Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-92-2017.pdf
PDF · 124.76 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/92/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: Okresné stavebné bytové družstvo Martin, so sídlom Kozmonautov 35, Martin, IČO: 00 222 038, právne zastúpeného Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s. r. o., so sídlom Mariánske námestie 2, Žilina, IČO: 36 855 278, proti žalovanému: Spoločenstvo vlastníkov bytov „Lermontova 10 - 12" Martin, zo sídlom Lermontova 12, Martin, IČO: 42 216 036, právne zastúpený Advokátska kancelária Gallo, s. r. o., so sídlom Jilemnického 4012/30, Martin, IČO: 36 715 352, v konaní o zaplatenie 30.378,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 21C/31/2014-411 zo dňa 12.11.2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Martin č. k. 21C/31/2014-444 zo dňa 24.01.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd I. návrh navrhovateľa zo dňa 28.03.2014 o zaplatenie 30.378,96 eur zamietol, II. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária Gallo s. r. o. vo výške 5.162,55 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Opravným uznesením opravil II. výrok rozsudku o trovách konania tak, že správne má znieť: „Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária Gallo s.r.o. vo výške 5 162,55 euro, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“
3. Rozsudok okresného súdu sa opiera o ust. § 7b ods. 1, 2, 5, 6, § 7c ods. 9 písm. d), i), j), § 6 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., § 101, § 103, § 107 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 3 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 258/2001 Z. z.
4. Navrhovateľ existenciu zmlúv o pôžičkách, ktoré mali byť uzatvorené s 39 vlastníkmi bytov v dome, nepreukázal. Jeho tvrdenie o existencii zmlúv o pôžičke je účelové, pretože ani v delimitačnom protokole, ani v predpisoch úhrad nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu, ani v žalobách voči 39 vlastníkom bytov (predmetom týchto sporov bola pomerná časť zo sumy 30.378,96 eur) existenciu zmlúv o pôžičkách netvrdil ani nepreukazoval. Pokiaľ by existencia zmlúv o pôžičkách bola preukázaná a bolo by preukázané, že tieto zmluvy sú v súlade so všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ustanoveniami zákonov na ochranu spotrebiteľov, ako aj Zákona o spotrebiteľských úveroch, tak právo na vrátenie požičanej sumy by vzniklo len za predpokladu, že pôžička alebo úver bol poskytnutý.
Bolo preukázané, že náklady na rekonštrukciu sporného domu v rozsahu spoluvlastníckych podielov 39 vlastníkov bytov v dome boli uhradené z prostriedkov požičaných od Štátneho fondu rozvoja bývania. Údajná zmluva o pôžičke, ktorú mal navrhovateľ uzatvoriť s vlastníkmi bytov v dome, ktorý spravoval, nie je takou zmluvou, ktorú uzatvára v rámci výkonu správy domu na základe zákonného mandátu alebo na základe mandátu vlastníkov bytov. Takáto zmluva nebola uzatvorená v mene vlastníkov bytov, ale priamo s vlastníkmi bytov a priamo s výkonom správy nesúvisí a netýka sa splnomocnenia vlastníkov bytov daného navrhovateľovi ako správcovi domu. Z tohto dôvodu práva a povinnosti z tejto zmluvy nemohli podľa § 8a ods. 3 Zákona o správe bytov prejsť v rámci delimitácie na odporcu. Práva a povinností z údajných zmlúv o pôžičke na odporcu ako nového správcu neprešli, pretože delimitačný protokol žiadne takéto zmluvy o pôžičke neidentifikuje. Je nepochybné, že ak by bolo preukázané, že navrhovateľ vlastníkom bytov pôžičky poskytol, takéto ústne (konkludentné) pôžičky by boli neplatné pre rozpor s ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch a navrhovateľ by si mohol právo na vrátenie poskytnutej sumy uplatniť len na základe ustanovení § 451 a nasledovných Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Takýto nárok navrhovateľa bol však premlčaný uplynutím dvojročnej subjektívnej a uplynutím trojročnej objektívnej lehoty (§ 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kolaudácia sporného domu bola vykonaná dňa 03.11.2004 a údajná pôžička, ktorá mala byť poskytnutá preplácaním faktúr, musela byť realizovaná (poskytnutá) do uvedeného dátumu. Vykonanie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či navrhovateľ v rozhodujúcom období disponoval finančnými prostriedkami a mohol pôžičku vlastníkom bytov poskytnúť, vzhľadom na viaceré dôvody pre zamietnutie návrhu, súd považoval za neúčelné, a to aj vzhľadom na veľký rozsah a zložitosť takéhoto znaleckého dokazovania a nejasnú, neprehľadnú evidenciu navrhovateľa (porušovanie ustanovení o povinnosti viesť finančné prostriedky majiteľov bytov v dome na účte v banke oddelene pre každý dom). O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi, ktorý bol v spore úspešný, priznal právo na náhradu trov konania, a to podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách advokátov v celkovej sume 5.162,55 eur. Súd priznal odporcovi nárok na 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k návrhu na začatie konania zo dňa 22.07.2014, účasť na pojednávaní dňa 04.11.2014) a nárok na ďalších 6 úkonov právnej služby, a to vyjadrenie vo veci zo dňa 14.01.2015 vykonané na základe podnetu súdu, účasť na pojednávaní zo dňa 21.05.2015, účasť na pojednávaní dňa 20.08.2015 a vyjadrenie zo dňa 30.10.2015, ktorým navrhovateľ písomne reagoval vo vzťahu k podrobnému písomnému podaniu navrhovateľa, ktoré mu bolo doručené dňa 11.08.2015 a účasť na pojednávaní dňa 12.11.2015. Súd priznal navrhovateľovi nárok za prvé tri úkony právnej služby v roku 2014, a to po 469,74 eur a trikrát režijný paušál po 8,04 eur, čo s pripočítaním 20 % dane z pridanej hodnoty predstavuje sumu 1.720,01 eur. Za šesť úkonov právnej služby vykonaných v roku 2015 súd priznal navrhovateľovi právo na odmenu, a to po 469,74 eur a šesťkrát režijný paušál po 8,39 eur, čo s pripočítaním 20 % dane z pridanej hodnoty predstavuje sumu 3.442,54 eur. Celkové trovy konania vo výške 5.162,55 eur (tri úkony v roku 2014 vo výške 1.720,01 eur a šesť úkonov v roku 2015 vo výške 3.442,54 eur) zaplatí navrhovateľ na účet právneho zástupcu odporcu Advokátska kancelária Gallo s. r. o. do troch dní od právoplatnosti rozsudku (§ 149 ods. 1 O. s. p.).
5. Z dôvodu zrejmej nesprávnosti okresný súd opravil výrok rozsudku o trovách konania, keď úspešným účastníkom bol žalovaný, z ktorého dôvodu aj žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.
6. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodňuje ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O. s. p. Poukazuje na právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal s obranou, ktorú v doterajšom konaní prezentovali, ako aj s predloženými dôkazmi. V tejto súvislosti poukazuje na predložený dôkaz „Zápisnicu z rokovania členskej schôdze samosprávy ul. Lermontova 10, 11, 12 Martin“ zo dňa 19.12.2002. Súd uviedol, že údaj, komu má byť schválená pôžička poskytnutá a v akej výške, uznesenie neobsahuje. Z citovanej zápisnice však nepochybne vyplýva, že rozpočtový náklad plánovej investičnej akcie bol v sume 18.870.598,- Sk. Zároveň je zrejmé, že výška úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania predstavovala sumu vo výške 11.982.000,- Sk. Rozdiel medzi investičnými nákladmi a úverom zo Štátneho fondu rozvoja bývania mal byť hradený z vlastných zdrojov bytového domu, ktorými však bytový dom nedisponoval, a preto došlo k schváleniu pôžičky v zmysle bodu 3. zápisnice. Výška pôžičky bola nepochybná. Predmetná zápisnica však v zásade ani nemusela obsahovať všetky náležitosti zmluvy o pôžičke, pretože nebola zmluvou o pôžičke. S ohľadom na rozhodnutia vlastníkov bytového domu uzatvorili zmluvy o poskytnutí podpory
č. 506/232/2003, 506/234/2003, 506/233/2003 zo dňa 13.05.2003, na základe ktorých boli poskytnuté úvery zo Štátneho fondu rozvoja bývania splatné po dobu 20 rokov. Na základe uznesenia z rokovania členskej schôdze zo dňa 19.12.2002 došlo od 01.07.2003 k úprave predpisu nájomného, v ktorom bola zakomponovaná nielen splátka vyššie uvedených úverov, ale aj splátky žalobcom poskytnutej pôžičky. V predpise nájomného bola splátka pôžičky uvedená ako položka „mesačná splátka vlastných zdrojov“, a to vo výške 6,57 Sk/m2 výmery bytu. K úprave nájomného došlo na základe predchádzajúceho súhlasu z rokovania členskej schôdze zo dňa 19.12.2002 a prerokovaní zmeny predpisu nájomného. Vlastníci uhrádzali od 01.07.2003 splátky pôžičky predpisu nájomného až do 01.04.2011, kedy došlo k zmene správcu. V bode 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa nestotožňujú so záverom prvostupňového súdu o porušení povinnosti viesť samostatné analytické účty na každý bytový dom v ich správe. V tejto súvislosti poukazuje na znenie § 8 zákona č. 182/1993 Z. z. ku dňu 19.12.2002 a po zmene, ktorá bola účinná od 01.07.2004. Doplnený bod § 8b citovaného zákona zaviedol povinnosť správcu vykonávať správu majetku vlastníkov samostatne vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Ani táto novela však nestanovila povinnosť správcu viesť samotný bankový účet bytového domu. V čase poskytnutia pôžičky a súvisiaceho preplácania faktúr na rekonštrukcii bytového domu vtedy platný Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov im neukladal povinnosť viesť analytické účty za každý bytový dom a taktiež neukladal povinnosť viesť samostatné bankové účty pre bytové domy, ani povinnosť mať oddelené finančné prostriedky správcu na samostatnom účte. Pokiaľ prvostupňový súd poukazuje na § 8 ods. 3 písm. j) zákona č. 182/1993 Z. z. účinného od 01.07.2004, do dňa 01.07.2004 bola už poskytnutá prakticky celá suma pôžičky s výnimkou jednej platby zo dňa 23.09.2004 v sume 66,39 eur, t. j. argumentácia prvostupňového súdu v tejto časti odôvodnenia rozporuje dikcii zákona č. 182/1993 Z. z. Nesúhlasia s odôvodnením napadnutého rozsudku, kde okresný súd vyslovuje názor, že nie je možné preukázať, komu vlastne patrili finančné prostriedky pôžičky a že na pôžičku použili nie vlastné finančné prostriedky, ale prostriedky iných bytových domov v ich správe. Žalobca sa domnieva, že preukazovanie pôvodu finančných prostriedkov pôžičky nie je predmetom konania. Podstatné bolo preukázanie, že pôžička bola poskytnutá a zároveň nebola v celosti vrátená. Finančné prostriedky na pôžičku boli v dispozícii žalobcu a nejednalo sa o prostriedky bytových domov v ich správe. V konaní predložili prvostupňovému súdu výpisy z fondov opráv jednotlivých bytových domov v ich správe preukazujúce, že v čase úhrad faktúr súvisiacich s rekonštrukciou bytového domu súp. č. 4544 na ulici Lermontova 10, 11, 12 Martin neboli na úhradu predmetných faktúr v rozhodnom období použité finančné prostriedky z fondov opráv bytových domov v ich správe. Zároveň aj bez ohľadu na vyššie uvedené je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, ak prvostupňový súd v odôvodnení na jednej strane navodzuje dojem, že nepoužili vlastné finančné prostriedky, ale prostriedky bytových domov v ich správe. Na druhej strane ale zároveň konštatuje, že zisťovanie pôvodu finančných prostriedkov by bolo zložité a nákladné, teda, že ich pôvod sám nevie. K bodu 3. odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že nie je zrejmé, neplatnosť akého úkonu titulom absencie mandátu mal prvostupňový súd na mysli. Zmluvy o poskytnutí podpory zo Štátneho fondu rozvoja bývania boli realizované so súhlasom bytového domu. Ústna zmluva o pôžičke bola právnym vzťahom pre bez pochybností odsúhlaseným schôdzou vlastníkov a jej splátky platili všetci vlastníci viac než 8 rokov. Prvostupňový súd spochybňuje existenciu zmluvy o pôžičke (bod 4. odôvodnenia) po formálnej stránke, vychádzajú z právnej skutočnosti, že zmluva o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka môže byť uzavretá aj ústne. Nepredloženie písomnej zmluvy o pôžičke nezakladá dôvod na konštatovanie jej neexistencie s následným zamietnutím nároku. Naviac existuje skutkovo významný dokument, a to Zápisnica z rokovania členskej schôdze samosprávy ul. Lermontova 10, 11, 12 Martin zo dňa 19.12.2002, ktorý existenciu vôle poskytnutia pôžičky potvrdzuje. Pokiaľ prvostupňový súd v ďalšom poukazuje na aplikáciu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, udáva, že v priebehu existencie žalobcu poskytovanie úverov v predmete činnosti nemal, a preto nemohol spotrebiteľské úvery ako veriteľ poskytovať. Aplikácia citovaného zákona je potom vylúčená. Žalobca ďalej považuje v bode 4. odôvodnenia napadnutého rozsudku v kontexte právneho a skutkového stavu za nesprávne aj hodnotenie prvostupňového súdu, že rozhodnutie členskej samosprávy nemôže zaviazať na pôžičku aj tých vlastníkov, ktorí na schôdzi neboli. Uznesenie členskej schôdze samosprávy možno prijímať v zmysle čl. 89 ods. 1 Stanov OSBD Martin za prítomnosti nadpolovičnej väčšiny členov samosprávy, čo splnené bolo, pričom uznesenie následne je záväzné aj voči členom, ktorí prítomní neboli. Všetci vlastníci aj tí, čo na schôdzi dňa 19.12.2002 neboli prítomní, splácali od 01.07.2003 do 01.04.2011 splátky pôžičky. Teda k pôžičke nepochybne, minimálne konkludentne pristúpili. Argumentácia prvostupňového súdu, že vlastníci bytov nemuseli vedieť, čo vlastne splácajú, je právne logicky neudržateľná, nakoľko všetci vlastníci vedeli o rekonštrukcii bytového domu, o úvere zo Štátneho fondu rozvoja bývania, ako aj o potrebnej finančnej
spoluúčasti, na ktorú nemali prostriedky. Na vyššie uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že technicky nedošlo priamo k fyzickému odovzdávaniu konkrétnej časti pôžičky každému jednému vlastníkovi. Mechanizmus, kedy priamo faktúry preplácali, bol logickým postupom, keďže nebolo účelné a prakticky možné, aby sa poskytla časť pôžičky jednotlivým vlastníkom bytov a následne sa táto po častiach vyberala v momente potreby konkrétnych úhrad. Ako právne a skutkovo logicky úplne neudržateľné sa javí konštatovanie, že zo žiadnej listiny nevyplýva výška poskytnutej pôžičky. Prvostupňovému súdu predložili všetky doklady preukazujúce poskytnutie pôžičky, t. j. boli predložené konkrétne nimi preplatené faktúry a iné doklady svedčiace o preplácaní nákladov v celkovej sume 4.168.041,50 Sk, a to aj s rozdelením na jednotlivé investičné akcie. K bodu 5. odôvodnenia uvádzajú, že v zmysle bodu 1. písm. b) odovzdávajúceho protokolu z 11.05.2011 predstavoval ku dňu 31.03.2011 záväzok vlastníkov bytov bytového domu voči navrhovateľovi sumu vo výške 38.353,75 eur. Žalovaný mal nepochybnú vedomosť o výške zostávajúceho dlhu. Vlastníci bytov od 01.04.2011, kedy došlo k zmene správcu, už žalovanému a nie žalobcovi splácali v rámci predpisov nájomné aj splátky pôžičky. Iba aktuálny správca si môže tieto platby vymáhať od vlastníkov bytov. V bode 6. napadnutého rozsudku prvostupňový súd poukazuje na skutočnosť, že boli podielovým spoluvlastníkom predmetného bytového domu, a preto sa mali podieľať aj na splácaní predmetnej pôžičky, ako aj celkových nákladov na rekonštrukciu domu. V tejto súvislosti uvádzajú, že ich spoluvlastnícky podiel na celkovej rekonštrukcii riadne splácali, a to prostredníctvom splátok, ktoré boli premietnuté do výšky nájomného platené nájomcami práve tých bytov, ktoré boli v ich vlastníctve. Podaním zo dňa 28.07.2015 prvostupňovému súdu predložili predpisy nájomcov bytov, ktoré boli v ich vlastníctve za obdobie od 01.07.2003 do 01.07.2011. Z predložených dôkazov vyplýva, že ako vlastník bytov tieto prenajímali a u nájomcov si cez predpisy nájomného u nich uplatňovali splátku podľa bodu 13. predpisu, resp. pod položkou splátka úveru za konštrukciu a renováciu bytového domu až do doby, kým prestali byť nájomcami a nestali sa vlastníkmi bytov. Zvyšní vlastníci bytov teda v žiadnom prípade neboli znevýhodnení pri výpočte splátky pôžičky na ich úkor ako spoluvlastníka. Za nedôvodné a nepreskúmateľné považuje žalobca i konštatovanie prvostupňového súdu, že náklady na rekonštrukciu za vlastníkov bytov boli zaplatené z úveru, ktorý poskytol Štátny fond rozvoja bývania. V kontexte predložených dôkazov je nepochybné, že na celú rekonštrukciu iba prostriedky z úveru od Štátneho fondu rozvoja bývania nepostačovali. K bodu 7. odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca udáva, že prvostupňový súd si nesprávne vyložil a následne aplikoval ustanovenie § 8a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., keď konštatoval, že zmluva o pôžičke nemohla v rámci delimitácie prejsť na žalovaného ako nového správcu, pretože sa tak, ako uvádza súd, netýkala správy domu, resp. že nebola uzavretá v mene vlastníkov. Je zrejmé, že zmluva o pôžičke prešla v rámci delimitácie na nového správcu, nakoľko sa nepochybne týkala správy domu. Záväzky z rekonštrukcie bytového domu pochopiteľne sa správy domu dotýkajú. Suma pôžičky ako nevyhnutná spoluúčasť úveru bola schvaľovaná pred poskytnutím úveru. Pôžičku v daných súvislostiach nemožno oddeliť ako právny vzťah nesúvisiaci so správou bytového domu. Okrem uvedeného sa prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzuje len na odkaz k prvej časti ust. § 8a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. a na celú dikciu predmetného ustanovenia, pričom poukazuje na celé jeho znenie. Ak by sa aj zmluva o pôžičke vyložene netýkala správy bytového domu, tak bola nepochybne uzatvorená na základe rozhodnutia vlastníkov bytov, a teda ju možno jednoznačne subsumovať pod § 8a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. K ďalším záverom prvostupňového súdu, v ktorom vyslovuje záver, že si mali pôžičku uplatňovať voči jednotlivým vlastníkom a nie žalovanému, uvádza, že nakoľko bolo uhrádzanie splátky pôžičky dohodnuté v rámci predpisu nájomného, iba aktuálny správca si ich môže žiadať od vlastníkov bytov, preto si žalovaný nárok neuplatňuje voči vlastníkom bytom ale žalovanému. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
7. Žalovaný vo vyjadrení udáva, že pokiaľ žalobca tvrdí, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil zápisnicu zo dňa 19.12.2002, poukazuje na to, že z citovanej zápisnice vyplýva, že vlastníci bytov na tejto schôdzi neuzatvárali žiadne zmluvy o úvere ani zmluvy o pôžičke, ale v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. len schvaľovali úver od Štátneho fondu rozvoja bývania, resp. pôžičku. Zatiaľ čo na základe schválenia prijatia úveru od Štátneho fondu rozvoja bývania zmluva o úvere s týmto subjektom uzatvorená bola, žiadna zmluva so žalobcom o poskytnutí pôžičky uzatvorená nebola. Toto si žalobca uvedomil už v konaniach, keď sa k žalovanej sume chcel dostať prostredníctvom svojich žalôb proti majiteľom bytov. V týchto konaniach netvrdil žalobca, že ide o zmluvu o pôžičke, ale svoj návrh uplatnil ako bezdôvodné obohatenie, čím sám potvrdil, že žiadna zmluva o pôžičke uzatvorená nebola. Pre úplnosť uvádza, že konanie 8C/23/2012, kde boli odporcami manželia Nepelovci, skončilo právoplatným zamietnutím návrhu. Následne žalobca v ďalších konaniach vzal návrhy späť a podal predmetnú žalobu, pričom
začal tvrdiť, že ide o nárok z pôžičky. Ak by mala byť poskytnutá pôžička zo strany žalobcu v prospech vlastníkov bytov, nepochybne by sa na ňu mal vzťahovať zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V prípade spotrebiteľského úveru v režime citovaného zákona by bola zmluva platná, ak dlžník skutočne obdržal peniaze. Pokiaľ by mal byť spotrebiteľský úver poskytnutý iným spôsobom, musela mať zmluva písomnú formu a museli by v nej byť uvedené aj splátky, ich výška, dátum prvej a dátum poslednej splátky. Nič z toho žalobca nepreukázal a z opatrnosti žalovaný namieta aj premlčanie. Poukazuje na ust. § 8 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého mal správca viesť samostatné účtovníctvo za každý spravovaný dom, toto žalobca porušoval. V konaní nepreukázal, že prostriedky, ktoré označuje za tzv. vlastné zdroje, pochádzali z jeho účtu. K bodu 3. odôvodnenia rozsudku udáva, že je tam len uvádzané, aké sú povinnosti správcu domu v zmysle § 6 ods. 2 Zákona o vlastníctve bytov a v akom rozsahu môže správca zastupovať vlastníkov bytov. Pokiaľ ide o iné činnosti, ktoré presahujú zákonný mandát, musí mať správca zvláštne oprávnenie od vlastníkov bytov, ak ho nemá, jeho úkony sú neplatné. Ak teda rozporuje žalobca skutočnosť, že na prípadnú pôžičku, ktorú údajne nemal poskytnúť, sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z., pričom on tvrdí, že nemohol poskytovať pôžičky, lebo to nebolo predmetom jeho podnikania, tak sa jedná o nekalé obchodné praktiky z jeho strany. Najmä v spojitosti s tým, že jeho vlastnícky podiel bol 15/54 bytov dome a k tomu bol v tomto pomere povinný podieľať sa na rekonštrukcii bytového domu. Námietky žalobcu k bodu 4. odôvodnenia rozsudku vychádzajú z toho, že existuje zmluvný vzťah ohľadne pôžičky medzi ním a vlastníkmi bytov v dome. Žalobca ale neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že zmluvu o pôžičke uzatvoril, opiera sa len o zápis zo schôdze z 19.12.2002, kde nebola uzatváraná zmluva o pôžičke, kde sa pôžička iba schvaľovala, ale kde tiež nebolo vlastníkom bytov a nebytových priestorov uvedené, že žalobca je tiež vlastníkom bytov v dome. Nakoniec zo strany žalobcu nikto na uvedenej schôdzi ani nebol. Je otázne, či by vôbec došlo k schváleniu údajnej pôžičky, keby vlastníci bytov vedeli, že žalobca ako najväčší vlastník má povinnosť podieľať sa na rekonštrukcii domu vo vyššej miere, než akou je suma údajnej pôžičky. Prvostupňový súd dospel k záveru, že na strane žalovaného nie je daná pasívna vecná legitimácia. Vyhodnotil totiž obsah delimitačného protokolu pripraveného žalobcom, v ktorom sa uvádza, že žalobcom požadovaný nedoplatok bude vymáhať od vlastníkov bytov. Toto uviedol žalobca a súd jeho tvrdenie a názor len akceptoval. K bodu 6. odôvodnenia udáva, že z neho vyplýva, že nemohlo dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu vlastníkov bytov. Naopak, pokiaľ žalobca argumentuje tým, že vlastníkom bytov rozpisoval náklady tzv. vlastných zdrojov, došlo u neho k bezdôvodnému obohateniu na úrok vlastníkov bytov. K bodu 7. odôvodnenia udáva, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že došlo k uzatvoreniu zmluvy s vlastníkmi bytov na poskytnutie pôžičky. Ak by takáto zmluva existovala, musel by ju žalobca v 15/54 uzatvoriť aj sám so sebou, čo tiež v konaní nepreukázal. S ohľadom na charakter zmluvy o údajnej pôžičke, ako ju prezentoval žalobca, táto zmluva skutočne neprechádza podľa § 8 ods. 3 Zákona o vlastníctve bytov na nového správcu, lebo nebola uzatvorená v mene vlastníkov bytov a nebola ani uzatvorená na základe rozhodnutia vlastníkov bytov, lebo nebola uzatvorená vôbec. Celá žaloba je postavená na tvrdení, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke na tzv. vlastné zdroje. Sám žalobca toto svoje tvrdenie vyvrátil skôr, ako podal žalobu, a to v konaniach, ktoré sú uvedené vo vyjadrení k bodu 1. odôvodnenia rozsudku. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, a ani ho uniesť nemohol, lebo žiadna zmluva o pôžičke nikdy uzatvorená nebola. Žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov konania.
8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.
9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením na základe odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 C. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 C. s. p.
10. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil.
11. Odvolací súd sa v zmysle ust. § 387 ods. 2 C. s. p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktorého správnosť poukazuje.
12. Odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné.
13. Podľa názoru odvolacieho súdu, rovnako ako súd prvej inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. V súdenej veci medzi žalobcom a žalovaným nevznikol právny vzťah, ktorý by odôvodňoval priznať žalobcovi uplatnený nárok.
14. Pasívnu legitimáciu žalovaného odvodzuje žalobca od ustanovenia § 8a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého ustanovenia dňom skončenia správy domu prechádzajú všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmlúv, ktoré súvisia so správou domu a ktoré boli uzatvorené v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome alebo zo zmlúv uzavretých na základe rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov na nového správcu alebo na spoločenstvo.
15. Citované ustanovenie rieši iba prechod práv a povinností z existujúcich zmlúv, ktoré súvisia so správou domu, a ktoré boli uzatvorené v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, alebo zo zmlúv uzavretých na základe rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, na nového správcu alebo spoločenstvo. Predpokladom takéhoto prechodu je existencia platnej a účinnej zmluvy. Za takúto zmluvu samotný žalobca označil zmluvu o pôžičke, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom a vlastníkmi a užívateľmi bytov ako dlžníkmi vo výške 6.888.598,- Sk (228.659,59 eur) so zostatkom 30.377,96 eur, ktorý je uplatneným nárokom v predmetnej veci.
16. Pokiaľ vznik takéhoto právneho úkonu - zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalobcom a vlastníkmi jednotlivých bytov v predmetom bytovom dome žalobca nepreukázal, nemohlo dôjsť k prechodu práv a povinností z tvrdenej zmluvy na nového správcu.
17. Pre posúdenie dôvodnosti odvolacích námietok žalobcu a pre posúdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu je preto podstatné vyriešenie otázky, či zmluva o pôžičke medzi žalobcom a vlastníkmi bytov v bytovom dome, a ktorá by zároveň súvisela so správou domu, bola platne uzatvorená. Pri dôvodnosti záveru, ku ktorému došiel okresný súd, a to, že uzavretie takejto zmluvy nebolo preukázané, je riešenie ďalších odvolacích námietok právne irelevantné.
18. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že uzavretie takejto zmluvy preukázané nebolo. Žalobca mal v konaní dôkaznú povinnosť uzatvorenie tvrdenej zmluvy preukázať. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že z vykonaného dokazovania, ktoré dokazovanie správne okresný súd vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach, nemožno vyvodiť uzavretie takejto zmluvy.
19. Ako okresný súd správne konštatoval, samotná Zápisnica z rokovania členskej schôdze samosprávy na ul. Lermontova 10, 11, 12 Martin zo dňa 19.12.2002 nepredstavuje uzavretie tvrdenej zmluvy o pôžičke. Ide tu iba o vyjadrenie súhlasu prítomných vlastníkov bytov v bytovom dome s uzavretím v budúcnosti zmluvy o pôžičke od OSBD Martin na vykrytie vlastných zdrojov vo výške 6.888.598,- Sk, ku ktorej na uvedenej schôdzi nemohlo dôjsť už len z toho dôvodu, že na nej nebol prítomný tvrdený veriteľ - žalobca.
20. Zmluva o pôžičke v zmysle ust. § 657 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka je dvojstranným právnym úkonom, ktorou sa na strane jednej veriteľ zaväzuje, že prenechá dlžníkovi určité množstvo druhovo určených vecí a na strane druhej dlžník alebo aj viacerí dlžníci sa zaväzujú identické veci vrátiť. Charakteristickým znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu (nielen konsenzuálnu) povahu. Na vznik záväzkového vzťahu nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Hoci zmluva o pôžičke nemusí mať písomnú formu a môže byť uzatvorená aj ústne, neprítomnosť veriteľa na členskej schôdzi samosprávy dňa 19.12.2002 je dôkazom, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke nedošlo.
21. Žalobca v konaní nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by mohol byť vyvodený záver, že následne došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi vlastníkmi bytov a žalobcom.
22. Vznik pôžičky predpokladá po a) dohodu strán, po b) skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Dohoda strán vyjadruje ich vôľu, aby jedna strana prenechala druhej strane veci určené podľa druhu s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu. Samotná pôžička vzniká reálnym úkonom odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Samotné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi bez dohody strán však neznamená vznik zmluvy o pôžičke, pretože k odovzdaniu peňazí môže dôjsť aj z iných zaväzovacích dôvodov. V súdenej veci žalobca dohodu strán nepreukázal.
23. Pokiaľ ide o odovzdanie peňazí, v tomto súd dáva žalobcovi za pravdu, že nemusí ísť o priame odovzdanie, ale môže ísť o tzv. nepriame odovzdanie v prípade príkazu dlžníka veriteľovi, aby zaplatil tretej osobe, teda ani zaplatenie faktúr za dlžníka by nevylučovalo platný vznik zmluvy o pôžičke.
24. Ani vo vzťahu k uvedenému však žalobca nepreukázal, že pokiaľ v súvislosti so stavebnou akciou, ktorú zabezpečoval, označenou ako „Tepelná ochrana, zmena dokončenej stavby a odstránenie statických vád obytného domu na ul. Lermontova 10, 11, 12 Martin“, plnil za vlastníkov bytového domu na ul. Lermontovej 10, 11, 12 Martin. V tomto smere sa odvolací súd úplne stotožňuje so záverom okresného súdu, že v čase vykonania investičnej akcie nebol žalobca len správcom bytového domu, ale bol zároveň aj vlastníkom 15 z 54 bytov v bytovom dome a ako vlastník mal rovnakú povinnosť ako ostatní vlastníci podieľať sa na nákladoch súvisiacich s rekonštrukciou bytového domu (pokiaľ iná dohoda preukázaná nebola). Uvedené nemá nič spoločné s platením nájomného od nájomcov žalobcu, prípadne s platbami nových vlastníkov po následnom odpredaji bytu. Rozhodujúci je stav, aký tu bol v čase investičnej akcie a v tomto čase je nesporné, že žalobca bol vlastníkom 15 bytov, a potom jeho povinnosťou bolo podieľať sa v rozsahu 15/54-ín na nákladoch rekonštrukcie bytového domu. V tejto súvislosti je potrebné oddeliť postavenie žalobcu v čase investičnej akcie ako správcu bytového domu a ako vlastníka bytov.
25. Žalobca od začatia konania podaním žaloby až po štádium odvolacieho konania nijako nevysvetlil, ako vlastne malo ku kontraktácií dôjsť, najmä pokiaľ ide o dohodu strán vyjadrujúcu ich vôľu, aby jedna strana prenechala druhej strane veci určené podľa druhu a druhá strana sa zaviazala po čase veci toho istého druhu vrátiť. Teoreticky, keby k uzavretiu takejto zmluvy došlo, zmluva by musela byť uzatváraná na jednej strane medzi veriteľom ako OSBD a na strane druhej medzi všetkými vlastníkmi bytov. Pokiaľ by išlo o kontraktáciu prostredníctvom správy domu v čase uskutočňovania investičnej akcie upravenú § 14 zákona č. 182/1993 Z. z., vyžadovalo by sa schválenie relevantnej vôle vlastníkov nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome (pričom za každý byt a nebytový priestor v dome má vlastník jeden hlas). Pri existencii 54 bytov v bytovom dome by bol nevyhnutný súhlas najmenej 27 vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Takýto súhlas v konaní preukázaný nebol.
26. Možno potom súhlasiť so záverom okresného súdu, že žalobca nepreukázal platné uzatvorenie zmluvy o pôžičke, keďže nebol preukázaný záväzok, nemožno hovoriť o žiadnom prechode práv a povinností na žalovaného.
27. Vzhľadom na uvedený záver, nie je právne relevantné zaoberať sa odvolacími námietkami žalobcu ohľadne vedenia účtov, prípadne týkajúce sa delimitačného protokolu.
28. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok, vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
29. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ustanovenie § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)