Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-482-2016.pdf
PDF · 146.74 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/482/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcov: 1. O. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXX, J., zast. JUDr. Kristínou Panasiukovou, advokátkou, so sídlom Nitra, Damborského 3, 2. S. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXX, J., proti žalovaným: 1. R. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX, 2. D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX, obaja zast. JUDr. Evou Mészárosovou, advokátka, so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske námestie 1203, o zaplatenie sumy 29.875 eur, o odvolaní žalobcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2. mája 2016 č. k. 12C/118/2009-216 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 132 ods. 1, § 420 ods. 1, 3 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania zistil, že na tunajšom súde prebiehali viaceré konania medzi účastníkmi konania súvisiace s predmetnými nehnuteľnosťami. Na Okresnom súde Nitra prebiehalo pod sp. zn. 12C/226/2010 konanie o vypratanie nehnuteľností. Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 12C/226/2006-58 zo dňa 30. 04. 2007, právoplatným dňa 10. 01. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/145/2007-78 zo dňa 22. 11. 2007, bola žalobcom uložená povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. J., zapísané na LV č. XXXX, parc. č. 380/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 834 m2 a parc. č. 380/2 zastavané plochy a nádvoria, dom súp. č. XX o výmere 75 m2. V odôvodnení rozsudku bolo uvedené, že žalovaní boli v tom čase bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, žalobcovia síce nehnuteľnosti užívali, ale bez nájomnej zmluvy v domnienke, že oni sú vlastníkmi, avšak túto skutočnosť nepreukázali a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v tom čase ani nedomáhali. Na Okresnom súde Nitra prebiehalo pod sp. zn. 25C/6/2008 konanie o určenie neplatnosti notárskych zápisníc č. N 106/2004, Nz 29476/2004 a N 64/2005, Nz 11358/2005. Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 25C/6/2008-122 zo dňa 21. 05. 2009, právoplatným dňa 24. 06. 2009 bol návrh žalobcov zamietnutý a to z dôvodu, že zvolili nesprávnu formu petitu návrhu, pretože súd nemôže preskúmavať postup notára a konštatovať, či vydané osvedčenie je platné alebo nie. Na Okresnom súde Nitra prebiehalo pod sp. zn. 7C/119/2009 konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 7C/119/2009-270 zo dňa 10. 07. 2014, právoplatným dňa 08. 09. 2014 bol návrh žalobcov zamietnutý a to pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, nakoľko stavba domu súp. č. 68 bola v čase rozhodovania súdu už zbúraná a nebolo ju možné považovať za vec v zmysle zákona a nebolo preto možné určiť jej vlastníka. Zároveň však súd aj konštatoval, že súd nemal bez pochybností preukázané, že žalobcovia nadobudli sporné nehnuteľnosti jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva podľa OZ. Z kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 19. 05. 1997 súd zistil, že G. Q. predala majetok - dom a záhradu za 50.000 Sk žalovaným. Žalovaní jej zaplatili 40.000,- Sk a 10.000,- Sk jej doplatili v mesačných splátkach po 500 Sk, o čom svedčia predložené poštové poukážky. Jednalo sa o neperfektnú kúpnu zmluvu, nehnuteľnosti neboli v zmluve žiadnym spôsobom špecifikované, žalovaní sa vyjadrili tak, že táto kúpna zmluva sa týkala prednej časti domu, kde bývali a ktorú mali pôvodne v nájme. Medzi žalovaným a I. I. bola uzatvorená nájomná zmluva dňa 22. 09. 1999, týkajúca sa nehnuteľnosti o výmere 490 m2, parc. č. 380, 381, 383 a 390, uzatvorená na dobu neurčitú a bez odplaty. Obec Svätoplukovo vydala dňa 31. 01. 2008 súhlasné stanovisko k zbúraniu rodinného domu v kat. úz. Obce J., na parc. č. 380/2, so súp. č. XX pre žalovaných a to na základe žiadosti žalovaného zo dňa 31. 01. 2008. Obec Svätoplukovo svojim rozhodnutím zo dňa 27. 02. 2008 číslo 85/2008 povolila odstránenie stavby rodinného domu č. XX v katastrálnom území J. na pozemku parc. č. 380/2, pre žalovaných. Obec Svätoplukovo svojim rozhodnutím zo dňa 11. 11. 2010 č. 351/2010 zrušila prestavbu postavenú v obci J. súpisné č. XX na parcele č. 380/2. Pôvodný dom súpisné č. XX vo J. bol zbúraný. Z potvrdenia obce Svätoplukovo zo dňa 24. 04. 2014 vyplýva, že žalobca so svojou rodinou a matkou žil v obci J. od r. 1979 na trvalom pobyte súp. č. XX. I. C. platila daň z nehnuteľnosti do r. 1994, do svojej smrti. Následne bol daňovníkom žalobca od r. 1994-2004. Žalovaný dňa 15. 07. 2008 ako nový vlastník nehnuteľnosti zrušil trvalý pobyt všetkým obyvateľom domu súp. č. XX. Z potvrdenia obce Svätoplukovo zo dňa 24. 02. 2015 vyplýva, že stavba rodinného domu súp. č. XX na parc. č. 384 bola postavená približne v r. 1935, výmera podlahovej plochy uvedenej stavby bola približne 75 m2, pozostávala z kuchyne, dvoch izieb a chodby. Príslušenstvo k hlavnej stavbe tvorila oproti stojaca stavba bez súpisného čísla, tzv. letná kuchyňa s pôdorysom 13 m2. Zo svedeckého vyhlásenia D. T. zo dňa 04. 02. 2004 vyplýva, že D. T. si na majetok žalovaných nerobí žiadne nároky, nadobudli ho neperfektnou kúpnou zmluvou v r. 1997, v dávnej minulosti medzi vlastníkmi nastala deľba, titulom ktorej vstúpila do užívania G. Q.. Z vyhlásenia D. T. zo dňa 21. 07. 2004 vyplýva, že on, ani jeho bratia nikdy nepredali dom č. XX vo J. I. C., ale ho predali G. Q., ktorá ho užívala a to pred 60-timi rokmi. Obec Svätoplukovo vydala dňa 01. 04. 2004 vyhlásenie, že nemá námietky voči zapísaniu osvedčenia do katastra nehnuteľností, jednalo sa o parcely vyznačené na geometrickom pláne č. 223-011/2004, parc. č. 380 zastavaná plocha, dvor o výmere 909 m2, parc. č. 382 zastavaná plocha s domom č. XX o výmere 167 m2 a parc. č. 389/2 záhrada o výmere 780 m2. Na Okresnom súde Nitra prebiehalo pod sp. zn. D/413/1994 dedičské konanie po poručiteľke I. C., zomr. XX. XX. XXXX. Konanie bolo zastavené. Zákonnými dedičmi boli deti a vnuci poručiteľky. V predbežnom šetrení bolo zistené, že poručiteľka nezanechala žiadny majetok. Na LV č. XXX, XXX, XXX v kat. úz. J. nie je vedená ako vlastník. Ako deti poručiteľky boli uvedení: W. E., L. C., D. C., A. C., D. C., I. C., L. P., W. P., O. C., neb. U. C., neb. P. E., neb. I. C.. Po zomrelých deťoch vnuci poručiteľky: O. C., I. C., R. C., Q. O. C., A. J., E. A., W. E., P. E., I. U., E. P., I. C., R. C., R. C.. Z čestného prehlásenia C. C., nar. XX. XX. XXXX vyplýva, že jeho otec D. C., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX sa zriekol dedičstva po svojej matke I. C. v prospech svojho brata O. C. - žalobcu. Z čestného prehlásenia P. E., nar. XX. XX. XXXX vyplýva, že sa zriekol dedičstva po neb. I. C. (otcovej matke) v prospech otcovho brata O. C. - žalobcu. Z čestného prehlásenia D. P., nar. XX. XX. XXXX vyplýva, že jej matka sa zriekla dedičstva po svojej matke I. C. v prospech O. C.
- žalobcu. Z čestného prehlásenia D. C., nar. XX. XX. XXXX vyplýva, že sa zriekol dedičstva po neb. I. C. (otcovej matke) v prospech otcovho brata O. C. - žalobcu. Z čestného prehlásenia I. C., nar. XX. XX. XXXX vyplýva, že sa zriekol dedičstva po svojej matke I. C. v prospech svojho brata O. C. - žalobcu. Z čestného prehlásenia L. P., nar. XX. XX. XXXX vyplýva, že sa zriekla dedičstva po svojej matke v prospech svojho brata O. C. - žalobcu. Z čestného prehlásenia W. C., nar. XX. XX. XXXX vyplýva, že zrieka dedičstva po svojom otcovi L. C. v prospech jeho brata O. C. - žalobcu. Žalobcovia sa od žalovaných domáhajú náhrady škody za sporné nehnuteľnosti - parc. č. 380 - dom, dvor o výmere 777m2, parc. č. 384 zastavaná plocha - dom o výmere 68 m2 a parc. č. 388 záhrada o výmere 357 m2 vo výške 29.875 eur. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu boli ohodnotené realitnými kanceláriami a to Realitnou kanceláriou RONA na cenu 30.000,-Sk dňa 15. 12. 2005 a to parc. č. 380/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 75 m2 s domom s. č. XX, Realitnou kanceláriou Pavel Winter - Winter Real na sumu 20.000,-Sk za rodinný dom s. č. XX o výmere 75 m2 bez pozemku, Nitrianskou realitnou kanceláriou Beáta Hudzovičová na cenu od 20.000 - 40.000 Sk za rodinný dom s. č. XX, Realitnou kanceláriou DinRe s. r. o. na sumu 27.000 eur - 29.000 eur a to dňa 27. 04. 2015. V katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom v Nitre, katastrálny odbor, sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území J., obec Svätoplukovo, okres Nitra, parcely registra „C" evidované na katastrálnej mape ako parc. č. 380/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 75 m2 a parc č. 380/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 820 m2, zapísané na LV č. XXXX, vlastnícky vedené v prospech žalovaných, podiel 1/1 (bezpodielové spoluvlastníctvo), pričom nadobúdacím titulom majú byť osvedčenie NZ 171/99, N 174/99, Z 2207/99-45/99, Z 4261/03-68/03, N 106/04, Nz 29476/04, Z 1510/04-30/04, N 64/05, Nz 11358/05, Z 1576/05-33/05, Žiadosť Z 3522/11-112/11. Notárskou zápisnicou NZ 171/99, N 174/99 spísanou dňa 27. 04. 1999 notárkou JUDr. Gabrielou Rehákovou bolo osvedčené, že žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností v k. ú. J., vo vl. č. 140 parc. č. 382, 385 v celosti, v KN parc. č. 382 zast. plocha s domom s. č. XX o výmere 108 m2, parc. č. 385/1 dvor o výmere 223 m2, parc. č. 385/2 záhrada o výmere 405 m2 na LV č. XXX parc. č. 380 zast. plocha o výmere 777 m2 v 1/4-ine, vzhľadom k celku. Notárskou zápisnicou N 106/2004, NZ 29476/2004 spísanou dňa 05. 04. 2004 notárkou JUDr. Gabrielou Rehákovou, bolo osvedčené, že žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností v k. ú. J., parc. č. 380 zast. plocha o výmere 909 m2, parc. č. 382 zast. plocha o výmere 167 m2, parc. č. 389/2 záhrada o výmere 780 m2 v celosti, tak ako je táto nehnuteľnosť zakreslená v geometrickom pláne, ktorý bol vydaný správou katastra dňa 29. 03. 2004 pod č. 223.011/2004. Geometrickým plánom číslo 223.011/2004 na zlúčenie parciel č. 389/1 a 390/1, 390/2, na zlúčenie parciel č. 380 a 381, 383, 384 a na zameranie rodinného domu na parcele č. 382, vyhotoveným dňa 26. 02. 2004 Ing. Petrom Ďurišom, autorizačne overenom dňa 18. 03. 2004 Ing. Róbertom Chudým a úradne overenom Správnou katastra Nitra dňa 29. 03. 2004 pod č. 384/04, pôvodné parcely č. 381, 383, 384, 389/1, 390/1 a 390/2 zanikli a vznikli nové parcely, a to prac. č. 380 o výmere 909 m2 (z pôvodnej parc. č. 380 časť o výmere 718 m2, parc. č. 381 o výmere 83 m2, parc. č. 383 o výmere 40 m2, parc. č. 384 o výmere 68 m2), parc. č. 382 o výmere 167 m2 (z pôvodnej parc. č. 380 časť o výmere 59 m2, parc. č. 382 o výmere 108 m2), prac. č. 389/2 o výmere 780 m2 (z pôvodnej parc. č. 389/1 o výmere 203 m2, parc. č. 389/2 o výmere 234 m2, parc. č. 389/1 o výmere 173 m2, parc. č. 389/2 o výmere 170 m2). Notárskou zápisnicou N 64/2005, NZ 11358/2005, NCR1s 11215/2005, spísanou dňa 16. 03. 2005 notárkou JUDr. Gabrielou Rehákovou, bolo osvedčené, že žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností v k. ú. J., rodinný dom s. č. XX na parc. č. 380/2 v celosti, tak ako je táto nehnuteľnosť zakreslená v geometrickom pláne, ktorý bol vydaný správou katastra dňa 14. 07. 2004 pod č. 223-047-2004. Geometrickým plánom číslo 223-047/2004 na zameranie stavby na p. č. 380/2, vyhotoveným dňa 21. 06. 2004 Ing. Petrom Ďurišom, autorizačne overenom dňa 25. 06. 2004 Ing. Róbertom Chudým a úradne overenom Správnou katastra Nitra dňa 14. 07. 2004 pod č. 1067/04, bola pôvodná parcela č. 380 o výmere 909 m2 rozdelená na dve parcely, a to parc. č. 380/1 o výmere 834 m2 a parc. č. 380/2 o výmere 75 m2. Sporné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v pozemkovej knihe vedenej pre katastrálne územie J. vo vložke č. 245 pod A1. parc. č. 380 pod B3. na R. T. a H. I., každý v polovici. R. T. zomrel XX. XX. XXXX a predmetné nehnuteľnosti po ňom nadobudla manželka H. T. (D 384/52). H. T. zomrela XX. XX. XXXX, 1/2-icu predmetných nehnuteľnosti po nej nadobudli synovia O. T., R. T., D. T. v rovnakom pomere (D 262/77-9) a druhú 1/2-icu predmetných nehnuteľnosti nadobudli rovnako synovia O. T., R. T., D. T. v rovnakom pomere (D 527/91-24). Súd si ako predbežnú otázku riešil, či sú žalobcovia vlastníkmi sporných nehnuteľností. Žalobcovia v návrhu vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 7C/119/2009 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvrdili, že pozemok aj s domom č. XX, kúpila matka I. C. od R., O. a D. T.. Od roku 1979 uvedené nehnuteľnosti nerušene užívali. Žalobca vo svojej výpovedi pred súdom už tvrdil, že dom súp. č. XX kúpil spolu s manželkou a so svojom mamou (I. C.) od T.. Žalobkyňa vo svojej výpovedi pred súdom zase tvrdila, že dom kúpili od T. 08. 03. 1979. V predmetnej prejednávanej veci vedenej pod sp. zn. 12 C/118/2009 žalobca tvrdil, že dom kúpil spolu so svojou matkou. Vypočutí svedkovia vo veci 7C/119/2009 - O. R. (vnučka R. T.), E. W. (vnučka H. T.), L. Q. (dcéra O. T., vnučka H. T.), E. G. (manželka synovca H. T.), potvrdili predaj domu č. XX I. C., pričom predávajúcimi mali byť buď synovia H. T. (R., O., D.), alebo priamo H. T.. S predajom záhrady si uvedené svedkyne isté neboli (okrem E. W.). Predaj domu potvrdil aj svedok Z. I. (vnuk sestry H. T.), pričom predávať mal O. I. a svedok I. I. (synovec H. T.), pričom predávať mala H. T.. K predaju domu sa nevedeli vyjadriť svedkovia E. O. a S. H.. Vypočutí svedkovia v predmetnej prejednávanej veci I. I., L. Q., D. C., P. E. uviedli, že rodinný dom súp. č. XX kúpila I. C., svedok Z. I., H. H. uviedli, že dom kúpili C., nešpecifikovali konkrétne, kto z nich, svedkyňa D. C. uviedla, že I. C. dom nekúpila, len sa tam nasťahovala, svedkovia D. D. a D. S. sa nevedeli k predaju a kúpe domu vyjadriť, svedok R. H. uviedol, že D. T. ako jediný žijúci vlastník im povedal, že I. C. nič nepredal. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali jednoznačne a bez pochybností, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, pretože nepreukázali titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, súd nemal bez všetkých pochybností preukázané, že žalobcovia nadobudli sporné nehnuteľnosti do vlastníctva jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 132 Občianskeho zákonníka, ktorými sú kúpna, darovacia alebo iná zmluva, dedenie, rozhodnutie štátneho orgánu alebo iné skutočnosti ustanovené zákonom. Kúpna zmluva, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti, musí byť uzatvorená v písomnej forme, inak je absolútne neplatná a žiadny takýto dôkaz - písomná kúpna zmluva súdu predložená nebola, takže z uvedeného súd vyvodil záver, že žalobcovia nemohli a nenadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou, ani inou zmluvou, čo v konaní ani tvrdené z ich strany nebolo, sporné nehnuteľnosti nenadobudli ani dedením, ani rozhodnutím štátneho orgánu, čo ani v konaní samotní žalobcovia netvrdili, a tak mohli teoreticky nadobudnúť vlastnícke právo len na základe iných skutočností ustanovených zákonom - vydržaním. Vydržanie s poukazom na ustanovenie § 134 ods. 1 OZ zo zákona predpokladá splnenie zákonných podmienok vydržania, ktorými sú spôsobilý predmet vydržania, oprávnená držba veci a nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov. Splnenie uvedených predpokladov v konaní preukázané nebolo a žalobcovia nepreukázali dobromyseľnosť a titul nadobudnutia nehnuteľností, pričom z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je bezpredmetné, že v nehnuteľnosti bývali od roku 1979 a že platili za nehnuteľnosti daň z nehnuteľnosti. Na strane žalobcov nebol v konaní preukázaný žiadny úkon, ktorý by v nich mohol vyvolať dojem, že sú v užívaní domu č. XX dobromyseľní, nakoľko kúpa sporných nehnuteľností (alebo podielu na nich) žalobcami v konaní preukázaná nebola a v prípade žalobkyne nebola ani tvrdená, ani účastníkmi konania, ani svedkami, v jej prípade sa do domu nasťahovala spolu so svojim manželom, to však neznamená, že sa stala aj vlastníčkou domu. Väčšina svedkov tvrdila, že dom č. XX kúpila I. C. (matka žalobcu), dvaja svedkovia sa domnievali, že dom kúpili C., nešpecifikovali, kto z nich konkrétne, čo bolo predmetom kúpy, okrem domu svedkovia vôbec nevedeli uviesť a neuvádzali, či aj záhrada alebo jej časť, alebo časť dvora, v konaní bolo preukázané, že žalobca nebol jediným právnym nástupcom po menovanej I. C.. V prejednávanej veci žalobcovia tvrdia, že sú vlastníkmi nehnuteľností - domu súp. č. XX a dvora, tvrdili, že ich kúpili žalobca spolu so svojou matkou, každý z nich v podiele 1-ica, to znamená, že podiel, ktorý kúpila matka žalobcu by patril vlastnícky jej. Z dedičského rozhodnutia Okresného súdu Nitra v konaní o dedičstve po nebohej I. C. vyplýva, že predmetom tohto dedičského konania nebol žiadny majetok, z uvedeného je možné prijať záver, že právna predchodkyňa žalobcu nemala sporné nehnuteľnosti zapísané na príslušnom liste vlastníctva. Uvedené nehnuteľnosti neboli prejedané v dedičskom konaní. Okrem žalobcu boli účastníkmi vyššie uvedeného dedičského konania aj deti a vnuci I. C., pričom dedičia nepodali žalobu o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľke I. C.. Na základe týchto zistení potom súd prijal záver, že žalobca ako jeden z dedičov po poručiteľke I. C. nemôže s úspechom tvrdiť, že len on je vlastníkom sporných nehnuteľností, aj napriek tomu, že predložil čestné prehlásenia niektorých, nie všetkých, právnych nástupcov po I. C., keďže vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti, ako v priebehu konania tvrdili žalobcovia aj väčšina svedkov, by malo patriť matke žalobcu, ktorá však žiadnym právnym úkonom sporné nehnuteľnosti na žalobcu. Z uvedených dôvodov žalobcovia nevedeli preukázať, akým právnym titulom mali nadobudnúť sporné nehnuteľnosti, preto súd nemohol prijať záver a vyriešiť si ako predbežnú otázku, že žalobcovia sú vlastníkmi týchto nehnuteľností. Uvedené skutočnosti o nepreukázaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vyplývajú aj z konaní vedených na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12C/226/2010 a 7C/119/2009. Z dôvodu, že súd nemal za preukázané, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností, nebolo možné vyhovieť ich žalobe na náhradu škody a ich žalobu ako nedôvodne podanú súd zamietol, pretože žalobcovia v konaní nepreukázali vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, preto nie sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu na náhradu škody. Okrem iného, výšku škody ani nepreukázali, ani nenavrhli vykonať dokazovanie v tomto smere, nepostačujúce je vyjadrenie realitnej kancelárie DinRe, s. r. o., ktoré je diametrálne odlišné od vyjadrení iných realitných kancelárií. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenia, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 151 ods. 3 OSP tak, že o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej v lehote 30 dní.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v 1. rade, odôvodniac ho tým, že v konaní došlo k vade, pretože stranám sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a nakoniec aj tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že za rozhodujúci dôvod, pre ktorý súd nevyhovel podanému návrhu, považoval súd tú skutočnosť, že žalobcovia nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorú otázku považoval súd za potrebné v konaní zodpovedať ako otázku predbežnú. Pri riešení tejto otázky vychádzal súd predovšetkým z výpovedí svedkov, z ktorých podľa súdu vyplynulo, že iba jedna svedkyňa vyslovene potvrdila, že dom kúpila I.
C. a žalobca v 1. rade. Dvaja svedkovia uviedli, že dom predali bratia T. C. a traja svedkovia uviedli, že dom bol predaný I. C.. Predaj nehnuteľnosti rodine C. úplne popreli iba svedkovia D. C. a R. H. ml. Okrem dokazovania výsluchom svedkov, súd vykonal dokazovanie aj oboznámením sa s pripojenými spismi vedenými medzi rovnakými stranami sporu na Okresnom súde Nitra. Z obsahu pripojeného spisu vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 25C/6/2008 vyplýva, že jedným zo svedkov vypočutých v tomto konaní bol aj svedok P. P., ktorý v osemdesiatych rokoch pôsobil ako predseda niekdajšieho MNV v obci Svätoplukovo. Uvedený svedok v rámci svojho výsluchu uskutočneného v uvedenom konaní vyslovene uviedol, že predmetný dom vo J. kúpila I. C. so žalobcom v 1. rade. Tiež uviedol, že na okolnosti kúpy si pamätá od vtedajších úradníčok p. R. a p. R.. V tomto konaní bolo vykonané dokazovanie aj oboznámením sa s čestným vyhlásením E. P., bývalého kolegu žalobcu v 1. rade zo dňa 08. 01. 2008. Menovaný svedok v tomto čestnom vyhlásení uviedol, že sporný dom č. XX v obci J. kúpili I. C. spolu so žalobcom v 1. rade. Informácie o kúpe mal mať tento svedok od samotného žalobcu v 1. rade, s ktorým v tom čase pracoval. Súčasťou tohto spisu bolo aj vyhlásenie dcér predávajúceho O. T. - E. W. a L. Q. zo dňa 08. 09. 2010, v ktorom menované svedkyne potvrdili, že predmetný dom bol v roku 1979 predaný I. C. a žalobcovi v 1. rade, pričom túto skutočnosť mal za svojho života potvrdiť aj ich strýko D. T.. Ako je teda zrejmé, v čase vydania napadnutého rozhodnutia mal súd k dispozícii viaceré výpovede svedkov svedčiace o tom, že minimálne dom č. XX kúpil spoločne s matkou I. C. aj žalobca v 1. rade. Nemožno sa preto stotožniť so záverom súdu o nepreukázaní titulu nadobudnutia nehnuteľností žalobcami, pretože až štyria svedkovia jednoznačne potvrdili, že dom kúpili I. C. a žalobca v 1. rade a ďalší dvaja svedkovia potvrdili, že dom bol predaný C.. Logickým výkladom výpovedí týchto dvoch svedkov a vychádzajúc z ich celkového obsahu však možno bez pochýb konštatovať, že „C.“ mali menovaní svedkovia na mysli práve osoby, ktoré sa po kúpe domu do neho nasťahovali a po celý čas v dome bývali - teda žalobcu v 1. rade a I. C.. Nakoniec iba dvaja svedkovia vypovedali, že dom kupovala iba I. C.. Svedok I. I. síce v prejednávanej veci uviedol, že dom bol predaný I. C., ale v konaní sp. zn. 25C/6/2008 vypovedal, že dom kúpili žalobcovia. Predaj domu komukoľvek zo žalobcov alebo I. C. vylúčili iba svedkovia navrhnutí žalovanými, a to matka žalovanej v 2. rade a syn žalovaných. Ich tvrdenia však boli úplne vyvrátené všetkými ostatnými svedeckými výpoveďami svedkov nielen z toho, ale aj z iných konaní, a preto ich podľa žalobcu v 1. rade nie je možné považovať za dôveryhodné a relevantné. V tejto súvislosti potom žalobcovi v 1. rade nie je zrejmé, na základe čoho sa súd priklonil na stranu tých svedeckých výpovedí, ktoré predaju domu žalobcu v 1. rade nenasvedčovali, keď takéto dôkazy v konaní neprevažovali a keď takýmito dôkazmi boli iba dôkazy navrhnuté žalovanými. Z tohto dôvodu potom žalobca v 1. rade nemôže súhlasiť s názorom súdu, podľa ktorého žalobcovia nepreukázali, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, pretože kúpa spoluvlastníckeho podielu žalobcu v 1. rade na dome č. XX bola v konaní preukázaná väčšinou svedkov. V takomto názore a postupe súdu potom žalobca v 1. rade vzhliadol aj odvolací dôvod, keď nedostatočným vyhodnotením jednotlivých svedeckých výpovedí dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom vlastníctva sporných nehnuteľností. Okrem toho považuje odôvodnenie za nepostačujúce aj preto, že z neho nevyplýva, prečo sa súd prikláňa na stranu svedkov svedčiacich proti nadobudnutiu vlastníctva žalobcom v 1. rade. V odôvodnení rozhodnutia súd poukazuje na právne názory týkajúce sa otázky vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré boli vyslovené Okresným súdom Nitra v konaní pod sp. zn. 7C/119/2009 a sp. zn. 12C/226/2010. Okrem uvedených konaní však medzi stranami bolo vedené aj ďalšie konanie, a to pod sp. zn. 25C/6/2008. V tomto konaní súd k otázke vlastníctva zaujal celkom opačný názor. Súd mal preukázané, že skutočnosti, ktoré boli uvádzané v notárskej zápisnici (N 64/2005) sú nepravdivé a z výpovede strán a svedkov mal súd za preukázané, že nehnuteľnosť nadobudol žalobca v 1. rade, resp. jeho matka I. C. neperfektným spôsobom. Žalobcov súd považoval za oprávnených držiteľov domu. Po zrušení tohto rozhodnutia odvolacím súdom súd v následne vydanom právoplatnom rozsudku uviedol, že žalobcovia chceli podaným návrhom zmeniť súčasný právny stav, avšak zvolili nesprávnu formu a súd, vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, ich návrh zamietol. Nič to však nemení na skutočnosti, že skutočnosti uvedené v notárskej zápisnici N 64/2005 sú nepravdivé a žalovaní nemohli nadobudnúť predmetný dom do vlastníctva vydržaním. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní vedenom medzi tými istým stranami Okresný súd Nitra mal na otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k domu č. XX žalobcom v 1. rade úplne iný názor, keď toto vlastníctvo považoval za preukázané. Tento odlišný právny názor na otázku vlastníctva sporných nehnuteľností však v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje a aj napriek principiálnosti tejto otázky nie je v napadnutom rozsudku vôbec zrejmé, či sa súd týmto odlišným stanoviskom vôbec zaoberal a ako sa s ním vysporiadal. V tomto smere preto odôvodnenie napadnutého rozsudku nemôže žalobca v 1. rade celkom určite považovať za postačujúce a napadnutému rozsudku vytýka jeho nepresvedčivosť a zmätočnosť. Poukázal na to, že takýto stav, kedy viaceré rozhodnutia a medzi rovnakými stranami posudzujúce tú istú právnu otázku, sú zásadne odlišné, je v priamom rozpore aj s požiadavkou právnej istoty, ktorej imanentnou súčasťou je právo účastníka konania na to, aby rozhodnutia súdov boli predvídateľné a aby strany mohli mať dôveru v tom, že rovnaké veci budú rozhodované rovnako. Žalobca v 1. rade súdu vytýka aj to, že súd pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vôbec nereflektoval na tú skutočnosť, že vlastnícke právo žalovaných bolo vykonanými dôkazmi úplne spochybnené. Súd žalobu zamietol najmä z dôvodu, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcami. Nepoukázal a nevysporiadal sa však s tým, že celkom určite bolo preukázané jeho nenadobudnutie žalovanými. Tento fakt bol pritom konštatovaný nielen v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21. 05. 2009 vydanom v konaní sp. zn. 25C/6/2008, ale táto skutočnosť bola následne preukázaná aj v rámci prejednávanej veci. Žalovaní po celý čas tvrdili, že svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet tohto sporu nadobudli vydržaním, ktorú skutočnosť im majú osvedčovať notárske zápisnice č. N 64/2005 a č. N 106/2004. Osvedčenie vyhlásenia o vydržaní zachytené v notárskej zápisnici osvedčuje iba pravdivosť toho, že takúto listinu spísal notár a že toto vyhlásenie urobila osoba v nej uvedená, neosvedčuje však existenciu oprávnenej držby. Aj z dôkazov vykonaných v predmetnom konaní pritom vyplynuli viaceré skutočnosti, ktoré bez akýchkoľvek pochybností vyvracajú tvrdenia žalovaných o nadobudnutí ich vlastníctva vydržaním. Poukázal na výpovede svedkov, ktorí všetci jednoznačne nepotvrdili, že v dome č. XX bývali po celý čas existencie domu žalobcovia s deťmi a I. C.. Svedok R. H. ml. dokonca vyslovene potvrdil, že jeho rodičia dom č. XX nikdy neužívali. Všetky tieto informácie majú podľa názoru žalobcu v 1. rade zásadný význam, pretože dokazujú, že na strane žalovaných nedošlo k splneniu hneď troch predpokladov vydržania, ktorými sú dobromyseľnosť, faktickosť držby po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby. Pokiaľ súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami vydržaním je bezpredmetné, že v nehnuteľnosti bývali od roku 1979 a že platili daň z nehnuteľnosti, potom ale táto skutočnosť celkom určite nie je bezpredmetná z hľadiska nenadobudnutia takéhoto práva žalovanými. Je vylúčené, aby žalovaní splnili podmienky vydržania, keď dom bol po celý čas jej existencie v držbe žalobcov. Napriek týmto skutočnostiam z napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by sa súd touto rovinou veci zaoberal. Pokiaľ súd žalobcovi vytýkal, že v konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že sa stali vlastníkmi nehnuteľností, pretože nepreukázali nadobúdací titul a dobromyseľnosť, potom treba povedať, že dôkazné bremeno v tomto smere neuniesli ani samotní žalovaní. Na rozdiel od žalobcov totiž žalovaní v konaní nepredložili jediný dôkaz svedčiaci v prospech ich tvrdení, hoci mali v konaní rovnakú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ako samotní žalobcovia. K otázke dôkazného bremena poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 17/2010. V zmysle tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu mali teda v prejednávanej veci žalobcovia bremeno tvrdenia, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností a z tohto bremena tvrdenia mali dôkaznú povinnosť preukázať nadobúdací vlastnícky titul. Žalobca v 1. rade v konaní tvrdil, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam svedčí na základe až dvoch nadobúdacích titulov, a to jednak na základe písomnej kúpnej zmluvy, a jednak aj na základe vydržania. Existenciu samotnej kúpnej zmluvy jej fyzickým predložením súdu, vzhľadom na odstup času, žalobca v 1. rade preukázať nedokázal, spísanie tejto zmluvy však bolo potvrdené väčšinou svedkov. Uviedol, že samotné nepredloženie kúpnej zmluvy ako nadobúdacieho titulu nemôže podľa jeho názoru paušálne znamenať, že na jeho strane neexistovala dobrá viera, pretože túto treba posudzovať objektívne, teda so zreteľom na konkrétne okolnosti a tiež z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Žalobca v 1. rade však v konaní preukázal splnenie všetkých podmienok vydržania, keď väčšina svedkov potvrdila existenciu tvrdenej kúpnej zmluvy, v rámci ktorej bol jedným z kupujúcich práve žalobca v 1. rade a všetci svedkovia potvrdili, že v spornom dome následne býval a užíval ho nepretržite po dobu približne 28 rokov. Pokiaľ sa teda žalovaní proti žalobe bránili tvrdením, že vlastnícke právo svedčí im, pretože oni ho nadobudli vydržaním, bolo ich povinnosťou rovnako súdu preukázať splnenie zákonných podmienok vydržania. Na rozdiel od žalobcu v 1. rade však žalovaní v konaní nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval splnenie podmienok vydržania, a teda v konaní si nesplnili svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca v 1. rade sa potom nemôže stotožniť s konštatovaním súdu, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali jednoznačne bez pochybností, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, pretože ak žalobcovia dôkazné bremeno neuniesli „bez pochybností“, potom žalovaní dôkazné bremeno neuniesli vôbec. Uviedol tiež, že pokiaľ sa spočiatku podanou žalobou aj domáhal náhrady škody za všetky nehnuteľnosti a v rozsahu pripadajúcom aj na spoluvlastnícky podiel jeho matky, neskôr prostredníctvom svojej právnej zástupkyne tento svoj nárok upresnil a v písomnom vyjadrení zo dňa 04. 05. 2015 uviedol, že v konaní požaduje iba náhradu škody pripadajúcu na jeho spoluvlastnícky podiel o veľkosti jednej polovice, pričom zároveň špecifikoval aj konkrétne nehnuteľnosti, ktorých sa táto náhrada má týkať. Z tohto dôvodu potom žalobca v 1. rade namieta vyjadrenie súdu, podľa ktorého mal tvrdiť, že vlastníkom sporných nehnuteľností je len on, pretože pokiaľ žalobca v 1. rade túto skutočnosť aj spočiatku uvádzal, neskôr, po objasnení jeho reálnych vlastníckych nárokov právnou zástupkyňou, svoje nároky upravil. K námietke súdu, že I. C. nemala nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva uviedol, že súd mal k dispozícii iný listinný dôkaz obdobnej právnej sily, a to identifikáciu parciel. Z tohto dokumentu bolo zrejmé, že I. C. bola vedená ako užívateľ domu č. XX a tiež aj spoločného dvora, parcely č. 380. Na ťarchu žalobcu v 1. rade nemôže ísť ani skutočnosť, že nehnuteľnosti neboli prejednané v dedičskom konaní, pretože prípadné konanie o znovuobjavenom dedičstve bolo po zbúraní domu vylúčené. Za obzvlášť nepostačujúcu považoval žalobca v 1. rade argumentáciu súdu, ktorou súd zdôvodnil, prečo nemôže prihliadať na žalobcom v 1. rade predložené vyjadrenie realitnej kancelárie DinRE, s. r. o. Je vylúčené, aby sa hodnota dvojizbového rodinného domu vo výmere 75 metrov štvorcových v obci vzdialenej iba niekoľko kilometrov od krajského mesta pohybovala v roku 2008 v sume priemerne 1.000 eur. Reálna a skutočným cenám obdobných nehnuteľností zodpovedajúca je cena uvádzaná vo vyjadrení predloženom žalobcom v 1. rade, teda cena okolo 28.000 eur. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že návrhu v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žiadal priznať náhradu trov konania vo výške 5.290,71 eura.
3. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že predmetný rozsudok považujú za správny. V celom konaní pred súdom, ako aj vykonaným obsiahlym dokazovaním vo veci samej, žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno, ani aktívnu legitimáciu v konaní, nakoľko žalobca nepreukázal ani titul nadobudnutia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom konania, ani vlastníctvo k pozemku, na ktorej sa nehnuteľnosť nachádzala. Vlastníctvo žalobcu k predmetu sporu je do dnešného dňa sporné. Žalobca počas celého konania konal účelovo, pri výpovediach svedkov zasahoval do ich výpovedí, na čo bol v konaní viac krát zo strany súdu vyzvaný pod hroznou uloženia poriadkovej pokuty. Súd sa v konaní nezaoberal vznikom škody, ani dokazovaním vzniku skutočnej škody, ktorá mohla žalobcovi vzniknúť, nakoľko žalobca nedokázal v konaní preukázať vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, a preto vznik škody nemohol nastať. Navrhol, aby odvolací súd predmetné odvolanie zamietol ako nedôvodné.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 380 ods. 1 CSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali od žalovaných zaplatenia sumy 29.875 eur titulom náhrady škody, ktorú im mali žalovaní spôsobiť zbúraním ich rodinného domu, ktorý sa nachádzal vo J. XX a ktorý nerušene užívali od roku 1979. Odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie podal len žalovaný v 1. rade, a keďže z formulácie petitu žaloby vyplývalo, že ide o deliteľné plnenie, potom je rozsudok žalobkyne v 2. rade vo vzťahu k žalovaným ohľadne sumy 14.937,50 eura už právoplatný.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd podľa § 379 a § 380 CSP viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
10. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami žalobcu v 1. rade uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom odvolania žalobcu v 1. rade odvolací súd dodáva nasledovné.
11. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Pokiaľ sa v danej veci žalobcovia domáhajú náhrady škody voči žalovaným, pričom tvrdia, že škoda im mala vzniknúť tým, že žalovaní im zrútili dom, ktorého boli vlastníkmi, pričom nikdy neboli ako vlastníci zapísaní na liste vlastníctva, súd prvej inštancie sa správne zameral na to, či boli žalobcovia vlastníkmi domu, ktorý bol žalovanými zbúraný, a teda, či im vznikla škoda. Povinnosť tvrdenia a aj označenia dôkazov majú preto v takomto prípade žalobcovia. Argumenty žalobcov v odvolaní, že žalovaní v konaní nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval splnenie podmienok vydržania, a teda v konaní si nesplnili svoju dôkaznú povinnosť, sú bezpredmetné, pretože v danej veci je predmetom konania náhrada škody, ktorá mala vzniknúť žalobcom, a nie napr. určenie, že žalovaní neboli vlastníkmi predmetného domu. Keďže žalovaní boli naposledy zapísaní ako vlastníci predmetného domu, pokiaľ chcú žalobcovia vznik škody na ich strane preukázať, musia v prvom rade preukázať svoje vlastníctvo k predmetnému zbúranému domu, ktorým sa súd prvej inštancie zaoberal ako predbežnou otázkou. Z uvedených dôvodov sú argumenty žalobcov o neunesení dôkazného bremena žalovanými nedôvodné a bez právneho významu.
12. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany, a to aj podľa OSP účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 132 OSP), ako aj podľa CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 191 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Ak žalobca chce byť v konaní úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok a o týchto skutočnostiach je povinný predložiť plný dôkaz. Ide o situáciu, kedy účastník preukáže bez pochybností svoje tvrdenia. Ak však protistrana predloží dôkaz, ktorým úspešne vyvráti alebo spochybní tvrdenia protistrany, nemôže súd považovať takého tvrdenie za preukázané a z tohto dôvodu musí byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech.
13. Žalobca v 1. rade v odvolaní tvrdil, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam im svedčí až na základe dvoch nadobúdacích titulov, a to jednak na základe písomnej kúpnej zmluvy, a jednak na základe vydržania. Odvolací súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že vlastníctvo k nehnuteľnosti žalobcovia nemohli nadobudnúť na základe dvoch právnych titulov. Ak by vlastnícke právo získali na základe kúpnej zmluvy, nebolo by potrebné sa zaoberať vydržaním. Keďže však žalobcovia v priebehu konania kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa mali stať vlastníkmi predmetných nehnuteľností (prípadne aj s ich právnou predchodkyňou I. C.) nepredložili a jej uzavretie preukazovali výpoveďami svedkov, súd prvej inštancie správne konštatoval, že vlastnícke právo žalobcov na základe kúpnej zmluvy nebolo v konaní preukázané a následne sa správne zaoberal tým, či žalobcovia vlastnícke právo nadobudli na základe vydržania, teda, či žalobcovia splnili podmienky pre vydržanie predmetných nehnuteľností, či boli oprávnenými držiteľmi predmetných nehnuteľností počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov. Rozhodnutie súdu, ktoré konštatuje splnenie predpokladov nadobudnutia nehnuteľnosti vydržaním, musí mať základ v dostatočne skutkovo podložených, konkrétnych a vykonaným dokazovaním preukázaných (zistených, potvrdených, nie len možných) skutočnostiach. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ (teda nie iba „mohol byť“) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí (rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 Cdo 271/2007, 5 Cdo 49/2010 a 3 Cdo 12/2010).
14. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul nasvedčuje. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008).
15. Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností (právne relevantných, ale aj irelevantných). Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého) nadobudnutia vlastníctva. Vlastníctvo (okrem prípadov nadobudnutia ex lege) sa nadobúda najmä dedením, kúpou, darovaním, výmenou. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 17/2016 z 24. apríla 2017).
16. Pre záver súdu o tom, že držba žalobcov (prípadne aj s ich právnou predchodkyňou) je oprávnená pritom nestačí, že väčšina svedkov potvrdila, že predmetné nehnuteľnosti C., príp. I. C., príp. I. C. a žalobca v 1. rade kúpili a následne užívali a platili za ne aj dane. Na to, aby žalobcovia, prípadne ich právna predchodkyňa mohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností a aby mohli byť o svojom vlastníckom práve presvedčení, je potrebné žalobcami preukázať, od akej právnej skutočnosti si dobrú vieru odvodzujú. Rozhodovacia činnosť súdov ohľadne prísnosti splnenia podmienok vydržania sa postupne vyvíjala a menila, avšak z rozhodovacej činnosti NS SR za ostatné roky je zrejmé, že podmienky na preukázanie oprávnenej držby sa sprísnili.
17. Z rozhodovacej činnosti NS SR, ako aj NS ČR vyplýva, že pre oprávnenosť držby nestačí, ak sa niekto chopí držby nehnuteľnosti na základe zmluvy absolútne neplatnej pre nezrozumiteľnosť (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 4742/2014), na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom a nebola podpísaná všetkými jej účastníkmi (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 506/2015) a tiež napr. na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľností (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 432/2003). Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie v tom, že žalobcovia nepreukázali titul, od ktorého by si odvodzovali dobromyseľnosť pri držbe nehnuteľností, preto v danom prípade nemožno hovoriť o tom, že by žalobcovia preukázali oprávnenosť držby ako jednej z podmienok vydržania, a to napriek tomu, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti užívali po dobu viac ako 10 rokov a platili za ne aj dane. Svedkovia vypočutí v konaní uvádzali, že vedia, že C. alebo I. C., alebo I. C. a žalobca v 1. rade predmetné nehnuteľnosti kúpili, neuvádzali však, že by kúpnu zmluvu aj videli a nevedeli sa vyjadriť ani k tomu, kto konkrétne a v akom rozsahu nehnuteľnosti kúpil. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd vykonal dostatočné dokazovanie, vyvodil z neho správny právny záver, ktorý aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Aj keby bolo v konaní preukázané, že žalobca v 1. rade spolu so svojou právnou predchodkyňou vlastnícke právo k predmetnému domu vydržali, žalobnému petitu tak, ako bol formulovaný, by nebolo možné vyhovieť v plnom rozsahu, pretože v tomto konaní by súd nemohol obísť dedičské konanie po I. C. a žalobca v 1. rade v konaní ani nepreukázal to, že sa všetci dedičia po I. C. v jeho prospech zriekli dedičstva. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ žalobca v 1. rade v odvolaní uviedol, že v podaní zo dňa 04. 05. 2015 mal upraviť petit, toto jeho tvrdenie zo spisu nevyplýva. Pre záver súdu v tejto veci tiež bolo irelevantné vyporiadať sa s názorom vysloveným vo veci sp. zn. 25C/6/2008, pretože rozhodnutie súdu, v ktorom bol vyslovený názor, na ktorý sa žalobca v 1. rade odvoláva, bolo následne odvolacím súdom zrušené (teda nešlo o právoplatné rozhodnutie) a v následnom rozhodnutí v tejto veci už takýto názor vyslovený nebol, pretože predmet tohto konania určoval to, čo bol súd povinný v tomto konaní preukazovať a čím bol súd povinný sa vyporiadať v rozhodnutí.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).