Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/109/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: N.. J. W., U. Y. XX, W., práv. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Ľuboš Novák s.r.o., Nám. Martina Benku 10, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.08.2016 č. 103799970/2016, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.05.2016, ktorým podľa ust. § 68 ods. 6 zákona č. 563/2003 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, bol žalobcovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011 v sume 19.000,- eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že: „Správca dane Daňový úrad Košice vykonal u N.. W.N. daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly číslo XXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.06.2015. Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený N.. W. dňa 14.07.2015 (v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2 Daňového poriadku). N.. W. v stanovenej lehote, dňa 30.07.2015, predložila správcovi dane písomné vyjadrenie k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole. Dňa 25.09.2015 správca dane spísal s N.. W. Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXX/XXXX - prerokovanie predložených pripomienok. Pri tomto ústnom pojednávaní N.. W. navrhla vypočutie svedkov N.. W. R. a N.. Y. W., ktorých správca dane vypočul dňa 20.11.2015 a dňa 04.03.2016. Dňa 20.05.2016 správca dane spísal s N.. W. Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX vo veci informovania o výsledkoch vyrubovacieho konania a dňa 27.05.2016 vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie číslo XXXXXXXXX/XXXX, ktorým určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie predmetného rozhodnutia boli zistenia správcu dane, že nebolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov na základe Zmluvy o zabezpečení reklamného priestoru a Zmluvy o zabezpečení reklamných služieb, a tým vznik daňovej povinnosti na základe dvoch faktúr vystavených spoločnosťou J. U. U..G..C.., P. X/XXX, W., IČ DPH U. (ďalej len „J. U. U..G..C..“), z čoho následne vyplynulo neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane v sume 19 000,00 eur podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov“). Jedná sa o faktúry: - č. XXXXXXXXXX (int. č. XXXX/XXX) zo dňa 26.10.2011, za dodanie služby na základe

zmluvy o zabezpečení reklamných služieb č. XXXX/XX/XX/N. J. W., s dátumom dodania 26.10.2011, základ dane 50 000,00 eur, DPH 20% 10 000,00 eur, spolu 60 000,00 eur (faktúra bola vydaná k zálohovej faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.10.2011), - č. XXXXXXXXXX (int. č. XXXX/XXX) zo dňa 29.11.2011, za dodanie služby na základe zmluvy o zabezpečení reklamného priestoru zo dňa 03.11.2011, s dátumom dodania 29.11.2011, základ dane 45 000,00 eur, DPH 20 % 9 000,00 eur, spolu 54 000,00 eur. Správca dane preveroval uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných faktúrami č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX: - u N.. W.Š. - Výzva č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 07.02.2013 - odpoveď predložená dňa 26.02.2013, v ktorej N.. W. uviedla účel reklamy a použitie reklamných služieb na dodávky tovarov a služieb v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov - zámerom tejto reklamy bolo podporiť a zvýšiť predaj audítorských služieb daňového poradenstva a zabezpečiť aj to, aby náklady vynaložené na reklamu sa vrátili prostredníctvom budúcich príjmov. Na porovnanie príjmov roku 2011 a roku 2012 N.. W. priložila zoznam vydaných faktúr za uvedené obdobia. N.. W. uviedla, že výdavky na zakúpenie reklamných služieb vynaložila na prezentáciu svojho obchodného mena a služieb, ktoré poskytuje, vynaložila ich v súvislosti s jej obchodnou činnosťou so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia a hlavne udržania svojich príjmov. Išlo o reklamné služby súvisiace s jej príjmami, teda reklamu služieb, realizáciou ktorých si zabezpečuje a v budúcnosti si zabezpečí príjmy., - u spoločnosti J. U. U..G..C.. Bývalý konateľ spoločnosti J. U. U..G..C.. T. Ž. v pozícii svedka (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 16.08.2012) správcovi dane uviedol, že preverované faktúry a zmluvy podpísal; faktúry boli riadne zaúčtované a daň odvedená; služby, ktoré boli predmetom zmlúv, boli vykonané v subdodávke, keďže spoločnosť J. U. U..G..C.. nemala zamestnancov, ale názov dodávateľskej spoločnosti si nepamätal a všetky doklady odovzdal novému konateľovi spoločnosti. Spoločnosť J. U. U..G..C.. v priebehu roku 2012 zmenila obchodné meno a sídlo (na U. D. U..G..C.., V. XX, W.) a došlo aj k zmene konateľa - novým konateľom v dobe od 16.04.2012 do 30.04.2012 bol Y. W., V. W., Č. G.. Správca dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií (žiadosť č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 12.03.2013) požiadal českú daňovú správu o vypočutie svedka Y. W. - konateľa spoločnosti J. U. U..G..C.. Z odpovede českej daňovej správy, ktorá bola správcovi dane doručená dňa 27.08.2013 vyplynulo, že svedok Y. W. na otázku, či bol konateľom tejto spoločnosti a prečo iba 15 dní uviedol, že bol konateľom tejto spoločnosti, pretože chcel v nej vykonávať aktivity, ktoré sa neuskutočnili, preto spoločnosť predal ďalej. Nepamätal si, či on osobne požiadal obchodný register o zrušenie funkcie konateľa, alebo tým poveril nejakú inú osobu. Ďalej uviedol, že s bývalým konateľom T. Ž. sa asi stretol osobne a že od neho prevzal doklady spoločnosti J. U. U..G..C.. Doklady a účtovníctvo už nemá k dispozícii, prevzal ich nový majiteľ

- jeho meno si nepamätá. Správca dane vyhodnotil výpoveď Y. W. ako účelovú a nepravdivú - keď uviedol, že doklady odovzdal novému konateľovi, pretože z obchodného registra vyplýva, že Y. W. bol posledným konateľom spoločnosti. Spoločnosť bola od 30.04.2012 bez konateľa až do jej zrušenia (dňa XX.XX.XXXX) a následného ex offo vymazania z obchodného registra dňa XX.XX.XXXX. Okrem týchto zistení, správca dane k faktúre č. XXXXXXXXXX od spoločnosti J. U. U..G..C.. zistil, že na základe Zmluvy o zabezpečení reklamných služieb č. XXXX/XX/XX/N. J. W.Š. zo dňa 17.10.2011, sa vykonávateľ J. U. U..G..C.. zaviazal „komplexne zabezpečiť reklamnú službu pre objednávateľa N.. J. W. v súvislosti s podujatím, ktoré sa pod názvom „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“ uskutoční 27.11.2011 v priestoroch J. S. v Košiciach“. Reklamná služba pozostávala z množstva reklamného materiálu (reklama na letákoch, billboardoch a pod.), reklamné spoty v konkrétnych televíziách, na LED obrazovkách, rozhlasové spoty v konkrétnych rádiách, v konkrétnych OC, rozoslanie mass mailov na internetových portáloch a pod. za účelom propagácie loga a obchodného mena N.. J. W.. Okrem dokladov (faktúra, zmluva, výpis z účtu) a účtovníctva, N.. W. ako dôkaz o uskutočnení vyššie uvedenej služby predložila reklamný materiál preukazujúci propagáciu loga a obchodného mena N.. J. W.Š. na predstavení „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“ uskutočneného dňa 27.11.2011 v priestoroch J. S. v Košiciach. Z reklamného materiálu správca dane zistil, že obchodné meno N.. J. W. sa nachádza medzi hlavnými partnermi predstavenia a že realizátorom podujatia bola spoločnosť X L. T. U..G..C.. Správca dane z obchodného registra zistil, že spoločnosť dňa 10.10.2012 zmenila obchodné meno na R. U..G..C.. a zároveň došlo aj k zmene spoločníka a konateľa, ktorým sa stal I. R., W. Ú.. X, H. XXXX, T.. Spoločnosť na adrese uvedenej v obchodnom registri neprevzala zásielku obsahujúcu výzvu správcu dane na predloženie dokladov. Správca dane za účelom objasnenia zdaniteľného obchodu vypočul bývalého konateľa spoločnosti N.. W. R. (Zápisnica o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 05.02.2013), ktorý uviedol, že spoločnosť X L. T. U..G..C.. vykonávala reklamno-marketingovú činnosť, vlastné akcie nevykonávala. K spolupráci so spoločnosťami S., U..G..C.. a S. J. U..G..C.. v roku 2011 uviedol, že od jednej z nich si prenajal priestory v J. S., jednal osobne s p. O.Č.. Jednalo sa o divadelné predstavenie Z. N. „Z. J. U. O. I. O.“. K spolupráci so spoločnosťou J. U. U..G..C.., ktorej konateľom bol T. Ž. uviedol, že s odstupom času si na

tento subjekt nepamätá. K otázke získania reklamného partnera N.. J. W. uviedol, že spoločnosť X L. T. U..G..C.. určite neuzatvorila zmluvu priamo s N.. W.L. ako jedným z hlavných reklamných partnerov

- v takomto prípade sa zvykne odpredať reklamný priestor inému subjektu, ktorý má o to záujem, s odstupom času si nepamätá, komu bol v tejto veci reklamný priestor odpredaný. K vykonaniu reklamných služieb (propagácia loga na billboardoch, plagátoch, propagácia obchodného mena na konkrétnych internetových portáloch, televízne spoty na LED obrazovkách, v televízii L., v televízii O. Z. a iné) svedok uviedol, že boli vykonané tak, ako je to uvedené v dokumentácii k predmetnej akcii; jednotlivé reklamné produkty boli vykonané subdodávateľsky; s odstupom času si nepamätal konkrétnych subdodávateľov k tejto akcii. Uviedol, že všetky doklady spoločnosti odovzdal novému konateľovi. Správca dane prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (Č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 12.03.2013) požiadal maďarskú daňovú správu o vypočutie konateľa spoločnosti R. U..G..C.. - I.Ó. R.. Z odpovede maďarskej daňovej správy (ktorá bola správcovi dane doručená dňa 25.05.2015) vyplynulo, že I. R. je si vedomý, že je spolupracovníkom a konateľom spoločnosti R. U..G..C.., ale len na papieri. V skutočnosti nemá nič spoločné so spoločnosťou, nechal len napísať spoločnosť na svoje meno za 500 eur. Nemá žiadnu vedomosť o činnosti spoločnosti. Nevie, či stretol bývalého spoločníka a konateľa W. R.. Ku kontaktu so slovenskou spoločnosťou došlo v roku 2013 pri predaji zeleniny v Košiciach, keď ho oslovil maďarsky hovoriaci muž a ponúkol mu 500 eur, ak dá svoje meno slovenskej spoločnosti. O 2-3 dni neskôr sa stretol s dvomi mužmi v Košiciach, išiel s nimi k notárovi podpísať oficiálne dokumenty, za čo dostal 500 eur. Za spoločnosť neprijal žiadne dokumenty, ani nepodpísal žiadne potvrdenie o odovzdaní alebo prevzatí. Neostal v kontakte so spoločnosťou a nikdy nevlastnil žiadne dokumenty. Menovaný uviedol, že túto príležitosť prijal kvôli zlým finančným pomerom. Správca dane vo vyrubovacom konaní na žiadosť N.. W. opakovane vypočul svedka N.. W. R. (Zápisnica o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.11.2015). Správca dane informoval svedka o zisteniach maďarskej daňovej správy týkajúce sa maďarského občana I. R.. K jeho vyjadreniam N.. R. uviedol, že sú to nezmysly, prepis spoločnosti bol podpísaný pred notárom (v nasledujúcich dňoch svedok e-mailom zaslal potvrdenie o odovzdaní a prevzatí dokladov maďarským občanom). K spolupráci so spoločnosťou J. U. U..G..C.. svedok uviedol, že názov J. U. U..G..C.. mu niečo hovorí, s odstupom času nevedel uviesť, či s touto spoločnosť obchodoval alebo nie, jej bývalého konateľa T. Ž. pozná. Svedok ďalej uviedol, že keď si dobre pamätá, tak reklamné práva na preverovanú kampaň „Z. J. U. O. I. O.“ boli odpredané spoločnosti T. Ž.; cez jeho spoločnosť bola N.. J. W. uvedená ako jeden z hlavných reklamných partnerov kampane. Správca dane požiadal svedka o vyjadrenie k výške sumy, ktorú spoločnosť X L. T. U..G..C.. zinkasovala za účelom, aby N.. J. W. bola uvedená ako hlavný, resp. jeden z hlavných reklamných partnerov. Svedok uviedol, že s odstupom času si presnú sumu nepamätá, ale výška sa pohybovala od 5 tisíc do 15 tisíc eur v závislosti od druhu akcie a výšky mediálnej kampane. Na otázku správcu dane, kto konkrétne vykonal jednotlivé druhy reklamy (propagácia na billboardoch, televízne spoty na LED obrazovkách, televízne spoty v televíziách, rozhlasové spoty, plagáty, letáky, mass maily zaslané užívateľom internetových portálov a pod.) svedok uviedol, že celú reklamnú kampaň vyrobila spoločnosť X L. T. U..G..C.., a to svojpomocne alebo subdodávateľsky. Vo vlastnej réžii spoločnosť urobila grafiku pre reklamnú kampaň, ostatné služby boli dodané subdodávateľsky. Jeho spoločnosť mala v tom období asi 4 zamestnancov. Subdodávateľské spoločnosti nevedel uviesť, služby boli vykonané v rozsahu, ako je uvedené v zmluve (ktorú však nepredložil). K celkovej výške reklamnej kampane za akciu „Z. J. U. O. I. O.“ svedok uviedol, že podľa jeho odhadu mediálna hodnota akcie bola 100 - 150 tisíc eur. Záverom ústneho pojednávania uviedol, že akcia bola uskutočnená, plnenie bolo podľa zmluvy, on mal za služby zaplatené, logo N.. W. bolo odprezentované. Správca dane výpoveď svedka N.. W. R. považoval za účelovú - svedok si nepamätal žiadneho z obchodných partnerov, t. j. komu spoločnosť X L. T. U..G..C.. predala reklamný priestor, nepamätal si ani dodávateľov, ktorí realizovali produkty pre reklamnú kampaň „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“ - t. j. výrobu plagátov, výrobu televíznych a rozhlasových spotov, ich uverejnenie v jednotlivých médiách, propagáciu na billboardoch a pod. K spoločnosti J. U. U..G..C.. uviedol, že s odstupom času si na tento subjekt nepamätá. Vo výpovediach N.. W. R. boli zistené nezrovnalosti. Kým pri výpovedi dňa 05.02.2013 uviedol, že jednotlivé reklamné produkty boli vykonané subdodávateľsky, tak dňa 20.11.2015 vypovedal, že časť bola vykonaná vo vlastnej réžii (grafika pre reklamnú kampaň) a časť dodaná subdodávateľsky, pričom mená dodávateľov si nepamätal. Žiadne dôkazy správcovi dane nepredložil, keďže tvrdí, že doklady odovzdal novému konateľovi, aj keď tento tvrdí opak.Správca dane na žiadosť N.. W. vo vyrubovacom konaní vypočul ako svedka aj jej manžela N.. Y. W. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.03.2016),ktorý sa rozsiahlym spôsobom vyjadril k dôvodom účasti jeho manželky (FO) na reklamnej kampani, ako aj k získaniu kontaktu na T. Ž. prostredníctvom N.. W. R.. Správca dane k faktúre č. XXXXXXXXXX zistil, že faktúra bola vyhotovená za dodanie služby na základe Zmluvy o zabezpečení reklamného priestoru zo dňa

03.11.2011. Predmetom zmluvy bol záväzok poskytovateľa J. U. U..G..C.. zabezpečiť nadobúdateľovi N.. J. W. využitie reklamného priestoru ako reklamného partnera podujatia „L. T. T. Č. O.“ konaného dňa 18.11.2011 v J. S. v Košiciach a muzikálu „W.“ konaného v termíne 21., 22. a 23.11.2011 v divadle B. U. v Bratislave a v dňoch 25. a 26.11.2011 v J. S. v Košiciach. Reklamný priestor v pozícii reklamný partner mal byť poskytnutý nasledovne: umiestnenie názvu, loga a predmetu činnosti spoločnosti na billboardoch (15 ks), plagátoch vyrobených za účelom propagácie podujatia, na stránke A..J..U., umiestnenie názvu spoločnosti v čítaných oznamoch pred predstavením. Okrem vyššie uvedených zistení o spoločnosti J. U. U..G..C.., správca dane z predložených reklamných materiálov zistil, že organizátorom muzikálov „T. Č. O.N.“ a „W.“ bola spoločnosť S. J. U..G..C.. Jej konateľ P. O. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 18.12.2012) uviedol, že spoločnosť S. J. U..G..C.. sa zaoberá prevádzkovaním muzikálového divadla S. spôsobom objednávania divadelných predstavení, ich organizáciou a prenájmom priestorov pre ďalšie subjekty. Potvrdil, že spoločnosť bola organizátorom vyššie uvedených muzikálov a že N.. J. W. mala poskytnutý reklamný priestor v reklamných kampaniach k uvedeným podujatiam prostredníctvom spoločnosti S., U..G..C.., ktorej je tiež konateľom. Dňa 08.01.2013 správca dane spísal s P.C. O. Zápisnicu o ústnom pojednávam č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX zo dňa 08.01.2013, z ktorej je zrejmé, že P. O. predložil reklamný materiál k muzikálom, ktorých organizátorom bola spoločnosť S. J. U..G..C.. Uviedol, že rovnaký reklamný materiál bol odovzdaný aj spoločnosti Q. N. U..G..C.. Z predložených dokladov správca dane zistil, že medzi spoločnosťami S. U..G..C.. (ako poskytovateľom) a Q. N. U..G..C.., V. XX, W. (ako nadobúdateľom) bola dňa 10.10.2011 uzatvorená Zmluva o nevýhradnom prevode reklamného priestoru a súvisiacich práv v súvislosti s vyššie uvedenými podujatiami. Predmetom zmluvy bol záväzok poskytovateľa odplatne previesť na nadobúdateľa reklamný priestor a súvisiace práva v súvislosti s podujatím za podmienok a v rozsahu uvedenom v zmluve a záväzok nadobúdateľa zaplatiť poskytovateľovi dohodnutú odplatu. V článku III. zmluvy bola dohodnutá peňažná odplata vo výške 200,00 eur bez DPH. Dňa 10.10.2011 bola uzatvorená Príloha č. X k Zmluve o nevýhradnom prevode reklamného priestoru a súvisiacich práv zo dňa 10.10.2011, v ktorej bolo presne uvedené ako bude odprezentovaná pozícia reklamného partnera týchto muzikálov - počet vydaných plagátov, letákov, pozvánky na premiéru, čítaný oznam moderátorom pred predstavením, stránka A..J..U. odo dňa poskytnutia loga partnerov do uskutočnenia podujatia, billboardy, reklamné spoty v O. T. a v O. L.. P. O. predložil správcovi dane aj faktúru č. XX/XX/ XXXX zo dňa 26.11.2011 vystavenú na základe vyššie uvedenej zmluvy (základ dane 200,00 eur, DPH 40,00 eur, spolu 240,00 eur). Príspevky od reklamného partnera N.. J. W. boli prijaté prostredníctvom spoločnosti Q. N. U..G..C.. P. O. k spolupráci so spoločnosťou J. U. U..G..C.. uviedol, že s touto spoločnosťou nespolupracoval a nepozná ju. Správca dane z obchodného registra zistil, že v spoločnosti Q. N. U..G..C.., V. XX, W., dňa 12.06.2012 došlo k zmene obchodného mena na T. N. U..G..C.. a k zmene konateľov - konateľkou sa dňa 20.07.2012 stala É. N. T., N. D. XX, O. XXXX, T. - funkcia konateľky jej skončila 27.07.2012, odvtedy je spoločnosť bez konateľa. Svedok L. Q. - bývalý konateľ spoločnosti Q. N. U..G..C.. správcovi dane uviedol (Zápisnica o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXX/X/ XXXXXX/XXXX zo dňa 05.02.2013), že v čase, keď bol jej konateľom, spoločnosť sa zaoberala kúpou a predajom mediálnych práv. S odstupom času si nespomenul na konkrétnu spoluprácu so spoločnosťou S., U..G..C.. K spoločnosti J. U. U..G..C.. uviedol, že táto spoločnosť mu je známa, spolupracoval s ňou, nespomenul si, o čo konkrétne išlo, keďže s touto spoločnosťou spolupracovali na viacerých kampaniach. Po predložení faktúry č. XX/XX/XXXX a zmluvy zo dňa 10.10.2011 s prílohou č. X správcom dane uviedol, že predmetnú zmluvu s dodatkom so spoločnosťou S., U..G..C.. uzatvoril, pečiatka a podpisy na nich, ako aj na faktúre, sú jeho. Nevedel uviesť, komu následne nadobudnutý reklamný priestor spoločnosť Q. N. U..G..C.. odpredala a za akú sumu. K výrobe reklamných materiálov pre reklamnú kampaň uviedol, že jeho spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov, preto len kúpila balík služieb a ďalej ich odpredala. K dokladom a účtovníctvu spoločnosti uviedol, že ich nevie predložiť, pretože ich odovzdal novému konateľovi. Z odpovede maďarskej daňovej správy na žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií (č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 12.03.2013), ktorá bola správcovi dane doručená dňa 31.07.2013 vyplynulo, že T. N. É. uviedla, že obchodnú spoločnosť T. N. U..G..C.. kúpila na základe kúpnej zmluvy dňa 31.05.2012, zaplatila 5 000,00 eur v hotovosti. Kúpila spoločnosť, ktorá sa zaoberala second hand oblečením - jej priatelia jej poradili, aby ich predávala v Košiciach. V Košiciach bola niekoľkokrát za notárom ohľadom registrácie spoločnosti, po nadobudnutí spoločnosti išla do nemocnice, preto splnomocnila priateľa L. Q., ktorý hovorí po slovensky. Svoj podiel v spoločnosti (100 %) predala na základe predajnej zmluvy zo dňa 24.07.2012 za 5 000,00 eur ukrajinskej občianke C. L., ktorej aj odovzdala doklady. Na základe uvedených skutočností, správca dane konštatoval, že nebolo preukázané, že propagácia loga a obchodného mena N.. J. W. v reklamných kampaniach muzikálov „W.“ a „T. Č. O.Č.“ a predstavenia „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“ bola uskutočnená

tak, ako to bolo deklarované faktúrami vystavenými spoločnosťou J. U. U..G..C.. Spoločnosti zistené v obchodnom reťazci v krátkom čase po deklarovanom obchode zmenili obchodné meno a konateľov, novými konateľmi boli do obchodného registra na niekoľko dní len formálne zapísané zahraničné osoby (Y. W., T. N. É.), v prípade spoločnosti X L. T. U..G..C.. (R. U..G..C..) I. R. je len formálne konateľom spoločnosti. Svedkovia - pôvodní konatelia týchto spoločností v čase, kedy k zdaniteľným obchodom malo dôjsť, vypovedali účelovo, preverované obchody potvrdili v plnom rozsahu, nepamätali si mená obchodných partnerov, s ktorými spolupracovali a nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali ich výpovede. Aj keď N.. J. W. reagovala na výzvy správcu dane a predložila vyjadrenie vo veci propagácie svojho loga a obchodného mena v reklamných kampaniach k muzikálom „W.“, „T. Č. O.“ a k predstaveniu „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“, v ktorom uviedla dôvod, pre ktorý si zakúpila reklamný priestor, nebolo preukázané, že k propagovaniu loga a obchodného mena došlo tak, ako to daňový subjekt deklaroval faktúrami od spoločnosti J. U. U..G..C.. V prípade muzikálov, správca dane z dôkazov poskytnutých p. O. zistil, že reklamný priestor za účelom propagovania obchodného mena N.. J. W. bol poskytnutý za 240,00 eur vrátane DPH, čo je neadekvátne k sume deklarovanej daňovým subjektom predloženými dokladmi. Z vyššie uvedených dôvodov správca dane nepriznal daňovému subjektu N.. J. W. právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov uplatnené ako odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona z faktúr č. XXXXXXXXXX (int. č. XXXX/XXX) s dátumom dodania 26.10.2011 a č. XXXXXXXXXX (int. č. XXXX/XXX) s dátumom dodania 29.11.2011. V zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Z dôvodu, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti na strane dodávateľa služieb J. U. U..G..C.., nevzniklo odberateľovi N.. W. právo na odpočítanie dane z týchto služieb. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Finančné riaditeľstvo SR k námietkam, ktoré sa týkajú právneho posúdenia veci, záverov správcu dane a dôkazného bremena daňového subjektu uvádza, že právo platiteľa dane na odpočítanie dane vymedzuje § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 citovaného zákona môže platiteľ dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona uplatniť, ak pri odpočítaní dane má faktúru od platiteľa dane vyhotovenú podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa, faktúry, z ktorej si platiteľ dane odpočítal daň, nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre musí byť identická s osobu, ktorá reálne dodala tovar alebo službu odberateľovi. Ak daňový subjekt dôkazné bremeno v tomto zmysle neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Vzhľadom na to, že ide o hmotno-právne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno- právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetné skutočnosti.

Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane, nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná hodnota. Finančné riaditeľstvo SR z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia a z predloženého spisového materiálu zistilo, že správca dane, vzhľadom na to, že mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti dokladov, ktoré predložil daňový subjekt, nevychádzal len z predložených faktúr a dokladov (zmlúv, účtovných dokladov, reklamného materiálu), ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry od spoločnosti J. U. U..G..C.. odrážajú skutočnosť a či im nechýba materiálny podklad, t.j. vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt N.. J. W. prijala služby fakturované spoločnosťou J. U. U..G..C.. a či údaje uvedené na faktúrach č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.10.2011 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.11.2011 odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Zo samotného predmetu zmlúv, ktoré boli podkladom fakturácie je zrejmé, že predmetom týchto zmlúv bolo zabezpečenie reklamnej služby pre objednávateľa (N.. J. W.Á.) v súvislosti s podujatím „Z. N.

- Z. J. U. O. I. O.“ - Zmluva o zabezpečení reklamných služieb zo dňa 17.10.2011 a zabezpečenie využitia reklamného priestoru za účelom prezentácie užívateľa (N.. J. W.) ako reklamného partnera podujatia „L. T. T. Č. O.“ a reklamného partnera podujatia „T. W.“ - Zmluva o zabezpečení reklamného priestoru zo dňa 03.11.2011. Finančné riaditeľstvo SR dospelo k záveru, že správca dane oprávnene konštatoval porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože N.. W. napriek tomu, že spolupracovala so správcom dane a predkladala dôkazy k preverovaným faktúram, nepreukázala, že reklamné služby fakturované spoločnosťou J. U. U..G..C.., táto spoločnosť (ktorá nemala žiadnych zamestnancov), resp. jej subdodávatelia (ktorých bývalý konateľ nedokázal žiadnym spôsobom označiť ani identifikovať), skutočne dodala. N.. W. preukázala, že reklamné služby v súvislosti s podujatiami „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“, „T. Č. O.“ a „W.“ boli zrealizované a že obchodné meno N.. J. W. bolo spropagované na uvedených podujatiach, čo správca dane ani nespochybnil, ale podstatné je, že okrem uvedených dôkazov nepredložila žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie týchto reklamných služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.., ktorá vystavila preverované faktúry.Skutočnosť, že bývalý konateľ spoločnosti J. U. U..G..C.. T. Ž. a bývalý konateľ spoločnosti X L. T. U..G..C.. N.. W. R. potvrdili poskytnutie reklamných služieb - bez akýkoľvek dôkazov a preveriteľných informácií - ešte neznamená, že tieto služby boli reálne poskytnuté spoločnosťou J. U. U..G..C.. K námietke daňového subjektu, že správca dane zistil nezrovnalosti N.. R. v jeho výpovediach z dôvodu, že boli zabezpečené s odstupom viacerých rokov, Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že N.. R. vo svojej skoršej výpovedi zo dňa 05.02.2013 uviedol, že názov spoločnosti J. U. U..G..C.. je mu známy, ale s odstupom času si na tento subjekt nepamätal; že si nepamätá komu bol predaný reklamný priestor k podujatiu „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“; že služby boli vykonané tak, ako je uvedené v dokumentácii k predmetnej akcii, jednotlivé reklamné produkty boli vykonané subdodávateľsky; ale s odstupom času si nepamätal konkrétnych subdodávateľov k tejto akcii. Vo výpovedi zo dňa 20.11.2015 si už N.. R. pamätal, že reklamné práva na kampaň v súvislosti s podujatím „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“ boli predané T. Ž., teda jeho spoločnosti a cez jeho spoločnosť bola N.. W. uvedená v reklamnej kampani ako hlavný reklamný partner. Na otázku správcu dane, kto vykonal reklamné služby, N.. R. uviedol, že celú reklamnú kampaň vyrábala jeho spoločnosť buď svojpomocne alebo subdodávateľsky

- subdodávateľov si nepamätal. N.. R. mal doklady spoločnosti odovzdať novému konateľovi, ktorý túto skutočnosť nepotvrdil. Z uvedených tvrdení je preto logické, že správca dane po vyhodnotení výpovedí N.. R. zistil nezrovnalosti v jeho tvrdeniach. Námietka N.. W.L., že k nezrovnalostiam došlo z dôvodu, že výpovede N.. R. boli zabezpečené s odstupom viacerých rokov je neopodstatnená, pretože z uvedených výpovedí vyplýva, že svedok si po štyroch rokoch mal pamätať viac ako po necelých dvoch rokoch od konania uvedeného podujatia. Samotné využitie reklamného priestoru spoločnosti X L. T. U..G..C.. na propagáciu obchodného mena N.. W.N. na predstavení „Z.W. N. - Z. J. U. O. I. O.“ spochybnené nebolo, správca dane nespochybnil uskutočnenie reklamy v jej prospech, rovnako nespochybnil využitie reklamného priestoru k muzikálom „T. Č. O.“ a „W.“ na propagáciu obchodného mena N.. W., ani pravosť a hodnovernosť predložených reklamných materiálov, ale v danej veci bolo rozhodujúce, že nebolo preukázané, že tieto služby jej poskytla spoločnosť J. U. U..G..C.., ktorá ich fakturovala. V súvislosti s námietkami, ktoré sa týkajú vzťahov medzi spoločnosťami S., U..G..C.. a Q. N. U..G..C.., Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že pochybnosti správcu dane ohľadom poskytnutia reklamným služieb nevyplynuli iba z faktúry č. XX/XX/XXXX na sumu 240,00 eur vystavenej spoločnosťou S., U..G..C.. nadobúdateľovi reklamného priestoru spoločnosti Q. N. U..G..C.. Správca dane skutočnosti o týchto vzťahoch uviedol v súvislosti s preverovaním u organizátora muzikálov „T. Č. O.“ a „W.“ - u spoločnosti S. J. U..G..C.., keď konateľ tejto spoločnosti P.Í. O. správcovi dane poskytol informácie o predaji reklamného priestoru na propagáciu loga a obchodného mena v reklamnej kampani k týmto muzikálom. Z jeho vyjadrení vyplynulo, že úhrada za reklamnú službu - poskytnutie reklamného priestoru na propagáciu loga a obchodného mena N.. W.N. - bola prijatá od spoločnosti Q. N. U..G..C.., ktorá bola nadobúdateľom reklamného priestoru (za sumu 240,00 eur) od spoločnosti S., U..G..C.. Bývalý konateľ spoločnosti Q. N. U..G..C.. L. Q. si nespomenul na konkrétnu spoluprácu so spoločnosťou S., U..G..C.., ani so spoločnosťou J. U. U..G..C.. a nevedel uviesť, komu predal reklamný priestor nadobudnutý od spoločnosti S., U..G..C.. Vzhľadom na skutočnosť, že spoločnosť Q. N. U..G..C.. nemala zamestnancov, len kúpila balík služieb a ďalej ich predala, ani L. Q. nedokázal správcovi dane predložiť žiadne doklady spoločnosti Q. N. U..G..C.., pretože spoločnosť bola predaná a nová konateľka (maďarská občianka) mala doklady odovzdať ďalšej majiteľke spoločnosti (ukrajinskej občianke). Z uvedeného je zrejmé, že došlo k obchodovaniu s reklamným priestorom v reklamnej kampani k muzikálom „T. Č. O.“ a „W.“ - za sumu 240,00 eur - čo okrem toho, že zneprehľadnilo vzťahy medzi jednotlivými spoločnosťami, viedlo aj k spochybneniu ceny za reklamné služby, ktorú spoločnosť J. U. U..G..C.. fakturovala N.. W.. Je pravdou, že N.. W.Á. nebola účastníkom zmlúv medzi uvedenými spoločnosťami a podľa predložených zmlúv mala reklamné služby N.. W. zabezpečiť spoločnosť J. U. U..G..C.., a to aj prostredníctvom subdodávateľov, a že nebolo povinnosťou N.. W. skúmať týchto subdodávateľov. Ale v prípade vynaloženia finančných prostriedkov vo výške 55% ročných tržieb (za situácie keď nedisponovala voľnými prostriedkami, pretože ako vyplýva z vyjadrení jej manžela a z dokladov predložených ku daňovej kontrole, v tej dobe došlo ku kúpe nehnuteľnosti, ktorá bola sčasti financovaná formou úveru), bola obozretnosť a opatrné konanie namieste. Z vyjadrení N.. W. je zrejmé, že si svojho obchodného partnera vybrala na základe odporúčania N.. R. a na základe údajov v obchodnom registri a že nepreverovala osobu, ktorá mala samotné reklamné služby realizovať. Tým sa sama vystavila riziku, že nebola schopná dostatočne preukázať nárok na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti J. U. U..G..C.. Napriek tvrdeniam N.. W., že vykonanie zdaniteľných obchodov bolo nepochybne riadne a nespochybniteľne preukázané, že vyčerpala dôkazné bremeno, disponuje existenciou materiálneho plnenia a jemu zodpovedajúcimi účtovnými dokladmi, Finančné riaditeľstvo SR považuje námietky N.. W. za neopodstatnené, pretože správca dane na základe vyhodnotených dôkazov a zistení opodstatnene dospel k záveru, že nebolo preukázané dodanie reklamných služieb fakturovaných spoločnosťou J. U.W. s.r.o. touto spoločnosťou, a preto správne a opodstatnene konštatoval rozpor s konkrétnymi právnymi predpismi (§ 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov), ktorý aj dostatočne odôvodnil. Finančné riaditeľstvo SR k námietkam daňového subjektu, že nemôže mu byť na ťarchu skutočnosť, že v reťazci poskytovateľov reklamných služieb došlo k zmenám v ich vnútornej štruktúre a aktuálne už nie je možné zabezpečiť doklady týkajúce sa poskytovania reklamných služieb v reťazci poskytovateľov konštatuje, že daňový subjekt N.. J. W. nepreukázala, že spoločnosť J. U. U..G..C.. dodala služby tak, ako je to deklarované na predmetných faktúrach. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. N.. W. nepredložila také konkrétne a preveriteľné dôkazy, ktorými by preukázala svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na predmetných faktúrach. Daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Predložením faktúr, zmlúv, účtovných dokladov, reklamných materiálov, fotodokumentácie a tvrdením

o dodaní služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.., daňový subjekt ešte nepreukázal dodanie služieb tak, ako sú uvedené na predmetných faktúrach. Správca dane pri vyvodení záverov v danej veci vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dospel k záveru, že k dodaniu fakturovaných služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na predmetných faktúrach a následne nevzniklo ani právo na odpočítanie dane z týchto faktúr. N.. W., ako i svedok - jej manžel N.. W. opakovane tvrdili, že si dostatočne preverili svojho obchodného partnera - spoločnosť J. U. U..G..C.., ktorý mal služby aj skutočne dodať (na odporúčanie p. R. a preverenie v obchodnom registri) a nemali žiadne pochybnosti o dôveryhodnosti a spoľahlivosti tejto spoločnosti. V prípade, že by si N.. W.Á. naozaj dostatočne preverila spoločnosť J. U. U..G..C.. (nielen v obchodnom registri), zistila by, že spoločnosť nemá zamestnancov a preto by opodstatnene vznikla otázka, kto bude tieto služby (nie malej hodnoty) zabezpečovať. Vzhľadom na skutočnosť, že N.. W. mala spoločnosti J. U. U..G..C.. zaplatiť na základe dvoch uvedených faktúr 114 000,00 eur za prezentáciu svojho obchodného mena - čo predstavuje až 55% z jej celkového ročného príjmu za rok 2011, bez toho, aby si dôkladne preverila svojho obchodného partnera, jeho dôveryhodnosť, spoľahlivosť a najmä spôsobilosť k dodávkam služieb, je jej námietka, že ako tretí subjekt nemôže nijako ovplyvniť obchodnoprávne vzťahy medzi inými osobami a že nemôže kontrolovať a sledovať celý proces pri príprave a obstaraní reklamných služieb jej obchodným partnerom, neopodstatnená. Správca dane nespochybnil samotné reklamné služby, ale spochybnil, že ich dodala spoločnosť J. U. U..G..C.., ktorá nemala žiadnych zamestnancov, správcovi dane nebola schopná poskytnúť žiadne doklady, bývalý konateľ si nespomínal ani na názvy svojich dodávateľov, ani na žiadne okolnosti obchodných vzťahov ohľadom reklamy obchodného mena N.. J. W.. Z konania správcu dane je zrejmé, že správca dane objasnenie všetkých otázok, okolností či vyvrátenie pochybností nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, ale vzhľadom na jeho tvrdenia, ako i na tvrdenia bývalého konateľa spoločnosti J. U. U..G..C.. a na predložené dôkazy, sám využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie, ktoré správca dane v danej veci vykonal, viedlo k záveru, že dôkazy, ktoré mu predložila N.. W.N. k propagácii jej obchodného mena preukazujú, že k propagácii na uvedených podujatiach došlo, ale nepreukazujú, že služby jej poskytla spoločnosť J. U. U..G..C.. Skutočnosti, ktoré správca dane zistil o jednotlivých spoločnostiach nepričítal na ťarchu daňového subjektu (ako to namieta daňový subjekt), ale vzhľadom na to, že tieto skutočnosti o jednotlivých spoločnostiach počas preverovania zistil, tak ich aj uviedol a vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov tak, že z dôvodov, že u jednotlivých spoločností došlo k zmenám adries, obchodných názvov, konateľov, že niektoré spoločnosti boli vymazané z obchodného registra, nebolo možné získať doklady spoločností a preveriť dodávky reklamných služieb. Uvedené skutočnosti neznamenajú, že správca dane konal v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazuje daňový subjekt v odvolaní, a záver, že daňovému subjektu neprináleží právo na odpočítanie dane z preverovaných faktúr nevyvodil práve z dôvodov uvádzaných v rozsudkoch Súdneho dvora Európskej únie. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že správca dane posudzoval jednotlivé transakcie samostatne a preveroval splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane v súlade splatnými právnymi predpismi a daňový subjekt nepreukázal, že prijal všetky opatrenia, na zabezpečenie preukázania zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane, teda že fakturované služby prijal od spoločnosti uvedenej na faktúrach.V súvislosti s námietkami daňového subjektu, že správca dane nevzal do úvahy všetky dôkazy a že porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov, Finančné riaditeľstvo SR poukazuje na skutočnosť, že námietky, ktoré sú uvedené v odvolaní, daňový subjekt predložil správcovi dane aj vo forme písomného vyjadrenia k protokolu k daňovej kontrole, správca dane sa nimi zaoberal (ako to vyplýva zo Zápisnice o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.09.2015) a svoje stanovisko následne uviedol aj v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia, kde v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku uviedol aj všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom tohto rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že správca dane vzal do úvahy, uviedol a vyhodnotil všetky daňovým subjektom predkladané dôkazy, tvrdenia, vyjadrenia, ako i ním zabezpečené dôkazy a zistenia, ku ktorým dospel počas daňovej kontroly a počas vyrubovacieho konania (neprehľadnosť, netransparentnosť vytvoreného fakturačného toku, v súvislosti s predajom reklamného priestoru a fakturovanou cenou, ako aj charakter vykonávanej činnosti daňového subjektu). Bolo preto logické a správne, keď správca dane uviedol aj zistenia o spoločnostiach, ktoré mali byť účastníkmi preverovaných vzťahov a samotnej realizácie reklamných služieb a tieto zistenia hodnotil vo vzájomnej súvislosti so všetkými zabezpečenými dôkazmi. Nie je pravdivé tvrdenie daňového subjektu, že správca dane dával do popredia výlučne vnútorné vzťahy v rámci subdodávateľských spoločností a že sa vôbec nezaoberal dôkazmi predloženými daňovým

subjektom. Práve z dôkazov, ktoré daňový subjekt predložil, správca dane zistil ďalšie okolnosti, ktoré preveroval - pretože T. Ž. - bývalý konateľ spoločnosti J. U. U..G..C.., ktorá je na preverovaných faktúrach uvedená ako dodávateľ, si na konkrétne dodávateľské spoločnosti a okolnosti nespomínal a nepredložil žiadne doklady, pretože ich mal odovzdať novému konateľovi. Spoločnosť J. U. U..G..C.. je odo dňa XX.XX.XXXX vymazaná z obchodného registra ex offo. Správca dane preveroval samotnú reklamu a dodávky reklamných služieb u realizátora podujatia „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“, ktorým bola spoločnosť X L. T. U..G..C.. (ktorá tiež zmenila obchodné meno, aj konateľa a spoločníka), a od jej bývalého konateľa N.. W. R. zistil, že spolupracoval so spoločnosťami S., U..G..C.. a S. J. U..G..C.., konateľom ktorých je P. O.W.. P. O. poskytol správcovi dane ďalšie informácie a dôkazy v súvislosti s reklamným priestorom v reklamných kampaniach k muzikálom „T. Č.W. O.“ a „W.“ a v súvislosti so spoločnosťou Q. N. U..G..C.., ktorej bol za 240 eur prevedený reklamný priestor a súvisiace práva týkajúce sa uvedených muzikálov. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že aj spoločnosť Q. N. U..G..C.. zmenila obchodné meno a konateľa, a podľa výpisu z obchodného registra, spoločnosť je odo dňa XX.XX.XXXX zrušená a od XX.XX.XXXX ex offo vymazaná z obchodného registra. Uvedenie všetkých zistení o jednotlivých obchodných spoločnostiach, a teda aj o ich zmenách, ktoré tiež zapríčinili nedostupnosť akýchkoľvek dokladov od týchto spoločností a znemožnili tak správcovi dane akékoľvek ďalšie preverovanie, bolo v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Finančné riaditeľstvo SR považuje za neopodstatnenú aj námietku N.. W.L., že správca dane nehodnotil výpoveď jej manžela ako svedka, pretože informácie, ktoré správcovi dane uviedol svedok (dôvody využitia reklamných služieb N.. W., spôsob, akým došlo ku kontaktu so spoločnosťou J. U. U..G..C.. a k spolupráci s touto spoločnosťou), neobsahovali žiadne také informácie, ktoré by správca dane mohol a mal ďalej preverovať a teda by mali vplyv na závery správcu dane. Je pravda, že svedkovia (T. Ž., N.. W. R., L. Q.) potvrdili poskytnutie reklamných služieb, ale nepredložili a neuviedli žiadne konkrétne dôkazy a dokazovaním správcu dane ich tvrdenia neboli preukázané. Aj záver správcu dane o účelovosti výpovedí svedkov svedčí o tom, že správca dane sa s obsahom výpovedí jednotlivých svedkov zaoberal a hodnotil ich. K namietanému neprihliadaniu na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukázala N.. W., zo strany správcu dane, Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že N.. W. vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole poukázala aj na niektoré právne vety z konkrétnych judikátov, ku ktorým správca dane v Zápisnici o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.09.2015 opodstatnene uviedol, že daňový subjekt nepreukázal, že skutkový stav jeho transakcie má prvky niektorého z rozsudkov. Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že postup správcu dane, nebol v rozpore so základnými zásadami správy daní, ako to namieta odvolávajúci sa. Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1 a 3 Daňového poriadku, keď postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránil záujmy štátu a obcí a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb a dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane dôvodne spochybnil tvrdenia daňového subjektu o samotnej realizácii služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.. uvedenou na faktúre ako dodávateľ, svoje pochybnosti rozpísal aj s výsledkami ich preverovania a tieto následne aj vyhodnotil. Správca dane v záujme dodržania základných zásad správy daní preveroval zdaniteľné obchody komplexne a v súvislostiach. Využil na to všetky zákonné prostriedky, aby s ohľadom na charakter zdaniteľných obchodov zistil skutkový stav veci. Konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky, je plne v súlade s procesno- právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s ustanoveniami § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Finančné riaditeľstvo SR z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospelo k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z faktúr č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX od spoločnosti J. U. U..G..C.. boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov Finančné riaditeľstvo SR konštatuje, že postup správcu dane, keď daňovému subjektu N.. J. W. určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011 v sume 19 000,00 eur, bol v súlade s platnými právnymi predpismi. Postup správcu dane zodpovedal zásade voľného hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, a to predovšetkým z hľadiska ich pravdivosti a preukáznosti. Na základe takto zistených skutočností Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 08.09.2016.

2. Včas podanou žalobou zo dňa 25.10.2016, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 03.11.2016, po jej podaní na poštovú prepravu dňa 02.11.2016, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia

žalovaného, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.05.2016. V podanej žalobe žalobca tvrdil v bode IV. žaloby, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný porušil základné zásady správy daní stanovené Daňovým poriadkom. K nesprávnemu právnemu posúdeniu žalobca v bode Ad I. uviedol, že: „... Žalovaný nesprávne právne posúdil otázku splnenia podmienok predpokladaných ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 a ust. § 51 ods. 1 Zákona o DPH na odpočet DPH, ďalej otázku rozloženia dôkazného bremena v rozsahu predpokladanom v zmysle ust. § 29 ods. 8 Daňového poriadku medzi Správcu dane a Žalobcu ako daňového subjektu, ako aj otázku zodpovednosti Žalobcu za zmeny vo vnútornej štruktúre jednotlivých poskytovateľov reklamných služieb v rámci reťazca a nedostatku dokladov na ich strane. a) Žalobca splnil podmienky predpokladané ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 a ust. § 51 ods. 1 Zákona o DPH na odpočet DPH. V zmysle § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH si platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Zákon o DPH definuje vznik práva na odpočítanie dane z dodaných služieb ako deň, kedy vznikla pri týchto službách daňová povinnosť. Daňová povinnosť vzniká ale dodávateľovi služieb, teda je jeho povinnosťou zaplatiť a odviesť daň do štátneho rozpočtu. Zároveň podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH platí, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Dňom dodania služby sa rozumie deň, keď je služba poskytnutá, resp. keď je jej poskytnutie ukončené. Na to, aby si odberateľ mohol uplatniť právo na odpočítanie DPH, musí splniť ďalšiu podmienku podľa § 51 Zákona o DPH, a to ak sa jedná o nákup služby v tuzemsku (SR), je potrebné, aby mal faktúru od dodávateľa. Zákon o DPH neukladá daňovému subjektu žiadne ďalšie povinnosti na uplatnenie nároku na odpočet DPH a viaže ho len na splnenie vyššie uvedených podmienok. Daň z reklamných služieb uplatnil voči Žalobcovi iný platiteľ dane, reklamné služby boli Žalobcovi preukázateľne dodané. Výdavky na zakúpenie reklamných služieb Žalobca preukázateľne vynaložil na prezentáciu svojho obchodného mena a služieb, ktoré poskytuje. Preto máme za to, že Žalobca v plnej miere splnil podmienky na odpočet DPH predpokladané § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 ods. 1 Zákona o DPH. b) Žalobca uniesol dôkazné bremeno v rozsahu predpokladanom ust. § 29 ods. 8 Daňového poriadku a riadne zdokladoval poskytnutie reklamných služieb. Žalobca má za to, že Žalovaný predmetnú vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok v zmysle v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, keď nepreukázal, že spoločnosť J. U. U..G..C.., resp. jej subdodávatelia skutočne dodali služby fakturované Faktúrou č. XXXXXXXXXX a Faktúrou č. XXXXXXXXXXX. Podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Zo strany Žalobcu bolo vykonanie zdaniteľných obchodov nepochybne riadne a nespochybniteľne preukázané, a to nie len po formálnej stránke (príslušnými zmluvami, faktúrami a účtovníctvom) ale aj po materiálnej stránke, (predložením konkrétnych TV spotov, fotodokumentáciou billboardov, videom z časti predstavenia, či dokonca uchovanými tlačovinami a pod.). Dodanie predmetných služieb nerozporoval ani Správca dane v priebehu daňovej kontroly, ani Žalovaný v napadnutom Rozhodnutí. Žalobca už v priebehu samotného uskutočňovania reklamných služieb vynaložil maximálne možné úsilie a ich poskytnutie náležite zdokumentoval a uschoval si príslušné reklamné materiály a všetky tieto predložil v rámci daňovej kontroly vykonávanej Správcom dane. Žalobca vyčerpávajúcim spôsobom preukázal Správcovi dane ako aj Žalovanému poskytnutie reklamných služieb spôsobom predpokladaných zákonom. Máme za to, že od Žalobcu nie je možné v tomto prípade spravodlivo požadovať, aby dokazoval skutočnosti nad rámec dôkazného bremena predpokladaného § 29 ods. 8 Daňového poriadku. Žalobca je toho názoru, že preukázať poskytnutie reklamných služieb tak, ako v napadnutom Rozhodnutí požaduje Žalovaný, nie je objektívne možné. Všetky dôkazy predložené Žalobcom jasne indikujú, že obchodným partnerom Žalobcu pri poskytovaní reklamných služieb bola spoločnosť J. U. U..G..C.. a že tieto boli reálne poskytnuté buď priamo touto spoločnosťou alebo prostredníctvom jej subdodávateľov, čo bolo vopred zmluvne upravené a dovolené. Žiaden z dôkazov predložených Žalobcom ani tvrdení uvádzaných Žalovaným nepreukazujú, žeby predmetné reklamné služby boli zabezpečené mimo predmetného zmluvného vzťahu. Žalobcovi nie je jasné, aké dôkazy, okrem tých, ktoré predložil, by mal Žalovanému prípadne Správcovi dane predložiť, na preukázanie skutočnosti, že uvedené reklamné služby boli poskytnuté spoločnosťou J. U. U..G..C.., resp. jej subdodávateľmi. Poukazujeme pri tom na skutočnosť, že obsah príslušných reklamných zmlúv a s nimi súvisiacich faktúr plne korešponduje s obsahom dôkazov, ktorými bolo preukázané splnenie podmienok na odpočet DPH po materiálnej stránke. Žalobca predložil v rámci daňovej kontroly všetky

dôkazy, ktoré v rámci svojho podnikania mal zabezpečiť a reálne aj zabezpečiť mohol. V tejto súvislosti opätovne poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sžf/l/2010. V predmetnom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR zaoberal zásadnou právnou otázkou posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Jedná sa teda o rozhodnutie, ktoré bolo vydané na skutkovo rovnakom základe. Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí v bode 8. konštatoval: „... ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu ako žalobcu, a za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt. V zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov, pred dodaním tovaru.“ Ďalej si dovoľujeme poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sžf/1/2011. V uvedenom prípade sa Najvyšší súd SR rovnako zaoberal otázkou rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane. Aj v tomto prípade správca dane nespochybňoval materiálnu existenciu deklarovaných služieb a dodávok tovaru, ale spochybňoval skutočnosť, že tento tovar bol dodaný uvádzaným dodávateľom. Najvyšší súd SR aj v tomto prípade dospel k záveru, že „dôkazná bremeno daňového subjektu nie je absolútne.“ Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v predmetnom rozhodnutí: „Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. “ Máme za to, že vzhľadom na rovnaký skutkový základ, citovaný právny názor možno analogicky aplikovať aj na tento prípad. Na uvedené rozhodnutia rovnako nadväzuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vydané vo veci vedenej pod sp. zn. 8Sžf/9/2013: „Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti z dôvodu preverovania žalobcovho dodávateľa, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. Podľa § 29 ods. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.“ Žalovaný sa v napadnutom Rozhodnutí výlučne len stotožnil zo závermi Správcu dane, ktoré boli uvedené v jeho rozhodnutí a vychádzali výlučne z nepreukázaných domnienok vyplývajúcich jedine zo skutočnosti, že v reťazci subdodávateľov došlo k zmenám v ich vnútornej štruktúre. Ďalej si dovoľujeme zdôrazniť, že na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR Žalobca Žalovaného upozorňoval už v odvolaní proti Rozhodnutiu Správcu dane, pričom vyššie uvedené rozhodnutia pripojil v písomnom vyhotovení k predmetnému odvolaniu. Žalovaný sa ich obsahom však vôbec nezaoberal a pri svojom rozhodovaní ich nijako nezohľadnil ani nezhodnotil. Na základe uvedených skutočností máme za to, že Žalobca v priebehu daňového konania, uniesol dôkazné bremeno v rozsahu predpokladom § 29 ods. 8 Daňového poriadku a ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a preukázal riadne poskytnutie predmetných reklamných služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.., pričom Správca dane, ani žalovaný nepreukázali opak. c) Žalobcovi nemôže byť na ťarchu skutočnosť, že v reťazci poskytovateľ reklamných služieb došlo k zmenám v ich vnútornej štruktúre a aktuálne nie je možné zabezpečiť doklady týkajúce sa poskytnutia reklamných služieb v reťazci poskytovateľov. Správca dane spochybnil poskytnutie reklamných služieb výlučne skutočnosťou, že daňové subjekty zistené v obchodnom reťazci v krátkom čase po deklarovanom obchode zmenili obchodné meno a konateľov, novými konateľmi boli do obchodného registra na niekoľko dní len formálne zapísané zahraničné osoby. Žalovaný sa s právnym názorom Správcu dane v napadnutom Rozhodnutí stotožnil, pričom opätovne argumentoval skutočnosťou, že bolo na Žalobcovi preukázať dodanie reklamných služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.. Máme za to, že Žalovaný sa nedostatočne a neúplne vysporiadal s námietkami Žalobcu, ktorý v nadväznosti na uvedené poukazoval na skutočnosť, že mu nemôže byť na ťarchu skutočnosť, že v reťazci poskytovateľ reklamných služieb došlo k zmenám v ich vnútornej štruktúre a aktuálne nie je možné zabezpečiť doklady týkajúce sa poskytnutia reklamných služieb v reťazci poskytovateľov. Žalovaný sa rovnako nevysporiadal s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazoval Žalobca. Preto si opätovne dovoľujeme uviesť, že nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty nemôže byť na vstupe podmienený preukázaním skutočností, ktoré môžu preukázať len ďalšie osoby zúčastnené na transakcii, a to najmä v situácii, keď kontrolovaný daňový subjekt preukáže

poskytnutie služieb po formálnej a súčasne aj materiálnej stránke. Žalobcovi nemôže byť na ťarchu skutočnosť, že po uskutočnení zdaniteľného plnenia došlo k zmenám vo vnútornej štruktúre v reťazci ich poskytovateľov a nebolo možné zabezpečiť daňové doklady týkajúce sa poskytnutia reklamných služieb v tomto reťazci. Zároveň opätovne poukazujeme na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (C.), C-355/03 (K.) a C-484/03 (X. V.), kde Súdny dvor EÚ vyslovil názor, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ dane nevie alebo nemôže vedieť. Každá obchodná transakcia by mala byť posudzovaná samostatne. V tejto súvislosti zároveň opätovne poukazujem na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, kde Súdny dvor rozhodol, že daňový orgán nemôže zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Zároveň daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH. Z uvedeného vyplýva, že daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe len preto, že osoba na faktúre sa dopustila nezákonnosti, ak samotná zdaniteľná osoba nevedela alebo nemohla vedieť, že ide o daňový podvod alebo preto, že zdaniteľná osoba sa neubezpečila, či osoba na faktúre je schopná dodať službu. Preto ak subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho. aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Na uvedené zároveň nadväzuje rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14, v zmysle ktorého: „Ustanovenie šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2002/38/ES zo 7. mája 2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overenia, ktoré jej neprináležia, preukáže, že sa táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu.“ Takisto si dovoľujeme rozporovať tvrdenie Žalovaného, že v prípade poskytovania predmetných reklamných služieb nebol Žalobca dostatočne obozretný a opatrný. Ako bolo zo strany Žalobcu opakovane uvádzané v priebehu daňovej kontroly, Žalobca nadviazal spoluprácu so spoločnosťou J. U. U..G..C.. na základe referencií tretej osoby. Spoločnosť J. U. U..G..C.. bola riadne evidovaná v Obchodnom registri SR. Žalobca dôsledne sledoval poskytnutie objednaných reklamných služieb a o ich reálnom poskytnutí zozbieral všetky relevantné materiály, prípadne aj iné záznamy. Nakoľko reklamné služby mu boli poskytnuté v rozsahu, v akom bolo dohodnuté, Žalobca nemal dôvod pochybovať o tom, že ich zrealizovala a poskytla spoločnosť J. U. U..G..C.. Vzhľadom na tieto skutočnosti sme toho názoru, že Žalobca v prípade poskytovania predmetných reklamných služieb konal s náležitou starostlivosťou a tvrdenia Žalovaného ohľadom nedostatku jeho opatrnosti a obozretnosti považujeme za irelevantné. Zdôrazňujeme, že Žalobca si v tomto prípade riadne plnil všetky povinnosti uložené mu platným právnym poriadkom, pričom žiaden zákon, ani Zákon o DPH nepodmieňuje vznik nároku na odpočet DPH mierou opatrnosti či obozretnosti tak, ako to vyžaduje Žalovaný v napadnutom Rozhodnutí. Ad II. V zmysle § 3 ods. 1 Daňového poriadku: „Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.“ V zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku: „Správca hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.“ V zmysle § 3 ods. 9 Daňového poriadku: ,,Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“ Máme za to, že Žalovaný, ako aj Správca dane porušili vyššie citované základné zásady daňového konania. Žalovaný, ako aj Správca dane počas daňovej kontroly nedbali na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov Žalobcu, najmä práva na odpočet DPH priznaného zákonom, keď na jeho úkor kládli do popredia záujmy štátu na výbere daní. Sme toho názoru, že na strane Žalovaného boli splnené všetky podmienky pre uplatnenie odpočtu DPH. Žalovanému nemôže byť na ťarchu, že štát nedokáže vybrať daň od nepoctivého daňovníka. Situácia, keď štát nevyberie daň od nepoctivého daňovníka, ale sa zhojí na nevinnom poctivom daňovníkovi, je zjavne nespravodlivá a škodlivá pre podnikateľské prostredie a právne povedomie. Ďalej sme toho názoru, že Žalovaný, ako aj Správca dane sa v priebehu daňovej kontroly a pri rozhodovaní neriadili zásadou voľného hodnotenia dôkazov, nevyhodnotili všetky dôkazy, nevyhodnotili ich vo vzájomnej súvislosti a neprihliadli na všetko, čo v priebehu konania vyšlo najavo. Správca dane v priebehu daňovej kontroly dôkazy vyhodnotil vo svoj prospech tak, že výlučne z dôvodu nedostatkov na strane iných spoločností mal za preukázané, že reklama nebola vykonaná tak ako uvádza Žalobca. Nevzal pri tom do úvahy, že zistené nedostatky v iných spoločnostiach sa týkajú výlučne vnútorných vzťahov v týchto spoločnostiach a nemajú žiadnu príčinnú súvislosť s uplatnením nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty Žalobcom. Žalovaný sa s právnym názorom Správcu dane v napadnutom Rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil, pričom sa bližšie námietkami Žalobcu nezaoberal. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 5 Sžf/40,41/2011: „Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.“ Nakoľko aj Žalovaný aj Správca dane mali za preukázané, že k poskytnutiu reklamných služieb v rozsahu predpokladom Zmluvou o zabezpečení reklamného priestoru zo dňa 03.11.2011 a Zmluvou o zabezpečení reklamných služieb č. XXXX/XX/XX Žalobcovi reálne došlo, odporuje zásadám logického myslenia, že tieto neboli zabezpečené spoločnosťou J. U. U..G..C.. Sme toho názoru, že žiadne skutočnosti, ktoré v priebehu daňovej kontroly vyšli najavo nenasvedčujú tomu, že reklamné služby boli Žalobcovi poskytnuté inou treťou osobou. Ak by reklamné služby zabezpečovala osoba odlišná od spoločnosti J. U. U..G..C.., táto skutočnosť by v priebehu daňovej kontroly musela vyjsť najavo, či už z výpovedí svedkov, alebo účtovníctva Žalobcu. Zdôrazňujeme, že Správca dane, ako aj Žalovaný pri rozhodovaní v tejto veci nedbali na to, aby v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalobca v priebehu daňovej kontroly poukázal na veľké množstvo konkrétnych súdnych rozhodnutí, ktoré boli v skutkovo zhodných prípadoch, prípadne podobných prípadoch vydané Najvyšším súdom SR a Súdnym dvorom EÚ, a v rámci ktorých uvedené súdy vyslovili iný právny názor, ako Žalovaný v napadnutom Rozhodnutí a Správca dane v Rozhodnutí Správcu dane. Žalovaný v napadnutom Rozhodnutí v súvislosti s námietkami Žalobcu ohľadom konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ výlučne uviedol, že daňový subjekt nepreukázal, že skutkový stav jeho transakcie má prvky niektorého z rozsudkov. Žalobca pritom v priebehu daňovej kontroly opakovane poukazoval na právne vety v nich uvedené a dokonca Žalovanému predložil aj ich plné znenie, z ktorého jednoznačne vyplýva, že skutkový stav, na podklade ktorého boli uvedené rozhodnutia vydané, je rovnaký, prípadne podobný, ako skutkový stav v tejto veci.“

3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný vyjadrením zo dňa 19.01.2017, v ktorom k námietkam žalobcu uviedol, že: „Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správcu dane boli jeho zistenia, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov na základe Zmluvy o zabezpečení reklamného priestoru a Zmluvy o zabezpečení reklamných služieb, a tým vznik daňovej povinnosti na základe dvoch faktúr vystavených spoločnosťou J. U. U..G..C... P. X/XXX, W., IČ DPH U. (ďalej len „J. U. U..G..C..“), z čoho následne vyplynulo neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane v sume 19 000,00 eur v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Jedná sa o faktúry: - č. XXXXXXXXXX (int. č. XXXX/XXX) zo dňa 26.10.2011, za dodanie služby na základe zmluvy o zabezpečení reklamných služieb č. XXXX/XX/IX/ N.. J. W.L., s dátumom dodania 26.10.2011, základ dane 50 000,00 eur, DPH 20% 10 000,00 eur, spolu 60 000,00 eur (faktúra bola vydaná k zálohovej faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.10.2011),

- č. XXXXXXXXXX (int. č. XXXX/XXX) zo dňa 29.11.2011, za dodanie služby na základe zmluvy o zabezpečení reklamného priestoru zo dňa 03.11.2011, s dátumom dodania 29.11.2011, základ dane 45 000,00 eur, DPH 20 % 9 000,00 eur, spolu 54 000,00 eur. Správca dane vyhodnotením získaných dôkazov (dôkazy predložené žalobcom a jeho vyjadrenia, vyjadrenia svedkov T. Ž. - bývalého konateľa spoločnosti J. U. U..G..C.., N.. W. R. - bývalého konateľa spoločnosti X L. T. U..G..C.., N.. Y. W. - manžela N.. J. W. a L. Q. - bývalého konateľa spoločnosti Q. N. U..G..C.., zistenia o spoločnosti J. U. U..G..C.. a jej poslednom zapísanom konateľovi Y. W., zistenia o spoločnosti X L. T. U..G..C.. -

neskôr R. U..G..C.. a jej konateľovi I. R., zistenia o spoločnosti Q. N. U..G..C..) dospel k záveru, že žalobca odpočítal daň z preverovaných faktúr za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011 od spoločnosti J. U. U..G..C.. neoprávnene, pretože nebolo preukázané, že propagácia loga a obchodného mena N.. J. W. v reklamných kampaniach muzikálov „W.“ a „T. Č. O.“ a predstavenia „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“ bola uskutočnená tak, ako to bolo deklarované faktúrami vystavenými spoločnosťou J. U. U..G..C.. Spoločnosť J. U. U..G..C.., ktorá mala dodať uvedené reklamné služby, nemala žiadnych zamestnancov a jej bývalý konateľ nedokázal označiť, ani bližšie identifikovať prípadných subdodávateľov. Spoločnosti zistené v obchodnom reťazci v krátkom čase po deklarovanom obchode zmenili obchodné meno a konateľov, novými konateľmi boli do obchodného registra na niekoľko dní len formálne zapísané zahraničné osoby (Y. W., T. N. É.), v prípade spoločnosti X L. T. U..G..C.. (R. U..G..C..) I. R. je len formálne konateľom spoločnosti. Svedkovia - pôvodní konatelia týchto spoločností v čase, kedy k zdaniteľným obchodom malo dôjsť, vypovedali účelovo, preverované obchody potvrdili v plnom rozsahu, ale nepamätali si mená obchodných partnerov, s ktorými spolupracovali a nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali ich výpovede. Skutkový stav je podrobne rozpísaný v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, ako aj v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Žalovaný uvádza, že žalobné dôvody sú v podstate identické s námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní, ku ktorým žalovaný zaujal stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 11 až 18 napadnutého rozhodnutia). K námietkam, ktoré sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci (žalobca splnil zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane, uniesol dôkazné bremeno a riadne zdokladoval poskytnutie reklamných služieb a nemôže mu byť na ťarchu skutočnosť, že u iných spoločností došlo k zmenám v ich vnútornej štruktúre), žalovaný poukazuje na skutočnosť, že právo platiteľa dane odpočítať daň vymedzuje ustanovenie § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Právo odpočítania dane podľa § 49 citovaného zákona môže platiteľ dane podľa ustanovenia § 51 ods. 1 citovaného zákona uplatniť, ak má k dispozícii doklady, ktoré preukazujú skutočnosti uvedené v ustanoveniach § 49 citovaného zákona. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane, musí platiteľ dane jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že dodávka tovaru a služieb bola skutočne realizovaná konkrétne označeným platiteľom dane z pridanej hodnoty, tzn., že je preukázaná existencia obojsmerného účtovného, daňového a právneho vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom tovaru a služieb tak, ako to predpokladá zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, z ktorej si platiteľ dane odpočítal daň, nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar alebo službu odberateľovi. Ak daňový subjekt dôkazné bremeno v tomto zmysle neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Vzhľadom na to, že ide o hmotno-právne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žalobca vyššie uvedené skutočnosti hodnoverným spôsobom nepreukázal. Žalobca predložil množstvo dokladov (faktúry, zmluvy, výpis z účtu, účtovníctvo, reklamný materiál), ktoré však nepreukazujú reálne dodanie predmetu fakturácie spoločnosťou J. U. U..G..C.. a tvrdil, že uvedenými dôkazmi náležite zdokumentoval poskytnutie reklamných služieb jeho obchodným partnerom - spoločnosťou J. U. U..G..C.. a že tieto boli reálne poskytnuté buď priamo touto spoločnosťou alebo prostredníctvom jej subdodávateľov - čo bolo vopred zmluvne upravené. Z predložených dôkazov nevyplýva, a teda žalobca nepreukázal, že

faktúry boli vystavené tým dodávateľom, ktorý fakturované služby aj skutočne dodal. Žalobca síce preukázal, že reklamné služby v súvislosti s podujatiami „Z. N. - Z. J. U. O. I. O.“, „T. Č. O.“ a „W.“ boli zrealizované a že obchodné meno N.. J. W.Á. bolo spropagované na uvedených podujatiach, čo správca dane preveril a následne nespochybnil, ale podstatné je, že okrem uvedených dôkazov, žalobca nepredložil žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie týchto reklamných služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.., ktorá vystavila preverované faktúry. Bývalý konateľ spoločnosti J. U. U..G..C.. - T. Ž., ktorý bol jediným konateľom tejto spoločnosti v čase deklarovaných zdaniteľných obchodov potvrdil vystavenie a podpísanie faktúr a zmlúv, ale zároveň správcovi dane uviedol, že spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov a služby boli vykonané v subdodávke - názov dodávateľských spoločností si nepamätal. Y. W., konateľ spoločnosti J. U. U..G..C.. v čase od 16.04.2012 do 30.04.2012 nedisponuje žiadnymi dokladmi spoločnosti, ani informáciami o činnosti spoločnosti. Vzhľadom na zistené skutočnosti, správca dane dôvodne konštatoval, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti z dôvodu uskutočnenia zdaniteľného odchodu osobou uvedenou na preverovaných faktúrach. Reklamné služby neboli žalobcovi dodané tak, ako to deklarovali faktúry, z ktorých uplatnil odpočítanie dane. Z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočítanie dane nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. V prípade, ak ide napr. o práce, pre daňové účely je dôležité nielen to, či boli naozaj vykonané, ale je podstatné, či boli vykonané v súlade s predloženou faktúrou - daňovým dokladom (napr. rozsudok NS SR č. k. 1 Sž-o-KS 262/2004). Žalovaný uvádza, že tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný sa výlučne len stotožnil so závermi správcu dane, ktoré vychádzali výlučne z nepreukázaných domnienok vyplývajúcich jedine zo skutočnosti, že v reťazci subdodávateľov došlo k zmenám v ich vnútornej štruktúre, nie je pravdivé, pretože zistené skutočnosti o jednotlivých spoločnostiach boli dôkazmi, ktoré prispeli k dotvoreniu celkového obrazu o spôsobe obchodovania s reklamným priestorom a reklamnými službami, ale rozhodujúce bolo zistenie, že ani žalobca, ani jeho dodávateľ nepreukázali reálne dodanie reklamných služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.., ktorá vystavila faktúry, z ktorých žalobca odpočítal daň v rozpore s ustanoveniami § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalobca ďalej uviedol, že v odvolaní poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/1/2010, sp. zn. 3 Sžf/1/2011, sp. zn. 8 Sžf/9/2013, ale žalovaný sa nezaoberal ich obsahom, nezohľadnil ich, ani nehodnotil a následne, že poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, s ktorou sa žalovaný nevysporiadal. Žalovaný k uvedeným námietkam uvádza, že žalobca vo vyrubovacom konaní, v odvolaní, ako aj v žalobe uviedol právne názory Najvyššieho súdu týkajúce sa dôkazného bremena daňového subjektu a správcu dane, presnejšie tie časti uvedených rozsudkov, ktoré sa týkajú dôkazného bremena daňového subjektu, bez toho, aby preukázal, že skutkový stav v jeho prípade má prvky niektorého z uvedených rozsudkov. Následne poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 C., v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 T.X. W. a L. J., a vo veci C-277/14 L. U., ktoré umožňujú platiteľom, ktorí bez vlastnej viny sa stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti sami riadne splnili. Žalovaný sa k námietkam, ktoré sa týkali dôkazného bremena daňového subjektu vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Sžf/19/2011) vyplýva, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať. Z uvedeného vyplýva, že žalobca poukázal len na niektoré právne závery a nie na konkrétne skutočnosti, ktorými by preukázal, že skutkový stav jeho prípadu má prvky uvádzaných rozsudkov. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a správcu dane, ako aj z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane, ani žalovaný neukladali žalobcovi žiadne dodatočné podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane, nepodmieňovali nárok inými skutočnosťami, len v súlade s platným právnymi predpismi, ako aj právom Európskej únie a judikatúrou Súdneho dvora EÚ požadovali preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúrach. Žalobca túto skutočnosť nevedel preukázať, nevedela ju preukázať ani spoločnosť J. U. U..G..C.. Keď teda nebolo preukázané, že osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ, služby reálne

dodala, potom bolo namieste konštatovanie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami uplatnil neoprávnene. Napriek vystaveným faktúram a ďalším dokladom, nedošlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov spoločnosťou, ktorá je na faktúrach uvedená ako dodávateľ. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal aj s námietkami žalovaného, ktoré sa týkali jeho zodpovednosti za zmeny v štruktúrach jednotlivých spoločností. Žalovaný uvádza, že pri posúdení zákonnosti rozhodnutia správcu dane zistil, že práva žalobcu neboli porušené, skutkový stav bol dostatočne zistený a vyvodené závery majú oporu v zistenom skutkovom stave a v predloženom spisovom materiáli. Žalovaný zistil, že správca dane jednotlivé zistenia posudzoval v ich kontexte, zisťovanie neobmedzil iba na konštatovanie zmien vo vnútorných štruktúrach jednotlivých spoločností, ale jednotlivé zistenia dopĺňal, preverujúc tak tvrdenia žalobcu, bývalých konateľov spoločnosti J. U. U..G..C.. a bývalého konateľa spoločnosti X L. T. U..G..C.., ktoré však žalobca (a ani svedkovia) nevedel preukázať. Žalobca žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal opodstatnenosť nároku na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti J. U. U..G..C.., samotné dodanie reklamných služieb nebolo preukázané ani rozsiahlym dokazovaním zo strany správcu dane - u spoločnosti J. U. U..G..C.. - nebolo možné ich preverenie z dôvodu nepredloženia dokladov, ktoré mali byť pri prevode obchodného podielu spoločnosti odovzdané novému konateľovi, ktorý nimi nedisponuje a spoločnosť je ex offo vymazaná z obchodného registra, - u spoločnosti X L. T. U..G..C.., ktorá bola usporiadateľom predstavenia Z. N. „Z. J. U. O. I. O.V.“ a obchodovala s reklamným priestorom, ale bývalý konateľ vypovedal účelovo a nedisponuje žiadnymi dokladmi, pretože ich mal odovzdať novému konateľovi, ktorý nimi nedisponuje, - u spoločnosti Q. N. U..G..C.., ktorá nadobudla reklamný priestor a súvisiace práva s podujatiami: muzikál „T. Č. O.“ a muzikál „W.“, ale bývalý konateľ spoločnosti si na konkrétne obchody nespomína a doklady spoločnosti mali byť odovzdané následným konateľom, pričom neboli predložené a spoločnosť je ex offo vymazaná z obchodného registra. Záver správcu dane o neuskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na preverovaných faktúrach, zodpovedal zistenému skutkovému stavu a námietky žalobcu sú neopodstatnené. K námietkam žalobcu o jeho konaní s náležitou starostlivosťou a opatrnosťou, pričom žiadny zákon nepodmieňuje vznik nároku na odpočítanie dane mierou opatrnosti, či obozretnosti, žalovaný uvádza, že je nesporné, že žalobca uzatvoril zmluvu o zabezpečení reklamných služieb a zmluvu o zabezpečení reklamného priestoru so spoločnosťou J. U. U..G..C.., ktorá tieto služby mohla zabezpečiť aj prostredníctvom subdodávateľov. Ale za situácie, keď žalobca vynaložil nie malé finančné prostriedky na prezentáciu svojho obchodného mena (vo výške 114 000,00 eur, čo je približne 55% jej ročného príjmu za rok 2011, ako to vyplýva z predložených dokladov) v období, keď nedisponoval voľnými prostriedkami, pretože v tej dobe došlo ku kúpe nehnuteľnosti, ktorá bola sčasti financovaná formou úveru (čo vyplynulo z vyjadrení svedka N.. Y. W.L. a z predložených dokladov), bola obozretnosť a opatrné konanie pri výbere obchodného partnera namieste. Z vyjadrení žalobcu je zrejmé, že si svojho obchodného partnera vybral na základe odporúčania N.. R. (bývalého konateľa spoločnosti X L. T. U..G..C..) a na základe údajov v obchodnom registri a že nepreveroval osobu, ktorá mala samotné reklamné služby realizovať (keby tak bol učinil, zistil by podstatnú skutočnosť, že spoločnosť J. U. U..G..C.. nemala zamestnancov, teda samotná nebola spôsobilá zabezpečiť zmluvne dohodnuté služby a bola by opodstatnená otázka, kto služby reálne zabezpečí, dodá), ale tým sa vystavil riziku, že nebol schopný dostatočne preukázať nárok na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti J. U. U..G..C.. Bolo teda právom, ale vzhľadom na preukázanie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane, i povinnosťou žalobcu preveriť spôsobilosť svojho obchodného partnera na dodávky reklamných služieb, a keď tak neučinil, sám sa dostal do pozície, že nevedel preukázať nárok na odpočítanie dane. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Dá sa preto oprávnene očakávať od daňového subjektu vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov pri daňovej kontrole preukázať, že k zdaniteľnému obchodu došlo a preukázať, kto služby skutočne poskytol. V danom prípade správca dane vykonaným dokazovaním (nepožadoval, aby žalobca prevzal zodpovednosť za zabezpečenie úplnosti dokazovania), dospel k jednoznačnému záveru, že deklarované služby neboli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na preverovaných faktúrach. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých faktúr, zmlúv, vyjadrení, skutočností, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Žalobca predloženými faktúrami od dodávateľa nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a jeho tvrdenia a predložené dôkazy nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov osobou uvedenou na preverovaných faktúrach. Žalobca nepreukázal, že preverované faktúry

od dodávateľa J. U. U..G..C.. boli vystavené na základe reálneho dodania fakturovaných reklamných služieb touto spoločnosťou, čím neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalobca nebol postupom orgánov finančnej správy ukrátený na svojich právach. Žalovaný v odvolacom konaní postupoval v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberal všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania, a následne sú aj obsahom žaloby. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, z akých skutočností žalovaný vychádzal a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Žalovaný uvádza, že jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konali na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanovil zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, osobitne upravuje inštitút zisťovania alebo preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania preto bolo zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Žalovaný posúdením celého rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o porušení uvedených ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu a námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe sú neopodstatnené.“ Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 15.02.2017, v ktorom opakovane uviedol, že: „... Žalobca splnil podmienky predpokladané ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 a ust. § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na odpočet DPH a uniesol dôkazné bremeno v rozsahu predpokladanom ust. § 29 ods. 8 Daňového poriadku a riadne zdokladoval poskytnutie reklamných služieb. Opakovane zdôrazňujeme, že Žalobcovi nemôže byť na ťarchu skutočnosť, že v reťazci poskytovateľ reklamných služieb došlo k zmenám v ich vnútornej štruktúre a aktuálne nie je možné zabezpečiť doklady týkajúce sa poskytnutia reklamných služieb v reťazci týchto poskytovateľov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti máme za to, že napadnuté rozhodnutie Žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a Žalovaný v priebehu daňového konania porušil základné zásady správy daní stanovené Daňovým poriadkom. Preto napadnuté rozhodnutie možno považovať za nezákonné. Z týchto dôvodov si príslušnému súdu dovoľujeme navrhnúť, aby podanej správnej žalobe vyhovel v plnom rozsahu.“

5. K vyjadreniu žalobcu, ktoré súd doručil žalovanému dňa 27.02.2017, sa žalovaný už nevyjadril.

6. Súd v konaní o správnej žalobe žalobcu postupom podľa ustanovení § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní a po oboznámení sa s administratívnymi spismi prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

7. Na pojednávaní súdu právny zástupca žalobcu uviedol: „V celom rozsahu sa pridržiavame podanej žaloby, ako aj vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného a nad rámec poukazujeme na skutočnosť, že žalovaný vo svojich odôvodneniach nejakým spôsobom neurčil osobu, ktorá by mala reklamné služby poskytnúť a tým pádom nespochybnil, že tieto služby poskytla spoločnosť J. U. U..G..C.., t.j. zmluvný partner žalobcu. To je všetko, čo by sme chceli vo veci uviesť.“

8. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla: „My trváme na podanom vyjadrení a žiadame z tam uvedených dôvodov žalobu zamietnuť.“

9. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca sa žalobou, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 03.11.2016, podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 103799970/2016 zo dňa 26.08.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.05.2016, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku bol určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011 v sume 19.000,- eur. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011 vykázal nadmerný odpočet v sume 104.786,71 eur. Správca dane - Daňový úrad Košice vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.06.2015 - doručený žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 14.07.2015. Uvedené písomnosti boli dňa 29.06.2015 uložené na pošte a prevzaté dňa 15.07.2015, ale za deň ich doručenia sa v zmysle ust. § 31 ods. 2 Daňového poriadku považuje pätnásty deň od ich uloženia na pošte, t.j. 14.07.2015. Žalobca dňa 30.07.2015 elektronicky predložil správcovi dane písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, v ktorom vyjadril nesúhlas s výsledkami daňovej kontroly. Správca dane dňa 25.09.2015 prerokoval so žalobcom jeho pripomienky a ďalšie skutočnosti zistené vo vyrubovacom konaní (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.04.2015). Po vykonaní výsluchu svedkov N.. W. R. (dňa 20.11.2015) a N.. Y. W.Š. (dňa 04.03.2016), správca dane dňa 20.05.2016 oboznámil žalobcu s priebehom a výsledkami vyrubovacieho konania (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX) a dňa 27.05.2016 vydal rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011. Žalobca sa proti uvedenému rozhodnutiu odvolal. Žalovaný rozhodnutím č. 103799970/2016 zo dňa 26.08.2016 potvrdil rozhodnutie správcu dane.

10. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona 563/2009 Z.z. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa ust. § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ust. § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa ust. § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom, ako vlastník. Podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a) veta prvá pred bodkočiarkou zákona č. 222/2004 Z.z. dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. K podstatným žalobným námietkam žalobcu, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec žalobcu, že žalobca si splnil zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane, že uniesol dôkazné bremeno, že riadne zdokladoval poskytnutie reklamných služieb a že mu nemôže byť na ťarchu skutočnosť, že u iných spoločností došlo k zmenám v ich organizačnej štruktúre, súd uvádza, že vo všeobecnosti platí vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení Daňového poriadku, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva a tiež vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu

- žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť

len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Preto súd uvedené námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci žalobcu nepovažoval za dôvodné.

12. Z administratívneho spisu prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu vyplynulo, že žalobca predložil množstvo dokladov (faktúry, zmluvy, výpisy z účtu, účtovníctvo, reklamný materiál), ktoré však nepreukazujú reálne dodanie predmetu fakturácie spoločnosťou J. U. U..G..C.. a tvrdil, že uvedenými dôkazmi náležite zdokumentoval poskytnutie reklamných služieb jeho obchodným partnerom

- spoločnosťou J. U. U..G..C.. a že tieto boli reálne poskytnuté buď priamo touto spoločnosťou, alebo prostredníctvom jej subdodávateľov - čo bolo vopred zmluvne upravené. Z predložených dôkazov nevyplýva, a teda žalobca nepreukázal, že faktúry boli vystavené tým dodávateľom, ktorý fakturované služby aj skutočne dodal. Žalobca síce preukázal, že reklamné služby v súvislosti s podujatiami „Z.W. N.

- Z. J. U. O. I. O.“, „T. Č. O.“ a „W.“ boli zrealizované a že obchodné meno N.. J. W. bolo spropagované na uvedených podujatiach, čo správca dane preveril a následne nespochybnil, ale podstatné je, že okrem uvedených dôkazov žalobca nepredložil žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie týchto reklamných služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.., ktorá vystavila preverované faktúry. Bývalý konateľ spoločnosti J. U. U..G..C.. - T. Ž., ktorý bol jediným konateľom tejto spoločnosti v čase deklarovaných zdaniteľných obchodov potvrdil vystavenie a podpísanie faktúr a zmlúv, ale zároveň správcovi dane uviedol, že spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov a služby boli vykonané v subdodávke - názov dodávateľských spoločností si nepamätal. Y. W., konateľ spoločnosti J. U. U..G..C.. v čase od 16.04.2012 do 30.04.2012 nedisponuje žiadnymi dokladmi spoločnosti ani informáciami o činnosti spoločnosti. Vzhľadom na zistené skutočnosti správca dane dôvodne konštatoval, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti z dôvodu uskutočnenia zdaniteľného odchodu osobou uvedenou na preverovaných faktúrach. Reklamné služby neboli žalobcovi dodané tak, ako to deklarovali faktúry, z ktorých uplatnil odpočítanie dane. Z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočítanie dane nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. V prípade, ak ide napr. o práce, pre daňové účely je dôležité nielen to, či boli naozaj vykonané, ale je podstatné, či boli vykonané v súlade s predloženou faktúrou - daňovým dokladom (napr. rozsudok NS SR č.k. 1 Sž-o-KS 262/2004). Súd uvádza, že tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný sa výlučne len stotožnil so závermi správcu dane, ktoré vychádzali výlučne z nepreukázaných domnienok vyplývajúcich jedine zo skutočnosti, že v reťazci subdodávateľov došlo k zmenám v ich vnútornej štruktúre, nie je pravdivé, pretože zistené skutočnosti o jednotlivých spoločnostiach boli dôkazmi, ktoré prispeli k dotvoreniu celkového obrazu o spôsobe obchodovania s reklamným priestorom a reklamnými službami, ale rozhodujúce bolo zistenie, že ani žalobca, ani jeho dodávateľ nepreukázali reálne dodanie reklamných služieb spoločnosťou J. U. U..G..C.., ktorá vystavila faktúry, z ktorých žalobca odpočítal daň v rozpore s ustanoveniami § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.

13. K námietkam žalobcu týkajúcich sa rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, ktoré umožňujú platiteľom, ktorí bez vlastnej viny sa stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti sami riadne splnili, súd uvádza, že pokiaľ sa žalobca odvolával na niektoré rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie, tak nepreukázal, že skutkový stav jeho veci má prvky niektorého z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie. Na uvedené niektoré právne závery v týchto rozsudkoch, pokiaľ sú tvrdenia žalobcu iba všeobecné, správny súd v správnom súdnictve nemôže prihliadať.

14. K procesným námietkam žalobcu a k ním tvrdenému porušeniu ust. § 3 ods. 1 a ods. 3 Daňového poriadku súd uvádza, že postup správcu dane a žalovaného bol v súlade so základnými zásadami správy

daní uvedenom v týchto ustanoveniach Daňového poriadku, pretože ako správca dane, tak aj žalovaný postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránili záujmy štátu a dbali pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a dôkazy hodnotili podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadli na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, ako to vyplýva z bodu 1 tohto rozsudku.

15. Preto z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

16. Súd žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP).

17. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.