Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_1Co-245-2016.pdf
PDF · 94.48 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/245/2016
Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcov 1a. C.. W. I., nar. XX.X.XXXX, bytom X. M., F. L. X, 1b. C.. U. F., rod. I., nar. XX.X.XXXX, bytom X. M., F. L. X, 2. X. U., nar. XX.X.XXXX, bytom X. M., K. XX, 3. R. U., nar. XX.X.XXXX, bytom X. M., E. XX, 4. Š. G., bytom X. M., Y.D. XX, 5. Š. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. M., E. X, 6. R. W., nar. XX.X.XXXX, bytom X. M., Ľ. X, 7. U. W., nar. X.X.XXXX, bytom X. M., X. X, R. 8. U. Ž., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. M., B. XX, všetkých zastúpených JUDr. Máriom Hollerom, advokátom advokátskej kancelárie, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16 proti žalovaným 1. Dopravnému podniku mesta Košice, a.s., so sídlom v Košiciach, Bardejovská 6, a 2. Mestu Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcov a žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 19C/1098/1997-284 zo dňa 29.5.2008 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcom priznáva plnú náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie „zriadil časové neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobcov ako vlastníkov pozemku, pôvodne napísaného v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. Košice ako parcela č. XXXX/X o výmere 3495 m2, ktorému zodpovedá právo žalovaného v 2. rade nerušene užívať časť vyššie uvedeného pozemku, ktorej zodpovedá diel č. 1 o výmere 2783 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. XXXX/X, diel č. 2 o výmere 259 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. XXXX/XX a diel č. 3 o výmere 272 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. XXXX/X tak, ako sú vyznačené v geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku Ing. Milana Hačka PhD. č. 7/2007". Zároveň žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi C.. Š.Z. I. (právnemu predchodcovi žalobkýň la a lb) sumu 1.277.859,- Sk, žalobkyni v 2. rade sumu 425.953,- Sk, žalobkyni v 3. rade sumu 425.953,- Sk, žalobcovi v 4. rade sumu 425.953,- Sk, žalobcovi v 5. rade sumu 319.464,- Sk, žalobcovi v 6. rade 319.464,- Sk, žalobcovi v 7. rade sumu 319.464,- Sk, žalobkyni v 8. rade sumu 319.464,- Sk, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Voči žalovanému v 1. rade žalobu zamietol.
3. V právnom vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v l. rade účastníkom náhrada trov konania nebola priznaná. Žalovaný v 2. rade bol zaviazaný nahradiť žalobcom trovy konania v sume 776.310,50 Sk na účet ich právneho zástupcu a na účet súdu nahradiť trovy štátu v sume 38.671,- Sk.
4. Prvoinštančný súd takto rozhodol s poukazom na ust. § 135c ods. 1, 2 a 3 OZ, ktorý upravuje problematiku neoprávnenej stavby na cudzom pozemku.
5. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že U. I. rod. M. (právna predchodkyňa C.. Š. I., ktorá bola v pozemnoknižnej zápisnici č. XXXX pre kat. úz. Košice vedená ako vlastníčka parcely č. XXXX/X), zomrela ešte v roku 1969. V čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia č. výst. 667/88 zo dňa 3.6.1988, ktorým bola vyvlastnená aj časť tejto parcely, teda už nebola vlastníčkou a keď vo vyvlastňovacom rozhodnutí bola uvádzaná ona, nemohli nastať účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája. Preto súd prvej inštancie nepovažoval toto vyvlastňovacie rozhodnutie za titul prechodu vlastníctva na štát, ale ani za titul, ktorý by zakladal dobromyseľnosť štátu pre vydržanie. Za dobromyseľného nepovažoval ani žalovaného v 2. rade, ktorý vstúpil do držby dňom 1.5.1991 na základe zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, pretože tento subjekt je zároveň jediným akcionárom žalovaného v l. rade, ktorý predmetný pozemok užíval a prinajmenšom už odo dňa 20.12.2000 vedel o spore sp.zn. 14C 638/97 Okresného súdu Košice I, ktorý bol voči tomuto žalovanému vedený z rovnakého dôvodu (ale ohľadne iných parciel).
6. Z dohody o vyrovnaní dedičských podielov spísanej vo forme notárskej zápisnice vyplýva, že táto sa o.i. týka aj nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXXX ako parc. č. XXXX/X a jej účastníkmi boli Š. I. ako jediný právny nástupca zomrelej U. I. rod. M. ako povinná osoba a ostatní žalobcovia resp. ich právni nástupcovia ako oprávnené osoby. Išlo o dohodu uzavretú v zmysle § 15 zák. č. 293/1992 Zb. na vyrovnanie znížených dedičských podielov vyplývajúcich z dedičského uznesenia Štátneho notárstva v Košiciach zo dňa 18.3.195.5 č.k. D 223/55 po poručiteľke R. M. rod. I., ktorým bolo dedičstvo vyporiadané v prospech právnej predchodkyne Š. I., U. I..
7. Za pasívne legitimovaného považoval prvostupňový súd žalovaného v 2. rade z toho dôvodu, že z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktorý bol spísaný dňa 26.8.1993, došlo medzi odovzdávajúcim DPMK š.p. a preberajúcim mesto Košice k odovzdaniu a prevzatiu do vlastníctva o.i. aj parcely č. EN XXXX vo výmere 27088 m2 v hodnote 9.751.680,- Sk - objekt dopravy, stavby nedokončené, nezaradené (podľa predloženej identifikácie parciel je do tejto parcely zahrnutá aj nehnuteľnosť pôvodne vedená v pozemnoknižnej vložke č. XXXX ako parc. č. XXXX/X). Nájomnou zmluvou zo dňa 21.10.1998 prenajímateľ mesto Košice prenajalo nájomcovi - žalovanému v l. rade za odplatu predmet nájmu za účelom vykonávania predmetu činnosti uvedeného v zakladateľskej zmluve. Ako predmet nájmu bol označený hmotný a nehmotný investičný majetok. Ide o budovy, stavby, haly, stroje, prístroje, zariadenia, dopravné prostriedky, inventár, pozemky, softvéry a umelecké diela podľa prílohy č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy, pričom menovitý zoznam prenajatého majetku je v prílohe č. 2 a 3 a z týchto príloh vyplýva, že ide aj o parcelu č. XXXX o výmere 27088 m2, zastavané plochy.
8. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia a žalovaný v 2. rade.
9. Žalobcovia podali odvolanie do výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v l. rade. V tejto časti žiadali rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a žalobe vyhovieť voči obom žalovaným, pretože výkon vlastníckeho práva k stavbám (súčasťou ktorého je aj právo užívať ich) je možný len na základe vecného bremena, ktoré takto musí byť zriadené nielen v prospech žalovaného v 2. rade, ako vlastníka, ale aj v prospech žalovaného v l. rade ako užívateľa stavieb. S prihliadnutím na skutočnosť, že z vykonávania podnikateľskej činnosti na pozemkoch žalobcov majú prospech obaja žalovaní, aj na zaplatenie náhrady za zriadené vecné bremeno by mali byť zaviazaní obaja.
10. Žalovaný v 2. rade žiadal rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, eventuálne zmeniť a žalobu aj voči nemu zamietnuť, pretože mal za to, že v tomto konaní nie je pasívne legitimovaný. Nedostatok svojej pasívnej legitimácie žalovaný v 2. rade odôvodňoval tým, že predmetom delimitácie podľa zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, boli len vyvlastnené pozemky a nie stavby, ktoré sa na nich nachádzali. Žiadne „nedokončené a nezaradené stavby" totiž nikdy neboli zo strany žalovaného v l. rade žalovanému v 2. rade odovzdané a tak zostali vo vlastníctve žalovaného v 1 .rade. Trval na tom, že on sa stal len vlastníkom pozemkov a to originálnym spôsobom - vydržaním k 1.5.2001, pretože nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníctva jeho právnym predchodcom (štátom).
11. Žalovaný v l. rade žiadal rozsudok vo vzťahu k nemu potvrdiť, ale pripojil sa aj k odvolaniu žalovaného v 2. rade.
12. V priebehu odvolacieho konania zomrel pôvodný žalobca v l. rade Š. I. a jeho právne nástupkyne (v záhlaví tohto rozsudku označené pod la, lb) vstúpili do konania.
13. Tunajší krajský súd ako súd odvolací o uvedených odvolaniach už rozhodol v minulosti svojim rozsudkom zo dňa 14.1.2010 pod č.k. 1Co/267/2008-402 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Tento rozsudok bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 5.4.2016 pod sp.zn. 3Cdo/267/2013 a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Svoje uznesenie Najvyšší súd SR založil na obsahu Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 30.4.2013 sp.zn. II.ÚS 478/2012, ktorým bolo vyslovené, že základné práva žalobcov (sťažovateľov) zaručené čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/93/2010 porušené a preto uvedený rozsudok najvyššieho súdu rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze konštatoval, že výhrady vyslovené v náleze vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 27.2.2012 sp.zn. 3Cdo/93/2010 sa obsahovo rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.1.2010 sp.zn. 1Co/267/2008. Právny záver, ku ktorému dospel najvyšší súd pri predchádzajúcom rozhodnutí o dovolaní žalobcov bol totiž založený na rovnakých právnych náhľadoch a obsahovo identických interpretáciách ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. ako boli závery a interpretácie odvolacieho súdu. Pokiaľ teda - ako uviedol ústavný súd v náleze - najvyšším súdom použité právne predpisy neboli vyložené ústavne akceptovateľným spôsobom a pri aplikácii dotknutých zákonných predpisov najvyšší súd zásadne poprel ich účel a význam, potom to isté musí platiť aj vo vzťahu k odvolaciemu súdu, a k odvolaním napadnutému rozsudku. Z uvedeného vyvodil záver, že konštatovanie najvyššieho súdu znamená, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení a preto tento zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
14. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP).
15. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
16. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
17. Na základe toho odvolací súd po zrušení veci uznesením Najvyššieho súdu SR a rešpektujúc v ňom uvedený právny názor preskúmal opätovne rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 380 CSP a na základe toho dospel k záveru, že odvolania žalobcov ani žalovaného v 2. rade nie sú dôvodné.
18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie postupom zodpovedajúcim § 120 ods. 1 O.s.p., keď vykonal účastníkmi všetky označené dôkazy, tieto aj vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 132 O.s.p., vec aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie než ako rozhodol súd prvej inštancie.
19. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalobcov, ako aj žalovaného v 2. rade považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať:
20. Keďže odvolanie žalovaného v 2. rade sa dotýka iba otázky jeho pasívnej legitimácie, preskúmal odvolací súd vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade v intenciách tohto odvolania a má za to, že súd prvej inštancie sa správne vyporiadal s touto otázkou pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade a aj správne rozhodol, pokiaľ žalobe proti nemu vyhovel. Z odvolania žalovaného v 2. rade vyplýva, že tento svoj nedostatok pasívne legitimácie odvodzuje od záveru, že žalovaný v 1. rade je vlastníkom a užívateľom stavby na spornom pozemku. Má za to, že pasívne legitimovaným je v konaní iba tento žalovaný ako vlastník stavby. Poukazoval v tomto smere na obsah rozhodnutia Okresného súdu Košice I v konaní 14C/638/97 a to jeho rozsudok zo dňa 27.9.2007, kde bolo ustálené, že Mesto Košice nie je vlastníkom stavby postavenej na pozemku žalobcov a ani tento pozemok neužíva, a preto súd žalobu v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie voči nemu zamietol. Poukázal na to, že uvedené konanie sa viedlo medzi rovnakými účastníkmi ohľadne parcely č. 331.
21. Túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. Poukazuje totiž na to, že súčasný žalovaný v 1. rade, teda Dopravný podnik mesta Košice a.s. nie je právnym nástupcom bývalého Dopravného podniku mesta Košice, š.p., ktorý bol zrušený a na jeho majetok sa vzťahovala právna úprava zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a sporná parcela, ktorá bola súčasťou Areálu autobusovej dopravy v Košiciach na Hornádskej ulici prešla zo zákona do majetku Mesta Košice, teda žalovaného v 2. rade. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, keďže išlo o vec, ku ktorej patrilo právo hospodárenia štátnemu podniku, ku ktorému prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec, prešla táto z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádza. Keďže k parcele patrilo vychádzajúc z vyvlastňovacieho rozhodnutia, na základe ktorého uvedená parcela mala prejsť do vlastníctva štátu, právo hospodárenia k nej bývalému štátnemu podniku Dopravný podnik mesta Košice, prešla uvedená parcela do vlastníctva žalovaného v 2. rade a to bez ohľadu na to, že táto nebola zastavaná, ale tvorila súčasť areálu autobusovej dopravy. Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani skutočnosť, na ktorú poukazuje žalovaný v 2. rade, že delimitačný protokol, ktorý bol spísaný dňa 26.8.1993 pojal iba delimitáciu areálu autobusovej dopravy, a to v rozsahu dodatku k tomuto delimitačnému protokolu, v ktorom boli špecifikované stavby vo vlastníctve Mesta Košice. Pokiaľ sa teda na túto parcelu vzťahoval prechod vlastníctva žalovanému v 2. rade, je týmto založená aj jeho pasívna legitimácia v konaní. Terajší žalovaný v 1. rade teda nie je právnym nástupcom bývalého Dopravného podniku mesta Košice, š.p., keďže tento je akciovou spoločnosťou, ktorého jediným akcionárom je práve Mesto Košice. Správnosti takéhoto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že samotné užívanie celého areálu žalovaným v 1. rade je založené na obsahu nájomnej zmluvy č. 98/00559/NZM/600 zo dňa 21.10.1998, ktorým tento žalovanému v 1. rade prenajalo práve Mesto Košice. Takéto skutkové závery teda odôvodňujú aj právny záver o tom, že užívateľom uvedenej parcely je žalovaný v 2. rade a jeho prenajatie do užívania inému subjektu je len jednou z foriem užívania veci. Odvolací súd preto považuje za správny záver súdu prvej inštancie v tom, že zriadenie vecného bremena bolo nevyhnutné za účelom riadneho užívania majetku žalovaného v 2. rade a tohto zaťažuje aj povinnosť poskytnúť náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov zriadením vecného bremena.
22. Otázku pasívnej legitimácie v tomto konaní nemožno stotožňovať s pasívnou legitimáciou ako bola vyriešená v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp.zn. 14C/638/97, v ktorom bola konštatovaná pasívna legitimácia Dopravného podniku mesta Košice a.s. a nie Mesta Košice. Vykonaným dokazovaním v uvedenom konaní bolo totiž na rozdiel od prejednávanej veci preukázané, že práve žalovaný Dopravný podnik mesta Košice a.s. na prejednávanej parcele zriadil stavbu na základe stavebného povolenia zo dňa 7.11.1996. Je teda zrejmé, že pasívna legitimácia tohto subjektu bola na rozdiel od teraz prejednávanej veci založená na základe toho, že tento bol stavebníkom stavby, na užívanie ktorej bolo potrebné zriadiť vecné bremeno a teda ide o skutkovo odlišnú situáciu ako v prejednávanej veci.
23. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd potvrdil vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade.
24. Za nedôvodné považuje odvolací súd aj odvolanie žalobcov vo vzťahu k zamietavému výroku voči žalovanému v 1. rade. Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, v ktorých tento uzavrel za správnu pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade zároveň odôvodňujú aj správnosť rozhodnutia prvoinštančného rozsudku v zamietavej časti voči žalovanému v 1. rade. Skutočnosť, že tento užíva areál autobusovej dopravy v Košiciach na Hornádskej ulici na základe nájomnej zmluvy s Mestom Košice ako vlastníkom neodôvodňuje záver o tom, aby za účelom riadneho užívania rovnakého areálu bolo potrebné zriaďovať osobitné vecné bremeno aj v prospech tohto nájomcu. Pokiaľ bol na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov zaviazaný subjekt žalovaného v 2. rade, bol takto uspokojený ich nárok súvisiaci s obmedzením ich vlastníckeho práva a obdobný nárok už nemôže úspešne smerovať voči ďalším subjektom, ktorí uvedenú parcelu určitou formou užívajú, pričom ich užívanie je odvodené práve od právneho vzťahu so subjektom, ktorý náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva poskytol. Duplicitná náhrada za obmedzenie vecného bremena, akej sa žalobcovia domáhajú voči žalovanému v 1. rade by mohla viesť k absurdnému záveru, podľa ktorého by súhrn náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva prevýšil aj samotnú cenu tohto pozemku.
25. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
26. Rozhodnutie o trovách odvolacieho a dovolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 3 a v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia boli tak v dovolacom, ako aj odvolacom konaní úspešní, preto im odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho, ako aj dovolacieho konania. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).