Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozhodnutie_2C-212-2014.pdf
PDF · 109.98 KB
Case nature
Area
Subarea
2C/212/2014
Rozhodnutie
Okresný súd Žilina v konaní pred sudcom JUDr. Jánom Rybárikom v právnej veci žalobcu: U., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: BENCONT INVESTMENT, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát, so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 42 174 716, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
Súd určuje, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn. II/ 2014-509 zo dňa 28.4.2014 je n e p l a t n ý.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podaným návrhom domáhal určenia, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu je neplatný. Svoju žalobu oprel o to, že v minulosti uzavrel zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru so Všeobecnou úverovou bankou Bratislava. Táto neskôr svoju pohľadávku previedla a postúpila na terajšieho žalovaného. Napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu bolo žalobcovi ako spotrebiteľovi uložené zaplatiť žalovanému sumu vo výške 8.161,60 eur s príslušenstvom. Príslušnosť rozhodcovského súdu bola podľa žalovaného daná na základe rozhodcovskej zmluvy, ktorá predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a je v absolútnom rozpore so zákonom. Samotná rozhodcovská zmluva znamená obchádzanie zákona. Predstavuje ukážkový príklad zmluvnej nevyváženosti a podstatne výhodnejšieho zmluvného postavenie podnikateľov voči slabšej strane - spotrebiteľovi. Túto zmluvu nemal spotrebiteľ možnosť nijako upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v tomto znení na podpis predložená. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe štatútu a procesných pravidiel, ktoré neboli povinnému známe, nebol o ich obsahu pred podpisom informovaný. Žalobca nemal žiadnu možnosť voľby iného súdu a už vôbec nie rozhodcu, čo ešte viac znevýhodnilo jeho postavenie. Podstatou rozhodcovského konania by malo byť prostredníctvom zmluvnej voľnosti záväzkový vzťah doplniť a nie zaviazať spotrebiteľa podrobiť sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorý si vybrala jeho protistrana. Spotrebiteľ okrem toho, že nemôže ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, nemôže taktiež pre svoju ochranu využiť inštitúty priznané mu ako slabšej strane, zákonom. Ďalej žalobca vo svojej žalobe poukázal aj na ust. Obč. zákonníka 53 ods. 1 a nasledujúcich ustanovení. Podľa jeho názoru spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Dal do pozornosti vo svojej žalobe aj rozhodnutie ÚS ČR zo dňa 1.11.2011 č.k. II.ÚS 2164/10. Z uvedených dôvodov teda žiadal rozsudok Stále rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zrušiť, resp. učiť, že je neplatný.
2. Žalovaný žiadal žalobu, ako nedôvodnú zamietnuť. Ako alternatívu uviedol, aby
tunajší súd vo veci pokračoval v konaní a zaviazal žalobcu na zaplatenie istiny s príslušenstvom. Vo svojom rozsiahlom písomnom vyjadrení v podstate uviedol nasledovné:
V zmysle pôvodnej zmluvy poskytol vtedajší veriteľ VÚB, a.s. žalobcovi úver vo výške 8.320 eur a tento sa zviazal vrátiť tento úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 148,49 eur počnúc dňom 28.7.2009. Obsahom úverovej zmluvy okrem iného bol aj súhlas žalobcu s návrhom žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu, aby prípadné spory vzniknuté z tejto zmluvy boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní. Zmluva o úvere obsahuje rozhodcovskú doložku v bode 5. článok II. zmluvy o úvere, a to: Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov Stálym rozhodcovským súdom. Ďalej žalovaný uviedol, že Stály rozhodcovský súd bol zriadený podľa predpisov o rozhodcovskom konaní a v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. Terajší žalovaný ako právny nástupca VÚB bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Aj VÚB postupovala v súlade so zákonom o bankách, ktoré jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. VÚB, a.s. bola zo zákona povinná klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobila, došlo by k porušeniu zákona o bankách. Preto v prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na štátnom súde, žalobca sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať svoju obranu. Akú inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva, v čom by rozhodcovský súd pochybil, v čom by zasiahol do práva žalobcu. V ďalšom dal žalovaný do pozornosti uznesenie č.k. 2CoE/292/2012, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil uznesenie Okresného súdu Lučenec 5Er/273/2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu, „...exekučný súd nesprávne vec právne posúdil, keď rozhodcovskú doložku považoval za spotrebiteľom vnútenú, nakoľko prvostupňový súd svoje závery nezaložil na celom obsahu predmetnej zmluvy o úvere...“. Takisto dal do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobnej veci 2CoE/492/2012. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v SR v súlade s ust. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu NBS. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. Ďalej žalovaný dal do pozornosti súdu, že žalobca bol v rozhodcovskom konaní nečinný a nenamietal žiadnu zo skutočností tvrdených v jeho žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Nie je možné sa ani stotožniť s argumentáciou žalobcu, nakoľko nie je preukázané, že návrh právneho predchodcu žalovaného riešiť spory v rozhodcovskom konaní spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal v čom rozhodcovské konanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Žalovaný ani jeho právny predchodca nijakým spôsobom nenútil žalobcu, aby spory vzniknuté zo zmluvy riešil výlučne pred rozhodcovským súdom. V prípade, ak by si žalovaný neplnil riadne a včas povinnosti voči žalobcovi, žalobca nebol nijakým zmluvným dojednaním nútený k riešeniu sporu prostredníctvom rozhodcovského súdu. Záverom ešte uviedol, že v zmysle dôvodovej správy k § 43 zákona 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ods. 1 sa ustanovuje ďalší postup súdu v prípade, že rozhodne o zrušení rozhodcovského rozsudku, pretože je tu daný niektorý z dôvodov podľa § 40 písm. a/ až c/. V tomto prípade súd pokračuje v konaní s tými istými účastníkmi, ktorí boli ako účastníci označení v rozsahu, ktorý bol uvedený v návrhu na začatie rozhodcovského konania alebo vo vzájomnej žalobe. Rozhodcovská zmluva sa tak stáva bezpredmetnou a vec bude prejednaná a rozhodnutá v občianskom súdnom konaní.
3. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že v priebehu tohto konania podal terajší žalovaný návrh na zmenu účastníka konania na strane žalovaného a žiadal, aby do konania vstúpila spoločnosť OMIKRON TRADING LIMITED. Súd zmenu sporovej strany na strane žalovaného uznesením 2C/212/2014 -108 zo dňa 3.8.2016 nepripustil.
4. Súd na pojednávaní vypočul právneho zástupcu žalobcu, pojednával v neprítomnosti
právneho zástupcu žalovaného, ktorý sa písomne ospravedlnil a požiadal, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti. Okrem toho sa súd oboznámil so žalobným návrhom, vyjadrením žalovaného, rozhodcovským rozsudkom II/2014-509, zmluvou o postúpení pohľadávok, zmluvou o poskytnutí spotrebného úveru, uznesením tunajšieho súdu 2C/212/2014-108, pripojeným rozsudkom Krajského súdu v Žiline 11Co/330/2016-240 zo dňa 21.3.2017 a zistil nasledovné:
5. Žalobca spolu s právnym predchodcom žalovaného uzavrel spotrebný úver č. 0XXXXXXXXXXXXXX dňa 28.4.2009. Právny predchodca žalovaného poskytol žalobcovi úver vo výške 8.320 eur. Žalobca sa zviazal, že poskytnutý úver bude úročený úrokovou sadzbou vo výške 9,90% ročne a zaviazal sa splácať mesačné splátky vo výške 148,49 eur. Lehota splatnosti bola dohodnutá na 84 mesiacov. Z dôvodu, že si žalobca neplnil riadne a včas svoje povinnosti, predovšetkým riadne a včas neplatil mesačné splátky, VÚB vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Následne na základe zmluvy o odstúpení pohľadávky túto postúpila 25.9.2013 na terajšieho žalovaného BENCONT INVESTMENT, s.r.o. Táto pohľadávku postúpila na Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie. Tento podľa tohto rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2014-509 zo dňa 28.4.2014 zaviazal žalobcu k úhrade 8.161,64 eur spolu s úrokmi vo výške 9,90% ročne z uvedenej sumy do 2.8.2013 až do zaplatenia, s ďalšími úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 8.161,64 eur od 2.8.2013 až do zaplatenia, ďalej k zaplateniu vyčísleného úroku vo výške 3.039,30 eur, sumu vyčísleného úroku z omeškania vo výške 1.364,73 eur a sumu vyčíslených poplatkov vo výške 65,09 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okrem iného žalobcu zaviazal uhradiť aj trovy právneho zastúpenia vo výške 588,36 eur a ostatné trovy konania vo výške 484,80 eur.
6. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní žiadal, aby súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, pretože podľa ust. § 274 CSP, pokým sa strana na pojednávanie nedostaví, svoju neúčasť má ospravedlniť včas a vážnymi okolnosťami. Vážne okolnosti zo strany žalovaného v tomto prípade neboli splnené. Pokým by sa súd nepripojil k takémuto návrhu žiadal, aby bolo v plnom rozsahu rozhodnuté v zmysle jeho žaloby. Zotrval na svojej písomnej žalobe a dal do pozornosti aj posledné rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 11Co/330/2016 vydaného dňa 21.3.2017, ktorý v obdobnej veci rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina 6C/109/2014-149 zo dňa 26.2.2016, kedy v obdobnej veci bola žalobkyňa M. U. proti žalovanému BENCONT INVESTMENT úspešná, tiež sa jednalo o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
7. V krátkosti súd vyberá z tohto právoplatného rozsudku Krajského súdu 11Co/330/2016-240. Ako to už bolo vyššie konštatované M. U. žalovala žalovaného o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Krajský súd konštatoval, že žalobkyňa v tom prípade, ako účastník dotknutého rozhodcovského konania, ktorý napáda žalobou sporný rozhodcovský rozsudok, je aktívne vecne legitimovaný v konaní a žalovaný ako žalobca druhý účastník v dotknutom rozhodcovskom konaní je pasívne vecne legitimovaný v konaní. Na tomto nemení nič ani skutočnosť, že ak došlo po začatí konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola uplatnená zo strany žalovaného ako žalobcu proti žalobkyni ako žalovanej v dotknutom rozhodcovskom konaní, keďže k zmene účastníkov by mohlo dôjsť v prípade, že by súd napadnutý rozhodcovský rozsudok na základe návrhu žalobkyne zrušil. Krajský súd sa vyporiadal aj s námietkou žalobkyne ohľadom určitosti spornej rozhodcovskej doložky. Súd konštatovala, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá v predpísanej písomnej forme, čím z hľadiska formy spĺňa podmienku platnosti. Rovnako súd dospel k záveru, že sporná rozhodcovská doložka obsahovala dohodu účastníkov o tom, že prípadné spory vzniknuté z úverovej zmluvy budú rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu. Súd mal za to, že sporná rozhodcovská doložka obsahovala všetky podstatné náležitosti a bola platne uzatvorená. V konaní nevyšlo najavo, že by o vôli účastníkov a jej prejave v tomto prípade absentovala sloboda. Ďalej sa súd zaoberal kontrolou sporného právneho úkonu - rozhodcovskej doložky v zmysle právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, resp. posúdenie prijateľnosti spornej rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky, a to s poukazom na to, že je nepochybné, že v danom prípade medzi účastníkmi uzatvorená úverová zmluva spĺňala atribúty spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 O.z. Súd vychádzal z toho, že sporná rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Pokiaľ ide o preskúmanie druhého predpokladu neprijateľnosti zmluvnej podmienky (že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa) v tomto kontexte treba poukázať na to, že dotknutý spôsob kontraktácie rozhodcovskej zmluvy predpokladal a súčasne bankám, teda aj VÚB ako povinnosť ukladal v čase uzavretia úverovej zmluvy zákon č. 483/2001 Z.z. v citovanom
ust. § 93b ods. 1 a ods. 2, v zmysle ktorých banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom vrátane spotrebiteľov najneskôr pri uzatváraní obchodu neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z bankových obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, v tomto prípade Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, predtým s názvom Stály rozhodcovský súd asociácie bánk, pričom klient nebol povinný prijať tento návrh a ak tento návrh rozhodcovskej zmluvy neprijal, prípadne spory z bankového obchodu s takýmto klientom mali byť riešené postupom podľa osobitných predpisov v tom čase O.s.p., resp. zákona č. 233/1995 Z.z. Preto podľa krajského súdu, pokiaľ VÚB konala zákonom prezumovaným spôsobom, nemožno uvažovať o jej konaní ako o konaní, ktoré by bolo jednak v rozpore s dobrými mravmi, alebo ktoré by bolo možné považovať za nekalú obchodnú praktiku. Pokiaľ tak ide o konkrétne otázku naplnenia druhého predpokladu podľa cit. ustanovenia § 53 ods. 1 O.z., či sporná zmluvná podmienka, rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnosti zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, krajský súd opätovne poukázal na to, že Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie bol zriadený na základe ust. § 67 ods. 1 zák. č. 590/2002 Z. z., ktoré povinnosť zriadiť takýto súd uložilo bankám a pobočkám zahraničných bánk spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. Súčasne podľa cit. ustanovenia § 69 ods. 2 zák. 510/2002 Z. z. mohol štatút a rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu podľa § 67 ods. 1 vydať jeho zriaďovateľ len po predchádzajúcom súhlase NBS. Ďalej krajský súd poukázal na to, že banky, teda aj VÚB mali podľa cit. ustanovenia § 93b/ ods. 1, 2 zák. č. 483/2001 Z. z. povinnosť ponúknuť svojim klientom, spotrebiteľov nevynímajúc najneskôr pri uzatváraní obchodu neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory s bankou a ich obchodom budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Ak teda zákonodarca vyjadril v znení právnej normy svoj úmysel rozhodovať prioritne spory z bankových obchodov prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného na základe jeho zmocnenia, záver súdu o tom, že tento spôsob rozhodovania a jeho pravidlá spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v prospech spotrebiteľa, by nebol ničím iným ako záverom o tom, že sám zákonodarca prijal právnu normu, ktorá takúto značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa vyvoláva, inými slovami povedané, že zákonodarca ukladá povinnosť bankám dojednať so spotrebiteľom zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiam zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Krajský súd teda konštatoval záverom, že rozhodcovská doložka bola dojednaná platne a zakladala právomoc Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie prejednať a rozhodnúť spornú vec na základe žaloby žalovaného.
8. Aj tunajší súd nepochybne, ako to učinil Okresný súd Žilina v konaní 6C/109/14, resp. Krajský súd v Žiline 11Co/330/2016, sa zameral na preskúmanie otázky, či v prejednávanej veci bol, nebol naplnený žalobkyňou namietaný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa cit. ust. § 40 ods. 1 písm. j/ ZRK, t.j. či pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Aj keď žalobkyňa tento dôvod zásadne odôvodňovala len tým, že porušením všeobecných záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa bolo zo strany Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie neurčenie spornej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, súd vedomý si svojej povinnosti chrániť slabšiu zmluvnú stranu, ktorou nepochybne spotrebiteľ vo vzťahu s profesionálnym dodávateľom je, ex offo preskúmať, či rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v dotknutom prípade pri svojom rozhodovaní neporušil relevantné na vec sa vzťahujúce všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa (zákon č. 335/2014 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2015) túto povinnosť všeobecnému súdu v ust. § 45 ods. 3 výslovne ukladá. Pre zodpovedanie tejto otázky súd v ďalšom považuje potrebné vymedziť právny rámec záväzkovo- právneho vzťahu medzi pôvodným veriteľom pohľadávky uplatňovanej žalovaným ako žalobcom v rozhodcovskom konaní, t.j. VÚB. a žalobkyňou. Je nepochybné, že žalovaný si uplatňoval žalobou v rozhodcovskom konaní pohľadávku, ktorú nadobudol ako postupník postúpením na základe zmluvy o postúpení pohľadávok ako to je už aj vyššie konštatované zo dňa 25.9.2013. Súd pripomína, že predmetom úverovej zmluvy bol záväzok VÚB, že poskytne za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve peňažné prostriedky v celkovej výške 8.161,64 eur ako spotrebný bezúčelový úver dlžníkovi a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, t.j. zaplatiť úroky vo výške 9,90 % ročne a poplatok za poskytnutie úveru. Dlžník sa zaviazal plniť svoj záväzok v 84 mesačných splátkach, pričom
mesačná splátka bola 148,49 eur. Dátum prvej splátky bol stanovený na deň 28.7.2009 a posledný dátum splatnosti úveru bol stanovený na deň 4.5.2016. RPMN bola stanovená 10,76 % p.a., pričom celkové náklady dlžníka budúca hodnota spotrebného úveru činila 11.802,58 eur. Výška úrokov s poplatkami bola stanovená na sumu 3.482,58 eur. Priemerná hodnota RPMN bola vyčíslená na sumu 12,37%. Ďalej boli v úverovej zmluve určené nasledovné poplatky: poplatok za vedenie úverového účtu 1,83 eur mesačne, poplatok za vystavenie upozornenia ručiteľovi 9,96 eur, poplatok za zmenu zmluvných podmienok 33,19 eur, poplatok za predčasne splatenie 3 % z predčasne splatenej čiastky úveru, poplatok za prvú upomienku 6,64 eur, poplatok za každú ďalšiu upomienku 33,19 eur.
9. Súd podotýka, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na prechodné ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), rovnako v zmysle ust. § 53 a násl. O.z. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je zvláštnym zmluvným typom, spotrebiteľský úver môže byť dohodnutý v podobe rôznych typov zmlúv, napr. v zmluve o úvere podľa ustanovení § 497 Obch. zákonníka, zmluva o pôžičke v zmysle ustanovení § 657 O.z., zmluva o budúcej zmluve podľa § 588 O.z. a pod.
10. Súd sa tiež zaoberal otázkou o aký zmluvný typ v tomto prípade išlo. Súd mal za to, že v danom prípade účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa § 497 Obch. zákonníka, v zmysle ktorej sa VÚB zaviazala žalobkyni poskytnúť peňažné prostriedky vo výške vyše 8.000 eur a žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Súd poukazuje na to, že dohodnutá úverová zmluva uzavretá medzi VÚB a žalobkyňou neobsahovala náležitosti podľa cit. ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. Aj keď bola v zmluve explicitne uvedená celková výška každej mesačnej splátky, čo bolo v tomto prípade 148,49 eur a ročná úroková sadzba úveru bola 9,90%, ktorý úrok bol súčasťou každej splátky, nikde však nebola uvedená výška splátok istiny a úroku podľa cit. ust. § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z.; t.j. časť každej mesačnej splátky v celkovej výške, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a na splatenie úroku. Žalobkyňa ako spotrebiteľ by tak v priebehu riadneho splácania úveru nemala vedomosť o rozsahu splatenia istiny úveru aj pre prípad, ak by sa napr. rozhodla predčasne splatiť poskytnutý spotrebiteľský úver. Keďže bolo nesporne žalobkyni zo strany VÚB poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 8.000 eur, predmetná úverová zmluva je však v zmysle cit. ustanovenia § 4 ods. 3 zákon č. 258/2001 Z. z. v znení platnom v čase jej uzavretia aj napriek chýbajúcim podstatným náležitostiam platná, ale rovnako v zmysle uvedeného ustanovenia však bolo potrebné na poskytnutý spotrebiteľský úver hľadieť ako na bezúročný a bez poplatkov. Povinnosťou žalobkyne tak bolo VÚB vrátiť len poskytnutú peňažnú sumu 8.320 eur po zaplatení časti úveru vo výške 8.161,63 eur, v 84 mesačných splátkach
11. Zo žaloby žalovaného, ktorú podal na Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej Asociácie, vyplýva, že žalovaný si uplatňoval právo na zaplatenie sumy vo výške 8.320 eur s príslušenstvom. Ďalej žiadal zaplatenie zmluvného úroku 3.039,30 eur, vyčísleného úroku z omeškania vo výške 1.364,70 eur, sumu vyčíslených poplatkov vo výške 65,09 eur. Napokon netreba odhliadnuc od toho, že ešte okrem toho žalovaný na Stálom rozhodcovskom súde žiadal aj úrok vo výške 9,9 % ročne zo žalovanej sumy. Rovnako možno bezpochybne predpokladať zo strany VÚB bolo čiastočné plnenie žalobkyne aj napriek tomu, že žalovaný ako žalobca v konaní pred rozhodcovským súdom rozsah plnenia peňažného záväzku žalobkyňou v žalobe neuviedol a ani tento nevyplýva ním v žalobe označených dôkazov započítané podľa úverovej zmluvy aj na záväzok žalobkyne zaplatiť úroky a poplatky, čo je v rozpore už súdom konštatovanou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou spotrebiteľského úveru v predmetnom prípade. Ak teda Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie napadnutý rozhodcovským rozsudkom v žalobe o žalobe žalovaného v plnom rozsahu vyhovel, pri svojom rozhodnutí porušil právny predpis na ochranu spotrebiteľa, a to zákon č. 258/2001 Z. z. v dotknutom ust. § 4 ods. 2 písm. i) v spojení s ust. § 4 ods. 3 (ktorý je nepochybne považovať za právny predpis na ochranu spotrebiteľa). Ak by tomu tak nebolo, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie by nemohol priznať žalobcovi nároky na zaplatenie kapitalizovaných úrokov 9,90 % ročne zo sumy 8.161,63 eur od 2.8.2013 až do zaplatenia, s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.161,63 eur od 2.8.2013 až do zaplatenia, sumu vyčísleného úroku vo výške 3.039,30 eur, sumu vyčísleného úroku z omeškania vo výške 1.364,73 eur. Rovnako je možné konštatovať, že v danom prípade započítaním peňažného plnenia žalobkyne na jej peňažný záväzok vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky bez úrokov a poplatkov a zaplatiť poistné by
dôvodne uplatňovaný nárok žalovaného ako žalobcu v rozhodcovskom konaní musel byť logicky v nižšej výške ako bol priznaný, t.j. v nižšej výške ako je suma vo výške 8.000 eur. Uvedené sa tak dotýka i istiny, z ktorej si mohol žalobca dôvodne v rozhodcovskom konaní uplatňovať nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Ak teda rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie nezohľadnil pri svojom rozhodovaní o každom z uplatňovaných čiastkových nárokov žalovaného bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) v spojení s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., zjavne pri rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.
12. Taktiež možno konštatovať, že pokiaľ žalovaný ako žalobca v rozhodcovskom konaní neoznačil a nepredložil iné dôkazy ako označené v ním podanej žalobe a k nej pripojenej, nemohol mať rozhodca rozhodcovského súdu preukázanú podmienku podľa citovaného ust. § 53 ods. 8 O.z. pre platné uplatnenie práva veriteľa podľa citovaného ust. § 565 O.z., teda práva požadovať splatenie celej pohľadávky z predmetnej úverovej zmluvy pre omeškanie žalobkyne ako spotrebiteľa s plnením jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, a to že VÚB súčasne upozornila žalobkyňu ako spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V samotnej žalovaným predloženej výzve na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 1.10.2013 napokon vyplýva, že terajší žalovaný vyzval žalobcu na uhradenie dlžnej čiastky vo výške 13.418,42 eur do 31.10.2013. Tento protokolovaný dôkaz v rozhodcovskom konaní je nepochybné, že teda došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru vrátane príslušenstva, a zároveň žalovaný nepreukázal, že by VÚB pred týmto vyhlásením v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva žalobkyňu upozornil na tieto skutočnosti. Za daného skutkového stavu objektívne vyplývajúceho zo žalovaným produkovaných dôkazov rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie konštatoval, že došlo k preukázaniu predčasnej splatnosti celej úverovej pohľadávky vrátane jej príslušenstva a priznal v napadnutom rozhodcovskom rozsudku žalovanému právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 %, resp. 9,9 % z dlžnej sumy. Na uvedených záveroch súdu nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalovaného založeného na tvrdení, že výpis z bankovej knihy je v bankovej praxi považovaný za verejnú listinu. Takáto argumentácia žalovaného nemá žiaden zákonný podklad. Verejnou listinou sú listiny vydávané súdmi alebo inými štátnymi orgánmi v rámci ich právomocí, lebo listiny vydávané na základe osobitných predpisov sú vyhlásené za verejné. Ostatné listiny sú listinami súkromnými. Žiadny právny predpis neoznačuje výpis z bankovej knihy za verejnú listinu.
13. Súd tak dospel k záveru, že v prejednávanom prípade tak bol naplnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa citovaného ust. § 40 ods. 1 písm. j) ZRK. Uvedený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku možno vzťahovať tak na celý rozhodcovský rozsudok, keďže by v danom prípade nebolo možné zrušiť rozhodcovský rozsudok len v časti dotknutej týmto dôvodom, a to vzhľadom k tomu, že túto časť nie je možné oddeliť od ostatnej časti výroku napadnutého rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom k tomu tak súd napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil v celom jeho rozsahu ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
14. Ohľadne trov konania rozhodoval súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Bol to žalobca, ktorý mal v tomto konaní plný úspech, a preto mu priznal trovy konania v rozsahu 100 %.
15. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
16. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).