Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_67C-46-2016.pdf
PDF · 158.42 KB
Case nature
Area
Subarea
67C/46/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II, v Bratislave, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ivanou Štiftovou, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného: JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: Hotel AVION Management s.r.o., Galvaniho 28, Bratislava, IČO: 44 387 296, zastúpeného: PETKOV & Co s.r.o, advokátska kancelária, Na vŕšku 12, Bratislava, o zaplatenie 9.048 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p., z a m i e t a.
II. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., z a m i e t a.
III. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p., z a m i e t a.
IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 9.048 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 15.4.2016 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V. V zostávajúcej časti žalobu z a m i e t a.
VI. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a náhrada trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 14.3.2016 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 9.048 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy od 14.3.2016 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že vykonáva kolektívnu správu práv na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o ich použitie prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach, ako sú napr. reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. Poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení sa považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy. Základom pre stanovenie licenčnej odmeny je časť II, sekcia B, ods. 2, Sadzobníka žalobcu. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia F. W. V. K. Q., ktoré sa nachádza na adrese Y. XX, Q., pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 3*. Z webovej stránky žalovaného a tiež z ďalších zdrojov, ktoré sú voľne prístupné na internete, sa žalobca dozvedel, že v zariadení, prevádzkovanom žalovaným, dochádza k verejnému prenosu predmetov ochrany prostredníctvom 174 zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v jeho izbách. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky (ďalej len ZHR SR) splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a ZHR SR prebiehali v roku 2015 rokovania, ktoré však boli neúspešné. Žalobca koncom roka 2015 e-mailom a tiež písomne žalovaného upozornil, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy a k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný bezdôvodné obohatenie žalobcovi dobrovoľne nevyplatil. Nakoľko naďalej neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom, žalobca si týmto uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie si žalobca v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) a § 81 ods. 1 písm. i) zákona č. 618/2003 Z.z. (Autorský zákon) uplatňuje za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 celkom v sume 9.048 € v zmysle Sadzobníka, teda za 174 zariadení x 26 €, čo je 4.524 € x 2 = 9.048 €. Ide o dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi prináležala pri oprávnenom použití diel zo strany žalovaného.
2. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom, proti ktorému podal žalovaný včas odpor s odôvodnením. V podanom odpore žalovaný namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z dohody musí byť zrejmé , v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam. Až následne môže žalobca preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. Žalovaný zdôraznil, že k dohode o uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy nedošlo z dôvodu, že žalobca odmietol ZHR SR poskytnúť zoznam ním zastúpených nositeľov práv ako aj zoznam predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonával správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné posúdiť, či na strane žalovaného vôbec môže eventuálne dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania "dodávaného" tým ktorým vysielateľom alebo retransmiterom. Žalovaný potom nemal možnosť posúdiť, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve so žalobcom a na základe nej platiť licenčnú odmenu za použitie "nevedno čoho" v prospech "nevedno koho". Žalovaný nemôže podstúpiť riziko, že bude čeliť žalobe samotného autora, ktorý žalobcom nie je zastúpený, alebo síce je, ale nie práve vo vzťahu k dielu, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Ak teda žalobca nepreukázal, koho vlastne v rozhodnom období zastupoval a v akom rozsahu, nie je možné ani ustáliť, či je vlastne žalobca vecne legitimovaný na podanie žaloby v znení, v akom ju podal. Žalobca v žalobe produkuje len ničím nepodložené tvrdenia, z ktorých vôbec nevyplýva, že na strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť, tobôž nie že došlo, k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu. Pre preukázanie vykonávania verejného prenosu nepostačuje len preukázanie prítomnosti televízneho prijímača (ani túto skutočnosť žalobca nepreukázal) v ubytovacom zariadení. Žalobca musí inter alia preukázať, že (i) televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, (ii) žalovaný tento signál reálne prijímal a sprostredkovával svojim zákazníkom a (iii) do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým žalobca vykonáva správu . Ďalej musí preukázať, že všetky tieto predpoklady boli splnené práve v rozhodujúcom období, za ktoré žalobca uplatňuje svoj nárok. Žalobca svojim konaním, ktorým iniciuje súdne spory, porušuje princíp zákazu zneužitia práva i jeho šikanózny výkon v rozpore s dobrými mravmi. Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
3. K podanému odporu žalobca uviedol, že v rámci prebiehajúcich rokovaní o uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy ZHR SR nikdy nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k jej uzatvoreniu a nikdy nevzniesol požiadavku predloženia zoznamu predmetov ochrany. Medzi účastníkmi rokovaní bola sporná najmä výška licenčnej odmeny. Žalobca vychádzajúc zo svojho Sadzobníka, ponúkol členom ZHR SR zľavu vo výške 40% z ročnej licenčnej odmeny. ZHR SR túto ponuku neakceptoval a dal protinávrh na zaplatenie licenčnej odmeny vo výške 1.000 € za všetkých cca 300 jeho členov za používanie všetkých diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu a za celý rok 2015. Tento protinávrh bol viac ako neprimeraný. ZHR SR podalo žiadosť o preverenie Sadzobníka žalobcu a o získanie informácií na Ministerstvo kultúry SR. Ďalej podalo aj podnet pre zneužívanie dominantného postavenia žalobcu na Protimonopolný úrad SR, ktorý sa ním ako nedôvodným nezaoberal. Dňa 15.10.2015 sa z iniciatívy žalobcu uskutočnilo rokovanie, na ktorom ZHR SR predložilo návrh Dohody, ktorú žalobca nemohol akceptovať. Posledné rokovanie sa uskutočnilo dňa 13.1.2016. Na ňom právny zástupca ZHR SR navrhol zaplatenie licenčnej odmeny vo výške cca 10% ročne. S týmto návrhom žalobca nemohol súhlasiť aj s poukazom na zásadu rovnakého zaobchádzania s povinnými subjektami, ktorými sú aj
nečlenovia ZHR SR. Až následne právny zástupca ZHR SR uviedol, že budú v rámci svojej obrany požadovať preukázanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a všetkých predmetov ochrany, čo bude viesť k dlhoročným súdnym sporom. Sadzobník žalobcu vychádza z kritérií stanovených pre licenčné odmeny v § 45 zákona č. 618/2003 Z.z. a z medzinárodných štandardov uplatňovaných pre licenčné odmeny zahraničnými partnermi žalobcu, ktorých diela žalovaný vo veľkej miere používa.
4. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobca preukázal predložením Oprávnenia MK SR, z ktorého je nepochybné, že má postavenie organizácie kolektívnej správy práv autorov a iných nositeľov práv, a to k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca je v SR jedinou organizáciou, ktorá vykonáva správu práv autorov a iných nositeľov práv vyššie uvedených diel v odbore verejného prenosu. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznam nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. Používateľ a v tomto prípade je to žalovaný, je povinný plniť svoje zákonné povinnosti oprávnenej organizácii kolektívnej správy pokiaľ nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv túto kolektívnu správu vylúčil. Námietka vecnej aktívnej legitimácie je účelovou obranou žalovaného, ktorej cieľom má byť rozsiahle a neefektívne dokazovanie, keďže žalobca zastupuje státisíce domácich i zahraničných autorov a iných nositeľov práv a milióny predmetov ochrany z rozličných oblastí autorskej tvorby. Žalovaný pri iných organizáciách kolektívnej správy takéto preukazovanie pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv nepožadoval, čo svedčí o účelovosti jeho tvrdení, ktorými mieni dosiahnuť vopred avizovaný želaný výsledok v podobe predlžovania súdnych konaní. Žalovaný svojimi tvrdeniami nesprávne interpretuje Autorský zákon, najmä ustanovenie § 40 ods. 4, ktoré platí pre prípad individuálnych licenčných zmlúv a nie hromadných a tiež ustanovenie § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1, podľa ktorého sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel, ale v ktorých ide o možnosť udeliť licenčnou zmluvou súhlas buď na použitie všetkých diel, alebo iba niektorých z nich, napr. audiovizuálnych, výtvarných a pod. Žalovaný zjavne nechápe, alebo účelovo ignoruje podstatu kolektívnej správy práv a podstatu inštitútov hromadných či kolektívnych licenčných zmlúv. Je na ňom, aby uviedol, ktoré diela pri svojom podnikaní používa verejným prenosom, teda na ktoré musí mať uzatvorenú licenčnú zmluvu a žalobca mu na ten účel poskytne licenciu. Ak by chcel žalovaný tieto diela bližšie špecifikovať, musel by denne žalobcovi predkladať zoznam všetkých použitých literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia a to na všetkých televíznych kanáloch a rozhlasových staniciach, ku ktorým verejnosti v hotelových izbách umožňuje prístup. Práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri ich masovom použití , o čo ide pri verejných prenosoch, sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, hromadných a kolektívnych zmlúv. Používateľ tým získa istotu legálneho použitia diel a autor diela má istotu poskytnutia licenčnej odmeny.
5. Žalobca ďalej poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22.mája 2001, podľa ktorej harmonizácia autorských práv musí byť založená na vysokom stupni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva. Autorské práva autorov zastúpených žalobcom sú chránené zákonom, ústavou a medzinárodnými normami. Autori môžu so svojimi právami nakladať podľa vlastnej vôle, pričom do tohoto práva im nesmie nikto zasahovať. Podľa ods. 10 úvodných ustanovení Smernice ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej činnosti, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, a služby na požiadanie, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií. Žalobca poukázal aj na ustanovenia ods. 11 a 22 úvodných ustanovení Smernice a § 18 ods. 2 písm. h) Autorského zákona. Žalovaný uzatvoril prostredníctvom ZHR SR licenčné zmluvy s inými organizáciami kolektívnej správy práv a to so SOZA a SLOVGRAMOM, ale nie so žalobcom. Tým sa dopustil neoprávneného používania autorských diel autorov, ktorých práva zastupuje žalobca. Žalobca poukázal aj na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores de Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, pod sp. zn. C-306/05. Súdny dvor v ňom výslovne uviedol, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle
od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos. Uvedené znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové zariadenia vybavené príjmom, týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. V akom rozsahu žalovaný reálne prijímal a ďalej sprostredkovával verejný prenos, je pre splnenie jeho povinnosti uzatvoriť licenčnú zmluvu, nepodstatné. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje žalobca žalovanému súhlas, teda právo a nie povinnosť používať diela verejným prenosom. Je na ňom, do akej miery toto právo využije, alebo nevyužije.
6. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nepreukázal pravdivosť počtu zvukovo-obrazových zariadení a zvukových zariadení v jeho ubytovacom zariadení, žalobca uviedol, že pri určení počtu týchto zariadení vychádzal z údajov samotného žalovaného uvedených na jeho webovej stránke www.viennahouse.com, kde je uvedené, že žalovaný poskytuje ubytovanie v 174 izbách, pri všetkých typoch izieb uvádza "vybavenie a služby ....TV s plochou obrazovkou....". Žalobca pre rok 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy na identický rozsah a spôsob použitia diel s 218 subjektmi a s ďalšími 20 subjektmi uzatvoril mimosúdne dohody, pričom licenčná odmena bola vždy v súlade so Sadzobníkom. Daná licenčná odmena zodpovedá situácii na trhu, je primeraná, dôvodná a má oporu v cenotvorbe. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 101/2011 z 24. marca 2011, v ktorom ÚS konštatuje, že ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu, nepochybne by to znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany.
7. Žalobca taktiež poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.marca 2012 vo veci Phonographie Performance (Ireland) limited proti Írsku pod sp. zn. C-162/10, kde bolo konštatované, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Na základe výzvy generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 vypustila aj Česká republika zo svojej právnej úpravy ustanovenia, ktorými nepovažovala poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v ubytovacích zariadeniach za sprístupnenie diel. Žalobca trvá na tom, že požiadavka žalovaného na predloženie zoznamu nositeľov práv a zoznamov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy a je šikanózna. Zoznam nositeľov práv v SR ako aj zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca uzatvorené recipročné zmluvy o zastupovaní, je zverejnený na jeho webovej stránke. Preukazovanie konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2015 je nereálny, objektívne nemožný a nezmyselný. Žalobca zastupuje nositeľov práv, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej zložky televízneho vysielania a to tak čo sa týka slovenských autorov, ako aj autorov zahraničných. SOZA zastupuje výhradne autorov hudobných diel a SLOVGRAM zastupuje výkonných umelcov, ktorí vykonávajú diela autorov. Z uvedeného dôvodu SLOVGRAM vyžaduje tzv. primeranú odmenu a nie odmenu licenčnú, pričom tento zohľadňuje aj vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia.
8. V priebehu konania žalovaný navrhol prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b) a c) C.s.p..
9. K prerušeniu konania podľa § 162 ods. 1 písm. a ) C.s.p., ku ktorému priložil CD s analýzou licenčných poplatkov uviedol, že žalobca si sám kreoval licenčnú odmenu, ktorú žalovanému jednostranne vnucoval, čím zneužil svoje dominantné postavenie na trhu. ZHR SR preto dňa 19.12.2016 podal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie tohto postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. Do vyriešenia tejto otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, je potrebné konanie prerušiť a súčasne je súd povinný oznámiť začatie tohto konania Protimonopolnému úradu SR i Európskej komisie a to v zmysle § 158 C.s.p.
10. Prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. zdôvodnil rozporom ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z.z. účinného do 31.12.2015 s čl. 1 ods. 1, 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR a súčasne navrhol, aby súd inicioval toto konanie pred Ústavným súdom SR. Žalovaný nerozumie zmyslu sankčného postihu uvedeného v spornom zákonnom ustanovení a poukazuje na to, že neskorším zákonom č. 185/2015 Z.z. bola táto sankcia odstránená, teda v súčasnosti sa pri neoprávnenom zásahu do práv autorov už nevyžaduje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny, ale len bezdôvodné obohatenie v rovine všeobecného inštitútu občianskeho práva.
11. Návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. žalovaný odôvodnil potrebou eurokonformného výkladu § 84 ods. 1 Autorského zákona a súčasne navrhol súdu predložiť Súdnemu dvoru EÚ nasledovnú prejudiciálnu otázku: "Je v súlade s právom EÚ taká prax súdu SR, pri ktorej by súd na ním posudzovanú vec aplikoval také ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, podľa ktorého je každý používateľ predmetu ochrany autorským právom povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy?" V tomto smere žalovaný poukázal na rozsudok SDEÚ vo veci C-301/15 Soulier, Doke a i. Navrhol vykonať dôkaz tzv. knihou hostí, z ktorej je zrejmé, že v ich prípade ide vždy o konkrétne určených jednotlivcov patriacich k súkromnej skupine a nie o všeobecnú verejnosť a ktorá súčasne preukáže, či je počet týchto hostí bezvýznamný, alebo malý, pretože v takom prípade by nešlo o verejný prenos a teda žalobcovi by nevzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný ďalej uviedol, že hoci žalobca predložil zoznam autorov o ktorých tvrdí, že ich zastupuje a predložil aj CD obsahujúce prehľad o vysielaní audiovizuálnych diel v roku 2015 (štatistika vysielania), medzi týmito zoznamami nie je žiadna spojitosť. Zo štatistiky vysielania síce vyplýva, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase konkrétnym vysielateľom, ale nie je možné zistiť, kto je jeho autorom, teda uvedenie režiséra, autora scenára, autora prekladov a podobne. Žalobca má povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti podľa § 150 ods. 1 C.s.p. Žalobca nepreukázal vo vzťahu k dielam zaradeným do štatistiky, že zastupuje konkrétnych autorov označením ich identifikačných údajov a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Navrhol, aby súd požiadal žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia v zmysle § 150 ods. 2 C.s.p. v smere preukázania kto je nositeľom práv pri jednotlivých typoch nositeľov práv uvedených skratkami v dielach uvedených v štatistike. Za súčasného stavu totiž nie je možné overiť, či diela konkrétnych autorov boli vôbec obsahom vysielaní v r. 2015. Zo žalovaným vybraného diela J. I., R. A. vyplýva, že autorom scenára je Q. Q. a režisérom C. W.. V zozname autorov predložených žalobcom sa však títo autori nenachádzajú.
12. Žalobca žiadal návrhy na prerušenie konania zamietnuť. K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. uviedol, že preukázal, za akú odmenu poskytoval licencie iným používateľom, preto má za to, že preukázal aj výšku požadovaného bezdôvodného obohatenia. Žalovaný nerozlišuje medzi inštitútom zneužitia dominantného postavenia na trhu a nekalosúťažným konaním. O zneužití dominantného postavenia na trhu rozhoduje Protimonopolný úrad SR ( PÚM SR ). ZHR SR už v roku 2015 podal tomuto úradu podnet vo veci Sadzobníka žalobcu. PÚM SR odpovedal tak, že sa podnetom nebude zaoberať. V lete 2016 sa PÚM SR opätovne zaoberal podnetom na prešetrenie výšky licenčných odmien žalobcu, pričom vzhľadom na charakter posudzovanej veci ani nezačal konanie. Žalobca nemá vedomosť, či na základe posledného (tretieho) podnetu žalobcu začal vôbec PÚM SR konať. Rozhodnutie súdu však nie je závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, ale relevantné je len zistenie výšky obvyklej odmeny. K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. poukázal na Smernicu EP č. 2001/29/ES, osobitne na bod 11 úvodných ustanovení, podľa ktorého je potrebný prísny a účinný systém ochrany autorských práv a na bod 57, podľa ktorého členské štáty majú prijať také opatrenia, aby sankcie za porušovanie autorských práv boli účinné, primerané a varujúce. Ďalej poukázal na právnu úpravu v Českej republike, kde režim úpravy bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny platí od r. 2001 a je rešpektovaný všetkými súdmi. Pokiaľ by súd nerešpektoval platný a účinný právny predpis, ktorým je § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, ktorý nie je v rozpore s Ústavou SR, porušil by čl. 16 ods. 1 C.s.p. K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. žalobca uviedol, že do spisu (rovnako aj žalovanému - pozn. súdu) boli založené zoznamy nositeľov práv a zoznamy recipročných zmlúv a tiež niektoré zo zmlúv o zastupovaní žalobcu uzavreté s autormi. Stanovisko Ministerstva kultúry SR nemá pre toto konanie žiaden význam. Naviac výklad MK SR považuje žalobca za arbitrárny, nemajúci oporu v hmotnom práve. K rozsudku SDEÚ pod sp. zn. C-301/2015 žalobca poukázal na to, že v ňom išlo o odlišný spôsob používania diel a to digitálne využívanie obchodne nedostupných kníh z 20.storočia, navyše súd v ňom konštatoval, že tak rozhodol výlučne s ohľadom na osobitné špecifiká danej veci. Predmetom prejednania v ďalšom rozsudku SDEÚ pod sp. zn. C-135/2010 na ktorý žalovaný poukázal, bola otázka, či v prípade poskytovania hudobnej kulisy v čakárni zubného lekára dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu, v ktorom zase išlo o práva výkonných umelcov. V bode 82 tohoto rozsudku SD poukázal na svoje iné rozsudky, v ktorých už rozhodol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia uskutočňuje verejný prenos. V rozsudku SDEÚ pod sp. zn. C-162/2010 SD uskutočnil záver,
že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, preto sa musia považovať za verejnosť. V prípade žalovaného ide o hotel v Bratislave s počtom izieb 174, v ktorom bezpochyby dochádza k verejným prenosom diel prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení. Pokiaľ žalovaný požaduje, aby žalobca ku všetkým predmetom ochrany, ktoré boli na všetkých TV staniciach vysielané v SR v roku 2015 priradil konkrétnych autorov a preukázal aj uzavretie zmlúv s nimi, takéto ponímanie kolektívnej správy práv je neudržateľné a navrhnuté dokazovanie šikanózne a neúčelné. K výhrade žalovaného , že v zozname predmetov ochrany sa nachádza aj taký predmet, ktorého nositeľ práv nie je zapísaný v zozname, žalobca uvádza, že okrem iného vykonáva aj povinnú kolektívnu správu práv v prípade použitia diel káblovou retransmisiou. Žalobca preto vypracováva zoznamy všetkých druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva správu na účely rozúčtovania odmien z káblovej retransmisie. Podľa rozúčtovacieho poriadku sa príjmy za ďaľší verejný prenos priradia k vybraným odmenám za použitie diel káblovou retransmisiou. Spôsob rozúčtovania a vyplácania odmien je súkromnoprávnym nárokom autorov. Žalovaný nepreukázal, že by mal uzatvorenú licenčnú zmluvu s niektorým z nositeľov práv zastúpených žalobcom.
13. Žalovaný navrhol vykonať dokazovanie predložením Knihy hostí, skúmaním vzťahov medzi údajnými nositeľmi práv a vysielateľmi prípadne produkčnými spoločnosťami, aby bolo možné riadne zistiť, kto je skutočným vykonávateľom majetkových práv a či sú to tí autori, o ktorých to v konaní žalobca tvrdí. Žalovaný sa domnieva, že akýkoľvek režisér, prekladateľ, alebo aj úpravca dialógov slovenského znenia má práva súvisiace s dabingom vysporiadané s produkčnou spoločnosťou, pretože preklad dialógov, preklad slovenského znenia je potrebné vnímať ako zamestnanecké dielo a majetkové práva teda spravujú k týmto dielam osoby, na ktorých podnet boli tieto diela zhotovené, ktoré zhotovenie financovali. 14. Žalobca navrhnuté dokazovanie namietol. Uviedol, že kniha hostí nemôže dať odpoveď na otázku, či je splnená podmienka verejného prenosu, táto otázka už bola zodpovedaná v rozsudkoch SDEÚ. Zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a vysielateľmi sú uzatvorené na iný spôsob použitia diel autorov. K ostatným návrhom na vykonanie dokazovania žalobca uviedol, že žalovaný vykladá autorské práva extrémne nesprávnym spôsobom, v hrubom rozpore s ich významom a znením, ignoruje tieto práva, judikatúru EÚ aj právo EÚ a medzinárodné zmluvy,. Takéto extrémne postoje k autorským právam sú dôvodom preukazujúcim zmysluplnosť kolektívnej správy. V prípade ďalšieho verejného prenosu, čo je predmetom konania, ide o hromadné používanie predmetov ochrany, licenčná odmena sa v takýchto prípadoch stanovuje paušálnou sumou, pretože iný spôsob určenia výšky odmeny objektívne nie je možný vzhľadom na rozsah a spôsob používania predmetov ochrany. Takýto postup je ako jediný možný, je celosvetovo akceptovaný a používaný. Len takýmto spôsobom je možné zabezpečiť ochranu práv a výkon majetkových práv autorov. V kontexte takto stanovenej výšky bezdôvodného obohatenia je teda irelevantné či zo státisícov a miliónov použití predmetov ochrany bolo o 100-1000 viac alebo menej použití. Je takisto irelevantné či v priebehu rozhodného obohatenia došlo k navýšeniu nositeľov práv alebo predmetov ochrany. Právna zástupkyňa žalobcu poukázal v tejto súvislosti aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-367/15, kde Súdny dvor konštatoval, že je možné od porušiteľa požadovať buď náhradu spôsobenej ujmy zo zohľadnením všetkých náležitostí a aspektov konkrétneho prípadu alebo zaplatenie paušálnej sumy bez toho, aby sa musela preukazovať existencia skutočnej ujmy.
16. Vykonaným dokazovaním súd zistil nasledovný skutkový stav veci:
17. Žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy majetkových práv na použitie diel ním zastúpených autorov v zmysle Oprávnenia č. X/XXXX, ktoré mu dňa 11.5.2010 vydalo Ministerstvo kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia a v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.
18. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorej predmetom činnosti sú aj ubytovacie služby v ubytovacom zariadení, pričom v prejednávanej veci sa jedná o prevádzku hotela F. W. V. K. Q. kategórie 3*. Zo zhodných tvrdení strán sporu súd zistil, že žalovaný je členom ZHR SR, ktorý ho zastupoval v rokovaniach so žalobcom o podmienkach uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy, pričom tieto rokovania boli pre rok 2015 neúspešné.
19. Podľa Sadzobníka žalobcu uverejneného aj na jeho webovej stránke bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení v ubytovacom zariadení hotel 3* za jedno zariadenie 26 €. Zo Stanoviska MK SR zo dňa 20.5.2015 adresovaného ZH SR vyplýva, že výšku licenčných odmien zákon neupravuje a táto výška nepodlieha z jeho strany schvaľovaniu. MK SR nevykonáva ani kontrolu vydávania sadzobníkov a organizácia kolektívnej správy je povinná pri ich tvorbe vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv. V praxi nemôže dôjsť k prípadu, že by používateľ platil dvakrát za to isté, lebo jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastúpený viacerými organizáciami kolektívnej správy.
20. V zmysle rozhodnutia SDEÚ C-306/05 proti Rafael hotels ministerstvo uviedlo, že samotné poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov svojim klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos.
21. Z Informácie pre členov zväzu a povinnostiam vyplývajúcim z autorského zákona vo vzťahu k LITA zistil, že ZHR SR mal uzatvorenú rámcovú dohodu len so SLOVGRAMom a SOZou. ZHR SR odporučil svojim členom neuzatvárať licenčnú zmluvu s LITou, pretože jej sadzobník nezohľadňuje obsadenosť zariadení a výška odmien je neprimerane vysoká. Z printscreenu webovej stránky žalovaného súd zistil, že ubytovacie zariadenie F. W. V. P. Q. disponuje 174 izbami, pričom každá je okrem iného vybavená TV s plochou obrazovkou.
22. Zo obsahu CD predložených žalobcom vyplýva, že 218 subjektov uzavrelo so žalobcom hromadné licenčné zmluvy na rok 2015 s licenčnou odmenou podľa Sadzobníka žalobcu. Z Webovej stránky žalobcu tiež vyplýva, že LITA, autorská spoločnosť je občianske združenie autorov a iných nositeľov práv, ktoré malo ku dňu 31.12.2015 649 členov a na základe zmlúv zastupovalo v roku 2015 2933 slovenských nositeľov práv, čo preukazuje aj výňatok z Výročnej správy žalobcu. Na základe zmlúv o vzájomnom zastúpení so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy práv zastupuje státisíce nositeľov práv z celého sveta pri používaní ich diel na území SR, čo preukazuje predložený zoznam partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním, ktorý obsahuje zoznam 128 organizácií v 60 štátoch sveta. Žalobca predložil na CD nosiči i štatistiku vysielania jednotlivých slovenských TV staníc za rok 2015.
23. Podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z., Autorský zákon, účinný od 1.1.2016, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015.
24. Podľa § 5 ods. 14 zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej len "Autorský zákon") účinný do 31.12.2015, verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.
25. Podľa § 18 ods. 2 písm. h) Autorského zákona, autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný prenos diela.
26. Podľa § 48 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu.
27. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
28. Podľa § 57 ods. 1 Autorského zákona, nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv autora.
29. Podľa § 78 ods. 1 Autorského zákona, účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len "kolektívna správa") je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.
30. Podľa § 78 ods. 5 Autorského zákona, kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy a to sústavne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti.
31. Podľa § 79 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy.
32. Podľa 81 ods. 1 písm. h) Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia.
33. Podľa § 81 ods. 1 písm. d) Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia, zastupovať nositeľov práv za rovnakých podmienok.
34. Podľa § 81 ods. 1 písm. h) bod 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia, uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje.
35. Podľa § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne.
36. Podľa § 81 ods. 1 písm. j) Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojim vyúčtovacím poriadkom.
37. Podľa § 84 ods. 1 Autorského zákona, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
38. Podľa 162 ods. 1 C.s.p. súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie oprávnený v tomto konaní riešiť,
b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len " ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálnej otázky súd bezodkladne doručí Ministerstvu spravodlivosti.
39. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
40. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
41. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
42. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba ECB, platná k prvému dňu meškania s plnením peňažného dlhu.
43. V konaní bolo preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu ochranu a kolektívne uplatňovanie práv zastúpených nositeľov ochrany. Autorské právo predstavuje absolútne právo, ktoré sa zameriava na ochranu výsledkov tvorivej duševnej činnosti autorov, ktorá sa v empirickom vyjadrení prejavuje vytvorením diela. Autorské právo vzniká okamihom, kedy je dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami (§ 15 AZ). Týmto okamihom sa na autora viažu oprávnenia, ktoré mu umožňujú slobodne sa rozhodnúť o spôsobe použitia diela. Autorské právo v sebe zahŕňa nielen právo autora na použitie jeho diela, ale aj právo udeľovať súhlas na jeho použitie inej osobe a právo určiť si odmenu za udelenie tejto možnosti. Pre špecifickosť tvorivej duševnej činnosti autorov musel zákonodarca prijať takú právnu úpravu, ktorá by umožnila podporu, ochranu a ďalší rozvoj tejto tvorivej činnosti a to prostredníctvom kolektívnej správy práv autorov diel. S prihliadnutím na rozvoj techniky šírenia informácií nemajú samotní autori reálnu možnosť zistiť, skontrolovať, alebo si overiť rozsah použitia ich diel inými používateľmi a získať od nich zodpovedajúcu odmenu, ktorú môžu použiť na svoju ďalšiu tvorbu. Aby sa zabránilo svojvôli používateľov a zjednodušil systém ochrany práv autorov, bol zavedený inštitút kolektívnej správy práv, ktorý zabezpečuje majetkové vyrovnanie práv autorov s používateľmi ich diel, pričom organizácia kolektívnej správy je povinná konať s odbornou starostlivosťou, v rozsahu udeleného oprávnenia a vykonávať správu a ochranu práv autorov ako svoju hlavnú činnosť. Organizácia kolektívnej správy práv eviduje zoznamy autorov ako aj predmetov ochrany a uzatvára s používateľmi diel tzv. hromadné licenčné zmluvy, ktorými za odmenu udeľuje súhlas na použitie diel. Používatelia tým získajú istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori získajú finančné prostriedky, ktoré im umožnia ďalší rozvoj ich tvorivej duševnej činnosti.
44. V spore bolo jednoznačne preukázané, že v roku 2015 dochádzalo na strane žalovaného k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, a to bez licenčného oprávnenia. Žalovaný na svojej webovej stránke prezentoval 174 izieb vybavených okrem iného aj TV prijímačom, ktoré boli súčasťou ich komfortného vybavenia. Túto skutočnosť mal súd za preukázanú aj napriek námietke žalovaného, pretože nie je namieste domnievať sa, že žalovaný oficiálne uvádza svojich potenciálnych klientov do vedomého omylu. Rovnako mal súd za preukázané, že v roku 2015 prebiehali medzi sporovými stranami (resp. ich zástupcami) rokovania o uzatvorení hromadnej licenčnej zmluvy, na základe ktorej mal byť žalovanému udelený súhlas na použitie predmetov ochrany verejným prenosom, tieto však boli neúspešné pre zásadné rozpory ohľadom výšky licenčnej odmeny a to aj napriek tomu, že žalobca bol ochotný poskytnúť žalovanému zľavu. Žalovaný tak zotrval v pozícii porušovateľa práv autorov, ktorým poskytuje ochranu nielen autorský zákon, ale aj medzinárodné zmluvy a dohovory, ako napr. čl. 1 ods. 1 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, čl. 19 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel, Rímskeho dohovoru a z práva únie je to Smernica 2004/48 a Smernica európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES. V neposlednom rade požívajú práva
autorov ochranu vysokých súdnych autorít, o čom svedčí vyššie citovaná judikatúra SDEÚ. Z nej súd osobitne upriamuje pozornosť na rozsudok pod sp.zn.C-162/10 z 12.3.2012, v ktorom súdny dvor uvádza, že: "prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí, televízne, alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos". Týmto rozsudkom je daná žalovanému odpoveď na jeho námietku, že v prípade jeho klientov ide vždy o konkrétne určených jednotlivcov patriacich k súkromnej skupine a nie o všeobecnú verejnosť, počet týchto hostí je bezvýznamný, alebo malý a v takom prípade nejde o verejný prenos. S poukazom na vyššie uvedený záver SDEÚ súd nevykonal dôkaz predložením Knihy hostí, keďže pre použitie predmetov ochrany verejným prenosom nie je počet hostí v tomto prípade rozhodujúci, rovnako ako nie je rozhodujúce, či hostia žalovaného možnosť sledovania TV využijú, alebo nevyužijú. Žalovaný aj sám uznal existenciu verejného prenosu diel autorov vo svojom hotelovom zariadení a to tým, že uzatvoril hromadné licenčné zmluvy s ďalšími organizáciami kolektívnej správy a to SOZou a SLOVGRAMom.
45. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, teda že zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým konkrétnym dielam, ktoré boli predmetom vysielania v r. 2015 a k tomu mal doložiť aj zmluvy s konkrétnymi autormi súd uvádza, že je to práve žalovaný, ktorý má podľa § 84 ods. 1 autorského zákona dôkazné bremeno na skutočnosť, že ten - ktorý autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, v opačnom prípade je ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany organizácii kolektívnej správy. Žalobca napriek tomu predložil zoznam autorov ktorých zastupuje, ako aj zoznam partnerských organizácií s recipročným zastupovaním a tieto zoznamy sa nachádzajú aj na jeho webovej stránke. Rovnako žalobca preukázal, že uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv s inými organizáciami hotelového typu s licenčnou odmenou podľa Sadzobníka. Žalobca predložil aj Oprávnenie MK SR k výkonu jeho činnosti a teda je nepochybné, že preukázal aj svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Dokazovanie navrhnuté žalovaným skúmaním vzťahov medzi nositeľmi práv a producentskými spoločnosťami súd považuje za nedôvodné, nemajúce vzťah k prejednávanej veci a popierajúce základné princípy kolektívnej správy práv autorov, rovnako ako požadovanie predloženia zmlúv s tisíckami autorov (vrátane zahraničných) vo vzťahu k tomu - ktorému dielu vysielanému množstvom TV staníc v spornom období, čo je nemožné a predstavuje práve ten typ vysporiadania vzťahov medzi autormi a používateľmi diel, ktorý nahradila kolektívna správa práv.
46. I keď žalovaný v konaní namietal výšku bezdôvodného obohatenia či licenčnej odmeny a v tomto smere poukázal na údajné nekalosúťažné konanie žalobcu a zneužívanie jeho dominantného postavenia na trhu, kvôli ktorému dal podnet na Protimonopolný úrad, jeho námietky súd vyhodnotil ako nedôvodné. V súvislosti s výškou bezdôvodného obohatenia, ktorej základ vychádza z obvyklej licenčnej odmeny za použitie diela uvedenej v Sadzobníku žalobcu súd uvádza, že 218 zariadení hotelového typu nemalo s touto sadzbou zásadný problém a títo so žalobcom hromadné licenčné odmeny uzatvorili. Tým bol určený východiskový bod pre stanovenie tejto odmeny ako odmeny obvyklej na trhu podnikateľských subjektov a zároveň sa tým stanovil aj základ pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia vyplývajúcej z platnej právnej úpravy. V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje na to, že kolektívna ochrana majetkových práv ich nositeľov je založená na ich ochrane za rovnakých podmienok (§ 81 ods. 1 písm. d/ autorského zákona). Nie je právom používateľa predmetu ochrany stanovovať hodnotu týchto chránených práv ani výšku odmeny za použitie predmetov ochrany, pretože nie sú nositeľmi týchto práv. Primeranosť výšky obvyklej licenčnej odmeny súd nie je oprávnený v tomto konaní skúmať. Ak mal žalovaný výhrady k výške licenčnej odmeny v priebehu rokovaní o uzavretie hromadnej kolektívnej zmluvy, mal a mohol podať žalobu o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 82 Autorského zákona. Iba v takom prípade by za splnenia ďalších zákonných podmienok bol oprávnený používať predmety ochrany, bez toho, aby porušoval práva autorov. Žalovaný však žalobu o určenie obsahu zmluvy nepodal a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti a práva autorov, preto je povinný žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca vypočítal správne, keď aj SDEÚ vo veci prejudiciálnej otázky položenej Najvyšším súdom Poľskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. C-367/15 zo dňa 25. januára 2017, uzavrel, že: "článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu
spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy".
47. Žalovaný sa so splnením peňažného záväzku dostal do omeškania, preto ho súd zaviazal tiež na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy a to od 15.4.2016 do zaplatenia, keď splatnosť žalobcom uplatnenej pohľadávky nie je stanovená zákonom a nebola dohodnutá ani stranami sporu, preto sa za deň splatnosti považuje deň, ktorý nasleduje potom, ako bol dlžník na plnenie veriteľom vyzvaný (§ 563 Obč. zákonníka). Žalobca súdu nepreukázal, že žalovanému bola riadne doručená výzva na zaplatenie dlžnej sumy, preto k omeškaniu žalovaného s plnením peňažného záväzku došlo v deň, ktorý nasledoval potom, ako mu bola súdom doručená žaloba, t.j. 15.4.2016. V zostávajúcej časti úroku z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
48. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. súd zamietol ako nedôvodný. Konanie Protimonopolného úradu vo veci podnetu žalovaného, týkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá žiadny vplyv na predmet sporu, ktorého meritom je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný namietol. Ako už bolo uvedené vyššie, výšku licenčnej odmeny mohol súd preskúmavať jedine v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 Autorského zákona; právomoc určiť alebo posúdiť výšku odmeny nemá ani Protimonopolný úrad v konaní o spomínanom podnete.
49. Rovnako súd zamietol aj návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., nakoľko nedospel k záveru o rozpore ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona s Ústavou SR a to aj s poukazom na aktuálne rozhodnutie SDEÚ z 25. januára 2017 o prejudiciálnej otázke položenej NS Poľskej republiky a má za to, že toto ustanovenie je v súlade aj so smernicou 2004/48 (viď bod 28 rozsudku).
50. Napokon súd zamietol aj návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p, nakoľko Súdny dvor EÚ je oprávnený vykladať výlučne právo únie a nie právo vnútroštátne. Naformulovaná prejudiciálna otázka nesmeruje k posúdeniu súladu vnútroštátneho práva s právom únie, ale k posúdeniu "praxe" súdu SR, pri aplikácii platného vnútroštátneho práva na prejednávanú vec. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany sporu na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď v prípade určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v SR, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem EÚ. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (R 61/2013).
51. Žalobca v spore jednoznačne preukázal, že je to žalovaný, ktorý v spornom období porušoval práva autorov chránené zákonom, pretože s ním bezdôvodne odmietol uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou by svojmu konaniu dal zákonný rámec, pričom nepodal ani žalobu o určenie obsahu tejto zmluvy. Prostriedky procesnej obrany žalovaného súd vyhodnotil ako účelové, s cieľom dosiahnuť neprimerané finančné zvýhodnenie oproti väčšine ostatných používateľov predmetov ochrany. Súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a rozhodol v znení, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
52. O trovách konania žalobcu bolo rozhodnuté podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), podľa ktorého v konaní úspešnému žalobcovi patrí proti žalovanému náhrada trov konania v celom rozsahu. 53. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti výroku I., II. a III. tohto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti výroku IV., V. a VI. tohto rozsudku m o ž n o podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava II, písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na exekúciu.