Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)Rozsudok_23Co-815-2015.pdf
PDF · 115.1 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/815/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL, s. r. o., so sídlom Justičná 9, Bratislava, IČO: 36 789 615, proti žalovanej: G. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. G., o zaplatenie istiny 608 eur, úroku 205,06 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/95/2013-49 zo dňa 29. júna 2015, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom rozsudku konanie v časti o zaplatenie kapitalizovaného úroku v sume 25,72 eura zastavil. Druhým odsekom výroku žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 608 eur s úrokom 0,024% úrokom z omeškania denne od 15.02.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Štvrtým odsekom výroku vo zvyšku návrh zamietol a piatym odsekom výroku žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania pozostávajúcich zo súdneho poplatku 24,06 eura a trov právneho zastúpenia 70,54 eura k rukám právneho zástupcu žalobkyne, rovnako do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne § 2 § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 39, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Vecne argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca so žalovanou uzavrela 24.05.2010 úverovú zmluvu č. 4005080976, na základe ktorej žalobkyňa žalovanej poskytla úver v sume 608 eur na kúpu spotrebného tovaru, notebooku. Neoddeliteľnou súčasťou tejto úverovej zmluvy sú úverové podmienky, pričom žalovaná podpisom potvrdila, že je oboznámená s úverovými podmienkami a prejavuje súhlas byť nimi viazaná. Zmluva obsahuje údaj o dohodnutom úroku vo výške 39,60 %, RPMN 48,66 %, počte splátok 18, celkových nákladoch spotrebiteľa 205,06 eura, lehotu splatnosti 15.11.2011. Žalovaná sa zaviazala splatiť úver v 18 pravidelných mesačných splátkach v sume 46,56 eura. Zo splátkového kalendára vyplýva, že žalovaná neuhradila žalobkyni ani jednu splátku. Žalobkyňa vyzvala žalovanú listom zo 14.02.2011 k splateniu celého zostatku vo výške 868,40 eura. V zmluve bol dohodnutý úrok z úveru vo výške 39,60 %. Súd úrok v takejto výške považuje za neprimeraný s poukazom na priemernú úrokovú mieru z úverov v rozhodnom období (10,62 %). Podľa názoru súdu v prejednávanom prípade je toto ustanovenie zmluvy týkajúce sa úroku z úveru pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ) ako aj pre jeho neprijateľnosť (§ 53 OZ) absolútne neplatné. Dojednaná výška úrokov zo zmluvy spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Žalobkyňa by bez akéhokoľvek pričinenia získala neprimerane navýšenú sumu. Neprimeranou a teda odporujúcou dobrým mravom je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovou mieru v dobe jej dojednania obvyklú, stanovenú s prihliadnutím k najnižším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozhodnutie NS ČR č. 21 Cdo 1484/2004). Vzhľadom na vyššie uvedené, súd považoval návrh žalobcu za dôvodný v časti istiny 608 eur. Rovnako súd považoval za dôvodný návrh v časti úroku z omeškania. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením svojho peňažného dlhu, má žalobkyňa nárok aj na úrok z omeškania. Súd priznal žalobkyni ňou požadovaný úrok 0,024 % denne, t. j. 8,76 % ročne v zmysle § 517 ods. 2 OZ, ktorého výška je v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z (zákonná výška úroku z omeškania bola k 15.02.2011, t. j. deň nasledujúci po vyhlásení splatnosti celého úveru vo výške 9 % ročne). Vo zvyšku súd návrh ako nedôvodný zamietol.
3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a náhradu trov pomerne rozdelil (pokiaľ ide o úrok z omeškania, tento bral ako príslušenstvo pohľadávky, za ktoré nebol vyrubený ani súdny poplatok). Čistý úspech žalobkyne v konaní je 49,60 % (úspech žalobkyne 74,80 %, žalovanej 25,20 %, čistý úspech 74,80 - 25,20), čo zodpovedá trovám konania za zaplatený súdny poplatok 24,06 eura a trov právneho zastúpenia 70,54 eura (bližšie špecifikovaným v rozsudku).
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v rozsahu, ktorom súd žalobe nevyhovel, podľa § 205 ods. 2 písm. c) a d) OSP. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd považoval výšku úrokov z úveru za v rozpore s dobrými mravmi, na základe čoho priznal žalobcovi len nárok na istinu. Ako primerané súd určil úroky vo výške 10,62 % ročne, teda podľa úrokových mier podobného úveru v bankách. S uvedeným vyhodnotením vykonaných dôkazov a právnym posúdením veci žalobca nesúhlasí. Poukazuje na § 3 ods. 10 a 11 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy a tiež na § 1 ods. 1 nar. vl. č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. V zmysle prehľadu maximálnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 1. štvrťrok 2010 (pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavreté od 16.5.2010 do 15.8.2010 podľa nariadenia vlády, zverejneného na internetovej stránky Ministerstva financií SR (ďalej len ako prehľad maximálnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebného úveru), maximálna výška odplaty pre spotrebiteľské úvery vo výške do 1.500 eur vrátane, pre zmluvnú splatnosť od 1 do 5 rokov predstavovala 76 %. S poukazom na celkové náklady spotrebiteľa dohodnuté v úverovej zmluve na sumu 205,06 eura, je možné dospieť k výške úroku z úveru na celé dohodnuté obdobie úverového vzťahu, a to 33,73 %, čo je o viac ako polovicu menej, ako si žalobca mohol uplatňovať. Porovnaním maximálne prípustnej výšky odplaty pred daný úverový vzťah 76 % a výšky odplaty dohodnutej medzi účastníkmi 33,53 %, považuje žalobca za nesporné, že žalobca si v tomto konaní uplatnil voči žalovanej uvedený úrok z úveru dôvodne a v súlade s právnymi predpismi. Žalobca uznáva, že daná úroková miera je vyššia, ako úroková miera pri podobných úveroch poskytovaných bankami v čase uzavretia úverovej zmluvy (máj 2010). Avšak vzhľadom na súlad výšky úroku z úveru podľa úverovej zmluvy s maximálnou možnou výškou úroku z úveru v zmysle uvedených právnych predpisov, ako aj s prihliadnutím na spôsob a mieru (ne)zabezpečenia záväzku žalovanej na objem poskytnutých prostriedkov a na to, že banky poskytovali úvery zdĺhavejšie, na vyššie riziko, ktoré žalobca na seba preberá takýmto poskytovaním úverov v porovnaní s bankami (čo reflektuje právny úprava v § 53 ods. 6 OZ), keďže ide spravidla o klientov, ktorí by od banky úver pravdepodobne nedostali, možno považovať dohodnutú výšku úrokov z úveru za primeranú. Ak súd považoval dohodnutú výšku úroku z úveru za dôvodnú len v časti a to vo výške úrokovej miery za poskytovanie úverov bankami v danom období, t. j. od 10,62 % ročne, pričom dohodu o výške úrokov nad túto hodnotu považoval za neplatnú, žalobca má za to, že súd prvej inštancie stupňa nesprávne vec právne posúdil. Ak existuje taká právna úprava, ktorá ustanovuje výšku odplaty je maximálne prípustná, tak nemôže byť zároveň súdom stanovená ako v rozpore s dobrými mravmi. Ak by sa však aj napriek vyššie uvedenému odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o uplatnenej výške úroku z úveru, v tejto súvislosti žalobca poukazuje na § 3 ods. 11 zák. č. 258/2001 Z.z. v zmysle ktorého zmluva môže byť neplatná v prevyšujúcej časti dohodnutých úrokov len vtedy, ak sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá, v danom prípade žalovaná spotrebiteľka. Žalovaná nenamietla výšku dohodnutých úrokov, preto súd prvej inštancie postupoval nad rámec zákonných medzí, ak aj napriek tomu, že žalovaná sa neplatnosti zmluvy nedovolala a posúdil dohodnutú výšku úverov za v rozpore s dobrými mravmi. Rozsudok súdu prvej inštancie je preto zároveň arbitrárny. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel návrhu žalobcu v celom rozsahu vrátane uplatnených trov prvoinštančného konaniach. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
5. Na výzvu súdu žalobca v podaní doručenom súdu 2.5.2017 doplnil, že na úverovú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi je potrebné aplikovať zák. č. 258/2001 Z.z., pretože ustanovenia § 9 a11 zák. č. 129/2010 Z.z. nadobudli účinnosť 11.6.2010. Po citovaní § 4 ods. 2 písm. i), § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. žalobca uviedol, že v súvislosti s uvedenými ustanoveniami poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 o návrhu na začatie prejudiciálne v konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014 ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej. Uvedeným rozsudkom súdny dvor rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku počet a frekvenciu splátok a nemusí obsahovať presné určenie, aká časť každej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť sa použije na splátku úrokov a poplatkov. Napriek uvedenému z ustanovenia § 1 Hlavy 5 úverových podmienok vyplýva, že v jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky, ktoré je klient podľa úverovej zmluvy a úverových podmienok povinný platiť a prípadná úhrada za poistenie, s poukazom na uvedené tak žalobca má za to, že v rámci dohodnutých splátok bola zároveň dohodnutá okrem istiny aj splatnosť úrokov, prípadne ďalších poplatkov, ktoré boli do tej, ktorej splátky zahrnuté. Skutočnosť, že jednotlivé splátky skutočne obsahovali deklarovanej položky vyplýva aj zo splátkového kalendára, priloženého k návrhu, ktorý demonštruje priebeh splácania úveru žalovanou a týmto celkovú platobnú disciplínu žalovanej. Splátkový kalendár nie je súčasťou úverovej zmluvy, žalobca ho priložil k žalobe na podporu svojich tvrdení a za účelom preukázania výšky žalovanej pohľadávky (v tejto súvislosti žalobca uvádza, že po podpise úverovej zmluvy a následnej kompletizácii (kontrole údajov doložených dokladov) za predpokladu, že sú uvedené údaje správne, žalobca zasiela svojim klientom a teda aj žalovanej sprievodný list spolu so splátkovým kalendárom a údajmi pre údajmi pre platbu, z ktorého je klientovi zrejmý celkový počet a výška splátok.
6. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. Predmetom sporu je nárok žalobcu úverovej zmluvy č. 4005080976, uzatvorenej medzi stranami sporu 24.5.2010, na základe ktorej žalobca žalovanej poskytol úver v sume 608 eur na kúpu notebooku. Zmluva obsahuje údaj o dohodnutom úroku vo výške 39,60 %, RPMN 48,66 %, počte splátok 18, celkových nákladoch spotrebiteľa 205,06 eura, lehotu splatnosti 15.11.2011. Žalovaná sa zaviazala splatiť úver v 18 pravidelných mesačných splátkach v sume 46,56 eura. Zo splátkového kalendára vyplýva, že žalovaná neuhradila žalobkyni ani jednu splátku. Žalobkyňa vyzvala žalovanú listom zo 14.02.2011 k splateniu celého zostatku vo výške 868,40 eura. Súd prvej inštancie dohodnutý úrok vo výške 39,60 % považoval za neprimeraný s poukazom na priemernú úrokovú mieru z úverov poskytovaných bankami v rozhodnom období (10,62 %). Podľa názoru súdu prvej inštancie v je toto ustanovenie zmluvy týkajúce sa úroku z úveru pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ), ako aj pre jeho neprijateľnosť (§ 53 OZ) absolútne neplatné, preto žalobu v časti uplatnených úrokov zamietol a žalobcovi priznal právo na zaplatenie istiny v sume 608 eur so zákonným úrokom z omeškania. V časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a v časti, v ktorej konanie zastavil nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť, pretože nebol v týchto častiach napadnutý odvolaním. Predmetom prieskumu v odvolacom konaní je preto len časť rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej žalobu zamietol.
10. Na záväzkový vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z., ako na to správne poukázal žalobca, pretože ustanovenia § 9 a 11 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nadobudli účinnosť 11.6.2010.
11. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy medzi účastníkmi (24.5.2010) stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákon o spotrebiteľských úveroch namiesto sankcie neplatnosti sankcionoval veriteľa tým, že ak zmluva neobsahuje presne vymedzené náležitosti konkretizované v § 4 ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).
12. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Účelu právnej úpravy normy spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad citovaného ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, ktorý sa má zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. K uvedenej právnej úprave sa pristúpilo po predchádzajúcich skúsenostiach pri uplatňovaní nárokov zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pri ktorých sa obvykle stávalo, že veriteľ si jednotlivé splátky započítal najprv na úroky, poplatky, prípadne iné sankcie a až naposledy na istinu (čo nebolo v rozpore s Obchodným zákonníkom), s poukazom na povahu záväzku ako absolútneho obchodu. V prípade, ak zmluva obsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) citovaného zákona, jednotlivé splátky sa započítajú aj na istinu aj na príslušenstvo pohľadávky veriteľa. Z uvedených dôvodov, keďže zmluva o úvere neobsahovala náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. bolo potrebné považovať úver poskytnutý žalovanej za bezúročný a bez poplatkov (v súlade s § 4 ods. 3 citovaného zákona) a priznať žalobcovi právo na zaplatenie istiny so zákonný úrokom z omeškania.
13. Je pravdou, tak ako na to poukazuje žalobca vo vyjadrení, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 o návrhu na začatie prejudiciálne v konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014 a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej súdny dvor uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
14. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe jednotlivci.
15. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok súdneho dvora z 4.7.2006 keď uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.6.2005, C-268/06 z 15.4.2008). Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov doslova „zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so Smernicou je potrebné zákon o spotrebiteľských úveroch novelizovať zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem).
16. Pre úplnosť odvolací súd k námietke žalobcu vyjadrenej v odvolaní o primeranosti uplatnených úrokov dodáva, že v zmysle § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá súdu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu stranu sporu priaznivejšie. Preto je na posúdenie primeranosti výšky úroku potrebné aplikovať občianskoprávnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľku. V občianskoprávnych vzťahoch zásadne platí, že výkon práv a povinností nemôže odporovať dobrým mravom (§ 3 OZ). Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Podľa názoru odvolacieho súdu neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov dojednaných v spotrebiteľských zmluvách, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä k priemerným úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní podobných bezúčelových úverov alebo pôžičiek (t.j. v podobnej výške na podobnú dobu).
17. Je pravdou, že v období od 1.7.2008 do 11.6.2010 bolo účinné nariadenie vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Nariadenie vlády v § 1 stanovilo, že za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa ods. 2, nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt RPMN a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona. Uvedené údaje podľa § 7a ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. sú zverejnené na webovej stránke Ministerstva financií SR, ako na to poukázal žalobca v odvolaní a maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru do 1.500 eur na dobu 1 až 5 rokov za 2. štvrťrok 2010 predstavovala 76%. Odvolací súd však dospel k záveru, že takto určená maximálna výška odplaty 76% ročne z poskytnutej sumy úveru stanovená právnym predpisom nižšej právnej sily (nariadenie vlády) odporuje zákonu, Občianskemu zákonníku, § 3 a preto na takto určenú odplatu nie je možné prihliadnuť. Občianskeho zákonník v súčasnosti obsahuje § 39a, ktorý definuje úžeru v občianskoprávnych vzťahoch. Aj keď novela Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla § 39a nadobudla účinnosť až po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy medzi účastníkmi, výška úroku 76% by bola posudzovaná v súčasnosti ako úžera, preto výkonu práva žalobcu na zaplatenie neprimerane vysokého úroku aj keď v súlade s nariadením vlády nemôže byť poskytnutá súdna ochrana. Ak súd počas dokazovania zistí, že žalobca si uplatnil úrok v rozpore s dobrými mravmi v neprimerane vysokom rozsahu, prizná žalobcovi právo na zaplatenie úroku v konkrétnej výške, ktorú vyhodnotí ako primeranú, uplatnenú v súlade s dobrými mravmi a len vo zvyšnej (neprípustnej) výške nárok na zaplatenie úrokov zamietne aj s prihliadnutím na § 41 OZ (dôvod neplatnosti sa vzťahuje len na časť právneho úkonu, ktorú možno oddeliť od ostatnej časti). Aj z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že žalobcovi je potrebné priznať dohodnutý úrok (v prípade ak je primeraný) do zániku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi resp. do zosplatnenia (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.6.2015 sp. zn. 6Co/190/2014, ale aj uznesenie Ústavného súdu IV. ÚS 476/2012-14) a následne len úrok z omeškania. V tomto prípade, ako bolo už vyššie uvedené, úrok priznaný v zákonnej výške byť nemohol, keďže úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
18. Správny je aj názor žalobcu, že ustanovenie § 3 ods. 11 zák. č. 258/2001 Z.z. stanovuje, že zmluva môže byť neplatná v prevyšujúcej časti dohodnutých úrokov len vtedy, ak sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá, v danom prípade žalovaná spotrebiteľka a v tomto prípade bola žalovaná nečinná. Súd je však (ne)platnosť spotrebiteľských zmlúv oprávnený a povinný posudzovať aj z hľadiska posudzovania právnych úkonov podľa § 34 a nasledujúcich OZ, aj bez námietky strán sporu, pričom nie je viazaný právnym posúdením vzťahov medzi účastníkmi stranami sporu. Tak ako bolo vyššie uvedené, § 52 ods. 2 OZ umožňuje súdu aplikovať takú právnu úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia.
19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
20. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. Vzhľadom na to, že žalovanej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva podľa čl. 4 ods. 2 CSP.
21. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).