Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/472/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: F. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. F., F. XX, zast. JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, so sídlom v Nitre, Farská 40, proti žalovanému: X. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX, zast. L.I.B. legal s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 47 237 546, za účasti intervenienta na strane žalovaného: V. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., X. XX, o odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20. apríla 2016 č. k. 10C/286/2010-35 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu zamieta.

Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným ako kupujúcim a vedľajšou účastníčkou (teraz intervenient) ako predávajúcou evidovaná na Okresnom úrade Nitra pod č. 4177/10-2726/10, ktorou vedľajšia účastníčka previedla na žalovaného byt č. XX vo vchode o. č. XX na X p. a podiel priestoru na spoločných častiach domu súp. číslo XXX a pozemku na parc. č. 7503, 7504 a 7505 v podiele 723/34366 všetko v spoluvlastníckom podiele 1/1 evidované na LV č. XXXX k. ú. Z., je voči žalobcovi právne neúčinná. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu trovy konania 1.528,44 eura a z nich trovy právneho zastúpenia 408,94 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 42a, § 42a ods. 2, § 42b ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca a vedľajšia účastníčka uzavreli 14. 08. 2009 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca ako veriteľ požičal vedľajšej účastníčke ako dlžníčke peňažnú sumu 18.661,80 eura, ktorú sa mu vedľajšia účastníčka zaviazala vrátiť do 05. 03. 2010. Vedľajšia účastníčka v lehote splatnosti uvedenú sumu žalobcovi nevrátila, a preto Okresný súdu Nitra vydal dňa 27. 10. 2010 č. k. 18Ro/44/2010-22 platobný rozkaz, ktorým zaviazal vedľajšiu účastníčku na zaplatenie uvedenej sumy. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 19. 11. 2010. Vedľajšia účastníčka bola spolu s manželom bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území Z. zapísané na LV č. XXXX ako byt č. XX vo vchode o. č. XX na 8. poschodí v obytnom dome so súpisným č. XXX, o. č. XX, postavená na parcele registra „C" číslo 7503, zastavané plochy a nádvorie o výmere 181 m2, o. č. 71, postavený na parcele registra „C" číslo 7505 zastavané plochy a nádvorie o výmere 184 m2 v podiele 1/1, spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 723/34366 k celku na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súpisné číslo XXX, o. č. XX postaveného na parcele registra „C" číslo 7503 zastavané plochy a nádvorie o výmere 180 m2 a o. č. 69 postavený na parcele registra „C" číslo 7503 zastavané plochy a nádvoria o výmere 184 m2, spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti

723/34366 k celku k pozemkom, na ktorých je postavený bytový dom a to parcele registra „C" číslo 7503 zastavané plochy a nádvorie o výmere 181 m2, parcele registra „C" číslo 7504 zastavané plochy a nádvoria o výmere 180 m2 a parcele registra „C" číslo 7505 zastavané plochy a nádvoria o výmere 184 m2, (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti"). Hodnota predmetných nehnuteľností bola podľa vyjadrenia jednej realitnej kancelárie v roku 2010 od 57.000 eur do 60.000 eur, podľa vyjadrenia druhej v auguste 2010 bola cena predmetných nehnuteľností 50.000 eur. Dňa 02. 07. 2010 uzavrela vedľajšia účastníčka a jej manžel ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci kúpnu zmluvu v znení jej dodatku z 09. 08. 2010, ktorej predmetom bol predaj predmetných nehnuteľností za kúpnu cenu 27.000 eur (ďalej len „predmetná zmluva") bez toho, aby bola v kúpnej zmluve výška tejto ceny nejako zdôvodnená. Kúpnu cenu podľa výdavkového a príjmového dokladu vyplatil žalovaný vedľajšej účastníčke a jej manželovi 02. 07. 2010 vo výške 27.000 eur. Vedľajšia účastníčka a jej manžel sa v konaní vednom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 14C/268/2011 domáhali určenia neplatnosti predmetnej zmluvy, a že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností s odôvodnením, že pri uzavretí kúpnej zmluvy si mysleli, že podpisujú zmluvu o pôžičke, ktorou by splatili svoje dlhy za pomoci D. Z., rodenej F.. Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 14C/268/2011-89 z 21. 06. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/299/2013-468 z 23. 10. 2014 predmetnú žalobu zamietol v časti neplatnosti z dôvodu, že na požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem a v časti určenia vlastníckeho práva z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, ktorý v čase podania návrhu nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností. Oba súdy, okrem toho, dospeli k záveru, že právny úkon je platný, pretože vedľajšia účastníčka a ani jej manžel v konaní nepreukázali, že by sa pri jeho uzatváraní dopustili ospravedlniteľného úkonu, z ktorého by podľa § 49a Občianskeho zákonníka bol tento právny úkon neplatný. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 04. 12. 2014. Dňa 20. 09. 2010 bol pod číslom V 4177/10 povolený vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalovaného. Dňa 02. 07. 2010 bola medzi vedľajšou účastníčkou a jej manželom ako nájomcami a žalovaným ako prenajímateľom uzavretá aj nájomná zmluva k predmetnému bytu na dobu 3 mesiace, t.j. od 02. 07. 2010 do 02. 10. 2010 s dohodnutým nájomným 150 eur mesačne bez nákladov na bývanie. Dňa 18. 11. 2010 uzavrel žalovaný ako predávajúci a Jaroslav Hagara ako kupujúci kúpnu zmluvu v znení jej dodatku z 28. 01. 2011, ktorej predmetom bol predaj predmetných nehnuteľností za kúpnu cenu 30.600 eur, ktorej vklad vlastníckeho práva bol k predmetným nehnuteľnostiam v prospech neho povolený 23. 02. 2011 pod V 7269/10. Na základe osvedčenia o priebehu dobrovoľnej dražby zapísanej do katastra nehnuteľností pod Z 2373/15 je v súčasnosti vlastníkom predmetných nehnuteľností T. F. v rozsahu 1/1 v pomere k celku.

2. Z vykonaného dokazovania vyplýva a ani nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že vedľajšia účastníčka, ktorá je dlžníčkou žalobcu, ktorý má voči nej vykonateľné súdne rozhodnutie (platobný rozkaz), platne previedla nehnuteľnosť vo svojom bezpodielovom spoluvlastníctve na žalovaného v období podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V konaní teda neboli sporné prvé dva predpoklady na úspešné odporovanie právnemu úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Sporné však boli ostatné predpoklady, pretože žalovaný namietal, že vedľajšia účastníčka nekonala v úmysle žalobcu ako svojho veriteľa ukrátiť a žalovaný nemal o takomto jej úmysle vedomosť. Na naplnenie tretieho predpokladu vzniku odporovaného oprávnenia veriteľa je dôležitý charakter odporovateľného právneho úkonu ako úkonu in fraudem creditoris, t.j. jeho ukracujúci charakter, pričom jeho subjektívna stránka spočíva v úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, pričom postačuje aj úmysel nepriamy, t.j. že dlžník vedel, že svojim konaním ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky a bol s tým uzrozumený a objektívna stránka spočíva v reálnom úbytku majetkovej sféry dlžníka. Vykonaným dokazovaním a to právoplatnými rozsudkami súdov v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, ktoré sa viedlo na základe návrhu vedľajšej účastníčky však bolo preukázané, že hoci vedľajšia účastníčka v uvedených konaniach a aj v tomto konaní tvrdila, že nechcela uzavrieť kúpnu zmluvu, jej omyl v tomto smere nebol preukázaný, a preto mal súd za to, že musela mať vedomosť o tom, že predajom nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve ukracuje uspokojenie žalobcovej vymáhateľnej pohľadávky a bola s tým uzrozumená. Na tento záver súdu nemá vplyv ani skutočnosť, že vedľajšia účastníčka za tento právny úkon inkasovala protiplnenie, pretože kvalitu vlastníckeho práva k peňažným prostriedkom najmä vyplateným v hotovosti nemožno zaradiť do porovnateľných kategórií s vlastníctvom nehnuteľnosti, o čom svedčí aj to, že vedľajšia účastníčka z inkasovanej kúpnej ceny neuhradila ani časť žalobcovej pohľadávky, hoci tvrdila, že chcela týmto úkonom získať peňažné prostriedky na jeho uspokojenie a momentálne je insolventná. Získané peňažné protiplnenie okrem toho nebolo ani ekvivalentné, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, pretože kúpna cena bola výrazne podhodnotená. Posledným, štvrtým predpokladom vzniku odporovaného oprávnenia veriteľa je

existencia kvalifikovaných predpokladov na strane tretej osoby, v danom prípade žalovaného a to jeho subjektívna vedomosť o fraudóznom úmysle vedľajšej účastníčky, ktorú je súd povinný vyhodnocovať v nadväznosti na vykonané dokazovanie a celkové súvislosti prípadu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný uzavrel právny úkon s vedľajšou účastníčkou, ktorého predmetom bola kúpa nehnuteľnosti bez toho, aby predtým predmet kúpy vôbec videl, nevidel ho ani po kúpe, pričom po krátkej dobe ho ďalej predal, po kúpe na strane oboch strán kúpnej zmluvy nedošlo k žiadnej zmene faktického stavu a ich pomerov, nehnuteľnosť naďalej užívala vedľajšia účastníčka, bez toho, aby bola žalovaným a následne ďalším kupujúcim v jej užívaní rušená a to aj po skončení účinnosti nájomnej zmluvy, resp. platení nájomného, pričom kúpna cena nehnuteľnosti bola bez odôvodenia výrazne podhodnotená, ktoré všetky skutočnosti svedčia o tom, že žalovaný musel o ukracujúcom úmysle vedľajšej účastníčky pri uzatváraní tohto právneho úkonu vedieť. Právny zástupca žalobcu navrhol vykonať výsluch tzv. sprostredkovateľov sporného právneho úkonu - K. A. a D. Z., z ktorých súd považoval za dôvodné vypočuť iba D. Z., ktorá bola v kontakte s oboma stranami kúpnej zmluvy, ale pretože sa nepodarilo zistiť miesto jej pobytu, súd oba návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. Pretože mal súd za preukázané splnenie všetkých podmienok podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka pre úspešné odporovanie právnemu úkonu - kúpnej zmluve uzavretej medzi žalovaným a vedľajšou účastníčkou, pričom žalovaným je podľa § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka je osoba, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech, pričom je bezpredmetné, že sa objekt právneho úkonu u nej už v súčasnosti nenachádza, pretože neúčinnosťou prevodu sporného majetku sa dlžníka vytvára stav, ako keby k nemu nedošlo a umožňuje sa žalobcovi postihnúť tento majetok bez ohľadu na prípadný ďalší prevod, návrhu žalobcu vyhovel a určil, že predmetná kúpna zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, a pretože žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, súd mu priznal náhradu trov konania vo výške 1.527,96 eura, ktoré pozostávajú z náhrady zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.119,50 eura a trov právneho zastúpenia v celkovej výške 408,46 eura.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v časti výroku o trovách konania z dôvodu nesprávneho správneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru v predmetnej veci bolo potrebné vychádzať z hodnoty veci, ktorá je peniazmi oceniteľná a nie z 1/13 výpočtového základu. Základom pre výpočet trov je v tomto prípade suma, ktorá bola uvedená v platobnom rozkaze, ktorý bol vydaný Okresným súdom Nitra vo výške 18.661,80 eura, táto suma preto tvorí hodnotu veci, z ktorej si uplatňoval náhradu trov konania. Opodstatnenosť tohto postupu je preukázaná aj postupom súdu pri vyrubení súdneho poplatku, keď jeho výška za podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu bola počítaná práve z tejto sumy. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý výrok o náhrade trov konania zmeniť tak, že mu prizná ním uplatnený nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. 2.167,80 eura ako náhradu trov právneho zastúpenia a 1.119,50 eura ako náhradu zaplateného súdneho poplatku. Uplatnil si aj náhradu trov konania za vypracovanie odvolania vo výške 222,42 eura.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný, odôvodniac ho tým, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predmetom konania je odporovacia žaloba, pričom žalovaný má za to, že v posudzovanom prípade nie sú jednoznačne splnené podmienky pre úspešné odporovanie právneho úkonu, nakoľko nie je splnená podmienka vedomosti druhej strany o úmysle dlžníka právnym úkonom - kúpnou zmluvou - ukrátiť veriteľa, pričom podľa žalovaného nebolo v konaní jednoznačne preukázané ani splnenie podmienky úmyslu dlžníčky ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa a podľa žalovaného je sporné aj splnenie podmienky ukrátenia veriteľa z hľadiska objektívnej nemožnosti uspokojenia veriteľa. K nemožnosti uspokojenia veriteľovej pohľadávky uviedol, že podmienkou nie je len samotné zmenšenie majetku dlžníka, ale súčasne aj nemožnosť veriteľa dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka. Samotné zmenšenie dlžníkovho majetku v dôsledku určitého právneho úkonu teda samo o sebe nie je dôvodom neúčinnosti tohto úkonu, ak aj takto zmenšený dlžníkov majetok stačí na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. Podľa žalovaného na strane vedľajšej účastníčky odporovaným právnym úkonom nedošlo k uvedenému kvalifikovanému zmenšeniu majetku, nakoľko kúpna cena za predmetný byt, ktorá bola vedľajšej účastníčke a jej manželovi v deň uzatvorenia úverovej zmluvy vyplatená, v plnom rozsahu postačovala na plné uspokojenie pohľadávky žalobcu. Uzatvorením kúpnej zmluvy teda preukázateľne nedošlo k zmenšeniu majetku vedľajšej účastníčky a jej manžela do takej miery, že by to objektívne ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Vzhľadom na uvedené, má žalovaný za to, že v danom prípade nie je preukázané ani splnenie podmienky objektívne ukrátenie veriteľa. Dodal, že

súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou, či vedľajšia účastníčka v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy vlastnila spolu s manželom aj iný majetok, okrem peňažných prostriedkov z predaja predmetného bytu, ktoré však postačovali samé na uspokojenie žalobcovej pohľadávky. K úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa uviedol, že úmyslom ukrátiť veriteľa sa rozumie priamy úmysel, t.j. vedomie dlžníka, že svojim právnym úkonom ukracuje veriteľovu pohľadávku a jeho vôľa tak urobiť. Existencia úmyslu dlžníka, ako aj druhej strany o tomto úmysle sa relatívne obtiažne preukazuje aj v prípade existencie. Pokiaľ veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o takomto úmysle, nie je splnená základná podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť. Žalovaný má za to, že v konaní nebol jednoznačne a bez pochybností preukázaný úmysel vedľajšej účastníčky ako dlžníčky, odporovaným právnym úkonom - kúpnou zmluvou ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa. Práve naopak, z vykonaných dôkazov, najmä výsluchu samotnej vedľajšej účastníčky v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj z jej výpovedí v konaní pred Okresným súdom Nitra sp. zn. 14C/268/2011 vyplýva, že vedľajšia účastníčka nemala vôbec vedomosť, že by uzatvorením kúpnej zmluvy mohla ukrátiť pohľadávku žalobcu ako svojho veriteľa a už vôbec nie, že by tak vyslovene chcela urobiť, teda, že by mala priamy úmysel ukrátiť žalobcu. Sama vedľajšia účastníčka vo svojej výpovedi potvrdila, že cieľom predaja predmetného bytu bol práve úmysel získať peňažné prostriedky na vyplatenie svojho dlhu voči žalobcovi, k čomu však nepristúpila, lebo podľa nej vyplatená kúpna cena nepostačovala na uspokojenie celého dlhu, čo sa však nezakladá na pravde a bolo to v konaní aj jednoznačne preukázané. Z hľadiska dokazovania existencie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa je podľa žalovaného pre úplnosť potrebné uviesť, že odporovaný právny úkon, kúpnu zmluvu uzatvárala na strane predávajúcich so žalovaným nielen vedľajšia účastníčka, ale aj jej manžel P. A., ktorý však v konaní nebol vypočutý. K vedomosti druhej strany právneho úkonu o úmysle dlžníka právnym úkonom ukrátiť veriteľa uviedol, že žalovaný od začiatku popiera, že by mal akúkoľvek vedomosť o možnom úmysle vedľajšej účastníčky uzatvorením kúpnej zmluvy ukrátiť pohľadávku žalobcu voči jej osobe. V čase uzatvorenia odporovaného právneho úkonu, dňa 02. 07. 2010 ešte nebol vydaný platobný rozkaz Okresného súdu Nitra sp. zn. 18Eo/44/2010-22, ktorým bola žalobcovi potvrdená jeho vymáhateľná pohľadávka voči vedľajšej účastníčke, nakoľko tento bol vydaný až 27. 10. 2010 a právoplatnosť nadobudol až 19. 11. 2010. Žalovaný teda objektívne nemohol mať v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy vedomosť o pohľadávke vedľajšej účastníčky voči žalobcovi z inej strany, ako aj zo strany vedľajšej účastníčky. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že vedľajšia účastníčka o tomto žalovaného nikdy neinformovala, a teda žalovaný nemal vôbec vedomosť o existencii, právnom dôvode alebo výške dlhu vedľajšej účastníčky voči žalobcovi, či o jeho splatnosti. Žalovanému nemožno vyčítať podľa jeho názoru ani to, že by v danom prípade, vzhľadom na okolnosti, mal vedieť, či mohol vedieť o možnom úmysle vedľajšej účastníčky ukrátiť veriteľa, respektíve nemožno mu pripísať zanedbanie nejakej všeobecne vyžadovanej opatrnosti, a to jednak vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode, ale aj s ohľadom na samotné znenie kúpnej zmluvy. Z článku VIII bod 1 písm. h), i), k) a o) predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva, že predávajúci, teda vedľajšia účastníčka a jej manžel okrem iného vyhlásili, že im nebolo doručené žiadne úradné alebo súdne rozhodnutie, ani nemajú vedomosť, že by sa začalo súdne konanie, ktoré by mohlo viesť k vydaniu rozhodnutia, následkom ktorého by mohlo dôjsť k odňatiu vlastníckeho práva predávajúcich predmetu prevodu alebo by takýmto rozhodnutím mohlo dôjsť k obmedzeniu práva predávajúcich nakladať s nehnuteľnosťami, ďalej, že predávajúcim nebolo doručené žiadne rozhodnutie, ani nemajú vedomosť o takom rozhodnutí, z ktorého by mohla pre kupujúceho vyplynúť povinnosť vynaložiť finančné prostriedky v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností, ďalej, že uzatvorenie ani plnenie tejto kúpnej zmluvy na strane predávajúcich si nevyžaduje súhlas akéhokoľvek veriteľa, ako aj, že vo vzťahu k predmetu kúpy neexistujú žiadne neuspokojené nároky tretích osôb ... z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný nemal a ani nemohol mať vedomosť jednak o samotnej pohľadávke žalobcu voči vedľajšej účastníčke a už vôbec nie o jej prípadnom úmysle kúpnou zmluvou veriteľa ukrátiť. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný musel mať vedomosť o pokračujúcom úmysle vedľajšej účastníčky pri uzatváraní kúpnej zmluvy, najmä z dôvodu, že kúpna zmluva bola podľa súdu prvej inštancie výrazne podhodnotená a žalovaný predmet kúpy kúpil bez toho, aby ho videl a následne po krátkej dobe opätovne predal. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa žalovaný nestotožňuje. Predovšetkým popiera, že by cena bytu bola výrazne podhodnotená, pričom táto skutočnosť nebola v konaní podľa žalovaného ani dostatočným spôsobom preukázaná. Súd prvej inštancie oprel svoje tvrdenia len o vyjadrenia realitných kancelárií, podľa ktorých bola hodnota predmetných nehnuteľností v roku 2010 v rozmedzí od 50.000 do 60.000 eur. Takéto ohodnotenie predmetu kúpy považuje žalovaný pre účely súdneho konania za účelom preukázania vedomosti žalovaného o úmysle vedľajšej účastníčky za absolútne nedostačujúce, nakoľko vôbec nezohľadňuje reálny stav predmetu kúpy v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktorým nebola ani

jedna z oslovených realitných kancelárií oboznámená. V ďalšom poukázal na výsledky dokazovania pred Okresným súdom Nitra sp. zn. 14C/268/2011 v spojení s konaním pred odvolacím súdom Krajským súdom v Nitre sp. zn. 7Co/299/2013. Uviedol, že rovnako neobstoja ani tvrdenia súdu prvej inštancie, že žalovaný mal údajne vedľajšiu účastníčku po kúpe predmetného bytu nechať nerušene tento byt užívať, čo má tiež podľa súdu dokazovať vedomosť žalovaného o ukracujúcom úmysle vedľajšej účastníčky. Vedľajšia účastníčka sa odmietla z predmetného bytu spolu s rodinou vysťahovať, po uzatvorení kúpnej zmluvy iniciovala prerušenie katastrálneho konania o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného, následne podala žalobu o určení neplatnosti kúpnej zmluvy, pričom žalovaný sa v tomto dlhoročnom konaní voči vedľajšej účastníčke a jej manželovi s úspechom bránil, teda nechápe závery súdu o naznačovaní akéhosi neutrálneho, ba až spriazneného postoja žalovaného voči vedľajšej účastníčke po uzatvorení odporovaného právneho úkonu. Práve naopak, žalovaný mal niekoľkoročný súdny spor s vedľajšou účastníčkou, ktorá sa odmietala z predmetného bytu vysťahovať, a preto sa žalovaný snažil situáciu riešiť predajom nehnuteľnosti za kúpnu cenu 30.000 eur, čiže jeho prospech bol minimálny, resp. žiadny, nakoľko aj v súčasnosti vedie žalovaný voči vedľajšej účastníčke ako oprávnený exekučné konanie na Exekútorskom úrade JUDr. Ing. Štefana Hrebíka pre pohľadávku titulom neuhradených trov konania. Žalovaný má teda za to, že žaloba žalobcu mala byť zo strany súdu prvej inštancie zamietnutá, nakoľko v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok pre úspešné odporovanie právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a súčasne zaviaže žalobcu nahradiť žalovanému trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie s tým, že súd bude viazaný právnym názorom vyjadreným odvolacím súdom.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len , viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, avšak vec nesprávne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 zmenil a žalobu žalobcu zamietol.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovaným ako kupujúcim a vedľajšou účastníčkou ako predávajúcou, ktorou vedľajšia účastníčka previedla na žalovaného vlastníctvo bytu č. XX vo vchode o. č. XX na X. poschodí, a podiel priestoru na spoločných častiach domu súp. č. XXX a pozemku na parc. č. 7503, 7504 a 7505 v podiele 723/34366, všetko v spoluvlastníckom podiele 1/1, evidované na LV č. XXXX, je voči nemu právne neúčinná. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel, keď dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané splnenie všetkých podmienok pre úspešné odporovanie právneho úkonu a v dôsledku odvolania žalovaného je tento rozsudok predmetom preskúmania odvolacím súdom.

6. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo, ak už bol uspokojený.

7. Podľa § 42a ods. 2 odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

8. Podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.

9. Podľa § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

10. Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným

právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

11. Účelom inštitútu občianskeho práva odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právneho úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka). Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právny úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Dôsledkom úspešného odporovania právneho úkonu je v zmysle citovaného ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka neúčinnosť tohto úkonu. Právnu neúčinnosť charakterizuje samotný zákon tak, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a ak to nie jej dobre možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Právna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je neúčinnosťou relatívnou, t.j. táto neúčinnosť platí iba voči veriteľovi, ktorý sa úspešne domáhal odporovateľnosti právneho úkonu. Neúčinnosť právneho úkonu sa voči veriteľovi prejaví tak, že na uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky možno vykonať exekúciu napr. predajom veci tak, ako by k zmene jej vlastníctva z dlžníka na iný subjekt nebolo došlo. Ak to však nie je možné, priznáva zákon veriteľovi právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Táto náhrada je limitovaná výškou prospechu, ktorý mal žalovaný z odporovateľného právneho úkonu. Pretože právo odporovať právnym úkonom sa v zmysle ustanovenia § 42b ods. 1 v spojení s § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňuje žalobou o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, môže právny dôsledok úspešného odporovania, t.j. neúčinnosť právneho úkonu, nastať až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka, preto zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať význam až pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania.

12. Podmienky, za ktorých môže veriteľ napadnúť právny úkon dlžníka odporovacou žalobou, sú uvedené v ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka a sú nimi: <. právny úkon, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa, vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, ukrátenie veriteľa (objektívna stránka odporovateľnosti), úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa (subjektívna stránka odporovateľnosti) a vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

13. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Pri odporovateľnosti právneho úkonu ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje skutočnosti, ktoré je potrebné v konaní preukazovať, pričom tieto skutočnosti (pokiaľ nejde o prevod blízkej osobe), je všetky povinný preukázať žalobca.

14. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, a to aj podľa OSP účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 132 OSP), ako aj podľa účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 191 . Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,

ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Ak žalobca chce byť v konaní úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok a o týchto skutočnostiach je povinný predložiť plný dôkaz. Ide o situáciu, kedy účastník preukáže bez pochybností svoje tvrdenia. Ak však protistrana predloží dôkaz, ktorým úspešne vyvráti alebo spochybní tvrdenia protistrany, nemôže súd považovať takého tvrdenie za preukázané a z tohto dôvodu musí byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech.

15. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom odvolania, môže spočívať v tom, že súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu alebo, že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil, prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

16. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vychádzajúc z vykonaného dokazovania zistil aj správne skutkový stav veci, z ktorého aj odvolací súd vychádzal. Po preskúmaní právneho posúdenia veci však odvolací súd dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie, že v konaní boli preukázané všetky predpoklady pre odporovanie právnemu úkonu nie je správny a s takýmto právnym posúdením veci sa odvolací súd nestotožňuje.

17. Žalovaný v odvolaní namietal nesplnenie troch predpokladov odporovateľnosti, a to jednak ukrátenie veriteľa, úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. S tým, že v konaní bolo preukázané ukrátenie veriteľa, ako aj úmysel intervenientky ukrátiť svojho veriteľa, tak ako to skonštatoval súd prvej inštancie, sa odvolací súd stotožňuje. K ukráteniu veriteľa odvolací súd dodáva, že právo odporovať právnemu úkonu sa zásadne uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech, pričom pojem prospech znamená akúkoľvek majetkovú výhodu, a to bez ohľadu na to, či bola táto výhoda dosiahnutá na základe odplatného alebo bezodplatného právneho úkonu. Majetkový prospech získa tretia osoba od dlžníka najmä v prípade, keď ide o bezodplatný prevod majetku alebo o prevod za výrazne nižšiu cenu, než je jeho skutočná hodnota. Tak tomu bolo aj v danom prípade, kedy žalovaný získal byt za podstatne nižšiu cenu, ako bola jeho reálna cena, pričom takto zmenšený majetok dlžníčky nestačil na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky a pohľadávka veriteľa nebola po vyplatení kúpnej ceny bytu ani sčasti uspokojená, keď intervenientka z kúpnej ceny zaplatila časť iného dlhu. Pre záver súdu o preukázaní toho, že kúpna cena bytu bola podstatne nižšia ako reálna, postačuje potvrdenie realitných kancelárií o odhade ceny bytu, pretože aj keď realitné kancelárie určili cenu iba odhadom, ide o cenu o 100% vyššiu ako bola kúpna cena. Ak by bol teda odhad realitných kancelárií aj o niečo vyšší ako skutočná cena, stále je dostatočný pre záver o tom, že kúpna cena nebola reálna a primeraná. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s tým, že žalobca v konaní preukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keď právoplatnými rozhodnutiami súdov v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva, ktoré sa viedlo na základe žaloby intervenientky bolo preukázané, že hoci vedľajšia účastníčka v uvedených konaniach a aj v tomto konaní tvrdila, že nechcela uzavrieť kúpnu zmluvu, v konaní toto preukázané nebolo, a preto súd správne vychádzal z toho, že musela mať vedomosť o tom, že predajom nehnuteľnosti a vo svojom vlastníctve ukracovala uspokojenie žalobcom vymáhateľnej pohľadávky a bola s tým uzrozumená. Intervenientka pritom napriek tomu, že tvrdila, že z pôžičky chcela uhradiť dlh voči žalobcovi, po obdržaní peňažných prostriedkov z predaja bytu žalobcovi žiadnu sumu neuhradila. Čo sa týka vedomosti druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný musel o ukracujúcom úmysle vedľajšej účastníčky pri uzatváraní tohto právneho úkonu vedieť, avšak s týmto právnym záverom sa odvolací súd nestotožňuje.

18. Žalovaný, ktorý nadobudol majetok odporovateľným právnym úkonom od dlžníka a nejde o osobu blízku dlžníkovi, nemusí nič tvrdiť, ani preukazovať, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa jeho vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa znáša žalujúci veriteľ. Má však právo vyvracať tvrdenia žalobcu, príp. predkladať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Odvolací súd pri posudzovaní tejto podmienky odporovateľnosti právneho úkonu mal za to, že súd prvej inštancie v tejto časti zo skutkových zistení nevyvodil správny právny záver, keď zohľadnil len dôkazy v neprospech žalovaného, ale ním uvedenú obranu nezohľadnil. V prospech žalovaného nebolo zohľadnené, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy dňa 02. 07. 2010 ešte platobný rozkaz č. k. 19RO/44/2010-22, ktorým bola intervenientka zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 18.661,80 eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9%

zo sumy 18.661,80 eura, počnúc od 06. 03. 2010 do zaplatenia nebol vydaný, pretože bol vydaný až dňa 27. 10. 2010. Napriek tomu, že podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 14. 08. 2009 medzi žalobcom a intervenientkou bola splatnosť dohodnutá na 05. 03. 2010, teda v čase uzavretia kúpnej zmluvy už bola pôžička splatná, intervenientka žalovaného o existencii pohľadávky neinformovala a nemal o nej vedomosť, najmä keď v súvislosti s uzatvorením kúpnej zmluvy sa s intervenientkou ani nestretol a vybavovaním veci poveril K. A.. Tomu, že žalovaný o ukracujúcom úmysle intervenientky nevedel, nasvedčuje aj to, že intervenientka spolu s manželom voči žalovanému roky viedla spor o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorom nebola úspešná. Odvolací súd, vychádzajúc aj z dôkazov v neprospech žalovaného, ako aj zohľadniac dôkazy v prospech žalovaného, dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a jednoznačne nepreukázal úmysel žalovaného o ukracujúcom úmysle intervenientky ako jednej z podmienok úspešného odporovania právnemu úkonu, preto po preskúmaní veci dospel k odlišnému právnemu posúdeniu veci, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 zmenil.

19. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a v konaní úspešnému žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .