Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Tos/6/2017

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 10.05.2017, v trestnej veci proti odsúdenému Z. A. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. a iné, v konaní o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 4Pp 8/17 zo dňa 23.02.2017, takto

rozhodol:

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. z a m i e t a sťažnosť ods. Z. A..

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa podľa § 415 ods. 1 Tr. por. v spojení s ust. § 66 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. zák. návrh odsúdeného Z. A., nar. XX.XX.XXXX, na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 20.09.2012, sp. zn. 4T 187/11 a rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8T 165/2009 zo dňa 19.10.2009 v spojení s uznesením o neosvedčení zo dňa 22.01.2015 zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí, odsúdený sťažnosť, ktorú neskôr osobitným podaním písomne aj odôvodnil. V dôvodoch svojej sťažnosti namietal, že jeho žiadosť o podmienečné prepustenie bola zamietnutá neopodstatnene, nakoľko splnil všetky podmienky vyplývajúce tak z ustanovení Trestného zákona, ako aj Trestného poriadku. Poukázal na to, že trest odňatia slobody vykonáva na otvorenom oddelení, na vonkajšom pracovisku s voľným pohybom. Uviedol, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa chce zaradiť do spoločnosti a viesť riadny život občana, hneď po ukončení výkonu trestu môže nastúpiť do zamestnania, o čom už v konaní pred prvostupňovým súdom doložil potvrdenie od budúceho zamestnávateľa. Taktiež uviedol, že si je vedomý trestnej činnosti, ktorú v minulosti spáchal, avšak jej spáchanie oľutoval, ľutuje ju doteraz, v budúcnosti sa bude snažiť takejto činnosti sa vyhýbať. V podstate z týchto dôvodov požiadal, aby krajský súd jeho žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody opätovne prehodnotil. Zároveň ešte uviedol, že sa bude snažiť splniť všetky podmienky a dodržať všetky obmedzenia uložené súdom v súvislosti s podmienečným prepustením.

Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, tomuto výroku napadnutého uznesenia predchádzajúce, a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že odsúdený bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 20.09.2012, sp. zn. 4T 187/11 uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 19.10.2009 sp. zn. 8T 165/2009 bol odsúdený uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., spáchaných formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 5-ich rokov, uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 22.01.2015 sp. zn. 8T 165/2009 bolo rozhodnuté, že odsúdený sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a uložený úhrnný trest vo výmere 24 mesiacov vykoná v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Odsúdený výkon vyššie uvedených trestov odňatia slobody vo výmere piatich rokov a dvoch rokov, ktoré vykonáva postupne po sebe, nastúpil dňa 26.09.2012 s tým, že do výkonu trestu odňatia slobody mu bola započítaná aj doba výkonu väzby od 31.07.2011 do 26.09.2012, čo znamená, že formálne podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, teda výkon dvoch tretín prvého uloženého trestu a výkon jednej polovice druhého uloženého trestu, odsúdený dňa 30.11.2015 splnil.

Zo správy ÚVTOS Prešov zo dňa 24.01.2017 vyplýva, že správanie odsúdeného a plnenie jeho povinností je na požadovanej úrovni, postupne bol preradzovaný z ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, z diferenciačnej skupiny „B“ do diferenciačnej skupiny „A“ a následne bol umiestnený do otvoreného oddelenia, bol pracovne zaradený na nestráženom pracovisku mimo ústavu najprv s dohľadom a neskôr aj bez tohto dohľadu, to znamená, že vykonával pracovné povinnosti na nestráženom pracovisku mimo ústavu s voľným pohybom, pričom objednávatelia práce hodnotia odsúdeného ako veľmi aktívneho, pracovitého, vykazujúceho výborné pracovné výsledky, počas celej doby výkonu trestu odňatia slobody mu bolo postupne uložených osem disciplinárnych odmien, z toho trikrát mu riaditeľ ústavu udelil mimoriadne voľno na opustenie ústavu ako najvyššiu formu disciplinárnej odmeny, disciplinárne potrestaný doposiaľ nebol.

Vo vyššie uvedenej správe ÚVTOS Prešov ďalej konštatuje, že jeho resocializačná prognóza je menej priaznivá, riziko jeho sociálneho zlyhania je stredné, a to z dôvodu opakujúcej sa trestnej činnosti a absencie odborného vzdelania, odsúdený k trestnej činnosti zaujíma sebakritický postoj, čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a ústav ho odporúča podmienečne prepustiť, avšak s dohľadom.

Správne súd prvého stupňa poukázal na znenie ustanovení § 66 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. zák., podľa ktorých súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojim správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život a ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Aj keď podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je mimoriadnym inštitútom, ktorý by súd mal aplikovať len výnimočne, na podmienečné prepustenie odsúdený nemá automatický nárok, ale súd ho môže použiť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to tak formálneho charakteru, ktorým je vykonanie v prejednávanej veci dvoch tretín, pokiaľ ide o prvý uložený trest a jednej polovice, pokiaľ ide o druhý uložený trest, ako aj materiálneho charakteru, a to preukázanie polepšenia odsúdeného, pričom vykonané dokazovanie musí jednoznačne viesť k pozitívnemu záveru, že odsúdený sa svojim správaním a plnením povinností skutočne polepšil, čo znamená, že už doterajší výkon trestu bol postačujúci pre naplnenie účelu trestu, ktorým je najmä prevýchova odsúdeného tak, aby viedol riadny život a jeho ďalší výkon preto už nie je potrebný. Pokiaľ teda súd, na základe vykonaného dokazovania, nedospeje k bezpečnému záveru, že odsúdený sa polepšil do takej miery, že je možné od neho dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, nemôže odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustiť. Taktiež dobré správanie odsúdeného v dôsledku motivácie podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody nie je prejavom, že sa odsúdený polepšil, pretože v prípade jeho prepustenia, teda po odpadnutí motivácie dobrého správania, niet záruky, že odsúdený povedie riadny život. K splneniu materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, podľa názoru krajského súdu, teda dôjde až vtedy, keď odsúdený sa vo výkone trestu odňatia slobody dobre správa, pretože si uvedomuje nesprávnosť svojho doterajšieho konania spočívajúceho v páchaní trestnej činnosti, je odhodlaný viacej takto nekonať. Len pasívne prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu odňatia slobody pre podmienečne prepustenie z výkonu takéhoto trestu zjavne stačiť nebude.

Vychádzajúc z vyššie uvedených zákonných ustanovení a vykonaného dokazovania, aj krajský súd dospel k záveru, že aj keď formálne podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, a to vykonanie dvoch tretín a jednej polovice uložených trestov, boli splnené, vykonané dokazovanie neviedlo k dostatočne odôvodnenému záveru, že odsúdený sa už doterajším výkonom trestu polepšil, a preto jeho ďalší výkon nie je potrebný.

Z odpisu registra trestov je zrejmé, že odsúdený má okrem záznamov týkajúcich sa trestov, ktoré momentálne vykonáva, ďalších šesť záznamov, čo znamená, že v minulosti sa opakovane (šesťkrát) dopúšťal rôznej trestnej činnosti tak majetkového, ako aj násilného charakteru, pričom ani opakované uloženia rôznych trestov ho od spáchania ďalšej trestnej činnosti neodradili. Uvedené nasvedčuje tomu, že odsúdený má ľahostajný prístup k dodržiavaniu všeobecne záväzných a akceptovaných pravidiel správania sa, pričom tento záver výrazným spôsobom podporuje aj fakt, že už z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustený, a to dokonca dvakrát už bol. Teda už dvakrát dostal šancu preukázať, že na jeho prevýchovu nie je potrebné pôsobiť výkonom celého trestu, ale postačí aj jeho časť. Napriek tomu po týchto dvoch šanciach sa dopustil ďalšej trestnej činnosti. Navyše trestného činu, za ktorý mu bol uložený päťročný trest odňatia slobody, odsúdený spáchal v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia, teda len hrozba trestu bez jeho výkonu zjavne nemala na odsúdeného želaný výchovný účinok. Tieto okolnosti potom naznačujú zvýšené riziko, že v prípade prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, sa trestnej činnosti opätovne dopustí. Ústav, v ktorom odsúdený trest odňatia slobody vykonáva, hodnotí jeho resocializačnú prognózu ako menej priaznivú.

Podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody je vyjadrením presvedčenia, že odsúdený povedie v budúcnosti riadny život, a preto opakované zlyhanie odsúdeného po opakovanom podmienečnom prepustení naznačuje, že odsúdený sa nevie alebo nechce, a to ani z výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody poučiť.

Dobré správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, prezentované aj ôsmimi disciplinárnymi odmenami, je potrebné potom hodnotiť len ako prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu odňatia slobody, motivované nanajvýš snahou odsúdeného byť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, nesvedčí však aj o tom, že odsúdený sa naozaj už doterajším výkonom trestu odňatia slobody polepšil, a preto jeho ďalší výkon už nie je potrebný, pretože je možné dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Napokon odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody so započítaním väzby od 31.07.2011, teda už takmer 6 rokov, preto osem disciplinárnych odmien nie je možné hodnotiť ako čosi zvlášť výnimočné. Pokiaľ odsúdený deklaroval ľútosť nad svojim doterajším spôsobom života, nad spáchaním trestnej činnosti, k tomu je nutné uviesť, že na verejnom zasadnutí konanom o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený vo vzťahu k druhému trestu, ktorý momentálne vykonáva, uviedol, že nevie, prečo je vo výkone trestu, išlo o nejakú bitku, alebo také dačo. Po prečítaní dotknutej časti spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8T 165/09 odsúdený uviedol, že len si bránil brata. Pokiaľ teda odsúdený nevie, za čo je vo výkone trestu odňatia slobody, nemôže ani k spáchaniu trestnej činnosti, za spáchanie ktorej je vo výkone trestu odňatia slobody, zaujať kritický postoj, pretože nevie k čomu má kritický postoj zaujať a čo má ľutovať. Jeho slovné vyjadrenie ľútosti je potom neuveriteľné, nepresvedčivé, motivované nanajvýš snahou byť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Vo vzťahu k tomu istému odsúdeniu, ako to už bolo vyššie naznačené, po prečítaní dotknutej časti spisu, odsúdený uviedol, že len bránil brata. K tomu sa žiada uviesť, že v rámci konania o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, súdy nie sú oprávnené preskúmavať právoplatne uložené tresty a právoplatné odsúdenia, ktoré sú v zásade nezmeniteľné. Vzhľadom na to, že súd v pôvodnom konaní nedospel k záveru, žeby odsúdený konal v nutnej obrane alebo v krajnej núdzi, či za existencie akýchkoľvek okolností, ktoré by vylučovali jeho protiprávnosť, je zrejmé, že konštatovanie odsúdeného, že len bránil brata, nie je pravdivé a naznačuje snahu odsúdeného svoje zavinenie bagatelizovať, racionalizovať, každopádne znižovať mieru svojej zodpovednosti za spáchaný trestný čin, trest ohľadom ktorého vykonáva. Aj naposledy uvedené potom naznačuje, že odsúdený v skutočnosti nemá kritický postoj k ním spáchanej trestnej činnosti, možno mať pochybnosti o tom, že jeho ľútosť nad doterajším spôsobom života je úprimná a tieto skutočnosti vo svojom súhrne potom nedávajú záruku, že odsúdený po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody povedie riadny život. Vo svetle vyššie uvedeného len ťažko je potom možné odsúdenému reálne uveriť, že už tentokrát povedie riadny život, naozaj sa bude vyhýbať páchaniu trestnej činnosti a že dodrží všetky obmedzenia a povinnosti, ktoré by mu boli prípadne uložené.

Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď návrh odsúdeného na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol, a krajskému súdu nezostávalo nič iné, len jeho sťažnosť postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú zamietnuť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.