Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5To-35-2016.pdf
PDF · 101.01 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/35/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščák na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.05.2017 v Prešove, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. poriadku na podklade odvolania obž. T. G. z r u š u j e v rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/61/2016 zo dňa 23.05.2016 výrok o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
obžalovanému T. G., nar. XX.XX.XXXX v Y., trvale bytom X. XXX/X, X. nad O.
u k l a d á
podľa § 158 Tr. zákona, za použitia § 36 písm. j), l), n), § 38 ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určuje skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.
Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona, s použitím § 39 ods. 1, 3 písm. f) Tr. zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 8 (osem) mesiacov.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/61/2016 zo dňa 23.05.2016 bol obžalovaný T. G. uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa 158 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 17. 8. 2015 v čase okolo 19.58 hod. viedol osobné motorové vozidlo Škoda Octavia combi, ev. č. F.- XXXBI po ulici Čsl. armády smerom na ul. Železničnú v Kamenici nad Cirochou, pričom nedal prednosť v jazde cyklistke Z. T., ktorá jazdila po ceste označenej ako hlavná a ktorá v dôsledku zrážky utrpela zranenia a to pohmoždenie hlavy v oblasti čelovo-temennej vľavo ťažkého stupňa, tržnozhmoždenú ranu v oblasti čelovotemennej vpravo, pohmoždenie ľavého ramena ľahkého stupňa s odreninami, pohmoždenie pravého kolena ľahkého stupňa, pohmoždenie pravého predkolenia stredne ťažkého stupňa s hĺbkovými odreninami, podvrtnutie pravého členka ľavého stupňa s dobou liečenia v trvaní 26 dní,
za čo mu bol podľa § 158 Tr. zákona za použitia § 36 písm. j/, l/, n/, § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorého výkon mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba v trvaní 14 (štrnásť) mesiacov.
Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 16 (šestnásť) mesiacov.
Proti tomuto rozsudku, po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal obžalovaný odvolanie proti výroku o treste. V písomných dôvodoch potom uviedol, že trest, ktorý mu súd uložil je preňho neprimerane prísny, pretože je jediným živiteľom rodiny a pracuje ako živnostník na stavbe v Nemecku, kde sa prepravuje do práce jednak vlastným osobným motorovým vozidlom a jednak vozidlom firemným a pri treste zákazu činnosti bude nútený ukončiť podnikateľskú činnosť, pretože stratí oprávnenie viesť motorové vozidlo, čo je jednou z podmienok výkonu podnikateľskej činnosti. Manželka je na rodičovskej dovolenke s mal. dieťaťom a ich staršia dcéra vo veku 7 rokov je zdravotne postihnutá „Petersonova choroba„ , čo znamená, že je obmedzená v pohybe, a preto ju v čase, keď je doma v dvojtýždňových intervaloch, vozí autom do školy a do zdravotníckeho zariadenia do Prešova, pretože manželka nemá vodičský preukaz. Zákaz činnosti viesť motorové vozidlo by bolo preňho, aj z pohľadu zdravotného handicapu ich dcérky, obmedzujúce a tiež aj strata jeho príjmu z podnikania by spôsobila to, že by sa ich rodina dostala na hranicu biedy, pretože by boli príjmom odkázaní len na príjem manželky, t.j na rodičovský príspevok v sume cca 220,00 Eur a prídavky na dve deti vo výške cca 45,00 Eur. Z vyššie uvedených dôvodov preto požiadal odvolací súd, aby prehodnotil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý mu okrem iného dal trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, a navrhol, aby rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/61/16 zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie, resp. aby ho zmenil tak, že mu neudelí zákaz činnosti viesť motorové vozidlá. Následne odvolanie doplnil podaním zo dňa 29.6.2016, v ktorom uviedol, že už trest podmienečný je pre neho dostatočným ponaučením. Súčasne na podporu svojich tvrdení uvádzaných v odvolaní predložil súdu dôkaz o tom, že manželka E. G. nemá evidované žiadne vodičské oprávnenie a tiež, že ich dcéra G. Q., nar. XX.XX.XXXX, je dieťaťom pohybovo obmedzeným s diagnózou „Mortus Perthes„ , o čom predložil písomný doklad od ošetrujúcej lekárky s odporúčaním, že je vhodné, aby na potrebné diagnostické a liečebné vyšetrenia bola prevážaná osobným dopravným prostriedkom, čo jej ako otec maloletej poskytuje, pretože manželka, teda matka ich dcéry, nemá vodičské oprávnenie. Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania osobou na to oprávnenou krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nenapádané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne odôvodnené.
Po preskúmaní správnosti postupu konajúceho súdu odvolací súd konštatuje, že tento netrpí žiadnymi podstatnými chybami, pre ktoré by bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Obžalovaný počas trestného stíhania obhajoval svoje záujmy sám, pričom mohol sa vyjadriť ku skutku kladenému mu za vinu a tiež aj k dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní, ako aj mal možnosť predniesť argumenty vo vzťahu k výroku o treste v rámci záverečnej reči a posledného slova. S prihliadnutím na takto zistený stav odvolací súd nezistil, aby právo obžalovaného na obhajobu bolo porušené.
Obžalovaný po zákonnom poučení vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutkov kladených mu obžalobou za vinu, a po predpísanom procesnom postupe konajúci súd prijal vyhlásenie obžalovaného. Skutok bol konajúcim súdom po právnej stránke posúdený ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, ktorá právna kvalifikácia zodpovedá zákonu.
Následne odvolací súd preto podrobil prieskumnej povinnosti odvolaním napadnutý výrok o treste uloženého obž. T. G..
Konajúci súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa,
jeho pomery, ako aj možnosti jeho nápravy, teda kritéria uvedené v ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona. Po ich vyhodnotení potom uložil obž. T. G. trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 14 mesiacov a súčasne mu uložil aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá po dobu 16 mesiacov.
Odvolací súd sa s takto uloženým trestom nestotožnil, nakoľko výmeru uložených trestov, vzhľadom na okolnosti prípadu a pomery na strane obžalovaného, považoval za neprimerane prísnu.
Aj odvolací súd v rámci prieskumnej činnosti pri posudzovaní uloženého trestu konajúcim súdom prihliadal tak, ako konajúci súd, predovšetkým na už na hore citované kritéria, zákonom upravené pre určovanie druhu a výmery trestu podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona.
Jedným z kritérií, ktoré odvolací súd vyhodnocoval bol spôsob spáchania trestného činu a jeho následok. Je zrejmé, že ak obžalovaný pri riadení motorového vozidla vychádzajúc z vedľajšej cesty na hlavnú cestu, pritom nedal prednosť v jazde cyklistke poškodenej Z. T., porušil tým dôležitú povinnosť tak, ako to predpokladá skutková podstata prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona. Porušenie tejto povinnosti je potom v príčinnej súvislosti so spôsobeným následkom, ktorým sú v skutkovej vete výroku rozsudku popísané zranenia spôsobené poškodenej s dobou liečenia 26 dní. Ustálený spôsob spáchania trestného činu, ako aj spôsobený následok podľa názoru krajského súdu zásadným spôsobom nevybočuje z hraníc posudzovania obdobnej trestnej činnosti, čo neodôvodňuje záver o zvýšenej závažnosti konania obžalovaného.
Naopak, pri posudzovaní ďalšieho z kritérií, miery zavinenia, okrem toho, že v danom prípade ide o nedbanlivostný trestný čin, je podľa odvolacieho súdu nevyhnutné prihliadať aj na okolnosti, za akých k samotnej dopravnej nehode došlo a ktorými miera zavinenia zo strany obžalovaného bola ovplyvnená. Nemožno opomenúť totiž fakt, že poškodená ako účastník cestnej premávky vo večerných hodinách za zhoršených poveternostných podmienok riadila bicykel, ktorý nebol osvetlený, nemala na sebe reflexné prvky a držala nad sebou dáždnik. Tieto skutočnosti podľa názoru krajského súdu výrazným spôsobom znižujú mieru zavinenia obžalovaného. Poškodená ako účastník cestnej premávky totiž nedodržala povinnosť stanovenú jej v § 55 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z., keď za zníženej viditeľnosti ako cyklistka jazdiaca po krajnici nemala na sebe viditeľne umiestnené reflexné prvky, resp. oblečený reflexný bezpečnostný odev.
Odvolací súd sa stotožnil s poľahčujúcimi okolnosťami priznanými konajúcim súdom podľa § 36 písm. j/, l/ Tr. zákona. Z odpisu z registra trestov plynie, že obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol a súčasne niet pochybností o tom, že sa k trestnej činnosti priznal a túto úprimne oľutoval, pričom oľutovanie sa v danom prípade nejaví ako formálnym zo strany obžalovaného so zreteľom na jeho kritický postoj k svojej trestnej činnosti od samého začiatku vyšetrovania, kedy ku skutku vypovedal s priznaním viny.
Skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možné priznať obžalovanému niektorú z priťažujúcich okolností upravených v ustanovení § 37 Tr. zákona, zistené neboli.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia plynie, že konajúci súd prihliadal aj na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. n/ Tr. poriadku, ktorá je založená na zistení, že obžalovaný mal napomáhať pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Pre takýto záver však podľa názoru krajského súdu splnené podmienky neboli.
Už z konštantnej rozhodovacej činnosti odvolacích senátov tunajšieho krajského súdu vyplýva, že priznanie sa páchateľa k spáchanému skutku a jeho oľutovanie nie je možné, ak už raz bolo priznané ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona, duplicitne vyhodnotiť aj ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zákona, pretože pre ustálenie existencie okolnosti, že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, sa vyžaduje aktívne konanie páchateľa, ako napríklad usvedčenie spolupáchateľov, ozrejmenie takej skutočnosti, ktorá nie je zistená orgánmi činnými v trestnom konaní, napríklad vydanie nástrojov, pomocou ktorých došlo k spáchaniu trestnej činnosti a podobne.
Krajskému súdu však bránila napraviť toto pochybenie konajúceho súdu zásada trestného konania „zákaz zmeny postavenia obžalovaného k horšiemu“ ustanovená v § 322 ods. 3 Tr. poriadku, keďže
odvolanie podal iba obžalovaný vo svoj prospech a nepriznaním uvedenej poľahčujúcej okolnosti by sa tak zmenšil pomer poľahčujúcich okolností na strane obžalovaného, čo by bolo v jeho neprospech.
V ďalšom bolo potrebné prihliadať na osobné a rodinné pomery obžalovaného, z ktorých je zrejmé, že obžalovaný je v podstate jediným živiteľom rodiny. Je zamestnaný v zahraničí, kde pre výkon zamestnania, ako sám v odvolaní namietal, je nevyhnutné aj riadiť motorové vozidlá. Manželka je na rodičovskej dovolenke s maloletým dieťaťom, bez vodičského oprávnenia, a ich staršia dcéra potrebuje intenzívnu každodennú starostlivosť vzhľadom na diagnostikovanú „Petersonovu chorobu„ , ktorá je okrem iného spojená aj s jej pravidelným prevozom na diagnostické a liečebné vyšetrenia.
Z odpisu registra trestov plynie, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný a v mieste trvalého bydliska je hodnotený kladne. Jeho priestupková minulosť nedáva dôvod pre záver o obžalovanom, ako nedisciplinovanom vodičovi. Z evidenčnej karty vodiča je totiž zrejmé, že v roku 2006 prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť, a v roku 2013 neuhradil poplatok za užívanie pozemných komunikácii, pritom vodičské oprávnenie má od roku 2001, čo nasvedčuje tomu, že ide o vodiča dodržiavajúceho právne normy.
S prihliadnutím na doposiaľ uvedené k osobe obžalovaného, jeho trestnoprávnej a priestupkovej minulosti, na to, že s manželkou žije v spoločnej domácnosti, kde sa starajú obaja o dve maloleté deti, teda žije usporiadaným spôsobom života, odvolací súd prognózu nápravy obžalovaného do budúcna vyhodnotil ako pozitívnu.
Pri takto ustálených skutkových zisteniach krajský súd mal dôvodne za to, že výmera trestu uloženého obžalovanému je vzhľadom na osobu obžalovaného, jeho pomery a okolnosti prípadu v danom prípade neprimerane prísna.
Odvolací súd pri určení výmery trestov, keďže s druhmi trestov, ktoré konajúci súd obžalovanému uložil (trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti), sa stotožnil, vychádzal aj z účelu trestu ustanoveného v § 34 ods. 1 Tr. zákona tak, aby trest zabezpečil ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; súčasne, aby trest zároveň vyjadroval morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Prihliadajúc teda na účel trestu, na jednotlivé kritéria jeho ukladania a konkrétne zistenia a to najmä na priaznivú prognózu nápravy obžalovaného prameniacu z jeho doterajšieho riadneho spôsobu života, na zistenú prevahu poľahčujúcich okolností, na skutočnosť, že v prejednávanej veci nedošlo k spôsobeniu žiadneho závažného následku, krajský súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného a na ochranu spoločnosti postačí na obžalovaného pôsobiť trestom odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov, teda v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorá je u prerokúvaného prečinu stanovená až na jeden rok. Keďže obžalovaný pred spáchaním prečinu viedol riadny život, výkon uloženého trestu nie je nevyhnutným a preto za splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr zákona mu určil skúšobnú dobu na 1 rok, ktorá postačuje na to, aby obžalovaný svojím správaním preukázal, či hrozba výkonom trestu odňatia slobody splnila uňho účel vymedzený zákonom.
Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti, u ktorého dolnou hranicou pre jeho uloženie podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. je jeden rok, súd prvého stupňa dospel k záveru, že je potrebné ukladať aj tento trest a to vo výmere 16 mesiacov z dôvodu, že obžalovaný sa dopustil trestného činu v súvislosti s vedením motorového vozidla, ako aj na závažnosť tohto porušenia.
So záverom konajúceho súdu, že je potrebné uložiť trest zákazu činnosti, sa odvolací súd stotožnil a to z dôvodov ním uvádzaným. Nestotožnil sa však s výmerou tohto trestu, na čo bolo už vyššie poukázané, a to na základe zistených okolností, v ktorých po ich posúdení v súhrne videl odvolací súd mimoriadne okolnosti pre zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák.
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
Použitie citovaného ustanovenia, ako to napokon vyplýva aj z jeho názvu, prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, keď to odôvodňujú mimoriadne, či už okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, teda nie také okolnosti alebo pomery, ktoré sa vyskytujú bežne. Okolnosťami prípadu je potrebné rozumieť najmä skutočnosti, ktoré majú vplyv na hodnotenie závažnosti činu, skutočnosti na základe, ktorých možno posúdiť prognózu nápravy páchateľa a samotné znaky skutkovej podstaty trestného činu, ak charakterom spáchania vybočujú z obvyklých prípadov. Pomermi páchateľa sa rozumie osobné a osobnostné hodnotenie osoby obžalovaného ako objektu trestu, preto sa prihliada najmä na jeho zdravotný stav alebo zdravotný stav jeho rodinných príslušníkov, starostlivosť o rodinu, či poľahčujúce okolnosti, ktoré sa prejavili až po čine v dôsledku správania sa páchateľa a pod. Vždy však tieto skutočnosti musia mať charakter mimoriadnosti a výnimočnosti a kumulatívne s existenciou týchto skutočností musí byť splnená aj podmienka, že trest miernejší, ako zákonom stanovený, postačí na zabezpečenie ochrany spoločnosti. Podľa ustálenej súdnej praxe súhrn viacerých poľahčujúcich okolností, zvlášť pri neexistencii okolností priťažujúcich, môže v konkrétnom prípade nadobudnúť taký význam, že by viaceré poľahčujúce okolnosti vo svojom súhrne bolo možné hodnotiť ako výnimočné okolnosti prípadu tak, ako to predpokladá citované ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák.
V prejednávanej veci boli zistené dve poľahčujúce okolnosti, ktoré ani vo svojom súhrne a ani pri zohľadnení neexistencie priťažujúcich okolností a priaznivej prognózy obžalovaného, by mimoriadne zníženie trestu nemohli odôvodniť.
Obžalovaný však, aj keď až v odvolacom konaní, deklaroval a príslušnými správami aj preukázal potrebu starostlivosti o dve maloleté deti, z ktorých jedno má zdravotné problémy vyžadujúce sústavnú odbornú zdravotnú starostlivosť v zariadení vzdialenom od ich trvalého pobytu, čo s ohľadom najmä na potrebu starostlivosti o dieťa s „Petersonovu chorobu„ je možné za mimoriadne pomery páchateľa tak, ako ich predpokladá ust. § 39 ods. 1 Tr. zák., považovať.
Okrem toho odvolací súd prihliadal aj na už vyššie popísané okolnosti prípadu, výrazne zvyšujúce spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody a teda aj na spôsobenom následku. Miera zavinenia obžalovaného sa tak znížila, čo má tiež svoj význam pri ukladaní trestu.
Navyše, ako správne poukázal súd prvého stupňa, obžalovaný sa k spáchaniu žalovaného skutku od počiatku priznával, s orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracoval a tak boli v prejednávanej veci splnené všetky podmienky pre konanie o dohode o vine a treste, ku ktorému však prokurátor nepristúpil, pričom zo spisu nie sú zrejmé dôvody takéhoto postupu, aj keď obvinený inicioval toto konanie.
Odvolací súd má zato, že ak obvinený je ochotný ukončiť jeho trestnú vec v rámci konania o dohode o vine a treste a tým sa vzdať práva na verejné prejednanie jeho veci pred súdom, čo má za následok zjednodušenie trestného procesu a v konečnom dôsledku aj ušetrenie nákladov štátu na prejednanie veci uvedeným spôsobom, ide o mimoriadnu okolnosť, ktorá odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, čo napokon stanovuje aj zákon.
Podľa § 39 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.
Aj keď procesný predpis nestanovuje povinnosť pre takýto postup pre prokurátora, hoci má na to splnené podmienky, tak odvolací súd poukazuje na čl. 12 ods. 1 vety prvej Ústavy SR (ústavného zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), z ktorého plynie, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, čo znamená, že aj všetci obvinení sú si rovní a patrí im právo na rovnaké zaobchádzanie. Bezdôvodné odopretie konania o dohode o vine a treste potom za situácie, že všetky podmienky pre takéto konanie boli splnené a v obdobnom prípade, no iného obvineného, prokurátor dohodu o vine a treste uzavrel, naplneniu spomínaného práva nenasvedčuje, preto podľa názoru krajského súdu, v záujme zachovania práve spomínaného práva na rovnaké zaobchádzanie a teda rešpektovanie zákazu diskriminácie, splnenie všetkých podmienok pre konanie o dohode o vine a treste za situácie, že prokurátor napriek tomu takéto konanie nezačne, pričom zo spisu nie je možné zistiť, prečo takto nekonal, možno vyhodnotiť
ako mimoriadnu okolnosť prípadu. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že z § 3 ods. 1, 2 zák. č.619/2005 Z. z. prokurátorovi plynie povinnosť sa s podnetom obvineného zaoberať a oznámiť obvinenému, že jeho podnet neprijíma, čo v danom prípade rešpektované nebolo.
Napokon je potrebné ešte dodať, že limit zníženia dolnej hranice trestu v konaní o dohode o vine a treste o jednu tretinu vychádzajúc z výslovného znenia ust. § 39 ods. 4 Tr. zák. sa vzťahuje len na trest odňatia slobody, pričom pokiaľ ide o trest zákazu činnosti naň sa vzťahuje všeobecný limit vyplývajúci z ust. § 39 ods. 3 písm. f/ Tr. zák., ktorým je šesť mesiacov.
Hodnotiac v súhrne uvedené okolnosti, teda existenciu prevahy viacerých poľahčujúcich okolností pri neexistencii priťažujúcich okolností, zjavne priaznivú prognózu nápravy obžalovaného, potrebu sťaženej starostlivosti o dve maloleté deti, z ktorých jedno si vyžaduje z dôvodu zdravotného stavu zvýšenú starostlivosť, mieru zavinenia obžalovaného, či nekonanie o dohode o vine a treste zo strany prokurátora, napriek tomu, že všetky podmienky pre takéto konanie boli splnené, odvolací súd dospel k záveru, že ide o okolnosti vo svojom súhrne výnimočné, ktoré odôvodňujú uloženie trestu zákazu činnosti pod zákonom stanovenú hranicu, pretože aj uloženie trestu zákazu činnosti vedenia všetkých druhov motorových vozidiel na dolnej hranici zákonnej sadzby by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd uloženie trestu zákazu činnosti vo výmere ôsmich mesiacov považoval tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie za trest primeraný.
V podstate z týchto dôvodov odvolací súd čiastočne vyhovel odvolaniu obžalovaného a na jeho podklade napadnutý rozsudok zrušil a vo veci rozhodol sám, keďže dokazovanie vykonané konajúcim súdom dávalo dostatočný základ pre takýto postup, pričom mu zmiernil uložené tresty odňatia slobody a zákazu činnosti. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný