Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/127/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súdu v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej, v spore žalobkyne TJ Športvýroba Košice, s.r.o., Košice, Rastislavova 104, IČO: XX XXX XXX, zast. JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Šoltésovej 5, proti žalovanému Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: XX XXX XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Ján Tokár, spol. s.r.o. Košice, Werferova 1, o náhradu škody 123.879,29 eur istiny s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 13C/104/2014-248 z 22.12.2015 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalobný návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením , po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení , o.i., uviedol, že žalobou , doručeným mu 30.5.2014 žalobkyňa žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej 123.879,29 eura spolu s úrokmi z omeškania 5,25 % ročne, odo dňa podania žaloby , až do zaplatenia na tom skutkovom a právnom základe, že nároku sa domáha z titulu náhrady škody (ušlého zisku), ktorý jej vznikol v nadväznosti na podanú žalobu žalovaným, na základe ktorej Stavebný úrad v Košiciach, pracovisko Staré Mesto, prerušil územné konanie vo veci nadstavby Sociálnej budovy na W. S. P. W., U.. Č.. XXXX, nachádzajúcej sa na parc. Č.. XXXX/ XX P. W.. Ú.. U. T., ktorá bola v jej výlučnom vlastníctve. Na Stavebnom úrade Mesta Košice podala 1.6.2007 návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby, názov stavby: Nadstavba Sociálnej budovy, tenisový areál Košice, v areáli „.Č., W. S., na pozemku parc. č. XXXX/XX P. W.. Ú.. U. T. , ako účastníka konania označila žalovaného, ktorý je vedený v katastri ako vlastník pozemku parc. Č.. XXXX/XX a susediacich pozemkov. Na 2.8.2007 nariadil stavebný úrad ústne pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním, na ktorom poverený zamestnanec stavebného úradu oznámil, že žalovaný podal námietky a pripomienky k územnému konaniu vo veci predmetnej nadstavby, súčasťou ktorých bolo aj potvrdenie Okresného súdu Košice II, že 28.5.2007 bol prijatý návrh na začatie konania v právnej veci žalobcu Mesto Košice proti žalovanej: TJ ŠPORTVÝROBA KOŠICE, s.r.o., o určenie vlastníckeho práva k predmetnej budove. Ústne pojednávanie bolo ukončené s tým, že konanie bude prerušené a bude sa v ňom pokračovať , až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva. Stavebný úrad 8.8.2007 vydal rozhodnutie, ktorým prerušil konanie vo veci vydania rozhodnutia o umiestnení stavby , do doby právoplatného rozhodnutia súdu vo veci žaloby o určenie vlastníckeho práva. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný už pred ústnym pojednávaním , veľmi dobre vedel, že existencia súdneho sporu je jediným dôvodom, na základe ktorého stavebný úrad (sám žalovaný) môže prerušiť

územné konanie, že už v čase podania žaloby vedel, že sám , ako stavebný úrad preruší územné konanie , až do doby právoplatného rozhodnutia vo veci samotnej žaloby, vedome hrubo zasiahol do jej vlastníckych práv, pretože vedel, že podaním žaloby jej znemožní pokračovať už v začatej investičnej akcii, čo malo na ňu negatívny dopad, v dôsledku trvania súdneho sporu po dobu piatich rokov. Dala do pozornosti faktické správanie sa žalovaného, ktorý ešte v r. 2006 rešpektoval jej vlastnícke právo k predmetnej sociálnej bude, o čom svedčí jeho list zo 7.6.2006, v ktorom deklaroval záujem o odkúpenie sociálnej budovy, ktorá bola predmetom súdneho sporu a od nej. Jej stanovisko k odpredaju sociálnej budovy bolo negatívne. Mala za zrejmé, že zo strany žalovaného sa jednalo o účelovú žalobu, ktorá zastavila realizáciu jej investícií do sociálnej budovy, t.j. , do svojho majetku. Dňa 31.5.2012 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Košice I 24C/118/2007, ktorým súd žalobu proti nej v celom rozsahu zamietol. Žalovaný jej svojim konaním, s ohľadom na uvedené skutočnosti, spôsobil ujmu, spočívajúcu v tom, že u nej nedošlo v dôsledku jeho konania k realizácii investície do vlastného majetku výstavbou penziónu, čím jej zabránil v rozmnožení jej majetkových hodnôt a zároveň prišla o pravidelný očakávaný výnos, hoci sa to s ohľadom na plánovanú investíciu, vrátane jej finančného zabezpečenia a dopytu po týchto službách, dalo očakávať. Žalobou sa domáha v zmysle § 442 ods. 1 Obč. zák. náhrady škody (ušlého zisku) za obdobie od 1.6.2008 do 31.1.2010 vo výške 123.879,29 eura (3.731.987,50 Sk). Súd , vychádzajúc z § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 § 420 ods. 1 a 2, § 424 a § 442 ods. 1 Obč. zák. (ich znenie citoval) , urobil záver, že žalobkyňa ,v danom prípade , si jednoznačne žalobou skutkovo uplatnila nárok na náhradu škody a to ušlého zisku, ktorá škoda jej vznikla, resp. „predpokladaný zisk jej ušiel“ v dôsledku konania žalovaného, ktorý podal 28.5.2007 na súde žalobu o určenie vlastníckeho práva, podanie ktorej spôsobilo, že stavebný úrad rozhodol o jej návrhu na umiestnenie stavby tak, že toto konanie prerušil. Tým u žalobkyne nedošlo v dôsledku konania žalovaného k realizácii investície do vlastného majetku výstavbou penziónu a žalobkyňa prišla o pravidelný očakávaný výnos. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania a práva žalobkyne na náhradu škody - ušlého zisku, sa prvotne zaoberal otázkou premlčania, či bola vznesená dôvodne a , či žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu ušlého zisku je , alebo nie je premlčaný. Poukázal na to, že v danom prípade , sa žalobkyňa dozvedela o škode - ušlom zisku, t.j. , nadobudla vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch , o tom, že predpokladaný projektovaný hospodársky výsledok za obdobie od 1.6.2008 do 31.1.2010 nezískala a to v celom rozsahu, už momentom uplynutia takto vymedzeného obdobia, keďže projektovaný výkaz ziskov a strát bol vyhotovený ešte/už v mesiaci 12/2006 (resp. sa postupne uplynutím doby od 1.6.2008 do 31.12.2008 a doby od 1.12009 do 31.12,2009, že nedosiahla predpokladaný hospodársky výsledok za daný rok), t.j. , o škode sa dozvedela už 1.2. 2010, najneskôr 31.12.2010, teda ku dňu, ku ktorému sa vyhotovovala povinná ročná účtovná závierka, v krajnom prípade sa dozvedela o tom že jej projektovaný zisk ušiel , až vyhotovením ročnej účtovnej závierky za r. 2010, ktorú musela vyhotoviť do 31.3.2011 (podľa daňových predpisov). Poukázal na to, že v danom prípade, vychádzajúc z tvrdení žalobkyne uvedených v žalobe : „žalovaný vedel, že podaním žaloby jej znemožní pokračovať v už začatej investičnej akcii“, ako aj z opakovane viackrát uvedeného jej presvedčenia o účelovosti žaloby, ktorú podal žalovaný 28.5.2007 ako žalobca, žalobkyňa už doručením takého žalobného návrhu nadobudla vedomosť o tom, kto za škodu - ušlý zisk zodpovedá. Vyplynulo mu to i z jej písomného vyjadrenia k tejto žalobe a uviedol, že žalobkyňa najneskôr získala vedomosť o tom, že za vzniknutú škodu - spočívajúcu v nedosiahnutí projektovaného zisku, zodpovedá žalovaný, momentom uplynutia časového obdobia, za ktoré si ušlý zisk uplatnila, resp. vyhotovením účtovnej závierky za r. 2010, že dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula najneskôr 31.3.2013 (od 31.3.2011 do 31.3.2013). Zdôraznil, že ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (v danom prípade najneskôr 31.3.2011), do uplatnenia práva na náhradu škody (v danom prípade bolo právo uplatnené 30.5.2014) uplynie čas uvedený v § 106 ods. 1 Obč. zák. (dva roky) a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne, že neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Obč. zák. (rozsudok NS SR 2Cz/129/74 z 29.1.1995, Zborník IV., str. 635-636). Konštatoval, že aby právo na náhradu škody bolo uplatnené včas, musí byť uplatnené tak v rámci plynutia subjektívnej, ako aj objektívnej lehoty, že v danom prípade, keďže subjektívna dvojročná premlčacia lehota uplynula najneskôr 31.3.2013 a žalobkyňa podala žalobu na súde 30.5.2014, uplatnila ho po uplynutí subjektívnej premlčacej doby a žalovaným vznesenú námietku premlčania mal za dôvodnú. Dodal, že to platí aj pre prípad, ak by žalobkyňou uplatnenú škodu posudzoval ako úmyselne spôsobenú a objektívna premlčacia doba by bola desaťročná (objektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa podania žaloby žalovaným na súde a od 28.5.2007, uplynula 28.5.2010), že v každom prípade, žaloba bola podaná po uplynutí subjektívnej premlčacej doby.

3. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že sa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá, t.j. , o žalovanom ako o zodpovednom subjekte , až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice I 24C/118/2007-823 z 31.5.2010, právoplatným v jeho zamietavej časti 31.5.2012 (v spojení s rozsudkom krajského súdu), pretože takéto tvrdenie mal v logickom rozpore s opakujúcim sa tvrdením žalobkyne, a to už od začatia konania 24C/118/2007 na Okresnom súde Košice I, že konanie žalovaného - podanie žaloby bolo účelové s cieľom zabrániť jej v investícii do vlastného majetku. Poukázal na to, že ak žalobkyňa mala od samého začatia súdneho konania , na základe žalovaným podanej žaloby, jeho konanie za účelové a úmyselné, vedela najneskôr , už momentom zistenia výšky ušlého projektovaného zisku, že tento jej ušiel v dôsledku konania žalovaného a že žalovaný je za túto jej vzniknutú škodu zodpovedný. Zdôraznil, že odporuje preto pravidlám logiky tvrdenie žalobkyne, že až právoplatnosť predmetného rozsudku založila jej vedomosť o zodpovednosti žalovaného za ušlý zisk, pretože ak mala až týmto momentom (dňom právoplatnosti rozsudku) získať vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, nemožno mať potom za dôvodné jej tvrdenie, že žalovaný konal pri podaní žaloby úmyselne s cieľom ju poškodiť, a chýbala by /nebola by naplnená skutková podstata zodpovednosti podľa § 424 Obč. zák. (zodpovednosť za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom), hoci meritórne doposiaľ žalobu nevyhodnocoval. Poukázal na to, že zároveň by nebolo možné uvažovať o desaťročnej objektívnej premlčacej dobe pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody a pri prípadnom inom posúdení začatia a plynutia subjektívnej premlčacej doby (ktorá podľa názoru súdu uplynula najneskôr 31.3.2013) a vychádzajúc zo začatia plynutia objektívnej doby od podania žaloby žalovaným 28.7.2007, trojročná objektívna doba by uplynula 28.7.2010, t.j. , pred podaním žaloby žalobkyňou. Na základe uvedeného, prihliadnuc na žalovaným vznesenú námietku premlčania práva žalobkyne na náhradu ušlého zisku, keďže žalobkyňa neuplatnila svoje právo v dobe podľa § 106 ods. 1 Obč. zák., mal jej nárok za premlčaný a z dôvodu premlčania, bez skúmania merita veci samej, žalobu zamietol. Žalovaným vznesenú námietku premlčania nemal za námietku vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, ako namietla žalobkyňa, ktorá mala rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi za citeľný vo všetkých aspektoch a v okolnostiach prejednávaného prípadu, (dôvodiac tým, že žalovaný podal žalobu 28.5.2007 , so zrejmým úmyslom zabrániť jej v investičnom zámere, že žalovaný vystupoval súčasne ako žalobca, účastník územného konania a aj ako príslušný stavebný úrad a bol si vedomý od počiatku porušovania jej práv), pretože aj keď citovala z konkrétnych súdnych rozhodnutí, nemal ich za aplikovateľné na daný prípad. O trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej .

4. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa.

5. V odvolaní poukázala na to, že musela vyčkať na právoplatný verdikt súdu vo veci 24C/118/2007, pretože základom pre nárok na náhradu škody za zmarenú investíciu , bolo preukázanie vlastníckeho práva k sociálnej budove, do ktorej sa malo investovať a ohľadne ktorej sa žalovaný snažil súčasne určiť vlastnícke právo vo svoj prospech a podľa jej názoru , nebolo možné obnoviť súdny spor o náhradu škody len tým, že má dva právoplatné rozsudky ohľadne danej nehnuteľnosti, ktoré predchádzajú začatiu konania vo veci 24C 118/2007 . Nesúhlasila s názorom súdu, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a vo svojich vyjadreniach poukázala na súvisiacu judikatúru ako aj detailne opísala aj fakticky správanie sa žalovaného . Zastávala názor, že jeho konanie , za celé obdobie vo vzťahu k sociálnej budove , bolo vysoko neštandartné, až dehonestujúce územnú samosprávu a z dôvodov na ktoré poukázala, nemal súd akceptovať vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného a mal prikročiť k dokazovaniu , čo do základu žaloby. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že podstatou sporu vo veci vedenej pred Okresným súdom Košice I pod sp.zn. 24C/118/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vedenej pod sp.zn. 4C/271/2010 z 24.5.2012 , bolo konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ku ktorej bola v danom čase ako vlastník na liste vlastníctva zapísaná žalobkyňa, pričom rozsudok vydaný v uvedenom konaní toto vlastnícke právo aj potvrdil. Citujúc znenie § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., poukázal na to, že konanie vedené na Okresnom súde Košice I 24C/118/2007 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde Košice pod 4Co/271/2010 nemohlo mať žiaden vplyv na plynutie premlčacej doby v posudzovanej veci, nakoľko výsledné rozhodnutie vo veci ,bolo v danom prípade iba deklaratórne, a v žiadnom prípade nekonštituovalo (nevytváralo) nový právny stav, odlišný od predošlého, že všetky rozhodné skutočnosti pre posúdenie toho, či došlo ku eventuálnej škode ,už

reálne existovali a uvedené deklaratórne rozhodnutie len autoritatívne potvrdilo existujúce práva a povinnosti. Vo vzťahu k plynutiu subjektívnej premlčacej doby uviedol, že sa plne stotožňujeme s právnym posúdením danej veci súdom a odôvodnením v napadnutom rozsudku .K rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi uviedol, že u žalobkyne absentujú jasne formulované skutkové okolnosti, z ktorých by vyplýval rozpor vznesenej námietky s dobrými mravmi, že toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal a opäť súdu nepredkladá žiadne relevantné skutočnosti a dôkazy, svedčiace k jej tvrdeniu, že nesie dôkazne bremeno v tejto veci . Mal za to, že všeobecné opisy produkované žalobkyňou, napr. „faktické správanie sa žalovaného , či jeho konanie za celé sledované obdobie , vo vzťahu k sociálnej budove“ , takými rozhodne nie sú. Citujúc znenie § 420 ods. 1 a § 424 Obč. zák., poukázal na to, že ako vyplýva z dokazovania, žalobkyňa v priebehu konania pred súdom nevedela označiť skutočnosť, ktorá mala byť samotným porušením práva, či dokonca konaním proti dobrým mravom, že podanie žaloby z jeho strany vo veci vedenej pod sp.zn. 24C/118/2007, nemôže byť konaním v rozpore s dobrými mravmi, a tobôž nie porušením právnej povinnosti, že ako vyplýva zo zápisníc z pojednávaní , samotná žalobkyňa v priebehu konania opakovane uvádzala, že nebolo možné predpokladať , ako skončí konanie vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 24C/118/2007. V tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade práva na náhradu škody podľa § 424 Obč. zák. sa vyžaduje úmyselné zavinenie , pričom dôkazné bremeno na tvrdení o tom ťaží žalobkyňu a tá nepredložila súdu žiadny relevantný dôkaz.

7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie, alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s rozsudkom v celom rozsahu stotožňuje, lebo dôvody napadnutého rozsudku sú správne a presvedčivé, na ktoré odvolací súd poukazuje v celom rozsahu.

8. Žalobkyňa uplatnila v odvolacom konaní odvolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci.

9. Uvedený odvolací dôvod nie je daný.

10. Žalobkyňa tvrdila, že súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ pri aplikácii § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2, ako aj § 420 ods. 1 a 2, § 424 a § 442 ods. 1 Obč. zák., urobil právny záver, že jej nárok na ušlý zisk je premlčaný , že žalovaným vznesenú námietku premlčania , nemal za námietku vznesenú v rozpore s dobrými mravmi.

11. Bolo potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že nárok žalobkyne na ušlý zisk je premlčaný ,lebo subjektívna 2-ročná premlčacia lehota uplynula najneskôr 31.3.2013 a žalobkyňa podala žalobu na súde 30.5.2014, t.j. , po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, že žalobkyňa sa dozvedela o škode

- ušlom zisku, t.j. kedy nadobudla vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a o tom, kto za škodu zodpovedá, už momentom, so zreteľom na vymedzené obdobie od 1.6.2008 do 31.1.2010 , už 1.2.2010 , najneskôr 31.12.2010, teda ku dňu, ku ktorému sa vyhotovovala povinná ročná účtovaná uzávierka a najneskôr o tom, že jej projektovaný zisk ušiel , už vyhotovením ročnej účtovnej uzávierky za r. 2010, ktorú musela vyhotoviť do 31.3.2011 (podľa daňových predpisov) . Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so záverom, že o tom, kto za škodu zodpovedá , sa žalobkyňa dozvedela okamihom, keď získala vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré môžu viesť k záveru o zodpovednosti konkrétneho subjektu, vychádzajúc z jej tvrdení uvedených v žalobe ( žalovaný vedel, že podaním žaloby znemožňuje pokračovať už v začatej investičnej akcii , ako aj zopakovane viackrát uvedeného presvedčenia žalobkyne a účelovosti žaloby, ktorú podal žalovaný 28.5.2007 ako žalobca). Žalobkyňa , už doručením žaloby nadobudla vedomosť o tom, kto za škodu - ušlý zisk zodpovedá. Výhrady žalobkyne , že subjektívna premlčacia doba mohla začať plynúť , až právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Košice I 24C/118/2007 z 31.5.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 4Co 271/2010 z 24.5.2012, právoplatného 31.5.2012 , sú bez právneho významu.

12. Odvolací súd poukazuje na závery súdu a zároveň sa stotožnuje s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu, že rozhodnutie o určenie vlastníckeho práva , nemalo žiaden vplyv na plynutie premlčacej doby , lebo malo iba deklaratórne účinky a nekonštituovalo - nevytváralo medzi stranami sporu nový právny stav , odlišný od predošlého. Žalobkyňa , pokiaľ tvrdí, že žalovaný hrubo zasiahol do jej vlastníckych práv tým, že podal žalobu a znemožnil jej pokračovať už v začatej investičnej akcii , sa

dozvedela , už podaním takejto žaloby voči nej , nie až rozhodnutím vo veci samej, kedy sa dozvedela, kto za prípadnú škodu - ušlý zisk , ktorý je vznikne, resp. vznikol zodpovedá.

13. Aj súdna prax sa zjednotila na tom, že vedomosť poškodeného o osobe škodcu, ako okolnosť významná pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. je spojená s okamihom, keď poškodený dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 4586/2009).

14. Žalobkyňa si mohla urobiť úsudok, kto za škodu zodpovedá, t.j., že ide o žalovaného , už okamihom doručenia žaloby , na základe ktorej bolo prerušené aj územné konanie vo veci nádstavby sociálnej budovy na W. S. P. W. U.. Č.. XXXX nachádzajúcej sa na parcele č. 6993/52 v kat. území Severné mesto, ktorá bola v jej výlučnom vlastníctve.

15. Súdna prax sa zjednotila aj na tom, že o škode sa poškodený dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odôvodniť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak, aby bolo možné prípadne tiež určiť aspoň približne výšku škody v peniazoch).

16. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu, že uplatnenie námietky premlčania v prejednávanej veci ,nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Obč. zák.

17. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom iba v tých výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie , zánik nároku na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby ,bol neprimerane tvrdým postihom , v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1839/2000 z 22.8.2012 uverejnené pod číslom 59 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 2004 ).

18. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa si mohla svoj nárok voči žalovanému uplatniť už okamihom, keď dozvedela, kto za ušlý zisk zodpovedá a o jeho výške, pričom márne uplynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby zavinila a nemusela vyčkávať na rozhodnutie súdu vo veci 24C/118/2007, ktoré malo iba deklaratórny charakter . V prípade žalobkyne , nejde o výnimočný prípad, kedy by bola námietka premlčania výrazom zneužitia tohto práva na jej úkor, ktoré márne uplynutie premlčacej doby by nebola zavinila a voči ktorej by, za takejto situácie, zánik nároku na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby , bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ňou uplatňovaného práva s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila. So zreteľom na žalovaným uplatnenú námietku premlčania ,bolo povinnosťou súdu na ňu prihliadnuť a v súlade s ňou aj rozhodnúť.

19. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p.

21. Žalobkyňa nemala ani v odvolacom konaní úspech a žalovaný mal v odvolacom konaní úspech, preto mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu , o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.

22. Výsledok hlasovania -pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).