Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-690-2015.pdf
PDF · 115.55 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/690/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcov: 1. I. K., nar. XX.X.XXXX, bytom D. B. XXX, 2. Y. U., nar. X.X.XXXX, bytom D. B. XXX (adresa na doručovanie: Česká republika, C.
- D., C. R. XX), obaja zastúpení advokátom: JUDr. Miloš Papcún, so sídlom Piešťany, Vajanského 5270/1A, proti žalovanej: I. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom C., N. U. X, zastúpenej advokátom: JUDr. Milan Kuhajda, so sídlom Moravany nad Váhom, Piešťanská 92, o zaplatenie 2.952,24 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 9C/249/2011-89 zo dňa 21.5.2014
- vo vyhovujúcej časti, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu o zaplatenie 2.952,24 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.952,24 Eur od 17.7.2009 do zaplatenia z a m i e t a .
II. Žalovanej p r i z n á v a nárok náhradu trov konania voči obom žalobcom v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie odporkyni (aktuálne žalovanej) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade (aktuálne žalobcom) sumu 2.952,24 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 17.7.2009 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh (akt. žalobu) zamietol a treťou výrokovou vetou vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil hmotnoprávne aplikáciou ust. § 451, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. Súd skonštatoval, že v danej veci sa žalobcovia voči žalovanej domáhajú zaplatenia sumy 2.952,24 Eur s príslušenstvom ako podielu na spoločnom vklade v G. G., a.s., ktorý bol vedený v prospech žalovanej a jej sestry N. U. - matky žalobcov. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že matka žalobcov a žalovaná zriadili 3.5.2004 spoločný vklad v G. G., ktorý bol vedený na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX. Na základe príkazu na úhradu podpísaného N. U. bola pri založení účtu v jeho prospech prevedená suma 253.518,90 Sk. Spornou tiež nebola skutočnosť, že po úmrtí N. U. 5.11.2008 zostatok na predmetnom účte činil 5.904,47 Eur, účet bol zrušený nasledujúci deň 6.11.2008 na základe výberu uvedenej sumy žalovanou. Podľa súdu prvej inštancie spornou bola skutočnosť kto bol vlastníkom predmetného zostatku na účte po smrti N. U.. Žalobcovia pritom tvrdili, že spoluvlastníkmi bola žalovaná a ich matka a tento zostatok mal byť v polovici predmetom dedičského konania po zomrelej, čo však bolo znemožnené žalovanou, ktorá dňa zostatok v celosti vybrala. Súd mal za preukázané, že na spoločný účet v G. G., a.s., vykonávali vklady aj výbery rovnako žalovaná ako aj N. U. (matka žalobcov). Súd preto nemal za preukázané tvrdenie žalovanej, že všetky vložené finančné prostriedky boli v jej výlučnom vlastníctve a to ani výsluchom svedkýň, ktorých výpovede považoval za
účelové vzhľadom na blízky príbuzenský vzťah k žalovanej, pričom svedkyne nikdy neboli prítomné pri vykonávaných výberoch a vkladoch. Keďže účet bol vo vlastníctve ako N. U., tak aj žalovanej a teda obe mali rovnaké práva a povinnosti z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného vkladu, boli z neho oprávnené a povinné spoločne a nerozdielne. Podľa súdu prvej inštancie správne potom súdny komisár v dedičskom konaní zahrnul do dedičstva polovicu zostatku z 5.904,48 Eur, t.j. 2.952,24 Eur, ktorú na základe osvedčenia o dedičstve nadobudli dedičia, teda žalobcovia 1 a 2. Na základe uvedeného potom súd dospel k záveru, že konaním žalovanej 6.8.2008 (zrejme 6.11.2008) t.j. výberom celého zostatku bez akéhokoľvek právneho dôvodu bez vyplatenia polovice podielu, medzi žalovanou, ktorá sa bezdôvodne obohatila a žalobcami 1 a 2 na úkor ktorých sa obohatila, vznikol záväzkovo právny vzťah, na základe ktorého vznikla žalovanej povinnosť toto bezdôvodné obohatenie čiže 2.952,24 Eur vydať žalobcom. K námietkam žalovanej, že peniaze boli len jej, keďže sestra N. všetko dávala deťom a preto si peniaze ušetriť nemohla, súd uviedol, že tieto výroky zostali iba v rovine nepreukázaných tvrdení. Výpovede žalovanou navrhnutých svedkýň B. Y. a J. D. súd nepovažoval za vierohodné vzhľadom a príbuzenský vzťah k žalovanej a ďalšie dôkazy žalovaná vykonať nenavrhla. Súd preto považoval žalobu v sume 2.952,24 Eur za dôvodnú a v tejto časti jej vyhovel, pričom zároveň s poukazom na vyššie citované normy, priznal aj úrok z omeškania. Vychádzal pritom z toho, že na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovia žalovanú bezúspešne vyzvali listom zo dňa 3.6.2009 v lehote 10 dní od prevzatia, ktorého doručenie ale nepreukázali. Z listu žalovanej je ale zrejmé, že už ku dňu 6.7.2009 o tomto obohatení vedela, teda najneskôr v tejto deň jej bola výzva na vrátenie preukázateľne doručená, následne mala lehotu 10 dní, ktorá márne uplynula 16.7.2009. Až nasledujúcim dňom sa dostala do omeškania.
3. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 1 OSP a contrario s tým, že o povinnosti nahradiť trovy konania rozhodne súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
4. Proti tomuto rozsudku podľa obsahu výlučne vo vyhovujúcej časti podala dňa 8.8.2014 odvolanie žalovaná, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, resp. napadnutý rozsudok zruší a vec vráti prvoinštančnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Ako dôvod uviedla, že sudkyňa ju v rozpore s objektívnou pravdou zaviazala k povinnosti zaplatiť žalobcom žalovanú sumu, hoci tieto peniaze nikdy nepatrili nebohej sestre N. U., pretože boli výlučným vlastníctvom žalovanej, čo dostatočne presvedčivo v konaní preukázala a potvrdili to obe ňou navrhnuté svedkyne. Výpoveď oboch sestier označila za v celom rozsahu pravdivú, uviedla, že nebol dôvod, aby ich výpovede boli účelové a neobjektívne. Ak súd hodnotí vykonané dôkazy v rozpore so spravodlivosťou, robí to nekompetentne, ba až zaujato. Takéto presvedčenie nadobudla, pretože sudkyňa od žalobcov nepožadovala ani najmenší dôkaz o tom, že konkrétne peňažné prostriedky čo i len v minimálnej výške, mohli byť vo vlastníctve ich matky. Sudkyňa nepovažovala za potrebné vypočuť ani jedného zo žalobcov, napriek tomu, že to v záujme objektivity malo byť vykonané. Sudkyňa nechala bez povšimnutia, že matka žalobcov si v ostatnom roku svojho života brala pôžičky spolu vo výške vo výške 40.000,- Sk. Ak by mala peňažné prostriedky na spoločnom účte, logicky by pôžičky nepotrebovala. Slabou stránkou sestry N. bola jej hráčska vášeň, o ktorej sa ostatné sestry domnievajú, že bola vyprovokovaná nenásytnou dcérou a tým si vysvetľujú fakt, že sa rozhodla čerpať pôžičky, aby mohla uspokojiť dcérine neprimerané nároky. V priebehu konania nebolo hodnoverne preukázané, že došlo v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka k bezdôvodnému obohateniu, nebolo ničím preukázané, že získala protiprávne čo i len minimálne bezdôvodné obohatenie a ani to, že by vznikla čo i len minimálna majetková ujma, ktorá by postihovala žalobcov. Za paradoxné označila, že súd prvej inštancie poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/117/2011, podľa ktorého splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané, avšak napriek tomu súd žiadny dôkaz v tomto smere nevykonal. Pochybnosť, že sestry by mohli svedčiť zaujato voči svojej nebohej sestre, je pre ne urážajúca. Konštatovanie sudkyne, že svedkyne neboli prítomné pri výberoch a vkladoch vykonávaných žalovanou a N. U. nemá žiadny právny význam. Závažným spôsobom pochybil aj súdny komisár v dedičskom konaní, keď bez bližšieho skúmania zaradil do aktív dedičstva polovicu finančných prostriedkov, ktoré boli uložené na spoločnom účte, takéto rozhodnutie označila za nekompetentné, nesprávne, v rozpore s objektívnou pravdou a teda aj nespravodlivé. Súdny komisár mal prizvať ako účastníčku konania aj žalovanú. Týmto postupom bola poškodená, pričom o tomto nelegálnom postupe sa dozvedela až z podania žalobcov v tejto právnej veci. Uzavrela, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
5. Žalobcovia odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalovanej predložili prostredníctvom svojho advokáta písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie, jeho rozhodnutie považujú za vecne správne, ktoré by mal odvolací súd podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť. Námietky v odvolaní žalovaná neodôvodnila žiadnymi novými a konkrétnymi okolnosťami. Uviedla tradičnú a štandardnú slovnú vatu. Preto navrhli, aby Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu trov do rúk ich advokáta, ktoré budú vyčíslené v samostatnom uznesení súdu prvej inštancie.
6. K doručenému vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovanej predložila žalovaná už prostredníctvom svojho advokáta písomné stanovisko, v ktorom uviedla, že predmetné vyjadrenie považuje za účelové, pretože celý protiprávny stav, ktorý deklaroval Okresný súd Piešťany v napadnutom rozsudku je pre žalobcov plne vyhovujúci. Je to ďalší dôkaz o neserióznosti žalobcov, ktorí v príkrom rozpore s objektívnou pravdou sa vytrvalo nečestne domáhajú peňazí, ktoré sú výlučným vlastníctvom žalovanej. Naďalej v plnom rozsahu trvá na odvolaní zo dňa 5.8.2014.
7. Advokát žalobcov k tomuto doručenému vyjadreniu predložil stručné e-mailové podanie s tým, že sa pridržiavajú predchádzajúceho vyjadrenia, v ktorom zaujali stanovisko k odvolaniu žalovanej. Poukazujú na správnosť rozhodnutia a odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, nevidia dôvod, pre ktorý by sa mal odvolací súd od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Žalovaná vo svojom stanovisku nevyprodukovala žiaden dôkaz, ku ktorému by sa mali žalobcovia vyjadrovať.
8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ OSP, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti je nevyhnutné s použitím § 388 CSP zmeniť a žalobu zamietnuť.
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovanej, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré ho viedli k vyhoveniu žalobe prvou výrokovou vetou. Zamietnutie zvyšnej časti žaloby odvolaním žalovanej nebolo odvolaním napadnuté, preto sa stalo právoplatným a predmetom prieskumu odvolacieho súdu bola výlučne vyhovujúca časť daného rozsudku.
11. Keďže vzhľadom na nižšie popísané okolnosti daného prípadu a závery odvolacieho súdu, nebolo potrebným v žiadnom smere zopakovať ani doplniť dokazovanie, odvolací súd odvolacie pojednávanie nenariadil.
12. Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú zaplatenia sumy 2.952,24 Eur s príslušenstvom od žalovanej s poukazom na osvedčenie o dedičstve vydané notárom Miroslavom Kupcom, so sídlom Piešťany, Kukučínova 2, sp. zn. 6D 1235/2008 zo dňa 19.5.2009, v ktorom bolo rozhodnuté, že vkladnú knižku vedenú v G. G. v polovici so zostatkom vo výške 2.952,24 Eur, po nebohej poručiteľke N. U. zomrelej X.XX.XXXX (matke žalobcov a sestre žalovanej), nadobudli do vlastníctva deti po poručiteľke žalobcovia 1 a 2, obaja rovným dielom. Keď žalobcovia po právoplatnosti rozhodnutia dňa 19.5.2009 chceli svoj diel z účtu vybrať zistili, že suma bola vybraná žalovanou dňa 6.11.2008. Listom zo dňa 30.6.2009 žalobcovia vyzvali žalovanú na vrátenie danej sumy z vkladu, žalovaná im listom zo dňa 6.7.2009 oznámila, že danú čiastku nevráti, pričom v priebehu celého konania tvrdila, že vklady na predmetnom účte boli výlučne v jej vlastníctve. Prvoinštančný súd správne uplatnený nárok právne kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie, ktoré je upravené v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).
13. V zmysle § 451 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (ods. 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).
14. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal a kto ho na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
15. Podľa § 458 ods. 1 OZ musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
16. Vyššie citované ustanovenia OZ zakotvujú inštitút tzv. bezdôvodného obohatenia. Vyplýva z nich všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku tohto záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zákon v citovaných ustanoveniach vymedzuje pojem bezdôvodné obohatenie v štyroch formách, pričom jednou z nich je aj majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. V tomto prípade ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie, tzn. že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť na základe ktorej sa spravidla plní. Podstatou bezdôvodného obohatenia je teda zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje určitú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
17. Pre záver o ne/dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobcami voči žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu bolo treba, aby žalobcovia zaťažení dôkazným bremenom preukázali, že medzi nimi a žalovanou právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, teda, aby preukázali, že žalovaná (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získala, že žalobcom (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Splnenie predpokladov pre vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia pritom súd musí posudzovať vždy z hľadiska špecifických skutkových okolností v konkrétnej prejednávanej veci, na ktoré aplikuje náležitú normu hmotného práva
- ustanovenia o bezdôvodnom obohatení Občianskeho zákonníka.
18. Podľa § 101 ods. 1 OSP účinného v čase prvoinštančného konania, sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.).
19. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno znamená procesnú zodpovednosť účastníka konania za preukázanie jeho tvrdení. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).
20. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uplatnený nárok. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.
21. Ako už bolo skonštatované vyššie, v danom prípade bremeno tvrdenia aj dôkazu na preukázanie žalobcami tvrdenej skutočnosti, že na strane žalovanej vznikol voči nim záväzok z titulu bezdôvodného obohatenia získaného bez právneho dôvodu, teda preukázať splnenie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, bolo na strane žalobcov, ktorí v konaní tvrdia, že na ich úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Bolo teda ich povinnosťou preukázať, že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik právneho vzťahu medzi stranami z bezdôvodného obohatenia a to získanie bezdôvodného obohatenia žalovanou, protiprávnosť získania tohto bezdôvodného obohatenia, majetkovú ujmu na strane žalobcov a príčinnú súvislosť medzi týmto protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia žalovanou a majetkovou ujmou žalobcov. S poukazom na konkrétne okolnosti daného prípadu bolo teda povinnosťou žalobcov preukázať, že finančné prostriedky nachádzajúce sa na spoločnom účte žalovanej a matky žalobcov ku dňu jej smrti v žalovanej polovici vlastnícky patrili poručiteľke.
22. Túto skutočnosť preukazovali právoplatným dedičským rozhodnutím (vyššie bližšie špecifikovaným) podľa ktorého polovicu zostatku na danom účte v žalovanej výške nadobudli do vlastníctva žalobcovia 1 a 2. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2953/2004 podľa ktorého výroky uznesenia súdu vydané v dedičskom konaní, ktoré sa týkajú dedičského práva (kto je poručiteľovým dedičom) sú záväzné pre každého. Ostatné výroky sú záväzné len pre účastníkov dedičského konania. Z uvedeného vyplýva, že dané dedičské rozhodnutie, výnimkou okruhu dedičov, pre žalovanú nie je záväzné, nijako ním nie je viazaná.
23. Ako ďalší dôkaz o svojom tvrdení žalobcovia uplatňovali predmetnú vkladnú knižku a osobitné obchodné podmienky G., a.s., podľa ktorých bolo možné zriadiť účet pre dvoch a viacerých klientov, pričom každý má rovnaké práva a povinnosti a z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného vkladu sú oprávnení všetci klienti spoločne a nerozdielne. V týchto obchodných podmienkach je tiež výslovne napísané (bod 4.1.I.4), že banka neskúma nároky klientov na peňažné prostriedky na účte a nenesie za tieto nároky alebo ich iné vzájomné vzťahy klientov žiadnu zodpovednosť.
24. Je nespochybniteľné, že len sama skutočnosť, že viac klientov má zriadený jeden účet v banke a na ňom spoločný vklad bez ďalšieho nestačí na preukázanie, že finančné prostriedky uložené na účte patria do spoluvlastníctva klientov a ani v akom pomere. Samotná skutočnosť, že matka žalobcov a žalovaná mali zriadený a viedli spoločný vkladový účet v banke, s ktorým obe podľa preukázaného nakladali, vkladali i vyberali peňažné prostriedky, v žiadnom prípade nepreukazuje, ktorej z nich vlastnícky vklad
patril a v akom rozsahu. To, že podľa obchodných podmienok banky každý so zriaďovateľov spoločného účtu má rovnaké práva a povinnosti, platí len vo vzťahu k účtu nie k finančným prostriedkom na ňom, a že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného vkladu sú oprávnení všetci klienti spoločne a nerozdielne, rozhodne neznamená, že sú spoluvlastníkmi uložených peňazí a každý rovnakým dielom. Všeobecné podmienky banky týkajúce sa spoločného vkladu neriešia, ani nemôžu riešiť vzájomné nároky klientov na daný vklad, riešia len ich postavenie vo vzťahu k spoločnému účtu ako finančnému produktu banky.
25. Na preukázanie týchto rozhodných skutočností bolo potrebné navrhnúť, resp. predložiť žalobcami, nesúcimi dôkazné bremeno, ďalšie relevantné dôkazy. Žalovaná sa navrhnutím dôkazu výsluchom svojich dvoch sestier iba bránila tvrdeniam žalobcov, ktoré v konaní nepreukázali. Žalobcovia ani netvrdili, dôkaz nenavrhli a súd na tieto skutočnosti ani žiaden dôkaz nevykonal, že aspoň časť peňazí, ktoré boli vložené na daný účet (pričom je nerozhodné ktorou z dvoch disponentiek) patrili ich matke a či po uskutočnení výberov tam časť jej výlučne vlastnícky patriacej sumy aj zostala a v akom rozsahu. Súd prvej inštancie nevykonal ani dôkaz výsluchom žalobcov. Žalobcovia teda neuniesli svoje dôkazné bremeno a preto bolo dôvodným ich žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie teda vec nesprávne právne posúdil tým, že dôkazné bremeno v rozpore s vyššie uvedenými právnymi a teoretickými východiskami, nedôvodne presunul na žalovanú. Z tohto nesprávneho uhla potom uzavrel, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že žalovaná polovica peňazí na spoločnom vklade nebola vo vlastníctve nebohej N. U..
26. Právne posudzovanie veci pritom je činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval. V danom prípade súd správne aplikovaný predpis (§ 451 Občianskeho zákonníka) nesprávne interpretoval, ak z hypotézy danej normy nedôvodne vyvodil, že dôkazné bremeno pri rozhodovaní o bezdôvodnom obohatení spočíva na žalovanom.
27. Keďže vzhľadom na vyššie uvedené neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie preskúmavaného rozsudku, odvolací súd s použitím § 388 CSP preskúmavaný rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu žalobcov o zaplatenie 2.952,24 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.952,24 Eur od 17.7.2009 do zaplatenia zamietol.
28. Vzhľadom na to, že došlo k zmene rozsudku, o náhrade trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 ods. 2 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní napokon v celom rozsahu úspešnej žalovanej priznal nárok plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalobcom. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).