Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4To-19-2017.pdf
PDF · 102.92 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/19/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členov senátu JUDr. Zity Matyóovej a Mgr. Adriany Némethovej, v trestnej veci obžalovaného F. B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného F. B. proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „súd prvého stupňa") zo 16.02.2017 sp. zn. 2T/25/2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok"), na neverejnom zasadnutí konanom v Nitre 04. mája 2017 takto
rozhodol:
Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku s a z r u š u j e napadnutý rozsudok.
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku s a
obžalovaný
F. B. , narodený XX.XX.XXXX v B., trvale bytom Z. B. číslo XXX,
podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Topoľčany z 02.03.2016, sp. zn. Pv 513/2015/4406-16, pre skutok právne posúdený ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že:
dňa 04.06.2015 približne o 21.30 hod. v obci Z. B., okres K., nezabránil voľnému pohybu svojho psa plemena pitbull menom T., bieločiernej farby, tým, že riadne nezabezpečil oplotenie rodinného domu číslo XXX, ktoré označený pes nezisteným spôsobom prekonal, vybehol z dvora rodinného domu na ulicu, kde následne uhrýzol poškodenú F. I. do predlaktia ľavej ruky a spôsobil jej zranenie hryznú ranu ľavého predlaktia, ktoré si vyžiadalo liečenie v trvaní 26 dní, počas ktorých bola v čase od 04.06.2015 do 15.06.2015 pre bolesti a bandáž na ľavej hornej končatine obmedzená pri vykonávaní bežných životných úkonov a najmenej 18 dní nemohla vykonávať ťažkú fyzickú prácu,
obvinený B. svojim konaním porušil ust. § 7 ods. 1 písm. f) zák. NR SR č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, keď nezabránil voľnému pohybu psa okrem priestorov na to určených,
lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Podľa § 288 odsek 3 Trestného poriadku sa poškodená právnická osoba Dôvera, zdravotná poisťovňa a.s. so sídlom Eisteinova ulica číslo 25 Bratislava, IČO: 35 942 436 s uplatneným nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa konajúci samosudkyňou napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného F. B. (ďalej len „obžalovaný“) vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:
dňa 04.06.2015 približne o 21.30 hod. v obci Z. B., okres K., nezabránil voľnému pohybu svojho psa plemena pitbull menom T., bieločiernej farby, tým, že riadne nezabezpečil oplotenie rodinného domu číslo XXX, ktoré označený pes nezisteným spôsobom prekonal, vybehol z dvora rodinného domu na ulicu, kde následne uhrýzol poškodenú F. I. (ďalej len „poškodená“) do predlaktia ľavej ruky a spôsobil jej zranenie hryznú ranu ľavého predlaktia, ktoré si vyžiadalo liečenie v trvaní 26 dní, počas ktorých bola v čase od 04.06.2015 do 15.06.2015 pre bolesti a bandáž na ľavej hornej končatine obmedzená pri vykonávaní bežných životných úkonov a najmenej 18 dní nemohla vykonávať ťažkú fyzickú prácu,
obžalovaný svojim konaním porušil ust. § 7 ods. 1 písm. f) zák. NR SR č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov (ďalej len „zákon“), keď nezabránil voľnému pohybu psa okrem priestorov na to určených.
Za tento prečin uložil obžalovanému súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom podľa § 158 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po v ustanovení § 36 písmeno j/ Trestného zákona uvedenej poľahčujúcej okolnosti a po nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 Trestného zákona) trest odňatia slobody vo výmere štyri mesiace, jeho výkon podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona podmienečne odložil určiac podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona skúšobnú dobu na dvanásť mesiacov a podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona aj trest zákazu činnosti držania psov na jeden rok.
Ďalším výrokom napadnutého rozsudku súd prvého stupňa podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej právnickej osobe Dôvera, zdravotná poisťovňa a.s. so sídlom Eisteinova ulica číslo 25 Bratislava, IČO: 35 942 436 (ďalej len „poškodená právnická osoba“) škodu vo výške 50,16 eur.
Napadnutý rozsudok bol obžalovanému a prokurátorke Okresnej prokuratúry Topoľčany (ďalej len „okresný prokurátor“) oznámený vyhlásením v ich prítomnosti na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom 16.02.2017 (doručením rovnopisu bol 28.02.2017 oznámený poškodenej aj poškodenej právnickej osobe), ihneď po ktorom oznámení, teda včas, podal obžalovaný odvolanie: „voči týmto klamstvám“, teda (vzhľadom na obsah takéhoto jeho vyjadrenia) zjavne a predovšetkým smerujúce proti výroku o vine napadnutého rozsudku, ktoré odôvodnil prostredníctvom (10.03.2017 si zvoleného) obhajcu písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 13.03.2017 predovšetkým spresniac, že s napadnutým rozsudkom nesúhlasí „v celom rozsahu“ teda (vzhľadom na obsah takéhoto tvrdenia) že odvolanie smeruje proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku.
Obžalovaný tvrdil, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní náležite nevyhodnotil dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne a v dôsledku toho dospel k nesprávnemu záveru, keď ho uznal vinným zo zažalovaného skutku, spáchanie ktorého on od začiatku popiera a nevie pochopiť tvrdenie súdu prvého stupňa, že poškodená jednoznačne označila ako útočníka jeho psa, keď ani psa bližšie neoznačila. Rovnako ani z výpovedí svedkov T. A., F. A. a T. A. (ako to tvrdí súd prvého stupňa) nebolo možné zistiť, že to bol pes obžalovaného, ktorý pohrýzol poškodenú, jediné, čo je jednoznačné, je to, že poškodená bola 04.06.2015 pohryzená nejakým psom.
Obžalovaný súdu prvého stupňa vytkol náležité nevyhodnotenie podstatnej a hlavnej skutočnosti vyplývajúcej z lekárskej správy o ošetrení poškodenej z 04.06.2015 o 21.14 hodine, ktorou je tvrdenie poškodenej o tom, že ju pohrýzol neznámy pes, pretože poškodená rodinu obžalovaného dovtedy bežne a veľakrát navštevovala, pozná ich psa, mnohokrát sa s ním hrávala a preto nemala žiadny dôvod na takéto tvrdenie, ba dokonca ani pred svedkami A. bližšie útočiaceho psa nešpecifikovala, len spomenula, že ju na ulici pred domom pohrýzol pes. Za významný považuje obžalovaný aj záver znaleckého posudku podaného F.. P. G. o nemožnosti určenia, ktorý zo psov spôsobil zranenie ľavého predlaktia poškodenej.
Obžalovaný zastáva názor, že za takto zisteného skutkového a právneho stavu nebolo možné uznať ho vinným zo spáchania v prejednávanej veci zažalovaného skutku. Taktiež nechápe, ako mohol súd prvého stupňa konštatovať, že nezabezpečil oplotenie svojho rodinného domu, ktoré mal jeho pes
nezisteným spôsobom prekonať - vybehnúť z dvora a uhryznúť poškodenú, keď na to nemá žiadne relevantné dôkazy. Jeho pes bol v tej dobe zatvorený vo dvore, riadne zabezpečený vo voliére a obžalovaný s manželkou pozerali televíziu. Preto je záver súdu prvého stupňa o tom, že v prejednávanej veci zažalovaný skutok spáchal obžalovaný, nesprávny, žiadne relevantné dôkazy mu nenasvedčujú, žiadneho protiprávneho konania sa nedopustil a podľa jeho názoru vôbec nebolo preukázané, že nezachoval potrebnú mieru opatrnosti. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o jeho vine je síce založené na úvahách, nie však na objektívnych dôkazoch preukazujúcich vinu obžalovaného.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov obžalovaný Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) navrhol, aby postupom podľa § 321 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a vec podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vrátil na nové konanie a rozhodnutie, prípadne ho podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil.
Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu mal za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, zažalovaný skutok správne právne posúdil a aj trest napadnutým rozsudkom obžalovanému uložený považuje za zákonný a primeraný. V konečnom návrhu odvolaciemu súdu navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obsah písomného odôvodnenia obžalovaným proti napadnutému rozsudku podaného odvolania doplnil iba o úvahu, ktorú sa obžalovaný doposiaľ neodvážil predniesť a ktorou je jeho podozrenie, že poškodenú pohrýzol pes patriaci susedom A.. V konečnom návrhu odvolaciemu súdu navrhol o odvolaní obžalovaného rozhodnúť tak, ako je to uvedené v jeho písomnom odôvodnení.
Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrval na svojich obhajobných tvrdeniach, ktoré prednášal od začiatku trestného stíhania v prejednávanej veci a k písomnému odôvodneniu odvolania vypracovanému jeho obhajcom iba poznamenal, že sa mu javí sporným aj výrok o treste zákazu činnosti držania psa, ktorý mu bol napadnutým rozsudkom tiež uložený, pretože nejde iba o jeho psa, keďže tento patrí celej rodine.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.
V rámci plnenia tejto svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 Trestného poriadku mu prieskumnej povinnosti odvolací súd (ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec, v ktorej bola obžaloba podaná 02.03.2013, na rozhodnutie 04.04.2017) preskúmal výrok o vine, výrok o treste a výrok o náhrade škody napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolanie obžalovaného smerovalo a tiež správnosť postupu konania týmto výrokom napadnutého rozsudku predchádzajúceho, a to aj v rozsahu zistenia prípadných, odvolaním obžalovaného nevytýkaných chýb, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 odsek 1 Trestného zákona.
Plnením svojej prieskumnej povinnosti v tomto jej rozsahu odvolací súd predovšetkým zistil, že súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych takých podstatných chýb, ktoré boli porušením ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci alebo právo obhajoby (§ 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku).
V hore naznačenej súvislosti a zvlášť s poukazom na odvolací návrh obžalovaného zrušiť napadnutý rozsudok aj z dôvodov uvedených v § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku považuje odvolací súd za potrebné tohto odvolateľa upozorniť, že v písomných dôvodoch proti napadnutému uzneseniu ním podaného odvolania (ale ani vo svojom vyjadrení a vo vyjadrení svojho obhajcu na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu) postupu súdu predchádzajúcemu napadnutému rozsudku žiadne konkrétne a súčasne z vyššie uvedených hľadísk relevantné chyby nevytkol.
Plnením svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti odvolací súd ďalej zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci na hlavnom pojednávaní súdom vykonal všetky, v dobe svojho rozhodovania dostupné dôkazy spôsobilé na objasnenie všetkých skutočností dôležitých pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/, písmeno d/, písmeno e/ Trestného poriadku, ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie predovšetkým o vine obžalovaného (a pre prípad jej uznania následne aj o ukladanom mu treste a o náhrade spôsobenej škody), tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2 odsek 10, odsek 11 Trestného poriadku (§ 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku).
Aj v hore naznačenej súvislosti a opäť s poukazom na odvolací návrh obžalovaného zrušiť napadnutý rozsudok aj z dôvodov uvedených v § 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku považuje odvolací súd za potrebné tohto odvolateľa upozorniť, že v písomných dôvodoch proti napadnutému rozsudku ním podaného odvolania (ale ani vo svojom vyjadrení a vo vyjadrení svojho obhajcu na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu) ani v tomto smere postupu súdu predchádzajúcemu napadnutému rozsudku žiadne konkrétne a súčasne z vyššie uvedených hľadísk relevantné chyby nevytkol, a zvlášť v rámci postupu súdu prvého stupňa podľa § 272 odsek 2 Trestného poriadku nemal žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania (za ktoré evidentne nemožno považovať jeho návrh: „aby to bolo všetko znovu prešetrené“.
Z dôvodov vyššie uvedených skutkové zistenia, ktoré mohol mať súd prvého stupňa v prejednávanej veci za preukázané, podľa názoru odvolacieho súdu mohli vychádzať z výsledkov úplného a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedať tak kritériám uvedeným v § 2 odsek 10 Trestného poriadku, avšak iba za predpokladu, že by súd prvého stupňa k nim dospel po vyhodnotení jednotlivých dôkazov v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku (teda predovšetkým jednotlivo aj v ich súhrne a nepochybne aj podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu), ako aj (a predovšetkým) podľa jedného z pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 odsek 4 Trestného poriadku (v ktorom je upravená prezumpcia neviny a ktorým je pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“), čo však podľa názoru odvolacieho súdu evidentne neučinil.
Aj (a predovšetkým preto) v odôvodnení napadnutého rozsudku (ktoré v tomto smere nie je ani v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku), súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu neuviedol žiadne, z ďalej uvedených dôvodov relevantné skutočnosti majúce podstatný vplyv a význam osobitne pre rozhodnutie, či sa v prejednávanej veci zažalovaný skutok stal za okolností zakladajúcich jeho trestnosť (teda či ho spáchal obžalovaný tak, že v dôsledku porušenia ustanovenia § 7 odsek 1 písmeno f/ zákona nezabránil voľnému pohybu „svojho“ psa tým, že riadne nezabezpečil oplotenie rodinného domu číslo 346, ktoré mal tento prekonať „nezisteným spôsobom“, vybehnúť z dvora na ulicu a tam uhryznúť poškodenú a spôsobiť jej tak ujmu na zdraví majúcu povahu ublíženia na zdraví) a ktoré vzal v tomto smere mal za bez dôvodných pochybností dokázané, a ani dôkazy, o ktoré takéto svoje skutkové zistenia oprel, a ani ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného, pričom s jeho úvahami, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov (§ 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku), a následne ani s právnymi úvahami ktorými sa spravoval pri posudzovaní dokázaných skutočností podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovaného sa odvolací súd z ďalej uvedených dôvodov nestotožňuje.
Vo vyššie uvedených súvislostiach považuje odvolací súd za potrebné predovšetkým uviesť, že aj po vykonaní všetkých v prejednávanej veci dostupných dôkazov zostali dôvodné pochybnosti predovšetkým o takej, pre rozhodnutie o vine obžalovaného dôležitej skutkovej otázke, akou je zistenie, že ujma na zdraví majúca povahu ublíženia na zdraví poškodenej vznikla v dôsledku jej pohryzenia psom menom T. (nesúcim znaky plemena americký stafordshirský terier alebo pitbullterier), ktorého majiteľom (a to tak podľa evidencie vedenej obcou Z. B., ako aj podľa údajov obsiahnutých vo veterinárnom preukaze pre psov a mačky) je (a to výlučne) obžalovaný.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenie poškodenej (obsiahnuté v jej svedeckých výpovediach vykonaných po začatí trestného stíhania v prejednávanej veci) o tom, že jej túto ujmu na zdraví spôsobil pes obžalovaného, nie je dôveryhodné a to z dôvodov, na ktoré opodstatnene v písomnom odôvodnení proti napadnutému rozsudku podaného odvolania poukázal obžalovaný a ktoré považuje odvolací súd za potrebné doplniť iba v tom smere, že na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom
v prejednávanej veci 27.09.2016 jednak znalkyňa F.. P. G. vypovedala, že pes obžalovaného je pitbull, ktorý je bojovým plemenom, vo všeobecnosti ktorého útok neprebehne tak, že uhryzne a odskočí, ale v útoku pokračuje (pričom každý pes je síce individuálny, avšak socializovaný, akým bol pes poškodeného, by situáciu neriešil útokom, je to málo pravdepodobné, aj keď sa to vylúčiť nedá, mohol ho vyrušiť nejaký hrmot, chýba však dôvod útoku u takto socializovaného psa), jednak poškodená sa k odpovedi obžalovaného na otázku o veku jeho psa jednoznačne vyjadrila tak, že tohto poznala (keď bola u obžalovaného, tak ho hladkávala, sedávali spolu na dvore) a preto ak pri lekárskom ošetrení vykonanom v deň vzniku ujmy na jej zdraví tvrdila, že jej ho spôsobil neznámy pes (a ani bezprostredne po uhryznutí pred svedkami T. A., F. A. a T. A. nepovedala, aký pes ju napadol), týmto psom zjavne nemohol byť pes poškodeného, pretože tohto poznala a navyše je takého vzhľadu, že o jeho identite už v čase útoku nemohla mať žiadne pochybnosti (a zameniť si ho s iným psom).
Na opodstatnenosť vyššie uvedeného, pravidlu pri dokazovaní „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ zodpovedajúceho hodnotenia v prejednávanej veci vykonaných dôkazov odvolacím súdom nemá žiadny podstatný vplyv a význam ani nepochybne zistená a preukázaná skutočnosť, že 06.06.2015, teda po tom, čo 04.06.2015 pes, totožnosť ktorého z dôvodov vyššie uvedených nebola bez dôvodných pochybností zistená, spôsobil poškodenej predmetnú ujmu na zdraví, pes obžalovaného napadol a dohrýzol psa poškodenej.
Z vyššie uvedených dôvodov aj podľa názoru odvolacieho súdu výrok o vine odsudzujúceho napadnutého rozsudku nie je (ako na to opodstatnene v písomných dôvodoch podaného odvolania poukázal aj obžalovaný) založený na v prejednávanej veci vykonaných dôkazoch, ale na indíciách a domnienkach, za ktoré možno zvlášť považovať aj ďalšie v zažalovanom skutku obsiahnuté „skutkové zistenia“ o tom, že na strane jednej obžalovaný nezabezpečil oplotenie rodinného domu (ktoré však nielenže nebolo zistené žiadnym v prejednávanej veci vykonaným dôkazom, ale o ktorom sa orgány činné v trestnom konaní ani len nepokúsili zabezpečiť dôkaz vykonaním obhliadky podľa § 154 Trestného poriadku), ktoré však na strane druhej pes obžalovaného „nezisteným spôsobom prekonal (a) vybehol z dvora na ulicu“ (teda ako, podlezením popod oplotenie, prelezením cez otvor v ňom, jeho preskočením, vybehnutím cez otvorenú bránku.....?), a ktoré „skutkové zistenia“ súd prvého stupňa prevzal z obžalobného návrhu okresného prokurátora bez toho, aby boli nie bez dôvodných pochybností, ale dokonca vôbec vykonaným dokazovaním zistené. Tieto „skutkové zistenia“ súd prvého stupňa následne dokonca vyhodnotil ako porušenie dôležitej povinnosti majúcou byť uloženou obžalovanému v ustanovení § 7 odsek 1 písmeno f/ zákona, hoci ich existencia jednak (a predovšetkým) nebola bez dôvodných pochybností preukázaná, jednak navyše z hypotézy tejto právnej normy ani nemôže vyplývať (obsahuje totiž skutkovú podstatu priestupku a neukladá nikomu žiadnu, tobôž nie dôležitú povinnosť), pričom je osobitným predpokladom naplnenia zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, teda nevyhnutnou podmienkou trestnosti v prejednávanej veci zažalovaného skutku, a preto zo všetkých týchto dôvodov (jednotlivo aj kumulatívne) nemohla byť (a zjavne ani nebola) v prejednávanej veci splnená.
Napriek upozorneniu obžalovaného obsiahnutému v jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 27.09.2016 súd prvého stupňa do výroku o vine odsudzujúceho napadnutého rozsudku prevzal z obžalobného návrhu okresného prokurátora aj „skutkové zistenie“ o čase spáchania v prejednávanej veci zažalovaného skutku (04.06.2015 o 21.30 hodine) majúce svoj pôvod vo (aj v tomto smere pochybnosti o vierohodnosti vzbudzujúcich) výpovediach poškodenej, ktoré je však v zjavnom rozpore s údajom o čase lekárskeho ošetrenia ujmy na zdraví (ktorá jej ním mala vzniknúť) ortopédom Nemocnice A. Wintera, n.o. Piešťany F.. E. A. (04.06.2015 o 21.14 hodine), a preto ani súd prvého stupňa (rovnako ako okresný prokurátor) nemohol k takémuto skutkovému zisteniu (o čase spáchania v prejednávanej veci zažalovaného skutku 04.06.2015 o 21.30 hodine) dospieť hodnotením v prejednávanej veci vykonaných dôkazov postupom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 odsek 12 Trestného poriadku a (zvlášť) logickej metóde myslenia a uvažovania (ujma na zdraví poškodenej by totiž bola ošetrená skôr, ako vznikla!).
S poukazom na vyššie uvedené úvahy, ktorými sa súd prvého stupňa mal spravovať a odvolací súd spravoval pri hodnotení v prejednávanej veci vykonaných dôkazov považuje odvolací súd za potrebné zvlášť upozorniť, že každému obvinenému musí byť vina preukázaná, že obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani takú, ktorá svedčí v jeho prospech a že odsudzujúci rozsudok
môže byť vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného, v opačnom prípade musí byť spod obžaloby oslobodený.
Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ktoré (súd prvého stupňa mohol mať a) odvolací súd mal za dokázané, dôkazy, o ktoré svoje skutkové zistenia oprel, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov (vrátane tých, ktoré si navzájom odporujú) a napokon s poukazom aj na všetky vyššie uvedené právne úvahy, ktorými sa spravoval posudzujúc dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, odvolací súd na základe obžalovaným podaného odvolania podľa § 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku ním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku rozhodol vo veci sám rozsudkom, ktorým podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol v prejednávanej veci stíhaný.
Podľa § 288 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd poškodenú právnickú osobu s ňou v adhéznom konaní trestnom uplatneným nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.