Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14C/336/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobkyne: O. N., A.. XX.XX.XXXX, trvale bytom Vihorlatská 6, 080 01 Prešov, právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, Advokátska kancelária so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 292,16 EUR a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, takto

rozhodol:

I. žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni z titulu vydania bezdôvodného obohatenia sumu 292,46 EUR spolu s 5,05 %-tným ročným úrokom z omeškania od 15.9.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti ohľadom vydania bezdôvodného obohatenia žalobu z a m i e t a,

III. určuje, že zmluvná podmienka v zmluve č. XXXXXXX uzavretej stranami sporu dňa 2.2.2006, uvedená v bode 13 všeobecných obchodných podmienok je v časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3, zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, n e p r i j a t e ľ n á ,

IV. p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobou súdu podanou dňa 13.8.2015 navrhla žalobkyňa, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať jej bezdôvodného obohatenie vo výške 292,46 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia a určil, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania č. XXXXXXX zo dňa 2.2.2006, uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach - bod 13 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je neprijateľná. Žalobkyňa zároveň žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť jej trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. V rámci žaloby poukázala na to, že dňa 2.2.2006 uzavrela so žalovaným zmluvu o úvere vo výške 40.000,- Sk za poplatok 21.200,- Sk s tým, že celkovú čiastku vo výške 61.200,- Sk uhradí v 6 mesačných splátkach po 10.200,- Sk. Zo žaloby ďalej vyplýva, že poplatok vo výške 21.200,- Sk (703,71 EUR) je z 2/3 tvorený nákladmi na vypracovanie uzatvorenej zmluvy, pričom žalovaný ale neposkytol žiadne reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľný, naviac predmet administratívneho poplatku je neurčitý. Zo zmluvy nemožno zistiť, o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou administratívou má dopad na platnosť administratívneho poplatku a táto zmluvná podmienka, neposkytuje skutočné plnenie zo strany veriteľa. V tomto ohľade poukázala aj na rozhodnutie súdneho dvora EÚ sp. zn. C-143/13 z 26.2.2015. V žalobe žalobkyňa poukázala aj na to,

že hrubá nerovnováha v právach v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že žalovaný si nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe, ani len svojim okruhom, kedy cena tohto poplatku značne prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok a navyše je neprijateľné, aby poplatok za „niečo ako technickú podporu“ závisel na výške poskytnutého úveru. Žalovaný vôbec nevysvetľuje, prečo žiada vyšší poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava vyššiu sumu, ako od toho, ktorému požičiava menej. Čo sa týka predmetného poplatku, žalobkyňa poukázala na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C/42/2012 zo dňa 13.9.2013, ktorý rozhodol o tom, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/219/2013-91 zo dňa 21.8.2014. Žalobkyňa zároveň v žalobe uviedla, že sa stotožňuje s výkladom § 53a Občianskeho zákonníka ako ho vyjadril Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom sp. zn. 14Co/321/2012 zo dňa 10.9.2013: „Ustanovením § 53a Občianskeho zákonníka sa do právneho poriadku zavádza i keď nepriamo precedentný charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú, alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek súdnom konaní označil za neprijateľnú alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného rozhodnutia.“ Zo žaloby ďalej vyplýva, že pojem neprijateľná zmluvná podmienka vychádza z predpokladu, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje materiálnu disproporciu ku škode spotrebiteľa (čl. 3 ods. Smernice Rady 93/13 EHS). Túto skutočnosť je súd povinný preveriť z úradnej moci (§ 153 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, rozsudok súdneho dvora EÚ C-240/98 až C-244/98), teda v tomto prípade sa nedá uvažovať o výsostnom práve spotrebiteľa, ktorý by nebol viazaný neprijateľnou podmienkou len za stavu, kedy by sa výslovne určenie jej neplatnosti domáhal (§ 3 ods. 5 veta prvá zák. č. 250/2007 Z.z.). Neprijateľná podmienka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem daný zákonom sa nepreukazuje. Zo žaloby taktiež vyplýva, že spotrebiteľský úver musí obsahovať náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. a to ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN). Keďže predmetná zmluva túto náležitosť neobsahuje, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a keďže žalovaná zaplatila oproti poskytnutej sume navyše sumu 292,46 EUR, túto žiada vydať ako bezdôvodné obohatenie.

2. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia k žalobe poukázal na to, že „spornú“ zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti citoval ustanovenie zákona č. 258/2001 Z.z. s tým, že zákon o spotrebiteľských úveroch sa vzťahoval na zmluvy o úvere až na základe jeho novelizácie účinnej od 1.1.2008. Uviedol, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať a ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore so zákonom, pričom uvádza, že bez ohľadu na povahu účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom, od ktorého nie je možné sa odchýliť, aj zmluve o úvere. V súvislosti s ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN) žalovaný poukázal na to, že do tohto ukazovateľa nezahŕňali zmluvné sankcie (ani úrok z omeškania) a z poplatkov prichádzal do úvahy poplatok - platba, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru. Poplatok dojednaný v predmetnej zmluve takúto povahu nemá a nárok na jeho zaplatenie je prípadným neuvedením RPMN nedotknutý. Žalovaný taktiež poukázal na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. Uviedol, že žalobca bol v konaní o plnenie z predmetnej zmluvy, ktoré začalo na základe návrhu žalovaného adresovaného Stálemu rozhodcovskému súdu zaviazaný právoplatným a vykonateľným rozsudkom Stále rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 13.11.2006 sp. zn. SR 5385/06. Tento rozhodcovský súd v rozsudku uznal nárok žalovaného a de facto potvrdil aj skutočnosť, že zmluva o úvere vrátane všetkých jej častí bola uzatvorená platne a takisto potvrdil aj všetky podmienky tak, ako sú dohodnuté v zmluve o úvere: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 46.960,- Sk spolu s 0,25 %-tným úrokom z omeškania denne od 11.2.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 9.778,- Sk, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku“. Z rozhodcovského rozsudku

je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná a v tomto prípade res iudicata naďalej existuje. Z tohto dôvodu by mal súd konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že európske právo nepožaduje vecný prieskum rozhodcovského rozhodnutia v exekučnom konaní, teda o to viac je zrejmé, že tento vecný prieskum nie je požadovaný ani v novom sporovom konaní pred všeobecným súdom (Podľa rozhodnutia ESD č. C-2/08 vo veci Amministrazione dell´Economia a delle Finanze právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých rozhodnutie získava právoplatnosť (a teda stáva sa res iudicata), aj keby to umožnilo napraviť porušenie práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Žalovaný podotýka, že zásada res iudicata je jednou zo základných zásad akéhokoľvek procesného práva (v trestnom práve ide o zásadu ne bis in idem) v celoeurópskom meradle. Táto zásada nie je v slovenskom procesnom práve uplatňovaná tak vo vzťahu k akémukoľvek prípadu (nedochádza teda k odlišnému prístupu v závislosti na prípade) a ani nesťažuje uplatnenie práva Spoločenstva, keď žalovaný v rozhodcovskom konaní predsa môže použiť prostriedky obrany v exekučnom konaní.

3. Žalovaná v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že brala viacero úverov, väčšinou z dôvodu, aby zaplatila úver, ktorý dá sa povedať „najviac horel“, teda keď potrebovala splatiť nejaký úver, zobrala si ďalší úver a z toho ho zaplatila a takto sa vlastne dostávala do určitého kolotoča. Uviedla, že má skúsenosť s viacerými nebankovkami a môže jednoznačne povedať, že ich prax bola taká, že údaje, ktoré bolo potrebné vpísať do zmluvy boli v podstate napasované tak, aby úver vyšiel, teda údaje sa prispôsobili tak, aby klient úver dostal. Ohľadom zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania uviedla, že za spoločnosť Pohotovosť ju uzatváral p. C. Q., s ktorým najprv telefonovala, ktorý sa jej pýtal, kde robí a koľko zarobí, pričom už telefonicky jej povedal, že jej môže poskytnúť úver vo výške 40.000,- Sk a za týmto účelom sa kontaktovali na jeho návrh v jednej „slintavej krčme“, pričom vyplatenie peňazí podmieňoval tým, že mu má kúpiť rum. Ona mu aj kúpila 3 rumy, potom jej peniaze vyplatil a následne mu musela kúpiť ešte 3 poháriky. Jeho prístup bol úplne neprofesionálny, dokonca jej rozprával aj o iných dlžníkoch, ktorých poznala, keďže pracovala v lekárskej ambulancii na sídl. III. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný jej olepil schránku fosforeskujúcimi nálepkami s tým, že je dlžníčka a bol tam pripojený aj zoznam neplatičov, kde boli uvedené aj iné osoby. Pri podpise zmluvy jej F.. Q. povedal iba aké budú splátky, ktoré ona spočiatku aj splácala, ale následne už splácanie nezvládala, preto žiadala znížiť splátky, čo jej však nebolo žalovaným umožnené. Poukázala na to, že F.. Q. jej nič nevysvetľoval, nebola žiadna reč o tom, kto bude riešiť prípadné spory, teda či všeobecný súd alebo rozhodcovský súd, reč bola iba o výške úveru a výške splátok. Žalobkyňa poukázala na to, že úvery brala z dôvodu, aby splatila predchádzajúce úvery a možno si kúpila aj nejaké veci do domácnosti.

4. Zo zmluvy o úvere zo dňa 2.2.2006 vyplýva, že žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 40.000,- Sk, ktorý sa zaviazala žalovaná zaplatiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 21.200,- Sk t.j. celkovo zaplatiť čiastku 61.200,- Sk v 6 mesačných splátkach po 10.200,- Sk počnúc dňom 1.3.2006.

5. Z listu žalovaného zo dňa 22.1.2015 vyplýva, že žalovaný oznamuje žalobkyni, že zamieta jej žiadosť o zaslanie fotokópie zmluvy o úvere a zároveň jej oznámil, kedy a v akej výške realizovala platby na predmetnú zmluvu, pričom celková suma zaplatená žalobkyňou predstavuje výšku 1.620,22 EUR. Z tohto listu zároveň vyplýva, že dlžná suma ku dňu vystavenia listu predstavuje výšku 8.494,42 EUR a navyšuje sa o úrok z omeškania.

6. Z bodu 13, veta druhá, všeobecných podmienok poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré sú rubovou stranou zmluvy, avšak nie sú zmluvnými stranami podpísané, vyplýva, že 1/3 poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné 2/3 zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojené.

7. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa § 23a ods. 2 cit. zákona, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

8. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, Podľa § 4 ods. 3 cit. zákona, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

9. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len , spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20050801.html>, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa § 52 ods. 2 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 3 OZ, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka"). Podľa § 53 ods. 2 Z, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. Podľa § 53 ods. 3 OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli, i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, Podľa § 53 ods. 4 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

11. Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

12. Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

13. Podľa § 298 ods. 1 CSP, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa § 298 ods. 2 CSP, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

14. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

15. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

16. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia navrhol predmetné konanie zastaviť z dôvodu prekážky rozhodnutej veci. Súd preto skúmal, či je rozhodcovská doložka, na ktorú odkazuje žalovaný, platná a či teda mohla založiť právomoc rozhodcovského súdu a či ním vydaný rozsudok mohol založiť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Súd preto skúmal, či rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú, teda neplatnú podmienku. V tejto súvislosti poukazuje na to, že v citovanom § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je expressis verbis uvedené, ktoré podmienky sa považujú za neprijateľné, avšak tento výpočet je iba príkladný a súd môže skúmať, či sú aj ďalšie podmienky neprijateľné, v danom prípade rozhodcovská doložka, pričom zákonodarca následnou úpravou § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka dokonca legislatívne zakotvil, že za neprijateľnú podmienku sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Uvedenú problematiku už viacnásobne riešil najvyšší súd napr. aj v rozhodnutí 6MCdo/9/2012, z ktorého okrem iného vyplýva: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom právne akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“. Ďalšie rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 obsahuje taktiež záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne vyjednaná a že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy a bez ohľadu na to, že účastníci podpísali (taktiež formou predtlačeného formuláru) osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku.

18. Možno teda prijať záver, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je aj tento prípad, nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Zmluvná podmienka, podľa ktorej má spotrebiteľ možnosť výberu medzi rozhodcovským a štátnym súdom a podľa ktorej sa začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ sa mu musí podrobiť, predstavuje taktiež zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Iniciovanie sporu spotrebiteľom možno považovať skôr za teoretickú, ktorá nič nemení na tom, že pokiaľ si dodávateľ vyberie rozhodcovský súd, spotrebiteľ sa mu musí podrobiť. Spotrebiteľ navyše v danom prípade ani nepodpísal rozhodcovskú zmluvu (doložku), pretože rozhodcovská doložka je súčasťou VPPÚ, ktoré zmluvné strany ani nepodpisovali. Z tejto doložky ani nevyplýva, žeby bola žalovaná informovaná o rozdieloch medzi súdnym a rozhodcovským konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu o príslušných poplatkoch a pod., čo aj sama potvrdila v rámci výsluchu. V tejto súvislosti možno znovu poukázať na závery už citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Mcdo/9/2012. Navyše je však potrebné sa stotožniť aj s ďalším záverom o tom, že princíp „ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu a to ochrane spotrebiteľa. Je potrebné uvedomiť si, že z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov v rozhodcovskom konaní mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním, spotrebiteľ má byť totiž chránený pred oboma spôsobmi. Ďalší dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky teda spočíva v tom, že rozhodcovský súd si vybral sám žalovaný. V tejto súvislosti možno poukázať napr. aj na záver Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 2735/2011 zo dňa 3.4.2012. Podľa neho právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane

vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

19. Súd teda dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, čoho dôsledkom je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty, ktoré sú z právneho hľadiska považované za neexistujúce (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 3/2013). Preto prekážka res iudicata v danom prípade nie je daná a námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná.

20. Vzhľadom na záver o neexistencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci súd skúmal, či zmluva obsahuje obligatórne zákonné náležitosti a zistil, že v zmluve absentuje ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), preto sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatok a keďže žalobkyňa preukázateľne uhradila žalovanému sumu 1.620,22 EUR a bol jej poskytnutý úver vo výške 1.327,76 EUR (40.000,- Sk), súd zaviazal žalovaného z titulu vydania bezdôvodného obohatenia na zaplatenie rozdielu týchto súm t.j. sumy 292,46 EUR.

21. Súd zároveň poukazuje na to, že poplatok vo výške 703,11 EUR (21.200,- Sk), ktorý je tvorený z 1/3 úrokom a z 2/3 „administratívnymi nákladmi“ a ktorý bol zaplatený v 6 mesačných splátkach predstavuje celkovo 106 % ročne, z čoho úrok predstavuje 35,33 % ročne, pričom výška priemernej úrokovej sadzby pri úveroch splatných do jedného roka poskytovaná bankovými subjektmi predstavovala v danom období 11,21 % ročne, čo predstavuje o viac ako trojnásobok. Pokiaľ by aj súd pripustil teóriu, že nemožno porovnávať bankové úrokové sadzby s úrokovými sadzbami nebankových subjektov, keďže tieto poskytujú úvery s väčším rizikom, tak pokiaľ by úroková sadzba nebankových subjektov bola aj o 100 % vyššia, teda cca 22 % ročne, tak podľa názoru súdu nemožno tolerovať, aby úroková sadzba bola vyššia o viac ako 200 %, čo je podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi a aj z tohto dôvodu možno zmluvu považovať za neplatnú, čo by taktiež malo za následok, že strany si majú vrátiť to, čo si navzájom plnili, teda vydať bezdôvodné obohatenie. Vyššie však už súd odôvodnil, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že neobsahuje RPMN.

22. Zo zmluvy o úvere vyplýva, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a na druhej strane záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Z tohto teda vyplýva, že tieto záväzky (dojednania) sú dojednaniami o predmete plnenia a podľa názoru súdu ich nemožno preskúmať z hľadiska prijateľnosti resp. neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Na druhej strane ale bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa uhrádzala žalovanému aj poplatok, ktorý možno skrátene nazvať ako „administratívny poplatok“, ktorý ale na základe vyššie uvedeného nie je dojednaním o predmete plnenia a z tohto dôvodu preto súd skúmal, či jeho dojednaním, došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v samotnej zmluve je uvedené iba to, že dlžník uhradí príslušný poplatok, bez rozlíšenia na úrok a administratívny poplatok, keďže to vyplýva iba z, drobným písmom písaných, „všeobecných podmienok poskytnutia úveru“, pričom súd má za to, že tak dôležité údaje musia byť súčasťou zmluvy. V tomto ohľade súd taktiež zvýrazňuje, že úlohou žalovaného ako dodávateľa bolo určiť jasné a konkrétne podmienky, a to nielen vyjadrením celkovej výšky odplaty, ale aj uvedením konkrétnej sumy t.j. aká je výška úroku v percentách a koľko predstavuje úrok v danom konkrétnom prípade a obdobné údaje uviesť aj o „administratívnom poplatku“. Podľa názoru súdu je zároveň viac ako pravdepodobné, že žalovaný takýmto spôsobom chcel „zakryť“ vysokú cenu úveru, pretože administratívny poplatok nemôže byť v takejto výške premietnutý do celkovej ceny úveru, pričom už zo zmyslu a pojmu administratívny poplatok je zrejmé, že tento poplatok sa týka vybavenia úveru, jeho spravovania a pod., pričom banky vo všeobecnosti inkasovali za administráciu úveru oveľa nižšie poplatky ( v súčasnosti už poplatky ani neuplatňujú) a takýto náklad, ktorý predstavuje 2/3-iny z celkových nákladov nemožno označiť ako administratívny poplatok. Aj vyššie uvedené spôsobuje, podľa názoru súdu, neplatnosť zmluvy z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi, keďže odplata, ktorú žalobkyňa zaplatila je v hrubom rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na výšku odplaty, keďže až o 946 % prevyšuje obvyklú ročnú úrokovú mieru poskytovanú bankami (11,21 % ročne) a aj z tohto dôvodu je preto uvedená zmluva neplatná. Súd poukazuje, ako už bolo naznačené, že obsah týchto dojednaní nie je v zmluve vyjadrený určito, keďže zo zmluvy vyplýva iba to, že žalobkyňa má uhradiť iba „príslušný“ poplatok vo výške 21.200,- Sk, pri úvere 40.000,- Sk a splatnosti v 6 mesačných splátkach, z ktorého úrok predstavuje 1/3 (35,33 % ročne) a „administratívny poplatok“ 2/3-iny (70,67 % ročne), čo vzhľadom na jeho výšku a obvyklý charakter

predstavuje jednoznačne nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a teda jedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná, keďže zvýhodňuje žalovaného v tom, že tento inkasuje neprimerane vysokú odplatu za poskytnutie úveru a na druhej strane znevýhodňuje žalobkyňu v tom, že túto odplatu musí uhradiť. V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že z označenia pojmu „náklady na vypracovanie uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“ by malo vyplývať, že sa jedná o poplatok spojený s vybavením úveru, resp. vedením úverového účtu, avšak vzhľadom na jeho výšku je nesporné, že sa nejedná o klasický administratívny poplatok, ale že žalobca takýmto klamlivým spôsobom uviedol spotrebiteľa do omylu pričom obvykle administratívny (spracovateľský) poplatok predstavoval v čase uzavretia zmluvy aj pri najnižších výškach úveru maximálne 5% z úverovej istiny pri oveľa dlhšej splatnosti. Vzhľadom na uvedené preto súd aj v časti o vyslovenie neprijateľnosti zmluvného dojednania, žalobe vyhovel tak ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

23. Súd v časti príslušenstva istiny tvoriacej bezdôvodné obohatenie žalobu zamietol s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa navrhla priznať úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, pričom žalovanému bola žaloba doručená dňa 14.9.2015, preto sa do omeškania dostal nasledujúcim dňom, avšak k prvému dňu omeškania predstavovala úroková sadzba výšku 5,05 %, nie 5,15 % tak ako to navrhoval žalobca, ktorý vychádzal zo sadzby, ktorá bola platná v čase, keď vypracoval žalobu, teda zo sadzby, ktorú v žalobe uplatnil. Súd zároveň poznamenáva, že táto skutočnosť nemá vplyv ani na rozhodnutie o trovách konania a súd úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu t.j. v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).