Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-341-2016.pdf
PDF · 124.92 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/341/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zastúpený: Havel, Holásek & Partners s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanej: I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X. C. XXX/XX, E., o zaplatenie 610,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 12C/45/2014 - 73 zo dňa 27. októbra 2015, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd I. inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 610,64 eur s príslušenstvom, titulom nesplateného úveru, ktorý žalovanej poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s., (ďalej len SLSP, a.s.) na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0284463866 zo dňa 12.05.2006. Žalobca uviedol, že predmetnú pohľadávku voči žalovanej nadobudol na základe zmlúv o postúpení pohľadávok zo dňa 21.10.2010, ktorou SLSP, a.s., postúpila predmetnú pohľadávku voči žalovanej na právneho zástupcu žalobcu a právny zástupca žalobcu následne zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 01.12.2010, pohľadávku postúpil na samotného žalobcu. Oznámenie o postúpení pohľadávky oznámila SLSP, a.s. žalovanej písomne, doporučeným listom zo dňa 12.11.2010.
2. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to najmä: zmluvou o splátkovom úvere č. 0284463866 zo dňa 12.05.2006 vrátane všeobecných obchodných podmienok SLSP, a.s., oznámeniami o postúpení pohľadávky zo dňa 12.11.2010 a zo dňa 03.01.2011. Z vykonaného dokazovania má súd jednoznačne preukázané, že právny predchodca žalobcu (banka) uzavrel s žalovanou zmluvu o splátkovom úvere. Uvedenú zmluvu banka uzatvárala v rámci svojej obchodnej resp. podnikateľskej činnosti a odporkyňa pri uzavretí zmluvy vystupovala ako fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Svojou povahou preto ide o zmluvu spotrebiteľskú resp. o spotrebiteľský úverový vzťah. Na základe úverového vzťahu medzi bankou a fyzickou osobou - spotrebiteľom, banka poskytla odporkyni úver, ktorý podlieha aj úprave zák. č. 258/2001 Z. z., a to aj s poukazom na § 1 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. Súd vyhodnotil daný úverového vzťah ako spotrebiteľský právny vzťah, ktorý je potrebné posudzovať v režime Občianskeho zákonníka, ale aj predpisov špeciálnej úpravy najmä zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a zákona o ochrane spotrebiteľa. Právny vzťah založený predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, tak súd posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), keďže túto zmluvu uzavrel právny predchodca navrhovateľa ako veriteľ resp. dodávateľ,
ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti s odporkyňou - fyzickou osobou ako spotrebiteľom. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava (v tomto prípade zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako i § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) má prednosť pred všeobecnou (Obchodný zákonník) je nevyhnutné právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
3. V danom prípade je nesporné, že na žalobcu bola postúpená pohľadávka z bankového úveru, preto postúpenie pohľadávky z banky na „inú osobu“ a to aj osobu, ktorá nie je bankou bolo možné realizovať len v súlade s § 92 ods. 8, veta prvá Zákona o bankách v znení platnom do 31.03.2011, Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
4. Žalobca napriek výzve súdu nepreukázal, že zo strany banky, došlo k ukončeniu resp. výpovedi daného úverového vzťahu pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.10.2011, nakoľko takýto doklad súdu predložený nebol, pričom je zrejmé, že k postúpeniu došlo pred splatnosťou úveru t.j. pred 20.04.2011. Z výpisu z obchodného registra, ako i z úradnej činnosti je súdu známe, že navrhovateľ nie je držiteľom bankového povolenia v zmysle zákona o bankách, čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže spravovať takzvaný živý bankový úver, vrátane odstúpenia od zmluvy či vyhlásenia mimoriadnej splatnosti takého úveru. Žalobca relevantne nepreukázal, či, kedy a akým spôsobom bol úverový vzťah zo strany banky ukončený, čo znamená, že banka nemohla postúpiť žalobcovi ako nebankovému subjektu tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Zároveň žalobca nepreukázal súdu ani ďalší základný predpoklad platného postúpenia, spočívajúci v existencii písomnej výzvy banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní t.j. nepreukázal, že odporkyni bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy bola odporkyňa nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo len časti svojho peňažného záväzku. žalobca však v konaní nepreukázal, že jeho právny predchodca (banka) vyzval žalovanú na úhradu jej dlhu potom čo bola 90 kalendárnych dní v omeškaní s jeho splácaním a zároveň ani nepreukázal ukončenie predmetného úverového vzťahu zo strany banky. Neboli teda preukázané základné, zákonom vyžadované, predpoklady platného postúpenia predmetnej pohľadávky na navrhovateľa. Dôvodom zamietnutia návrh je preto nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa, ktorý nepreukázal platné nadobudnutie (postúpenie) predmetnej pohľadávky od banky. V konaní úspešná žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, preto jej súd ich náhradu ani nepriznal, nakoľko o náhrade trov konania súd rozhoduje iba na návrh (§ 151 ods. 1 OSP).
5. Odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. 12C/45/2014-73 zo dňa 27.10.2015 podal žalobca z dôvodu § 205 ods. 2 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, § 205 ods. 2 písm. d) OSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 205 ods. 2 písm. f) OSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v podanom odvolaní sa domnieval, že zaslanie písomnej výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou na postúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt, ktorý nie je bankou. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že „písomnou výzvou“ sa v zmysle Zákona o bankách nerozumie nejaká osobitná - špeciálna výzva upozorňujúca na možnosť postúpenia pohľadávky, ale ide o „bežnú“ výzvu banky, upozorňujúcu dlžníkov na omeškanie s niektorou časťou svojho dlhu. Žalovaný bol v zásade v omeškaní už s treťou splátkou, ktorú nezaplatil riadne, včas a v dohodnutej výške a bolo mu spolu zaslaných 5 upomienok, ako to vyplýva jednak zo Špecifikácie žalovanej sumy zo dňa 25.04.2014 a taktiež z výpisu z účtu žalovaného, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Argumentácia prvoinštančného súdu spočíva v tvrdení, že žalobca by musel disponovať povolením na poskytovanie a správu nezosplatnených úverov. V tejto otázke dával žalobca do pozornosti stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 11.12.2013, ktoré zaslala Národná banka Slovenska OS Prešov s ohľadom na dopyt tohto súdu reagujúci na podobné tvrdenia. Zo stanoviska Národnej banky Slovenska je zrejmé, že takáto argumentácia prvoinštančného súdu nemá žiadnu relevanciu a oporu v platných zákonoch Slovenskej republiky. Žalobca mal zato, že na platné uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.4.2011 boli splnené všetky zákonné
podmienky a rovnako boli zachované aj počas celého obdobia až do vyhlásenia splatnosti pohľadávky. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že v prípade existencie súhlasu klienta (žalovaného) s postúpením pohľadávky sa nebude na vzniknutý právny vzťah aplikovať ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na znenie § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len OZ). Na komentár k Občianskemu zákonníku Prof. JUDr. Peter Vojčík, Csc. a kol. „... keď zákona hovorí o práve postúpiť pohľadávku myslí sa tým, právo postúpiť celý záväzok dlžníka (pohľadávka = splatný aj nesplatný záväzok dlžníka) a to tú pohľadávku, ktorá zodpovedá peňažnému záväzku s ktorým je dlžník v omeškaní.“ Ak zákonodarca v posudzovanom predpise uvádza: „Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe.“ Je túto vetu podľa názoru žalobcu nevyhnutné vykladať odlišným spôsobom ako to urobil prvoinštančný súd. Žalobca sa domnieval, že ak je dlžník v omeškaní s čo len časťou peňažného záväzku voči banke, môže banka postúpiť celú svoju pohľadávku, ktorá zodpovedá celému peňažnému záväzku dlžníka nie len jeho omeškanej časti a to aj bez súhlasu dlžníka. Právnemu názoru žalobcu zodpovedá aj tretia veta už citovaného § 92 ods. 8 ZOB: „Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka.“ (V zásade identické znenie obsahuje aj § 528 ods. 2 OZ: „Postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky doklady a poskytnúť všetky potrebné informácie, ktoré sa týkajú postúpenej pohľadávky“). Nakoľko je banka povinná odovzdať postupníkovi dokumentáciu o záväzkovom vzťahu (zmluva, dodatky, výpis z účtu) na základe ktorého pohľadávka vznikla, ak by bolo možné postupovať iba jednotlivé splatné splátky a ich príslušenstvo, ako chybne uvádza prvoinštančný súd, postúpenie iba časti pohľadávky by stratilo ekonomický zmysel. Samotnej banke by k ešte nesplatnej časti pohľadávky chýbali originály zmluvných podkladov a pohľadávka by sa v tejto časti stala pre banku nevymáhateľnou. Úmyslom zákonodarcu rozhodne nemohlo byť navodenie stavu, za ktorého má dlžník v jednom momente dvoch, prípadne aj viacerých veriteľov k pohľadávke z jedného právneho základu (úverová zmluva). Argumentom ad absurdum by sme potom mohli dospieť k situácii, že by banka mohla odpredávať iba premlčané splátky a ich príslušenstvo (v zmysle právneho názoru prvoinštančného súdu) a to každých 91 dní, vždy inému subjektu. Vo výsledku by tak mohol mať dlžník niekoľko desiatok veriteľov (ergo potenciálnych súdnych konaní) a to všetko z jediného dlhu. Žalovaný s postúpením pohľadávky súhlasil, čo jednoznačne vyplýva z článku 19.16 Všeobecných obchodných podmienok zo dňa 01.08.2002 v účinnom znení ku dňu 01.02.2010 (ďalej len „VOP“): „Klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, a to bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, splatní, nesplatné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči klientovi. Z vyššie uvedeného jednoznačne nevyplýva, že by predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Právny predchodca žalobcu spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala žalovaného na úhradu záväzku a to listom zo dňa 12.11.2010 Oznámenie o postúpení pohľadávky. Žalovaný, tak ako to preukazuje doručenka, ktorá je súčasťou súdneho spisu, prevzatá dňa 09.12.2010. Žalobca má v súlade s vyššie uvedeným za to, že z listinných dôkazov ktoré boli pripojené k žalobe zo dňa 22.11.2011 je dostatočne preukázané, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala žalovaného na úhradu záväzku. Žalobca poukazuje aj na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto oblasti konkrétne rozsudok R119/2003 a taktiež na článok doc. JUDr. Kristiána Csacha PhD., LL.M. Žalobca tiež poukazuje na systematický výklad § 92 Zákona o bankách. § 91 Zákona o bankách upravuje výlučne náležitosti bankového tajomstva. V zásade možno zhrnúť, že § 91 Zákona o bankách upravuje predmet bankového tajomstva a možnosti jeho vyzradenia orgánom verejnej moci. Žalobca je presvedčený, že z umiestnenia a obsahu § 92 v Zákone o bankách a jeho jednotlivých odsekov je zrejmé, že jeho účelom je ochrana bankového tajomstva a možnosti jeho vyzradenia orgánom verejnej moci, prípadne súkromnoprávnym subjektom. Neupravuje teda možnosť postúpenia pohľadávky bankou, ale práve možnosť vyzradiť bankové tajomstvo pri posúdení pohľadávky bankou, ktoré zákon explicitne predpoklad. Nárok žalobcu je dôvodný v plnom rozsahu. Žalobca navrhuje, aby mu odvolací súd priznal náhradu tak trov prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uplatňuje si náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní pozostávajúcu z týchto položiek: 1. odmena za úkon právnej služby - podanie odvolania v sume 39,84 eur; 2. náhrady hotových výdavkov za vyššie uvedený úkon právnej služby uvedený v bode (i) a to v sume 8,39 eur; 3. odmena a náhrada podľa vyššie uvedených bodov (i) a (ii) t.j. 48,23 eur zvýšené o 20% zodpovedajúce sadzbe dane z pridanej hodnoty, nakoľko právny zástupca žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, t.j. 57,88 eur.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že vo veci samej a v časti náhrady trov konania žalovaného odvolaniu nemožno priznať odvolaniu úspech, čiastočne iba v časti náhrady trov konania Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov.
7. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 12.05.2006 uzavrela SLSP, a.s. (ďalej len banka) ako veriteľ s odporkyňou ako dlžníkom zmluvu o splátkovom úvere č. 0284463866, na základe ktorej banka poskytla odporkyni úver vo výške 1.327,76 eur (40.000 Sk), ktorý bol úročený úrokovou sadzbou vo výške 17,70 % ročne. Žalovaná sa zaviazala uvedený úver splácať v 59. mesačných splátkach po 35,92 eur (1.082 Sk) vždy k 20-temu dňu v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná 20.06.2006 a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 20.04.2011. Písomným oznámením zo dňa 12.11.2010, ktoré bolo podľa fotokópie doručenky, doručené odporkyni dňa 09.12.2010, SLSP, a.s. oznámila odporkyni, že pohľadávku vzniknutú na základe vyššie špecifikovanej úverovej zmluvy na postupníka Havel &l Holásek s.r.o. K uvedenému postúpeniu tak došlo pred splatnosťou predmetného úveru t.j. pred 20.04.2011. Písomným oznámením zo dňa 03.01.2011 oznámila spoločnosť Havel & Holásek s.r.o. odporkyni že predmetnú pohľadávku postúpila na spoločnosť CASH COLLECTORS SK s.r.o. (t.j. žalobcu). Uvedené oznámenie bolo odporkyni doručené dňa 28.01.2011.
8. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
9. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/192/2004).
10. Súd prvej inštancie zároveň dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa SLSP, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.
11. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
12. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
13. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.
14. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., bol postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (aktuálne § 132 ods. 1CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
15. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka SLSP, a.s. voči žalovanému postúpená naňho 21.10.2011 , boli
tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania (s časťou záväzku, keďže nedošlo zo strany Tatra banky k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo vypovedaniu zmluvy), nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol.
16. V zmysle § 120 ods. 1 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
17. V zmysle § 132 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie, dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
18. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.
19. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP (aktuálne § 191 ods. 1 CSP) je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
20. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6Cdo/51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. 6Cdo/153/2011).
21. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.
22. Odvolací súd má teda za to, že žalobca na základe vyššie uvedeného nezvládol dôkazného bremeno a nepreukázal aktívnu legitimáciu na priznanie ním uplatneného nároku. Pretože bol žalobca neúspešný bolo tiež správne rozhodnuté v zmysle ust. § 142 ods. 1 OSP o náhrade trov konania a inak úspešnej žalovanej, ktorej trovy nevznikli a ani si ich neuplatnila ich náhradu súd nepriznal.
23. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, preto vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené vo veci samej a v časti náhrady trov konania žalovanej odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 2 CSP potvrdil.
24. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. O jej výške rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
25. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).