Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/96/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcov 1) P. W., nar. XX.X.XXXX, 2.) V.. P. W.K., nar. XX.XX.XXXX, oboch bytom V., L.. Q.. K. XXXX/XX, 3.) V. R., nar. XX.X.XXXX, A. - T., V. Č.. XXX/X, 4.) M. V., nar. XX.X.XXXX, V., L.. Q.. A. XX, 5.) V. E., nar. XX.XX.XXXX, V., L.. Q.. S. XX a 6.) S. Č., nar. XX.X.XXXX, V., L.. Q.. K. XXXX/XX, proti žalovaným 1.) J. R., nar. X.X.XXXX, V., L.. L. XX/X a 2.) M.É. R., nar. XX.XX.XXXX, V., L.. L. XX/X, zast. JUDr. Jánom Kožuškom, advokátom, Advokátska kancelária, Michalovce, S. Chalupku 18, o zaplatenie 1.141,87 eur, o odvolaní žalobcov proti rozsudku 21C/41/2009-203 z 2.11.2015 Okresného súdu Michalovce

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným p r i z n á v a trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a žalobcom v 1. až 6. rade uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 600,17 eur, ktoré predstavujú trovy právneho zast. a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám ich právneho zást.

2. V odôvodnení, o.i., uviedol, že žalobcovia sa žalobou, podanou uňho domáhali zaplatenia 1.141,87 eur titulom bezdôvodného obohatenia, na tom skutkom a právnom základe, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a to parc. č. XXXX - zast. plochy a nádvoria o výmere 115 m2, zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. V. a žalovaní sú vlastníkmi drobnej stavby „ Drevárky „ stojacej na tejto parcele, ktorú užívajú bez súhlasu žalobcov a bez akejkoľvek náhrady za jej užívanie. Žalobcovia predložili Mestskému úradu Michalovce ako príslušnému stavebnému úradu 21.2.2008 návrh na nariadenie odstránenia stavby a to „drevárok“ z dôvodu, že sa jedná o vedľajšie stavby, plniace doplnkovú funkciu, ktoré boli zriadené za účelom uloženia palív, ako stavby dočasného charakteru a stav týchto stavieb je schátralý, je narušená ich stabilita a hrozí zrútenie, následkom čoho bola časť „drevárok“ zbúraná a odstránená. Stavebný úrad Mesta Michalovce návrh na nariadenie odstránenia stavby „Drevárky„ zamietol z dôvodu, že predmetná stavba nie je zapísaná na liste vlastníctva a tunajší úrad nemá vedomosť o povolení a kolaudovaní predmetnej stavby, jedná sa o neoprávnenú stavbu postavenú na cudzom pozemku a ak vlastníci pozemku nesúhlasia s dodatočným povolením stavby, musia si svoje práva uplatňovať súdnou cestou. Vzhľadom k tomu, že sa žalobcovia nedohodli na dobrovoľnom odstránení stavby so žalovanými a títo stavbu užívajú, žiadajú od nich nájomné za užívanie vo výške 1.141,87 eur. Pri výpočte všeobecnej hodnoty nájmu za nehnuteľnosti vychádzali z výšky nájmu 19,92 eur/m2 za rok, t.j. 28,66m2 x 2 roky. Žalovaní vo vyjadrení uviedli, že žaloba je neopodstatnená, pretože podľa kúpnej zmluvy a Delebnej listiny sú vlastníkmi bytu s murovanou drevárňou a k pozemku, na ktorom je predmetná dreváreň

postavená. Majú užívacie právo, ktoré dodnes nikto nezrušil. To, že vlastníkmi parcely, na ktorej je postavená „drevárka“ a priľahlých parciel sú žalobcovia, sa dozvedeli až v apríli 2007, keď ich žalobcovia vyzvali, aby predmetný pozemok vypratali. Žalovaní sa chceli dohodnúť a predať „drevárku“ žalobcom, ktorí s tým však nesúhlasili. Súd z listu vlastníctva č. XXX, kat. územie Michalovce zistil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností a to parc. č. XXXX - ostatné plochy o výmere 116 m2, parc. č. XXXX - zast. plochy a nádvoria o výmere 206 m2, parc. č. XXXX/1 - ostatné plochy o výmere 112 m2, parc. č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 34 m2, parc. č. XXXX - zast. plochy a nádvoria o výmere 161 m2, parc. č. XXXX - zast. plochy a nádvoria o výmere 115 m2, parc. č. XXXX - zast. plochy a nádvoria o výmere 68 m2 a bytového domu súp. č.XXXX stojaceho na parc. č. XXXX. Z rozhodnutia Mesta Michalovce, Stavebný úrad, č. 2008/02409-Ka z 25.4.2008 zistil, že návrh na nariadenie odstránenia stavby „Drevárky“ postavenej na parc. č. XXXX, kat. územie Michalovce bol zamietnutý a to z dôvodu, že predmetné stavby „Drevárky“ nie sú zapísané na liste vlastníctva, nie sú známi vlastníci predmetnej stavby a podľa zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku je možné nariadiť odstránenie stavby len jej vlastníkovi. Nakoľko vlastníci pozemku nie sú zároveň vlastníkmi stavby a stavebný úrad nemal vedomosť o povolení a kolaudovaní predmetnej stavby, jednalo sa o neoprávnenú stavbu postavenú na cudzom pozemku a ak vlastníci nesúhlasili s dodatočným povolením stavby, mali si svoje práva uplatniť súdnou cestou. Z kúpnej zmluvy z 26.9.1968 /č.l. 30-35/ zistil, že žalovaní kúpili do bezpodielového spoluvlastníctva od bývalého Mestského národného výboru v V. byt č. XXX/X na poschodí, nachádzajúci sa v dome pop. č. XXX, na pozemku zapísanom na LV č. X, kat. úz. V., parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, pričom celková plocha bytu je 61,22 m2. K bytu patrilo príslušenstvo, a to drevárka vo výmere 4,75 m2, pôjdový priestor v 1/2 a schodišťový priestor v celosti. Podľa Delebnej listiny z 24.9.1969 (č.l. 36-38) vyplýva, že žalovaní majú právo osobného užívania parc. č. XXXX/XX, zast. plochy vo výmere 232 m2, v podiele 1/4, zapísanej na LV č. X, kat. úz. V., ktorá bola vytvorená rozdelením parc. č. XXXX/XX, na ktorej sa nachádzal dvor zastavaný drevárkami v celkovej výmere 875 m2. Podľa čl. II. delebnej listiny sa majú drevárky používať na uskladnenie tuhého paliva a veci nevytvárajúcich zápach a znečisťovanie na trvalo, t.j. do doby, kým uvedené drevárky budú prevádzky schopné, alebo do doby, kým sa vlastníci nerozhodnú svoje drevárky zbúrať alebo premiestniť na parcely, ku ktorým majú zriadené právo osobného užívania.Vo veci vykonal ohliadku na mieste samom 1.6.2010, ktorou zistil, že „drevárka“ tvorí samostatnú stavbu, ktorá pôvodne bola súčasťou jedného stavebného celku, t.j. viacerých spojených objektov s rovnakým využitím. Zvyšná časť pôvodnej zástavby bola zlikvidovaná. V súčasnosti „drevárka“ neslúži svojmu účelu, nakoľko stavebným odčlenením navlhla a preto nie je schopná užívania. Na pojednávaní žalobcovia predložili darovaciu zmluvu z 23.5.2011 uzatvorenú medzi žalovanými ako darcami a žalobcami ako obdarovanými, na základe ktorej žalovaní darovali drobnú stavbu „ Drevárky „ o rozmeroch 2,34 m2 x 4,94 m2 o výmere 11,49 m2, nachádzajúcu sa na parc. č. XXXX, vedenej na LV č. XXX, kat. úz. Michalovce do ich podielového spoluvlastníctva. Z výpovede žalobkyne v 2. rade zistil, že došlo k zbúraniu „drevárky“ potom, ako bola darovacia zmluva podpísaná všetkými obdarovanými - žalobcami, hoci táto darovacia zmluva nebola po akceptácii všetkými obdarovanými predložená darcom, že k zbúraniu „drevárky“ došlo potom, ako jej bol predložený len koncept darovacej zmluvy s 3 podpismi obdarovaných, v súvislosti s čím sa toho času vedie trestné stíhanie. Z vyjadrenia žalovaných z 20.11.2012 mu, o.i., vyplynulo, že podľa názoru žalovaných žalobcovia sa žalobou domáhajú voči žalovaným vydania bezdôvodného obohatenia, bez bližšieho určenia o aký druh bezdôvodného obohatenia sa má jednať, že v danom prípade nie sú dané podmienky pre aplikáciu ust. o zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Žalovaný poukázal na právnu genézu vlastníctva a užívania predmetných nehnuteľností. Mal za nepochybné, že časti pozemkovej nehnuteľnosti podľa označenia v žalobe parc. č. 44112 zast. plochy a nádvoria o výmere 115 m2 mali žalovaní drobnú stavbu, teda dreváreň. Vlastníctvo k tejto stavbe právni predchodcovia žalovaných nadobudli na základe Kúpnej zmluvy z 26.9.1968 uzavretej s vtedajším MSNV v Michalovciach, v ktorej bolo vymedzené aj príslušenstvo a drevárka o výmere 4,75m2. V časti 4 predmetnej zmluvy sa ďalej konštatovalo, že medzi vlastníkmi bytov bola uzavretá dohoda podľa ktorej parc. č. XXXX/ XX dvor zastavaný drevárka o výmere 875 m2 budú užívať v podiele po 1/12 v celku. Pokiaľ sa týka nehnuteľnosti, žalovaní predložili rozhodnutie bývalého ONV finančný odbor v Michalovciach, podľa ktorého tento orgán pridelil do osobného užívania, o. i., aj žalovaným pozemok, v ktorom v tom čase bol vedený ako parc. č. XXXX/XX, dvor zastavený drevárňami o výmere 873 m2. Delebnou listinou z 24.9.1969 uzavretou medzi MSNV v Michalovciach a vlastníkmi bytov a užívateľmi pozemkov medzi ktorými boli aj právni predchodcovia žalovaných bol upravený rozsah užívania dotknutých pozemkov. V tejto listine sa konštatuje, že pôvodná parcela č. XXXX/XX, t.j. dvor zastavený drevárkou o výmere 875 m2 bola geometrickým plánom č. 761-0063-69 rozdelená na nové parcely č. XXXX/XX o výmere 302 m2, č. XXXX/XX o výmere 185 m2, č. XXXX/XX o výmere 232 m2, č. XXXX/XX o výmere 47 m2,

č. XXXX/XX - zast. plocha, drevárňa o výmere 109 m2. V časti 1 pokiaľ ide o parc. č. XXXX/XX plochu zastavanú drevárňami táto zostáva vo vlastníctve Slovenského štátu v správe MSNV v Michalovciach v celosti. Ďalej v časti 2 tejto listiny konštatuje, že MSNV v Michalovciach povoľuje, o.i., aj právnym predchodcom žalovaných vstup na parc. XXXX/XX P. XXXX/XX P. XXXX/XX za účelom používania drevárne na skladovanie tuhého paliva a veci do doby kým uvedené drevárky budú prevádzky schopné, alebo do doby keď sa hore uvedení vlastníci nerozhodnú svoje drevárky zbúrať. Tieto práva dohodnuté a konštatované sa uplatňovali a rešpektovali, až do čias, keď došlo k zbúraniu drevárky zo strany žalovaných. Žalovaní taktiež poukázali na skutočnosť, že v súvislosti s právom osobného užívania pozemkov, je potrebné poukázať na § 872 ods. 1 Obč. zák., že dňom účinnosti Zákona č. 509/1991 Zb. od 1.1.1992 sa právo osobného užívania pozemku mení na vlastníctvo fyzickej osoby. Vzhľadom na toto ust. rozhodnutie bývalého ONV finančný odbor, zo zákona malo dôjsť k premene osobného užívania z plnej parcely XXXX/XX o výmere 875 m2 do vlastníctva tam označených osôb, teda aj právnych predchodcov žalovaných. Žalovaným preto nie je známe, z akého dôvodu ich právni predchodcovia, resp. oni sami, nie sú vlastníkmi, aj keď tento prechod sa mal týkať ich, resp. ich právnych predchodcov. Vzhľadom na existenciu legálnej stavby žalovaných na dotknutom pozemku, ako aj vzhľadom na dohody spoluvlastníkov ohľadne užívania pozemkových nehnuteľností za účelom riadneho užívania týchto stavieb a prístupu k nim, aj keby nárok žalobcov spĺňal podmienky inštitútu bezdôvodného obohatenia, čo však žalovaní popierajú, bol by to dôvod na odopretie tohto práva pre rozpor s dobrými mravmi. Z písomného vyjadrenia žalovaných, doručeného súdu 3.4.2013, súdu vyplynulo, že v predmetnej veci nemôže vyplývať žiadne iné právo, ako právo žalovaných na vstup na žalovanú parcelu a tiež užívanie stavby nachádzajúcej sa na tejto parcele. Zo všetkých listinných dôkazov mu nepochybne vyplynula tá skutočnosť, že bolo ponechané na dohodu účastníkov tohto právneho vzťahu, alebo na osobné rozhodnutie žalovaných, ako toto právo bude využívané, že stále neexistuje žiadna dohoda, ani rozhodnutie žiadneho orgánu, ktorý by práva žalovaných k vstupu, alebo užívania predmetnej nehnuteľnosti boli zrušené. Súd , vychádzajúc z § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 3 ods. 1 Obč. zák. (ich znenie citoval) urobil záver, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, čo za aké obdobie požadujú bezdôvodné obohatenie. Uvedenú skutočnosť mu nevedeli objasniť, tak v písomných podaniach, ako aj na samotných pojednávaniach na jeho otázky tak, ako bolo cit. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, čo do začatia časového rámca, od ktorého požadujú bezdôvodné obohatenie, resp. jeho konca a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že užívateľské vzťahy pri uvádzaných nehnuteľnostiach sa rešpektovali dlhé roky, pričom za predchádzajúce obdobie samotní žalobcovia nikdy nepožadovali od žalovaných bezdôvodne obohatenie. Poukázal na to, že rovnako žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, čo do samotnej výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia, vzhľadom na skutočnosť, že nepredložili súdu žiadne relevantné dôkazy preukazujúce výšku nájomného za m2 v danej oblasti a v danom čase za nehnuteľnosti, ktorých užívanie sa malo stať predmetom bezdôvodného obohatenia, pričom žalobcovia iba uviedli nimi odhadovanú sumu na 600,- Sk za m2. Túto skutočnosť však žiadnymi dôkazmi reálne nepredložil a v tejto časti žaloby ani nežiadali vykonať ďalšie dokazovanie, tak, aby táto skutočnosť bola súdu preukázaná, bez ďalších možných pochybností. Súd v tejto časti rozhodnutia, v ktorej sa zaoberá neunesením dôkazného bremena, taktiež považuje za dôležité, že samotní žalobcovia v žalobe ako ani počas celého prebiehajúceho konania riadne neurčili o aký druh bezdôvodného obohatenia sa jedná, teda nešpecifikovali, ktorá zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia nastala, pričom uvádzajú iba vlastný právny názor, aké pravdepodobne bezdôvodné obohatenie samotní žalobcovia požadujú, teda, že sa ich majetok nenavýšil, pričom nedošlo k zníženiu majetku u žalovaných titulom neplatenia nájomného. Súd žalobu zamietol nielen pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcov, ale aj z dôvodu inštitútu dobrých mravov. Mal za to, že žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a to napriek skutočnosti, že, súdna prax uznala za plnenie bez právneho dôvodu prípad užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu, napr. bez nájomnej zmluvy a majetkový prospech v takomto prípade, by mal vzniknúť tomu subjektu, ktorý realizuje užívanie bez úhrady, alebo ak sa jeho majetkové pomery neupravili o prostriedky, ktoré by za normálneho stavu veci bolo nutné za toto užívanie vynaložiť. Inštitút dobrých mravov súd v danej veci aplikoval z viacerých dôvodov. Z prvého hľadiska, konštatoval, že obe sporové strany majú vzájomné právo užívania pozemkov (ktoré vlastnia) a túto skutočnosť obe sporové strany nerozporovali, rovnako ju potvrdili aj na samotných prebiehajúcich pojednávaniach. Teda obe sporové strany vzájomne čiastočne užívajú pozemky (majú na nich právo vstupu), ktoré sú v ich vzájomných vlastníctvach. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalovaní drevárku užívali v dobrej viere, keď si boli vedomí svojho práva vstupu na pozemok, ktoré im za strany žalobcom dlhé roky ani upierané nebolo. V druhom rade taktiež poukázal na skutočnosť, ktorá vyplynula z tvrdenia žalovaných a to tak na základe listinných dôkazov, ako aj ich výpovedi na pojednávaniach, že k darovaniu samotnej drevárky zo strany žalovaných pre žalobcov došlo z toho dôvodu (úmysel

žalovaných ako darcov), že žalovaní očakávali mimosúdne vyriešenie predmetného sporu, teda ak darujú drevárku, ktorá reálne bola v ich vlastníctve, ktorá skutočnosť síce bola rozporovaná sporovými stranami, ktorú však súd nepovažoval za spornú (vlastníctvo tejto drevárky mal súd za preukázané, z dôvodu že bola príslušenstvom bytu ktorý vlastnia samotní žalovaní a teda darovaním tejto drevárky zároveň prechádzalo aj k zmene vlastníckych vzťahov k predmetnej stavbe), tak túto drevárku darovali z toho dôvodu, že očakávali späťvzatie žaloby a teda vzájomné sa vyrovnanie v rámci predmetu sporu. Žalovaní teda zvolili ústretový postup na urovnanie vzájomných vzťahov, pričom za drevárku od žalobcov nepožadovali žiadnu finančnú náhradu a urovnanie vzájomných vzťahov sa reálne pokúsili dosiahnuť prostredníctvom darovacej zmluvy. K darovaniu predmetnej drevárky následne aj došlo, pričom možno konštatovať, že žalobcovia aj naďalej požadovali bezdôvodne obohatenie od žalovaných. V treťom rade, súd považoval za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že po darovaní predmetnej drevárky do vlastníctva žalobcov došlo pri jej búraní k pravdepodobnému vzniku škody na garáži, ktorá bola vo vlastníctve žalovaných a pri ktorej bola aj samotná drevárka postavená. Teda následne po obdarovaní žalobcov zo strany žalovaných došlo pravdepodobne k vzniku, či už väčšej, alebo menšej škody počas búrania predmetnej drevárky. Na dobré mravy v neposlednom rade treba poukázať aj vzhľadom na užívateľské vzťahy medzi žalobcami a žalovanými a to vzhľadom na skutočnosť, že takéto užívateľské vzťahy medzi sporovými stranami boli rešpektované dlhé roky. Teda obe strany mali právo vzájomného užívania pozemkov, pričom žiadna zo strán nikdy požadovala od protistrany nájomné. Rovnako tomu tak bolo aj zo strany žalobcov voči žalovaným, keď za dlhé časové obdobie nebolo z ich strany požadované nájomné, ani nekonštatovali vznik bezdôvodného obohatenia. Až následne na základe skutočnosti, ktoré súdu žalobcovia dostatočne neobjasnili, resp. na základe toho, že sa stali vlastníkmi predmetného pozemku na ktorom drevárka postavená bola a následne došlo k narušeniu medziľudských vzťahov, majú za to, že im patrí právo požadovať nájomné za plochu, v tomto čase už zbúranej drevárky. Záverom, v rámci dobrých mravov, súd zároveň poukázal na podstatné súvislosti týkajúce sa práva osobného užívania pozemkov a to v zmysle § 872 ods. 1 Obč. zák., že dňom účinnosti Zák. č. 509/1991 Zb. od 1.1.1992 sa právo osobného užívania pozemku menilo na vlastníctvo fyzickej osoby a vzhľadom na toto ust. malo dôjsť zo zákona k premene osobného užívania z podobnej parcely č. 1217/33 vo výške 875 m2 do vlastníctva tam označených osôb, teda aj do právnych predchodcov žalovaných. Uvedená skutočnosť však nenastala, pričom túto súd síce nezohľadňuje pri posudzovaní existencie a vzniku bezdôvodného obohatenia, avšak ju považuje za takú, ktorá odôvodňuje postup samotných žalobcov pri požadovaní bezdôvodného obohatenia za taký postup, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. O trovách konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobcom, ktorí vo veci úspech nemali a to v celkovej sume 600,17 eur, pričom tieto pozostávajú z trov právneho zast. vo výške 600,17 eur, za úkony právnych služieb: prevzatie a príprava zast., vrátane prvej porady s klientom 3.1.2012 á 61,41 eur, vyjadrenie k skutkovému stavu a právne zhodnotenie veci 20.11.2012 á 61,41 eur, zast. na pojednávaní 22.12.2012, 4.4.2013,7.9.2015 a 2.11.2015, 4 x á 61,41 eur, spolu 368,46 eur, pričom v konaní boli zastúpení dvaja účastníci a to žalovaní v 1. a 2. rade tak, že základná odmena pri spoločných úkonoch sa pri ďalšej osobe znižuje o 50% v zmysle § 13 ods. 2 Vyhl. čo predstavuje 184,23 eur, spolu tarifná odmena 552,69 eur. Režijný paušál 47,48 eur , 3 x á 7,63 eur + 1 x á 7,81 eur + 2 x á 8,39 eur. Trovy právneho zast. celkom 600,17 eur.

3. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia.

4. V odvolaní, o.i., poukázali na to, že súd opomenul skonštatovať a zdôrazniť, že na nehnuteľnosti, na pozemku ktorom boli postavené drevárky vo vlastníctve žalovaných na uvedenom liste vlastníctva, na ktorom sú zapísané, neviazne žiadna ťarcha, obmedzenie, resp. vecné bremeno v prospech žalovaných alebo iných osôb, že táto skutočnosť je pre súčasných podielových vlastníkov - žalobcov ako nástupcov pôvodných vlastníkov, ktorí prvotné nehnuteľnosti dostali do osobného užívania, rozhodujúcou pre nerušené uplatňovanie si svojho zákonom chráneného vlastníckeho práva. Dodali, že deformácie vo vlastníckych vzťahoch založené anomáliami predošlého spoločenského zriadenia prenesené a obmedzujúce súčasné právne vzťahy, navyše bez právne predložených skutočností, opierajúc sa len o „dobré mravy“ nemôže súd vo svojich rozhodnutia akceptovať, čo sa však v prípade napadnutého rozhodnutia udialo a súd pochybil, ak rozhodol v ich neprospech. Poukázali na akceptáciu práv iných osôb voľne vstupovať na cudzí pozemok a bez obmedzenia slobodne užívať na nej umiestnenú vec (drevárku), navyše bez akéhokoľvek právneho titulu, že legalizuje porušenie základov, na ktorom je postavené súkromné vlastníctvo. Ďalej v odvolaní opakovali skutočnosti uvádzané pred súdom prvej inštancie ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva od ich právnych predchodcov k nehnuteľnosti,

na ktorej je predmetní drevárka. Uviedli, že neobstojí tvrdenie žalovaných, o ktoré sa opiera aj súd, že vzhľadom na znemožnené právo užívať drevárku im zákonnou úpravou podľa zákona č. 509/1991 Zb. malo vzniknúť aj právo osobného užívania pozemku pod drevárkou, že takéto právo im nemohlo vzniknúť, keďže celá parcela XXXX/XX, na ktorej boli postavené drevárky, už bola v osobnom užívaní žalobcov. Poukázali na to, že neochota žalovaných odstrániť drevárku bránila v realizácii stavebného zámeru a uplatniť svoje vlastnícke právo na ich strane a že táto skutočnosť bola príčinou podania žaloby proti žalovaným o vydanie bezdôvodného obohatenia. Ohľadom darovacej zmluvy k drevárke z 23.5.2011 poukázali, o.i., na to, že túto získanú drevárku na vlastné náklady odstránili, že otázka darovacej zmluvy je v danom prípade irelevantná a má slúžiť len na dokreslenie rozsahu narušenia medziľudských vzťahov a vysvetliť ochotu, resp. neochotu na mimosúdne urovnanie medzi účastníkmi, tiež však na uplatnenie inštitútu dobrých mravov. K záveru súdu, keď skonštatoval, že dňom účinnosti zák. č. 509/1991 Zb. od 1.1.1992 sa právo osobného užívania pozemku menilo na vlastníctvo a že si neobjektívne osvojil názor žalovaných, ohľadom toto ust., že rozhodnutím bývalého ONV, finančný odbor zo zákona malo dôjsť k premene osobného užívania parcely č. XXXX/XX o výmere 875 m2 do vlastníctva právnych predchodcov žalovaných, že žalovaným preto nie je známe, z akého dôvodu ich právni predchodcovia, resp. ani oni sami nie sú vlastníkmi, že na strane žalovaných je pochybnosť nad postupom orgánu štátu a údajne boli dotknuté ich práva, uviedli, že mali a majú zákonnú možnosť domáhať sa náhrady, čo však dodnes neurobili. Poukázali na to, že neobstojí konštatovanie súdu, že právo vstupovať na cudzí pozemok je uplatnené bez výhrad obojstranne. Tvrdili, že právo vstupu na ich pozemok zaniklo so zmenou inštitútu osobného užívania na vlastníctvo počnúc od 1.1.1992 , dňom účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. Ďalej poukázali na to, že súd nesprávne vyhodnotil neunesenie dôkazného bremena, že nepredložili súdu žiadne práve relevantné dôkazy preukazujúce výšku nájomného za m2 v danej oblasti a v čase, že neakceptoval žalobu v časti bežnej ceny za prenájom, že doloženie dôkazov nikdy nepožadoval ani súd a nespochybňovali ho ani žalovaní. Ďalej poukázali na to, že žalobu zobrali v časti späť a žiadali konanie proti žalovaným v 1., 2., 5. a 6. rade v pôvodnej žalobe zastaviť, čím sa zmenila aj vymáhaná istina a to zredukovaním počtu žalovaných a znížením výmery bezdôvodne užívaného pozemku zo sumy 1.141,87 eur na 457,53 eur, ktorú súd v celom rozsahu opomenul zapracovať do konania. Zastávali názor, že súd neobjektívne a neúplne vyhodnotil dokazované skutočnosti, pochybil vo vedení dokazovania a vo veci zamietnutím žaloby nesprávne rozhodol. Navrhli rozsudok zrušiť a rozhodnúť v zmysle ich žaloby.

5. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že súd podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby, že svoje rozhodnutie osobitne a presvedčivo odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožňujú. Ďalej opakovali skutočnosti uvádzané už pred súdom prvej inštancie. Zdôraznili, že predmetom tohto konania je uplatnenie nároku žalobcov na bezdôvodné obohatenie pred 12.9.2008, a že je právne irelevantné odvolávať sa na pomery, ktoré existovali v roku 2010. Ďalej poukázali na tú okolnosť, že počas súdneho konania sa pokúšali so žalobcami zmieriť s tým, že sa aj dohodli, že predmetnú dreváreň prevedú zmluvou na žalobcov s podmienkou, že žalobcovia ukončia toto súdne konanie, že oni svoj sľub splnili, avšak žalobcovia i napriek tomu zotrvali na svojej žalobe a po darovaní drevárne túto zbúrali s takou bezohľadnosťou, že vybúrali aj múr na stavbe garáže nachádzajúcej sa v susedstve drevárne, ktorá patrila vlastníckym právom žalovaným. Zdôraznili, že výsledky vykonaného dokazovania odôvodňujú záver, že žalovaní boli legitímnymi vlastníkmi stavby (drevárne), nachádzajúcej sa na časti žalovanej parcely, že právne vzťahy, pokiaľ ide o užívanie spoločných pozemkov vlastníkov bytov, boli upravované pôvodnými listinnými dôkazmi z konca 60. rokov min. storočia, ktoré žalovaní do konania predložili. Tieto vzájomné práva ohľadom užívania spoluvlastníctva vlastníkov bytov k pozemkovým nehnuteľnostiam (jednak užívané ako dvor, priestor pod stavbami - drevárňami) boli od uvedeného obdobia medzi pôvodnými vlastníkmi a tiež ich právnymi nástupcami rešpektované a bez problémov vzájomne užívané. Až pred podaním žaloby (v dôsledku narušenia občianskych vzťahov) došlo medzi spoluvlastníkmi k nezhodám, výsledkom ktorých bola predmetná žaloba žalobcov voči žalovaným. Poukázali na to, že vzhľadom na tento skutkový stav súd vo svojom rozsudku podrobne zdôvodnil právny inštitút bezdôvodného obohatenia aj s poukazom na inštitúciu dobrých mravov, čo bolo jedným z dôvodov zamietnutia žaloby žalobcov. Ďalším dôvodom zamietnutia žaloby bolo aj neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcov, s čím sa súd podrobne a dôsledne vysporiadal. Uviedli, že neobstojí ani námietka žalobcov, že predmetom konania mala byť suma 457,33 eur vzhľadom na to, že svoj návrh upravili podaním z 29.12.2010, keď žalobu proti žalovaným v 1., 2., 5. a 6. rade zobrali späť. Je síce pravdou, že žalobcovia zobrali svoju žalobu voči žalovaným v 1., 2., 5. a 6. rade späť a konanie v časti týkajúcej sumy 2.283,74 eur bolo zastavené. Nárok žalobcov o zaplatenie sumy 1.141,87 eur voči žalovaným v 3. a 4. rade bol vylúčený na samostatné

konanie, ako je to zrejmé z uznesenia okresného súdu zo dňa 13.1.2009 č.k. 21C/132/2008-25. Takže správne predmetom konania vo vzťahu k žalovaným bola suma 1.141,87 eur. Navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúce z trov právneho zast. vo výške 100,70 eur (tarifná odmena za podané vyjadrenie k odvolaniu 61,41 eur + 50% za zast. ďalšieho účastníka, spolu 92,12 eur + režijný paušál 8,58 eur).

6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobcovia opakujú skutočnosti uvedené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd riadne a presvedčivo vysporiadal.

7. Aj keď žalobcovia výslovne neuvádzajú konkrétny odvolací dôvod, skutočnosti uvedené v odvolaní podľa ich obsahu možno podradiť pod odvolacie dôvody pôvodne uvedené v § 205 ods. 2 písm. d), od 1.7.2016 uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a uvedené v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., od 1.7.2016 uvedené v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

9. K výhrade žalobcov o čiastočnom späťvzatí žaloby voči pôvodným žalovaným a úprave žalovanej istiny voči žalovaným v 1. a 2. rade, je potrebné uviesť, že žalobcovia podaním z 5.12.2008, došlým súdu 11.12.2008, vzali žalobu voči žalovaným, v t.č. označeným ako žalovaní v 1., 2., 5. a 6. rade späť s tým, že žalovaných v 3. a 4. rade označili ako žalovaných v 1. a 2. rade a zároveň žiadali, aby súd pripustil zmenu žaloby, aby žalovaní v 1. a 2. rade boli povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne 34.400,00 Sk (1.141,87 eur). Súd uznesením 21C/132/2008-25 z 13.1.2009 konanie v časti 2.283,74 eur a voči žalovaným v 1., 2., 5. a 6. rade zastavil a nárok žalobcov na zaplatenie 1.141,87 eur a voči žalovaným v 3. a 4. rade (v čase rozhodovania súdu) vylúčil na samostatné konanie.

10. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., od 1.7.2016 podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého spor posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p..

11. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p..

12. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie , pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú strany na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu sporu práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

13. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

14. Odvolací súd zdôrazňuje a odkazuje hlavne na závery súdu prvej inštancie uvedené v prvom rade, keď poukázal na podstatné súvislosti, ktoré sa týkali práva osobného užívania pozemkov a to podľa § 872 ods. 1 Obč. zák., že dňom účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. od 1.1.1992 sa právo osobného užívania pozemkov zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby, že právo osobného užívania pozemku sa zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby.

15. Je potrebné vziať do úvahy tú skutočnosť, že k pôvodnej parcele č. XXXX/XX o výmere 875 m2 - dvor zastavaný drevárkami, tak ako uviedol súd prvej inštancie, mali žalovaní právo osobného užívania a to k parcele č. XXXX/XX - zastavané plochy vo výmere 232 m2 v podiele 1/4, ktorá vznikla vytvorením a rozdelením parcely č. XXXX/XX o výmere 875 m2 a, že drevárky podľa delebnej listiny sa mali používať na uskladnenie tuhého paliva a vecí nevytvárajúcich zápach a znečisťovanie natrvalo, t.j. do doby, kým uvedené drevárky budú prevádzky schopné alebo do doby, kým sa vlastníci nerozhodnú svoje drevárky zbúrať alebo premiestniť na parcely, ku ktorým majú zriadené právo osobného užívania. Právo osobného užívania k týmto drevárkam vyplýval aj zo skutočnosti, že drevárky boli príslušenstvom bytu, ktorý právni predchodcovia žalovaných užívali a to bez toho, aby bola za užívanie týchto drevárok dohodnutá akákoľvek odplata, lebo slúžili ako príslušenstvo k bytu za účelom uskladnenia tuhého paliva a iných vecí.

16. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

17. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

18. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

19. Žalobcovia nemali v odvolacom konaní úspech a žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, preto im bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

20. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).