Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31S-8-2020.pdf
PDF · 186.88 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu: NeoTec Martin, s. r. o., so sídlom Brezová 13, 036 01 Martin, IČO: 31 595 375, zastúpenej spoločnosťou Hronček & Partners, s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102450769/2019 zo dňa 28.10.2019, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline žalobu zamieta.
II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Žilina rozhodnutím č. 101364689/2019 zo dňa 05.06.2019 v zmysle § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 43 095,51 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016. Daň v zmysle daňového priznania predstavovala 0 eur, daň zistená správcom dane sumu 45 975,51 eur a rozdiel dane sumu 43 095,51 eur. V dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca si v roku 2016 uplatnil náklady z faktúr od dodávateľa TK WLP s. r. o. za odvysielanie reklamných spotov v celkovej sume 147 948 eur. Podľa vyjadrenia žalobcu, ktorý bol objednávateľom odvysielaných reklamných spotov a podľa vyjadrenia preverovaného daňového subjektu TK WLP s. r. o., ktorý bol len sprostredkovateľ reklamných služieb, išlo o odvysielanie reklamných spotov podnikateľskej činnosti NeoTec Martin, s. r. o. na LED obrazovkách zrealizovaných subdodávateľom TREZ Slovakia s. r. o. Správca dane zistil, že spoločnosť TREZ s. r. o. nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2016. Naposledy podala takéto daňové priznanie za rok 2014. Od 12.04.2016 sa stala právnym nástupcom tejto spoločnosti firma NEDOS s. r. o., ktorá bola dňa 01.06.2016 vymazaná z obchodného registra, pričom rovnako nepodávala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, a to od roku 2015. Právnym nástupcom tejto spoločnosti NEDOS s. r. o. sa dňa 01.06.2016 stala spoločnosť Tasmania s. r. o., ktorá bola dňa 17.05.2016 zrušená z dôvodu ex offo výmazu. Táto spoločnosť taktiež nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, a to od roku 2014. Ďalej správca dane konštatoval, že konateľom spoločnosti TREZ s. r. o. bol J. I.. Následne zistil, že táto osoba bola konateľom aj v spoločnosti TREZ Slovakia s. r. o., pričom daná spoločnosť podala posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015. Od 13.05.2017 sa stala právnym nástupcom tejto spoločnosti spoločnosť UFO PO s. r. o. Rovnako ani táto spoločnosť nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, a to od roku 2014. Právnym nástupcom danej spoločnosti
sa stala spoločnosť Samoa s. r. o. Táto nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, a to od roku 2014. J. I. pri miestnom zisťovaní dňa 04.04.2017 uviedol, že jeho spoločnosť sa zlúčila so spoločnosťou UFO PO s. r. o. a predložil protokol o odovzdaní dokladov o účtovníctve zaniknutej spoločnosti TREZ Slovakia s. r. o. C. I.. Doklady o zlúčení spoločnosti nepredložil a podľa výpisu z obchodného registra v tom čase neboli uvedené spoločnosti zlúčené. Vo veci bol vypočutý J. I., ktorý uviedol, že spoločnosť TREZ Slovakia s. r. o. sa zaoberala vysielaním na LED veľkoplošných obrazovkách, prenajímala billboardy a internetové reklamné bannery. Zaoberala sa vytvorením kampane pre klienta, zviditeľnenie jeho loga firmy. Na účtovníctvo mal ekonómku, nevie, prečo nie je podané daňové priznanie, ale mieni sa vyjadriť písomne. K otázke, kde sa nachádzajú účtovné doklady, uviedol, že sa vyjadrí písomne, uviedol, že bol konateľom, že on riadil spoločnosť a že za túto spoločnosť nebola splnomocnená žiadna osoba, uviedol, že jednal iba on. K otázke, že akých odberateľov a dodávateľov mala spoločnosť TREZ Slovakia s. r. o., uviedol, že sa vyjadrí písomne. K tomu, či pozná spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o. a k faktúre č. 31121668 sa rovnako mienil vyjadriť písomne. Následne uvedený svedok doručil písomné vyjadrenie, v ktorom odkazoval na daňové priznania, ako aj zoznam faktúr či kontrolné výkazy. Tiež uvádzal, že sprostredkovateľom komunikácie a obchodných vzťahov medzi spoločnosťou TREZ Slovakia s. r. o. a NeoTec Martin, s. r. o. bol pravdepodobne pán D., z tohto dôvodu ako konateľ spoločnosti TREZ Slovakia s. r. o. nikoho zo spoločnosti NeoTec Martin nepoznal a nikdy s konateľom neprišiel do kontaktu. Spoločnosť TREZ Slovakia s. r. o. mala so spoločnosťou NeoTec Martin, s. r. o. obchodnú spoluprácu, zmluvy boli vyhotovené, avšak túto spoločnosť nepoznal z osobného kontaktu, ani konateľa, keďže obchodné aktivity vybavoval a zabezpečoval s najväčšou pravdepodobnosťou pán D.. Viac k tomu nevedel uviesť. Tiež nevedel uviesť, či reklama bola konkrétne odvysielaná, pretože túto činnosť pre neho robil dodávateľ, a to spoločnosť CREO ART s. r. o. Nevedel uviesť, kto bol vlastníkom priestorov a veľkoplošných LED obrazoviek, keďže spoločnosť TREZ Slovakia s. r. o. mala prenajatý vysielací čas od spoločnosti CREO ART s. r. o. K otázke ohľadom odvysielania reklamy uvedenej na faktúre č. 31121668 svedok uviedol, že tieto činnosti zabezpečovala spoločnosť CREO ART s. r. o. a pán D.. Ďalej uviedol, že spoločnosť TREZ Slovakia s. r. o. mala vystavené faktúry od spoločnosti CREO ART s. r. o. a boli hradené prevodom na bankový účet. Pokiaľ ide o záznamy odvysielaných reklám, svedok uviedol, že tieto vyhotovené boli, boli odovzdané klientovi. Pokiaľ ide o vzťah k spoločnosti TK WLP s. r. o., svedok odkázal na skutočnosť, že komunikáciu zabezpečoval pán D.. K faktúram, ktoré boli svedkovi predložené k nahliadnutiu, uviedol, že tieto boli podpísané ním ako konateľom spoločnosti. K predloženým prílohám faktúr mali byť alebo boli aj vystavené faktúry pre spoločnosť TK WLP s. r. o., ale s určitosťou sa s odstupom času nevedel vyjadriť. O spolupráci medzi spoločnosťami TK WLP s. r. o. a NeoTec Martin rovnako nemal vedomosť. Rovnako ani na ďalšie otázky nevedel odpovedať, resp. odkázal na to, že príslušnú činnosť zabezpečoval pán D. alebo spoločnosť CREO ART s. r. o. Ďalej správca dane uviedol, že pri snahe o kontakt so spoločnosťou CREO ART s. r. o. sa zásielka obsahujúca výzvu na zapožičanie účtovných dokladov vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Rovnako predvolanie na výsluch konateľa spoločnosti CREO ART s. r. o. I. I. sa vrátilo správcovi dane s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Správca dane uviedol, že ak nie je možné preveriť účtovníctvo daňového subjektu (dodávateľa uvedeného na faktúre ako aj subdodávateľa), nie je možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce skutočnosť, že k dodaniu skutočne došlo, pretože nebolo možné zistiť, či má daňový subjekt (dodávateľ, subdodávateľ) vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú. Nebola preukázaná reálna existencia a dodanie služieb dodávateľom TREZ Slovakia s. r. o. pre sprostredkovateľa firmu TK WLP s. r. o., ktorá následne fakturovala dodanie služieb spoločnosti NeoTec Martin, s. r. o. Všetky získané informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia, že k dodaniu skutočne došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia spoločnosťou TK WLP s. r. o. pre daňový subjekt NeoTec Martin, s. r. o., ktorý si uplatnil náklady z faktúr od tohto dodávateľa. Spoločnosť TK WLP s. r. o. bola len sprostredkovateľom služby uvedenej na faktúrach pre spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o., a to hlavne kvôli úveru v banke, aby mali vyšší obrat. Reklamné spoty mali byť podľa faktúr vystavených dodávateľom TK WLP s. r. o. vysielané v mesiacoch február - jún a august - november 2016 a dodávateľom TREZ Slovakia s. r. o. v mesiaci december 2016, pričom tieto spoty podľa plánu vysielania podpísaného medzi firmami TK WLP s. r. o. a TREZ Slovakia s. r. o. mali byť vysielané denne v počte 100 za deň po 10 sekúnd. K odvysielaniu reklamných spotov Ing. N. Y. uviedol, že ich videl aj sám osobne, ale že odvysielanie garantoval pán R., pričom tento skontroloval odvysielanie reklamných spotov len dva až trikrát do roka. Podklady k odvysielaniu reklamných spotov mala dať firma NeoTec Martin, s. r. o. firme TK WLP s. r. o. a táto ich mala dať zasa firme TREZ s. r. o. a neskôr TREZ Slovakia s. r. o. Pán R. vždy posielal objednávku a pán J. I. mu ju potvrdil e-mailom, avšak J. I. sa vyjadril, že obchodné aktivity medzi TREZ Slovakia s. r. o. a firmou NeoTec Martin, s. r. o., ako aj firmou TK WLP s. r.
o. vybavoval pravdepodobne pán D., že on NeoTec Martin, s. r. o. ani TK WLP s. r. o. ako konateľ nepozná a ani nikoho z tejto spoločnosti a s konateľom tiež nikdy neprišiel do kontaktu, i keď spoluprácu s NeoTec Martin, s. r. o. potvrdil, že to vybavoval asi pán D.. Jeho bližšie identifikačné údaje však neuviedol. V.. N. Y. uviedol, že sa s J. I. pozná cez pána I. R., že on ich zoznámil, a taktiež mu aj prezentoval ich produkt vysielania, ako to celé funguje, keď bol na služobnej ceste na východnom Slovensku, čo je však v rozpore s vyjadrením J. I., ktorý týchto pánov konateľov spoločnosti NeoTec Martin a TK WLP s. r. o. nepozná a neprišiel s nimi do kontaktu, pretože obchodné vzťahy a komunikáciu mal s najväčšou pravdepodobnosťou riešiť pán D.. Podľa názoru správcu dane daňový subjekt nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že služby fakturované označenými faktúrami boli skutočne dodané spoločnosťou TK WLP s. r. o. tak, ako je to na predmetných faktúrach uvedené. Správca dane dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt NeoTec Martin, s. r. o. si predmetné faktúry od tohto dodávateľa uplatnil v daňových výdavkoch neoprávnene, čo nie je v súlade s § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, a to z dôvodu, že vynaloženie výdavkov (nákladov) za dodanie služby týmito dodávateľmi nebolo preukázané na základe preukázaných kontrolných zistení a dôkazov. Ďalej z prvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, že spoločnosť NeoTec Martin si v roku 2016 uplatnila náklady z faktúr od spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. K uvedenému subjektu - soločnosti MMBC Alfa s. r. o. správca dane uviedol, že táto je nekontaktná, nepreberá zásielky, jej sídlo na adrese Jelenia 1, Bratislava je iba virtuálnym sídlom. Konateľ U. H. so správcom dane nespolupracuje a vzhľadom na to, že súčasným konateľom je osoba s bydliskom vo Federácii svätého Krištofa a Nevisu, nebolo možné vykonať daňové preverovanie za účelom získania požadovaných dokladov v zmysle dožiadania. Vo veci bola vypočutá V. N. I., bývalá konateľka spoločnosti MMBC Alfa s. r. o., pričom správca dane konštatoval, že táto výpoveď nepreukázala, že k dodaniu tovaru uvedenému na faktúrach medzi spoločnosťami MMBC Alfa s. r. o. a NeoTec Martin, s. r. o. skutočne došlo, keďže svedkyňa uviedla, že spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o. síce obchodovala s jej spoločnosťou, ale nevedela uviesť s čím. Pri odovzdávaní tovaru nebola ani raz, žiadnu zmluvu s NeoTec Martin, s. r. o. nepodpisovala. Nevedela, kto tovar MMBC Alfa s. r. o. dodal. Vo veci bol vypočutý aj C. N., ktorý uviedol, že v spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. bol majiteľom aj konateľom. Splnomocnenie na konanie v mene spoločnosti nevedel predložiť, nevedel, kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. Uviedol, že tovar objednával osobne pán Y., podklady budú v účtovníctve. Nemal žiadne doklady, listiny, ktoré by potvrdili uvádzané skutočnosti, pokiaľ by nejaké našiel, tak mienil to poslať. Bývalý účtovník spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. Ing. C. R. pri výsluchu uviedol, že na činnosti spoločnosti sa nijako nepodieľal, viedol len účtovníctvo, nevedel však, kde sa toto účtovníctvo nachádza. Nikdy sa nestretol s nikým zo spoločnosti NeoTec Martin, s. r. o. Uviedol, že spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o. bola odberateľom tovaru, dodávateľom bola spoločnosť IZOSELL. Správca dane zdôraznil, že pokiaľ nie je možné preveriť účtovníctvo daňového subjektu, nie je možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce skutočnosť, že k dodaniu skutočne došlo, pretože nebolo možné zistiť, či má daňový subjekt vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú. Zdôraznil, že získané informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. pre daňový subjekt NeoTec Martin, s. r. o., ktorý si uplatnil náklady z faktúr od tohto dodávateľa. Daňový subjekt NeoTec Martin, s. r. o. nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že tovar, ktorý bol fakturovaný spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o., bol skutočne týmto dodávateľom aj dodaný. Správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt NeoTec Martin, s. r. o. si predmetné faktúry od tohto dodávateľa uplatnil v daňových výdavkoch neoprávnene, čo nie je v súlade s § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. V reakcii na vyjadrenia žalobcu správca dane ďalej v rozhodnutí uviedol, že daňový poriadok nezakazuje vyhotoviť správcovi dane viac protokolov. Správca dane vykonal daňovú kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2016 a dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2016 - december 2016 a január 2017 a február 2017. V záverečnej fáze daňovej kontroly zamestnanec správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu je v zmysle zákona povinný vyhotoviť protokol z daňovej kontroly. V zmysle § 46 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu. V závislosti od zistení správcu dane v daňovej kontrole, ktoré sú uvedené v protokole, zákon predpokladá ďalší postup správcu dane. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom daňovej kontroly bola daň z príjmov právnickej osoby za rok 2016 a daň z pridanej hodnoty za obdobia január 2016 - december 2016 a za obdobie január 2017 a február 2017, predmetná daňová kontrola bola viacpoložková, t. j. predmetom daňovej kontroly boli viaceré druhy daní a viaceré zdaňovacie obdobia, pričom pri niektorých zdaňovacích obdobiach týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty neboli zistené porušenia zákona. Vzhľadom na uvedené správca dane postupoval v zmysle platnej legislatívy a vyhotovil a zasielal dva protokoly, t. j. jeden protokol bez zistení a jeden protokol so
zisteniami. Nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku začína vyrubovacie konanie. Doručenie protokolu z daňovej kontroly sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov. Správca dane nesúhlasil s tvrdeniami zástupcu žalobcu, že konaním správcu dane, t. j. že z daňovej kontroly vyhotovil dva protokoly, čím nekonal v súlade s § 46 ods. 8 daňového poriadku, sa v jeho konaní vyskytla vada, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia, že došlo k nezákonnému ukončeniu daňovej kontroly. Správca dane postupoval v zmysle platnej legislatívy. Následne správca dane odkázal na výsluchy V. N. I., C. N. a V.. C. R., z ktorých výpovedí nebolo potvrdené dodanie tovaru. Pokiaľ ide o bývalého konateľa spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. U. H., tohto sa nepodarilo predvolať. Žalobca predložil ako dôkaz pohyb na skladových kartách k tovarom dodávaným od firmy MMBC Alfa s. r. o. K tomu správca dane uviedol, že daný doklad jednoznačne nepreukazuje, že tento tovar bol skutočne reálne dodaný spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. tak, ako je uvedené na faktúrach. Rovnako správca dane nepovažoval za relevantný dôkaz fotografie tovaru. Správca dane nepreveroval kontrolné výkazy, keďže údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb a tovaru bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. V protokole správca dane nevyhodnotil predaj tovaru, keďže na základe zistených skutočností nebolo preukázané, že predmetný tovar bol spoločnosti NeoTec Martin, s. r. o. skutočne dodaný spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. a nebol preukázaný ani pôvod tovaru. Správca dane nepopieral, že spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o. predávala tovar svojim odberateľom. Nebolo však preukázané, že tento tovar, ktorý je predmetom faktúr od spoločnosti MMBC Alfa s. r. o., bol touto spoločnosťou spoločnosti NeoTec Martin, s. r. o. aj skutočne dodaný. Správca dane dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o. si predmetné faktúry od dodávateľov MMBC Alfa s. r. o. a TK WLP s. r. o. uplatnil v daňových výdavkoch neoprávnene, čo nie je v súlade s § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.
2. Žalovaný rozhodnutím č. 102450769/2019 zo dňa 28.10.2019 napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že správca dane jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou logiky a vo vzájomnej súvislosti na ďalšie skutočnosti, pričom vyhodnotením dospel k záveru, že vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované dodanie sa ukázalo len ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov bol pravdivý. Predloženie dokladov (faktúr, objednávok, dokladov o úhrade a pod.) je len jednou z podmienok pre uznanie daňového výdavku, ale nie je tým preukázaná reálnosť obchodnej transakcie, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenia deklarované v dokladoch boli aj reálne uskutočnené alebo nie. Odkázal na zásadu poctivého obchodného styku, z ktorej možno vyvodiť, že podnikateľský subjekt musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Správca dane predmetnú vec neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod, dôvodom pre zvýšenie základu dane bola nepreukázateľnosť daňového výdavku. Za dôkaz na preukázanie oprávnenosti daňového výdavku nemožno považovať len predloženie samotnej faktúry, keďže daňový subjekt musí preukázať, že obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúre. Podľa žalovaného žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktorými by bez pochybností preukázal, že dodanie služby uvedené na faktúrach od dodávateľa TK WLP s. r. o. a dodanie tovaru uvedené na faktúrach od dodávateľa MMBC Alfa s. r. o. bolo uskutočnené týmito dodávateľmi.
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie a zároveň priznania náhrady trov konania. Uviedol, že základ právneho rámca pri ukladaní (vyrubení) daní je uvedený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, ktorý explicitne stanovuje, že dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Postup daňových orgánov, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia o vyrubení dane, či určení jej rozdielu, musí byť vykonaný striktne podľa zákona. Tu nie je prípustná žiadna odchýlka od postupu, ktorý ustanovuje zákon. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos z daní, ako príjmov rozpočtu, sa nemôže dosiahnuť na úkor dodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo stanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy. Z uvedeného vyplýva, že také konanie daňového orgánu, ktoré nie je vykonané v súlade s príslušnými
ustanoveniami daňového poriadku, nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by sa malo posudzovať za zákonné. Ak formálny úkon správcu dane, ktorý upravuje zákon v procese, t. j. pri daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní, nie je vykonaný v súlade so zákonom, potom ani rozhodnutie o vyrubení dane či určení jej rozdielu po takto nezákonne vykonanej daňovej kontrole či nezákonne vykonanom vyrubovacom konaní nemožno považovať za zákonné. Pri ukladaní (vyrubovaní) dane nie je možné rozlíšiť menšiu či väčšiu závažnosť procesného pochybenia správcu dane. Takéto rozlíšenie menšej či väčšej závažnosti takého pochybenia nie je uvedené v žiadnom všeobecne záväznom predpise a podľa názoru žalobcu menšiu či väčšiu nezákonnosť nie je oprávnený v oblasti vyrubenia dane vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR posudzovať ani súd. Žalobca vyslovil názor, že k nezákonnému konaniu zo strany správcu dane buď dochádza alebo nedochádza. Vo svojom odvolaní zo dňa 08.08.2019 žalobca zdôraznil, že daňový poriadok neumožňuje správcovi dane vydať z daňovej kontroly dva protokoly. Na túto skutočnosť, t. j. že správca dane vydal z jednej daňovej kontroly dva protokoly, čím konal v rozpore s § 46 ods. 8 daňového poriadku, upozornil žalobca správcu dane už vo svojom vyjadrení zo dňa 19.03.2019 k protokolu z daňovej kontroly. K tejto námietke žalobcu, že zo znenia § 46 ods. 8 daňového poriadku nevyplýva pre správcu možnosť vyhotoviť z jednej daňovej kontroly dva alebo viac protokolov, správca dane nezaujal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadne stanovisko a ani sa k nej žiadnym spôsobom nevyjadril, čím je predmetné rozhodnutie správcu dane vyhotovené v rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku, pretože v ňom absentuje jedna z podstatných zákonných náležitostí, ktorou je vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. Žalovaný túto odvolaciu námietku týkajúcu sa porušenia § 63 ods. 5 daňového poriadku zo strany správcu dane nepodrobil v odvolacom konaní žiadnemu prieskumu, nezaujal k nej žiadne stanovisko a ani sa k nej žiadnym spôsobom nevyjadril, čím zo strany žalovaného došlo k porušeniu § 74 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Zároveň došlo zo strany žalovaného aj k porušeniu § 63 ods. 5 daňového poriadku, že aj rozhodnutia žalovaného musia obsahovať podstatné náležitosti uvedené v zákone a absencia niektorej z týchto zákonných náležitostí, v konkrétnom prípade povinnosti vysporiadať sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca v odvolaní zo dňa 08.08.2019 poukázal tiež na skutočnosť, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 19.03.2019 k protokolu namietal, že protokol neobsahuje podstatnú zákonnú náležitosť podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, ktorou je uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotení dôkazov. Nikde v zákone sa neuvádza, že v protokole z daňovej kontroly správca dane napíše svoje pochybnosti o uskutočnených obchodných prípadoch. Preto do pozornosti súdu dal žalobca tú skutočnosť, že je rozdiel medzi preukázanými kontrolnými zisteniami a pochybnosťami jednotlivých kontrolórov. Správca dane nadobudol pochybnosti o realizovaných obchodoch výlučne z toho dôvodu, že sa mu nepodarilo v priebehu daňovej kontroly u žalobcu preveriť účtovnú evidenciu u jeho dodávateľov. Správca dane síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia popísal, čo všetko v priebehu daňovej kontroly urobil, ale všetky jeho závery sú založené na obyčajných ľudských pochybnostiach jednotlivých daňových kontrolórov, ktorí nevedeli fyzicky preveriť účtovnú evidenciu žalobcových dodávateľov. Záver správcu dane, že „daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly ani vo vyrubovacom konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by vyvrátili pochybnosti správcu dane o vykonaní zdaniteľných obchodov vyššie uvedenými dodávateľmi“, v žiadnom prípade nemožno považovať za výsledok objektívneho hodnotenia všetkých dôkazov. Ani z protokolu a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ktorý konkrétny dôkaz oprávňuje správcu dane tvrdiť, že „predložené dôkazy, ako aj dôkazy získané správcom dane, nepreukazujú skutočné dodanie tovaru a služieb týmito dodávateľmi pre spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o.“ Žalobca k daňovej kontrole predložil všetky doklady, ktoré príslušné ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve vyžadujú na preukázanie a odôvodnenie daňovej uznateľnosti výdavkov. Z právnej úpravy zákona o dani z príjmov vyplýva, že pre daňovú uznateľnosť výdavku sa vyžaduje, aby bol výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (podmienka vecnosti), musí byť zaúčtovaný v účtovníctvo alebo v evidencii daňovníka (podmienka zaevidovania) a jeho vynaloženie musí byť daňovníkom riadne preukázané (podmienka preukázanosti). V konkrétnom prípade na splnenie podmienky preukázanosti je potrebné, aby žalobca preukázal, že za predmetný tovar a dodané reklamné služby riadne zaplatil. Žalobca k daňovej kontrole predložil faktúry vystavené jeho dodávateľmi, dodacie listy a doklady o úhrade týchto faktúr. Dodanie predmetného tovaru potvrdil tak splnomocnený zástupca spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. C. N., ako aj konateľ spoločnosti TK WLP s. r. o. I. R., a tiež bývalý konateľ spoločnosti TREZ s. r. o. a TREZ Slovakia s. r. o. J. I., prostredníctvom ktorých spoločnosť TK WLP s. r. o. žalobcovi reklamné služby dodávala. Žalobca dal do pozornosti skutočnosť, že svedecká výpoveď sa v zmysle § 24 ods. 4 daňového poriadku považuje za dôkaz. Ak má správca dane pochybnosti o vierohodnosti tohto dôkazu, potom je jednoznačne
dôkazné bremeno na jeho strane a v žiadnom prípade nepostačuje len jeho tvrdenie, že svedok nepodložil svoju výpoveď žiadnymi ďalšími dôkazmi. Ak správcovi dane tieto dôkazy na preukázanie výdavku vynaloženého daňovníkom nepostačovali, potom bolo potrebné, aby konkrétne uviedol, aký dôkaz mu žalobca mal v priebehu daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania predložiť. Správca dane vykonával daňovú kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2016 v rámci jednej daňovej kontroly, ktorej predmetom bola aj daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2016 a január a február 2017. Žalobca splnil všetky zákonné podmienky tak pre uznanie nákladov ako daňových výdavkov podľa § 2 písm. i) v nadväznosti na § 19 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, ako aj pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že „dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt NeoTec Martin, s. r. o. si predmetné faktúry od dodávateľov MMBC Alfa s. r. o. a TK WLP s. r. o. uplatnil v daňových výdavkoch (nákladoch) neoprávnene, čo nie je v súlade s § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a to z dôvodu, že vynaloženie výdavkov (nákladov) za dodanie služby a tovaru týmito dodávateľmi nebolo preukázané na základe vyššie uvedených preukázaných kontrolných zistení a dôkazov. Ak správca dane napriek predloženým dokladom a svedeckým výpovediam spochybní existenciu oprávnenosti zaúčtovaného výdavku, potom prechádza dôkazné bremeno na jeho stranu a je jeho povinnosťou uviesť konkrétne dôvody, pre ktoré túto oprávnenosť vynaloženie výdavku vlastne spochybnilo. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné len dedukovať, že pochybnosti správcu dane vznikli z dôvodu, že v priebehu daňovej kontroly v roku 2018 nevedel overiť u dodávateľa žalobcu spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. a subdodávateľa TREZ Slovakia s. r. o., žalobcovho dodávateľa TK WLP s. r. o. ich účtovnú evidenciu za rok 2016, avšak táto nemožnosť preverenia účtovných dokladov u žalobcových dodávateľov, resp. ich subdodávateľov nemôže byť pripisovaná na ťarchu žalobcovi. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí k tejto problematike len stroho konštatuje, že „nesúhlasí s tvrdením, že dôvodom pre nepriznanie daňového výdavku bolo nepredloženie dokladov dodávateľskými spoločnosťami“. Avšak z protokolu z daňovej kontroly a ani z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane žiadny iný dôvod nevyplýva. Žalobca predložil všetky zákonom stanovené doklady a splnil tak podmienku preukázanosti výdavkov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Ďalšou podmienkou uznateľnosti daňového výdavku je podmienka zaevidovania. Túto žalobca splnil a správca dane ju žiadnym spôsobom nespochybnil. Treťou podmienkou je podmienka vecnosti, t. j. vynaloženia výdavku na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. V odvolaní zo dňa 08.08.2019 dal žalobca do pozornosti správcu dane tú skutočnosť, že tejto podmienke uznateľnosti daňového výdavku správca dane nevenoval žiadnu pozornosť. Žalobca nakúpený tovar preukázateľne použil pre potreby svojich zdaniteľných plnení, tieto plnenia mal riadne zaúčtované, boli súčasťou zaúčtovaných výnosov, a tieto výnosy boli súčasťou základu dane, z ktorého bola vypočítaná daň z príjmov právnickej osoby. Samotný žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že „správca dane nespochybnil, že spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o. dodala tovar pre svojich odberateľov v takom rozsahu, ako je to deklarované na odberateľských faktúrach“. Hneď za tým však dodáva, že „táto skutočnosť však nepreukazuje, že na tomto dodaní tovaru sa podieľala reálnej aj spoločnosť MMBC Alfa s. r. o., tak ako je to deklarované na faktúrach, pretože zistenia a dôkazy vykonané správcom dane z preverovania popierajú túto skutočnosť“. Aké zistenia a aké dôkazy má žalovaný na mysli, to sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuvádza. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk 1/2018 vyplýva, že dôkazné bremeno daňového subjektu sa vzťahuje výlučne k preukázaniu skutočností viažucich sa k jeho daňovej povinnosti a navyše iba ku skutočnostiam ním tvrdených. Nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností týkajúcich sa daňovej povinnosti iného subjektu. Z rozhodnutia 6Sžfk 40/2018 zo dňa 03.09.2019 vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. Najvyšší súd ďalej uviedol, že ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Ak dodávateľ preukáže, že vznik svojej daňovej povinnosti v súvislosti s faktúrami vystavenými pre svojho odberateľa priznal vo svojej účtovnej evidencii, daň zaúčtoval a odviedol a aj napriek tomu má správca dane pochybnosti o vzniku daňovej povinnosti
na strane dodávateľa, v žiadnom prípade nemôže neuznať nárok na odpočítanie dane odberateľovi, resp. nemôže neuznať deklarovaný náklad ako daňový výdavok s poukazom na neosobné konštatovanie, že sa dodanie tovaru nepreukázalo, pokiaľ sám nepredloží dôkazy, ktoré podľa právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené kontrolovaným daňovým subjektom. Ďalej odkázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutiach 1Sžf 31/2016 a 3Sžfk 49/2017, v ktorých zdôraznil, že v prípadoch, kedy sa správca dane rozhodne neuznať odberateľovi nárok na odpočítanie dane, je jeho povinnosťou preukázať, že sa v danom prípade jednalo o daňový podvod alebo o zneužitie práva. Sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí potvrdil, že správca dane predmetnú vec neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod, dôvodom pre zvýšenie základu dane bola nepreukázateľnosť daňového výdavku. Do pozornosti dal obsah daňového spisu, v ktorom sa okrem skutočností týkajúcich sa nemožnosti preverenia účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov, resp. subdodávateľov nenachádza žiadny iný dôkaz, ktorým by sa dôkazy predložené žalobcom dali vyvrátiť.
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je to deklarované na sporných faktúrach, keďže sa nepreukázalo, že predmetný tovar bol spoločnosti NeoTec Martin, s. r. o. dodaný spoločnosťou TK WLP s. r. o., ako aj spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. Podľa žalovaného rozsiahle dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že služby fakturované spornými faktúrami, boli skutočne dodané označenými spoločnosťami, tak ako je to na predmetných faktúrach uvedené. Daňový subjekt si predmetné faktúry od týchto dodávateľov uplatnil v daňových výdavkoch neoprávnene, čo nie je v súlade s § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, a to z dôvodu, že vynaloženie výdavkov za dodanie služby týmito dodávateľmi nebolo preukázané na základe preukázaných kontrolných zistení a dôkazov. V súlade s § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov sa na základe preukázaných zistení a dôkazov výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami zvýšil o sumu, ktorú nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly vykonal viacero úkonov, hľadal dôkazy, ktoré by preukazovali nárok daňového subjektu uplatnený v podaných daňových priznaniach. Správca dane v súlade s § 3 ods. 3 a 6 daňového poriadku pre objektívne posúdenie daňovej povinnosti preveroval deklarované obchody uvedené v predložených dokladoch podľa ich skutočného obsahu. V súlade so zásadami daňového konania vykonal správca dane viacero úkonov k preukázaniu uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodávateľmi uvedenými na preverovaných faktúrach. Správca dane zaslal výzvy spoločnostiam uvedeným ako dodávateľ na preverovaných faktúrach, výzvy súčasným aj bývalým konateľom týchto spoločností, využil inštitút dožiadania, požiadal o predloženie dôkazov, vypočul svedkov a vykonal aj iné úkony - nahliadnutie do systému dostupného správcovi dane, nahliadnutie do spisového materiálu z inej daňovej kontroly daňového subjektu NeoTec Martin, s. r. o., ústne pojednávania s daňovým subjektom. Pri všetkých úkonoch, ktoré správca dane vykonal počas výkonu daňovej kontroly, postupoval v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi daňovými predpismi. Ďalej v podrobnostiach žalovaný odkázal na jednotlivé skutkové zistenia v zmysle napadnutého rozhodnutia a konštatoval, že správca dane jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou logiky a vo vzájomnej súvislosti na ďalšie skutočnosti, pričom vyhodnotením dospel k záveru, že vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované dodanie sa ukázalo len ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov bol pravdivý. Predloženie dokladov je len jednou z podmienok pre uznanie daňového výdavku, ale nie je tým preukázaná reálnosť obchodnej transakcie, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenia deklarované v dokladoch boli aj reálne uskutočnené alebo nie. Žalovaný preto nesúhlasil s tvrdením, že dôvodom pre nepriznanie daňového výdavku bolo nepredloženie dokladov dodávateľskými spoločnosťami. Žalobca mal právo predkladať v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemohol predložiť. Správca dane neuprel právo daňového subjektu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. Poukázal na zásadu poctivého obchodného styku, z ktorej vyvodil, že podnikateľ má mať vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje. Zdôraznil, že danú veci neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod, dôvodom pre zvýšenie základu dane bola nepreukázateľnosť daňového výdavku.
5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že zadal objednávku na vypracovanie znaleckého posudku u znalca zapísaného v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR v odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, a to u Ing. N. Q.. Predmetom znaleckého skúmania má byť odborné posúdenie a znalecký prieskum účtovnej a daňovej evidencie žalobcu ako daňového subjektu za zdaňovacie obdobia rokov 2014 - 2017 vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, ako i vo vzťahu k dani z príjmov právnických osôb, vrátane prieskumu naplnenia hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie daňových výdavkov pri plneniach prijatých žalobcom od svojich dodávateľov v zdaňovacom období roku 2016, ktoré sú predmetom prieskumu v tomto správnom súdnom konaní. Dôkladné a správne posúdenie všetkých relevantných skutočností je nevyhnutné pre dosiahnutie účelu správneho súdneho konania, t. j. poskytnutia ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Pre dôkladné a správne posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí je potrebné vysporiadať sa aj s odbornými otázkami z oblasti daňovníctva a účtovníctva. Skutočnosť, že vec sa dostala do štádia konania pred Krajský súd v Žiline, bol zapríčinený žalovaným, ktorý len formálne skonštatoval skutočnosti z priebehu daňovej kontroly a následne vyrubovacieho konania, uviedol niektoré časti odvolania kontrolovaného subjektu, pričom sa s nim vysporiadal len formalisticky, pričom sa bližšie vecne nevysporiadal s argumentáciou a námietkami žalobcu k zásadným pochybeniam, na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní, ale len niekoľkokrát bez zrozumiteľného odôvodnenia jeho postupu a vysvetlenia uviedol tie isté formálne argumenty. Obe napadnuté rozhodnutia tak trpia zásadnými vadami a sú tiež byrokratické, zmätočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Odkázal na obsah žaloby podanej vo veci, pričom zdôraznil, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe k prvej žalobnej námietke o nezákonnosti rozhodnutia správcu dane z dôvodu porušenia § 63 ods. 5 daňového poriadku nezaujal žiadne stanovisko. Žalovaný nadobudol pochybnosti o realizovaných obchodoch najmä z toho dôvodu, že sa mu nepodarilo preveriť účtovnú evidenciu jeho dodávateľov, že dodávatelia žalobcu nepredložili požadované doklady, prípadne že niektorí zástupcovia dodávateľov či subdodávateľov boli nekontaktní. Žalovaný vo vyjadrení opakovane poukázal na kontrolné zistenia správcu dane, avšak žiadnym spôsobom nevyvrátil (a ani sa nezaoberal) tvrdením žalobcu, že predmetný protokol neobsahuje vyhodnotenie dôkazov predložených pri daňovej kontrole žalobcom, na čo už upozornil žalobca vo svojom odvolaní zo dňa 05.08.2020. Zabezpečenie účtovníctva dodávateľov a subdodávateľov žalobcu nebolo znemožnené žalobcom, a preto niet žiadneho objektívneho a reálneho dôvodu, prečo by mal za tento stav zodpovedať. Opakovane odkázal na závery Najvyššieho súdu SR prijaté v rozhodnutí sp. zn. 8Sžfk 1/2018. Odňať niekomu jeho práva, a tým podstatne zasiahnuť do majetkových práv podnikateľského subjektu na základe ničím nezdôvodnených, nepreskúmateľných ba až účelovo prekrútených záverov považoval žalobca za neprijateľné. Ani jeden dôkaz nebol finančnými orgánmi relevantne vyhodnotený, ani jeden listinný doklad nebol správcom dane spochybnený, ani jediný svedok podávajúci výpoveď nebol spochybnený ako nedôveryhodný. Chyba nie je v tom, že by žalobca neprodukoval dostatočné dôkazy o svojich daňových transakciách, ale v tom, že správca dane akékoľvek dôkazy úplne ignoroval. Správca dane už v priebehu daňovej kontroly disponoval dôkazmi, ktorými žalobca preukazoval nadobudnutie tovaru od svojho dodávateľa. Boli to faktúry, dodacie listy, príjemky na sklad, doklady o úhrade faktúr, rámcová zmluva o spolupráci, CD, fotografie, plány vysielaní reklamných spotov, svedecké výpovede a doklady o použití nakúpeného tovaru pre podnikateľské účely. Práve tieto dôkazy potvrdzujú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia, a preto v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného. Žalobca opakovane poukázal na jednotlivé podmienky uznania daňových výdavkov, zdôraznil, že správca dane i žalovaný pochybili pri vyhodnotení vykonaných výsluchov svedkov, ktoré navyše len podporili relevanciu uvedených dokladov. Jednotlivé výsluchy samostatne i navzájom potvrdzovali z nich zistené skutočnosti. Nevznikli žiadne rozpory ani pochybnosti o ich dôveryhodnosti. Navyše ani správca dane ani žalovaný jedinýkrát v celom daňovom konaní nevyslovili žiadnu pochybnosť o dôveryhodnosti či už vypočutých svedkov alebo ich výpovedí. Minimálne tri nezávislé fyzické osoby potvrdili vykonanie dodávok tovaru a služieb, ktorých sa uplatnené daňové výdavky týkajú. Výpoveď svedka je riadnym dôkazom, ktorý ak správca dane spochybňuje, musí riadne zdôvodniť prečo, to sa však nestalo. Správca dane vytrhol časti výsluchov z ich kontextu a prekrútil ich význam v kontexte celej výpovede svedka. Správca dane zobral za základ svojho rozhodnutia len časti výsluchov, a tie predostrel v neprospech žalobcu, dokonca aj to je založené na nesprávnej interpretácii. Ostatné časti, kde svedkovia opisovali reálne postupy týkajúce sa obchodovania jednotlivých dodávateľov so žalobcom, žalovaný nepokladal za relevantné a jednoducho ich ignoroval. Žalobca mal za to, že v daňovom konaní nevyšla najavo ani jediná skutočnosť popierajúca reálnosť dodávok tovaru a služieb a ani žalovaný takú konkrétne netvrdil. Z jednotlivých svedeckých výpovedí vyplýva, že všetci dodávatelia a subdodávatelia boli v príslušnom zdaňovacom období riadne
fungujúcimi obchodnými spoločnosťami s funkčnými orgánmi spoločnosti, ktoré aj pre účely daňovej kontroly podali potrebné vysvetlenia, spoločnosti v predmetnom období aktívne vykonávali obchodnú činnosť. Spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. obchodovala so žalobcom, mala uzatvorenú písomnú zmluvu so žalobcom na dodávky tovarov, tovar dodávala spravidla osobne s dokladmi a účtovné a daňové doklady k dodávkam zaúčtovala na účely daní, daň priznala a odviedla štátu. Spoločnosť TK WLP s. r. o. obchodovala so spoločnosťou žalobcu a mala so žalobcom uzatvorenú rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci. K dodávkam vystavila riadnu faktúru, zostavila riadnu účtovnú závierku, vykazovala zisk, a taktiež mala podané daňové priznanie k dani z príjmov za predchádzajúce obdobia. Spoločnosť TK WLP v danom období obchodovala a komunikovala so svojimi subdodávateľmi. Všetky osoby, ktoré k daňovej kontrole u žalobcu vypovedali a podali vysvetlenie, jednoznačne dosvedčili dodanie tovaru a služieb v zmysle faktúr prijatých žalobcom a uzatvorených zmlúv, a taktiež o tom svedčia všetky doklady, ktoré boli zo strany žalobcu predložené správcovi dane. Žalovaný ani správca dane sa nijako pri vedení dokazovania v daňovom konaní nevyporiadali s dokladmi, ktoré žalobca k prijatým dodávkam evidoval a predložil. Písomné zachytenie obsahu úkonu predstavuje úkon, ktorým sa zachytáva obsah určitého právneho deja a pre účely evidencie je možné obsah týchto úkonov zachytiť práve v takejto písomnej forme, vyhotovením dokladov o príjme tovaru a ich úhrade minimálne v zákonom požadovanom rozsahu. To všetko žalobca splnil. Reálne vystavenie a zaúčtovanie dokladov okrem iných potvrdil aj účtovník dodávateľa MMBC Alfa s. r. o., ako aj pán R., bývalý konateľ spoločnosti TK WLP s. r. o. Žalobca poukázal na ďalšie porušenie práva zo strany správcu dane a žalovaného, keďže sám správca dane uznal, že daňový subjekt tovar predal v rozsahu uvedenom vo faktúrach, z čoho treba vyvodiť, že náklad na obstaranie tohto tovaru musí byť uznateľným daňovým výdavkom. Správca dane a žalovaný pochybili, keď evidentne účelovo opomenuli a neprihliadali na plnenia žalobcu na výstupe. Žalobca mal za to, že finančné orgány v riešení tohto prípadu fatálne pochybili a konali s absolútnou svojvôľou a nezákonne. Dokazovanie bolo vykonané neúplne, vedené nesprávnym spôsobom, došlo k viacerým procesným pochybeniam a správcom dane zistené skutočnosti boli vyhodnotené nesprávne a subjektívne mimo rámec zásady voľného hodnotenia dôkazov. Podľa názoru žalobcu v danom prípade došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, keď správca dane neoprávnene preniesol na žalobcu dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré však nemohlo zaťažovať žalobcu. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a dôkazy ním predložené nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť sám preukázať a konkrétne odôvodniť, t. j. predložiť dôkazy, ktoré tvrdenia daňového subjektu vyvracajú. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho ďalších dodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak finančné orgány tieto doklady spochybňovali, mali zdôvodniť a svoje zdôvodnenie podložiť dôkazmi. Žalobca nemal žiadnu možnosť ovplyvniť korporátne zmeny v spoločnostiach svojich dodávateľov a ich subdodávateľov a zároveň všetky tieto zmeny nastali až po skončení obchodnej spolupráce so žalobcom. V žiadnom prípade nemožno pasivitu iného účastníka zmluvného vzťahu v daňovom konaní vedenom u žalobcu pričítať na ťarchu daňového subjektu, ako vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ. V čase, kedy sa zdaniteľné plnenia poskytovali, boli všetky firmy funkčné, vykonávali príslušnú činnosť, vystavovali príslušné daňové doklady, schvaľovali a zverejňovali a účtovné závierky, podávali daňové priznania za obdobia predchádzajúce obchodnej spolupráci, a teda nič nenasvedčovalo, že by sa malo jednať o problematické subjekty alebo osoby. Ďalej žalobca odkázal na právny názor Súdneho dvora EÚ vyslovený v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, v zmysle ktorého daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe z dôvodu, že osoba na faktúre sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba sa dopustila nezákonnosti alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o daňový podvod. Napokon odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14, z ktorého vyplýva, že nemožnosť nadviazať kontakt s istou spoločnosťou ešte neznamená neexistenciu hospodárskej činnosti v čase dodaní sporných vo veci samej.
6. V podaní zo dňa 10.06.2022 žalobca zhrnul svoju doterajšiu argumentáciu, odkázal na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ, ako aj Najvyššieho správneho súdu SR. Osobitne odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sžfk/2/2021 zo dňa 27.04.2022.
7. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorým predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v zmysle žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom zistil, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná a preto ju podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.
8. Primárne považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že koncepcia správneho súdnictva má svoj ústavnoprávny základ v článku 46 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
9. Uvedená formulácia nachádza následne svoje vyjadrenie aj v ustanoveniach § 2 ods. 1 a 2 SSP, v zmysle ktorých v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
10. V zmysle uvedených generálnych klauzúl správny súd konštatuje, že porušenie práva môže byť podkladom pre ochranný zásah správneho súdu len v tom prípade, ak takéto porušenie našlo svoje vyjadrenie v konkrétnom zásahu do práv a záujmov žalobcu; inak povedané nie každé porušenie právnej normy zo strany orgánu verejnej správy môže znamenať rozhodnutie súdu v správnom súdnom konaní v prospech žalobcu, pokiaľ zároveň nie je tvrdený a preukázaný konkrétny zásah do jeho práv.
11. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, prvá časť vety, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
13. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
14. Podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
15. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
16. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
17. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
18. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
19. Pre uznanie výdavkov v zmysle kritérií zákona o dani z príjmov je potrebné, aby boli súčasne splnené tri podmienky, a to:
- Podmienka vecnosti - výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu, tzn. že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom.
- Podmienka preukázateľnosti - daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol. Dodávateľ je súčasne vystaviteľom faktúry, ktorá je nositeľom dôležitých informácií nielen o cene dodanej služby ale aj o množstve poskytnutej služby prípadne kvalite. Pokiaľ žalobca na preukázanie svojich tvrdení o dodaní služby predloží a označí správcovi dane konkrétne faktúry vystavené konkrétnym vystaviteľom - dodávateľom, má uvedená faktúra čo do ceny, množstva a kvality poskytnutých služieb preukazný charakter len vo vzťahu ku konkrétnemu dodávateľovi.
- Podmienka zaúčtovania - preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný, na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku.
20. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k problematike daní vyplýva, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane.
21. Nie je úlohou finančných orgánov preukazovať, že údaje deklarované na daňových dokladoch sú v rozpore so skutočnosťou, ale sú povinné preukázať, že o tvrdeniach daňového subjektu existujú natoľko závažné pochybnosti, ktoré ich činia nedôveryhodnými, nesprávnymi alebo neúplnými. Preto nie každá pochybnosť na strane finančných orgánov bude disponovať požadovanou intenzitou na to, aby dôkazné bremeno opätovne prešlo na stranu daňového subjektu. Pokiaľ však finančné orgány unesú dôkazné bremeno v tomto smere, bude na daňovom subjekte, aby aj napriek vytýkaným pochybnostiam ustál a podporil svoje pôvodné tvrdenia, alebo aby ich pod ťarchou týchto pochybností korigoval.
22. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom správny súd na tomto mieste poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 z 3.9.2019: „Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.“
23. Zhrnúc žalobné body formulované v podanej správnej žalobe možno konštatovať, že tieto zahrnuli nasledovné argumenty. Žalobca akcentoval potrebu rešpektovania princípu zákonnosti pri postupe daňových orgánov, od ktorého nie sú prípustné žiadne odchýlky. V spojitosti s uvedeným odkázal na nesprávnosť postupu správcu dane, ktorý z jednej daňovej kontroly vyhotovil dva protokoly, pričom s touto námietkou sa žalovaný nijako nevysporiadal. Ďalej argumentoval, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, ktorou je uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov; zákon nevyžaduje uvedenie pochybností správcu dane (je rozdiel medzi preukázanými kontrolnými zisteniami a pochybnosťami kontrolórov). Nesúhlasil so závermi, že len z dôvodu nemožnosti preveriť účtovnú evidenciu u dodávateľov, došlo k vysloveniu pochybností o
reálnom vynaložení daňových výdavkov. Poukázal na to, že vo veci predložil príslušné písomné doklady a dodanie tovaru potvrdili konatelia dodávateľských spoločností. Správca dane bol povinný pri vzniku pochybností označiť konkrétny dôkaz, ktorý mal byť zo strany žalobcu predložený. Podľa jeho názoru nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal. Žalobca dal v priebehu administratívneho konania do pozornosti, že zakúpený tovar preukázateľne použil pre potreby svojich zdaniteľných plnení, tieto plnenia mal riadne zaúčtované, boli súčasťou zaúčtovaných výnosov a tieto výnosy boli súčasťou základu dane. Samotný žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že nespochybňuje dodávky tovaru zo strany žalobcu ďalším odberateľom; uvedené však podľa nepreukazuje, že sa na tomto dodaní podieľala aj spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o.
24. Správny súd zdôrazňuje, že správca dane nie je povinný dokazovať existenciu daňového výdavku, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho skutočné vynaloženie. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybní tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvráti, pretože iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre uplatnenie daňového výdavku v zmysle zákona o dani z príjmov.
25. Žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k presvedčeniu, že daňový subjekt dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že ním uplatnené náklady boli skutočne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov. Je pritom vecou daňového subjektu, aké dôkazné prostriedky má k dispozícii a či je schopný tvrdené skutočnosti aj preukázať. Ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá tak na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju povinnosť niesť dôkazné bremeno, a toto bremeno neunesie. V rámci dokazovania žalovaný vypočul jednotlivých svedkov s cieľom preskúmať reálnosť deklarovaných daňových výdavkov, pričom informácie zistené z daných výsluchov v kontexte predložených listinných dôkazov legitímne vytvorili základ pre pochybnosti správcu dane, ktorý následne žalobcovi umožnil splniť si zákonnú povinnosť produkovať dôkazy na preukázanie vynaloženia sporných daňových výdavkov.
26. Nemožno vyčítať správnym orgánom, že na základe doteraz vykonaného dokazovania formulovali pochybnosti o uskutočnení daňových výdavkov, čo následne viedlo k presunu dôkazného bremena na osobu žalobcu. Tento však na potvrdenie ním vynaložených výdavkov neprodukoval žiadne ďalšie dôkazy a nevykonanie týchto dôkazov nenamietal ani v podanej žalobe.
27. Pokiaľ žalobca namietal, že vo veci boli vyhotovené dva protokoly, čím došlo k zásahu do princípu zákonnosti daňového konania, túto námietku nepovažoval správny súd za opodstatnenú, keďže vyhotovenie dvoch či viacerých protokolov z daňovej kontroly ešte neznamená zásah do práva daňového subjektu a takýto zásah ani nebol v žalobe tvrdený (odseky 8 až 10 tohto rozsudku). Označenou námietkou žalobca postavil prieskum správneho rozhodnutia do abstraktnej roviny, čo by znamenalo preskúmavanie akéhokoľvek pochybenia žalovaného správneho orgánu, čo však nie je účelom celkovej koncepcie správneho súdneho konania. Ochrana, ktorá je v aktuálnom konaní poskytovaná žalobcovi má totiž konkrétny charakter a má sa spájať s individuálne vymedzenými zásahmi, ktoré musí žalobca jednak označiť a následne ich prepojiť s ujmou (zásahom), ktorú v dôsledku porušenia zákona utrpel. Pokiaľ právna úprava reguluje vyhotovenie protokolu z daňovej kontroly (§ 46 daňového poriadku) a neumožňuje expressis verbis vyhotoviť viac protokolov, uvedené ešte neznamená také porušenie zákona, ktoré by mohlo viesť správny súd ku konštatovaniu zásahu do práv žalobcu; takýto zásah žalobca netvrdil ani nepreukázal.
28. Rovnako námietky o nesplnení náležitosti protokolu z daňovej kontroly v zmysle § 47 písm. h) daňového poriadku (protokol musí okrem iného obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov) nezodpovedá obsahu dotknutého protokolu, keďže z jeho obsahu zrozumiteľne vyplýva rozsah i obsah skutkových zistení a vyhodnotenie dôkazov, pričom žalobcovi bolo umožnené sa k záverom daňovej kontroly vyjadriť.
29. Žalobca zastával názor, že ak správca dane nadobudol pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodov, potom bolo jeho povinnosťou presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie realizácie deklarovaných obchodov. Tento právny názor je nesprávny. Daňový poriadok nestanovuje, aké konkrétne dôkazné prostriedky majú byť použité na to, aby bol daňový výdavok uznaný ako preukázaný. Dôkazné prostriedky, príkladmo uvedené v § 24 ods.
1 Daňového poriadku, preukazujúce uskutočnenie daňového výdavku deklarovaného predloženou faktúrou závisia od charakteru tovaru alebo služby, teda od konkrétneho prípadu. V prípade dodania konkrétnych náhradných dielov na šijacie stroje a pre textilný a kožiarsky priemysel od spoločnosti MMBC Alfa, s. r. o. je namieste predložiť napríklad dokumentáciu ohľadne týchto pracovných nástrojov, záručné listy, návody na použitie, resp. akúkoľvek dokumentáciu týkajúcu sa týchto strojov a strojových dielov, čo pri existencii elementárnej obozretnosti by daňový subjekt nemal problém splniť. V tomto smere nielenže daňový subjekt nedisponoval žiadnymi účtovnými dokladmi, na základe rozsiahleho dokazovania sa ukázala nekontaktnosť uvádzanej dodávateľskej spoločnosti, ako aj jej dodávateľa (IZOSELL, s. r. o., vrátane jej právnych nástupcov). Svedkovia, ktorí mohli objasniť reálnosť vykonaných obchodov poskytli správcovi dani len všeobecné informácie, ktoré z hľadiska ustálenej judikatúry týkajúcej sa preukazovania oprávnenosti vynaložených daňových výdavkov neboli postačujúce. Na tomto mieste správny súd podotýka, že žalobca v žalobe nevymedzil konkrétne námietky týkajúce sa rozsahu dokazovania či hodnotenia konkrétnych dôkazov, preto možno odkázať na obsah napadnutých rozhodnutí, ktoré v podrobnostiach vyhodnotili jednotlivé dôkazy nesvedčiace v prospech tvrdenia žalobcu, že výdavok vynaložený v prospech spoločnosti MMBC Alfa, s. r. o. spĺňa zákonné kritériá pre jeho uznanie. Osobitne správny súd akcentuje skutočnosť, že označená dodávateľská spoločnosť nepredložila žiadne účtovné doklady, bývalá konateľka danej spoločnosti (v relevantnom zdaňovacom období) V. N. I. nemala elementárne vedomosti o fungovaní spoločnosti, jej manžel, ktorý mal konať za ňu na základe generálnej plnej moci túto plnú moc nepredložil. Ďalší bývalý konateľ spoločnosti p. H. s daňovými orgánmi nespolupracoval a aktuálny konateľ je osoba s bydliskom vo Federácii sv. Krištofa a Nevisu.
30. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na skutočnosť, že nakúpený tovar preukázateľne použil pre potreby svojich zdaniteľných plnení, tieto plnenia mal riadne zaúčtované, boli súčasťou zaúčtovaných výnosov a tieto výnosy boli súčasťou základu dane, k uvedenému správny súd odkazuje na základné kritériá uznateľnosti daňových výdavkov uvedené v odseku 19 tohto rozsudku, keď skúmanie odberateľských vzťahov nemalo z hľadiska označených podmienok potrebnú relevanciu. Napokon len stručne na tomto mieste treba dodať, že žalobca v správnom konaní nenavrhol vykonať žiaden ďalší dôkaz; nevykonanie dokazovania nenamietal ani v správnej žalobe.
31. Pokiaľ ide o dodanie reklamných služieb od spoločnosti TK WLP, s. r. o., ktorá mala figurovať len ako sprostredkovateľ „kvôli úveru“ a vykázať tak vyššie tržby, správny súd uvádza, že realizáciu daných obchodov potvrdili konatelia žalobcu a označenej spoločnosti, následne však ostatné vykonané dôkazy závažným spôsobom spochybnili reálnosť dodania služby, v dôsledku čoho správca dane a následne aj žalovaný správne konštatovali neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu. Subdodávateľské spoločnosti TREZ, s. r. o. a TREZ Slovakia, s. r. o. mali zabezpečiť reklamné služby v prospech žalobcu, pričom ich konateľ pri prvom výsluchu v zásade len odkazoval na následné písomné vyjadrenie, ktoré napokon neposkytlo relevantný podklad pre záver, že služba bola skutočne dodaná. Konateľ spoločnosti TK WLP, s. r. o. nevedel, kto vlastnil LED obrazovky, na ktorých sa mala reklama vysielať, pričom konateľ spoločností TREZ, s. r. o. a TREZ Slovakia, s. r. o. J. I. poukázal, že tieto obrazovky mal v prenájme od spoločností CreoArt, s. r. o., ktorá (spolu s p. D.) zabezpečovala realizáciu reklám. Uvedená spoločnosť sa napokon ukázala ako nekontaktná. Aj v prípade uvedených reklamných služieb správny súd zdôrazňuje, že žalobca v žalobe nevymedzil konkrétne námietky týkajúce sa rozsahu dokazovania či hodnotenia konkrétnych dôkazov týkajúcich sa skúmania poskytnutia reklamných služieb zo strany spoločnosti TK WLP, s. r. o. Obdobne aj v tomto prípade platí, že žalobca pri zachovaní primeranej obozretnosti mal a mohol disponovať dôkazmi, ktoré by potvrdzovali dodanie reklamných služieb. Uvedené platí o to viac, že išlo práve o služby v jeho záujme a v jeho prospech, ktorými sa snažil propagovať svoju podnikateľskú činnosť. Ťažko uveriť jeho konštatovaniu, že disponuje len listinnými dokladmi (resp. odkázal na neurčité svedecké výpovede), ak vynaložil na takéto služby sumu 147.948,- eur.
32. Vzhľadom na to, že daňový doklad - faktúru je možné pomerne ľahko vyhotoviť, jeho vierohodnosť je potom podporená osobou jeho vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú uskutočnené plnenie (vynaložený daňový výdavok), je možné v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami môže dôvodne spochybniť, že výdavok bol realizovaný tak, ako je to uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia a doplneným dokazovaním
odstrániť vzniknuté pochybnosti. Pokiaľ teda žalobca poukázal v žalobe na splnenie svojej povinnosti v podobe predloženia faktúr, dodacích listov a dokladov o úhrade, išlo o listiny, ktoré nemohli bez ďalšieho znamenať akceptovanie daňových výdavkov, pokiaľ sa vykonaným dokazovaním ukázali tieto výdavky ako vysoko pochybné. Rozsah dokazovania preukazujúci tieto pochybnosti správcu dane bol dostatočne preukázaný, čo následne viedlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Ak tento poukázal na výsluchy svedkov (C. N., J. I., I. R.), ich obsah nijako nepotvrdil reálnosť dotknutých obchodov. V prípade svedka N., ide navyše o osobu, ktorá v relevantnom čase nebola konateľom spoločnosti MMBC Alfa, s. r. o. - za túto mal konať na základe generálnej plnej moci, ktorá nebola predložená, zároveň nedisponoval žiadnymi relevantnými dokladmi. Svedok R. bol konateľom spoločnosti TK WLP, s. r. o., ktorá pri dodávaní reklamných služieb zohrala „len“ sprostredkovateľskú úlohu, pričom subjekty, ktoré mali konkrétne služby dodať dostatočne neobjasnili rozsah a skutočné dodanie služieb.
33. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu SR 6Sžfk/2/2021 zo dňa 27.04.2022, ktorý sa týka žalobcu, správny súd uvádza, že predmetom daného rozhodnutia sú otázky týkajúce sa práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Právna úprava hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH je však odlišná od právnej úpravy hmotnoprávnych podmienok pre uznanie daňového výdavku.
34. Napokon správny súd uvádza, že na nariadenom pojednávaní zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania (oboznámením sa s obsahom znaleckého posudku č. 03/2020 vypracovaného V.. N. Q.) s poukazom na skutočnosť, že správny súd nie je súdom skutkovým ale sudom právnym, pre správny súd je podľa § 135 ods. 1 SSP rozhodujúci skutkový stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým je správny súd viazaný. V prejednávanej veci neboli splnené podmienky, ktoré má na mysli ustanovenie § 120 SSP, pre ktoré by správny súd mohol sám vykonať dokazovanie, t. j. dokazovanie nebolo nevyhnuté pre rozhodnutie správneho súdu vo veci, nešlo o rozhodnutie podľa § 192 SSP a nešlo o rozhodnutie v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) SSP.
35. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu súd náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. 36. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.