Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5To-15-2017.pdf
PDF · 108.63 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/15/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.05.2017 v Prešove takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. poriadku, na podklade odvolania obž. N. L. z r u š u j e v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/95/2015 zo dňa 13.2.2017 výrok o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
obžalovanej N. L., nar. X.X.XXXX v L., trvale bytom L., P. X, t.č. vo väzbe v ÚVV Prešov od 29.4.2015
u k l a d á
podľa § 155 ods. 2 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. l), § 39 ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov a 6 (šiestich) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ju na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie prokurátora.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/95/2015 zo dňa 13.02.2017 bola obžalovaná N. L. uznaná vinnou z pokusu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona s poukázaním na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 29.4.2015 asi o 12.30 hod. v L. na ulici P. č. X, v byte na 3. poschodí fyzicky napadla L. L. kuchynským nožom s dĺžkou čepele 180-191 mm a to tak, že ho týmto pichla do oblasti chrbta približne v oblasti ľavej lopatky, čím týmto konaním mu spôsobila zranenie: bodno-reznú ranu na zadnej stene hrudníka vľavo, dĺžky približne 4 cm, zasahujúcu do ľavej pohrudnicovej dutiny, s jej zakrvácaním a vniknutím vzduchu (pneumohaemothorax), ktoré zranenie si vyžiadalo liečenie spojené s práceneschopnosťou 28-30 dní,
za čo jej bol uložený podľa § 155 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. l) Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pre výkon ktorého bola podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený v prítomnosti obžalovanej, jej obhajcu a krajského prokurátora, podali odvolanie obžalovaná a prokurátor v neprospech obžalovanej.
Krajský prokurátor v dodatočne predložených dôvodoch odvolania po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku, ako aj predchádzajúcich rozhodnutí vo veci samej poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku a skonštatoval, že problémom samotného rozsudku je to, že súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, že opäť zmenil právnu kvalifikáciu konania obžalovanej z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona s poukazom na § 139 písm. c) Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 Tr. zákona na zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 Tr. zákona. Súd vo svojom rozhodnutí len stroho konštatuje aké dôkazy boli vykonané pred a po zrušení pôvodného rozsudku, charakterizuje osobu obžalovanej, poukazuje na to, že v danom prípade nejde o nutnú obranu, jediným odsekom zdôvodnil právnu kvalifikáciu a výšku trestu. Samotný rozsudok však vôbec neobsahuje tak dôležité odôvodnenie tej skutočnosti, prečo bola daná vec prekvalifikovaná a ako, na základe akých vykonaných dôkazov k tomuto dospel súd a čo ho k tomu viedlo, najmä preto, že bol to práve okresný súd, ktorý po podaní obžaloby sám z vlastnej iniciatívy vec pôvodne prekvalifikoval na vraždu. Je potrebné uviesť, že súd pôvodne prekvalifikoval konanie obžalovanej z ublíženia na zdraví na vraždu a následne po vykonaní potrebného dokazovania pri tomto svojom napádanom rozhodnutí opäť vec prekvalifikoval späť z vraždy na ublíženie na zdraví, no toto jeho rozhodnutie nie je v samotnom písomnom vyhotovení rozsudku nijakým spôsobom zachytené a tým ho robí zmätočným a riadne neodôvodneným. Preskúmaním napadnutého rozsudku zistil, že rozhodnutie vo veci konajúceho súdu je aj z vyššie uvedených dôvodov nezákonné. Tento pri vydávaní predmetného rozhodnutia porušil jednu zo základných zásad, kde jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia je povinnosť vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov konania s tým, že vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty strán trestného konania, dá im najavo, že boli vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal. Táto povinnosť je prejavom skutočnosti, že proces právnej argumentácie sa považuje za dialóg medzi účastníkmi argumentácie, v ktorom účastníci uvádzajú argumenty na podporu určitého stanoviska a proti tomuto stanovisku, pričom najlepší z argumentov určí výsledok. V nadväznosti na uvedené poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 110/07, II. ÚS 410/06, či III. ÚS 311/07. Skutočnosť, či je obžalovanej kladené za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy alebo zločinu ublíženia na zdraví, i keď obe v štádiu pokusu, majú za následok rozdielne postavenie obžalovanej osoby a taktiež rozdielnu výšku trestnej sadzby, čo môže mať za následok do značnej miery odlišný vplyv vedenia obhajoby a aj samotného dokazovania. Z obsahu doplneného dokazovania vyplýva, že znalkyňa PhDr. K. posúdila výpoveď poškodeného v najkratšom čase po udalosti z hľadiska vierohodnosti za najpravdepodobnejšiu vzhľadom na jeho zdravotný stav a osobnosť, čo je potrebné náležite vyhodnotiť. Znalec MUDr. W. zas uviedol, že v danom prípade jednoznačne došlo k ohrozeniu životne dôležitých orgánov poškodeného, keďže bol použitý nôž o dĺžke čepele 180-191 mm, v prípade neposkytnutia adekvátnej a urýchlenej lekárskej pomoci by došlo k smrti poškodeného. Znalec zároveň uviedol, že k poraneniu pľúc a prerezaniu rebier nedošlo z dôvodu zošmyknutia sa čepele noža po rebrách a použitej strednej intenzite vedenia útoku, čo je možné podľa jeho názoru pričítať najmä tomu, že obžalovaná mala pravú ruku znehybnenú poškodeným a svoje telo mala v neprirodzenej polohe (bola vykrivená), a teda útok viedla silou a spôsobom, ktorý jej daný moment dovoľoval, kde však treba jednoznačne uviesť, že tento bol danej situácii neprimeraný a život ohrozujúci (rozmery noža, útok na hornú časť tela do oblasti so životne dôležitými orgánmi), pričom ak obžalovaná útočila nožom takýchto rozmerov, musela si byť vedomá následku, ktorý týmto svojím konaním mohla spôsobiť. Ak by obžalovaná len odvracala útok poškodeného, ktorý jej popísaným spôsobom schmatol ruku, primeranou reakciou na takýto útok by bol krik, búchanie poškodeného, resp. iná forma útoku voči telu poškodeného bez použitia zbrane uvedených rozmerov. Ak by aj tak nemohla obžalovaná dosiahnuť uvoľnenie zo zovretia, útok voči ruke poškodeného by mohol byť považovaný za krajné riešenie, no bodnutie do hornej časti tela nožom nemožno považovať za adekvátnu reakciu a ani za kvalifikovanie takého konania ako zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona. K vyššie predneseným argumentom uviedol aj ustálenú judikatúru premietnutú do rozhodnutia č. Rt 16/79, z ktorého vyplýva, že konanie spočívajúce v bodnutí nožom do miest, kde podľa úmyslu páchateľa môžu byť zasiahnuté životne dôležité orgány (srdce, veľké cievy, pľúca a pod.), pričom k ich zasiahnutiu nedôjde pre prekážku nezávislú od vôle páchateľa, napr. preto, že nôž narazil na kosť, je treba považovať za bezúspešný ukončený pokus trestného činu vraždy. Ak v takom prípade páchateľ upustí od opakovania konania smerujúceho k usmrteniu iného, nezaniká tým trestnosť už ukončeného
pokusu trestného činu vraždy. Úmysel usmrtiť iného sa môže vyvodiť z povahy útoku na telesnú integritu poškodeného z povahy použitých nástrojov, silou vedenou pri útoku z miest, voči ktorým bol útok vedený a pod. Poukázal tiež na rozhodnutie č. Rt 17/2003, z ktorého vyplýva, že pri trestných činoch proti životu a zdraviu psychický vzťah páchateľa k následku jeho konania je spravidla zistiteľný len na základe nepriamych dôkazov. Z hľadiska úmyslu páchateľa spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť postačuje zistenie, že vedel, že môže svojím konaním tento následok spôsobiť a bol s tým uzrozumený. Na také uzrozumenie možno usudzovať najmä z intenzity útoku zo spôsobu jeho vykonania, najmä proti ktorej časti tela útok smeroval, vrátane jeho pohnútky. S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie a sám vo veci rozhodol a uložil obžalovanej podľa § 145 ods. 2 Tr. zákona trest na dolnej polovici trestnej sadzby a pre výkon uloženého trestu ju zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a súčasne jej uložil aj ochranný dohľad.
Obžalovaná podané odvolanie odôvodnila prostredníctvom obhajcu a vyslovila, že sa domnieva, že po správnom zistení skutkového stavu súd nesprávne skutok kvalifikoval ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona v štádiu pokusu. Myslí si, že skutok mal byť správne posúdený ako dokonaný trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona. Od začiatku trestného stíhania sa priznala k tomu, že svojho brata bodla nožom v dôsledku obranného reflexu, keď jej bolestivo vytáčal ruku a snažila sa vyslobodiť, nemala v úmysle mu spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, o čom svedčí aj to, že napriek tomu, že mal nôž 19 cm dlhú čepeľ, spôsobila mu bodnutím slabšej intenzity bodnoreznú ranu v dĺžke približne 4 cm. Sám znalec MUDr. W. sa vyjadril k intenzite útoku a mechanizmu vzniku zranenia a pripustil možnosť, že sa skutok stal spôsobom, akým ho opísala. Následok, ktorý vznikol, bol závislý jedine od spôsobu jej útoku a jeho intenzity. To bol aj dôvod, prečo nevznikla ťažká ujma na zdraví. S jej obranným mechanizmom korešponduje aj ďalší priebeh udalosti, ktorý nasledoval po zranení jej brata, pretože keď videla, že krváca, okamžite volala operačné stredisko rýchlej záchrannej služby a postupovala pritom podľa ich pokynov, aby nedošlo k väčším následkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že neboli poškodené dôležité orgány, ani narušenie obvyklého spôsobu života poškodeného neprevyšovalo dobu 45 dní, a je zrejmé, že k ťažkej ujme na zdraví nedošlo. Z uvedených dôvodov sa preto domnieva, že správna kvalifikácia, keď išlo o útok nožom na zadnú stenu hrudníka poškodeného, a to najmä vzhľadom na okolnosti spáchania skutku, smer útoku a jeho intenzitu, malo byť konanie posúdené v zmysle § 156 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona. Navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste, skutok kvalifikoval podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona a uložil jej podmienečný trest odňatia slobody. V prípade, že bude odvolací súd zastávať názor, že právna kvalifikácia je správna, navrhla, aby odvolací súd zmenil výrok o treste a vzhľadom k poľahčujúcim okolnostiam a k okolnostiam, za ktorých došlo k spáchaniu skutku, pri použití § 39 Tr. zákona jej mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby a uložil jej primeraný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu s prípadným probačným dohľadom.
Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovanou a krajským prokurátorom ako osobami na to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku postupom podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil že odvolanie obžalovanej je dôvodné a odvolanie prokurátora nemá svoje opodstatnenie.
Odvolací súd v prvom rade preskúmaval, či postup konajúceho súdu zodpovedá procesnému predpisu. Zistil pritom, že obžalovaná mala možnosť vyjadriť sa ku skutku, ktorý sa jej kladie obžalobou za vinu, mala možnosť vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vypočúvať svedkov, predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, ako aj možnosť predniesť argumenty o svojej nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova. Uvedené svedčí o tom, že konajúci súd dodržal jej základné právo na obhajobu. Ostatne, obžalovaná bola zastúpená v konaní obhajcom, ktorý jej práva obhajoval.
Konajúci súd pri vykonávaní dôkazov dodržal pravidlá pre vykonanie dôkazov ustanovených pre ich vykonanie a o zákonným spôsobom zabezpečené dôkazy tak mohol opierať svoje skutkové zistenia, ktoré sú vyjadrením vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie obsah dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ako aj ich stručné vyhodnotenie, z ktorého je zrejmé, že konajúci súd na jeho podklade uzavrel spôsob napadnutia obžalovanej poškodeného P. L. kuchynským nožom do oblasti chrbta približne v oblasti ľavej lopatky.
S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd, pretože z výpovedí obžalovanej v konaní pred súdom ako aj z prípravného konania vyplynulo, že brata - poškodeného P. L. obžalovaná bodla nožom po tom, čo ju on napadol po hádke, keď jej chytil pravú ruku a jej ju vykrútil. K bodnutiu vypovedal aj poškodený P. L. a aj keď menil svoje výpovede, a to v smere nepriaznivom pre obžalovanú, o tejto skutočnosti niet pochybností a to so zreteľom na objektívne zistené poranenie pri lekárskom vyšetrení poškodeného, ktoré preukazuje miesto bodnutia. Sporným nie je ani to, akým predmetom obžalovaná útočila na poškodeného. Bolo dokázané, že išlo o kuchynský nôž s dĺžkou čepele 180-191 mm, ktorý obžalovaná stotožnila. Pochybnosti o útoku zo strany obžalovanej na poškodeného preto nie sú. Ostatne, podanými odvolaniami nesprávnosť skutkových zistení namietaná ani nebola.
Ako to vyplýva z obsahu podaných odvolaní, odvolacie námietky spočívali v nesprávnom právnom posúdení skutku.
Konajúci súd ustálené skutkové zistenia po právnej stránke kvalifikoval ako pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona, teda v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate z dôvodu naplnenia aj kvalifikačného momentu spočívajúceho v tom, že čin bol spáchaný na chránenej osobe v zmysle § 139 písm. c) Tr. zákona, t. j. na blízkej osobe. Dôvody, ktoré viedli konajúci súd k takémuto právnemu posúdeniu skutku spočívajú predovšetkým v spôsobe vedeného útoku nožom na hrudník poškodeného, ktoré je miestom, kde sa nachádzajú životne dôležité orgány, pričom k ich poškodeniu s následkom ťažkej ujmy na zdraví nedošlo.
S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd a vzhľadom na doplnené dokazovanie v odvolacom konaní považuje k správnej právnej kvalifikácii skutku aj so zreteľom na výhrady voči nej zo strany odvolateľov uviesť nasledovné.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaná pri útoku síce použila kuchynský nôž o dĺžke čepele 189-191 mm, avšak útok viedla na zadnú stenu hrudníka rovnobežne s ním pod miernym uhlom maximálne strednou intenzitou zhora nadol, pričom obžalovaná bola v stojacej polohe a poškodený sa nachádzal v sediacej polohe bez možnosti pokusu ohnutia sa pred prebiehajúcim nečakaným útokom. Z takto zisteného spôsobu vykonania útoku nemožno bez rozumných pochybností ustáliť úmysel poškodenej spôsobiť poškodenému smrť, na ktorý predvídateľný následok poukazuje prokurátor. Aj keď bol na útok použitý nôž s dlhšou a širšou čepeľou, ktorý je bodnorezným nástrojom voči telu dôrazným, použitie maximálne strednej intenzity útoku na oblasť chrbta takmer v rovnobežnom smere s ním vyvracia úmysel obžalovanej útokom spôsobiť smrť. Obžalovaná totiž mala možnosť zaútočiť aj na inú časť tela poškodeného pod kolmejším uhlom a v takomto útoku jej nebránili žiadne prekážky, v dôsledku čoho je vážnym spôsobom spochybnený úmysel obžalovanej spôsobiť poškodenému smrť. Na tomto závere nemení nič ani zistenie, že obžalovaná mala zaútočiť na poškodeného v neprirodzenej polohe (bola vykrivená), pretože použitá intenzita útoku aj miesto bodnutia záviseli iba od jej vôle. K argumentácii prokurátora s poukázaním na vyjadrenie znalca, že k poraneniu pľúc a k prerezaniu rebier nedošlo z dôvodu zošmyknutia sa čepele noža po rebrách v dôsledku znehybnenej pravej ruky obžalovanej poškodeným a jej neprirodzeného postoja, je potrebné uviesť, že predovšetkým smer, ktorým bol vedený útok na telo poškodeného a intenzita použitého útoku spôsobili, že čepeľ bodnorezného nástroja neprenikla do hrudníka a nezasiahla pľúca. Z výpovede znalca MUDr. W. totiž plynie, že pokiaľ by obžalovaná zasiahla použitou intenzitou útoku aj iné miesta na tele poškodeného, ktoré boli v jej dosahu (bočná plocha krku, či oblasť za ľavou kľúčnou kosťou medzi ramenom), mohla by spôsobiť poškodenému poranenia, ktoré by viedli k jeho smrti. Aj z pohľadu týchto uvádzaných skutočností preto nemožno bez rozumných pochybností vyvodiť záver o úmysle obžalovanej spôsobiť poškodenému smrť. Pokiaľ prokurátor v tejto súvislosti poukazuje aj na prvotnú výpoveď poškodeného, z ktorej plynie verbálny prejav obžalovanej pred útokom spočívajúcim vo vyhrážke zabitím, k tomu je nevyhnutné uviesť, že toto jeho tvrdenie je spochybnené znaleckým dokazovaním. Znalecké závery z odboru psychológie týkajúce sa poškodeného totiž neumožňujú hodnotiť výpoveď poškodeného ako hodnovernú. Pamäťové schopnosti poškodeného sú defektné, poškodený má sklony ku fabuláciám a konfabuláciám, čo ostatne je zistiteľné aj z jeho ďalších výpovedí,
ktoré sú odlišné ohľadne priebehu skutkového deja ním popisovaného. Aj keď znalkyňa posúdila skutočnosti uvádzané poškodeným v jeho prvej výpovedi za najpravdepodobnejšie, so zreteľom aj na znalecké zistenie, že poškodený má zníženú a obmedzenú schopnosť zapamätať si prežité udalosti, čo ovplyvňuje jeho schopnosť reprodukovať, tvrdenia poškodeného tak musia byť konfrontované s inými dôkazmi, a to za účelom ich overenia. Iste, poškodený už v prvej výpovedi tvrdil, že obžalovaná sa mu vyhrážala zabitím, avšak dôvod vyhrážky počas konania menil a menil aj okolnosti ohľadne útoku. Obžalovaná poprela takýto prejav a tvrdeniu poškodeného, že obžalovanej chytil pravú ruku až po bodnutí, nemožno uveriť, pretože je nelogickým, aby obžalovaná zobrala z kuchynskej linky nôž do ľavej ruky, ak by mala pravú ruku voľnú. Keďže neexistuje žiadny iný dôkaz, ktorý by objektivizoval tvrdenie poškodeného o vyhrážkach zabitím, o ktorom sú dôvodné pochybnosti, v súlade so zásadou „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ bolo potrebné uzavrieť skutkovú verziu pre obžalovanú najpriaznivejšiu.
Vo vzťahu k skutkovým zisteniam je potrebné ešte uviesť, že v nich absentuje použitá intenzita útoku. Túto zistenú chybu však odvolací súd nemohol napraviť, keďže zo strany prokurátora táto okolnosť namietaná nebola a takémuto postupu bránila zásada zákazu zmeny postavenia k horšiemu. V rozsudku konajúceho súdu zo dňa 23.02.2016, ktorý bol zrušený iba na podklade podaného odvolania obžalovanej, totiž absentuje použitá intenzita útoku, a preto jej doplnenie v tomto štádiu konania už nie je možné, keďže táto okolnosť by zhoršila postavenie obžalovanej.
Konanie obžalovanej bolo posúdené ako pokus trestného činu v zmysle § 14 ods. 1 Tr. zákona, podľa ktorého ide o také konanie, ktoré bezprostredne síce smeruje k dokonaniu trestného činu, ale k jeho dokonaniu nedôjde buď pre nejakú prekážku, ktorú sa páchateľovi nepodarilo prekonať, alebo pre nejakú inú okolnosť, ktorá zabránila páchateľovi v dokonaní trestného činu. Pokus trestného činu je teda charakterizovaný nedostatkom účinku, následku, ktorý je jednou zo zložiek objektívnej stránky trestného činu a medzi ním a konaním páchateľa musí byť preukázaná príčinná súvislosť. Pokiaľ z dokazovania nevyplýva, aký následok páchateľ sledoval svojím konaním, na predvídateľnosť následku možno usudzovať potom iba z okolností, za akých páchateľ konal, z čoho potom možno vyvodiť aj záver o zavinení, ktoré je vnútorným vzťahom páchateľa k následku jeho konania a ktoré musí byť podložené výsledkami vykonaného dokazovania a musí z nich logicky vyplynúť.
Na úmysel spôsobiť závažnejší následok, než k akému reálne došlo, v posudzovanom prípade na spáchanie zločinu ublíženia na zdraví s následkom ťažkej ujmy alebo obzvlášť závažného zločinu vraždy, možno usudzovať predovšetkým z povahy nástroja použitého k útoku, miesta na tele poškodeného, kam útok smeroval, zo spôsobu a intenzity útoku, či pohnútky, ktorá viedla obžalovanú k posudzovanému konaniu. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané spôsobenie ľahkej ujmy na zdraví poškodeného, preto bolo potrebné so zreteľom na okolnosti útoku posudzovať, o akom úmysle svedčia. Následok vo forme smrti podľa názoru odvolacieho súdu nemá svoj podklad vo výsledkoch vykonaného dokazovania z dôvodu, že pri použitej strednej intenzite útoku a takmer rovnobežnému smeru útočiaceho predmetu na chrbát poškodeného v tejto časti nebolo možné zasiahnuť životne dôležité orgány, aj keď bodnorezný nástroj mal dĺžku čepele 189-191 mm a bol široký 49,6 mm pri pätke (pri rukoväti). Tento spôsob útoku nepreukazuje, aby k spôsobeniu smrteľného následku u poškodeného nedošlo iba z dôvodu náhody, aktívnej obrany poškodeného, alebo inej okolnosti, ktorá by zabránila v úmyselnom usmrtení poškodeného nezávislej od vôle obžalovanej, pretože obžalovaná zaútočila na poškodeného raz, objekt jej útoku nekládol odpor a nemala žiadne prekážky, ktoré by jej bránili v útoku a poškodený bol v stabilizovanej polohe. O úmysle spôsobiť poškodenému smrteľný následok by nasvedčovali podľa názoru odvolacieho súdu iné okolnosti, prinajmenšom opakovanie útoku, použitie vyššej sily a intenzity útoku, či iný smer použitého bodnorezného nástroja na telo poškodeného, resp. iné miesto jeho bodnutia. Aj keď útok s použitým bodnorezným nástrojom vyzerá hrozivo, práve okolnosti spôsobu útoku ho zmierňujú a tieto svedčia o tom, že úmysel obžalovanej smeroval k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví. Obžalovaná totiž zaútočila na hrudník poškodeného s bodnorezným nástrojom väčších parametrov, preto musela vedieť, že pri jeho použití môže spôsobiť poškodenému následok vo forme ťažkej ujmy na zdraví a s týmto následkom bola uzrozumená. Aj objasnenie pohnútky konania obžalovanej, ktorá spočívala v zabránení poškodenému v ďalšom útoku na jej osobu bolestivým vykrúcaním ruky nasvedčuje tomu, že chcela paralyzovať poškodeného, avšak zvolila nevhodný spôsob svojej obrany. Uvedené závery sú súčasne podkladom pre posúdenie odvolacích námietok odvolateľov o použití inej právnej kvalifikácii skutku ako neopodstatnených.
Aplikovaný kvalifikačný moment uvedený v § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona je v súlade so zákonom. Obžalovaná napadla svojho brata, ktorý je jej blízkou osobou v zmysle § 127 ods. 4 Tr. zákona.
Následne odvolací súd preskúmaval aj výrok o treste, ktorý bol obžalovanej uložený konajúcim súdom na dolnej hranici trestnej sadzby, pričom bral na zreteľ dosiahnutie účelu trestu, okolností prípadu a prevahu poľahčujúcich okolností.
Odvolací súd v rámci posudzovania primeranosti trestu dospel k záveru, že konajúci súd dostatočným spôsobom nevyhodnotil okolnosti prípadu, medzi ktoré nesporne patria aj podmienky, v ktorých obžalovaná žila. Z výpovede obžalovanej a aj svedkyne Mgr. D. V. vyplynulo, že obžalovaná sa dlhšiu dobu starala nielen o poškodeného, ale aj o svoju matku, ktorá bola psychiatrickým pacientom a obaja si vyžadovali celodennú starostlivosť. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za dôležité poukázať najmä na štruktúru osobnosti poškodeného posúdenú v rámci znaleckého dokazovania, z ktorého plynie, že poškodený má sklony k neústupčivosti, egocentrizmu, sebapresadzovaniu a potrebe pozornosti, rád získava ocenenie a nadradené postavenie, je impulzívny s nedostatkom kritiky, čo svedčí o konfliktnom správaní sa. Situáciu, ak obžalovaná sa dlhšiu dobu starala o dve blízke osoby, ktoré si vyžadovali jej celodennú opateru, pričom poškodený sa konfliktne správal, na čo možno usudzovať aj so zreteľom na jeho osobnostné predpoklady, možno hodnotiť ako záťažovú, v rámci ktorej obžalovaná nezvládla moment napadnutia poškodeného. Podľa názoru odvolacieho súdu pri hodnotení primeranosti trestu bolo potrebné prihliadať aj na túto okolnosť, pretože práve psychické vypätie obžalovanej, ktoré dosvedčuje aj svedkyňa Mgr. D. V., malo výrazný vplyv na jej konanie. Toto zistenie odôvodňuje zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu, pretože použitie trestnej sadzby ustanovenej zákonom by bolo pre obžalovanú vzhľadom na okolností prípadu neprimerane prísne a účel trestu u nej možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Z odpisu registra trestov totiž vyplýva, že obžalovaná v posledných pätnástich rokoch pred spáchaním prerokúvaného zločinu nebola súdne trestaná a nespáchala ani žiadny priestupok, čo nasvedčuje o jej náprave a vedení riadneho života v súčasnosti od roku 1990. Do uvedenej doby bola totiž obžalovaná viackrát odsúdená, spravidla za prečin príživníctva.
S poukázaním na uvedené odvolací súd usúdil, že v posudzovanom prípade pri ukladaní trestu sú splnené podmienky na aplikáciu zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona. Berúc do úvahy zákonom vymedzený účel trestu v § 34 ods. 1, spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie a aj pohnútku obžalovanej, pomery a možnosti jej nápravy, odvolací súd uzavrel, že uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby za použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona vo výmere 3 a 1 roka, je trestom primeraným všetkým okolnostiam prípadu a dostatočným pre nápravu obžalovanej.
Pre účely trestu odňatia slobody bola obžalovaná podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradená do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, čo opodstatňovalo zistenie, že pred spáchaním prerokúvaného zločinu obžalovaná nebola vo výkone trestu uloženého jej za úmyselný trestný čin.
V závere si ešte dovoľuje odvolací súd reagovať na námietku prokurátora spočívajúcu v hodnotení napadnutého rozsudku ako zmätočného a riadne neodôvodneného z dôvodu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nebola predložená argumentácia vo vzťahu k zmene právnej kvalifikácii skutku. Je síce faktom, že konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyložil, z akých dôvodov zmenil právnu kvalifikáciu skutku oproti predchádzajúcemu jeho rozsudku, ktorým obžalovanú uznal vinnou z prísnejšieho trestného činu, avšak zdôvodnenie právneho posúdenia skutku so zameraním aj na výhrady uplatnené prokurátorom nachádzajúce sa v tomto rozhodnutí postačuje na nápravu namietanej chyby, keďže konanie na súde prvého stupňa a odvolacie konanie v tej istej veci tvoria jeden celok.
To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd vyhodnotil odvolanie prokurátora ako nedôvodné a na podklade odvolania obžalovanej, ktorému vyhovel iba čiastočne, zmiernil trest. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.