Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/227/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcov: 1. Ing. A. W., nar. XX.X.XXXX, bytom C., M. XX, 2. Ing. Q. W., nar. XX.X.XXXX, bytom C., M. XX, obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Ružena Bubenčíková, so sídlom Trnava, Kollárova 8, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, IČO: 00 009 199, so sídlom Trnava, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária Korytár, s.r.o., IČO: 47 243 279, so sídlom Trnava, Sladovnícka 13, o nahradenie prejavu vôle, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/403/2015-93 zo dňa 5.5.2016

- v zamietajúcej časti, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Prvoinštančný súd rozhodol napadnutým rozsudkom vo výroku I. tak, že návrh (akt. žalobu) zamietol a výrokom II. odporcovi (akt. žalovanému) náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 123, § 132 ods. 1 a 2, § 663, § 700 ods. 1 a 2, § 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1, § 92 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZOKR“), § 4, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 17 ods. 3 písm. a), § 29 ods. 2 zákona č. 183/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon o vlastníctve bytov“), s poukazom na § 161 ods. 3, § 120 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Súd vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 4.4.1997 uzavreli V. M. ako nájomca jednoizbového bytu č. XX a žalobca 1 dohodu, ktorou sa dohodli, na spoločnom užívaní, čím vznikne spoločný nájom. Prehlásili, že sú si vedomí, že k platnosti tejto dohody sa vyžaduje súhlas prenajímateľa, ktorým je TAZ spol. s r.o., Coburgova 84, Trnava. Dňa 24.11.1997 uzavreli TAZ spol. s r.o., IČO: 34 137 107 a žalobca 1 zmluvu o nájme bytu (č. 71) na dobu neurčitú. Predmetný byt bol zahrnutý do konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze. Na majetok Trnavských automobilových závodov, štátny podnik v likvidácii, bol uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 25K/2/2007-70 zo dňa 12.09.2007 vyhlásený konkurz a za správcu úpadcu bol ustanovený Mgr. Peter Ondreička. Uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 25K/2/2007-823 zo dňa 12.12.2007 bolo rozhodnuté o výmene správcu a za nového správcu úpadcu bol ustanovený žalovaný. Podľa čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. XXXXX pre k.ú. C. je predmetný byt vo vlastníctve Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, Trnava v podiele 1/1 (titulom nadobudnutia je dohoda o spätnom prevode nehnuteľností právoplatná dňa 22.10.2010). Rozsudkom Okresného súdu

Trnava č.k. 19C/65/2011-108 zo dňa 29.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/166/2011-133 zo dňa 20.03.2013 bola žaloba na vypratanie predmetného bytu zamietnutá, pričom z odôvodnenia rozhodnutí (právoplatných dňa 2.5.2013), vyplýva, dôvod zamietnutia, že medzi stranami došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentne najneskôr dňom 21.11.2008. Listom zo dňa 29.5.2013 žalobcovia vyzvali žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva bytu (podľa § 29 ods. 2), žalovaný nereagoval.

4. Prvoinštančný súd z dôvodu vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaného voči nároku žalobcov podať žiadosť o prevod bytu za tzv. zostatkovú cenu, sa najskôr zaoberal jej dôvodnosťou. Dospel k záveru, že námietka premlčania nebola vznesená dôvodne, keď žalobcovia ako nájomcovia majú po celú dobu trvania nájomného vzťahu právo žiadať o odpredaj bytu do svojho vlastníctva, znamená to, že ani nemôže dôjsť k premlčaniu práva podať žiadosť o prevod vlastníckeho práva k bytu. Poukázal na ustanovenie § 32e ods. 3 zákona o vlastníctve bytov účinné od 1.1.2016, z ktorého je vyplýva, že požiadať o prevod vlastníctva bytu je možné do 31.12.2016. Žalobcovia požiadali o prevod vlastníctva bytu listom zo dňa 29.5.2013, odoslaným dňa 4.6.2013, túto žiadosť nevzali späť, a predmetná žaloba bola doručená súdu dňa 26.8.2015, teda po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej doby, a preto u žalovaného trvá povinnosť na základe tejto žiadosti odpredať byt do vlastníctva nájomcom, avšak len za podmienok stanovených zákonom o vlastníctve bytov účinným v čase podania žiadosti. Predmetný byt bol zahrnutý do konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze a žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaným s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a § 44 ods. 1 ZOKR. V právoplatne skončenom konaní sp. zn. 19C/65/2011 súd skúmal existenciu nájomného vzťahu žalobcov, pričom konštatoval, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentne najneskôr dňom 21.11.2008. Uvedené bez ďalšieho nepostačuje pre vznik nároku žalobcov na odkúpenie bytu za regulovanú cenu v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) v spojení s § 18 a nasl. zákona o vlastníctve bytov. V uvedenom konaní sp. zn. 19C/65/2011, ani v konaní sp. zn. 11C/403/2015 nebolo preukázané, že by žalobcovia boli nájomcami bytu v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, t.j. ku dňu 1.9.1993. Ustanovenie § 17 ods. 3 písm. a) zákona o vlastníctve bytov totiž garantuje právo na odkúpenie bytu a pozemkov za zvýhodnenú kúpnu cenu iba „doterajšiemu nájomcovi“. Súd má za to, že pojem „doterajší nájomca“ je potrebné vykladať s poukazom na časovú súvislosť účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. Zákon o vlastníctve bytov nadobudol účinnosť ku dňu 1.9.1993, preto treba pod pojmom „doterajší nájomca“ v súlade s tým rozumieť nájomcu, ktorý bol nájomcom práve ku dňu 1.9.1993, a nie kedykoľvek po tomto dátume. Uvedený význam vyplýva pritom nielen z gramatického výkladu, ale aj z historického a teleologického výkladu uvedeného ustanovenia, ktorý je podporený sociálno-ekonomickým pozadím tejto právnej úpravy, keď účelom zákonodarcu pri prijímaní zákona o vlastníctve bytov bola regulácia ceny bytov v tých prípadoch, kde byty postavil štát z celospoločenských zdrojov a tieto sú naďalej vo vlastníctve vlastníkov, ktoré zákon taxatívne vymenováva v § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, pričom ide o prvoprevod bytu, čo znamená prevod bytu z doterajšieho vlastníka na dlhodobého nájomcu - nájomcu, ktorý takýto byt obýval ešte počas bývalého režimu. Poukázal na materiál „Štátna bytová politika do roku 2020“, schválený uznesením vlády č. 13/2015, prijatý na 140. schôdzi vlády SR, zverejneného na stránke G., konkrétne bod 3.2

- Vlastnícke bývanie, v súvislosti s úmyslom zákonodarcu vykladať termín „doterajší nájomca“ ako nájomca ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona o vlastníctve bytov: „Základnou legislatívnou úpravou pre úpravu vzťahov, rozhodovania a správy v bytových domoch je zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon bol od svojho prijatia viackrát novelizovaný, no napriek tomu si doposiaľ zachoval ustanovenia zamerané na transformáciu vlastníctva obecných, štátnych a družstevných bytov prijaté začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré umožňujú nájomcovi požiadať o prevod vlastníckeho práva z obce, resp. bytového družstva do svojho vlastníctva za zákonom určenú cenu, ktorá je niekoľkonásobne nižšia ako trhová cena porovnateľného bytu. V súčasnosti však ustanovenia o povinnom prevode vlastníctva takýchto bytov za zákonom ustanovených podmienok nemajú vecné opodstatnenie a spôsobujú v praxi problémy pri zvyšovaní dostupnosti nájomného bývania. Legislatívna úprava by preto mala ustanoviť podmienky a termín ukončenia prevodu vlastníctva týchto bytov zo štátneho, obecného a družstevného vlastníctva do vlastníctva ich užívateľov za zvýhodnených podmienok. Zároveň je potrebné pristúpiť k dôkladnej analýze účinnosti a vykonateľnosti tých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktoré sa týkajú výkonu vlastníckeho práva a ktoré boli prijímané v iných spoločensko-ekonomických podmienkach a so zohľadnením vývoja v ostatných dvadsiatich rokoch by si vyžadovali podstatnú zmenu.“ Práve uvedený materiál bol impulzom pre prijatie

prechodného ustanovenia § 32e ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, účinného od 1.1.2016, ktorým sa ukončuje privatizácia bytového fondu, nakoľko podľa zákonodarcu ustanovenia o povinnom prevode vlastníctva takýchto bytov za zákonom ustanovených podmienok nemajú vecné opodstatnenie, a to s poukazom na vývoj trhu s bytmi.

5. Súd prvej inštancie má za to, že pre vznik nároku na prevod vlastníckeho práva k predmetnému bytu za regulovanú, tzv. zostatkovú, cenu, je potrebné zachovať kontinuitu nájomného vzťahu medzi vlastníkom domu na strane prenajímateľa a prvým nájomcom. Žalobca 1 začal byt užívať z titulu nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 24.11.1997 so spoločnosťou TAZ spol. s r.o., avšak v konaní žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, že boli osobnými užívateľmi, resp. nájomcami predmetného bytu v rozhodnom období. Rozhodným obdobím je pritom obdobie rokov 1973-1992, t.j. od prvého pridelenia bytu do osobného užívania do privatizácie majetku úpadcu, v ktorom období boli byty prideľované osobám, ktoré pracovali v štátnych podnikoch na základe určitého postavenia. Oprávneným nájomcom je potom nájomca, ktorého nájomný vzťah vznikol zo zákona transformáciou osobného užívania bytu. Ak by aj existoval nájomný vzťah p. V. M. k bytu v rozhodnom období, a tento bol prvonájomcom, dohoda uzavretá medzi p. M. a žalobcom 1 nezaložila vznik spoločného nájmu bytu v zmysle § 700 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko k jej platnosti chýbal súhlas prenajímateľa v zmysle § 700 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom tu nebol žiadny vzťah p. M. k žalobcovi 1, či už príbuzenský alebo obdobný.

6. Súd dospel k záveru, že žalobcovia nemajú právny nárok na prevod vlastníckeho práva k bytu za regulovanú cenu, pretože zákon o vlastníctve bytov reflektuje regulovanú cenu len pri prvom prevode bytu, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného, pričom žalobcovia nepreukázali existenciu žiadnej skutočnosti, od ktorej by si mohli odvodiť svoje užívacie právo, resp. oprávnený nájom bytu, ktorá by zakladala prechod nájmu alebo kontinuitu osobného užívania, resp. nájmu od pridelenia bytu cez osobné užívanie žalobcami, nájomný vzťah až po súčasnosť. Súd prvej inštancie nepovažuje vyššie uvedený výklad zákona za diskriminačný, nakoľko má za to, že je potrebné vidieť rozdiel medzi prvonájomcami, ktorí sa v období pred vznikom voľného trhu s bytmi stali užívateľmi bytu na základe pridelenia bytu z postavenia zamestnanca štátneho podniku a tými, ktorí sa stali nájomcami až v období fungujúceho trhu s bytmi. Existencia nájmu, resp. trvalého užívania bytu žalobcami v čase nadobudnutia účinnosti zákona o vlastníctve bytov, čo je podmienkou pre vznik nároku na odkúpenie predmetného bytu za tzv. zostatkovú cenu, preukázané nebola, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/154/2015-280 zo dňa zo dňa 25.01.2016 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 26Co/71/2015-380 zo dňa 02.02.2016.

7. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, že v konaní úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, keď si toto právo v konaní síce uplatnil, avšak v lehote troch dní odo dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslil.

8. Proti tomuto zamietajúcemu rozsudku (I. výrokovej vete) podali žalobcovia prostredníctvom svojho advokáta dňa 20.6.2016 odvolanie, ktorým navrhli rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Poukázali na to, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentovali tým, že nesúhlasia s názorom súdu prvej inštancie, že ostatní nájomcovia, ktorým nájom vznikol po 1.9.1993 síce nárok na odkúpenie bytu majú, ale nie za cenu podľa § 17 ods. 3 v spojení s § 18 a nasl. zákona o vlastníctve bytov. Podľa ich názoru „doterajšieho nájomcu“ je potrebné vnímať ako nájomcu bytu podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, teda fyzickú osobu, ktorá má nájom na neurčitú dobu a súčasne musí byť splnená podmienka, že právo na tzv. prvý prevod bytu ešte nebolo skonzumované, t. j. ešte trvá. V. M. svoje právo na odkúpenie bytu nevyužil, byt bol opätovne prenajatý žalobcovi 1. a na základe princípu kontinuity bola regulácia ceny opätovne aktivovaná. Poukázali na novelu zákona o vlastníctve bytov pod číslom 246/2015 Z. z., konkrétne § 32e ods. 4, ktorá bola prijatá na základe schváleného uznesenia vlády č. 13/2015 pojednávajúceho o štátnej bytovej politike do roku 2020. Podľa § 32e ods. 4 citovanej novely majú právo na odkúpenie bytu za cenu podľa § 18 a nasl. nájomcovia, ktorí požiadajú o prevod vlastníctva bytu do 31.12.2016 a teda nie je rozhodujúce, či k 1.9.1993 boli nájomcami bytu, alebo sa nimi stali po tomto termíne. Na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie majú za to, že práve tento materiál nasvedčuje tomu, že nárok na odkúpenie bytu za zvýhodnenú cenu nemajú len tí nájomcovia ktorých nájom trval iba ku dňu 1.9.1993 ale takýto nárok majú všetci nájomcovia štátneho, obecného, družstevného bytu, ktorých nájom je na dobu neurčitú, a ktorých nájom ku dňu

podania žiadosti o odkúpenie bytu trvá. Nesúhlasia s názorom súdu, že dohoda medzi Vahuličom a žalobcom 1. o spoločnom nájme bytu je neplatná, keď neplatnosť v konaní nikto nenamietal. Súhlas s predmetnou dohodou bol daný zo strany TAZ spol. s r.o., ktorá v tom čase bola zapísaná ako vlastník v katastri nehnuteľností. Žalobca 1. ani nemohol vedieť, že vlastníctvo k bytu bolo získané na základe zmluvy, ktorá sa neskôr ukázala byť neplatnou.

9. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril a uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť. Ohľadom tvrdenia žalobcov, že platnosť dohody o spoločnom nájme bytu nebola v konaní namietaná, poukazuje na zápisnicu zo dňa 17.3.2016, pričom žalobcovia žiaden súhlas prenajímateľa s dohodou nedoložili. Žalobcovia nemôžu byť poškodení, keď odvodzujú svoj nájom z nájomnej zmluvy uzatvorenej s nevlastníkom a právo na prevod vlastníckeho práva k bytu už odvodzujú od žalovaného. Spoločnosť TAZ spol. s r.o. vznikla 1.2.1996, po schválení privatizačného projektu, pričom nie je a nikdy nebola subjektom podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, ktorý by mal povinnosť previesť vlastnícke právo k bytu za zostatkovú cenu.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 , ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 .

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom

- zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu (v zmysle uznesenia okresného súdu č. k. 11C/403/2015-82 zo dňa 22.3.2016, ktorým bola pripustená zmena petitu tak, že súd nahrádza prejav vôle žalovaného, že ako predávajúci uzatvára so žalobcami 1. a 2. ako kupujúcimi zmluvu o prevode vlastníctva bytu konkrétnom znení) zamietol, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľmi, ktorí namietali, že žalobcovia majú podľa § 32e ods. 4 zákona o vlastníctve bytov na odkúpenie bytu za cenu podľa § 18 a nasl. ako nájomcovia, a teda nie je rozhodujúce, či k 1.9.1993 boli nájomcami bytu, alebo sa nimi stali po tomto termíne.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom.

14. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcov, sa žiada dodať už iba nasledovné:

15. Z ustanovení § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a § 44 ods. 1 zákona č.7/2005 Z. z. jednoznačne vyplýva, že správca konkurznej podstaty úpadcu, na ktorého prešli v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii aj vlastnícke práva k podstate úpadcu, ktorej súčasťou je aj predmetný byt, má povinnosť previesť predmetný byt na žalobcov, ak títo boli v rozhodnom období jeho nájomníkmi za splnenia podmienok ustanovených v zákone o vlastníctve bytov a to za cenu, ktorá zodpovedá ust. § 29 ods. 7 zákona o vlastníctve bytov.

16. Listom zo dňa 29.5.2013, odoslaným dňa 4.6.2013 požiadali žalobcovia žalovaného o prevod predmetného bytu do ich osobného vlastníctva, ktorú žiadosť nezobrali späť, čo nebolo v konaní sporné a predmetná žaloba o nahradenie prejavu vôle bola doručená súdu dňa 26.8.2015, teda po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej doby, a preto u žalovaného trvá povinnosť na základe tejto žiadosti odpredať byt do vlastníctva nájomcom, avšak len za podmienok stanovených zákonom o vlastníctve bytov účinného v čase podania žiadosti.

17. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcami nebola preukázaná existencia nájmu, resp. užívania bytu žalobcami (žalobcu 1.) v čase nadobudnutia účinnosti zákona o vlastníctve bytov (k 1.9.1993), čo je podmienkou pre vznik nároku na odkúpenie predmetného bytu za tzv. zostatkovú cenu.

18. V konaní na Okresnom súde Trnava vednom pod sp. zn. 44Cbi/6/2007 bola rozsudkom č. k. 44Cbi/6/2007-653 zamietnutá žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.9.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Následne Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.2.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKr/4/2008-767 a Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. D.P. - správcu konkurznej podstaty úpadcu T., a. s. v likvidácii, a spoločnosti M., spol. s r. o.

19. Sporný byt na základe uvedeného patrí do konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii (od 5.10.2007 v konkurze), a teda vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s bytom, boli v čase uzavretia zmluvy o nájme bytu zo dňa 21.11.2008 Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, resp. z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok (od 5.10.2007) to bol už správca konkurznej podstaty. Pričom vlastníctvo predmetného bytu žalovaného sa týka aj obdobia 4.4.1997 (resp. 24.11.2007 zmluva o nájme bytu uzavretá žalobcom 1 a TAZ spol. s r.o.), keby bola uzavretá dohoda medzi žalobcom 1. a V. M. podľa § 700 Občianskeho zákonníka.

20. Ďalej z uvedeného vyplýva, že TAZ spol. s r.o. ako právnemu nástupcovi TAZ a.s. nikdy nesvedčilo vlastnícke právo k bytu, aj keď po určitú dobu bola v katastri nehnuteľností vedená TAZ a.s. ako vlastníčka nehnuteľnosti. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ak by existoval nájomný vzťah p. V. M. k bytu k rozhodnom období a tento bol prvonájomcom, dohoda uzavretá medzi ním a žalobcom 1. (zo dňa 4.4.1997) nezaložila vznik spoločného nájmu bytu, nakoľko k jej platnosti chýbal súhlas prenajímateľa podľa § 700 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom takýto súhlas mohol dať iba vlastník, ktorým však v rozhodnom období nebola ani spoločnosť TAZ spol. s r.o., ale tak je uvedené v odseku 18 Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcov, že platnosť dohody nikto nenamietal, keď v zápisnici z pojednávania zo dňa 19.11.2015 žalovaný na strane 5 namietal absenciu súhlasu prenajímateľa ako aj subjekt prenajímateľa, ktorým mal byť úpadca. V tejto súvislosti ešte odvolací súd dopĺňa, že zmluva o nájme bytu zo dňa 24.11.1997 uzavretá žalobcom 1. a TAZ spol. s r.o. je od počiatku absolútne neplatný právny úkon podľa

§ 39 Občianskeho zákonníka, keď v čase uzavretia zmluvy o nájme bytu nevlastnila predmetný byt a nemohla previesť viac práv, ako mala v čase uzatvárania zmluvy o nájme bytu. Z takto neplatného právneho úkonu - zmluvy o nájme, nájomné právo k bytu nevzniklo.

21. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nájomná zmluva medzi stranami vznikla konkludentne a to najneskôr dňa 21.11.2008 s poukazom na právoplatne skončené konanie sp. zn. 19C/65/2011.

22. Podľa § 32e ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení od 1.1.2006 vlastník domu alebo bytu uvedený v § 17 ods. 3 a § 29 ods. 7 je povinný uzavrieť s nájomcom bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu do 31. decembra 2016, zmluvu o prevode vlastníctva bytu; cenu bytu, pozemku zastavaného domom a priľahlého pozemku je povinný vypočítať podľa § 18, § 18a ods. 1 a § 18b. Ak vlastník domu alebo bytu zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov od doručenia žiadosti neuzavrie, nájomca bytu môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti.

23. S argumentom žalobcov, že podľa § 32e ods. 4 novely zákona o vlastníctve bytov majú právo na odkúpenie bytu za cenu podľa § 18 a nasl. nájomcovia, ktorí požiadajú o prevod vlastníctva bytu do 31.12.2016 a teda nie je rozhodujúce, či k 1.9.1993 boli nájomcami bytu, alebo s nimi stali po tomto termíne, sa odvolací súd nestotožnil, keď súd prvej inštancie správne poukázal na § 17 ods. 3 písm. a) zákona o vlastníctve bytov, ktorý upravuje právo na odkúpenie bytu a pozemkom za zvýhodnenú cenu iba „doterajšiemu nájomcovi“, pričom tento pojem okresný súd správne vyložil s poukazom na časovú súvislosť účinnosti zákona o vlastníctve bytov t.j. k 1.9.1993. Odvolací súd ďalej odkazuje na argumentáciu okresného súdu na strane 8 napadnutého rozsudku, s ktorou sa zhoduje a teda ani nové znenie § 32e ods. 4 citovaného zákona nemení nič na závere, že zákon o vlastníctve bytov umožňuje regulovanú cenu len pri prvom prevode byt, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného, čo však v tejto veci splnené nie je, keďže žalobcovia neboli nájomcami bytu k 1.9.1993, ale stali sa nimi až 21.11.2008, ani nepreukázali, že boli osobnými užívateľmi, resp. nájomcami predmetného bytu v rozhodnom období, t. j. od prvého pridelenia bytu do osobného užívania do privatizácie majetku úpadcu. Prevod vlastníckeho práva k bytu za regulovanú cenu má zachovať kontinuitu nájomného vzťahu medzi vlastníkom domu (tento pozostáva z jednotlivých bytov) na strane prenajímateľa a prvého nájomcu. Predošlým nájomcom bytu bol pán V. M., pričom je nesporné, že tento nemal žiadny vzťah (či už príbuzenský alebo obdobný) k žalobcom.

24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

25. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 rozsudok vo výroku vo veci samej, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .