Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cpr-2-2014.pdf
PDF · 181.18 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-4Cpr/2/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok v právnej veci žalobkyne S.. Y. J., J.. XX. X. XXXX, Y. G. Z. XXX, zastúpenej JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom so sídlom Stará Ľubovňa, Garbiarská 20, proti žalovanej Tatranská mliekareň, a. s., so sídlom Kežmarok, Nad traťou 26, IČO: 31 654 363, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
I. Súd u r č u j e, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou so žalobkyňou listom z 02.04.2014 je n e p l a t n é.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajší súd 20.5.2014 v jej konečnej úprave pripustenej uznesením súdu z 10.4.2015 domáhala určenia, že okamžité skončenie jej pracovného pomeru u žalovanej podľa § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, tzn. z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, listom zo dňa 2.4.2014 je neplatné.
2. Žalobu zástupca žalobkyne odôvodnil tvrdeniami, že 31.8.2010 strany uzavreli pracovnú zmluvu, v ktorej ako druh práce dojednali prácu asistentky oddelenia riadenia kvality na úseku závodného kontrolného laboratória s bližšou špecifikáciou pracovnej náplne v popise pracovnej funkcie z 1.9.2010. Ako deň nástupu do práce dojednali deň 1.9.2010. Pracovnú zmluvu strany uzavreli na dobu neurčitú.
Dňa 21.7.2013 žalobkyňa nastúpila na materskú dovolenku. Vo februári 2014 žalobkyňa žalovanej mailom oznámila, že dňom 17.3.2014 sa vracia do práce. Žalobkyňa nastúpila do práce dňa 17.3.2014. V deň nástupu zistila, že jej prácu vykonáva F.. S. Š., ktorá bola prijatá na jej zastupovanie počas materskej dovolenky. Svoju nadriadenú F.. A. D.Š. požiadala, aby bola zaradená na svoje pôvodné pracovisko a pôvodnú prácu. Na to jej bolo touto nadriadenou oznámené, že pôvodná práca jej nemôže byť prideľovaná, pretože ju vykonáva F.. S. Š., a že žalovaná ju preraďuje na inú prácu a pracovisko, a to na zavádzanie nového prístroja NIR analyzátora do prevádzky v laboratóriu medzioperačnej kontroly. Žalobkyňa odmietla vykonávať výlučne túto novú prácu. Trvala na zaradení na prácu pôvodnú s tým, že prácu na zavádzaní nového prístroja do prevádzky bude vykonávať popri pôvodnej práci. Dňa 18.3.2014 žalovaná doručila žalobkyni písomne upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, a to s poukazom na § 81 písm. a) Zákonníka práce. V upozornení uviedla, že žalobkyňa závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu tým, že odmietla vykonávať prácu na zavádzaní analyzátora NIR do prevádzky laboratórií adekvátnu jej vzdelaniu a nerešpektovala tak pokyny svojej priamej nadriadenej vyplývajúce z jej pracovnej náplne. Žalobkyňu súčasne upozornila, že ak nenastane náprava, bude s ňou
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, tzn. z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, skončený pracovný pomer. Žalobkyňa dňa 20.3.2014 podala proti upozorneniu odvolanie. V ňom namietla, že pracovnú disciplínu neporušila, a uviedla, že je to práve žalovaná, ktorá jej po nástupe z materskej dovolenky neumožnila vykonávať pôvodnú prácu. Na to žalovaná reagovala listom z 21.3.2014, v ktorom svoj postup dôvodila poukazom na § 157 Zákonníka práce s tým, že ak zaradenie zamestnanca na pôvodnú prácu a pôvodné pracovisko nie je možné, zamestnávateľ je povinný zaradiť zamestnanca na inú prácu zodpovedajúcu jeho pracovnej zmluve s tým, že je povinná sa riadiť pokynmi priamej nadriadenej. Na to žalobkyňa argumentovala, že jej pôvodná práca nezanikla. Túto prácu vykonáva F.. S. Š.. Uviedla, že sama jej priama nadriadená F.. A. D. ju upozornila, že pôvodnú prácu jej nikto neberie, že jej preloženie je iba dočasné. Povedala jej, že práca, ktorá jej bola po návrate z materskej dovolenky ponúknutá, nezodpovedá jej pracovnej zmluve, a že túto prácu vykonávajú laborantky so strednou učňovskou školou. Žalovanej oznámila, že prácu na zavádzaní prístroja NIR analyzátora je ochotná vykonávať, avšak iba do takej miery, ako to bude zvládať popri svojej pôvodnej práci. Listom z 2.4.2014 žalovaná okamžite skončila pracovný pomer so žalobkyňou s poukazom na § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Ako dôvod uviedla závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v tom, že žalobkyňa aj napriek upozorneniu nerešpektovala pokyn priamej nadriadenej F.. A. D. a odmietla vykonávať prácu v súlade s jej pracovnou zmluvou zodpovedajúcu jej kvalifikácii, a to prácu na zavádzaní prístroja NIR analyzátora a tiež aj na aktualizácií špecifikácie výrobkov (tzn. na zosúlaďovaní mikrobiologických parametrov s platnou legislatívou, aktualizovaní spôsobu balenia a označovania na obale výrobkov), a pracovnú dobu strávila nečinnosťou. Listom z 28.4.2014 žalobkyňa žalovanej oznámila, že s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy. Na základe týchto skutočností zastáva názor, že predovšetkým zo strany žalovanej došlo k hrubému porušeniu § 157 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúcemu v tom, že žalobkyňu po skončení materskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 Zákonníka práce nezaradila na jej pôvodnú prácu a pôvodné pracovisko, ale snažila sa ju preradiť na inú prácu. Žalovaná tak neučinila aj napriek tomu, že pôvodná práca a pracovisko žalobkyne nezanikli, ale túto prácu vykonávala iná zamestnankyňa. Za tejto situácie konanie žalobkyne spočívajúce v odmietnutí vykonávať žalovanou ponúkanú prácu v rozpore s jej pracovnou zmluvou a popisom pracovnej funkcie v plnom rozsahu pracovného úväzku nie je možné kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny, ale iba ako obranu proti nezákonnému postupu žalovanej, a okamžité skončenie pracovného pomeru za zákonné a dôvodné. Ten, kto sám porušuje právo, nemôže sa práva a právnej ochrany domáhať.
3. Zástupca žalobkyne v žalobe navrhol vykonať dôkazy listinami, a to pracovnou zmluvou z 31.8.2010, popisom pracovnej funkcie, oznámením o nástupe do práce, upozornením na porušovanie pracovnej disciplíny z 18.2.2014, odvolaním žalobkyne proti upozorneniu z 20.3.2014, reakciou žalovanej na odvolanie proti upozorneniu z 21.3.2014, stanoviskom žalobkyne z 28.3.2014, okamžitým skončením pracovného pomeru z 2.4.2014, oznámením nesúhlasu žalobkyne s okamžitým skončením pracovného pomeru a stanoviskom žalovanej z 7.5.2014.
4. Zástupca žalovanej strany v svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 18.7.2014 navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poprel tvrdenie žalobkyne, že po návrate z materskej dovolenky nebola zaradená na pôvodnú prácu alebo na prácu dohodnutú v jej pracovnej zmluve. Uviedol, že dohodnutou pracovnou náplňou žalobkyne bolo predovšetkým asistovanie vedúcej oddelenia riadenia kvality a zastupovanie v prípade jej neprítomnosti. Oddelenie riadenia kvality má len jedno pracovisko, a to laboratória. Tvrdil, že žalobkyňa po návrate z materskej dovolenky bola zaradená na pracovnú pozíciu asistentky oddelenia riadenia kvality na úsek závodného kontrolného laboratória. Poukázal na záznam Inšpektorátu práce Prešov z 29.5.2014, podľa ktorého tento úrad pri výkone inšpekcie vykonanej na podnet žalobkyne žiadne nedostatky u žalovanej v súvislosti s daným prípadom nezistil. Poprel tvrdenie žalobkyne, že F.. S. Š. bola prijatá na zastupovanie žalobkyne počas jej materskej dovolenky. Uviedol, že menovaná bola prijatá do pracovného pomeru už dňa 18.3.2013, pričom žalobkyňa na materskú dovolenku nastúpila až 21.7.2013. Menovaná bola prijatá na pozíciu laborantky. Navrhol vykonať dôkazy pracovnou dokumentáciou F.. S. Š.. Poprel tvrdenie žalobkyne, že práca na zavádzaní prístroja NIR analyzátora do prevádzky nezodpovedala kvalifikácii žalobkyne. Uviedol, že prístroj bol žalovanej dodaný 27.2.2014, tzn. v dobe, kedy žalobkyňa ešte čerpala materskú dovolenku. Žalovaná mala záujem, aby prístroj bol čo najskôr
zavedený do prevádzky z dôvodu plynutia štvormesačnej doby pre jeho prípadné vrátenie, ak by sa vyskytli vady. Bolo nutné, aby zamestnanec oddelenia riadenia kvality zvládol jeho obsluhu a následne zaúčal bežných laborantov. Táto práca bola nariadená žalobkyni ako stálej zamestnankyni s adekvátnym vysokoškolským vzdelaním. Nešlo o trvalú prácu pre žalobkyňu. Po zavedení prístroja do prevádzky by žalobkyni boli dané iné pracovné pokyny v súlade s popisom jej práce. Postoj žalobkyne, že túto prácu bude vykonávať popri svojej pracovnej náplni, nebol prijateľný z dôvodu potreby čo najrýchlejšieho uvedenia prístroja do prevádzky. Prístroj nakoniec do prevádzky uvádzala nadriadená žalobkyne F.. A. D. a nový zamestnanec. Trval na názore, že žalobkyňa bola povinná sa riadiť pokynom priamej nadriadenej a že tento pokyn bol v súlade s pracovnou zmluvou žalobkyne a popisom jej funkcie. Keďže žalobkyňa aj napriek upozorneniu na porušovanie pracovnej disciplíny a na možnosť skončenia pracovného pomeru sústavne odmietala nariadenú prácu vykonávať, porušila svoju základnú povinnosť vykonávať prácu pre zamestnávateľa. Porušenie pracovnej disciplíny dosiahlo takú intenzitu, že odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. Navrhol vypočuť priamu nadriadenú žalobkyne F.. A. D..
5. Zástupca žalobkyne v reakcii na vyjadrenie žalovanej k žalobe v podaní z 15.10.2014 trval na tom, že žalobkyňa sa nedopustila žiadneho porušenia pracovnej disciplíny, že svojim konaním si iba uplatňovala právo na prideľovanie pôvodnej práce na pôvodnom pracovisku. Uviedol, že ak by aj došlo k nejakému porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou, jeho intenzita neodôvodňovala také výnimočné skončenie pracovného pomeru ako okamžité skončenie pracovného pomeru je. Žalobkyňa pred nástupom na materskú dovolenku svoju prácu vykonávala zodpovedne a kvalifikovane, a mala záujem ju takto vykonávať aj po návrate. Uviedol, že keď žalobkyňa po ukončení materskej dovolenke nastúpila do práce, v miestnosti, kde bol jej pracovný stôl a počítač sedela F.. S. Š.. Tak, ako ju žalobkyňa po zaučení pred nástupom na materskú dovolenku nechala na svojej stoličke za svojim stolom a počítačom, tak ju v deň návratu aj našla. V deň návratu nadriadená F.. A. D. žalobkyni oznámila, že je preradená do laboratória medzioperačnej kontroly, kde bude pracovať výlučne na zavedení prístroja NIR. Na otázku, kto bude robiť jej pôvodnú prácu, žalobkyňa dostala odpoveď, že F.. S. Š.. Celú vec s novým prístrojom považuje za vykonštruovanú tak, aby žalobkyňa bola preradená na miesto laborantky bez zmeny pracovnej zmluvy. Preskúšavanie výrobkov na prístroji NIR bežne robia laborantky, pričom v tom čase jedna z piatich bola dlhodobo práceneschopná. Navrhol výsluchy svedkov F.. G. I. M. F.. S. Š..
6. Na pojednávaniach konaných 10.4.2015, 18.8.2015, 16.10.2015 a 16.5.2017 zástupca žalobkyne trval na žalobe s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu. Svoje tvrdenia doplnil o tvrdenie, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo prejednané so zástupcami zamestnancov. Argumentoval tým, že neexistuje žiadna zápisnica z rokovania ani uznesenie. Zástupca žalovanej taktiež trval na svojej doterajšej argumentácii. Poprel tvrdenie žalobkyne, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov. Argumentoval, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť zástupcov zamestnancov vyhotovovať z prerokovania skončenia pracovného pomeru zápisnicu alebo uznesenie. Poukazoval na ust. § 237 Zákonníka práce, podľa ktorého prerokovanie znamená predovšetkým výmenu názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom. Navrhol vypočuť zástupkyňu zamestnancov žalovanej O. Q..
7. Zástupca žalovanej na pojednávaní konanom 16.10.2015 navrhol, aby súd konanie prerušil, a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie o interpretáciu ust. § 157 Zákonníka práce v nadväznosti na Smernicu Rady 2010/18/EÚ z 8.3.2010 o rodičovskej dovolenke, ktorá bola týmto ust. do Zákonníka práce transponovaná. Poukazoval na článok 5 ods 1. Rámcovej dohody o rodičovskej dovolenke, podľa ktorého po skončení rodičovskej dovolenky majú pracovníci právo vrátiť sa na to isté pracovné miesto, alebo ak to nie je možné, na rovnocenné alebo podobné miesto, ktoré je v súlade s ich pracovnou zmluvou alebo pracovnoprávnym vzťahom. Tvrdil, že neexistuje vnútroštátna ani európska judikatúra, ktorá by interpretovala pojmy „to isté pracovné miesto“ a „ pôvodná práca a pracovisko “, a vnútroštátny súd nemá právo interpretovať smernice EÚ. Zástupca žalobkyne nesúhlasil s prerušením konania. Argumentoval, že smernicou Rady 2010/18/EÚ z 8.3.2010 ako aj Rámcovou dohodou o rodičovskej dovolenke je upravená rodičovská dovolenka, nie dovolenka materská, o ktorú sa v spore jedná, pričom smernica podrobné pravidlá jej uplatňovania aj
tak ponechala na členské štáty a sociálnych partnerov, aby sa tak prihliadalo na situáciu v jednotlivých členských štátoch (bod. 15 všeobecného odôvodnenia).
8. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 151 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Podľa § 153 ods.1 veta prvá Civilného sporového poriadku strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas (sudcovská koncentrácia konania). Podľa § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenia ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa § 470 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 186 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd rozhodne, ktoré z dôkazov vykoná. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa § 316 Civilného sporového poriadku individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a obdobných pracovných vzťahov. Podľa § 319 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol , ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Podľa § 323 Civilného sporového poriadku na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak.
9. Medzi stranami neboli sporné a vykonaným dokazovaním spochybnené skutočnosti, že žalobkyňa od 1.9.2010 pracovala u žalovanej v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy uzavretej 31.8.2010 na dobu neurčitú. Predmetom konania je spor o určenie neplatnosti okamžitého skončenia tohto pracovného pomeru. Ide teda o individuálny spor medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom vyplývajúci z ich pracovnoprávneho vzťahu založeného pracovnou zmluvou. Preto v zmysle cit. ust. § 316 Civilného sporového poriadku ide o spor o pracovnoprávny.
10. Medzi stranami neboli sporné a vykonaným dokazovaním spochybnené ani ďalšie skutočnosti, a to že žalobkyňa dňom 21.7.2013 nastúpila na materskú dovolenku, a že po predchádzajúcom oznámení dňa 17.3.2014 sa do práce vrátila, a teda aj skutočnosť, že jej materská dovolenka trvala 34 týždňov. Vykonaným dokazovaním súd nepovažoval za spochybnenú ani skutočnosť, že krátko po nástupe žalobkyne do práce dňa 2.4.2014 žalovaná okamžite skončila so žalobkyňou pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v neuposlúchnutí pokynu nadriadenej a odmietnutí vykonávať nariadenú prácu. V listine označenej ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ žalovaná uviedla: “Dňa 18.3.2014 ste bola prvý krát upozornená na závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého ste sa dopustili v dňoch 17.3.2014 a 18.3.2014, a to konkrétne z dôvodu nerešpektovania pokynov a nariadení Vášho priameho nadriadeného, ktoré Vám vyplývajú z pracovnej náplne, t.j. odmietli ste vykonávať nariadenú prácu - zavedenie nového prístroja NIR analyzátora do prevádzky. Zároveň Vám zamestnávateľ nariadil, aby ste zjednali nápravu a pokiaľ sa tak nestane upozornil Vás, že bude s Vami ukončený pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b)Zákonníka
práce, t.j. okamžitým skončením pracovného pomeru. Dňa 1.4.2014 Vám Vaša priama nadriadená F.. A. D. opätovne nariadila prácu v súlade s Vašou pracovnou náplňou a odpovedajúcou Vašej odbornej kvalifikácii, a to konkrétne: začať pracovať na zavedení nového prístroja NIR analyzátora a zároveň aktualizovať špecifikácie výrobkov (zosúladiť mikrobiologické parametre s platnou legislatívou a aktualizovať uvádzaný spôsob balenia a označovania na obale výrobkov z dôvodu zavádzania nových obalov na výrobky). Túto prácu ste dňa 1.4.2014 odmietli vykonať a celú Vašu pracovnú dobu, v rámci ktorej máte povinnosť pre zamestnávateľa vykonávať prácu podľa Vašej pracovnej zmluvy, ste strávili nečinnosťou“. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že v listine je uvedený dátum 2.4.2013 súd len dodáva, že vykonaným dokazovaním bolo bez vážnejších pochybností preukázané, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni dané 2.4.2014, kedy listinu aj osobne prevzala. Podľa ustálenej praxe súdov uvedenie dátumu právneho úkonu (o to viac zrejmá nesprávnosť v dátume na listine), okrem prípadov výslovne stanovených zákonom (napr. závet), nie je predpokladom dodržania písomnej formy právneho úkonu. Dodržanie písomnej formy právneho úkonu z pohľadu jeho všeobecných náležitostí predpokladá predovšetkým existenciu písomnosti a podpis osoby úkon uskutočňujúcej.
11. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) veta prvá Civilného sporového poriadku súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa § 162 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd konania preruší aj bez návrhu.
12. V predmetnom spore zástupca žalovanej navrhol, aby súd konanie prerušil, a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie o interpretáciu ust. § 157 Zákonníka práce v nadväznosti na Smernicu Rady 2010/18/EÚ z 8.3.2010 o rodičovskej dovolenke, ktorá bola týmto ust. do Zákonníka práce transponovaná. Podľa § 157 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení zákona č.48/2011 Z. z. účinného od 1.4.2011, tzn. v znení účinnom v čase návratu žalobkyne z materskej dovolenky (ďalej len „Zákonník práce“), ak sa zamestnankyňa vráti do práce po skončení materskej dovolenky alebo ak sa zamestnanec vráti do práce po skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 1, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na pôvodnú prácu a pracovisko. Ak zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko nie je možné, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve. Zamestnávateľ je povinný zaradiť zamestnankyňu a zamestnanca za podmienok, ktoré pre nich nebudú menej priaznivé ako podmienky, ktoré mali v čase, keď nastúpili na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku podľa § 166 ods. 1, a zamestnankyňa a zamestnanec majú právo na prospech z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mali právo, ak by nenastúpili na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku podľa § 166 ods. 1. Podľa § 157 ods. 2 Zákonníka práce ak sa zamestnankyňa alebo zamestnanec vráti do práce po skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na pôvodnú prácu a pracovisko. Ak zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko nie je možné, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve. Zamestnankyňa a zamestnanec majú právo po skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2 na zachovanie všetkých práv, ktoré mali alebo ktoré im vznikali v čase nástupu na túto rodičovskú dovolenku v pôvodnom rozsahu; tieto práva sa uplatnia vrátane zmien, ktoré vyplývajú z právnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo z obvyklých postupov u zamestnávateľa. Podľa § 166 ods. 1 Zákonníka práce v súvislosti s pôrodom a starostlivosťou o narodené dieťa patrí žene materská dovolenka v trvaní 34 týždňov. Osamelej žene patrí materská dovolenka v trvaní 37 týždňov a žene, ktorá porodila zároveň dve alebo viac detí, patrí materská dovolenka v trvaní 43 týždňov. V súvislosti so starostlivosťou o narodené dieťa patrí aj mužovi od narodenia dieťaťa rodičovská dovolenka v rovnakom rozsahu, ak sa stará o narodené dieťa. Podľa § 166 ods. 2 Zákonníka práce na prehĺbenie starostlivosti o dieťa je zamestnávateľ povinný poskytnúť žene a mužovi, ktorí o to požiadajú, rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši tri roky veku. Ak ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa vyžadujúci osobitnú starostlivosť, je zamestnávateľ povinný poskytnúť žene a mužovi, ktorí o to požiadajú, rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši šesť rokov veku. Táto dovolenka sa poskytuje v rozsahu, o aký rodič žiada, spravidla však najmenej na jeden mesiac.
13. Podľa dôvodnej správy k zákonu č.48/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „ zákon č. 48/2011 Z.z.“) zmenami v § 157 a § 166 Zákonníka práce Slovenská republika reagovala na povinnosť transponovať do vnútroštátneho poriadku viacero smerníc EÚ. V § 157 ods. 1 došlo k zosúladeniu Zákonníka práce so smernicou 76/207/EHS v znení smernice 2002/73/ES (od 15. augusta 2009 článok 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES o vykonaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania) a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. bod 25 rozhodnutia C-184/83, bod 21 rozhodnutia C-421/92, bod 20 rozhodnutia C-32/93), ktorá sa týka návratu ženy po materskej dovolenke a návratu muža po rodičovskej dovolenke podľa § 166 ods. 1 Zákonníka práce. Zmeny v tomto ustanovení boli vykonané v súlade aj s článkom 8 ods. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 183 z roku 2000, ktorý Slovenská republika ratifikovala. Článok 2 ods. 7 smernice 76/207/EHS v znení smernice 2002/73/ES zaručuje žene, ktorá sa po materskej dovolenke vracia do práce, nielen právo na pracovné podmienky dohodnuté v pracovnej zmluve, ale aj právo mať úžitok z akéhokoľvek zlepšenia, na ktoré by ako zamestnankyňa mala právo (napr. na základe právneho predpisu, kolektívnych zmlúv, politiky spoločnosti, obvyklých postupov, atď.). Preto sa ustanovenie § 157 ods. 1 Zákonníka práce doplnilo o nové dve oprávnenia pre ženu a v zmysle filozofie Zákonníka práce a zásady rovnakého zaobchádzania aj pre muža. Doplnilo sa jednak o ustanovenie o povinnosti zamestnávateľa zamestnanca a zamestnankyňu zaradiť späť do práce za takých podmienok, ktoré pre nich nebudú menej priaznivé ako podmienky, ktoré mali v čase, keď nastúpili na materskú dovolenku (žena) alebo rodičovskú dovolenku podľa § 166 ods. 1 (muž). Východiskom pre určenie, aké podmienky majú žena alebo muž mať, sú podmienky, za ktorých žena alebo muž pracovali v čase ich nástupu na príslušnú dovolenku. Podmienky, za ktorých žena alebo muž opätovne nastupujú do práce, musia byť najmenej rovnako priaznivé ako podmienky, za ktorých žena alebo muž pracovali v čase ich nástupu na príslušnú dovolenku. Z uvedeného vyplýva, že podmienky návratu nemusia byť rovnaké, ale musia byť najmenej rovnako priaznivé. Nevylučujú sa ani dojednania o lepších pracovných podmienkach (resp. viac priaznivých podmienkach). Lepšie pracovné podmienky môžu vyplývať z iných skutočnosti. Druhé nové ustanovenie zakotvilo právo zamestnanca a zamestnankyne na prospech z akéhokoľvek zlepšenia, ktoré by vo vzťahu k ich pracovným podmienkam nastalo, ak by nenastúpili na príslušnú dovolenku, pričom Zákonník práce výslovne nestanovuje, z čoho tento prospech môže vyplývať. V praxi môže ísť napr. o právny predpis, kolektívna zmluva, vnútorný predpis, obvyklé postupy u zamestnávateľa, atď.). Napríklad podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v právnej veci N. E. (C-294/04) ide o započítanie obdobia materskej dovolenky do výpočtu obdobia, ktoré je rozhodujúce pre získanie „seniority“ v podniku. V § 157 ods. 2 Zákonníka práce zákon č. 48/2011 Z. z. došlo k zosúladeniu požiadaviek na návrat zamestnankyne a zamestnanca po skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2 v súlade s článkom 5 ods. 1 a 2 smernice Rady 2010/18/EÚ, ktorou sa vykonáva revidovaná Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME, CEEP a ETUC, ako aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-116/08 Meerst). Zakotvilo sa právo zamestnanca a zamestnankyne, ktorí sa vrátia po skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2 (dovŕšenie troch alebo šesť rokov veku dieťaťa), požadovať od zamestnávateľa zaradenie na pôvodnú prácu a pôvodné pracovisko a aj na zachovanie všetkých práv v pôvodnom rozsahu, ktoré mali v čase nástupu na rodičovskú dovolenku, vrátane akýchkoľvek zmien, ktorý vyplývajú z právnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo z obvyklých postupov u zamestnávateľa.
14. Smernica Rady 2010/18/EÚ, ktorou sa vykonáva Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME, CEEP a ETUC, bola teda transponovaná do ust. § 157 ods. 2 Zákonníka práce a týka sa úpravy právnych pomerov zamestnancov a zamestnankýň vracajúcich sa do práce po ukončení rodičovskej dovolenky trvajúcej do 3, resp. 6 rokov veku dieťaťa (§ 166 ods. 2 Zákonníka práce), nie zamestnankýň alebo zamestnancov vracajúcich sa do práce po ukončení materskej alebo rodičovskej dovolenky trvajúcej 34, resp. 37 - 43 týždňov (§ 166 ods. 1 Zákonníka práce). Keďže v spore sa jedná o zaradenie žalobkyne do práce po návrate z materskej dovolenky trvajúcej 34 týždňov (§ 157 ods. 1, § 166 ods. 1 Zákonníka práce), súd návrh žalovanej strany na prerušenie konania a podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie o interpretáciu ust. § 157 Zákonníka práce v nadväznosti na Smernicu Rady 2010/18/EÚ z 8.3.2010 o rodičovskej dovolenke nepovažoval za vecne opodstatnený.
Súd len dodáva, že konanie nepovažoval za dôvodné prerušiť (bez návrhu) ani vo vzťahu k interpretácii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/73/ES z 23. septembra 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. ES L 269, 5.10.2002, s.15, od 15. augusta 2009 smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania), ktorá bola transponovaná do cit. ust. § 157 ods. 1. Zákonníka práce, ktorý súd aplikoval v spore. Súd takýto postup nepovažoval za dôvodný predovšetkým s ohľadom na nižšie uvedené právne závery prijaté v spore na základe výsledky dokazovania. Avšak tiež aj s ohľadom na článok 2 ods. 7 a článok 8a smernice 76/207/EHS v znení smernice 2002/73/ES. Článok 2 ods. 7 smernice 76/207/EHS v znení smernice 2002/73/ES zaručuje žene vracajúcej sa do práce po materskej dovolenke právo na pracovné podmienky dohodnuté v pracovnej zmluve a právo mať úžitok z akéhokoľvek zlepšenia, na ktoré by ako zamestnankyňa mala právo (napr. na základe právneho predpisu, kolektívnych zmlúv, politiky spoločnosti, obvyklých postupov, atď.). Podľa článku 2 ods. 7 tejto smernice žena má právo vrátiť sa svoje pracovné miesto alebo na porovnateľné miesto za dojednaní a podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé a mať úžitok z akéhokoľvek zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mala právo počas svojej neprítomnosti v práci. Podľa článku 8a tejto smernice členské štáty môžu zaviesť alebo uchovať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie na ochranu zásady rovnakého zaobchádzania než sú tie, ktoré sú uvedené v tejto smernici. Slovenská republika si pri transponovaní tejto smernice zachovala priaznivejšie ustanovenie o podmienkach pri nástupe ženy vracajúcej sa do práce po materskej dovolenke upravené v § 157 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého žena pri nástupe má nárok na svoju pôvodnú prácu a pracovisko, a iba ak to nie je možné, na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve.
15. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Povinnosť zamestnávateľa zaradiť zamestnanca (ženu aj muža) na pôvodnú prácu a pracovisko zakotvená v cit. ust. § 157 ods. 1 Zákonníka práce (od 1. 4.2011 už aj v ust. § 157 ods. 2) je vo vzťahu k ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce lex specialis a znamená upustenie od dispozičnej právomoci zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi práce v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Toto všeobecné právo zamestnávateľa je tu obmedzené v prospech zamestnanca, nakoľko zákonodarca prekážku v práci spočívajúcu v materskej alebo rodičovskej dovolenke (ako aj v niektorých ďalších prekážkach v práci na strane zamestnanca) považuje za spoločensky tak významnú a závažnú, že zamestnanca vracajúceho sa do práce po jej skončení stavia oproti ostatným zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje všeobecná právna úprava § 47 ods.1 písm. a) Zákonníka práce, do výhodnejšej pozície pri udržaní si svojej pôvodnej práce a pracoviska. Zamestnávateľ u takéhoto zamestnanca môže využiť svoje všeobecné dispozičné oprávnenie určené obsahovým rámcom druhu práce dohodnutým v pracovnej zmluve iba vtedy, ak zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko nie je možné, čo bude v prípade, ak pôvodná práca sa už nevykonáva alebo pôvodné pracovisko bolo zrušené. To je aj dôvod systematického zaradenia § 157 Zákonníka práce do rámca sociálnej politiky zamestnávateľa (časť siedma Zákonníka práce). Z uvedeného vyplýva, že obsahové vymedzenie pojmu pôvodná práca a pracovisko môže byť užšie ako obsahové vymedzenie druhu práce v pracovnej zmluve. Môže sa však s ním aj prekrývať, a to v prípadoch, ak druh práce je v pracovnej zmluve vymedzený tak úzko, že zaradenie zamestnanca na pôvodnú prácu a pracovisko je súčasne zaradením podľa druhu práce. Pôvodnou prácou je však treba rozumieť súhrn konkrétnych pracovných činností, ktoré zamestnanec fakticky vykonával ku dňu nástupu na materskú alebo rodičovskú dovolenku. Pôvodným pracoviskom príslušnú organizačnú zložku alebo útvar zamestnávateľa, do pôsobnosti ktorého práca vykonávaná zamestnancom organizačne patrila.
16. Žalovaná mala teda povinnosť žalobkyňu, ktorá sa vrátila do práce po skončení materskej dovolenky trvajúcej 34 týždňov, zaradiť na jej pôvodnú prácu a pracovisko, a iba ak to nebolo možné, na inú prácu zodpovedajúcu jej pracovnej zmluve. Medzi stranami bolo sporným vyriešenie otázky, či žalovaná žalobkyňu po jej návrate z materskej dovolenky zaradila na pôvodnú prácu a pracovisko. Keďže vyriešenie tejto otázky je právne relevantné pre vyriešenie ďalšej otázky, ktoré medzi stranami bolo sporné, a to či žalobkyňa porušila pracovnú
disciplínu tak, ako to žalovaná uvádza v okamžitom skončení pracovného pomeru, súd sa najprv zaoberal riešením prvej otázky. Na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov vykonaných v spore jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, súd prisvedčil žalobkyni, že k jej zaradeniu na pôvodnú prácu po návrate z materskej dovolenky nedošlo, a to z nasledujúcich dôvodov:
17. Z pracovnej zmluvy z 31.8.2010 vyplýva, že strany ako druh práce dojednali „asistent ORK“ (ďalej len „asistent oddelenia riadenia kvality“) a ako miesto výkonu práce Tatranskú mliekareň a.s., Nad Traťou 26, Kežmarok. Popis pracovnej funkcie z 31.8.2010 okrem popisu činnosti žalobkyne vo funkcii asistentky oddelenia riadenia kvality označenej ako funkcia žalobkyne aj v úvodnej časti popisu, obsahuje aj popis činnosti žalobkyne vo funkcii laborantky. Popis (okrem iného) obsahuje aj označenie úseku, na ktorom žalobkyňa pracuje, a to ako „Závodné kontrolné laboratórium“.
18. Žalobkyňa v svojej výpovedi uviedla, že pred nástupom na materskú dovolenku vykonávala práce presne tak, ako sú popísané v popise jej pracovnej funkcie. V pozícii asistentky oddelenia riadenia kvality pracovala ako asistentka vedúcej laboratórií. Viedla dokumentáciu tak, aby bolo všetko v súlade so zákonmi. Viedla evidenciu všetkých výsledkov. Bola to papierová robota. Komunikovala s orgánmi dozoru, veterinárnou a regionálnou správou, zabezpečovala vzorky do laboratórií pre účely vnútornej kontroly. Uviedla, že keď sa po materskej dovolenke vrátila, bolo jej povedané, že kým bude skúšať nový prístroj, celú túto prácu bude vykonávať F.. Š.. V pozícii laborantky vykonávala vstupnú kontrolu surovín a obalového materiálu. To spočívalo v tom, že keď do skladu prišli suroviny a obalový materiál, kontrolovala ich a viedla o nich evidenciu. Mikrobiologické rozbory vykonávala iba v prípade neprítomnosti laborantiek. Samostatné laborantky, ktorých pre nástupom na materskú dovolenku bolo 12, vykonávali v 5 mikrobiologických laboratóriách vstupné, medzioperačné a výstupné kontroly výrobkov. Uviedla, že po nástupe do práce našla v svojej kancelárii za jej stolom sedieť F.. Š.. Vedúca oddelenia riadenia kvality, ktorá sa medzičasom zmenila, jej povedala, že má pre ňu špeciálnu úlohu, a to zavádzanie nového prístroja do prevádzky. Keď si prečítala manuál a pýtala, čo to bližšie znamená, bolo jej povedané, že je potrebné vykonávať skúšky výrobkov žalovanej, a že na základe ich výsledkov technici firmy, ktorá prístroj dodala, budú prístroj kalibrovať. Takýto prístroj žalovaná už mala aj v minulosti, pričom skúšky výrobkov vykonávali laborantky v laboratóriu medzioperačnej kontroly. Išlo o vykonávanie chemicko-fyzikálnych, tzv. analytických rozborov, ktoré bežne robili laborantky. Prístroj bol u žalovanej už od konca februára 2014. Žalovaná aj napriek tvrdeniu, že skúšky bolo potrebné vykonať čo najrýchlejšie, čakala na jej príchod. Pani F.. S. G.Á. z personálneho oddelenia ju ešte vo februári 2014 pred nástupom vyzvala, či by nemohla kvôli novému prístroju nastúpiť skôr. Keď sa opýtala, kto bude robiť jej prácu, povedala jej, že F.. Š., že vedúca ju chce nechať na jej mieste, a ju chce hore v medzioperačnom laboratóriu. Nikdy nepovedala, že na novom prístroji robiť nebude. Dožadovala sa iba pôvodnej práce, keďže jej bolo jasne povedané, že ju dočasne bude robiť iná osoba. Ďalej uviedla, že F.. Š. nastúpila u žalovanej v roku 2013 tak, že vo štvrtok sa žalovaná dozvedela, že je tehotná, a v pondelok tam menovaná nastúpila ako laborantka. Všetci sa čudovali, že prijali novú silu, keď stále bolo hovorené, že nie sú prostriedky ani priestor. Celé jej tehotenstvo sa menovaná oboznamovala s fungovaním mliekarne a laboratórií. Štyri týždne pred jej odchodom na materskú dovolenku ju začala zaúčať do svojej práce. Tak, ako ju pri odchode nechala na svojej stoličke za svojim stolom a počítačom v kancelárii sedieť, tak ju pri návrate našla. Všetky dokumenty a počítač nastavený na centrálnu sieť žalovanej bol v tejto kancelárii. Počítač v medzioperačnom laboratóriu hore vo výrobe, kde bol umiestnený nový prístroj, bol nastavený výlučne len na používanie nového prístroja. Nebol napojený na centrálnu sieť žalovanej. Preto svoju prácu na ňom nemohla vykonávať. Uviedla, že prvý a druhý deň po nástupe do práce, tzn. 17.3. a 18. 3. 2014 sedela v kancelárii vedúcej s F.. I. M. F.. D.. Študovala manuál od nového prístroja, komunikovala s vedúcou otázky ohľadne prístroja, dožadovala sa svojej pôvodnej práce. Vedúca sa stále chodila niekam radiť. Stále sa hovorilo o kalibrácii nového prístroja, na čo reagovala tak, že na prístroji bude robiť, ale kalibrovať tak drahý prístroj nemôže, musí to robiť technik. Tretí deň mala dovolenku. Od 20.3.2014 do 31.3.2014 bola práceneschopná. Keď 1.4.2014 prišla opäť do práce, F.. I. už bola odsťahovaná do inej kancelárie. F.. D. jej opakovane hovorila, že svoju pôvodnú prácu nebude vykonávať, že ju bude vykonávať F.. Š.H.. Opäť sa chodila niekam radiť. Potom prišla s návrhom, že ak bude vykonávať skúšky pre nový prístroj, môže vykonávať aj jednu prácu zo svojej pôvodnej pracovnej náplne, a to aktualizovať špecifikáciu výrobkov. K tomu jej však nevytvorila žiadne podmienky. Dala jej len zákony a poslala ju na počítač hore do medzirezortného laboratória,
ktorý nebol na túto prácu použiteľný. Keď kontaktovala technika, aby jej počítač napojil, povedal jej, že do počítača k novému prístroju nemôže zasahovať. 2.4.2014 jej už bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru.
19. Svedkyňa F.. G. I. uviedla, že do funkcie vedúcej oddelenia riadenia kvality, ktorá pôvodne bola kumulovaná s funkciou vedúcej laboratórií, nastúpila 1.12.2009. Oddelenie malo 5 pracovísk, a to 5 laboratórií, nazývaných spoločne ako závodné kontrolné laboratórium, a dve kancelárie. V jednej sedela vedúca, v druhej jej asistentka a mikrobiológ. Po odchode pôvodnej asistentky v roku 2010 bol vyhlásený konkurz, v ktorom ako najvhodnejšiu vybrali žalobkyňu. Mala absolvovanú veterinárnu školu , hygienu potravín, a prax v potravinárskom priemysle, čo bolo pre túto prácu dôležité. Žalobkyňa funkciu jej asistentky vykonávala podľa popisu pracovnej funkcie, ktorý sa zhodoval s popisom u dvoch predchádzajúcich asistentiek a ktorý pravdepodobne vypracovala jej predchodkyňa. Išlo v podstate o pomoc vedúcej pri riadení kvality. Funkcia nespočívala len v sedení v kancelárii, ale aj vo vykonávaní skúšok a kontrole a riadení laborantiek v laboratóriách. Túto prácu žalobkyňa robila až do odchodu na materskú dovolenku. S jej prácou ako jej nadriadená bola spokojná. Žalobkyňa mala senzorické a audítorské skúšky, a keďže sama už bola v dôchodkovom veku, žalobkyňu zaúčala na jej pozíciu. V marci 2013 na oddelenie nastúpila F.. Š.. Na pracoviskách oddelenia pracovali väčšinou ženy a výpadky boli časté. Každá sila bola vítaná. Menovaná prechádzala postupne jednotlivými laboratóriami. Keď sa dozvedeli, že žalobkyňa ide na materskú dovolenku, asi 2 týždne pred nástupom dostala F.. Š., aby ju potom mohla zastupovať. F.. Š. dostala poverenie na zastupovanie žalobkyne počas materskej dovolenky. Počítala s tým, že po ukončení materskej dovolenky sa žalobkyňa do pozície asistentky vráti. Podľa jej názoru po návrate žalobkyne sa mali vymeniť, čo žalobkyni nebolo umožnené. Pôvodnú kumulovanú funkciu robila iba do konca roku 2013. Funkcie sa potom rozdelili. V čase okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou sedela ešte s F.. D. v jednej kancelárii. Sedela tam s nimi aj žalobkyňa, lebo v jej kancelárii sedela F.. Š.. Žalobkyňa dostala papiere od nového prístroja a študovala ich. Nový prístroj priniesli do laboratória na jar 2014. Bol to pomerne drahý prístroj. Jeho nastavenie spočívalo v tom, že bolo potrebné vlastnými metodikami vykonať značný počet rozborov výrobkov, zaslať ich firme, ktorá prístroj dodala, kde ich programátor spracoval a spätne poslal kalibračnú krivku, aby sa metodika používaná u žalovanej čo najviac priblížila prístroju. Rozbory boli vykonávané bežnou metodikou laborantiek. Keď podobný prístroj mali pred cca dvoma rokmi, bol umiestnený v laboratóriu, a robili na ňom laborantky, ktoré boli na zmene, ona a jej asistentka. Žiadna však nie ako hlavnú pracovnú náplň. Za svojho pôsobenia by určite neurčila na to jednu pracovníčku. Na práci sa majú podieľať tí, ktorí to robia. Strieda sa tam 5 pracovníčok na doobedňajších a poobedňajších zmenách. Vyhodnocovanie však ostáva na vedúcej alebo asistentke.
20. Svedkyňa F.. A. D. uviedla, že ako vedúca oddelenia riadenia kvality pracuje od 1.1.2014. V tom čase jej asistentku vykonávala F.. Š.. Žalobkyňa po návrate z materskej dovolenky nevykonávala prácu asistentky, nakoľko ju naďalej vykonávala F.. Š.. Žalobkyňa bola poverená špeciálnou jednorázovou úlohou - zavedením nového prístroja NIR do prevádzky s tým, že po jej vykonávaní bude pokračovať v práci asistentky. Rátala, že tam pôjde po F.. Š., ktorá mala pracovný pomer iba na dobu určitú. Nový prístroj bol dodaný 27.2.2014. Do návratu žalobkyne s ním nikto nerobil. Čakalo sa na žalobkyňu. Bolo tomu potrebné venovať viac času, na čo bežné laborantky nemali priestor. F.. Š. bola prijatá len na dobu určitú. Preto uvažovala tak, aby prístroj zaviedla žalobkyňa ako stála pracovníčka. Žalobkyňa odmietla túto prácu, domáhala sa svojho pôvodného pracovného miesta. Bola ochotná túto prácu vykonávať len popri práci, ktorú robila pred nástupom na materskú dovolenku. Žalovaná však mala záujem, aby sa tejto úlohe venovala naplno. Po odchode žalobkyne na novom prístroji pracovali všetci. Bola prijatá aj nová zamestnankyňa O. E.. Sama sa jeden deň v týždni venovala vyhodnocovaniu výsledkov, nová zamestnankyňa jej asistovala. Prístroj bol nakoniec v júni pre vady dodávateľovi vrátený.
21. Svedkyňa F.. S. K., V.. Š., uviedla, že do práce u žalovanej nastúpila 18.3.2013. Po nástupe sa zaúčala na jednotlivých laboratóriách. Asi 2 týždne pred odchodom na materskú dovolenku ju žalobkyňa zaúčala do svojej práce. Po jej odchode až do decembra 2013 sa riadila pokynmi vedúcej F.. I., neskôr F.. D.. Čo jej žalobkyňa pred nástupom ukázala, aj robila. Pokiaľ jej to nariadila F.. I., zastupovala žalobkyňu. Čo všetko presne robila žalobkyňa okrem toho, však nevie. Nevie, aký bol rozdiel medzi prácou asistentky riadenia kvality a prácou ostatných laborantiek, asistentku však nikdy nerobila. Robila aj iné veci, než do ktorých ju zaučila žalobkyňa. Svedkyňa po nahliadnutí do popisu pracovnej funkcie žalobkyne uviedla, že tieto práce vykonávala.
Uviedla tiež, že počas materskej dovolenky žalobkyne sedela v kancelárii na jej mieste a používala jej počítač. Bolo je povedané, že zatiaľ bude pracovať tam, a potom sa rozhodne, čo bude. Keď sa žalobkyňa vrátila, naďalej tam sedela a robila tú istú prácu, čo počas jej neprítomnosti, pokiaľ jej F.. D. neurčila niečo iné. Niektoré veci sa po nástupe F.. D. však organizačne zmenili. Viac ju dávali do výroby. So žalobkyňou neprichádzala do styku. Žalobkyňa sedela u F.. D.. Len počula, že jej dali nejakú prácu, ktorú odmietla, a že ju prepustili. Nezoberala sa tým. Bola rada, že má prácu. Na otázky strán a sudkyne uviedla, že robila aj aktualizáciu špecifikácie výrobkov. Túto aktualizáciu však bolo možné robiť aj na inom počítači, ak by sa to stiahlo z jej pôvodného počítača alebo z počítača vedúcej. Technické normy k tomu potrebné mal technológ.
22. Z vykonaného dokazovania bez pochybností vyplýva, že prácu asistentky oddelenia riadenia kvality dohodnutú stranami v pracovnej zmluve ako druh práce, a uvedenú ako druh práce žalobkyne v popise jej pracovnej funkcie v rozsahu tohto popisu počas materskej dovolenky žalobkyne a aj po jej návrate, a to až do okamžitého skončenia pracovného pomeru, fakticky vykonávala F.. S. K., V.. Š.. Túto skutočnosť jednoznačne potvrdila priama nadriadená žalobkyne F.. A. D., ktorá uviedla, že od jej nástupu do funkcie vedúcej riadenia kvality, tzn. 1.1.2014, jej asistentku vykonávala F.. Š., a že žalobkyňa po návrate z materskej dovolenky prácu asistentky nevykonávala, nakoľko ju naďalej vykonávala F.. Š.. Z výpovedí žalobkyne ako aj svedkýň zhodne vyplýva, že žalobkyňa pred nástupom na materskú dovolenku žalobkyňu do tejto práce zaučila, a že F.. S. Š. aj fakticky sedela v kancelárii pri stole a pracovala s počítačom, kde pred nástupom na materskú dovolenku sedela a pracovala žalobkyňa. Aj keď výpoveď svedkyne F.. S. K. vyznieva značne neurčito, svedkyňa tiež potvrdila, že počas materskej dovolenky žalobkyne a aj po jej návrate vykonávala prácu, do ktorej ju žalobkyňa pred nástupom na materskú dovolenku zaučila, a že prácu vykonávala podľa popisu pracovnej funkcie žalobkyne. Podľa výpovede svedkyne F.. I. menovaná mala aj poverenie na zastupovanie žalobkyne počas materskej dovolenky, ktoré však v spore nebolo v listinnej forme predložené. Z pohľadu rozhodnutia v danom spore súd nepovažoval za právne relevantné zistenie, že F.. S. K. mala v pracovnej zmluve z 15.3.2013 vrátane jej dodatkov z 20.9.2013 a 31.3.2014 dojednaný druh práce ako „laborantka“, a že popis jej pracovnej funkcie z 18.3.2013 sa nezhodoval s popisom pracovnej funkcie žalobkyne. F.. S. K. teda v čase nástupu žalobkyne do práce po skončení materskej dovolenky, tzn. 17.3.2014, fakticky vykonávala pôvodné pracovné činnosti, ktoré žalobkyňa vykonávala ku dňu nástupu na materskú dovolenku, tzn. pôvodnú prácu žalobkyne. Táto pôvodná práca žalobkyne sa pritom prekrývala s druhom práce dohodnutým stranami v pracovnej zmluve a s jej charakteristikou v popise pracovnej funkcie. Pôvodná práca žalobkyne sa teda u žalovanej neprestala vykonávať a ani nebola zrušená. Pokiaľ zástupca žalovanej v priebehu konania tvrdil, že práca asistentky vedúcej riadenia kvality zanikla, súd len dodáva, že žalovaná strana v konaní neuviedla žiadne konkrétne tvrdenia a neopísala okolnosti, kedy a ako sa pôvodná práca žalobkyne mala prestať nevykonávať alebo mala byť zrušená, a že k tomu malo dôjsť už v čase návratu žalobkyne z materskej dovolenky. Naopak, výsledky vykonaného dokazovania bez vážnejších pochybností preukazujú, že táto práca sa neprestala vykonávať a ani nezanikla.
23. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že v deň nástupu žalobkyne do práce po materskej dovolenke jej priama nadriadená F.. A. D.Á. dala pokyn, aby vykonávala špeciálnu jednorazovú prácu na zavádzaní nového prístroja NIR analyzátora do prevádzky s tým, že po jej vykonávaní bude pokračovať v práci asistentky. Svedkyňa F.. D. uviedla, že išlo o dočasnú situáciu, a že po skočení tejto jednorazovej úlohy rátala, že tam pôjde po F.. Š., ktorá mala pracovný pomer iba na dobu určitú. Podľa zhodných výpovedí žalobkyne a svedkyne F.. G. I., ktoré nie sú v rozpore ani s ostatnými dôkazmi vykonanými v konaní, práca na zavádzaní nového prístroja NIR analyzátora spočívala v jeho nastavení (kalibrácii) tak, že bolo potrebné metodikami žalovanej vykonať pomerne značný počet rozborov výrobkov, zaslať ich firme, ktorá prístroj dodala, aby programátor tejto firmy výsledky rozborov spracoval a spätne poslal kalibračnú krivku, aby sa metodika používaná u žalovanej čo najviac priblížila prístroju. Išlo pritom o bežné chemicko-fyzikálne rozbory výrobkov, tzv. analytické rozbory, vykonávané laborantkami žalovanej.
24. Podľa § 81 písm. a) veta prvá Zákonníka práce zamestnanec je povinný plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi. Vecný rozsah oprávnenia zamestnávateľa vydávať pokyny na konkretizáciu pracovných povinností zamestnanca je determinovaný rozsahom dispozičného oprávnenia zamestnávateľa, ktoré je zásadne určené druhom a miestom výkonu práce podľa
uzatvorenej pracovnej zmluvy. Ak pokyn zamestnávateľa prekračuje obsah dispozičného oprávnenia zamestnávateľa, je napr. v rozpore s dohodnutým druhom práce v pracovnej zmluve, dostáva sa do sféry protiprávnosti. Takýto pokyn nie je výkonom práva zamestnávateľa a zamestnanec nemá povinnosť ho splniť. Za jeho nesplnenie nemôže byť ani postihnutý. Vykonávanie analytických rozborov výrobkov z popisu pracovnej náplne žalobkyne nevyplýva. Podľa popisu žalobkyňa vykonávala len mikrobiologické rozbory, a to iba v čase zastupovania laborantiek. Preto pokiaľ by žalobkyňa odmietla splniť pokyn nadriadenej vykonávať tieto rozbory a tak zavádzať nový prístroj do prevádzky, ktoré jej nevyplývali z druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluvy, nejednalo by sa o porušenie pracovnej disciplíny.
25. Súd však vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že žalobkyňa neodmietla prácu na zavádzaní nového prístroja do prevádzky vykonávať, teda aj vykonávanie týchto analytických rozborov, a na zavádzanie prístroja sa pripravovala. Žalobkyňa len odmietla túto prácu vykonávať výlučne na plný pracovný úväzok s tým, že ju bude vykonávať popri svojej pôvodnej práci, prideľovania ktorej sa dožadovala. Súd sa nestotožnil s konštatovaním žalovanej v okamžitom skončení pracovného pomeru, že žalobkyňa bola nečinná. Z výpovede žalobkyne vyplýva, že počas 3 dní, ktoré po nástupe do práce až do okamžitého skončenia jej pracovného pomeru bola v práci, sedela v kancelárii vedúcej, študovala manuál od nového prístroja a komunikovala s vedúcou otázky ohľadne prístroja. Popri tom sa dožadovala svojej pôvodnej práce. Vedúca sa pritom stále chodila niekam radiť. Ochotu vykonávať práce na zavedení nového prístroja do prevádzky do takej miery, ako to bude zvládať popri svoje pracovnej náplni, žalobkyňa výslovne prezentovala aj v svojej písomnej odpovedi na upozornenie žalovanej na porušenie pracovnej disciplíny z 20.3.2014 označenej ako „Odvolanie voči upozorneniu na porušovanie pracovnej disciplíny“. Svedkyňa F.. G. I. potvrdila, že žalobkyňa po nástupe sedela v kancelárii s F.. D., a študovala papiere od nového prístroja, ktoré dostala. Svedkyňa F.. D. síce uviedla, že žalobkyňa odmietla prácu na novom prístroji vykonávať a domáhala sa svojho pôvodného pracovného miesta. Súčasne však tiež uviedla, že žalobkyňa bola ochotná túto prácu vykonávať len popri práci, ktorú robila pred nástupom na materskú dovolenku. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že podobný prístroj žalovaná mala cca pred dvoma rokmi, pričom rozbory výrobkov na ňom robili laborantky, ktoré boli na zmene. Žiadna však nie ako hlavnú pracovnú náplň. Na zavádzaní nového prístroja aj po okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou nakoniec pracovali laborantky s tým, že vyhodnocovanie robila vedúca s asistentkou. Práce pritom trvali cca 3 mesiace, do júna 2014. Súdu preto nie je zrejmý žiadny rozumný dôvod, pre ktorý s prihliadnutím aj na časový aspekt tejto úlohy žalovaná požadovala plnenie úlohy výlučne na žalobkyni, a to v plnom rozsahu jej pracovného úväzku. Javí sa pravdepodobný záver, že žalovaná tak, ako to žalobkyňa prezentovala, skutočne mala záujem žalobkyňu preradiť na inú prácu z dôvodu, aby prácu asistentky oddelenia riadenia kvality mohla ostať vykonávať F.. S.M. K.. Žalobkyňa uviedla, že F.. S. G. z personálneho oddelenia, ktorá ju ešte vo februári 2014 vyzvala, či by nemohla kvôli novému prístroju nastúpiť do práce skôr, jej priamo povedala, že vedúca chce F.. Š. nechať na jej mieste, a že ju chce hore v medzioperačnom laboratóriu. Na zavádzaní nového prístroja, ktorý bol žalovanej dodaný 27.2.2014, sa aj napriek žalovanou proklamovanej potrebe jeho čo najrýchlejšieho sprevádzkovania čakalo cca mesiac do návratu žalobkyne z materskej dovolenky. Tiež vyjadrenie svedkyne F.. D., že rátala s tým, že ide iba o dočasnú situáciu, a že žalobkyňa po vykonaní prác na zavedení prístroja pôjde zas na svoju pôvodnú prácu, nakoľko F.. Š. mala pracovný pomer iba na dobu určitú, sa nejaví pravdepodobným. Podľa dodatku k pracovnej zmluve F.. Š.Í. z 31.3.2014 menovanej bol uvedeného dňa, tzn. v čase pred okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobkyňou, pracovný pomer uzavretý na dobu určitú do 31.3.2014 predlžený až do 17.3.2015. Súd tiež poukazuje na opakované okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou z 6.5.2015 odôvodňované zástupcom žalovanej „právnou istotou“, ako aj jeho vyjadrenie, že žalovaná nemá záujem, aby žalobkyňa u nej naďalej pracovala.
26. Súd dodáva, že žalovaná v konaní neuviedla tvrdenia a neopísala v konaní také skutočnosti, ktoré by viedli súd k záveru o existencii jej práva preradiť žalobkyňu bez jej súhlasu na túto inú prácu. Podľa § 55 ods. 4 Zákonníka práce žalovaná tak mohla urobiť iba v prípade, ak by to bolo potrebné na odvrátenie mimoriadnej udalosti alebo zmiernenie jej bezprostredných následkov. Existencia takejto mimoriadnej udalosti v spore nebola žalovanou tvrdená ani preukázaná. Súd tiež dodáva, že pokiaľ ide o prácu na aktualizácii špecifikácie výrobkov, ktorú podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa mala tiež odmietnuť vykonávať, aj to aj napriek tomu, že išlo
o jednu z pracovných činností v rámci jej pôvodnej práce, ktorej sa dožadovala, a ktorú tiež vykonávala F.. Š., žalovaná aj tu neuniesla dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že žalobkyňa túto prácu odmietla vykonávať. Táto práca je bola ponúknutá deň pred okamžitým skončením pracovného pomeru, tzn. 1.4.2014. Podľa výpovede žalobkyne tento tretí deň vedúca prišla s návrhom, že ak bude vykonávať skúšky pre nový prístroj, môže vykonávať aj jednu prácu zo svojej pôvodnej pracovnej náplne, a to aktualizovať špecifikáciu výrobkov. K tomu jej však nevytvorila žiadne podmienky. Dala jej len zákony a poslala ju na počítač hore do medzirezortného laboratória, ktorý nebol na túto prácu použiteľný. Keď kontaktovala technika, aby jej počítač napojil, povedal jej, že do počítača k novému prístroju nemôže zasahovať. Svedkyňa F.. S. K. potvrdila, že túto aktualizáciu bolo možné robiť na inom než na pôvodnom počítači žalobkyne, na ktorom sama pracovala, ak by sa program stiahol z pôvodného počítača alebo z počítača vedúcej.
27. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Podľa §74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
28. Okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. V praxi by sa tento dôvod mal uplatňovať iba vo výnimočných prípadoch, pričom zamestnávateľ je oprávnený takto skončiť pracovný pomer výlučne z dôvodov taxatívne uvedených v Zákonníku práce. V predmetnom spore súd poukazujúc na vyššie uvedené skutkové a právne závery zastáva názor, že konanie žalobkyne tak, ako bolo v konaní preukázané, nemožno vôbec kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny. Preto súd okamžité skončenia pracovného pomeru z 2.4.2014 dané žalobkyni z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny tak, ako je v ňom skutkovo popísané, vyhlásil za neplatné. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej strany vo vzťahu k záznamu Inšpektorátu práce Prešov z 29.5.2014 súd udáva, že podľa tohto záznamu správny orgán sa síce oboznámil s pracovnými zmluvami žalobkyne a F.. S. Š., s upozornením žalovanej na porušovanie pracovnej disciplíny, reakciou žalobkyne naň, ako aj s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobkyňou s 2.4.2014. Zo záznamu (ktorý nie je rozhodnutím správneho orgánu) však nie je vôbec zrejmé, či a ako tento orgán hmotnoprávne vyriešil otázku zákonnosti postupu žalovanej pri pracovnom zaradení žalobkyne do práce po ukončení materskej dovolenky, a to predovšetkým v nadväznosti na jeho konštatovanie v písomnom „Oznámení o výsledku prešetrenia podnetu„ adresovanom žalobkyni z 29.5.2014, ktorým žalobkyni oznámil, že v tomto prípade ide o spor, ktorý rozhoduje výlučne súd.
29. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa
neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
30. Nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov Zákonník práce formuluje ako hmotnoprávnu podmienku, nesplnenie ktorej spôsobuje neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vyriešenie otázky, či v predmetnom prípade skutočne došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou zástupcami zamestnancov žalovanej bolo medzi stranami sporné. Zástupca žalobkyne namietal, že neexistuje žiadny záznam ani uznesenie z takéhoto prerokovania. Poukazoval na skutočnosti, že zástupca žalovanej žiadne tvrdenie v tomto smere v okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.4.2014 a ani v svojom vyjadrení k žalobe neuviedol. Reagoval až na jeho námietku na pojednávaní konanom 10.4.2015, kedy predložil súdu čestné prehlásenie predsedníčky základnej organizácie OZ potravinárov SR pôsobiacej u žalovanej Márie Kopčíkovej a členky závodného výboru tejto organizácie Danky Oravcovej datované dňom 15.4.2015. Poukazoval na opakované okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou listom z 6.5.2015, v ktorom žalovaná údaje o jeho prerokovaní so zástupcami zamestnancov už uvádza.
31. Podľa ustálenej súdnej judikatúry iba skutočnosť, že ide o ústnu žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, ako aj skutočnosť, že zamestnanec k prerokovaniu žiadosti nebol prizvaný, ešte nevylučuje, že zástupca zamestnancov skončenie pracovného pomeru skutočne prerokoval (porovnaj napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 127/2005, rozhodnutie NS SR sp.zn.5Cdo 17/2008, uznesenie NS SR sp. zn. 3 MCdo 14/2013 a pod). Zákonník práce tiež nepredpisuje, ako má samotné prerokovanie prebiehať. Nemusí teda existovať ani písomný záznam ani uznesenie. Podľa uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je však nevyhnutné, aby už v čase tohto prerokovania bol dôvod skončenia pracovného pomeru konkretizovaný dostatočne určito tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu bol pracovný pomer skončený. S požiadavkou, aby výpoveď bola prerokovaná spôsobom vylučujúcim pochybnosti o tom, aká konkrétne výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru a z akého dôvodu bolo dané, je logicky spojená požiadavka prerokovania výpovede takým spôsobom, ktorý vylúči prípadné pochybnosti o tom, či výpoveď alebo okamžité skončenie bolo vôbec prejednané.
32. Súd zastáva názor, že na základe dôkazov vykonaných v konaní s prihliadnutím na všetko, čo v ňom vyšlo najavo, nemožno v danom prípade bez pochybnosti vylúčiť, že okamžité skončené pracovného pomeru so žalobkyňou z 2.4.2014 nebolo vôbec prejednané. Dôkazné bremeno v tomto smere bolo na žalovanej, ktorá z preukázania skutočnosti, že skončenie bolo prejednané, vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Ako už súd vyššie uviedol, skutočnosť o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je súčasťou obsahu ani samotnej listiny o okamžitom skončení z 2.4.2014. Žalovaná pritom v opakovanom okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou listom z 6.5.2015 údaj o prerokovaní tohto skončenia uvádza. Zástupca žalovanej žiadne tvrdenie v tomto smere neuviedol v svojom vyjadrení k žalobe, a to aj napriek tomu, že ide o hmotnoprávnu podmienku, nesplnenie ktorej má za následok neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Reagoval až na tvrdenie žalobkyne, a to predložením písomného prehlásenia z 15.4.2015. Podľa prehlásenia S. H.Č., predsedníčka základnej organizácie odborového zväzu potravinárov u žalovanej, a O. Q., členka závodného výboru, dňa 15.4.2015 prehlásili, že dňa 2.4.2014 cca o 10.00 hod došlo na základe písomnej žiadosti sekretariátu generálneho riaditeľa žalovanej z 2.4.2014 s riaditeľom (bez prítomnosti žalobkyne) k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z dôvodu, že „....dotyčná dňa 1.4.2014 odmietla vykonávať nariadenú prácu, a to zavedenie nového prístroja NIR analyzátor do prevádzky a zároveň zaktualizovať špecifikáciu výrobkov.......,a to aj napriek písomnému upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.3.2014, ktoré taktiež spočívalo v odmietnutí zavedenia nového prístroja NIR - analyzátor do prevádzky Tatranskej mliekarne a.s. zo strany dotyčnej osoby, a to v dňoch 17.3.2014 a 18.3.2014“. Z listiny predloženej žalovanou na žiadosť súdu označenej ako „Žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnankyňou S.. Y. J. ....“ z 2.1.2014 vyplýva, že prílohou mal byť návrh na okamžité skončenie pracovného pomeru a dokumentácia zamestnanca, ktoré však súdu neboli predložené. Svedkyňa S. H., predsedníčka základnej organizácie odborového zväzu potravinárov u žalovanej, v svojej výpovedi uviedla, že skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou z dôvodu, že odmietla
vykonávať nariadenú prácu dňa 2.4.2014 ústne prerokovali spolu s hospodárkou a členkou závodného výboru O. Q., s riaditeľom žalovanej a personalistkou pani G.. Riaditeľ ich oboznámil s výpoveďou. Povedal, že žalobkyňa bola prijatá do práce po materskej dovolenke a že nevykonáva si prácu, ktorú jej zadelili, že okamžite s ňou rozväzujú pracovný pomer. Vraj viac krát za sebou si nechcela plniť svoje povinnosti. Uviedla, že bola tam výpoveď, ktorú vypracoval právnik. Na otázku, či sa zaujímala o dôvod, prečo žalobkyňa odmietla zadelenú prácu vykonávať uviedla, že bolo tam povedané všeobecne, že odmietla plniť pracovné povinnosti, pričom bol spomenutý nejaký drahý prístroj a ten bolo treba testovať. Svedkyňa O. Q. uviedla, že personalistka K.. G. jej doniesla žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou s tým, aby sa stretli v kancelárii riaditeľa. Zavolala p. H.. Riaditeľ ich následne informoval, že ukončujú pracovný pomer so žalobkyňou, pretože si nesplnila povinnosti, ktoré jej nariadili. Že zakúpili nový prístroj a chceli, aby žalobkyňa na ňom pracovala. To bolo všetko. Na otázku, či sa zaujímala o dôvod, pre ktorý žalobkyňa odmietla vykonávať nariadenú prácu uviedla, že nie. Uviedla, že sa nezaujímala, či zavádzanie nového prístroja bolo v súlade s jej pracovnou náplňou. Svedkyňa S. H. teda na rozdiel od čestného prehlásenia, uvádza, že pri prerokovaní bola prítomná okrem riaditeľa bola aj personalistka pani G.. Táto svedkyňa nerozlišuje pojmy „výpoveď“ a „okamžité skončenie pracovného pomeru“. To, ako aj celá jej výpoveď, vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, kto sformuloval čestné prehlásenie z 15.4.2015, a či jeho obsah skutočne zodpovedá vôli svedkyne prehlásiť v ňom uvedené skutočnosti. Čestné prehlásenie bolo vyhotovené cca rok po prerokovaní, pričom obe svedkyne uvádzajú, že žiadne písomnosti z rokovania v tom čase neboli vyhovované. Obe svedkyne nevedia uviesť dôvod, pre ktorý žalobkyňa odmietla vykonávať nariadenú prácu na novom prístroji, pričom ani jedna z nich nespomína prácu na aktualizácii špecifikácie výrobkov. Za tejto dôkaznej situácie súd zastáva názor, že nemožno bez pochybnosti vylúčiť, že okamžité skončené pracovného pomeru so žalobkyňou listom z 2.4.2014 nebolo vôbec prejednané. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj vyjadrenie svedkyne S. H., ktorá uviedla, že pri prerokovaní opakovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z 6.5.2015 bolo riaditeľom žalovanej uvedené, že žalobkyňa súd vyhrala, a svedkyne O. Q., že riaditeľ sa vtedy vyjadril, že žalobkyňu prijímajú naspäť. Preto súd za ďalší dôvod určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z 2.4.2014 považoval aj nepreukázanie splnenia hmotnoprávnej podmienky tohto skončenia, pracovného pomeru a to jeho prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Cit. ust. § 74 Zákonníka práce nie je samoúčelné, ale smeruje na ochranu zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a bez dôvodu neprepúšťal zamestnancov. Účasť zástupcov zamestnancov preto nemožno považovať len za formálny úkon bez jeho materiálneho obsahu.
33. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Poučenie:
Proti výrokom I.- II. je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1Civilného sporového poriadku). Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c )rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.