Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/382/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený: Jakubčak, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1) K. J., nar. X.X.XXXX, trvale bytom H., 2) Z. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXXX/X, H., o zaplatenie 5.764,29 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 3C/504/2012-195 zo dňa 18. apríla 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným 1) a 2) sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1) a 2) nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok po právnej stránke odôvodnil aplikáciou § 497, § 502 ods. veta prvá, § 261 ods. 6 písm. d), § 273 ods. 1, 2 3, § 506 Obchodného zákonníka (ďalej len , § 1 ods. 1, § 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 Zákona o bankách, § 39, § 565, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len . Vecne argumentoval tým, vykonaným dokazovaním mal preukázané, že pôvodne medzi žalovanými 1) a 2) a Slovenskou sporiteľňou a.s. došlo k uzavretiu zmluvy o úvere podľa § 497 a spotrebiteľský charakter úveru zodpovedá § 2 ods. písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy. Zo zmluvy vyplýva, že peňažné prostriedky uvedené v zmluve sa poskytujú dočasne a spotrebiteľ (žalovaní) sa ich zaväzujú podľa podmienok zmluvy vrátiť (splatiť) s úrokom vo výške 11,10% ročne. Zmluva obsahuje podstatné náležitosti podľa zákona. Z transakcií na účte bolo preukázané, že veriteľ poskytol žalovaným 1) a 2) pre ich ekonomické využitie finančné prostriedky do výšky 98.000,- Sk (bez poplatku 2.000,- Sk za poskytnutie úveru a v prepočte 3.253,- eur) a žalovaní ich čerpali, splatili do výšky 1.040,10 eura a nesplatili istinu 2.212,90 eura. Vzhľadom k tvrdeniu žalobcu, že nadobudol pohľadávku od Slovenskej sporiteľne a.s., t. j. od banky, súd skúmal, či pred postúpením pohľadávky bankou boli splnené predpoklady postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a či sa stal žalobca novým veriteľom žalovaných. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok na žalobcu je zrejmé, postupca je banka a podľa čl. I zmluvy o postúpení pohľadávok postupník obchodná spoločnosť, zaoberajúca sa správou a vymáhaním pohľadávok, išlo o nebankový subjekt. V zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách sa banke pred postúpením pohľadávky ukladá urobiť voči jej dlžníkom jednostranný právny úkon, výzvu dlžníkom, pokiaľ sú so splácaním úveru v omeškaní. Súd z transakcií, resp. z prehľadu platieb dlžníkov zistil, že žalovaní sa dostali so splácaním splátok úveru do omeškania, pretože dlžnú sumu nesplácali riadne a včas. Poslednú úhradu vo výške 2.000,- Sk urobili žalovaní dňa 8.12.2008 a po tomto dni zo žiadneho listinného dôkaz nevyplýva, že by veriteľovi plnili. Podľa

zmluvy o úvere bol úver splatný do 20.5.2015. V konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že banka, ktorá v čase omeškania žalovaných bola veriteľom žalovaných a ktorej sa ukladá urobiť výzvu voči dlžníkom, aby si usporiadala svoj záväzkový vzťah s dlžníkmi urobila zákonom predpísaný právny úkon pred postúpením pohľadávky na žalobcu.

2. Právne účinky postúpenia voči dlžníkovi nastanú až okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky. Zákon neupravuje ani formu ani obsah tohto oznámenia. Postupca zvolil podľa oznámenia, predloženého žalobcom na dôkaz písomnú formu a doručoval oznámenie žalovanému 1) poštou. Z kópie doručenky na meno žalovaného 1) je zrejmé, že ju v úložnej lehote neprevzal a zostali pochybnosti, či sa vôbec dostalo do sféry dispozície dlžníka a či nastali účinky doručenia. U žalovanej 2) ani nebolo tvrdené, ani predložený dôkaz, že by jej vôbec postupca oznámenie o postúpení pohľadávky zasielal. Žalovaní sa od postupcu nedozvedeli o postúpení pohľadávky, o tom, kto má byť ich novým veriteľom a o ich povinnosti plniť postupníkovi. Kým postupca dlžníkovi neoznámil postúpenie pohľadávky alebo mu to postupník nepreukázal, dlžník môže svoj dlh splniť postupcovi a dosiahnuť tak zánik záväzku. Žalobca sa pre nedostatok účinku právneho úkonu postupcu zo zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol stať veriteľom žalovaných namiesto postupcu. Zmluva o postúpení pohľadávky medzi bankou a žalobcom síce môže byť právnym úkonom platným, súd jej platnosť neskúmal, ale zaväzuje iba jej strany, t. j. postupcu a postupníka, nie žalovaných, voči ním ako dlžníkom je neúčinná. Súd preto vyvodil vo veci účastníkov, že veriteľom žalovaných zostala banka a žalobcovi v konaní chýba aktívna vecná legitimácia na podanie návrhu.

3. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka, keďže zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich pre neho zo záväzku. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje ani to, aby dlžník poznal jej obsah, pokiaľ mu je oznámené postúpenie postupcom a pokiaľ nejde o zmluvu, kde jednou stranou je spotrebiteľ. Občiansky zákonník (v znení do 31.7.2007) v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky chránil spotrebiteľa pred postúpením pohľadávky na tretiu osobu, ktorá bankou nie je cez ustanovenie § 53 ods. 2 písm. b). Napriek tomu, že v zmluve o úvere nie je vyjadrený súhlas spotrebiteľa k právu budúceho postupcu previesť práva a povinnosti z úverovej zmluvy na iný subjekt, došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky a malo dôjsť k zmene v osobe veriteľa žalovaných. Občiansky zákonník v § 525 ods. 2 stanovuje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu taký prevod práv a povinností, ktorý je v rozpore so zákonom alebo s dohodou dlžníka. V konaní nebola preukázaná žiadna dohoda dodávateľa a spotrebiteľa, z ktorej by vyplývalo, že dal dlžník súhlas k postúpeniu pohľadávky. Zmena v osobe veriteľa zo zmluvy o úvere uzavretej so žalovanými je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 2 písm. b) OZ, pretože prevodom na subjekt, ktorý bankou nie je došlo k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby banka postupovala pohľadávku na tretí subjekt, ktorý napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska podľa zákona o bankách a nie je povinný dodržiavať na rozdiel od banky bankové tajomstvo voči klientovi. Správanie banky, dôsledkom ktorého je postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva z ustanovení občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa.

4. Žalobca odvodzoval svoj záver o splatnej peňažnej pohľadávke, spôsobilej na uplatnenie voči žalovaným na súde zrejme z výzvy vyhotovenej spoločnosťou Platiť sa oplatí s.r.o. zo 17.2.2011, poverenej za žalobcu konať s dlžníkmi pri vymáhaní pohľadávok. Výzva je vyhotovená 17.2.2011, teda po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok. Nie je z nej zrejmé, ktorý veriteľ žalovaných odstúpil od zmluvy a ani ktorým dňom odstupuje od zmluvy o úvere. Pokiaľ žalobca vychádzal zo skutočnosti, že právo odstúpiť od zmluvy nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávok, právo nemohol nadobudnúť, pretože ho nemala ani banka a navyše splnomocnenec žalobcu v konaní predniesol, že žalobca nedisponuje žiadnym odstúpením od zmluvy o úvere. Ustanovenie § 48 ods. 1 stanovuje, že odstúpiť možno od platnej zmluvy za predpokladu, že to umožňuje zákon alebo dohoda účastníkov. V zmluve o úvere súd nenašiel žiadne spôsoby ukončenia zmluvy o úvere, tieto sú uvedené iba vo VOP. Žalovaní pri uzatváraní zmluvy o úvere so SLSP a.s. nevystupovali ako podnikatelia v tej obchodnej oblasti, v ktorej vystupuje ako podnikateľ banka a nie je splnené, že ak sa majú žalovaných VOP dotýkať a zaväzovať ich v právach a povinnostiach z úverovej zmluvy, v konaní vzhľadom k tomu, že ide o spotrebiteľský právny vzťah a nie vzniknutý z podnikania žalovaných súd vyvodil, že právny úkon daný bankou do Zmluvy o úvere uzavretej so žalovanými, podľa ktorého sú VOP súčasťou zmluvy o úvere a právne vzťahy sa majú spravovať Obchodným zákonníkom, vrátane jeho ustanovenia § 273 je podľa § 39 právnym úkonom absolútne neplatným, ktorý svojím obsahom odporuje zákonu. Zmluva o úvere uzatvorená so

žalovanými je formulárovou predtlačou so zmluvnými podmienkami vopred pripravenými veriteľom a takto predloženou žalovaným na prijatie. Úmysel žalovaných nesmeroval k prijatiu podmienky, že sa vzťah bude spravovať VOP a Obchodným zákonníkom a je vyvodené súdom, že sa dá usudzovať na nedostatok vôle konajúceho spotrebiteľa, nedostatok úmyslu konajúcej osoby, nedostatok slobodnej, určitej a vážnej vôle žalovaných uzatvoriť zmluvu s touto podmienkou a nedostatok nemôže zhojiť ani ich podpis na zmluve o úvere.

5. Z formulácie podmienky v časti V bodoch 2, 4 a 5 Zmluvy vyplýva, že žalovaní iba vyhlasujú, že sa oboznámili so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, v zmluvnom vzťahu vystupovali ako spotrebitelia na rozdiel od veriteľa, banky, ktorý podniká v oblasti bankovníctva a poskytovania úverov. Z týchto dôvodov sa VOP, na ktoré ako na účasť zmluvy poukazoval žalobca s dodatkami nemohli stať súčasťou zmluvy, t.j. nahradiť obsah zmluvy, upravujúcej práva a povinnosti účastníkov zmluvy o úvere. VOP v znení dodatkov boli na dôkaz súdu predložené navyše bez podpisu žalovaných, ktorý by pre záväznosť tohto dokumentu iba pre podnikateľov aj tak nemohol vyvolať podpisom konajúcej osoby (§ 40 ods. 3 platnosť právneho úkonu a VOP by sa nestali súčasťou zmluvy, pretože by nebolo postačujúce, ak žalovaní nie sú podnikateľom v oblasti, na ktorú sa majú VOP vzťahovať, aby sa platne stali súčasťou zmluvy uzavretej so spotrebiteľom. Súd poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, iba ak je to na prospech spotrebiteľa. Popísané ustanovenia Zmluvy sú odlišnými zmluvnými dojednaniami a súd ich hodnotí ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ, ktorý sa obsahom prieči v Občianskom zákonníku požadovanej ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany vo vyjednávacej sile zmluvných podmienok oproti veriteľovi, banke, k svojej podnikateľskej činnosti pri poskytovaní úverov využívajúcej odborný aparát, znalý právnych predpisoch a tým v práve zdatnejšiemu veriteľovi. V zmysle § 48 ods. 1 odstúpenie od zmluvy predpokladá v prvom rade dohodu účastníkov, že môžu platne uzavretú zmluvu a z nej vzniknutý právny vzťah ukončiť odstúpením od zmluvy alebo sa tak môže stať, ak to pripúšťa zákon. V konaní z dôvodu, že nedošlo k platnej dohode o odstúpení od zmluvy a v zmysle § 506 ObZ, ako sa uvádza vo výzve spoločnosti Platiť sa oplatí s.r.o. nemohlo dôjsť ani k účinkom, že by sa zmluva či podľa § 48 ods. 2 od počiatku alebo dňom doručenia odstúpenia žalovaným zrušovala, pretože v konaní nebolo preukázané, že prejav vôle akéhokoľvek veriteľa dostal do sféry dispozície žalovaných.

6. Banka, veriteľ žalovaných zo zmluvy o úvere nemala právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, pretože toto právo veriteľa, dané mu v ustanovení § 565 je opäť upravené iba vo VOP, ktoré sa nestali platnou súčasťou zmluvy o úvere. Iná dohoda medzi veriteľom a žalovanými preukázaná nebola. Ustanovenie § 565 vymedzuje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru veriteľovi, ktorým v čase omeškania bola banka a tej právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru neprináležalo. Výzva banky je právnym úkonom v zmysle § 34 určovaný prejavom vôle, zameraním tohto prejavu vôle, vznikom, zmenou alebo zánikom (zrušením) práv a povinností alebo smeruje k vyvolaniu iných právnych následkov, ktoré právne predpisy s takým prejavom vôle spájajú. V konaní nebolo preukázané, že na to oprávnený subjekt podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách bol oprávnený úkon urobiť a nemohlo dôjsť ani k právnemu následku zosplatnenia celého úveru veriteľom s následkom podľa § 565 splatnosti celého úveru a ani jeho časti bankou. Pokiaľ sa týka skončenia zmluvného vzťahu banky so žalovanými, v konaní nebolo tvrdené skončenie výpoveďou a ani zistené. Právny úkon žalobcu v zastúpení spoločnosťou Platiť sa oplatí s.r.o. zo 17.2.2011 je neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, odporujúcim zákonu, v dôsledku ktorého nemohlo dôjsť k účinkom odstúpenia od zmluvy o úvere a ani k splatnosti celého záväzku. Ak žalobca nepreukázal, že boli splnené predpoklady, pohľadávka banky nebola postupiteľná, bránilo tomu aj ustanovenie § 525 ods. 1 a „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a absolútne neplatné podľa § 39 a voči dlžníkom (žalovaným) neúčinné. Žalobca nedokázal, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase postúpenia spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a nepreukázal, že sa stal platne a účinne veriteľom pohľadávky uplatňovanej pohľadávky, preto návrh žalobcu zamietol.

7. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 OSP a napriek úspechu žalovaných 1) a 2) im náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich žalovaní neuplatnili a nevyčíslili. Zo spisu žalovaným žiadne trovy konania nevyplývajú.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu

a že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Namieta, že súd prvej inštancie sa v časti režimu podmienok postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru a aplikácie ustanovení Zákona o bankách na postúpenie pohľadávok zo spotrebiteľského úveru vôbec nevysporiadal s obsahom ich vyjadrenia zo dňa 31.8.2015 a zo dňa 12.4.2016. Namieta tiež tú skutočnosť, že súd prvej inštancie mal dať svoje rozhodnutie do súvisu s nimi uvedenými rozhodnutiami a závermi uvedenými v ich podaní zo dňa 31.8.2015 a 12.4.2016, s postupom súdu, ktorý je vyžadovaný tým, ktorý uvádzajú v bode VI. odvolania. Súd prvej inštancie mal uviesť a vysvetliť, prečo je ich právna argumentácia dôvodná, vyhovujúca, resp. prečo je mylná, súvis a vysporiadanie sa s právnymi závermi odvolacích súdov a Najvyššieho súdu SR uvedenými v ich podaní zo dňa 31.8.2015 a 12.4.2016. Uviedol, že Ústavný súd SR jasne a nepochybne deklaruje, že protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani v dôveru v spravodlivé súdne konanie. Žiada preto, aby odvolací súd osobitne a náležite posúdil túto časť ich odvolania vo vzťahu k arbitrárnosti konania a rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty. Poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov, ako aj rozhodnutie KS v Banskej Bystrici, kedy žalobcovi pri rovnakej argumentácii vo vzťahu k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách nárok na zaplatenie priznali. Namietajú, že súd prvej inštancie podmienky postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru a tiež podmienky ustanovenia zákona o bankách na postúpenie pohľadávok zo spotrebiteľského úveru nesprávne posúdil. Ich vyjadrenie zo dňa 31.8.2015 súd v rozhodnutí uvádza, avšak týmto sa nezaoberá, a vyjadrenie zo dňa 12.4.2016 neuvádza a týmto sa potom ani nezaoberá, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, čím namietajú, že žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Namieta tú skutočnosť, že súd prvej inštancie na strane 11 napadnutého rozsudku, kedy uvádza, že „Zmluva o postúpení pohľadávky ... zaväzuje iba strany, to je postupcu a postupníka, nie žalovaných, voči ním ako dlžníkom je neúčinná. Súd preto vyvodil vo veci účastníkov, že veriteľom žalovaných zostala banka a žalobcovi v konaní chýba aktívna vecná legitimácia na podanie návrhu.“ nesprávne posudzuje otázku postúpenia pohľadávky, tento záver súdu je ničím neodôvodnený a nepreskúmateľný. Ďalej namieta tú skutočnosť, že je i v príkrom rozpore s tým, čo uvádza súd na str. 10 napadnutého rozsudku, kedy uvádza, že „na základe ktorej namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) nastúpi do trvajúceho záväzku nový veriteľ, zo zmluvy o postúpení postupník. Postupca stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými, nie je oprávnený vymáhať ju po postúpení ...“. Záver súdu o tom, že „Občiansky zákonník v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, chránil spotrebiteľa pred postúpením pohľadávky na tretiu osobu, ktorá bankou nie je, cez § 53 ods. 2 písm. b),“ je ničím neodôvodnený a nepreskúmateľný a je v rozpore s tým, čo uvádza súd na str. 11, kedy uvádza, že „Zmluva o postúpení pohľadávky medzi bankou a žalobcom síce môže byť právnym úkonom platným...“. Uviedol, že v podaní zo dňa 12.4.2016 osobitne poukazovali na to, že podľa VOP k vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným (bod 18.14.) „Klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.“. Podľa § 525 ods. 2 účinného v čase postúpenia pohľadávky „Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom.“, teda pre záver súdu by tu musela byť dohoda s dlžníkom, ktorá by postúpenie vylučovala a nie tak, ako uvádza súd, že pre postúpenie tu musí byť dohoda o možnosti postúpenia. Pre úplnosť uvádza, že z inej časti obsahu VOP súd prvej inštancie na str. 4 a 5 napadnutého rozsudku cituje a tieto uvádza, teda tieto mal k dispozícii a tieto použil. Záver súdu o tom, že „Občiansky zákonník v § 525 ods. 2 stanovuje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu taký prevod práv a povinností, ktorý je v rozpore so zákonom alebo s dohodu dlžníka.“ je ničím neodôvodnený, nepreskúmateľný a nesprávny. Namieta tú skutočnosť, že záver súdu o tom, že „V konaní nebola preukázaná žiadna dohoda dodávateľa a spotrebiteľa, z ktorej by vyplývalo, že dal dlžník súhlas k postúpeniu pohľadávky.“ je ničím neodôvodnený, nepreskúmateľný a nesprávny. Namieta i tú skutočnosť, že záver súdu o tom, že „Občiansky zákonník v § 525 ods. 2 stanovuje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu taký prevod práv a povinností, ktorý je v rozpore so zákonom alebo s dohodu dlžníka.“ je v rozpore s tým, čo uvádza súd na str. 11 vyššie, kedy uvádza, že „Zmluva o postúpení pohľadávky medzi bankou a žalobcom síce môže byť právnym úkonom platným...“. Aj záver súdu o tom, že „V konaní nebola preukázaná žiadna dohoda dodávateľa a spotrebiteľa, z ktorej by vyplývalo, že dal dlžník súhlas k postúpeniu pohľadávky.“ je v rozpore s tým, čo uvádza na str. 11 vyššie, kedy

uvádza, že „Zmluva o postúpení pohľadávky medzi bankou a žalobcom síce môže byť právnym úkonom platným...“. Závery súdu sú ničím neodôvodnené a nepodložené. Už zo samotnej úpravy postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu vyplýva, že takéto konanie nemôže automaticky nespĺňať požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, nakoľko je právom upravené a dovolané. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nijakým spôsobom neaplikuje konkrétne ustanovenie konkrétneho právneho predpisu, čím by sa snažil podložiť svoje závery, nie je potom možné vôbec posúdiť a kontrolovať, ako k týmto záverom o rozpore so zákonom prišiel. Žalobca poukázal na § 157 ods. 1 OSP a uviedol, že z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sa domnieva, že súd prvej inštancie pri jeho vypracovaní nepostupoval v súlade s uvedeným. Rozsudok tak podľa jeho názoru vykazuje znaky arbitrárnosti a nie je preskúmateľný, pričom podľa neho zakladá aj porušenie ústavných práv žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu. Logickým postupom v medziach zákona by malo byť jeho zrušenie odvolacím súdom a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na výňatok z textu komentára k § 157 od Prof. JUDr. Jána Mazáka, PhD a na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 107/07. Súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre účastníkov konania, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V skúmanom prípade závery súdu nespĺňajú dané podmienky, a podľa nich absentuje popis myšlienkového postupu, ktorými k nim súd dospel, čím sa rozhodnutie javí ako nepreskúmateľné. K rovnakému názoru dospel Najvyšší súd SR aj v konaniach vedených pod sp. zn. 2Cdo/170/2005 a 7Cdo/136/2013. Poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/191/2010, 2MCdo/7/2009, 7Cdo/201/2014. Podobne aj ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutie. Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR vykladá čl. 46 ods. 1 Ústavy tak, že podobne ako čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje aj čl. 46 ods. 1 ústavy i právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Základný základ práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa nachádza v § 197 ods. 2 OSP. Európsky súd aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú, že dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia má veľký význam. Jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania. Iba tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty účastníkov konania, dá účastníkom najavo, že boli vypočutí a že sa ich zaoberal. Táto povinnosť je prejavom skutočnosti, že proces právnej argumentácie sa považuje za dialóg medzi účastníkmi argumentácie, v ktorom účastníci uvádzajú argumenty na podporu určitého stanoviska proti tomuto stanovisku, pričom najlepší z argumentov určí výsledok (rozhodnutie vo veci). Ďalej poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07. Analyzovanie povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania má pre právnu prax veľký význam. Ústavný súd SR má totiž právomoc preskúmavať ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov a už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu, že sa súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania a tým porušili základné právo na spravodlivý proces. Tiež Európsky súd mnohokrát vyslovil porušenie práva na spravodlivý proces preto, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov sa nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09, tiež aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR v rozsudku sp. zn. 2Afs/24/2005. Z uvedených rozhodnutí možno podľa ich názoru vyvodiť, že vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť, alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný. Uvedenie dôvodu pre prijatie alebo odmietnutie argumentu účastníka konania je vlastne tiež argumentáciou - a to uvádzaním argumentov reagujúcich na argumenty účastníka konania. Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne - aby naozaj smerovali k vyvráteniu alebo spochybneniu argumentov účastníka konania. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno považovať napr. konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Namietol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je celkovo právne nesprávne, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné. Poukázali na Nález Ústavného súdu SR z 28.4.2014 pod sp. zn. IV. ÚS 15/2014, ako aj z 1.4.2015 sp. zn. I. ÚS 640/2014. Žalobca s poukazom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v prvom výroku zmenil tak, že návrhu žalobcu v zmysle jeho úpravy žalobného návrhu v podaní zo dňa 1.6.2012 vyhovie v celom rozsahu, vrátane

náhrady trov súdneho konania. Alternatívne navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti upozorňuje a upriamuje pozornosť na Mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR, o ktorom Najvyšší súd SR uznesením z 28. mája 2013, v konaní sp. zn. 4MCdo/3/2012 rozhodol tak, že mu v plnej miere vyhovel, pričom Najvyšší súd SR priamo vo zovšeobecňujúcom závere uviedol, že „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej.“ Voči žalovaným požaduje a uplatňuje si spoločne a nerozdielne právo na zaplatenie trov odvolacieho konania, a to osobitne za zaplatený súdny poplatok a osobitne trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci 251,32 eura, ktoré požaduje zaplatiť k rukám (na účet) právneho zástupcu žalobcu.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len , účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že zmluva o splátkovom úvere č. 0252568583 zo dňa 10.6.2005 bola uzatvorená podľa § 497 až 507 ObZ, medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie splátkového úveru, spotrebného úveru, bezúčelového, v sume 100.000,- Sk (3.319,39 eura), s výškou mesačných splátok 48,26 eura a konečnou splatnosťou úveru 20.5.2015. Podľa dodatku č. 1 k zmluve o splátkovom úvere č. 0252568583 zo dňa 27.7.2006 sa zmenila výška splátky na 51,68 eura mesačne.

12. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o splátkovom úvere boli všeobecné obchodné podmienky (ďalej len VOP), podľa ktorých bodu 7.6.1. písm. a) ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní, banka je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Podľa bodu 10.3. VOP pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní. Podľa bodu 18.14. VOP klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu len s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.

13. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2010 vyplýva, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa a.s.) oznámil žalovanému 1), že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE uzatvorenej dňa 21.12.2010, postúpila svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 5.764,29 eura spoločnosti GENERAL FACTORING, a.s.. Zásielka sa vrátila ako nedoručená.

14. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2010 vyplýva, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa a.s.) oznámil žalovanej 2), že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE uzatvorenej dňa 21.12.2010, postúpila svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 5.764,29 eura spoločnosti GENERAL FACTORING, a.s.. Zásielku žalovaná 2) prevzala 9.2.2011.

15. Dňa 21.12.2010 bola medzi žalobcom ako postupníkom a Slovenskou sporiteľnou, a.s. ako postupcom uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE.

16. Listom zo dňa 17.2.2011, vyzvala spoločnosť Platiť sa oplatí s.r.o. žalovaného 1) na zaplatenie sumy 5.934,40 eura z dôvodu, že dlžná suma vznikla z titulu nezaplatenia úveru č. 0252568583, jej výška je vyčíslená ku ňu 17.2.2011. Nakoľko sa dostal do omeškania s plnením uvedeného záväzku, odstúpil týmto veriteľ podľa § 506 od zmluvy o úvere, čím sa jeho záväzok stal splatným v celom rozsahu spolu s príslušenstvom.

17. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

18. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

19. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Slovenská sporiteľňa túto možnosť v danom prípade nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých boli dlžníci v omeškaní.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. V danom prípade SLSP a.s. a žalovaní 1) a 2) uzavreli zmluvu o úvere 10.6.2005, žalovaným bol poskytnutý úver 3.253 eur, ktorý sa zaviazali vrátiť v mesačných splátkach 48,26 eura s konečnou splatnosťou úveru do 20.5.2015. Napriek tomu, že žalovaní 1) a 2) poslednú splátku vo výške 2.000,- Sk zaplatili 8.12.2008 a od uvedenej doby prestali úver splácať, banka nepodnikla žiadne kroky k tomu, aby zisťovala, čo je príčinou nesplácania úveru v prípade žalovaných, ale len každý mesiac pripisovala na účet žalovaných úroky, poplatky v takej sume, že ku dňu postúpenia pohľadávky na žalobcu 21.12.2010 mala táto predstavovať sumu 5.764,29 eura napriek tomu, že žalovaní z požičanej sumy 3.253 eur vrátili banke 1.040,10 eura. Banka teda od 8.12.2008 (od zaplatenia poslednej splátky úveru žalovanými) do postúpenia pohľadávky žalobcovi účtovne pohľadávku zvýšila viac ako dvojnásobne. Je pravdou,

že je v záujme spotrebiteľa, dlžníka splácať dlžnú sumu v splátkach. Ak sa však dlžník dostane do nepriaznivej finančnej situácie a nie je schopný dlh splácať (viac ako 90 dní) je v jeho záujme, aby sa stal dlh splatným, pretože veriteľ má právo na zaplatenie úrokov len do splatnosti dlhu a následne má právo na zaplatenie len úrokov z omeškania. Z uvedeného dôvodu je možné uzavrieť, že banka svojím konaním (len pripisovaním úrokov na účet žalovaných) požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou (ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa) nenaplnila. Tiež je potrebné prihliadnuť k tomu, že ak by banka postupovala vo veci s odbornou starostlivosťou a pristúpila by buď k zosplatneniu dlhu, alebo k ukončeniu záväzkového vzťahu medzi účastníkmi, začala by jej ako veriteľovi plynúť premlčacia lehota na zaplatenie dlžnej sumy a kvôli právnej istote by sa domáhala svojich nárokov skôr a pohľadávka by tak neprimerane nenarástla. Takýmto (ne)konaním a následným postupovaním pohľadávky dochádza len k tomu, že postupník (nadobúdateľ pohľadávky) opätovne len navyšuje dlžnú čiastku a dochádza k neprimerane vysokému zadlžovaniu spotrebiteľov až v tak rozsahu, že to ohrozuje živobytie spotrebiteľov. Takýto postup bánk a nebankových spoločností nemôže požívať právnu ochranu, ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Napokon nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

21. Ustanovenie § 525 ods. 1 zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

22. Z uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., bol postupník v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (aktuálne § 132 ods. 1CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

23. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným postúpená (21.12.2010) na žalobcu, boli podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za preukázanú požiadavku 90- dňového omeškania (s časťou záväzku, keďže nedošlo zo strany Slovenskej sporiteľne k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo vypovedaniu zmluvy), nebolo však preukázané, že by boli žalovaní 1) a 2) aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaní na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca nepreukázal, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Preto argumentácia žalobcu neobstojí,

keďže požiadavky, ktoré sú potrebné na platné postúpenie pohľadávky vyplývajú priamo zo zákona o bankách a vzhľadom i na postavenie spotrebiteľov ako slabšej strany sporu. Vyššie uvedený záver je prezentovaný vo viacerých rozhodnutiach tunajšieho súdu napr. 23Co/28/2016, 23Co/85/2016, ale aj napr. rozsudok KS v Prešove sp. zn. 4Co/145/2014 zo dňa 11.3.2015. Vzhľadom na uvedené bolo možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol.

24. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, preto vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

25. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným vznikol nárok podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Nakoľko im však preukázateľne žiadne nevznikli s poukazom na čl. 4 CSP, odvolací súd im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

26. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .