Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25CoE-211-2016.pdf
PDF · 115.61 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoE/211/2016
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ s.r.o., sídlo: Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ, advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej: A. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. Q. XXX/XX, J., o vymoženie sumy 368,45 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 19. apríla 2013 č.k. 16Er/368/2008-28, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Návrhy oprávnenej na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie preskúmavaným uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), 2, § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, § 35, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, § 53 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, článkami a prílohou Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zisteným skutkovým stavom. Uviedol, že v exekučnom titule - rozhodcovskom rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.01.2008 a vykonateľnosť dňa 31.01.2008 bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť sumu 11.100,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 10.800,- Sk od 24.09.2007 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 4.036,-Sk, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodcovského rozsudku. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Súd dospel k názoru, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, pretože ju uzavrel dodávateľ - veriteľ, vyplýva to z obsahu zmluvy a z výpisu z obchodného registra veriteľa - poskytovateľa úverov z vlastných zdrojov, so spotrebiteľom - dlžníkom, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripravenej zmluvy o úvere. Zmluva o úvere predstavuje vopred pripravený formulár, ktorý je určený veľkému počtu dlžníkov. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Ustanovenia Zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinná ovplyvniť nemohla. Osobitne dojednané boli len ustanovenia, ktoré sú v zmluve hrubo vyznačené, ide predovšetkým o výšku pôžičky, počet splátok. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, čo je možné zistiť z výpisu z obchodného registra. Povinná vystupuje v zmluve ako spotrebiteľ, čo jednoznačne vyplýva z obsahy
zmluvy. Výkladom úpravy v Občianskom zákonníku treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ochrana podľa ustanovení Občianskeho zákonníka je širšia ako ochrana podľa zákona o spotrebiteľských zmluvách. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách majú kogentnú povahu. Iné odlišné dojednania o tom, že vzťahy z tejto zmluvy sa riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka sú neplatné. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť. Povaha zmluvy je teda adhézna, tzn. spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Vzhľadom k tomu súd preskúmal rozhodcovský rozsudok a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnená, navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavila na základných šiestich bodoch, v rámci ktorých vytýkala súdu, že svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, rozhodnutie nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci bol potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci.
Tvrdila, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodala, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenula, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažovala za súd v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa nej súdom konajúcom o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mala za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatovala, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznila problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní
rozobrala, na základe čoho zastala názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodala, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnená uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnená uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznila, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadala, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tvrdila, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietala predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkala, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Mala za to, že exekučný súd rozhodoval o jej práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jej právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatovala aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bola uvedená do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietala, že nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jej právnom postavení, ako ani nemala možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkla aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdila, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľkou budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodala, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasila ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázala aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadrila k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Zvýraznila tiež skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu, preto považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné. Oprávnená zároveň žiadala prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že "všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
3. Povinná sa k odvolaniu oprávnenej písomne nevyjadrila.
4. Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Levice. Sudkyňa súdu prvej inštancie predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s vyjadrením, že odvolaniu nemieni vyhovieť.
5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Návrhy oprávnenej na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b), c) CSP ako nedôvodné zamietol.
6. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. V súlade s § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Odvolací súd posudzujúc návrh oprávnenej na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej právnej úpravy dospel k záveru o jeho nedôvodnosti. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, čo znamená, že v inom prípade výslovne vylučuje inštitút prerušenia konania. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý sa použije len na riešenie otázok neupravených v Exekučnom poriadku vôbec alebo nedostatočne, aj to za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. Z uvedeného vyplýva, že súd je povinný konanie prerušiť v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci, teda v dobe od začatia konania do rozhodnutia vo veci, dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a v takom prípade podá zároveň Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi alebo s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvej inštancie v tomto prípade ani nerozhodoval.
11. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávnenej nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.
12. Záverom odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia CSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh strany sporu. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, ale že rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ pritom nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Začatie konania o prejudiciálnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 19. 10. 2010 sp.zn. III. ÚS 388/2010).
13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b), c) CSP ako nedôvodné zamietol.
14. Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 12. 05. 2008, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD., doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 10. 01. 2008 sp.zn. SR 09908/07, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 01. 2008 a vykonateľnosť dňa 31. 01. 2008, podkladom ktorého bola zmluva o úvere č. 4370900 zo dňa 25. 04. 2007. Súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenou dňa 27. 05. 2008 na Okresný súd Levice požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej. Súd prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 24. 06. 2008 pod č. 5402 051360*. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
15. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, (1) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
17. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.
18. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
19. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).
20. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. V predmetnom prípade to umožňovalo súdu prvej inštancie ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu.
21. Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na aplikáciu ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 230 CSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekúciu pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
22. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
23. V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov exekučného konania je zmluva o úvere zo dňa 25. 04. 2007. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka výslovne uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008, treba posudzovanú zmluvu o úvere považovať za zmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský a to i napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Keďže ide o zmluvu uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, bolo ju potrebné podrobiť súdnej kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky tak, ako to správne učinil i súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôsledne aplikoval ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) na predmetný právny vzťah. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne právne posúdil ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutých. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať.
24. Odvolací súd, z uvedených dôvodov, námietky oprávnenej uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, dostatočne vykonal dokazovanie, jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna a presvedčivá. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi.
25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
26. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
28. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
29. V súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že povinná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
30. V danej veci súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10. 08. 2015 č.k. 16Er/368/2008-74 ustanovil povinnej opatrovníka Janu Vrecníkovú, zamestnankyňu Okresného súdu Levice z dôvodu jej neznámeho pobytu podľa § 29 ods. 2, 4, 6 OSP. Prijatím CSP, s účinnosťou od 01. 07. 2016, došlo k vynechaniu právnej úpravy procesného opatrovníka strany sporu s neznámym pobytom. To znamená, že od uvedeného momentu prestali platiť účinky procesného opatrovníctva Jany Vrecníkovej v predmetnom konaní, na základe čoho odvolací súd na uznesenie súdu prvej inštancie o ustanovení opatrovníka povinnej ďalej neprihliadal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).