzniku záväzku) oznámiť dlžníkovi, že má plniť. Len čo veriteľ požiada dlžníka o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť nasledujúci deň po oznámení, v ktorom ho veriteľ vyzval na plnenie. Veriteľ môže v tejto svojej výzve adresovanej dlžníkovi výslovne určiť dobu splanenia tak, že určí konkrétnu lehotu, dokedy má dlžník dlh splniť (napr. do 10 dní od doručenia výzvy). V tomto prípade platí doba splnenia určená vo výzve veriteľa. Ak dlžník v deň splatnosti dlh nesplní, dostáva sa v nasledujúci deň do omeškania. Nakoľko žalobca si so žalovanou výslovne nedohodli termín vrátenia požičaných súm, t.j. neurčili splatnosť dlhu, žalobca ako veriteľ preto vyzval žalovanú na vrátenie poskytnutých pôžičiek listom zo dňa 01.03.2016. Na predmetnú výzvu obdržal žalobca odpoveď avšak nie od žalovanej ale od jej matky, s ktorou majú totožnú adresu trvalého pobytu ako aj meno a priezvisko. Vzhľadom na uvedené žalobca dňa 15.03.2016 opäť listom adresovaným žalovanej s spresnením roku narodenia jej adresoval výzvu na vrátenie dlžných súm, ktorý však žalovaná neprevzala, a zásielka sa žalobcovi vrátila, nakoľko ju žalovaná neprevzala v odbernej lehote. Aj napriek tomu, že žalovaná zásielku neprevzala v odbernej
lehote 18 dní, a teda sa o zásielke nedozvedela, mal za to, že ju možno pokladať za doručenú, a to z dôvodu, že zásielka bola doručovaná na adresu trvalého bydliska žalovanej a žalovaná mala objektívnu možnosť sa so zásielkou oboznámiť. Objektívnu možnosť oboznámiť sa so zásielkou, v ktorej sa nachádzala výzva, mala žalovaná najneskôr vtedy, keď zásielka došla do sféry jej dispozície, t.j. mala reálnu možnosť zásielku prijať a otvoriť. Poukázal na to, že v zmysle zákona sa adresát v skutočnosti o obsahu zásielky dozvedieť nemusí, pre hmotnoprávne účinky doručenia stačí, že je objektívna možnosť sa o nej dozvedieť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 146/2008 zo dňa 31.07.2008. Uviedol, že keď je na zásielke deň uloženia označený deň 21.03.2016 a vo výzve žalobca poskytol žalovanej lehotu na vrátenie dlhu 7 dní, žiadal aby mu súd priznal príslušenstvo spočívajúce v úrokoch z omeškania 5,05 % ročne od 29.03.2016 do zaplatenia, nakoľko záväzkový vzťah vznikol po 01.02.2013.
2. Okresný súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, dňa 26.07.2016 vydal platobný rozkaz č.k. 41C/269/2016-17.
3. Žalovaná podala proti predmetnému platobnému rozkazu dňa 27.09.2016 odpor s odôvodnením, že zásielku, ktorej obsahom bola výzva na vrátenie poskytnutých finančných plnení neprevzala. Poukázala, že táto sa žalobcovi vrátila, no napriek tomu žalobca tvrdí, že ju treba považovať za doručenú, keďže podľa neho mala objektívnu možnosť sa s ňou oboznámiť. Z tvrdení žalobcu označila za pravdivé iba to, že dňa 26.6.2013 jej poskytol vklad finančných prostriedkov na účet vo výške 5 000 eur, dňa 20.8.2013 jej poskytol vklad finančných prostriedkov na jej účet vo výške 2 000 eur, dňa 3.10.2013 jej poskytol vklad finančných prostriedkov na účet vo výške 300 eur a dňa 30.12.2013 jej poskytol vklad finančných prostriedkov na jej účet vo výške 700 eur. Namietala však, že by jej žalobca dňa 18.6.2013 poskytol v hotovosti sumu 5 000 eur. Poprela, že so žalobcom uzatvorila zmluvy o pôžičke, ktorých predmetom malo byť vyššie uvedené plnenie. Tvrdila, že žalobca jej tieto sumy poskytol dobrovoľne z vlastného podnetu ako odmenu za prácu, ktorú pre neho vykonávala. Zdôraznila, že žalobca v žalobe opomenul skutočnosť, že s ním mala uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 06.02.2013, na základe ktorej pre neho vykonávala administratívne práce. Uviedla, že v pracovnej zmluve mali dohodnutú mzdu vo výške 340 eur mesačne. Tvrdila, že sa ústne so žalobcom dohodli, že mzdu jej bude vyplácať v hotovosti a že jej bude poskytovať aj odmeny mimo dohodnutú mzdu. Po nástupe do práce zistila, že žalobca má vážny problém s alkoholom a jej pracovnou náplňou bude vlastne celková starostlivosť o chod firmy žalobcu a napokon aj starostlivosť o jeho osobu. Uviedla, že za minimálnu mzdu pravidelne dochádzala do práce z Y., kde často trávila celé dni aj noci. Okrem práce vymedzenej v pracovnej zmluve sa venovala starostlivosti o chod celej firmy, komunikácii so zákazníkmi a napokon aj starostlivosti o domácnosť žalobcu. Tvrdila, že žalobca jej neustále zdôrazňoval, ako si jej prácu váži, že jeho firmu zachránila, že zachránila aj jeho. Ďalej tvrdila, že žalobca jej neustále sľuboval, že jej finančne vypomôže a revanšuje sa jej za prácu. Uviedla, že žalobcove správanie sa voči nej menilo v dôsledku jeho intenzívneho zneužívania alkoholu. Začal byť agresívny a obťažoval ju množstvom e-mailov, sms správ a telefonátov, čo vyústilo do jej odchodu zo zamestnania. Napokon si v tomto roku našla prácu v zahraničí najmä v snahe zbaviť sa jeho obťažovania, ktoré neprestávalo ani po jej odchode. Uviedla, že toho, ako neznesiteľne, nevypočítateľne a hrubo sa ku nej niekedy žalobca správal boli svedkami jej brat a jej rodičia, ktorí môžu potvrdiť, že peniaze jej poslal na účet ako odmenu za vykonanú prácu a starostlivosť, keďže boli svedkami jeho neustálych sľubov ako jej pomôže . Tvrdila, že žalobca jej vyššie uvedené čiastky poslal na jej účet ako odmenu za prácu, a to podľa jeho vlastného rozhodnutia. Zdôraznila, že žiadnu zmluvu o pôžičke so žalobcom nikdy neuzatvorila. Mala za to, že žalobca podal žalobu proti nej z pomsty za to, že od neho odišla a odmietla naďalej znášať jeho týranie a obťažovanie. Konštatovala, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal uzatvorenie zmlúv o pôžičkách, ktoré tvrdí v žalobe. Naviac poukázala na to, že jeho výzva na vrátenie poskytnutých „pôžičiek" dňa 15.3.2016 jej nikdy nebola doručená a nemala ani možnosť sa s ňou oboznámiť, pretože sa dlhodobo zdržiava v zahraničí. Uviedla, že aj keby sa teda jednalo o pôžičky, čo rozhodne poprela, ich splatnosť nebola postupom podľa § 563 Občianskeho zákonníka určená, pretože jeho výzva sa nikdy nedostala do jej dispozície. Tvrdila, že sa s ňou oboznámila až pri doručení platobného rozkazu spolu s prílohami. Z uvedených dôvodov považovala preto žalobcom uplatnený nárok za nedôvodný a navrhla, aby súd po vykonanom dokazovaní žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu k náhrade trov konania.
4. Žalobca v replike doručenej okresnému súdu dňa 24.10.2016 uviedol, že tvrdenia v podanom odpore uvádzané žalovanou sú výslovne účelové v snahe vyhnúť sa plneniu
povinnosti žalovanej voči žalobcovi spočívajúce v zaplatení dlžnej sumy titulom pôžičiek. Uviedol, že v podanom odpore absentujú relevantné dôkazy procesnej obrany žalovanej. Mal za to, že podaný odpor žalovanej je nedôvodný. Poprel, že by žalované sumy tak ako ich uviedol vo svojom žalobnom návrhu poskytoval žalovanej dobrovoľne. Naopak tvrdil, že tieto sumy boli žalovanej poskytnuté výslovne na jej žiadosť vo forme pôžičiek, ktoré sa žalovaná zaviazala žalobcovi vrátiť. Mal za to, že aj súčasná nepriaznivá finančná situácia žalovanej vypovedá o tom, že žalovaná nemá dostatok prostriedkov na vrátenie požičaných súm žalobcovi a podaný odpor žalovanej bez riadneho označenia dôkazov na preukázanie svojich tvrdení len preukazuje oprávnenosť nároku žalobcu Žalobca nepoprel, že žalovaná bola zamestnaná v spoločnosti SLOVLIGNA, s.r.o. na základe pracovnej zmluvy, tak ako ju predložila žalovaná, avšak zamestnávateľ spoločnosť SLOVLIGNA, s.r.o. si riadne plnila voči žalovanej všetky svoje povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu, a riadne jej za vykonanú prácu bola vyplácaná dojednaná mzda. Oproti dojednanej náplni práce však žalovaná pre obchodnú spoločnosť SLOVLIGNA, s.r.o. vykonávala len pomocné administratívne práce a upratovacie práce. Žalovaná nevykonávala pre obchodnú spoločnosť SLOVLIGNA, s.r.o. obchodné jednania a ani tlmočenie. Mal za to, že predmetná vec so žalobným návrhom nesúvisí, nakoľko žalobu podal žalobca v postavení fyzickej osoby a nie obchodná spoločnosť SLOVLIGNA, s.r.o, v ktorej bola žalovaná zamestnaná v období od 07.02.2013 do 31.03.2013 a táto má voči žalovanej splnené všetky povinnosti. Uviedol, že mal vedomosť, že žalovaná mala v období kedy bola u neho zamestnaná finančné problémy, pretože o týchto sa mu zdôverila. Zároveň uviedol, že mal vedomosť, že žalovaná, resp. spoločnosť TARGIT, s.r.o., v ktorej bola žalovaná spoločníkom a zároveň vykonávala funkciu konateľky, mala finančné problémy. Žalobca v žiadnom prípade neposkytoval žalovanej finančné prostriedky, ktoré sú predmetom podanej žaloby dobrovoľne z vlastného podnetu ako odmenu za prácu, ktorú pre neho vykonávala, pretože žalovaná pre žalobcu nevykonávala žiadnu prácu, ale ako bolo uvedené vyššie bola zamestnaná v spoločnosti SLOVLIGNA, s.r.o., ktorá žalovanej za vykonanú prácu riadne zaplatila v zmysle pracovnej zmluvy a dojednanej odmeny za ňu. Tvrdil, že medzi nimi neexistovali žiadne dohody o tom, že jej bude vyplácať odmeny mimo dohodnutú mzdu. K navrhnutým svedkom uviedol, že títo nikdy neboli prítomní pri žiadosti žalovanej o pôžičku, a sú blízki príbuzní žalovanej. Uviedol, že navrhnutý svedok pán H. je bratom žalovanej a zároveň dlžníkom spoločnosti SLOVLIGNA. s.r.o.. Priložil výzvu na zaplatenie, ktorá bola H. Y. adresovaná spoločnosťou SLOVLIGNA, s.r.o.. Na základe týchto skutočností mal za to, že existuje dôvodná obava o zaujatosti a neobjektívnosti výpovedi svedkov s poukazom na blízke rodinné väzby, a taktiež vyjadril odôvodnenú obavu z toho, že žalovaná bude na svedkov pôsobiť. Nepoprel, že žalovaná dočasne u žalobcu bývala v obci Vavrečka v rodinnom dome, a vyvinul sa medzi nimi krátky vzťah. Mal však za to, že táto skutočnosť nič nemení na veci, že žalovanej finančné prostriedky poskytol vo forme pôžičky a nie ako to uvádza žalovaná. Tvrdil, že žalovanej poskytol pôžičky len preto, že s ňou nadviazal vzťah, táto ho o poskytnutie pôžičiek požiadala. V tom čase nemal dôvod žalovanej nedôverovať, že mu ich žalovaná v zmysle ich dohody skutočne vráti. Dal do pozornosti súdu, že žalovaná za ubytovanie v čase, kedy bývala v rodinnom dome žalobcu, mu neposkytovala za bývanie žiadne finančné plnenia. Uviedol, že aj z podaného odporu žalovanej je zrejmé, že žalovaná mala finančné problémy. Bol názoru, že z kontextu tvrdení v podanom odpore niet pochýb o finančných problémoch žalovanej. Mal za to, že ďalšie tvrdenia žalovanej vyznievajú absurdne, najmä čo sa týka údajnej záchrany firmy žalobcu SLOVLIGNA, s.r.o., keď práve naopak žalobca sa snažil pomôcť žalovanej s vedením spoločnosti TARGIT, s.r.o., ktorá mala problémy a najmä žalovaná nemala s vedením spoločnosti skúsenosti. V celom rozsahu považoval procesnú obranu žalovanej za účelovú, ničím nepodloženú. Navrhol, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
5. Žalovaná v duplike doručenej okresnému súdu dňa 19.01.2017 uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich tvrdení uvedených v odpore proti platobnému rozkazu. Všetky peňažné plnenia, ktoré jej žalobca poskytol boli uskutočnené z podnetu žalobcu, a to ako odmena za vykonanú prácu. Zdôraznila, že žalobca neuviedol žiaden relevantný dôkaz o žiadosti žalovanej na poskytnutie finančných prostriedkov vo forme pôžičiek, ani o tom, že žalované sumy boli poskytnuté vo forme pôžičiek. Uviedla, že už v odpore poukázala na pracovnú zmluvu zo dňa 06.02.2013, na základe ktorej žalovaná vykonávala pre žalobcu administratívne práce. Nebolo jej zrejmé, z akého dôvodu žalobca poukazuje na údajnú pracovnú zmluvu žalovanej so spoločnosťou SLOVLIGNA, s.r.o. K navrhnutým svedkom uviedla, že nič nebráni vykonať dôkaz formou výsluchu svedka, ktorý je blízkou osobou vo vzťahu k strane a hodnotenie takého dôkazu je vecou súdu. Citovala ustanovenie § 191 ods. 1 CSP. Naďalej zdôrazňovala, že žalobca nijako nepreukázal uzatvorenie zmlúv o pôžičke so žalovanou, neuniesol tak vo vzťahu k svojim vyjadreniam dôkazné bremeno.
6. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 10.04.2016 a v dôsledku jeho odročenia, z dôvodu vykonania ďalšieho dokazovania dňa 22.05.2017, na ktorom súd vo veci rozhodol.
7. Strany sporu v zásade po celý čas konania, aj pred súdom, zotrvali na svojej argumentácii v spore, ako ich uviedli v žalobe, v podanom odpore, či v replike alebo duplike. 8. Právna zástupkyňa žalobcu pred súdom nad rámec písomných vyjadrení vo vzťahu k nosným dôvodom podania žaloby uviedla, že skutočnosť, že žalovaná sa dlhodobo zdržiava v Rakúsku nepopierajú, ale podľa vedomostí žalobcu sa žalovaná zdržiavala doma niekoľko dní do mesiaca. Matka žalovanej mala od nej podpísané plnomocenstvo na preberanie poštových zásielok. Z tohto dôvodu sa domnievala, že aj keď sa zásielka vrátila žalobcovi ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote, tak mala možnosť sa dostať do dispozičnej sféry žalovanej a táto mala jednoznačne možnosť sa s jej obsahom oboznámiť. Vzhľadom na blízky vzťah žalovanej a matky, ktorá zásielku omylom prevzala, keďže majú so žalovanou totožné meno a priezvisko, sa minimálne z tejto výzvy mohla žalovaná dozvedieť, čo je obsahom zásielky, ktorú následne neprevzala. Uviedla, že žalovaná nepreukázala, že sa zdržiava v Rakúsku. Bola názoru, že tvrdenia žalovanej sú len účelové s cieľom oddialiť, resp. znemožniť vyplatenie požičaných finančných súm. Tvrdenie žalovanej, že finančné prostriedky poskytnuté žalobcom predstavujú dar, považovala za úplne nelogické. Žalovaná bola zamestnaná u žalobcu na jej výslovnú žiadosť, a to z dôvodu zlej finančnej situácie. Žalovaná u žalobcu pracovala od 06.02.2013 do 31.03.2013, a to v spoločnosti TRADE ENGINEERING. Pracovná zmluva bola následne dodatkom z 31.03.2013 predĺžená a táto trvala až do roku 2015. Žalovaná pracovala u žalobcu len tri dni v týždni. Nevykonávala pre žalobcu práce uvedené v pracovnej zmluve, a to tlmočníctvo a obchodné rokovania. Uviedla, že aj keď má žalovaná štátnicu z nemeckého jazyka, tak spoločnosť Trade Enginnering nemala obchodných partnerov, ktorí by rozprávali po nemecky. Tvrdila, že žalovaná vykonávala v podstate len pomocné administratívne práce a za toto jej bola vyplácaná pravidelná mesačná dohodnutá odmena vo výške minimálnej mzdy. Tvrdenie žalovanej, že by jej mal žalobca platiť odmenu nad rámec dohodnutej odmeny, označila za účelové. Uviedla, že finančné prostriedky vo forme pôžičiek boli žalovanej vyplatené len v mesiaci jún 2013 v sume 10 000 eur. Pri dojednanej minimálnej mzde považovala odmenu vo výške 10 000 eur, za skutočne nelogickú. Ďalej uviedla, že vo februári 2016 žalobca vykonal pre žalovanú ročné zúčtovanie. Zistil tak, že žalovaná by už mohla mať nejaké finančné prostriedky, z ktorých by pôžičku mohla zaplatiť. K predloženej pracovnej zmluve so spoločnosťou SLOVLIGNA, uviedla, že sa jedná o absolútne rozdielne právne vzťahy. Žalovaná bola v čase, kedy jej boli poskytnuté pôžičky zamestnancom spoločnosti TRADE Engineering. Ďalej mala za to, že z mailovej komunikácie medzi stranami sporu absolútne nevyplýva, že by žalobca mal žalovanej poskytovať nejaké finančné prostriedky formou daru, alebo akejkoľvek odmeny. Ďalej mala za to, že žalovaná nepreukázala, že by v spoločnosti Trade Engineering vykonávala pre žalobcu nejakú obchodnú činnosť. Tvrdila, že jej práca spočívala v jednoduchých administratívnych úkonoch. Ďalej uviedla, že v spoločnosti neboli vyplácané odmeny tak, ako to uvádzala žalovaná. Zdôraznila, že finančné pôžičky boli žalovanej poskytnuté žalobcom fyzickou osobou, a nie žalobcom živnostníkom, resp. podnikateľom. Mala za to, že v rámci dokazovania bolo preukázané, že finančné prostriedky boli žalovanej skutočne poskytnuté. Z výpisov z účtov jasne vyplýva, že žalovanej bola na jej účet pripísaná jednotlivá suma z pôžičiek tak, ako boli tieto poskytnuté zo strany žalobcu. Uviedla, že taktiež bolo preukázané, že prvá pôžička zo dňa 18.06.2013 bola žalovanej poskytnutá. Žalobca si za týmto účelom vybral zo svojho firemného účtu sumu 5 000 eur, pričom tento výber z firemného účtu bol zaúčtovaný ako osobná spotreba. Za nedôveryhodné a nepravdivé tvrdenie označila tvrdenie žalovanej, že si tieto finančné prostriedky neprevzala, keď z nepochopiteľných dôvodov si ďalšie poskytnuté pôžičky ponechala a nemala potrebu tieto žalobcovi vrátiť. Mala za to, že záväzok žalovanej nie je premlčaný. Poukázala, že žalobca podal na žalovanú trestné oznámenie, nakoľko žalovaná sa isté obdobie odmlčala a prestala komunikovať so žalobcom.
9. Žalobca pred súdom nad rámec písomných vyjadrení uviedol, že žalovanú spoznal v januári 2013. Uviedol, že žalovaná mu telefonovala s tým, aby ju zamestnal, pretože je na tom finančne veľmi zle. Uviedol, že žalovanú zamestnal vo februári 2013, najskôr skúšobne na mesiac na firmu Trade a keď zistil, že prácu si plní, zamestnal ju na neurčito. Uviedol, že sa do žalovanej zamiloval, z ktorého dôvodu jej aj poskytol pôžičky. Žalovanej svoje city prejavil zhruba po pol, trištvrte roku. Žalovaná reagovala tak, že sa usmiala. Povedala mu, že treba čas, aby vydržal, že nemá tlačiť na pílku. Uviedol, že do žalovanej je zamilovaný stále. Prvých 5 000 eur jej požičal v hotovosti pri priehrade vo Višňovom, keď si boli zabehnúť. Uviedol, že z toho času má doklad o výbere z účtu. Ďalej uviedol, že syn aj účtovníčka mu povedali, že požičiavať peniaze v hotovosti je hlúposť, poradili mu, že ich má radšej vložiť na účet.
Následne žalovanej povedal, aby mu vystavila doklad o pôžičke, čo však neurobila. Uviedol, že následne na to v tom ošiali zabudol. Uviedol, že ďalšie peniaze jej poukazoval na účet. Ďalej uviedol, že žalovaná pre neho robila prakticky len papiere, triedila ich, chodila na poštu, jednaní sa nezúčastňovala. Tvrdil, že firmu mu nepodvihla. Naopak on jej pomohol. Uviedol, že vo finančnom stave spoločnosti Targit sa dá pozrieť, že jej obrat z 8 000 eur v roku 2012 zvýšil na obrat 100 000 eur. Uviedol, že vo februári 2016 z zročného vyúčtovania zistil, že žalovaná má príjem 2 250 eur alebo 2 350 eur mesačne. Tvrdil, že žalovaná u neho pracovala len utorok, streda, štvrtok. V pondelok chodila po lekároch, buď so sebou, alebo s mamou a v piatok chodievala spievať do spevokolu vo Višňovom, alebo do kostola. Ráno si išla pravidelne zabehnúť dve - tri hodinky, potom hodinu - dve pracovala. Uviedol, že jej kupoval aj vecné dary, zlato, retiazky, bicykel, mobil. Zdôraznil, že finančné prostriedky jej požičiaval on sám ako súkromnú pôžičku, nie pôžičku firmy. Firma s tým nemala nič spoločné. Ďalej uviedol, že vo firme nemá žiadny interný predpis na vyplácanie odmien pre zamestnancov.
10. Právny zástupca žalovanej pred súdom nad rámec písomných vyjadrení uviedol, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by so žalovanou uzatvoril akúkoľvek zmluvu o pôžičke, nepreukázal, že by poskytoval žalovanej peňažné prostriedky do dočasného užívania so záväzkom tieto peňažné prostriedky vrátiť. Mal za to, že na preukázanie nároku pôžičky je nevyhnutné nielen preukázať prenechanie peňazí, ale aj dohodu o dočasnom prenechaní týchto peňazí do užívania a záväzkom tieto peňažné prostriedky vrátiť. Tvrdil, že peňažné prostriedky, ktoré žalobca poukázal žalovanej boli odmenou, resp. formou ospravedlnenia, alebo nejakým darom podľa kontextu, konkrétnej situácie. Zdôraznil, že v žiadnom prípade sa nejednalo o pôžičku. K pracovnej zmluve uzatvorenej medzi žalovanou a spoločnosťou SLOVLIGNA, v ktorej konateľom bol žalobca, poukázal na druh práce koordinátor zahraničného obchodu a stručnú charakteristiku práce tlmočnícke práce v oblasti obchodovania, administratívne práce. Uviedol, že táto zmluva bola uzatvorená na žiadosť žalovanej, ktorá mala záujem, aby bola uzatvorená riadna pracovná zmluva, kde bude opísaný druh práce tak, ako ho vykonávala aj dovtedy a zároveň, aby v pracovnej zmluve bola uvedená aj riadna mzda za prácu, teda nie minimálna mzda s vyplácaním na ruku. Uviedol, že táto zmluva v podstate odráža to, čo žalovaná pre žalobcu vykonávala. Tvrdil, že žalovaná pre žalobcu vykonávala odbornú a kvalifikovanú prácu, zastupovala ho pri obchodných rokovaniach, tlmočila pre neho a robila pre neho množstvo iných činností, dokonca sa dočasne starala aj o jeho osobu. Mal za to, že aj keď je táto pracovná zmluva uzatvorená medzi spoločnosťou SLOVLIGNA a žalovanou, uvedené nehrá nijakú podstatnú rolu, pretože tak, či onak žalovaná vykonávala prácu pre Vladislava Rusnáka, či už ako majiteľa firmy SLOVLIGNA, alebo ako fyzickú osobu. Ďalej tvrdil, že žalobca veľmi často zabudol vyplatiť žalovanej mzdu, za čo sa neustále ospravedlňoval a peniaze posielal nepravidelne a tiež v rozličných výškach. Uviedol, že tieto peniaze boli žalovanej vyplácané vyslovene na základe svojvôle žalobcu, ktorú žalovaná nemohla nijakým spôsobom ovplyvniť. Upozornil, že žalobca sám potvrdil, že jeho vzťah k žalovanej nebol len čisto pracovný, ale usiloval sa nadviazať aj citové puto. Z tohto dôvodu odmeňoval žalovanú aj mimoriadnymi spôsobmi, ako obdarovanie prsteňom, alebo retiazkou. Mal za to, že skutočnosť, že tieto pôžičky neboli uzatvorené písomne, sama o sebe dokazuje, že sa nejednalo o pôžičky. Mal za to, že finančné ťažkosti žalovanej nedokazujú to, že peňažné prostriedky, ktoré boli poukázané, sú pôžičkou. Naopak zo zamilovanosti žalobcu do žalovanej nepriamo vyplýva, že sa jedná o dar, resp. nejakú formu odmeny. Vzniesol námietku premlčania, pretože bol názoru, že sa nejedná o pôžičku. Mal za to, že nanajvýš by sa mohlo jednať o bezdôvodné obohatenie.
11. Žalovaná pred súdom nad rámec písomných vyjadrení uviedla, že žalovaný dlžil jej firme, vďaka tomu, že pracoval s jej priateľom. Tvrdila, že žalobca ju pripravil o 5 000 eur. Snažila sa zistiť pravdu a preto ho kontaktovala. Zároveň mu povedala, že je v zlej finančnej situácii a potrebuje prácu. Žalobca ju zamestnal. Nemala v pláne zotrvať u žalobcu dlhšie ako mesiac, avšak žalobca ju prosil, aby u neho zostala. V tom čase nevedela, že žalobca je alkoholik a že má problémy v rodine. Tvrdila, že k pôžičke nikdy nedošlo. Prvých 5 000 eur, ktoré sa jej snažil dať v hotovosti odmietla. Následne jej ich poslal o 2 týždne na účet. Peniaze, ktoré jej posielal v priebehu roka boli odmena za prácu. Pracovala aj piatky, soboty, pričom žalobca vyžadoval psychickú oporu. Uviedla, že v mailovej komunikácii ju vyzval na vrátenie peňazí za služby, ktoré jej platil ako psychológovi, pretože pije naďalej a terapia bola neúspešná. Uviedla, že to už nemohla vydržať. V rámci dovolenky si hľadala prácu a vycestovala do zahraničia, kde bola 2 týždne. Mala autonehodu preto sa musela vrátiť. Žalobca ju zamestnal do firmy SLOVLIGNA s tým, že žiadala uzavrieť riadnu zmluvu. Uviedla, že žalobca si vymyslel fiktívny vzťah. Nevedela, že sa do nej zaľúbil, dozvedela sa to od brata. Uviedla, že urážky voči jej osobe ospravedlňoval darmi. Uviedla, že vrátenie finančných prostriedkov, ktoré jej poslal na účet, žiadal až keď s ním úplne
ukončila kontakt. Ďalej uviedla, že žiadnu výzvu na plnenie neprevzala. Jej mama nemala plnú moc na preberanie zásielok. Uviedla, že na preberanie pošty má plnú moc jej brat H. Y.. O žiadosti žalobcu vrátiť finančné prostriedky sa dozvedela až doručením platobného rozkazu zhruba v mesiaci 4/2016. Uviedla, že v Rakúsku pracuje ako diplomový fyzioterapeut od 08.02.2015. V Rakúsku pracuje dodnes. Študovala na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1992 získala certifikát z nemeckého jazyka. Ďalej uviedla, že figurovala v spoločnosti Targit ako konateľka. Uviedla, že pre žalobcu robila všetko, čo jej prikázal. Ďalej uviedla, že keď sa žalobca opil a nedal jej výplatu, ospravedlňoval sa a poslal jej peniaze na účet. Tvrdila, že žalobca sám určoval tak spôsob, ako aj výšku odmenu, ktorá jej bola vyplácaná. Odmenu dostávala, keď došlo k uzavretiu obchodu. Taktiež tvrdila, že na uzatváraní obchodov sa podieľala, keď so žalobcom bola aj na pracovných cestách. Prevádzala ho na stretnutiach. Robila žalobcovi osobného šoféra a doprevádzala ho, komunikovala so zákazníkmi. Snažila sa zachraňovať obchody, aby neprichádzal o zákazky. Zo začiatku veciam ani nerozumela, nepoznala všetok tovar. Uviedla, že žalobca presne vie, kedy mu zachránila zákazku. Tvrdila, že uzavreli obchod na Ukrajine.
12. Svedok H. Y., brat žalobkyne, pred súdom uviedol, že u žalobca pracoval vo výrobni od marca 2014, v čase kedy u žalobcu pracovala aj žalovaná. Uviedol, že žalovaná denno-denne, keď pracovala u žalobcu, volala, že žalobca má problém s alkoholom. Nemal vedomosť, že by si žalovaná od žalobcu chcela požičať, alebo si pýtala nejaké peniaze. Vedel, že žalobca sa chcel žalovanej revanšovať, poďakovať za prácu, ktorú u neho robila a zároveň za veci, ktoré jej spôsobil. Urážal ju na cti, ponižoval ju. Uviedol, že za prácu u žalobcu bol odmeňovaný hotovosťou alebo na účet. Vedel, že strany sporu nemali medzi sebou čisto pracovný vzťah. Mal vedomosť že žalovaná mala u žalobcu mzdu 800 eur mesačne, avšak na zmluve mala iba 340 eur. Mzdu dostávala v hotovosti. Žalobca niekedy posielal mzdu oneskorene. Ďalej uviedol, že žalobca upravil so žalovanou na jej žiadosť pracovnú zmluvu, aby jej mzda chodila celá na účet. Uviedol, že žalobca nestíhal riadiť firmu, tak ako by mal. Žalovaná mu pomáhala zachrániť, čo on vo firme zanedbal. Žalovaná mu radila v podnikaní. Mala kontakty na prácu pre žalobcu, ktoré následne žalobca zrealizoval.
13. Svedkyňa U. N., účtovníčka žalobcu, uviedla, že bola oboznámená s tým, že žalobca vybral väčšiu hotovosť z bankového účtu a informovala ho o tom, aby doložil doklad, potrebný na zaúčtovanie. Doklad nemal, upozornila ho, aby nerobil takéto výbery, lebo tým pádom je problém z účtovného hľadiska. Výber bol zaúčtovaný ako osobná spotreba. Žalobca nepožičiaval bežne. V tomto prípade sa jednalo o výber vyššej hodnoty. Uviedla, že žalobca ju informoval, že finančné prostriedky požičal žalovanej. Nevedela opísať náplň práce žalovanej pre žalobcu. Vedela iba, že v zmluve mala napísané administratívne práce. Na vyplácanie odmien neexistovala žiadna interná smernica. Zamestnancom odmeny vyplácané neboli, boli vyplácané len podľa pracovnej zmluvy. Osobný účet žalobcu v starostlivosti nemala. Nemala vedomosť, že by zamestnanci žalobcu boli vyplácaní pomimo oficiálneho účtovníctva. Nevedela sa vyjadriť, či žalobca mal problém s alkoholom, uviedla, že sem tam mal vypité. K vzťahu mimo pracoviska medzi stranami sporu sa vyjadriť nevedela. Uviedla, že keď žalobca vybral väčší obnos peňazí tak ju informoval, že to dal ako pôžičku, ale nemal doklad. Upozornila ho aby takéto veci nerobil. Nemala vedomosť, o tom, že by žalobca poskytol žalovanej pracovnú odmenu za výkon práce na základe zmluvy v roku 2013. Nevedela uviesť koľko pôžičiek žalobca žalovanej poskytol. Vedela len o dvoch, ktoré vybral z účtu a dal v hotovosti.
14. Svedok V. K., syn žalobcu, pred súdom uviedol, že od pani účtovníčky žalobcu, sa dozvedel, že žalobca požičal v roku 2013 peniaze žalovanej, bez dokladov, formou ústnej dohody. Uviedol, že chodil k otcovi do firmy, navštevoval ho. Prítomný pri uzatváraní nejakej zmluvy medzi žalobcom so žalovanou nebol. Od účtovníčky žalobcu mal vedomosť o tom, že žalobca poskytol žalovanej bez zmluvy sumu minimálne 5 000 eur.
15. Súd vykonal dokazovanie aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi produkovanými stranami sporu, a to: listina s názvom „Vklad v hotovosti na BÚ s názvom Y. C.“ vo výške 5 000 eur a vo výške 2 000 eur (č.l. 4 - 5 spisu), listina s názvom „Predžalobná výzva“ zo dňa 01.03.2016 (č.l. 6 spisu), listina s názvom „Odvolanie na predžalobnú výzvu“ zo na 01.03.2016 (č.l. 7 spisu), listina s názvom „Predžalobná výzva“ zo dňa 15.03.2016 (č.l. 8 spisu), fotokópia doručenky (č.l. 9 spisu), Pracovná zmluva zo dňa 06.02.2013 (č.l. 25 spisu), výzva adresovaná H.o dňa 25.03.2016 (č.l. 33 spisu) výpis z OR na spoločnosť TARGIT, s.r.o. ku dňu 20.10.2016 (č.l. 34 spisu), pracovná zmluva zo dňa 24.02.2015 (č.l. 83-86 spisu), výpis z účtu XXXXXXXXXX s názvom K. - Trade Enginn za obdobie od 15.06.2013 do 28.06.2013 (č.l.87 spisu), mailová komunikácia medzi stranami sporu (č.l. 88-92 spisu)
16. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že žalobca sa v danom konaní domáha od žalovanej vrátenia finančných prostriedkov v celkovej výške 13 000 eur, ktoré jej poskytol v priebehu času jún až december 2013, a to titulom viacerých ústnych pôžičiek, resp. ústnych zmlúv o pôžičke, tak že dňa 18.06.2013 jej poskytol v hotovosti sumu 5 000 eur, dňa 26.06.2013 vkladom na jej účet sumu 5 000 eur, dňa 20.08.2013 vkladom na jej účet sumu 2 000 eur, dňa 03.10.2013 vkladom na jej účet sumu 300 eur a dňa 30.12.2013 vkladom na jej účet sumu 700 eur. Dobu vrátenia požičaných finančných prostriedkov si v čase poskytovania finančných prostriedkov so žalovanou nedohodol. Žalobca sa však v tomto smere odvolával na § 563 OZ. Z dôvodu nevrátenia finančných prostriedkov vo výške 13 000 eur žalobca vyzval žalovanú výzvou zo dňa 01.03.2016 na ich vrátenie (č.l. 6 spisu). Výzva bola adresovaná a aj doručená na adresu C. Y., Y. Č.. XXX. Predmetnú výzvu omylom, z dôvodu totožného mena, priezviska a adresy so žalovanou, prevzala matka žalovanej, ktorá žalobcovi oznámila že výzvu považuje za podvodnú, nakoľko nikdy neobdržala od žalobcu žiadne finančné prostriedky (č.l. 7 spisu). Následne bola výzva na vrátenie finančných prostriedkov zo dňa 15.03.2016 adresovaná žalovanej na adresu C. Y., X.. XXXX, Y.Ň. XXX, ktorá zásielka sa vrátila žalobcovi ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote (č.l.8-9 spisu). Zároveň mal okresný súd z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaná bola v roku 2013 (v čase poskytovania finančných prostriedkov) zamestnaná u zamestnávateľa Y. K. - Trade engineering, R. XXX/XX, XXX XX X. od 07.02.2013, na dobu určitú do 31.03.2013, ktorá skutočnosť vyplýva z pracovnej zmluvy zo dňa 06.02.2013 (č.l. 25 spisu). Náplň práce žalovanej spočívala v administratívnych prácach, obchodnom jednaní a tlmočení. Dohodnutá mzda za vykonanú prácu bola vo výške 340 eur mesačne. Zo zmluvy vyplýva, že odo dňa, keď vznikne pracovný pomer je zamestnávateľ povinný prideľovať pracovníkovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu, vytvárať podmienky pre plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi alebo kolektívnou zmluvou. Z vykonaného dokazovania, tak z výpovede žalobcu, ako aj výpovede svedkyne U. N. bolo preukázané, že u žalobcu živnostníka (v spoločnosti Trade engineering) neexistoval žiadny interný predpis v súvislosti s odmenami.
17. Na základe takto zisteného skutkového stavu veci okresný súd vec právne posúdil podľa príslušných zákonných ustanovení: Podľa § 34 Občianskeho zákonníka (OZ) právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Podľa § 35 ods. 1 OZ prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. 18. V tejto súvislosti okresný súd považuje za potrebné uviesť, že danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania - tvorí podstatnú, neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú (výkladom neodstrániteľnú) náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Podstatu právneho úkonu tvorí prejav vôle. Vôľa je nenahraditeľným elementom (prvkom) prejavu vôle. Prejav je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok) uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Ak je prejav vôle uskutočnený mlčky (konkludentne), v týchto prípadoch sa uplatňuje pravidlo, ktoré dovoľuje na ňu prihliadať, len pokiaľ (vzhľadom na všetky okolnosti) sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i to, aká je táto vôľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2012, sp. zn. 7 M Cdo 12/2011). 19. V nadväznosti na uvedené okresný súd konštatuje, že dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že došlo k uzatvoreniu ústnych zmlúv o pôžičke zaťažovalo žalobcu. Žalobca však dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Žalobca zároveň nepreukázal ani iný právny dôvod poskytnutia uplatnenej sumy 13 000 eur žalovanej. V danej veci nebola vykonaným dokazovaním absolútne preukázaná vôľa žalovanej uzatvoriť so žalobcom predmetné ústne zmluvy o pôžičke zo dňa 18.06.2013, 26.06.2013, 20.08.2013, 03.10.2013 a 30.12.2013, na základe ktorých mal žalobca žalovanej poskytnúť sumu 13 000 eur. Nebola v konaní ani relevantným spôsobom preukázaná žiadosť žalovanej určená, resp. adresovaná žalobcovi o poskytnutie pôžičky. Listinnými dôkazmi (potvrdeniami o vkladoch na účet) bola v konaní preukázaná len vôľa žalobcu poskytnúť žalovanej finančné prostriedky a vôľa žalovanej tieto finančné prostriedky prijať. Nevyplývala z nich však vôľa žalovanej uzavrieť so žalobcom zmluvný vzťah titulom pôžičky. Vznik zmluvného vzťahu medzi stranami sporu titulom pôžičiek nebol v konaní preukázaný ani výpoveďami navrhnutých svedkov. Svedeckými výpoveďami U. N. a V. K. bolo v konaní len preukázané, že žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky. Svedeckými výpoveďami však nebola preukázaná konkrétna výška poskytnutých finančných prostriedkov, ani počet údajných zmlúv
o pôžičke. Výpoveďami týchto svedkov naviac nebola jednoznačne preukázaná vôľa, resp. úmysel žalovanej pôžičku so žalobcom uzavrieť. Naviac títo svedkovia neboli prítomný ani pri jednej údajnej zmluve o pôžičke ani pri jednom odovzdávaní a preberaní finančných prostriedkov, uvedené informácie mali len sprostredkovane od žalobcu. Samotná žalovaná akúkoľvek pôžičku od žalobcu v konaní razantne poprela a obranu založila na poskytnutí týchto finančných prostriedkov zo strany žalobcu ako odmenu za vykonanú prácu v pracovnom pomere pre žalobcu, resp. ako dar. Okresný súd tak nemohol v tomto smere bez ďalšieho dospieť k záveru, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu ústnych zmlúv o pôžičke. Okresný súd dodáva, že zlá finančná situácia žalobkyne sama o sebe nestačí na prijatie záveru o uzavretí ústnych zmlúv o pôžičke medzi stranami sporu. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 20. Z hľadiska právnej istoty, okresný súd uvádza, že aj v prípade, ak by vyhodnotil, že medzi stranami sporu skutočne došlo k uzavretiu ústnych zmlúv o pôžičke zo dňa 18.06.2013, 26.06.2013, 20.08.2013, 03.10.2013 a 30.12.2013, tak tieto museli obsahovať podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke vyžadované zákonom. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky, resp. dohoda o druhovom určení veci, dohoda o prenechaní, resp. reálnom odovzdaní veci veriteľom, o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času vrátenia. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu tak zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu veci nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. 21. V nadväznosti na uvedené sa tak okresný súd zaoberal otázkou, či v danom prípade medzi stranami sporu došlo k platnému uzatvoreniu údajných zmlúv o pôžičke, t.j. posudzoval platnosť ústnych zmlúv o pôžičke (zo dňa 18.06.2013, 26.06.2013, 20.08.2013, 03.10.2013 a 30.12.2013), ako sa aj zaoberal otázkou, či vôbec došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičiek. 22. Postupom v súlade s § 186 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti mal okresný súd za preukázané poskytnutie finančných prostriedkov žalobcom žalovanej vo výške 8 000 eur, ktoré žalobca poskytol žalovanej vkladom na jej účet. O výške poskytnutých finančných prostriedkov žalobcom žalovanej v sume 8 000 eur svedčia zhodné tvrdenia strán sporu, o ktorých pravdivosti nemal súd dôvodnú pochybnosť, hoci súd nemal listinnými dôkazmi preukázaný vklad finančných prostriedkov dňa 03.10.2013 vo výške 300 eur a dňa 30.12.2013 vo výške 700 eur. Takéto listinné dôkazy v konaní predložené neboli. Okresný súd mal tak vykonaným dokazovaním za preukázané poskytnutie finančných prostriedkov dňa 26.06.2013 vo výške 5 000 eur, dňa 20.08.2013 vo výške 2 000 eur, dňa 03.10.2013 vo výške 300 eur a dňa 30.12.2013 vo výške 700 eur. 23. Vykonaným dokazovaním však okresný súd nepovažoval za preukázané poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 5 000 eur, ktoré žalobca údajne poskytol žalovanej titulom ústnej pôžičky v hotovosti dňa 18.06.2013. V tomto smere súd postupoval v súlade s § 191 ods. 2 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zo svedeckej výpovede účtovníčky žalobcu U. N., síce vyplýva, že žalobca ju informoval, že žalovanej požičal finančné prostriedky, väčší obnos peňazí, a to bez dokladu, pričom výber z firemného účtu spoločnosti Trade engineering vo výške 5 000 eur zaúčtovala ako osobnú spotrebu, touto svedeckou výpoveďou však nie je jednoznačne preukázané, že sa jednalo konkrétne o poskytnutie finančných prostriedkov 5 000 eur v hotovosti dňa 18.06.2013. Žalovaná tvrdila, že hotovostné finančné prostriedky v sume 5 000 eur odmietla a tieto jej žalobca následne vložil na účet. Zároveň aj svedkyňa pred súdom uviedla, že nemá vedomosť koľko pôžičiek žalobca žalovanej poskytol. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky viackrát v časovom období jún až december 2013, a tieto jej vkladal na účet vedený Tatra banke, a.s. s názvom Y. C. Č.. XXXXXXXXXX. Súd tak bez ďalšieho nemal preukázané odovzdanie hotovosti 5 000 eur žalobcom a ich prevzatie žalovanou dňa 18.06.2013. Ani zo svedeckej výpovede svedka V. K. táto skutočnosť jednoznačne nevyplýva. Pred súdom len potvrdil, že od účtovníčky žalobcu mal vedomosť o tom, že žalobca v roku 2013 poskytol žalovanej bez zmluvy sumu minimálne 5 000 eur, čo v konečnom dôsledku nebolo v danej veci ani sporné, keď žalovaná sama potvrdila prevzatie finančných prostriedkov vo výške 8 000 eur. O pravdivosti tvrdenia žalobcu o poskytnutí hotovostných peňažných prostriedkov žalovanej dňa 18.06.2013 vo výške 5 000 eur jednoznačne nesvedčí ani výpis z bankového účtu vedený v Prima banke, a.s. pod názvom K. - V. U.. č. XXXXXXXXXX, o výbere hotovosti 5 000 eur dňa 18.06.2013. Týmto výpisom je nanajvýš preukázané, že žalobca dňa 18.06.2013 finančnú hotovosť 5 000 eur z účtu vybral, nie je však preukázané, že túto hotovosť následne aj odovzdal žalovanej a táto si ju prevzala a ponechala. Na tomto mieste súd
dodáva, že svedkyňa U. N., ani svedok V. K. neboli osobné prítomní pri odovzdávaní a preberaní finančnej hotovosti žalovanej. Vedomosť o poskytnutí finančných prostriedkov mali len sprostredkovane od žalobcu; svedok V. K. naviac len od svedkyne U. N.. Žalobca tak v tomto smere nepreukázal tvrdenie, že na základe ústnej zmluvy o pôžičke zo dňa 18.06.2013 poskytol žalovanej sumu 5 000 eur, neuniesol tak v tomto smere dôkazné bremeno. Ak teda okresný súd dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že k odovzdaniu finančných prostriedkov dňa 18.06.2013 žalobcom žalovanej nedošlo, nemožno ústnu zmluvu o pôžičke zo dňa 18.06.2013 považovať za platnú, a teda na základe tejto žalobcovi priznať uplatnené plnenie vo výške 5 000 eur. Okresný súd má za to, že medzi žalobcom a žalovanou nevznikol právny vzťah zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.06.2013, pretože v konaní nebolo preukázané odovzdanie peňazí žalobcom žalovanej. 24. Vo vzťahu k údajným ústnym zmluvám o pôžičke zo dňa 18.06.2013, 26.06.2013, 20.08.2013, 03.10.2013 a 30.12.2013, okresný súd dospel k záveru, že tieto nemožno považovať za platné právne úkony, nakoľko pri týchto absentuje podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke vyžadovaná zákonom, a to dohoda o vrátení predmetu pôžičky, resp. dohoda o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času vrátenia. Na tomto mieste okresný súd konštatuje, že čas vrátenia predmetu pôžičky nie je nutné určiť konkrétnym dátumom, avšak čas vrátenia musí byť dohodnutý tak, aby bolo možné čas vrátenia určiť. Dohoda strán sporu o povinnosti vrátiť finančné prostriedky a dohoda o čase vrátenia finančných prostriedkov nebola v danom konaní zo strany žalobcu preukázaná. Sám žalobca v žalobe uviedol, že so žalovanou sa na dobe, dokedy mu má žalovaná požičané sumy, resp. celkovo požičanú sumu peňazí vrátiť, nedohodli. Žalobca aj pred súdom uviedol, že termín vrátenia predmetu pôžičky nebol medzi nimi v čase poskytnutia finančných prostriedkov stanovený. Zároveň však tvrdil, že so žalovanou sa dohodli, že na výzvu mu poskytnuté finančné prostriedky vráti. Uvedené tvrdenie však žalobca v konaní nepreukázal. Ani svedeckými výpoveďami v konaní nebola takáto dohoda medzi stranami sporu preukázaná. Svedkovia U. N. a V. K. svedeckými výpoveďami len prezentovali vedomosť o poskytnutí finančných prostriedkov žalovanej zo strany žalobcu, nepotvrdili však existenciu dohody strán sporu v čase poskytovania finančných prostriedkov o povinnosti žalovanej vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcu, ani dohodu o čase vrátenia finančných prostriedkov. Dohoda o povinnosti vrátiť finančné prostriedky na výzvu žalobcu tak bez ďalšieho zostala len v rovine tvrdenia žalobcu. Okresný súd má za to, že v danej veci túto absenciu podstatnej náležitosti v čase poskytnutia finančných prostriedkov (resp. v čase vzniku údajných zmlúv o pôžičke), nie je možné dodatočne „zhojiť“ ani § 563 OZ, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, nakoľko v danom prípade už pri vzniku jednotlivých zmlúv o pôžičke úplne absentovala podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke, a to dohoda o povinnosti vrátiť finančné prostriedky a dohoda o čase vrátenia finančných prostriedkov. V čase vzniku zmluvného vzťahu absentovala aj akákoľvek dohoda o splnení záväzku žalovanej na výzvu žalobcu, resp. takáto dohoda nebola v konaní žiadnym relevantným spôsobom zo strany žalobcu preukázaná. Preto sa okresný súd už nezaoberal skutočnosťami súvisiacimi s doručovaním výzvy na zaplatenie zo dňa 01.03.2016 a 15.03.2016.Vychádzajúc z uvedeného nebolo možné údajné ústne zmluvy o pôžičke uzavreté medzi žalobcom a žalovanou (dňa 26.06.2013, 20.08.2013, 03.10.2013 a 30.12.2013) v tomto smere považovať za platné právne úkony, resp. nebolo možné konštatovať, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah z týchto zmlúv o pôžičke. Podľa § 37 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 40 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. 25. V tejto súvislosti okresný súd konštatuje, že súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl.). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi a pod.) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, absencia podstatných náležitostí, nespôsobilosť subjektu, rozpor so zákonom a pod.). Naviac súd dodáva, že vo všetkých prípadoch neplatnosti právnych úkonov, ktoré nie sú uvedené v ust. § 40a OZ, ide o absolútnu neplatnosť.
26. Na základe uvedeného súd posúdil údajné ústne zmluvy o pôžičke (zo dňa 18.06.2013, 26.06.2013, 20.08.2013, 03.10.2013 a 30.12.2013) v dôsledku absencie obligatórnej náležitosti vyžadovanej zákonom, a to dohody o povinnosti vrátiť predmet pôžičky a čas vrátenia predmetu pôžičky, a teda v
dôsledku neurčitosti, ako aj v dôsledku nedodržania formy (nedodržanie podstatných náležitostí) týchto zmlúv, ako absolútne neplatné právne úkony.
27. Na druhej strane súd vyhodnocoval aj obranu žalovanej, že finančné prostriedky jej boli žalobcom poskytnuté ako odmena za vykonanú prácu za nepreukázanú a ničím nepodloženú. Z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 06.02.2013 uzatvorenej medzi žalobcom ako živnostníkom (Trade engineering) a žalovanou nevyplýva, že by si žalobca so žalovanou dohodli odmeňovanie za prácu okrem mzdy aj formou vyplácania odmien. Z vykonaného dokazovania je naviac zrejmé, že u žalobcu ako živnostníka nebola prijatá žiadna interná smernica zamestnávateľa, ktorá by upravovala konkrétny vzorec pre výpočet prémií pre zamestnancov určený objektívne merateľnými kritériami, pri existencii ktorej by mala žalovaná pri splnení predpokladov priamy nárok na odmeny a rozhodnutie žalobcu by bolo svojou povahou len deklaratórne. Z vykonaného dokazovania ani nevyplýva, že by žalobca rozhodol o priznaní odmien žalovanej, resp. že by mu vznikla povinnosť odmeny žalovanej vyplatiť, keďže by sa pri neexistencii internej smernice jednalo len o nenárokovateľnú zložku mzdy a rozhodnutie žalobcu by malo konštitutívne účinky. Naviac žalovaná ani nepreukázala z akého konkrétneho dôvodu by jej mal žalobca takto vysoké pracovné odmeny vo výške 13 000 eur v priebehu mesiaca jún až december 2013 vyplatiť, t.j. akou mierou sa podieľala na podnikaní žalobcu, aby žalobca rozhodol o tak vysokej pracovnej odmene, naviac pri dojednanej mzde 340 eur mesačne. Na tomto mieste súd poznamenáva, že finančné prostriedky boli žalovanej vyplácane v období od 26.06.2013 do 31.12.2013, pričom žalovaná bola u žalobcu ako živnostníka zamestnaná do 31.03.2013. Avizovaný dodatok o predĺžení pracovnej zmluvy nebol v konaní preukázaný, resp. súdu doložený. Ani predvolaná svedkyňa U. N.Á., účtovníčka žalobcu ako živnostníka, nemala vedomosť o udelení pracovnej odmeny žalovanej. Žalovaná relevantným spôsobom nepreukázala, že by pre žalobcu vykonávala náročnú, odbornú a kvalifikovanú prácu, že by ho zastupovala pri obchodných rokovaniach, tlmočila, či dojednávala dôležité zákazky, z ktorých by plynul pre žalobcu zisk, a ktorá by žalovanej odôvodňovala vyplácanie takto vysokých pracovných odmien. Žalovaná neuviedla jediný konkrétny obchodný kontrakt, ktorý pre žalobcu v rámci svojej pracovnej činnosti u žalobcu v roku 2013 uzatvorila, resp. podieľala sa na jeho dojednaní. Uvedené nevyplýva ani zo svedeckej výpovede svedka H.. Okresný súd má naviac za to, že pracovné odmeny ako zložka mzdy by mali byť zaznamenané aj v mzdových, či účtovných dokladoch zamestnávateľa. Žiadne takéto listinné dôkazy však súdu v rámci dokazovania predložené zo strany žalovanej neboli, v tomto smere dokazovanie žalovaná ani nenavrhla vykonať. Vo vzťahu k pracovnej zmluve medzi spoločnosťou Slovligna, s.r.o. a žalovanou zo dňa 24.02.2015 okresný súd uvádza, že na túto pri rozhodovaní vo veci samej neprihliadal, nakoľko táto časovo absolútne nespadá do rozhodného času poskytovania finančných prostriedkov a zároveň sa jedná o právny vzťah založený medzi inými zmluvnými stranami ako stranami sporu. Túto pracovnú zmluvu vyhodnotil okresný súd ako dôkaz k veci smej bez právnej relevancie. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že finančné prostriedky jej žalobca poskytol ako dar, či ospravedlnenie, k tomuto súd uvádza, že žalovaná obranu v tomto smere uplatnila až na pojednávaní uskutočnenom dňa 10.04.2017. Do tohto pojednávania v rámci postupu podľa § 167 CSP žalovaná svoju obranu založila vyslovene a jedine len na tvrdení, že finančné prostriedky jej zo strany žalobcu boli vyplatené ako pracovná odmena. Preto sa táto následná obrana žalovanej javí súdu ako účelová, prispôsobovaná vykonávanému dokazovaniu a priebehu konania. Zároveň však súd dodáva, že žalovaná nepreukázala svoje skutkové tvrdenia ani vo vzťahu k daru zo strany žalobcu. K uvedenému tvrdeniu nepredložila žiadne relevantné dôkazy. Len samotné tvrdenie, že žalobca žalovanú sporadicky obdaroval vecnými darmi, ešte nepreukazuje vôľu žalobcu darovať žalovanej aj predmetné finančné prostriedky. Pokiaľ ide o výpoveď svedka H. Y., tento pred súdom nevedel presne obzrejmiť, resp. definovať titul poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej zo strany žalobcu. Poskytnutie finančných prostriedkov žalobcu žalovanej podmieňoval, nielen pracovnou odmenou, ale aj darom, či ospravedlnením zo strany žalobcu. Avšak súdu už ďalej neuviedol konkrétnu pracovnú činnosť, na základe ktorej mala byť žalovanej poskytnutá zo strany žalobcu pracovná odmena, ani neuviedol, konkrétny obchod, či zákazku, ktorú žalobca v súčinnosti so žalovanou zrealizoval. Vo všeobecnosti sa vyjadroval aj vo vzťahu k obrane titulom daru. Okresný súd má za to, že výpoveď tohto svedka hodnoverne nepotvrdila obranu žalovanej. Naviac súd vyhodnotil výpoveď tohto svedka vzhľadom na rodinné väzby so žalovanou ako nevierohodnú, pričom súd poukazuje aj na možnú existenciu dlhu svedka voči žalobcovi, resp. spoločnosti Slovligna, s.r.o., v ktorej je žalobca jediným spoločníkom a zároveň konateľom (č.l. 83 spisu), ktorá skutočnosť by mohla vplývať na jeho svedeckú výpoveď. Ani predložená mailová komunikácia medzi stranami sporu nepreukazuje poskytnutie finančných prostriedkov žalovanej ako odmenu za prácu, či dar. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že
žalovaná neuniesla dôkazné bremeno k tvrdeniam ohľadne poskytnutia finančných prostriedkov titulom pracovnej odmeny, daru, či ospravedlnenia zo strany žalobcu.
28. Ani jedna strana sporu tak hodnoverne nepreukázala dôvod poskytnutého plnenia. Vykonaným dokazovaním však bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky vo výške 8 000 eur, a to dňa 26.06.2013 vo výške 5 000 eur, zo dňa 20.08.2013 vo výške 2 000 eur, zo dňa 03.10.2013 vo výške 300 eur a zo dňa 30.12.2013 vo výške 700 eur. Pokiaľ súd však dospel k záveru, že ani jedna strana nevedela hodnoverne preukázať dôvod tohto plnenia, keď v konaní nebol preukázaný právny titul poskytnutia finančných prostriedkov, resp. nebolo preukázané, že žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky titulom zmlúv o pôžičke a nepreukázal ani iný právny dôvod a zároveň ani žalovanou nebol preukázaný titul poskytnutia finančných prostriedkov formou pracovnej odmeny, daru, či ospravedlnenia, okresný súd má za to, že žalobca plnil žalovanej bez právneho dôvodu, resp. v zmysle vyššie uvedeného na základe neplatného právneho úkonu (§ 451 OZ). Na strane žalovanej tak došlo na úkor žalobcu k bezdôvodnému obohateniu.
Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia s premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
29. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (BO) je právom majetkovým, ktoré v súlade s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia Občiansky zákonník upravuje subjektívnu, ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.
30. Subjektívna premlčacia doba je upravená v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka - začiatok jej plynutia sa odvíja od okamihu, kedy sa oprávnený z BO dozvedel, že došlo k BO a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. Premlčacie doby (tak subjektívna ako aj objektívna) pri BO začínajú spravidla plynúť rôzne - v závislosti od druhu BO.
31. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu (§ 452), ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil. Ak ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu (§ 452), treba rozlišovať prípady relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo. Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu, resp. od poskytnutia plnenia na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu resp. vtedy, keď na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie.(napr. ÚS sp. zn. III. ÚS 158/99: „Ak je právny úkon neplatný od samého počiatku (absolútna neplatnosť), tak akékoľvek plnenie na jeho základe poskytnuté je od tohto okamihu
plnením z neplatného právneho úkonu, t.j. bezdôvodným obohatením a týmto okamžikom začína plynúť objektívna lehota na jeho vydanie.“) Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011, podľa ktorého tam vysloveného právneho záveru oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne preukázateľne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
32. Vychádzajúc z uvedeného súd vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania nemohol podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať žalobcovi uplatnený nárok v sume 8 000 eur predstavujúci poskytnuté finančné prostriedky dňa 26.06.2013 vo výške 5 000 eur, zo dňa 20.08.2013 vo výške 2 000 eur, zo dňa 03.10.2013 vo výške 300 eur a zo dňa 30.12.2013 vo výške 700 eur, ktorých zaplatenia sa žalobca od žalovanej domáhal, pretože tento nárok je premlčaný.
33. V súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovanou bolo potrebné posudzovať premlčanie nároku žalobcu vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe tak, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť pri sume 5 000 eur dňa 27.06.2013 (nasledujúci deň po poskytnutí uvedenej sumy na účet žalovanej) a uplynula 27.06.2015, pri sume 2 000 eur dňa 21.08.2013 a uplynula dňa 21.08.2015, pri sume 300 eur dňa 04.10.2013 a uplynula dňa 04.10.2015 a pri sume 700 eur dňa 31.12.2013 a uplynula dňa 31.12.2015, teda uplynutím dvoch rokov. Okresný súd považuje pre úplnosť dôvodov tohto rozhodnutia za potrebné uviesť, že márne by uplynula aj lehota vo vzťahu k hotovostnej pôžičke 5 000 eur (ak by aj vykonaným dokazovaním bolo preukázané odovzdanie hotovosti) údajne poskytnutej dňa 18.06.2013, a to dňa 19.06.2015.
34. Okresný súd má vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne závery za to, že žalobca už v čase poskytnutia jednotlivých finančných plnení (18.06.2013, 26.03.2013, 20.08.2013, 03.10.2013 a 30.12.2013) mal vedomosť o tom, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Ak teda žalobca podal žalobu na súde až dňa 15.06.2016 uplatnil svoj nárok na zaplatenie tejto sumy po uplynutí premlčacej doby, a pretože žalovaná vzniesla právne relevantným spôsobom námietku premlčania odvolací súd nemohol premlčané právo žalobcovi priznať.
35. Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd žalobu žalobcu zamietol.
36. V závere súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Z uvedeného dôvodu sa súd zaoberal len podstatnými námietkami vo vzťahu k prejednávanej veci, ktoré považoval z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci za relevantné. Nepovažoval za nevyhnutné sa bližšie zaoberať všetkými uvádzanými dôvodmi, či namietanými skutočnosťami stranami sporu.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 37. Žalovaná bola v konaní úspešná v plnom rozsahu (100%), preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, že žalovaná ma nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania voči žalobcovi.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.