Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-10C/82/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti žalovanej: K. o zaplatenie 775,63 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Právny predchodca žalobcu - Všeobecná úverová banka, a.s. sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20. 4. 2016 domáhal zaplatenia 775,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 775,63 eur od 16. 3. 2016 do zaplatenia, to všetko titulom nesplateného úveru. Právny predchodca žalobcu v odôvodnení žaloby uviedol, že so žalovanou, ako dlžníkom uzavrel dňa 7. 12. 2004 zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovanej kreditnú kartu, ku ktorej aj viedol účet. V žalobe tvrdil, že ku dňu vystavenia výpisu z kartového účtu mala žalovaná schválený úverový rámec vo výške 900,- eur a bola povinná platiť právnemu predchodcovi žalobcu štandardnú mesačnú splátku vo výške 30,- eur. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaná si nesplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zmluvy a jej platobnú disciplínu sa nepodarilo obnoviť ani po viacerých pokusoch, právny predchodca žalobcu vystavil ku dňu 6. 3. 2016 nový výpis z bankovej knihy s konečným stavom na úhradu vo výške 775,63 eur predstavujúci súhrn debetných položiek, a to istiny, poplatkov, sankčného úroku a štandardného úroku s prihliadnutím na vykonané úhrady zo strany žalovanej. Nakoľko si podľa právneho predchodcu žalobcu žalovaná nesplnila povinnosť uhradiť mu záväzok vo výške 775,63 eur, a to ani v lehote splatnosti určenej vo výpise z bankovej knihy, t.j. do dňa 15. 3. 2016, právny predchodca žalobcu si okrem nároku na zaplatenie istiny vo výške 775,63 eur uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.

2. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení právny predchodca žalobcu v žalobe označil fotokópiu Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a.s. zo dňa 7. 12. 2014 a fotokópiu výpisu z účtu klienta zo dňa 6. 3. 2016.

3. Písomným podaním zo dňa 18. 7. 2016 žalobca doplnil rozhodujúce skutočnosti pre uplatnený nárok a na jeho preukázanie ako ďalšie dôkazy označil Obchodné podmienky pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou SKK, a.s. a Cenník VÚB, a.s. pre produkty vydané v spolupráci so spoločnosťou SKK, a.s.

4. Právny predchodca žalobcu písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 29. 11. 2016 navrhol pripustiť zmenu strany sporu na strane žalobcu a to z dôvodu, že právny predchodca žalobcu, ako postupca a žalobca, ako postupník uzavreli Zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej Všeobecná úverová banka, a.s. postúpila pohľadávku voči žalovanej, ktorá je predmetom tohto sporu ku dňu 19. 9. 2016, na žalobcu. Z tohto dôvodu súd uznesením zo dňa 8. 3. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 3. 2017, navrhovanú zmenu strany sporu na strane žalobcu pripustil a ďalej ako so žalobcom konal s obchodnou spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154.

5. Žalovaná sa k žalobe, ktorá jej spolu s prílohami bola do vlastných rúk doručená dňa 14. 3. 2017, písomne nevyjadrila.

6. Dňa 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom podľa jeho prechodných ustanovení, a to konkrétne § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Vzhľadom na uvedené sa počnúc dňom 1. 7. 2016 aj sporná vec riadila ustanoveniami CSP. Postupujúc podľa § 292 súd po uvedenej zmene právnej úpravy žalovanú ako spotrebiteľa písomne poučil o možnosti zastúpenia a o jej procesných právach a povinnostiach.

7. Nakoľko hodnota tohto spotrebiteľského sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- eur, skutkové tvrdenia strán neboli sporné, pričom prejednávaný spor, v ktorom išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci bolo možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov, súd v súlade s ust. § 297 písm. b) spor prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 5. 5. 2017, miesto a čas jeho verejného vyhlásenia boli v súlade s ust. § 219 ods. 3 oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením dňa 25. 4. 2017 a súčasne na webovej stránke súdu na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR. Strany sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili.

8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 18. 7. 2016, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých žalobcom predložených listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav:

9. Právny predchodca žalobcu - Všeobecná úverová banka, a.s. akceptáciou žiadosti žalovanej o vydanie kreditnej platobnej karty NAY uzavrela dňa 7. 12. 2004 zmluvu, ktorou sa zaviazala vydať žalovanej kreditnú kartu a k tejto kreditnej karte viesť účet. Žalovaná mohla prostredníctvom tejto kreditnej karty čerpať úver v stanovenom úverovom rámci 15.000,- Sk (497,91 eur) s tým, že štandardná splátka bola dohodnutá na sumu 500,- Sk (16,60 eur) mesačne. Z listiny na čl. 9 spisu označenej ako „Návratka“ vyplýva, že v máji 2007 malo dôjsť k dohode o novej výške úverového rámca v sume vtedajších 18.000,- Sk a novej výške mesačnej splátky v sume 600,- Sk. Právny predchodca žalobcu predložil súdu spolu s touto zmluvou aj Obchodné podmienky pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Slovenské kreditné karty, a.s.

10. Z výpisu z Nákupnej karty NAY Extra Premium vystaveného ku dňu 6. 3. 2016, ktorý predložil právny predchodca žalobcu vyplýva, že za obdobie od 1. 1. 2009 do 29. 2. 2016 vznikla žalovanej povinnosť uhradiť sumu 718,63 eur ku dňu splatnosti 15. 3. 2016, a to pri ročnej úrokovej sadzbe 18 % a sankčnej úrokovej sadzbe vo výške 5,05 % ročne. Tento výpis obsahuje ďalej súhrn debetných a kreditných transakcií na pôžičkovej karte realizovaných za uvedené obdobie, pričom v zmysle tohto výpisu boli na ťarchu účtu realizované debetné transakcie spolu vo výške 2.337,82 eur a v prospech tohto účtu kreditné transakcie spolu vo výške 2.315,40 eur.

11. Žalobou uplatnený nárok žalobca právne odôvodnil tak, že jedná sa o nárok na vrátenie úveru, konkrétne revolvingového, t.j. automaticky obnovovaného úveru čerpaného použitím kreditnej karty. Keďže právny predchodca žalobcu bol bankou, obchodnou spoločnosťou, ktorej jedným z predmetov podnikania (činnosti) zapísaným v obchodnom registri bolo poskytovanie úverov, pričom zo zmluvy je zrejmé, že sa jednalo o spotrebiteľský úver na kreditnú kartu, čo koniec koncov potvrdil aj sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 18. 7. 2016, súd pri právnom posúdení uvedenej zmluvy a z nej uplatnených nárokov vychádzal z ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase

uzavretia zmluvy ako aj zo všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.).

12. Podľa § 1 ods. 1 uvedeného zákona tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

13. Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (7. 12. 2004) na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,

b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

14. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (7. 12. 2004) veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

15. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (7. 12. 2004) spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

16. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (7. 12. 2004) zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

17. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (7. 12. 2004) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä

a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť,

g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,

h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov.

18. Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (7. 12. 2004) od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

19. Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, (§ 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

20. Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.

21. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

22. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

23. Podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne.

24. Na základe vykonaného dokazovania má súd za jednoznačne preukázané, že akceptáciou žiadosti žalovanej o vydanie kreditnej platobnej karty NAY došlo v zmysle ustanovení 43a ods. 1, § 43c ods. 1 a § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka s účinnosťou ku dňu 7. 12. 2004 (deň akceptácie návrhu) k uzavretiu písomnej úverovej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu, ako veriteľom a žalovanou, ako dlžníkom. Na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej elektronickú kreditnú kartu, prostredníctvom ktorej mohla žalovaná čerpať revolvingový úver, t.j. automaticky obnovovaný úver.

25. Ako už bolo uvedené, súd právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, ktorý je založený Zmluvou posúdil ako vzťah spotrebiteľský podliehajúci právnemu režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (7. 12. 2004). Súd pri názore o správnosti aplikácie zákona č. 258/2001 Z.z. vychádzal zo skutočnosti, že právny predchodca žalobcu mal v čase uzavretia Zmluvy postavenie veriteľa tak, ako ho definuje ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., pretože ako právnická osoba zapísaná v obchodnom registri podnikajúca ako banka v právnej forme akciovej spoločnosti poskytol žalovanej spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonávanej v predmete podnikania zapísanom v obchodnom registri a tiež vykonávanom v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Žalovaná uzavrela Zmluvu ako fyzická osoba - nepodnikateľ, a teda má v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. postavenie spotrebiteľa. Predmetná Zmluva je tak v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj v zmysle § 23a v tom čase účinného zákona o ochrane spotrebiteľa zákona zmluvou spotrebiteľskou v podobe spotrebiteľského úveru.

26. Pre spotrebiteľské zmluvy je vo všeobecnosti charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom spravidla z pozície „slabšej“ zmluvnej strany, nakoľko práve dodávateľ je tvorcom zmluvných podmienok, ktoré sú vopred určené a ktoré spotrebiteľ spravidla nemá možnosť reálne ovplyvniť. Účelom citovanej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa, § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a v zákone č. 258/2001 Z.z. je práve vyrovnávať túto nerovnováhu v právnom postavení dodávateľa a spotrebiteľa. Vychádza sa totiž z predpokladu, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Preto súd v záujme naplnenia ochrany spotrebiteľa preskúmal dôvodnosť žalovaného nároku, najmä v kontexte jeho súladu s príslušnými právnymi normami upravujúcimi ochranu spotrebiteľov.

27. Z tohto dôvodu súd preskúmal obsah Zmluvy a jeho súladnosť s ustanovením § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. a musí nutne konštatovať, že táto zmluva neobsahuje sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov tak, ako to požaduje ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z..

28. Okrem toho súd zistil, že táto Zmluva neobsahuje v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a ani podmienky závislé od objektívnych skutočnostiach, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov /§ 4 ods. 2 písm. h)/. Skutočnosť, že sa jedná o revolvingový úver nezbavuje právneho predchodcu žalobcu, aby táto náležitosť bola súčasťou zmluvy, a to aj z toho dôvodu, že RPMN nezahŕňa len úroky, ale aj ďalšie náklady spojené s týmto úverom. Súd zdôrazňuje, že zákon nepozná výnimku pri revolvingových úveroch, ktorá by umožňovala absenciu RPMN priamo v zmluvnom dojednaní. Preto, ak právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli Zmluvu, ktorej predmetom je spotrebiteľský úver (aj keď vo forme revolvingu), uvedená obligatórna náležitosť musí byť v Zmluve uvedená a bolo

povinnosťou právneho predchodcu žalobcu, ako dodávateľa a profesionála podnikajúceho ako banka nastaviť podmienky splácania úveru tak, aby mu umožňovali vypočítať výšku RPMN. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 18. 7. 2016 tvrdil, že vzhľadom na charakter revolvingového úveru nie je možné určiť výšku RPMN priamo v úverovej zmluve, pretože sa úver čerpá a dopĺňa na základe vôle žalovanej ako dlžníka a tým sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN pričom na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. 1. 2011 sp. zn. 6Co/95/2010, podľa ktorého pre neuvedenie RPMN pri revolvingovom úvere, nie je možné úver považovať za bez úrokov a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené súd dáva do pozornosti žalobcu, že z novších rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. 10. 2012 sp. zn. 17Co/215/2012, Krajského súdu v Prešove z 12. 3. 2014 sp. zn. 2Co/135/2013 a Krajského súdu v Žiline z 30. 10. 2013 sp. zn. 6Co/138/2013 vyplýva opačný právny názor, podľa ktorého aj pri revolvingovom úvere musí byť v zmluve uvedený údaj o RPMN so zreteľom na to, že pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolvingový príp. iný druh úveru), aj pri revolvingovom úvere musí byť v zmluve uvedený údaj o RPMN. Navyše, ak žalobca poukazuje na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne počítal s nemožnosťou určiť RPMN v § 3 ods. 6 tak tu súd poukazuje na to, že v zmysle § 3 ods. 6 v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z.z. je zrejmé, že to neplatilo pre také úvery na kreditné karty, ako je tu posudzovaný prípad. Toto ustanovenie totiž jasne upravuje, že cit „Pri spotrebiteľských úveroch formou preddavkov na bežný účet s výnimkou kreditnej karty (§ 1 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2001/258/20020401>) alebo v prípadoch, keď nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov...). Z takto vyjadreného znenia zákona gramaticky aj logicky vyplýva, že formulácia...alebo keď nemožno RPMN určiť znamená, že podľa názoru zákonodarcu RPMN pri takom úvere na kreditné karty ako je úver v tu súdenom spore určiť možno. Navyše v súvislosti s poukazom žalobcu na § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. súd pripomína, že tam zakotvená podmienka, že...“musí byť spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy informovaný o úverovom limite, o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov...“ nemôže byť naplnená tým spôsobom ako to v tomto svojom vyjadrení prezentoval žalobca, a síce, že o údajoch ako napr. výška ročnej úrokovej sadzby bola žalovaná mesačne oboznamovaná formou zasielaných výpisov z kreditnej karty. Ustanovenie § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. upravuje ako to už z jeho pomenovania vyplýva podmienky ponuky spotrebiteľského úveru, teda podmienky ktoré spotrebiteľ musí poznať najneskôr v momente uzavretia zmluvy, teda logicky majú byť uvedené priamo v nej, a nie až v momente keď ju už musí plniť a kedy má teda podľa žalobcu byť doinformovaný o výške ročnej úrokovej sadzby. Za pravdu tomu koniec koncov dáva aj neskorší vývoj právnej úpravy keď počnúc dňom 1. 7. 2006 bolo ustanovenie § 3 ods.6 tohto zákona zmenené tak, že spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy musí byť písomne informovaný okrem iného o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch, a teda nie v dodatočne zasielaných výpisoch. Nemožno výpismi, cenníkmi či údajmi vo všeobecných obchodných podmienkach nahrádzať náležitosti, ktoré v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. musí obsahovať samotná zmluva.

29. Absencia uvedenia RPMN v ustanoveniach Zmluvy má v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. za následok, že úver čerpaný žalovanou prostredníctvom karty je bezúročný a bez poplatkov. Okrem toho súd v súvislosti s absenciou zmluvného dojednania upravujúceho ročnú úrokovú sadzbu a poplatky zdôrazňuje, že v zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. nemôže žalobca od žalovanej požadovať úrok a ani poplatky, pretože tieto nie sú uvedené priamo v Zmluve.

30. Vo vzťahu k aplikácii Všeobecných podmienok, ktoré súdu predložil právny predchodca žalobcu súd zdôrazňuje, že podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovené v § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. musia byť jasne, určito a zrozumiteľne inkorporované do vlastného textu Zmluvy. Súd nepopiera, že časť zmluvných dojednaní môže byť určená odkazom na všeobecné obchodné podmienky (resp. úverové podmienky a pod.), avšak toto sa môže vzťahovať iba na menej podstatné náležitosti zmluvy. Preto súd tieto úverové zmluvné podmienky neakceptoval ako relevantný právny nástroj na odstránenie vytýkaných obsahových nedostatkov Zmluvy. Časť obsahu zmluvy sa síce môže určiť i odkazom na všeobecné obchodné podmienky, prípadne na iné obchodné podmienky, je však potrebné uviesť, že podstatné náležitosti zmluvy predpísané zákonom musia byť zapravené priamo v texte zmluvy. Menej podstatné náležitosti - vedľajšie dojednania môžu byť uvedené i vo všeobecných podmienkach, resp. obchodných podmienkach tvoriacich súčasť zmluvy. Údaj o RPMN a výške úrokovej sadzby a poplatkov však nie je možné považovať za vedľajšie, menej podstatné dojednanie, ale za údaj, uvedenie ktorého sa vyžaduje priamo zo zákona. Je preto potrebné takýto údaj uviesť priamo v texte zmluvy, aby

bola zabezpečená istota, že druhý účastník zmluvy sa s týmto údajom má možnosť riadne oboznámiť a je mu dané na zváženie, či i pri takejto miere nákladov spotrebiteľského úveru je ochotný do zmluvného vzťahu s veriteľom poskytujúcim úver vstúpiť. Ide totiž o jeden z ukazovateľov výhodnosti úveru. Ak tomu tak v danom prípade nebolo, súd vychádzal z predpokladu, že tieto údaje neboli v zmluve o poskytnutí úveru, uzatvorenej so žalovanou riadne uvedené a považoval takýto úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd pre úplnosť uvádza, že správnosť uvedeného výkladu a názoru potvrdil neskôr v podstate aj samotný zákonodarca tým, že podľa v súčasnosti účinného § 9 ods. 9 zákona o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere čo v dôvodovej správe k tejto zmene (k zákonu č. 106/2014 Z.z.) odôvodnil tým, že v súlade s lepšou ochranou práv spotrebiteľa sa zavádza pôvodná právna úprava spotrebiteľských úverov, podľa ktorej úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie musia byť uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere a v žiadnom prípade nie v jej prílohách. V tejto súvislosti bolo v dôvodovej správe poukázané aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3512/11 z 11. 11. 2013, ktorým ústavný súd potvrdil, že náležitosti spotrebiteľských zmlúv týkajúce sa úrokov, poplatkov a iných vedľajších dojednaní týkajúcich sa ceny nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť priamo súčasťou spotrebiteľskej zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája teda svoj podpis).

30. Právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto úveru našiel svoj odraz aj v rozhodnutí súdu o zamietnutí tejto žaloby. Sám žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 7. 2016 uviedol, že žalovaná reálne prostredníctvom jednotlivých, tam špecifikovaných debetných transakcií vyčerpala postupne sumu spolu 23.850,- Sk (teda 791,67 eur) a že plnenie žalovanej v prospech kartového účtu predstavovalo sumu 3.339,43 eur. Súd dôkladne preskúmal obsah výpisu z karty z hľadiska druhu debetných a kreditných položiek a dospel k záveru, že žalovaná len za obdobie od 1. 1. 2009 do 29. 2. 2016 na ktoré sa predložený výpis vzťahuje zaplatila viac, ako za celé obdobie trvania úverového vzťahu reálne jej bolo poskytnuté. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa tvrdenia žalobcu v jeho vyjadrení zo dňa 18. 7. 2016 žalovaná posledný výber z karty realizovala ešte dňa 13. 11. 2008 vo výške 200,- Sk a odvtedy kartu vôbec nepoužívala ako to vyplýva aj z predloženého výpisu z karty. Je preto zarážajúce, že právny predchodca žalobcu napriek neplneniu si povinností zo strany žalovanej nepristúpil k blokácii karty alebo inej forme jej deaktivácie, ale ďalších viac ako sedem rokov účtoval na ťarchu tohto účtu nepreberné množstvo rôznych poplatkov, úrokov a úrokov z omeškania z úrokov a z poplatkov. Všetky tieto okolnosti považuje súd za tak závažné, že nutne vedú k záveru o neprijateľnom zásahu právneho predchodcu žalobcu do oprávnených spotrebiteľských práv a záujmov žalovanej, ktorých charakter je v rozpore s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka. Táto skutočnosť, ako aj skutočnosť, že tento výkon práv právneho predchodcu žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi má za následok, že súd žalobcovi nemôže poskytnúť súdnu ochranu v podobe priznania nároku na zaplatenie úrokov a poplatkov.

31. Zo žalobcom predloženého prehľadu čerpania a splácania úveru žalovanou a z výpisu z karty je zrejmé, že žalovaná pri závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto úveru zaplatila viac, ako predstavuje suma čerpaná z revolvingového úveru prostredníctvom kreditnej pôžičkovej karty, a teda jej dlh v zmysle 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka zanikol splnením. Z tohto dôvodu súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku.

32. Záverom súd uvádza, že žalobca s právnym názorom súdu o zjavnej nedôvodnosti celej jeho žaloby z dôvodu nevzniknutia nároku na úroky a poplatky z úveru a vzniku nároku len na vrátenie poskytnutej úverovej istiny bol ešte pred rozhodnutím súdu oboznámený prostredníctvom výzvy na späťvzatie žaloby zo dňa 3. 11. 2016 doručenej jeho právnemu zástupcovi dňa 10. 11. 2016, na uvedenú výzvu však nijako nereagoval. Rozhodnutie súdu tak pre žalobcu nemôže byť v žiadnom prípade prekvapivé.

33. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. V danom prípade plný úspech v spore mala žalovaná, keďže žaloba bola zamietnutá, preto podľa § 255 ods. 1 jej vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Žalovaná však náhradu žiadnych trov konania neuplatnila, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy konania žalovanej nevyplývajú, preto súd v zmysle § 262 ods. 1 a 2 nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.