Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_36Er-131-2010.pdf
PDF · 112.57 KB
Case nature
Area
Subarea
36Er/131/2010
Uznesenie
Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava proti povinnému: E. W., I.. X.X.XXXX, Z. N., vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 60, Bratislava, pre vymoženie sumy 564,86 eur s príslušenstvom, zmluvnej pokuty, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, takto
rozhodol:
Súd vyhlasuje exekúciu z a n e p r í p u s t n ú .
Súd exekúciu z a s t a v u j e.
odôvodnenie:
Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v aktuálnom znení, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207*101651 zo dňa 15.3.2010 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD v zmysle § 44 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.3.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe rozhodnutia Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. rozhodcom JUDr. Jozefom Adamovským č.k. TP2206/08 zo dňa 8.7.2008.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
V zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Po preštudovaní spisového materiálu má súd za to, že v tomto exekučnom konaní existuje taký dôvod pre zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie,
ktorá je už v tomto momente neprípustná a navyše, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové práva povinného.
Exekučný súd je teda povinný počas celého konania skúmať, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci, a pokiaľ zistí, že je tu prekážka, pre ktorú nemožno exekúciu vykonať, túto v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastaví aj bez návrhu. Pokiaľ sa exekúcia vedie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ exekučný súd v štádiu po vydaní poverenia dospeje k záveru, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy, rozhodcovský súd nemal právomoc vec prejednať, je potom nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Z pripojených listín, najmä Zmluvy o pôžičke, Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. a rozhodcovského rozsudku, exekučný súd zistil, že právny predchodca oprávneného spoločnosť Quatro, a.s. a povinný uzavreli dňa 5.4.2004 Zmluvu o pôžičke č. 6057087003, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver na nákup predmetu financovania a povinný sa ho zaviazal splácať v pravidelných splátkach. Nakoľko povinný neplnil riadne svoje povinnosti zo zmluvy a bol v omeškaní so splácaním úveru, oprávnený odstúpil od zmluvy a následne podal na rozhodcovskom súde žalobu. Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. vydaného rozhodcom JUDr. Jozefom Adamovským č.k. TP2206/08 zo dňa 8.7.2008 bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 564,86 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 564,86 eur odo dňa 10.10.2004 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 56,49 eur, trovy konania vo výške 240,12 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.6.2006 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 1 až 3 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 (ďalej len ,,Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia alebo cenu plnenia.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, je zmluvou spotrebiteľskou (typovou, formulárovou, adhéznou), ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú, obchodné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Úprava zákona o ochrane spotrebiteľa rozšírila definíciu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka aj na zmluvy priamo v Občianskom zákonníku neupravené (porovnaj znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 1. 1. 2008). Zmluvnými stranami sú právny predchodca oprávneného - dodávateľ - spoločnosť Quatro, a.s., ktorej predmetom činnosti bolo aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, a teda konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinný - spotrebiteľ. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutom z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa, nakoľko ide o fyzickú osobu - nepodnikateľa, v zmluve bližšie identifikovanú rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, ktorej boli zo strany dodávateľa poskytnuté peňažné prostriedky formou úveru. V zmluve je jasne uvedené, na aký účel bol úver poskytovaný - na financovanie tovaru mikrovlnnej rúry. Súd dospel z predložených listinných dôkazov k záveru, že povinný mal vo vzťahu z uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa.
Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti právneho predchodcu oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, o plnení z ktorej rozhodol rozhodcovský súd. Za takéhoto stavu musí exekučný súd podrobiť túto zmluvu súdnej kontrole, či sa nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Občiansky zákonník sa snaží nerovnováhe v právnom pomere medzi spotrebiteľom a dodávateľom zabrániť a v ust. § 53 Občianskeho zákonníka preventívne predpisuje, aké ustanovenia nesmie obsahovať spotrebiteľská zmluva. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia
alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky a ktoré môže a má dopĺňať judikatúra súdov. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a aby mali odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy použil aj analogický výklad a to podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.apríla 1993 (ďalej len „smernica“). Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník, okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, (1) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). (3) Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano
grupoeditorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.
Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Ústavný súd SR obdobne rozhodol v uznesení č. I. ÚS 456/2011-19, v ktorom konštatoval, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.“ Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky. Súd teda pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo prihliada na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd tiež dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok upravených v ustanoveniach § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21.11.2002, Cofidis uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom, alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta.
Predmetná zmluva o úvere obsahuje v čl. IX bod o) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory zo zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným
rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia.
Rozhodcovská doložka bola upravená vo Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., s ktorými sa mohol povinný oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Všeobecné podmienky boli vyhotovené oprávneným vopred pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy v danom období. Povinný pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s oprávneným, mohol len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne.
Rozhodcovská doložka neumožňuje zmluvným stranám podať žalobu na všeobecný súd SR. Z uvedeného je zrejmé, že povinný s právnym predchodcom oprávneného dohodol (nie individuálne), že všetky spory z predmetnej zmluvy budú riešené v rozhodcovskom konaní. V uvedenom obmedzení možnosti výberu súdu, ktorý bude rozhodovať spor vzniknutý zo zmluvy, videl tunajší súd nerovnováhu v právach zmluvných strán v neprospech povinného. V danom prípade zmluva priznáva spotrebiteľovi malý okruh práv, keďže podľa rozhodcovskej doložky všetky spory zo zmluvy má rozhodovať rozhodcovský súd. Spotrebiteľ teda nemá možnosť obrátiť sa so žalobou na všeobecný súd, musí sa podľa rozhodcovskej doložky podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím mu bola prakticky odobratá možnosť voľby riešenia sporu, resp. obrany na štátnom súde. Takto dojednanú zmluvnú podmienku považuje súd za neprijateľnú a v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy za neplatnú. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená v čl. IX, bod o) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. je neprijateľnou podmienkou, keďže nebola s povinným dohodnutá individuálne a núti povinného riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Vzhľadom na uvedené je toto ustanovenie zmluvy o úvere zo zákona neplatné.
S účinnosťou od 1.1.2008 boli v Občianskom zákonníku medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou. V zmysle eurokonformného výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného ustanovenia.
Podľa článku 6 odseku 1. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je v rozpore so zákonom (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a je zo zákona neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) a zároveň bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.
Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v čl. IX, bod o) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. je v priamom rozpore s cit. ust. §53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky súd vyslovil s použitím § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia Zmluvy o pôžičke s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Dodávateľ finančnej služby - oprávnený (oproti neznalému spotrebiteľovi - povinnému) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený si mohol a mal byť vedomý, že súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nárokom, majúcim základ v neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve.
Rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci bol v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, kedy následne zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku.
Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.
V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na Okresnom súde Trnava.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.