Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_4To-36-2016.pdf
PDF · 167.48 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/36/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.05.2017, v trestnej veci obžalovaného M. H. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a iné o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 09.06.2016, sp. zn. 1T 89/14, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. Obžalovaného M. H., nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom S. B. XXXX/XX
u z n á v a v i n n ý m , ž e
- v období najmenej od konca roka XXXX až dňa XX.XX.XXXX, kedy bol obmedzený na osobnej slobode, v byte na L. B. č. XXXX/XX v S., ako aj na iných miestach, svojej manželke V. H. z S. opakovane spôsoboval fyzické aj psychické utrpenie, a to takým spôsobom, že ju bil, vulgárne jej nadával, vyhrážal sa jej bitkou, ponižoval ju aj pred maloletými dcérami, vyvolával u nej pocit strachu a stresu, ponižovaním a zastrašovaním si vynucoval poslušnosť a pohlavný styk, naposledy dňa XX.XX.XXXX vo večerných hodinách, keď sa vrátil domov v podnapitom stave, vulgárnym nadávaním, ponižovaním a vyhrážkami jej spôsoboval psychické utrpenie, kde menovaná sa zo strachu pred obvineným uzamkla na toalete v byte, teda k fyzickému napadnutiu osôb nedošlo, čím takýmto konaním jej po dlhší čas spôsoboval fyzické a psychické utrpenie,
t e d a
- týral blízku osobu spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie bitím, údermi, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozilo jej fyzické alebo psychické zdravie a takého konania sa dopustil závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
čím spáchal
- zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. účinného do 31.12.2015.
z a to mu u k l a d á
Podľa § 208 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. ho pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného M. H. vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
- v období najmenej od konca roka XXXX až dňa XX.XX.XXXX, kedy bol obmedzený na osobnej slobode, v byte na L. B. č. XXXX/XX, v S. ako aj na iných miestach, svojej manželke V. H. z S. opakovane spôsoboval fyzické aj psychické utrpenie a to takým spôsobom, že ju bil, vulgárne jej nadával, vyhrážal sa jej bitkou, ponižoval ju aj pred maloletými dcérami, vyvolával u nej pocit strachu a stresu, ponižovaním a zastrašovaním si vynucoval poslušnosť a pohlavný styk, naposledy dňa XX.XX.XXXX vo večerných hodinách, keď sa vrátil domov v podnapitom stave, vulgárnym nadávaním, ponižovaním a vyhrážkami jej spôsoboval psychické utrpenie, kde menovaná sa zo strachu pred obvineným uzamkla na toalete v byte, teda k fyzickému napadnutiu osôb nedošlo, čím takýmto konaním jej po dlhší čas spôsoboval fyzické a psychické utrpenie.
Za to mu uložil podľa § 208 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 46 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním, prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil. V písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že mu spáchanie zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. nebolo preukázané, skutok uvedený tak v obžalobe, ako aj vo výrokovej časti napadnutého rozsudku nemá, podľa jeho názoru, oporu vo vykonanom dokazovaní, navyše prvostupňový súd rozhodol na podklade nezákonných dôkazov. Vyčítal súdu prvého stupňa, že oprel svoje rozhodnutie najmä o obsah výpovede svedkyne - poškodenej V. H. z prípravného konania zo dňa XX.XX.XXXX, hoci táto výpoveď bola v podstatnom rozpore s výpoveďou svedkyne na hlavnom pojednávaní dňa XX.XX.XXXX za situácie, že poškodená nedokázala rozpory vo svojich výpovediach vysvetliť, napriek tomu prvostupňový súd považoval skoršiu výpoveď poškodenej za hodnovernú. Opodstatnené pochybnosti o hodnovernosti výpovede poškodenej vyvodzoval odvolateľ aj zo skutočnosti, že poškodená bezprostredne po tom, čo bol on (obžalovaný) vzatý do väzby, iniciovala tri súdne konania, vrátane konania o rozvod manželstva, ktorý poškodená pôvodne odôvodňovala tými istými skutkovými okolnosťami, na ktorých je založené aj trestné stíhanie v prejednávanej veci, ba dokonca k nemu priložila aj znalecký posudok č. 10/2014, vypracovaný W.. V. A., avšak neskôr navrhla, aby súd na tieto dôvody neprihliadal a manželstvo rozviedol z dôvodu, že neplní svoju spoločenskú funkciu, a preto že sa s ním (obžalovaným) citovo odcudzili. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, že mu nebolo umožnené poškodenú opätovne vypočuť, súd prvého stupňa jeho návrh v tomto smere zamietol s poukazom na zásadu primeranosti a s poukazom na správu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, podľa ktorej poškodená veľmi ťažko znášala zdĺhavý priebeh konania o rozvod manželstva, ktorý mal byť ním (obžalovaným) účelovo predlžovaný. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, že využívanie zákonných práv v civilnom konaní mu nemôže byť v trestnom konaní pričítané na jeho neprospech, preto zamietnutím jeho návrhu zo strany súdu došlo k porušeniu jeho ústavného práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces. V ďalšom odvolateľ vyčítal prvostupňovému súdu hypotetickú úvahu, že zdravotné ťažkosti poškodenej na hlavnom pojednávaní (náhla strata vedomia) súvisia s prejednávanou vecou, keďže tieto zdravotné problémy môžu mať úplne iný pôvod, ale podľa názoru obhajoby nasvedčujú u poškodenej existencii pochybností v súvislosti s jej schopnosťou správne vnímať a vypovedať o
udalostiach, ktoré sú predmetom trestného konania. Výpoveď poškodenej považoval odvolateľ za spochybnenú aj výpoveďami bezprostredných susedov a známych, ktorí aj keď poškodenú poznali, žiadne známky týrania na nej nespozorovali, a taktiež aj výpoveďami jej súrodencov, keďže poškodená vo svojej výpovedi uvádzala, že súrodenci k nim nechodili na návštevu, pretože párkrát prišli, ale potom, keď videli ako je to u nich, tak prestali, pritom sestra poškodenej, svedkyňa V. X., na hlavnom pojednávaní dňa 16.10.2014 uviedla, že domácnosť poškodenej navštevovala posledných 10 rokov veľmi často, až posledný polrok, než celá táto záležitosť vypukla, chodila menej, z výpovede brata poškodenej - svedka F. E. na hlavnom pojednávaní z toho istého dňa vyplynulo, že po dobu viacerých rokov sa zdržiaval pracovne mimo S. aj mimo B. a z výpovede matky poškodenej - svedkyne V. E. na hlavnom pojednávaní z toho istého dňa vyplynulo, že ďalšia sestra poškodenej P. M. žije v K.. Z výpovedí týchto svedkov potom odvolateľ vyvodil záver, že poškodená vo svojej výpovedi dňa 24.02.2014 vedome klamala. V podanom odvolaní odvolateľ ďalej pripustil fyzický útok z jeho strany na poškodenú ešte v roku XXXX, avšak následné tri roky života s ním (obžalovaným) poškodená sama označila ako pohodové a nepoprel ani fyzický útok na poškodenú dňa 14.01.2014, tieto konania by ale, podľa názoru obhajoby, mohli byť posúdené maximálne ako priestupky proti občianskemu spolunažívaniu. V ďalšom odvolateľ namietal, že konanie zo dňa 05.02.2014 mu nebolo žiadnym relevantným spôsobom preukázané, taktiež mu nebola preukázaná jeho závislosť na alkohole a ani sklony k agresívnemu správaniu, či motív jeho konania. Odvolateľ ďalej poukázal na výpovede pedagogických pracovníkov, ktorí vyučovali maloleté deti H., a ktorí s poškodenou pravidelne prichádzali do osobného styku, pritom žiadne známky fyzického násilia, či psychického utrpenia na poškodenej nespozorovali a taktiež nespozorovali žiadne zmeny v správaní maloletých detí, pritom ide o skúsených pedagógov, ktorí by si zmeny v správaní sa maloletých detí v dôsledku nezdravého rodinného prostredia museli všimnúť, naopak, deti boli smutnejšie a letargickejšie po tom, čo obžalovaný bol vzatý do väzby. V tomto smere poukázal odvolateľ aj na vyjadrenie prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý vyjadril prekvapenie nad tým, že maloleté deti sa so svojimi problémami učiteľkám nezverili. Tieto pochybnosti mal prvostupňový súd, podľa názoru odvolateľa, vyhodnotiť v prospech obžalovaného v zmysle základnej zásady trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“. Odvolateľ ďalej vyjadril názor, že spomínanými výpoveďami pedagogických pracovníkov boli zároveň spochybnené aj výpovede maloletých detí H. z prípravného konania, ako aj skutočnosti uvádzané v aktuálnej správe Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. V ďalšom odvolateľ vyjadril pochybnosti o jednoznačných záveroch znalkyne W.. V. A., vyjadrených v jej znaleckom posudku č. 10/2014, poukazujúc pritom na rozporné vyjadrenia poškodenej, ktorá pri prvotnom výsluchu dňa 04.02.2014 jednoznačne poprela, že by bola niekedy na psychologickom vyšetrení, následne potom počas znaleckého psychologického vyšetrenia dňa 03.04.2014 už pripustila, že psychologicky vyšetrená bola, avšak nevedela uviesť s akým záverom, poukazujúc ďalej aj na prepúšťaciu správu z hospitalizácie poškodenej, z ktorej vyplýva, že dňa 04.10.2006 poškodená psychologicky aj psychiatricky vyšetrená bola, pričom psychologickým vyšetrením bola u nej zistená aj prítomnosť traumatických zážitkov z detstva a poukazujúc potom ešte aj na výpoveď samotnej poškodenej zo dňa 24.02.2014, kedy uviedla, že keď dospievala, stalo sa, že otec na ňu položil ruku, na výpoveď brata poškodenej - svedka F. E., z ktorej vyplynulo, že ich otec výchovu poškodenej nezvládol, mal s ňou zlý vzťah, bol veľmi prísny, udrel aj poškodenú aj ich a nakoniec poukazujúc aj na výpoveď svedkyne P. R. zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorej vyplýva, že v rodine poškodenej boli určité problémy. Z uvedeného potom odvolateľ vyvodil záver, že ešte v roku 2006 u poškodenej pretrvávali traumatické zážitky z detstva, a preto nie je možné bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že psychické ťažkosti poškodenej sú v priamej a príčinnej súvislosti s udalosťami, ktoré sú predmetom trestného konania tak, ako to uvádza vo svojom znaleckom posudku spomínaná znalkyňa. Nie je možné preto, podľa názoru obhajoby, vylúčiť ani tú skutočnosť, že poškodená ešte v súčasnosti pod vplyvom traumatických zážitkov z detstva vypovedá účelovo, skreslene alebo nepravdivo. Na tomto podklade považoval potom odvolateľ za opodstatnené aj vyšetrenie duševného stavu poškodenej, čo ale bolo odmietnuté už v prípravnom konaní a za chybu dokazovania považoval aj tú skutočnosť, že znalkyňa si ako podklad k vypracovaniu znaleckého posudku nezabezpečila zdravotnú dokumentáciu poškodenej. Z uvedeného potom ešte odvolateľ vyvodil pochybnosti o nezaujatosti, odbornosti a úplnosti vo veci vypracovaného spomínaného znaleckého posudku. Navyše odvolateľ považoval znalecký posudok vypracovaný W.. V. A. za dôkaz nezákonný, a to z toho dôvodu, že je založený jednak na výpovedi poškodenej V. H. zo dňa 06.02.2014, ktorý ale bol dôkazom nezákonným, keďže bol realizovaný bez zákonného poučenia o možnosti odoprieť vypovedať podľa § 130 ods. 1 Tr. por., na čo poukázal aj sám prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, okrem toho zo zápisnice o výsluchu poškodenej zo spomínaného dňa je zrejmé, že znalkyňa mala byť prítomná iba pri čítaní a podpise tejto zápisnice, avšak z jej obsahu je zrejmé, že už v priebehu výsluchu kládla poškodenej otázky, navyše nie je zrejmé
ako sa znalkyňa dozvedela o termíne výsluchu poškodenej, ďalej zo zápisnice o spomínanom výsluchu poškodenej nie je ani zrejmé, či poškodenej pred jej výsluchom bolo oznámené uznesenie o pribratí znalca, a teda či poškodená (ne)využila svoje právo na podanie opravného prostriedku, a taktiež tento znalecký posudok bol založený na, podľa názoru odvolateľa, nezákonných výpovediach maloletých svedkýň K. H., C. H. a T. H., ktorým na začiatku ich výsluchu nebolo umožnené, aby súvisle popísali, čo všetko samé o veci vedia, teda tento výsluch bol zrealizovaný v rozpore s ust. § 132 ods. 1 Tr. por., keďže vyšetrovateľ priamo pristúpil ku kladeniu otázok, okrem toho znalecký posudok bol založený aj na, podľa názoru odvolateľa, nezákonnej výpovedi svedkyne mal. K. H. zo dňa 06.02.2014, keďže tento výsluch bol vykonaný bez toho, aby k nemu bol pribratý pedagóg, sociálny pracovník, psychológ alebo znalec, hoci takto postupovať ukladá orgánom činným v trestnom konaní ust. § 135 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti potom ešte odvolateľ vyčítal orgánom činným v trestnom konaní, že hoci uznesenie o pribratí znalca bolo vydané v ten istý deň ako mu bolo vznesené obvinenie, toto uznesenie (o pribratí znalca) mu doručené nebolo, čím mu bola odňatá možnosť podať proti nemu opravný prostriedok a tým bolo porušené jeho právo na obhajobu. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu, teda keďže znalecký posudok W.. V. A. bol založený na vyššie spomínaných nezákonných dôkazoch, ide o dôkaz absolútne neúčinný, nulitný. V tejto súvislosti za takto nulitné a neúčinné považoval odvolateľ aj znalecké posudky W.. Z. H., V.. F. E.-M. a V.. Z. V. a znalecký posudok W.. V. X., keďže všetky tieto znalecké posudky boli vypracované na podklade nezákonných výpovedí, či už maloletých detí K. H., C. H. a T. H., prípadne svedkyne - poškodenej V. H.. V podstate z týchto dôvodov odvolateľ navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a jeho spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil alebo alternatívne, aby krajský súd vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, prípadne aby vec postúpil inému orgánu na prejednanie ako priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.
Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a právnym záverom vyjadreným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, tak ako bol ustálený, sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný.
Ak aj obžalovaný spáchanie stíhaného skutku v celom rozsahu poprel, tvrdiac, že manželku nebil, neponižoval, vulgárne jej nenadával, ani ju nenútil k pohlavnému styku, pripustiac len dva fyzické útoky na jej osobu, a to ešte v roku 2003 a v januári 2014, pričom k prvému útoku malo dôjsť z dôvodu, že poškodená mu nenastavila budík, v dôsledku čoho on prišiel neskoro do práce, čo malo za následok jeho kárne napomenutie a zrážku z platu a v druhom prípade manželku udrel po ruke, pretože bol nahnevaný, keďže sestra manželky - svedkyňa V.u sa neustále miešala do ich manželstva, pripustiac ešte, že 05.02.2014 vyčítal poškodenej, že umiestnila sušiak s prádlom v kuchyni pod okno, pretože, podľa jeho názoru, mala prať v čase, keď je on dopoludnia v práci a deti v škole, a nie neskôr, pripustiac, že mu vadí, keď je manželka viac v Apoštolskej cirkvi, ktorou je členkou, než doma a veci, ktoré má zabezpečovať doma v domácnosti zabezpečené neboli, pripustiac taktiež, že jej nedovolil ísť na stretnutie kresťanskej skupinky, že jej zdôraznil, že mu vadí, že sestra poškodenej V. X. zavolala naňho políciu, že jej to nebude viac tolerovať a nech si spraví so sestrou poriadok a pripustiac taktiež, že niekedy musel v domácnosti zasiahnuť, pretože, podľa jeho názoru, manželka zapríčinila opakovane hádky s deťmi, avšak v mnohých situáciách manželka sama rešpektujúc ho ako hlavu rodiny žiadala, aby vyriešil ich vzájomný konflikt, tak niekedy tento konflikt riešil v prospech detí, niekedy v prospech manželky, a keď takýto konflikt riešil v prospech detí, manželka to zrejme považovala za ponižovanie, je však zo spáchania skutku, tak
ako ho súd prvého stupňa ustálil, usvedčovaný najmä výpoveďou poškodenej - svedkyne V. H. (teraz E.), v súlade s ktorou vyznievajú závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie týkajúce sa tak obžalovaného, ako aj poškodenej, a v súlade s ktorou vyznievajú aj výpovede maloletých detí, teda svedkýň K. H., C. H. a T. H., aj keď pri hodnotení výpovedí maloletých detí je potrebné postupovať opatrne, s ohľadom na závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie, vykonaného znalcom W.. V. X. a výpovede súrodencov poškodenej, svedkov V. X. a F. E..
Poškodená opakovane zhodne tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní potvrdila dlhodobé fyzické útoky zo strany obžalovaného, vulgárne nadávky z jeho strany, ponižovanie z jeho strany a taktiež nútenie k pohlavnému styku. Z jej výpovedí vyplýva, že prvé problémy v manželstve začali vznikať najneskôr v roku 2003, a to v súvislosti s požívaním alkoholických nápojov zo strany obžalovaného, keďže, podľa jej názoru, alkohol do manželstva nepatrí, k nezhodám dochádzalo raz, niekedy dvakrát za týždeň, popisovala, že bitky a facky síce neboli na dennom poriadku, stávalo sa to ale asi tak dvakrát za týždeň, obžalovaný jej vyčítal, že sa stretáva so svojou rodinou, pretože si myslel, že s nimi preberá ich manželský život, nie vždy súhlasil s tým, aby mohla ísť na bohoslužbu, pritom ona považovala za prirodzené, že sa môže sama rozhodnúť, či na bohoslužbu pôjde, alebo nie, avšak väčšinou obžalovaného, teda manžela, uposlúchla, uviedla, že hlavné slovo v rodinnom hospodárení mal manžel, ak si ona sama peniaze zobrala bez vedomia manžela, mala z toho zlý pocit, manžel ju kontroloval, predkladala mu bločky, z ktorých bolo zrejmé na čo peniaze minula, ak si kúpila nejakú drobnosť, manžel jej to vedel vyčítať, manžel jej vulgárne nadával, ponižoval ju slovami, že je sprostá, hlúpa, takto ju ponižoval aj pred dcérami, vadilo jej, že pokiaľ sa ich pohľady na výchovu detí nezhodli, tak to počuli aj deti, pritom manžel, teda obžalovaný, deťom viac dovoľoval, manžel jej vytýkal, že nebol dôsledne povysávaný koberec, trval na tom, aby prádlo bolo popraté predtým, než on príde domov, no ona to nedokázala zabezpečiť, manžel zvyšoval hlas aj vtedy, keď prišiel domov triezvy, v poslednom období odmietala intímny styk s obžalovaným, obžalovaný ale od nej pohlavný styk žiadal, jej to bolo nepríjemné, najmä vtedy, keď bol pod vplyvom alkoholu, aj mu to povedala, avšak manžel, obžalovaný, to považoval za povinnosť manželky, ona sa neskôr stala voči tomu už apatická, keď sa presťahovali do jednoizbového bytu, rozhodla sa, že nebude vyvolávať žiadne hádky ani konflikty, uzavrela sa do seba, proste to vzdala, pretože nevidela iné riešenie, medzi nimi viazla komunikácia, pociťovala veľkú neistotu a pociťovala to ako veľmi zlé, potvrdila, že 05.02.2014 obžalovaný prišiel opitý, rozčúlil sa, zo strachu odišla na toaletu, kde sa zamkla. Následne jej začal potom búchať na dvere, obžalovaný jej vulgárne nadával, väčšinou, keď prišiel opitý, tieto slová odzneli aj pred deťmi, ale väčšinou, keď boli v súkromí, to znamená, že dvere do ich izby boli zavreté.
Zo znaleckého posudku z odboru psychológia znalca W.. Z. H., ako aj z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, vyplynulo, že obžalovaný je osobou emočne nezrelou, náladovou, s narušenou schopnosťou sebaovládania, ktorý je menej tolerantný, má tendenciu presadzovať svoj názor bez rešpektovania mienky okolia. Obžalovaný je síce schopný správne vnímať, reprodukovať prežité udalosti, avšak psychologickým vyšetrením bola uňho zistená snaha skresľovať udalosti vo svoj prospech, keďže je vybavený dostatočnou intelektovou výbavou, aby dokázal popisovať danú situáciu tak, aby vyhovovala jeho potrebám. Znalec sa ďalej vyjadril, že obžalovaný má narušenú schopnosť sebaovládania, jeho správanie je situačne determinované a charakter trestného činu čiastočne zodpovedá osobnosti obžalovaného s ohľadom na jeho zistené osobnostné rysy, čo znalec vysvetlil tak, že pokiaľ nedôjde k situácii, ktorá je pre obžalovaného kritická, jeho osobnosť sa navonok prejavuje v poriadku, jeho intelekt je na takej úrovni, že je schopný korigovať svoje správanie a navonok voči okoliu pôsobiť ako vyrovnaná osobnosť. Charakter trestného činu potom zodpovedá osobnostným rysom obžalovaného v konfliktných situáciách, napríklad pri manželských konfliktoch, ktoré nie sú pod drobnohľadom okolia. Znalec ešte zdôraznil, že vo všobecnosti znalec sa síce oboznámi s predloženými dokladmi, s obsahom spisu, avšak závery, ktoré sú uvádzané v znaleckom posudku, sú výlučne závermi, ktoré vyplývajú zo záverov psychologického vyšetrenia.
Zo znaleckého posudku z odboru psychológia znalkyne W.. V. A., ako aj z jej výpovede na hlavnom pojednávaní, vyplynulo, že poškodená - svedkyňa V. H. (E.) je osobnosť s depresívnoúzkostným prežívaním, je pokojná, poddajná, umiernená, neagresívna, v sociálnom kontakte neistá, nerozhodná, submisívna, pôsobí zakríknuto a nesmelo, má znížené sebavedomie a sebahodnotenie, menej si verí, je schopná správne vnímať okolie a situácie, prežité okolnosti zapamätať si ich a následne ich aj adekvátne a neskreslene reprodukovať. U poškodenej znalkyňa nezistila tendenciu klamať, vypovedať účelovo, či skreslene, tendenčne, manipulatívne, a to ani v neprospech svojho manžela, obžalovaného M. H.. Podľa
názoru znalkyne spolužitie poškodenej s manželom malo na poškodenú vo všeobecnosti deštruktívny vplyv na jej život, viedlo k zníženiu sebavedomia, sebahodnotenia, kumulácie pocitu menejcennosti, stratila pocit istoty vo vlastné sily, stala sa riziková z nereagovania a pasívneho prispôsobovania sa diktátu manžela M. H.. Z psychologického hľadiska znalkyňa zistila u poškodenej syndróm psychicky, fyzicky, sexuálne, sociálne a ekonomicky týranej osoby. Znalkyňa ešte doplnila, že poškodená hovorila o svojich problémoch s otcom, zdôraznila ale, že ona (znalkyňa) posudzovala aktuálny psychický stav poškodenej k dátumu vyšetrenia, to znamená 03.04.2014. Nezistila, že by ňou (znalkyňou) uvádzané skutočnosti mali byť dávané do súvisu s tým, čo posudzovaná mohla prežiť v rannej mladosti, tie skutočnosti, tie okolnosti, ktoré predstavovali základy znaleckého posudku poškodená, podľa jej názoru, zažila počas trvania manželstva s obžalovaným. Uviedla ešte, že rodič má právo dieťa usmerniť možno aj tvrdším spôsobom, ale v partnerskom spolužití to tak nesmie byť. Po poukázaní na závery psychologického vyšetrenia, ktoré poškodená absolvovala 04.10.2006, kedy bola už osem rokov vydatá, a kedy psychológ konštatoval prítomnosť traumatických zážitkov z detstva, znalkyňa uviedla, že jej závery zodpovedajú aktuálnemu stavu poškodenej.
Z výpovedí maloletých dcér svedkýň K., C. a T. H. v podstate zhodne vyplynulo, že obžalovaný na poškodenú kričal, udrel ju, nadával jej vulgárne. Zo znaleckého posudku z odboru psychológia znalca W.. V. X. vyplynulo, že špecifická vierohodnosť u maloletých svedkýň je znížená, pretože u nich zistil snahu javiť sa v lepšom svetle, snahu skresľovať skutočnosti vo svoj prospech, pričom nemožno vylúčiť ani ovplyvnenie inou osobou, zistil že maloleté svedkyne sa nevedome pridržiavajú matkiných názorov a postojov, keďže otec saturoval viac materiálne potreby detí a matka viac napĺňala ich citové potreby.
Z výpovedí súrodencov poškodenej svedkov V. X. a F. E. vyplynulo, že aj keď obžalovaný pred nimi poškodenej nikdy vulgárne nenadával, ani ju fyzicky nenapádal, každopádne sa vo vzťahu k nej prejavoval dominantne a z výpovede svedkyne V. X. ešte vyplýva, že obžalovaný bol k poškodenej panovačný, autoritatívny, keď sa poškodená chcela zapojiť do rozhovoru, okríkol ju takým spôsobom, že jej to až bolo trápne, povedal jej (poškodenej), že „ty tomu nerozumieš, buď ticho, choď do kuchyne, tam je tvoje miesto“. Dominantné správanie zo strany obžalovaného postrehla aj svedkyňa V.. P. M.. A svedkyňa V.. R. B., učiteľka maloletých dcér obžalovaného a poškodenej uviedla, že poškodená sa jej javila čudne, akoby bola pod vplyvom niekoho iného, akoby nemala vlastný názor.
Tieto dôkazy potom vo svojom súhrne, podľa názoru krajského súdu, konanie obžalovaného popísané v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia spoľahlivo, bez dôvodných a rozumných pochybností preukazujú. Ani krajský súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by nemal poškodenej neveriť, poškodená na hlavnom pojednávaní vypovedala o živote s obžalovaným v podstatných rysoch zhodne tak, ako v prípravnom konaní a krajský súd v jej výpovedi na hlavnom pojednávaní nevzhliadol zásadné rozpory oproti jej výpovedi z prípravného konania, ktoré by jej tvrdenia spochybňovali, či vyvracali. Poškodená evidentne na hlavnom pojednávaní rozprávala iba stručnejšie, po prečítaní výpovede z prípravného konania jej pravdivosť potvrdila a určité rozpory vo svojej výpovedi odôvodnila zrozumiteľne, akceptovateľným, prijateľným spôsobom plynutím času, keď uviedla, že na hlavnom pojednávaní už rozpráva s odstupom času a na celú situáciu sa pozerá trošku ináč.
Navyše na tomto mieste sa žiada ešte uviesť, že nie všetky, akékoľvek rozpory majú automaticky za následok použitie jednej zo základných zásad trestného konania, a to „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ a v dôsledku jej použitia oslobodenie obžalovaného spod obžaloby prokurátora, ale len pochybnosti závažné, rozumné a odôvodnené, popri ktorých už zistený skutkový stav nemôže obstáť, čomu zodpovedá aj znenie ust. § 258 ods. 4 Tr. por. a § 264 ods. 1 Tr. por., ktoré vyjadrujú potrebu odstraňovať v rámci dokazovania v priebehu trestného konania rozpory nie akékoľvek ale len rozpory podstatné, ktoré predstavujú zmenu pôvodne tvrdených podstatných skutočností, a za ktoré nie je možné považovať len použitie aj keď nie absolútne zhodných ale obdobných výrazových prostriedkov, ktoré pôvodný zmysel tvrdení nemenia a rovnako tak za podstatné rozpory nie je možné považovať rozpory v nedôležitých detailoch, ktoré nemajú vplyv na priebeh skutkového deja, samozrejme za situácie, že v tom ktorom konkrétnom prípade nemajú vplyv na hodnovernosť prednesených tvrdení.
Pokiaľ poškodená na hlavnom pojednávaní (nie v prípravnom konaní) uvádzala, že tri roky, ktoré nasledovali po roku 2003, boli v podstate pohodové, k tomu je nutné uviesť, že na strane druhej poškodená uviedla, že už v tom čase vznikali hádky a problémy kvôli alkoholu, mohlo sa to stať raz aj dvakrát za týždeň, z výpovede poškodenej ďalej vyplynulo, že spolužitie s obžalovaným sa s
postupom rokov zhoršovalo a v poslednom čase už bolo neznesiteľné (hrozné), preto facky, ponižovanie, či vulgárne nadávky raz alebo dvakrát za týždeň zvlášť za situácie, keď k nim dochádzalo po dobu viac ako desať rokov považoval aj krajský súd za spôsobilé naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, aj keď poškodená pod dojmom neustáleho stupňovania sa agresívneho správania zo strany obžalovaného a pociťovania práve už posledného obdobia spolužitia s obžalovaným za neznesiteľné (hrozné), následne (na hlavnom pojednávaní) s odstupom času (ktorý strávila už bez obžalovaného) vyhodnotila počiatočné správanie sa obžalovaného ako nie až také závažné, ako tomu bolo na konci ich spoločného spolužitia.
Navyše ani podľa záverov psychologického znaleckého dokazovania niet dôvodu poškodenej neveriť, keďže táto podľa záverov už spomínaného znaleckého dokazovania nemá tendenciu klamať, účelovo vypovedať, vypovedať skreslene, tendenčne, manipulatívne, ale naopak je to obžalovaný, ktorý má snahu skresľovať udalosti vo svoj prospech, disponuje pritom dostatočnou intelektovou výbavou, aby dokázal popisovať danú situáciu tak, aby vyhovovala jeho potrebám, teda je to práve obžalovaný, ktorý je podľa záverov znaleckého psychologického dokazovania osobou, u ktorej je treba mať pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení.
Pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodenej nevyvoláva ani skutočnosť, že znalci psychiatri nezistili u obžalovaného závislosť na alkohole, či iných návykových látkach. Z výpovede poškodenej je totiž zrejmé, že táto neakceptuje v manželstve požívanie alkoholických nápojov vôbec, sám obžalovaný pripustil, že raz - dvakrát do mesiaca alkoholické nápoje požíval a aj z výpovedí svedkov, susedov, či známych, ako napr. J. B., V.. P. M., X. W., F. K. vyplynulo, že obžalovaného občas videli pod vplyvom alkoholu. Aj keď teda u obžalovaného nebola zistená závislosť od alkoholu, je zrejmé, že poškodená ani občasné požívanie alkoholických nápojov zo strany obžalovaného, čo už spomínaným vykonaným dokazovaním preukázané bolo, považovala za problém zásadného významu, keďže podľa jej názoru alkohol do manželstva nepatrí vôbec, preto, ako to už bolo vyššie uvedené, skutočnosť, že nebola u obžalovaného zistená závislosť na alkohole, nemá žiaden vplyv na pravdivosť tvrdení poškodenej.
Pokiaľ bolo obhajobou namietané, že tvrdenia poškodenej sú v rozpore s tvrdeniami jej súrodencov svedkov F. E., V. X., ale taktiež aj s tvrdeniami jej matky svedkyne V. E., ohľadom pobytu ďalšej sestry poškodenej P. M., týkajúce sa toho, ako často poškodenú navštevovali a z akého dôvodu ju navštevovať prestali, k tomu je potrebné uviesť, že aj keď naozaj určité rozpory v ich tvrdeniach existujú, v žiadnom prípade z nich nie je možné vyvodiť záver, že by poškodená vedome klamala, pretože frekvencia vzájomných návštev príbuzných sa s ohľadom na osobnostné, povahové črty jednotlivých osôb, ako aj okolností, za akých k návštevám dochádzalo, môže im javiť rozdielne, každá z týchto osôb ju môže vnímať iným spôsobom, a len z rozdielneho vnímania a vyhodnotenia počtu a významu vzájomných stykov medzi príbuznými nie je možné vyvodiť záver, že by poškodená klamala a taktiež len skutočnosť, že poškodená vnímala inú okolnosť ako dôvod, prečo ju príbuzní prestali navštevovať, než ako ho vnímali samotní príbuzní, o tom, že by poškodená klamala nesvedčí, keďže z iného subjektívneho vnímania určitej konkrétnej situácie nie je možné vyvodiť záver o snahe tejto osoby hovoriť pravdu, či naopak klamať.
Taktiež, pokiaľ bolo poškodenej vyčítané, že najprv návrh na rozvod odôvodnila v podstate takými istými skutkovými okolnosťami, aké sú prejednávané aj v trestnej veci a neskôr mala od takéhoto odôvodnenia návrhu na rozvod manželstva upustiť, k tomu je potrebné uviesť, že z pripojeného spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 19P 48/2014 a najmä zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.12.2015 vyplýva, že to bol práve zástupca odporcu, teda obžalovaného, ktorý na pojednávaní uviedol, že mal rozhovor nie s poškodenou, ale s jej právnou zástupkyňou a práve zástupca odporu, teda obžalovaného, požiadal o prerušenie pojednávania na čas 5 minút. Po prerušení pojednávania a počas jeho pokračovania to bola zástupkyňa navrhovateľky, ktorá žiadala, aby súd neprihliadal na pôvodné dôvody uvedené v návrhu na rozvod manželstva. Z toho je potom nutné vyvodiť, že to nebola poškodená, ktorá sa rozhodla zmeniť dôvody rozvodu manželstva, ale k zmene dôvodov došlo po vzájomnej porade medzi právnikmi, právnymi zástupcami tak obžalovaného, ako aj poškodenej, evidentne za účelom ľahšieho dosiahnutia rozvodu manželstva uvedením dôvodov akceptovateľných pre obe strany, preto len zo situácie, že poškodená v záujme dosiahnutia rozvodu manželstva upustila od pôvodných, ňou tvrdených skutočností, ktoré napokon v konaní o rozvod manželstva neboli zásadného významu, nie je možné vyvodiť záver, že by poškodená v trestnom konaní klamala alebo uvádzala nepravdu. Preto ani nebol dôvod poškodenú opätovne v tomto smere vypočúvať, keďže z obsahu už spomínaného pripojeného
spisu a spomínanej zápisnice o pojednávaní obhajobou navrhované skutočnosti boli dostatočným spôsobom objasnené a takýmto postupom prvostupňového súdu nedošlo ani k porušeniu ústavného práva obžalovaného na obhajobu.
Je potrebné obhajobe prisvedčiť, že naozaj súd prvého stupňa nemohol dospieť k spoľahlivému záveru, že zdravotné ťažkosti poškodenej na hlavnom pojednávaní boli spôsobené spolužitím s obžalovaným, respektíve oživovaním si spomienok na ich spolužitie v pamäti, keďže pre takýto záver sa vyžadujú odborné vedomosti z odboru zdravotníctva, ktorými súd prvého stupňa nedisponuje, a preto takejto konštatácii v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa mal vyhnúť, každopádne ale ozrejmenie dôvodov, prečo poškodená na hlavnom pojednávaní trpela zdravotnými ťažkosťami, nemá žiaden vplyv na výsledky vykonaného dokazovania, preto ani toto pochybenie súdu prvého stupňa nemalo na jeho správne závery žiaden vplyv.
Odpoveď na otázku, prečo susedia, známi, zamestnávateľ (vo veci vypočutí svedkovia), hodnotia obžalovaného pozitívne a nikdy si nevšimli, že by medzi obžalovaným a poškodenou existovali nejaké nezhody, nedorozumenia, či problémy dáva práve znalecké dokazovanie z odboru psychológia. Už spomínaný znalec W.. Z. H. totižto zistil, že obžalovaný vzhľadom na svoj intelekt je schopný korigovať svoje správanie a navonok sa voči okoliu, teda voči známym, susedom, zamestnávateľovi a tak ďalej správať primeraným spôsobom, pôsobiť ako vyrovnaná osobnosť, keďže jeho správanie je determinované situačne, to znamená, že pokiaľ pred známymi, susedmi atď. nedochádzalo ku konfliktom s manželkou, nemal dôvod situačne konfliktne reagovať, k tomu vlastne dochádzalo až „za zavretými dverami“ vtedy, keď obžalovaný s poškodenou mali problémy, keď sa odvíjali konfliktné situácie, ktoré obžalovaný riešil nevhodným, neadekvátnym spôsobom, čo zodpovedá štruktúre jeho osobnosti, jeho charakteru, keďže ide o osobu emočne nestabilnú, nevyrovnanú, impulzívnu, nekompromisnú, menej tolerantnú, s narušenou schopnosťou sebaovládania, ktorý má tendenciu presadzovať svoj názor bez rešpektovania mienky okolia a teda aj svojej manželky - poškodenej.
Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že správanie sa obžalovaného voči poškodenej nebolo spravidla sprevádzané fyzickými atakmi veľkej intenzity, ktoré by boli spojené so závažnými fyzickými zraneniami poškodenej, skôr išlo o fackovanie poškodenej zo strany obžalovaného, neustále ponižovanie tým, že obžalovaný označoval poškodenú za hlúpu, sprostú, neschopnú, a to aj pred maloletými deťmi, že jej vulgárne nadával a nútil ju k pohlavnému styku. Z výpovede tak poškodenej, ako aj maloletých dcér vyplýva, že častokrát k takémuto konaniu dochádzalo aj za zatvorenými dverami ich izby, pričom maloleté deti a zdržiavali v izbe inej, čo podľa názoru krajského súdu odôvodňuje skutočnosť, že konanie obžalovaného nemalo na maloleté dcéry taký vplyv, že by cítili potrebu sa so situáciou v rodine zdôveriť učiteľkám, a preto skutočnosť, že sa tak nestalo, pochybnosti o tvrdeniach poškodenej nevyvoláva.
Pokiaľ bolo namietané, že na poškodenej ani susedia, ani známi, ani pedagogickí pracovníci, ktorí prichádzali s poškodenou do styku, si nevšimli žiadne zranenie, táto sa im nikdy nezdôverila s nevhodným správaním sa obžalovaného, naopak ešte sa o obžalovanom pozitívne vyjadrovala a chválila ho, k tomu je potrebné uviesť, že práve pre týrané osoby je typické to, že seba robia zodpovedné za agresívne konanie tyrana, jeho správanie ospravedlňujú, následky jeho konania zakrývajú, na jeho správanie sa nesťažujú a jeho správanie v tichosti trpia, čo bol aj prípad poškodenej, ako to vyplýva z vykonaného znaleckého, psychologického dokazovania ale aj vyjadrenia poškodenej na hlavnom pojednávaní, kedy uviedla, že keď sa presťahovali do jednoizbového bytu, rozhodla sa, že nebude vyvolávať žiadne hádky ani konflikty, uzavrela sa do seba, proste to vzdala, pretože nevidela iné riešenie.
Pokiaľ ide o výpovede už spomínaných maloletých dcér, tu je treba uviesť, ako to už bolo vyššie spomínané, že ich výpovede je potrebné hodnotiť s určitou rezervou, a to z dôvodu, že zo záverov psychologického dokazovania znalca W.. V. X. vyplynulo, že tieto majú tendenciu skresľovať prežité udalosti vo svoj prospech, nevedome sú ovplyvňované matkou, keďže táto zabezpečovala predovšetkým ich citové potreby a otec skôr potreby materiálne. Preto výpovede týchto maloletých dcér by samé o sebe nemohli byť dôkazom o tom, že obžalovaný sa trestnej činnosti voči poškodenej dopustil, avšak v kontexte s výpoveďou poškodenej, jej rodinných príslušníkov a najmä záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológie týkajúceho sa poškodenej a obžalovaného, dotvárajú a dopĺňajú tú reťaz dôkazov, ktoré obžalovaného zo spáchania skutku tak, ako sa mu kladie vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia za vinu, usvedčujú.
Zhrnúc teda vyššie uvedené ani krajský súd obhajobe obžalovaného neuveril, túto považoval za účelovú, prezentovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, keďže je v rozpore s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Navyše obhajoba obžalovaného, u ktorého možno mať pochybnosti, s ohľadom na závery znaleckého psychologického dokazovania, o pravdivosti jeho tvrdení, nemôže obstáť popri tvrdeniach poškodenej, u ktorej niet dôvod pochybovať o dôveryhodnosti jej tvrdení, vychádzajúc najmä zo záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológia, a ktoré sú podporované výpoveďami maloletých dcér a súrodencov, ktorí boli svedkami toho, ako sa obžalovaný správa k poškodenej ponižujúcim spôsobom, v kontexte potom so závermi psychologického vyšetrenia, charakterizujúceho osobu obžalovaného ako osobu, ktorej osobnostné črty sú v súlade s charakterom spáchaného trestného činu.
Okrem toho krajský súd považuje za nepravdepodobné, aj za situácie, že maloleté dcéry sú matkou aj keď nevedome ovplyvňované, aby štyri blízke osoby obžalovaného, teda poškodená ako jeho manželka a tri ich spoločné maloleté dcéry, u ktorých (všetkých štyroch) neboli znaleckým psychologickým dokazovaním zistené závažné poruchy osobnosti, psychopatické črty a podobne, boli schopné nepravdivo obviniť nevinného (ak by si obvinenia len vymysleli) manžela a otca a dosiahnuť tak jeho uväznenie len preto, že nesúhlasia s jeho náboženskými názormi (čo obžalovaný považoval za dôvod jeho, podľa jeho názoru, nepravdivého obvinenia).
Napokon aj z výpovede samotného obžalovaného vyplývajú určité skutočnosti, ktoré naznačujú, že stíhanej trestnej činnosti sa voči poškodenej naozaj dopustil. Z jeho výpovede totižto vyplýva, že obžalovaný považoval za potrebné určiť manželke kedy má prať, posúdiť či si v dostatočnej miere zabezpečila svoje povinnosti v domácnosti, aby mohla navštíviť stretnutia Apoštolskej cirkvi, nevidel dôvod prečo by nemal pred deťmi riešiť konflikty medzi manželkou a deťmi v prospech detí. Na tomto mieste je nutné uviesť, že je všeobecne známe, že manželstvo je partnerský zväzok dvoch spravidla dospelých svojprávnych ľudí, ktorí majú v tomto partnerstve v zásade rovnaké práva a povinnosti, a to aj za situácie, že medzi manželmi je veľký vekový rozdiel. Kto bude v domácnosti vykonávať určité práce, kedy ich bude vykonávať a výchova maloletých detí je vecou dohody oboch partnerov. Je neprípustné a neprijateľné, aby niektorý z partnerov si osoboval právo jednostranne určovať pravidlá chodu domácnosti, dbať na ich dodržiavanie a vynucovať si ich dodržiavanie bez ohľadu na mienku druhého partnera. Taktiež žiaden z rodičov nie je ďalším dieťaťom v domácnosti, a preto žiadnemu rodičovi nepatrí právo rozhodovať a riešiť konflikty medzi druhým rodičom a deťmi. Obaja partneri, obaja rodičia by mali vo vzťahu k deťom postupovať jednotne a v prípade nezhôd, respektíve rozdielnych názorov na ich výchovu, tieto by si mali prediskutovať v súkromí, bez prítomnosti detí.
Na základe vyššie uvedeného dospel potom aj krajský súd k záveru, že súd prvého stupňa zistený skutkový stav ustálil správne a správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj správna právna kvalifikácia. Aj podľa názoru krajského súdu opakované vulgárne nadávanie, fackovanie, ponižovanie označovaním inej osoby za hlúpu, sprostú, neschopnú, vynucovanie si pohlavného styku je konaním, ktoré iná osoba môže pociťovať ako ťažké príkorie, a preto ho je potrebné za týranie v zmysle ust. § 208 Tr. zák. považovať. Obžalovaný tým, že týral blízku osobu, teda manželku, spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie bitím, údermi, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, ktoré ohrozilo jej fyzické alebo psychické zdravie a takéhoto konania sa dopustil závažnejším spôsobom konania po dlhší čas (po dobu viac ako desať rokov), naplnil všetky znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie §-u 138 písm. b/ Tr. zák.
Krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vo veci rozhodol sám len z dôvodu, že medzi spáchaním skutku a rozhodovaním súdu prvého stupňa došlo k zmene Trestného zákona, a to s účinnosťou od 01.01.2016, a aj keď súd prvého stupňa, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, postupoval podľa zákonného znenia účinného do 31.12.2015, pretože nová zákonná úprava nie je na prospech obžalovanému, a preto nebol dôvod pre jej aplikáciu tak, ako to vyplýva z ust. § 2 ods. 1 Tr. zák., táto skutočnosť z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia nebola jednoznačne zrejmá, preto krajský súd svojim rozsudkom len napravil túto nepresnosť v napadnutom rozhodnutí.
V ďalšom považuje krajský súd za potrebné vyjadriť sa k ďalším námietkam obhajoby.
Pokiaľ bolo namietané, že uznesenie o pribratí znalkyne W.. V. A. malo byť doručené obžalovanému, pretože bolo vydané v ten istý deň ako bolo obžalovanému vznesené obvinenie, k tomu považuje krajský súd za potrebné uviesť, že z obsahu spomínaného uznesenia zo dňa 06.02.2014, a to najmä jeho odôvodnenia, ktoré sa odvoláva ešte len na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia sa v ňom nespomína, vyplýva, že bolo vydané pred vznesením obvinenia, preto nebol dôvod toto uznesenie v čase, keď ešte obžalovanému nebolo obvinenie vznesené, jemu, či obhajcovi doručovať. Na strane druhej, aj keby snáď takáto povinnosť orgánov činných v trestnom konaní daná bola, je potrebné uviesť, že obhajoba tomuto uzneseniu v zásade nič konkrétne nevyčíta, nenamieta taktiež ani osobu znalkyne a nenamieta ani položené otázky, namieta výsostne len formálnu stránku veci, teda skutočnosť, že uznesenie obžalovanému, resp. obhajobe doručené nebolo. Podľa názoru krajského súdu ale nie každé formálne, či procesné pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, či súdu musí mať nevyhnutne za následok nezákonnosť a nepoužiteľnosť dôkazu, s ktorým je takáto procesná, či formálna chyba spojená, ale takýto dôsledok by mal nastať len vtedy, ak by spomínaná chyba mala vplyv na práva obžalovaného. Zmyslom doručenia uznesenia, proti ktorému je prípustná sťažnosť, strane v konaní, je umožniť jej, aby mohla proti tomuto uzneseniu podať sťažnosť, teda opravný prostriedok a dosiahnuť nápravu, podľa jej názoru, chybného rozhodnutia. Ako to už ale bolo vyššie uvedené, obhajoba v prejednávanej veci nenamietala osobu znalkyne, nenamietala položené otázky, v podstate teda ani nechcela reálne právo podať sťažnosť využiť, namietala len formálny postup orgánov činných v trestnom konaní, čo podľa názoru krajského súdu, nemôže mať vplyv na zákonnosť znaleckého posudku ako dôkazu použiteľného v trestnom konaní. Pokiaľ obhajoba vyčítala tomuto znaleckému posudku nezákonnosť, keďže bol, podľa názoru obhajoby, založený na nezákonných dôkazoch, táto námietka bola uplatnená v odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej a krajský súd sa ňou aj zaoberal, preto sťažnosť ako ďalší opravný prostriedok nebol potrebný na to, aby tieto, podľa názoru obhajoby, nedostatky znaleckého posudku boli vyriešené, napokon uznesenie o pribratí znalca podaniu znaleckého posudku predchádza, a preto ani podaním sťažnosti proti takémuto uzneseniu nie je možné nedostatky podaného znaleckého posudku odstrániť.
Obhajoba teda, ako to už bolo spomenuté namietala nezákonnosť psychologických posudkov obžalovaného, poškodenej a psychiatrického znaleckého posudku v prvom rade z dôvodu, že tieto boli založené, podľa názoru obhajoby, na nezákonnej výpovedi poškodenej zo dňa 06.02.2014, čo konštatoval aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru krajského súdu však táto výpoveď v žiadnom prípade nie je nezákonná. Je treba uviesť, že naozaj trpí formálnym nedostatkom spočívajúcim v tom, že aj keď sa na strane 3 konštatuje, že poškodená bola poučená podľa § 130 ods. 1, ods. 2 Tr. por., na predchádzajúcej strane je citované len ust. § 130 ods. 2 Tr. por. a ust. § 130 ods. 1 Tr. por. chýba, čo by mohlo teoreticky vyvolávať pochybnosti, či podľa spomínaného ustanovenia (§ 130 ods. 1 Tr. por.) poučená bola. Avšak na strane druhej na strane 3 zápisnice o spomínanom výsluchu poškodenej je uvedené „ja som bola poučená o možnosti odoprieť vypovedať, nakoľko podozrivým je môj manžel M. H.. Prehlasujem, že vypovedať budem.“ Z uvedeného potom vyplýva, že aj keď zápisnica o výsluchu poškodenej zo spomínaného dňa výslovné znenie ust. § 130 ods. 1 Tr. por. neobsahuje, z vyjadrenia poškodenej vyplýva, že o tomto práve, teda o práve odoprieť vypovedať už len z toho samotného dôvodu, že podozrivou osobou je jej manžel M. H., poučená bola, pritom pre zákonnosť poučenia sa nevyžaduje, aby vypočúvané osoby boli doslova striktne poučené podľa znenia príslušného zákonného ustanovenia, postačí, ak vypočúvaná osoba poučená vyčerpávajúcim spôsobom, hoci aj nie celkom tými istými slovami, o práve, ktoré definuje, to ktoré ustanovenie Trestného poriadku, bola. Navyše dňa 06.02.2014 bola poškodená vypočúvaná v čase, keď obžalovanému ešte obvinenie vznesené nebolo, teda v zásade ani nebol dôvod poškodenú podľa ust. § 130 ods. 1 Tr. por. poučovať, a teda aj keby vôbec poučená o tomto práve nebola, nespôsobovalo by to nezákonnosť tejto výpovede. Samozrejme neexistencia takéhoto poučenia by spôsobovala nepoužiteľnosť tohto dôkazu v ďalšom konaní ako podkladu pre rozhodnutie, pretože poškodená ako blízka osoba by nebola poučená o možnosti odoprieť vypovedať už len pre ten samotný fakt, že bude vypovedať voči blízkej osobe, v žiadnom prípade to ale neznamená, že ide o výpoveď nezákonnú, teda že ide o výpoveď, o ktorú by snáď nebolo možné znalecký posudok oprieť. Okrem toho zo znaleckých posudkov a najmä vyjadrenia znalca W.. Z. H. vyplýva, že znalecké závery sú založené najmä na psychologických vyšetreniach a výpovede svedkov, ktoré sú obsahom spisu, sú použité skôr ako podporný materiál, o čom napokon svedčí aj tá skutočnosť, že znalec sám vedie rozhovory s vypočúvanou osobou týkajúce sa prejednávanej veci, ich obsah zaznamenáva do znaleckého posudku, pritom nepoučuje tieto osoby o povinnosti vypovedať pravdu, nič nezamlčovať atď. Takéto tvrdenia, vyjadrenia svedkov, podané v rámci znaleckého dokazovania, samozrejme nie sú použiteľné ako podklad pre rozhodnutie súdu o vine, avšak slúžia ako podklad znaleckého posudku a z uvedeného
je potom zrejmé, že nedostatok poučenia vo výpovedi, ktorú znalec použil ako súčasť podkladov pre vypracovanie svojho znaleckého posudku, nemôže spôsobovať nezákonnosť takéhoto znaleckého posudku, keď navyše, ako to už bolo vyššie uvedené, výpoveď poškodenej zo dňa 06.02.2014 v žiadnom prípade nie je výpoveďou nezákonnou, aj keď za predpokladu, že by nebola poškodená poučená podľa ust. § 130 ods. 1 Tr. por., táto výpoveď by nemohla slúžiť ako dôkaz usvedčujúci obžalovaného. Napokon z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa namietanú výpoveď ako podklad svojho rozhodnutia ani nepoužil.
Pokiaľ bolo namietané, že nie je zo spomínanej zápisnice o výsluchu poškodenej zrejmé, či znalkyňa bola prítomná len pri čítaní a podpise tejto zápisnice, ako je to uvedené v jej závere, alebo snáď pri celom výsluchu, keďže kládla poškodenej otázky, k tomu je potrebné uviesť, že z obsahu zápisnice je evidentné a zrejmé, že znalkyňa, keďže poškodenej otázky kládla, bola prítomná aj pri výsluchu, nie len pri čítaní a podpisovaní zápisnice o výsluchu, nesprávny záznam dĺžky zotrvania znalkyne pri výsluchu poškodenej, je však len formálny nedostatok, ktorý podľa názoru krajského súdu nijakým spôsobom nezákonnosť, či nepoužiteľnosť tejto výpovede nespôsobuje, keď podľa § 145 ods. 1, veta piata, Tr. por. znalcovi možno tiež dovoliť, aby sa zúčastnil na výsluchu obvineného, svedkov alebo pri vykonávaní iných dôkazov. Obdobne tak podľa názoru, krajského súdu na zákonnosť spomínaného dôkazu nemala vplyv ani skutočnosť, že z obsahu spisu nie je zrejmé, či poškodenej bolo pred jej výpoveďou doručené uznesenie o vznesení obvinenia. Poškodená po celú dobu trestného konania, ani pri svojich výpovediach, či znaleckom dokazovaní nenamietala osobu znalkyne, položené otázky, napokon ani samotný znalecký posudok, preto ani keby poškodenej pred jej výsluchom naozaj uznesenie o pribratí znalca doručené nebolo, táto okolnosť by, ako to už napokon bolo uvedené, nemala na zákonnosť jej výpovede žiaden vplyv.
Ak bolo namietané, že poškodená raz uviedla, raz neuviedla, že bola na psychologickom vyšetrení v r. 2006, k tomu je nutné uviesť, že išlo o udalosť naozaj už z obdobia spred dlhšieho časového horizontu, poškodená bola psychologicky vyšetrená v rámci hospitalizácie, kedy bola vyšetrovaná rôznymi lekármi na rôznych oddeleniach, nemusela si preto ani spomínať, či snáď na takomto vyšetrení bola a navyše pri výsluchu v prípravnom konaní jej bola položená otázka, či vyhľadala psychologickú pomoc a keďže bola psychologicky vyšetrená v rámci hospitalizácie nemusela to považovať za tú skutočnosť, že sama osebe psychologickú pomoc vyhľadala, a preto ani táto skutočnosť zásadným spôsobom pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodenej nevyvoláva.
Pokiaľ v tejto súvislosti bolo vyčítané znalkyni W.. V. A., že sa neoboznámila so závermi psychologického vyšetrenia z r. 2006 a toto by mohlo mať vplyv na jej závery, k tomu je potrebné uviesť, že na hlavnom pojednávaní dňa 30.04.2015 tento záver o psychologickom vyšetrení znalkyni prečítaný bol a z jej výpovede vyplýva, že tieto psychologické zistenia nemajú na jej závery obsiahnuté v znaleckom posudku žiaden vplyv. A obdobne tak nie je podstatné, ako sa znalkyňa o termíne výsluchu poškodenej dozvedela, keďže objasnenie skutočnosti, ako a kedy bola dotknutá osoba o termíne úkonu oboznámená a jej dokumentovanie má význam najmä v prípadoch, ak od spomínaného oznámenia „beží“ napríklad lehota na prípravu, na podanie opravného prostriedku a podobne, čo ale nie je prípad prejednávanej veci, pričom ani upovedomenie o termíne úkonu telefonicky trestný poriadok nevylučuje.
Ak bolo ďalej namietané, že psychologické posudky sú nezákonné, pretože vychádzajú z nezákonných výpovedí maloletých detí dcér K., C. a T. H., keďže vyšetrovateľ im neumožnil najprv súvisle spontánne vypovedať to, čo o vyšetrovanej veci vedia, hoci to tak požaduje ust. § 132 ods. 1 Tr. por., k tomu je potrebné uviesť, že zo zápisníc o výsluchoch spomínaných svedkov, ale aj ich videozáznamov, vyplýva, že vyšetrovateľ započal výsluch maloletých detí poučením, potom im kládol otázky informatívneho charakteru a následne po týchto informatívnych otázkach im, podľa názoru krajského súdu, umožnil spontánne sa vyjadriť k tomu, čo o veci vedia, aj keď vyšetrovateľ tieto slová nepoužil. K. H. položil otázku v znení: „uveď ako sa správal ocko k mamke“, C. H. povedal „povedz nám, ako ste žili predtým, keď s vami býval aj otec“, a T. H. taktiež vyšetrovateľ vyzval k spontánnej výpovedi slovami „teraz nám povedz, ako sa choval otec k mamke, keď s vami býval“. Aj keď vyšetrovateľ vyslovene nepoložil otázku alebo nekonštatoval, že teraz umožňuje svedkovi, aby sám spontánne vypovedal, čo o vyšetrovanej veci vie, je nutné si uvedomiť, že v prvom rade ide o maloleté deti, kde výsluch predsa len prebieha iným spôsobom ako u osôb dospelých, kde je potrebné maloletým deťom viac priblížiť situáciu, ku ktorej sa majú vyjadrovať, než dospelým osobám, na strane druhej požiadavka, aby sa dieťa vyjadrilo ako sa otec správa k matke je dostatočne všeobecná, bez naznačovania ako má odpovedať na položené
otázky, bez naznačovania skutočností, ktoré ešte neodzneli a ktoré vytvárajú dostatočný priestor pre to, aby sa dieťa mohlo spontánne vyjadriť o tom, čo o vyšetrovanej udalosti vie, keďže vlastne predmetom vyšetrovania je spôsob ako sa obžalovaný správal k poškodenej, čiže spôsob ako sa otec maloletých detí k ich matke správal. Napokon nie je možné prehliadnuť ani tú skutočnosť, že týchto výsluchov sa osobne zúčastnila obhajoba v osobe koncipienta, kedy už obhajca od samého začiatku mohol namietať nesprávnosť vedenia výsluchu, avšak také niečo neurobil.
Pokiaľ bola namietaná zákonnosť výpovede mal. K. H. zo dňa 06.02.2014, pretože tohto výsluchu sa nezúčastnila žiadna ďalšia osoba ako napríklad psychológ, pedagóg, sociálny pracovník, znalec atď., hoci to ust. § 135 ods. 1 Tr. por. vyžaduje, k tomu považuje krajský súd za potrebné uviesť, že nie pri výsluchu každého maloletého dieťaťa, teda mladšieho ako 18 rokov je potrebná účasť, či intervencia takýchto osôb. Podmienkou účasti, ako to vyplýva z ust. § 135 ods. 1 Tr. por. spomínaných osôb je skutočnosť, že maloletá osoba bude vypočúvaná ohľadom skutočností, resp. o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo ovplyvniť jej duševný a mravný vývoj. Ak teda policajt pri prvotnom výsluchu, keďže išlo o svedkyňu cca 15 ročnú nedospel k záveru, že by výsluch o vzájomnom spolužití jej rodičov mal nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj, nepribratie vyššie spomínaných osôb k jej výsluchu nezákonnosť tejto výpovede nespôsobuje, a to ani za situácie, že neskôr dospel k záveru, že pribrať takéto osoby je potrebné, následne tak urobil a výsluch zopakoval. Takáto prvotná výpoveď by samozrejme sama o sebe nemohla slúžiť ako jediný usvedčujúci dôkaz pre uznanie viny obžalovaného, v žiadnom prípade však ale nespôsobuje nezákonnosť znaleckých posudkov, ktoré sú na takejto výpovedi založené.
Pokiaľ znalkyňa W.. V. A. dospela k záveru, že nepotrebuje zdravotnú dokumentáciu poškodenej k tomu, aby mohla vypracovať znalecký posudok, podľa názoru krajského súdu nie je ani dôvod spochybňovať z toho dôvodu závery jej znaleckého dokazovania. Navyše z vykonaného dokazovania je zrejmé, že poškodená pred týmto psychologickým vyšetrením bola psychologicky vyšetrovaná len raz v r. 2006 a záver tohto psychologického vyšetrenia bol na hlavnom pojednávaní znalkyni prečítaný, znalkyňa na tento záver reagovala, a preto, ako to už bolo spomenuté, nevyžiadanie tejto zdravotnej dokumentácie nezákonnosť, resp. nesprávnosť jej znaleckého posudku nespôsobuje. Navyše rozsah podkladov, ktoré znalec potrebuje na to, aby mohol vypracovať znalecký posudok, v prvom rade závisí od posúdenia znalca a nesprávnosť znaleckého posudku by mohol nesprávne zvolený rozsah použitých podkladov spôsobiť len vtedy, ak by na prvý pohľad bolo zrejmé, že sa znalec nevyjadril k nejakým podstatným, dôležitým skutočnostiam, okolnostiam, ktoré by mohli mať vplyv na závery jeho znaleckého dokazovania, čo ale nie je prípad prejednávanej veci, pretože už spomínaná predtým predchádzajúca psychologická správa, resp. jej záver, bol znalkyni na hlavnom pojednávaní prečítaný.
A keďže znalkyňa znaleckým dokazovaním, o správnosti a úplnosti ktorého nemal ani krajský súd pochybnosti, zistila, že poškodená je schopná správne vnímať zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti, neavizovala také problémy poškodenej, ktoré by si snáď aktuálne vyžadovali zásah psychiatra, nebol ani podľa názoru krajského súdu dôvod skúmať duševný stav poškodenej a takú potrebu nemohla vyvolať ani náhla strata vedomia poškodenej na hlavnom pojednávaní.
Zrušenie výroku o vine si nevyhnutne vyžiadalo aj zrušenie výroku o treste, o ktorom potom krajský súd sám rozhodol.
Pri ukladaní trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život ako aj odradenie iných od páchania trestných činov.
Obžalovaný v mieste trvalého bydliska je hodnotený pozitívne, keďže zo správy mesta S. vyplýva, že v mieste bydliska má obžalovaný dobrú povesť, pričom iné okolnosti im nie sú známe. Z odpisu registra trestov plynie, že pred spáchaním stíhaného skutku sa obžalovaný dopustil dvoch trestných činov, išlo ale o dve zahladené odsúdenia spred viac ako 20-tich rokov, pričom na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený, čo nebráni konštatovaniu, že obžalovaný pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti viedol riadny život, teda zisteniu, že obžalovanému je možné pripočítať poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z
ust. § 36 písm. j/ Tr. zák. Ani krajský súd v konaní obžalovaného žiadnu priťažujúcu okolnosť nezistil. U obžalovaného bola teda zistená prevaha poľahčujúcej okolnosti vo vzťahu k neexistencii okolnosti priťažujúcej, čo vyvolalo potrebu upraviť zákonom stanovenú trestnú sadzbu vyplývajúcu z ust. § 208 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do 31.12.2015 v rozmedzí od siedmich do pätnástich rokov podľa ust. § 38 ods. 3 Tr. zák., teda znížiť jej hornú hranicu o jednu tretinu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods. 8 Tr. zák.) o dva roky a osem mesiacov, teda na úroveň 12 rokov a 4 mesiacov.
Vzhľadom na už vyššie uvedené a na relatívne priaznivú prognózu nápravy obžalovaného, vyplývajúcu zo skutočnosti, že obžalovaný pred spáchaním stíhaného skutku viedol riadny život a napokon konfliktné manželstvo, ktoré bolo dôvodom pre nevhodné správanie sa obžalovaného, už bolo rozvedené, dospel aj krajský súd k záveru, že na nápravu obžalovaného a na ochranu spoločnosti, teda tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie postačí trest na samej dolnej hranici, teda trest vo výmere 7 rokov.
Keďže obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody, krajský súd obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil v súlade s ust. § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný