Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sa/29/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: E. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. X, N. XXX XXX Č., prechodne bytom B. XX, A., cestovný doklad: M. XXXXXXXX, zastúpený: JUDr. Jozef Vaško, advokát, Szakkayho 1, Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, 080 01 Prešov, o správnej žalobe zo dňa 03.10.2016 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-169-002/2016 zo dňa 22.08.2016, takto

rozhodol:

I./ Správnu žalobu z a m i e t a.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1./ Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 03.10.2016 (č.l. 1-4 spisu) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-169-002/2016 zo dňa 22.08.2016 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Uviedol, že dňa 07.09.2016 mu bolo doručené rozhodnutie o odvolaní, ktorým žalovaný, ako odvolací správny orgán (ďalej „druhostupňový správny orgán“), potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru v Košiciach (ďalej „prvostupňový správny orgán“) o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-73-014/2016 zo dňa 16.06.2016, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú bol udelený prechodný pobyt alebo vízum v zmysle § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na dobu jedného roka a lehotu na vycestovanie z územia SR do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Mal za to, že prvostupňový správny orgán nesprávne vec právne posúdil s tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu, respektíve náležite nezistil skutkový stav.

2./ Pokiaľ sa týka žalobných dôvodov namietal, že v zmysle § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov správny orgán môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum, pričom z dikcie tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že správny orgán môže vyhostiť občana tretej krajiny v prípade spáchania závažného deliktu. Celá konštrukcia ustanovenia § 82 ods. 2 ZoSP je v zásade postavená na tom, že správny orgán môže vyhostiť žalobcu ak spáchal závažný delikt týkajúci sa jeho pobytu na území SR.

3./ Mal za to, že zo strany žalobcu nedošlo k spáchaniu deliktu v závažnom rozsahu a žalobca popri podnikateľskej činnosti ako konateľ spoločnosti G. E., Q..J..H.., respektíve spoločnosti W. P. C., Q..J..H.., vykonával zamestnanie. Z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) ZoSP jednoznačne nevyplýva, že žalobca nemôže vykonávať aj inú činnosť. V slovnom zvrate chýba spojka „aj“, čiže podľa jeho názoru príslušník tretieho štátu počas prechodného pobytu na území Slovenskej

republiky môže vykonávať nielen podnikateľské aktivity, čo v danom prípade na základe výpisov z obchodného registra bolo žalobcom vykonávané, ale aj pôsobiť v zamestnaneckom pomere.

4./ V ďalšom poukázal na to, že zo strany správnych orgánov boli porušené základné postuláty správneho konania v zmysle § 3 zákona o správnom konaní, nakoľko Zápisnica z ústneho prejednania veci bola vedená zo strany správneho orgánu jednostranne, správny orgán žalobcovi kládol otázky iba jednostranným smerom, t. j. či pracuje, za akú mzdu pracuje, či má rodinné, respektíve priateľské väzby na území Slovenskej republiky a kládol iba otázky v tom zmysle, aby podľa jeho názoru boli naplnené vyššie uvedené zákonné ustanovenia, respektíve že zo strany správneho orgánu nedochádza k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Absentujú akékoľvek otázky podnikateľských aktivít vo vyššie uvedených spoločnostiach a správny orgán v žiadnom prípade nezvážil tú skutočnosť, že žalobca sa v spoločnosti G. E., Q..J..H.., resp. W. P. C., Q..J..H.. stal konateľom dňa 14.12.2015, resp. 11.05.2016.

5./ Rovnako mal za to, že neobstojí tvrdenie správnych orgánov, že dôvodom administratívneho vyhostenia môže byť skutočnosť, že žalobca vykonáva popri podnikateľskej činnosti aj zamestnanecký pomer, nakoľko ustanovenie § 20 ods. 2 ZoSP konštatuje, že ak príslušník tretej krajiny chce vykonávať inú činnosť, než na akú mu bol pridelený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie. Rovnako aj v danom prípade absentuje spojka „aj“.

6./ V neposlednom rade správne orgány uvádzali ustanovenie § 126 ods. 1 ZoSP, ktorý hovorí o tom, za akých podmienok môže cudzinec vstúpiť do pracovnoprávnych vzťahov s tým, že zo strany žalobcu, ak vstúpil do pracovnoprávneho vzťahu, išlo o porušenie zákonných povinností v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z., a to na strane zamestnávateľa. Pokiaľ žalobca svojim konaním porušil niektoré ustanovenie zákona, a to podľa názoru správneho orgánu, k tomuto porušeniu nedošlo úmyselne, došlo iba z dôvodu neznalosti všetkých predpisov, ktoré platia pre cudzincov na území Slovenskej republiky a činnosť žalobcu v žiadnom prípade nebola na škodu Slovenskej republiky.

7./ V neposlednom rade poukazoval na to, že zo strany správnych orgánov boli porušené články základného dohovoru, a to článok 8 ods. 1, resp. ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nakoľko správny orgán vyhostením žalobcu na obdobie jedného roka konal iba neprimerane s tým, že Čínska ľudová republika nie je úplným demokratickým štátom a v ďalšom podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd žalobca nie je hrozbou pre demokratickú spoločnosť, konkrétne pre národnú bezpečnosť, verejnú bezpečnosť, hospodársky blahobyt krajiny a nedopustil sa žiadneho deliktu a nie je hrozbou pre ochranu ľudských práv a slobôd iných občanov.

8./ Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-73-014/2016 zo dňa 16.06.2016 (č.l. 22-26 spisu) žalovaný administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum v zmysle § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť uplynutím lehoty na vycestovanie určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení. V zmysle § 83 ods. 1 ZoPC určil žalobcovi lehotu na vycestovanie z územia SR 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.

9./ V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 16.06.2016 bol účastník konania kontrolovaný hliadkou správneho orgánu v obchodnom dome L., O. X, A., predajňa textilu a obuvi Q. Q., pričom pri kontrole predložil cestovný doklad Číny M. a identifikačnú kartu povolenia na pobyt Slovenskej republiky na účel podnikania č. J. XXXXXXX vydanú dňa 16.03.2016 s platnosťou do 04.02.2017. Takisto predložil aj pracovnú zmluvu zo dňa 02.03.2015 uzatvorenú medzi ním a spoločnosťou E., Q..J..H.., F. XX, E.Č.. Následne bol predvedený na správny orgán v súvislosti s konaním o jeho administratívnom vyhostení, nakoľko vzniklo dôvodné podozrenie, že vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum v zmysle § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC.

10./ Prvostupňový správny orgán z informačných systémov zistil, že účastníkovi konania bol dňa 04.02.2015 udelený prechodný pobyt na území SR na účel podnikania s platnosťou do 04.02.2017 ako

konateľovi spoločnosti E., Q..J..H.., D. XXX XXX XX, pričom správny orgán zároveň preveril aj účastníka konania v obchodnom registri na internete, kde bolo zistené, že tento je k 16.06.2016 vedený ako konateľ spoločnosti G. E., Q..J..H.., Z. J. X, E., D. XXX XXX XX, vznik funkcie 14.12.2015 a v spoločnosti W. P. C., Q..J..H.., T. X, A., D. XXX XXX XX, vznik funkcie 11.05.2016. Rovnako bola správnym orgánom zistená zmena sídla spoločnosti E., Q..J..H.. z adresy F. XX, E., na adresu B., V. XXX, v ktorej taktiež skončila účastníkovi konania funkcia konateľa dňa 30.12.2015. Doplnil, že dňa 29.03.2016 mu bola doručená zo strany Sociálnej poisťovne, pobočka E. písomnosť zo dňa 23.03.2016, v ktorej je uvedené, že účastník konania je vedený ako zamestnanec v pracovnom pomere spoločnosti E., Q..J..H.., D. XXX XXX XX, od 02.03.2015 a pracovný pomer trvá. Preto s nim v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej „“) bolo začaté správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia v zmysle § 77 ZoPC z dôvodu zistenia, že účastník konania vykonáva na území SR inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum, a to vykonaním prvého úkonu voči účastníkovi konania, ktorým bolo jeho predvedenie v zmysle § 79 ZoPC, o čom bol účastník konania upovedomený v zmysle § 18 ods. 3 Správneho poriadku v Zápisnici o vyjadrení podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 16.06.2016. Rovnako mu bola daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi správneho orgánu pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle § 120 ods. 7 ZoPC. V Zápisnici o vyjadrení podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania uviedol, že na územie SR prišiel z Číny, z mesta O.. V A. býva na B. R. XX v byte, ktorého je vlastníkom. Na území SR má udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania. Dnes, 16.06.2016, v H. L. len pozeral na obchod, názov obchodu je Q. Q.. Ďalej uviedol, že je slobodný a na území SR nemá žiadnu rodinu a ani v inom členskom štáte únie nemá udelený pobyt. V supermarkete Q. V. H. L. sa počas vykonávania kontroly prechádzal pomedzi regály a počítal tovar. Na otázku, či je zamestnaný, odpovedal, že áno. S daným supermarketom má však pracovnú zmluvu, ktorú priložil ako dôkaz, pričom v supermarkete Q. V. H. L. pracuje od 02.03.2015 a za svoju prácu dostáva 400 Eur na mesiac v hotovosti. Inú pracovnú zmluvu nemá. Na účte nemá peniaze, ani nemá žiaden účet v banke. Finančne ho podporuje Y., jeho kamarát, ktorý býva v B.. Poslednýkrát bol tento území SR niekedy na jar a priniesol mu niekoľko 100 Eur. Jeho pracovná doba je každý deň len niekoľko hodín a nie je tam pravidelne. Všetko rieši cestou kamaráta Y. a právnika, ktorého meno nevie. Uviedol, že si je vedomý toho, že na území SR vykonáva inú činnosť, než na akú má udelený prechodný pobyt, ale nevedel to, že nemôže byť zamestnaný. V závere zápisnice uviedol, že v domovskej krajine mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nie je politicky aktívny, na území SR ani v inom členskom štáte únie nemá rodinu ani blízkych príbuzných, na území SR nežiada o azyl a uviedol, že je mu to veľmi ľúto.

11./ Správny orgán po preskúmaní povolenia na pobyt, vydaného účastníkovi konania Slovenskou republikou na účel podnikania konštatoval, že účastník konania má na území SR udelený prechodný pobyt na účel podnikania, avšak na základe uvedeného povolenia nemôže na území SR byť zároveň zamestnaný. V zmysle § 20 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov je prechodný pobyt viazaný na jeden účel. Podľa zákona o pobyte cudzincov nie je možné vykonávať dve činnosti naraz a zákon o pobyte cudzincov vylučuje vykonávať účel prechodného pobytu podnikania a zároveň účel prechodného pobytu zamestnania. Ak chcel účastník konania na území SR vykonávať pracovnú činnosť, resp. byť zamestnaný, za týmto účelom mal mať udelený prechodný pobyt na účel zamestnania v zmysle § 23 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 120 ods. 1 ZoPC môže cudzinec vstupovať do pracovnoprávneho vzťahu v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Správny orgán poukazoval rovnako na to, že pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení účastníka konania prihliadal aj na § 23 ods. 5 ZoPC, v zmysle ktorého sa prechodný pobyt cudzincov na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území SR ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu a splnil si povinnosti podľa § 111 ods. 2 písm. a) ZoPC, pričom účastník konania nespĺňa ani jednu zo zákonných podmienok uvedených v tomto ustanovení.

12./ Zdôraznil, že pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení účastníka konania z územia SR zohľadnil závažnosť porušenia vyššie uvedených predpisov, dĺžku trvania protiprávneho konania, mieru zavinenia účastníka konania, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu zákona došlo. Účastník konania má na území SR prechodný pobyt na účel podnikania a zároveň pracuje na základe pracovnej zmluvy, ktorú pri kontrole správnemu orgánu predložil, čo bolo zistené a jednoznačne preukázané. Na základe dokladov oprávňujúcich ho na vstup a pobyt na území Schengenského priestoru túto činnosť jednoznačne vykonávať nemohol a nemal. V súlade s § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC správny orgán uložil účastníkovi konania lehotu zákazu vstupu na územie SR v trvaní jedného roka, čo je na dolnej hranici zákonom určenej sadzby, pričom vzal do úvahy skutočnosť, že účastník konania sa na území SR

zdržiaval oprávnene a pri realizácii úkonov administratívneho vyhostenia spolupracoval so správnym orgánom. Vo výrokovej časti bola zároveň určená lehota 30 dní na vycestovanie od nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia, ktorá je maximálne možná lehota určená v súlade s § 83 ods. 1 ZoPC. Táto je dostačujúca na zabezpečenie jeho vycestovania z územia SR. Rovnako neboli zistené prekážky administratívneho vyhostenia na územie Číny v zmysle § 81 ZoPC. Toto zistenie správneho orgánu sa opiera o vyjadrenie účastníka uvedeného v zápisnici zo dňa 16.06.2016 kde uviedol, že mu nie sú známe prekážky administratívneho vyhostenia na územie domovského štátu, jeho osobe žiadne nebezpečenstvo, uvedené v poučení, na území domovského štátu nehrozí a v domovskom štáte nie je politicky aktívny.

13./ Zdôraznil, že povinnosťou správneho orgánu je chrániť záujmy štátu a verejný záujem a vo verejnom záujme je, aby štát prostredníctvom štátnych orgánov chránil svoje záujmy a hlavne dodržiavanie zákonov. V prípade účastníka konania došlo preukázateľne k porušeniu zákonov Slovenskej republiky, konkrétne zákona o pobyte cudzincov. Mal za to, že pri vydaní rozhodnutia postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (Dohovor), v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, keď v rámci skúmania súkromného a rodinného života účastníka konania zistil, že tento je slobodný, na území SR nemá blízke osoby. Skutočnosti k súkromnému a rodinnému životu účastníka konania boli zistené zo zápisnice zo dňa 16.06.2016 a z informačných systémov policajného zboru. Správny orgán prihliadol na uvedené skutočnosti pri ukladaní lehoty zákazu vstupu, keď mu túto uložil v trvaní jedného roka s teritoriálnou platnosťou na územie Slovenskej republiky. Rovnako postupoval v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v zmysle ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujem národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu, prechádzania nepokojom a zločinnosti, ochrane zdravia a morálky alebo ochrany a slobôd iných, pričom podľa správnej úvahy správneho orgánu vyhostenie účastníka konania z územia SR s uložením lehoty zákazu vstupu na územie SR je v súlade so zásadou proporcionality a je možné v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd chápať ako oprávnený dôvod správneho orgánu na zásah do jeho ľudských a občianskych práv garantovaných mu v článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pričom ochrana právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý účastník konania svojim protiprávnym konaním porušil, je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu účastníka konania

14./ Rozhodnutím o odvolaní druhostupňový správny orgán Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Jarková 31, 080 01 Prešov, č. PPZ-HCP-PO2-169-002/2016 zo dňa 22.08.2016 (č.l. 6-14 spisu) vo veci odvolania účastníka konania zo dňa 29.06.2016 proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-73-014/2016 zo dňa 16.06.2016 rozhodol tak, že dané rozhodnutie zmenil tak, že text v znení „v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar ukladá účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 1 (jeden) rok“ bol nahradený textom, že „v zmysle § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar ukladá účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jeden rok“. V ostatných častiach rozhodnutie potvrdil a odvolanie proti tomuto rozhodnutiu zamietol.

15./ V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že lustráciami v informačných systémoch policajného zboru a v obchodnom registri na internete správny orgán zistil, že účastníkovi konania bol dňa 04.02.2015 udelený prechodný pobyt na účel podnikania s platnosťou do 04.02.2017, ako konateľovi spoločnosti E., Q..J..H.., D. XXX XXX XX. Zároveň zistil, že od 30.12.2015 už účastník konania nie je konateľom tejto spoločnosti, ktorá medzičasom zmenila aj sídlo na V. XXX, B.. V obchodnom registri správny orgán zistil aj to, že účastník konania je vedený ako konateľ v iných dvoch spoločnostiach, a to v G. E., Q..J..H.., Z.F. J. X, E., D. XXX XXX XX, so vznikom funkcie dňa 14.12.2015 a v spoločnosti W. P. C., Q..J..H.., T. X, A., D. XX XX XX XX, so vznikom funkcie dňa 11.05.2016. Rovnako uviedol, že Sociálna poisťovňa, pobočka E., už dňa 29.03.2016 písomnosťou č. XXXXX-XXX/XXXX-E. informovala správny orgán, že účastník konania je od 02.03.2015 vedený ako zamestnanec v pracovnom pomere spoločnosti E., Q..J..H.. a pracovný pomer trvá.

16./ Pokiaľ sa týka odvolania druhostupňový správny orgán uviedol, že dané odvolanie podrobne preskúmal, rovnako aj napadnuté rozhodnutie, ako aj súvisiaci spisový materiál, teda konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo a uviedol, že účastník konania ako štátny príslušník

tretej krajiny s udeleným prechodným pobytom na účel podnikania pracoval na základe pracovnej zmluvy a priamo pri výkone závislej práce bol prichytený policajnou hliadkou. Tento materiálny základ je jasne a nepochybne zdokumentovaný a nebol spochybnený ani odvolacími námietkami, keďže tieto výkon zamestnania popri podnikaní obhajujú, teda ho potvrdzujú. Rovnako nemožno pochybovať ani o nedostatku materiálnej pravdy vo vzťahu k ustanoveniu zákona, na ktorom napadnuté rozhodnutie stojí, nakoľko ustanovenie § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov jasne ustanovuje ako dôvod administratívneho vyhostenia skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt. Argumentácia o chýbajúcej spojke „aj“ nie je namieste. Právne normy je potrebné vykladať tak, ako sú dané. Skutočnosť, že v tomto ustanovení nie je uvedené „vykonáva aj inú činnosť“, možno chápať a interpretovať iba tak, že pre naplnenie tohto zákonného dôvodu administratívneho vyhostenia postačuje vykonávanie činnosti odlišnej od tej, na akú bol udelený pobyt, a to bez ohľadu na to, či povolená činnosť je vykonávaná alebo nie. Zákon o pobyte cudzincov je v smere výkladu výkonu činností vo vzťahu k účelu udeleného prechodného pobytu jasný. Nakoľko v zmysle § 20 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Ak štátny príslušník tretej krajiny chce vykonávať inú činnosť než na akú mu bol udelený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak tento zákon neustanovuje inak. Slovné spojenie „ak neustanovuje inak“ je blanketovou normou odkazujúcou na neskoršie ustanovenia v zákone o pobyte cudzincov, ktoré majú povahu špeciality k tomuto všeobecnému ustanoveniu. Takým je napríklad ustanovenie § 24 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov kde je ustanovené, že štátny príslušník s udeleným prechodným pobytom na účel štúdia môže počas tohto pobytu podnikať. Vzhľadom k tomu, že v § 22 zákona o pobyte cudzincov nie je žiadna právna úprava pripúšťajúca výkon inej činnosti než podnikania, nemožno logicky vyvodiť žiaden iný záver, než že výkon ostatných činností je v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín s udeleným prechodným pobytom na účel podnikania neprípustný a v rozpore so zákonom. Daný záver odvolacieho orgánu podporuje aj ustanovenie § 20 ods. 3, ktorý povoľuje študovať všetkým štátnym príslušníkom tretích krajín bez ohľadu na účel udeleného prechodného pobytu. To znamená, že účastník konania, ako štátny príslušník tretej krajiny s udeleným prechodným pobytom na účel podnikania mohol študovať, ale nie byť zamestnaný, lebo takú výnimku zo všeobecného zákazu výkonu inej činnosti zákon o pobyte nepripúšťa. Rovnako odvolaciemu orgánu nebolo zrejmé z čoho vychádzal právny zástupca účastnícka konania pri argumentácii, že § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov pre aplikáciu vyžaduje spáchanie závažného deliktu, nakoľko predmetný paragraf slovné spojenie „závažný delikt“, „delikt v závažnom rozsahu“, ani ich obdoby, synonymá, či iné variácie nemá ani v predchádzajúcich zneniach zákona. Námietka zástupcu účastníka konania proti uvedeniu § 126 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľná a vnútorne rozporná. V zásade však odvolací orgán uznáva, že nie je zrejmé ani to, v akej súvislosti ju správny orgán použil, respektíve na čo chcel poukázať. Rovnako tak nemá opodstatnenie skúmania okolností uvedených v § 23 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, t. j. podmienok, kedy sa u štátneho príslušníka tretej krajiny nevyžaduje povolenie na zamestnanie do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky. Účastník konania má predsa udelený pobyt už rok a pol a okrem toho zákon o pobyte súbežný výkon činností podnikania a zamestnania nepripúšťa, z čoho ostatne vychádza aj výroková časť rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Z uvedených dôvodov odvolací orgán tieto časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vypúšťa.

17./ Rovnako mal zato, že vyjadrenie účastníka konania o šikanóznom konaní správneho orgánu a že Čínska ľudová republika nie je úplným demokratickým štátom nemožno vnímať inak ako prisilné a prekračujúce únosné medze. Slovo „šikanózny“ podľa slovníka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra neexistuje a stotožniť ho možno iba s hovorovým slovom „šikanovanie“, ktoré znamená prenasledovanie. Šikovanie je vo všeobecnosti ponižovaním, pokorovaním slabších jedincov, úmyselná snaha získať psychologickú, spoločenskú, či hmotnú výhodu nad inými jedincami prostredníctvom ubližovania, hrozieb, výsmechu, či zastrašovania a ide o konanie, ktoré by mohli napĺňať aj niektoré skutkové podstaty z trestných činov. Z toho dôvodu ide zo strany zástupcu účastníka konania o závažné obvinenie správneho orgánu, ktorý je policajným orgánom, no odvolací orgán toto obvinenie na podklade spisu môže hodnotiť iba ako absolútne neopodstatnené. Obvinenie z prenasledovania účastníka konania správnym orgánom je podporené argumentáciou, že správny orgán vyhostil účastníka konania do Čínskej ľudovej republiky, mimochodom jeho domovského štátu, ktorý nie je úplným demokratickým štátom. Odvolací orgán má zato, že ani správne orgány, ani zástupca účastníka konania nie sú oprávnené a kompetentné hodnotiť úroveň demokracie v Číne, či v ktoromkoľvek inom štáte. Takéto hodnotenie Číny a jej štátneho zriadenia si nedovolí ani Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, ktoré zverejnilo na svojej internetovej stránke iba všeobecné informácie

o krajine a aktuálne nezverejnilo ani len varovanie pre cestovanie do tejto krajiny pre vlastných občanov, ktorá je teda považovaná za bezpečnú. Jediné, čo prináleží správnemu orgánu hodnotiť, a to aj vykonal, sú prekážky administratívneho vyhostenia uvedené v § 81 zákona o pobyte cudzincov, pričom sám účastník konania neudal existenciu žiadnej z nich.

18./ Účastník konania vzniesol námietku, že správny orgán viedol konanie jednostranne, iba vo vzťahu k výkonu činnosti zamestnania a poukázal na absenciu otázok k podnikateľským aktivitám účastníka konania. Ohľadne tohto tvrdenia odvolací orgán oponoval, že predmetom konania je protiprávny stav, a to výkon inej činnosti, než na akú bol udelený prechodný pobyt. Podstata totiž spočíva v tom, že vykonával činnosť, na ktorú mu pobyt udelený nebol a ani zákonné výnimky na jej výkon neoprávňovali. Otázky smerujúce k výkonu podnikateľskej činnosti, kladenie ktorých teda správny orgán povinnosť nemal, by ostatne s najväčšou pravdepodobnosťou iba zhoršili situáciu účastníka konania, ktorý sám seba ako podnikateľa vykreslil značne pochybne, keďže uviedol, že žije z príjmu zo závislej činnosti, a to tak nízkym, že je porovnateľný so životným minimom. Tento príjem mu navyše nepostačuje, keďže finančne ho podporuje kamarát. Navyše nemá ani účet v banke, čo je na pováženie ak v súčasnej dobe bezhotovostných platobných stykov a iných moderných bežne využívaných bankových technológií podnikateľ koná bez bankového účtu. Pri otázkach smerujúcich k príjmom by logicky osoba, ktorá je konateľom obchodných spoločností automaticky argumentovala aj príjmami z podnikateľských aktivít. Preto správnemu orgánu nevzišiel záver potreby o vrátenie veci na ďalšie konanie, aby boli preskúmané aj okolnosti výkonu povolenej podnikateľskej činnosti. Keďže ich následkom by mohlo byť preukázanie ďalších dôvodov na konania smerujúce k ukončeniu jeho pobytu na území SR v zmysle zákona o pobyte cudzincov, čo by viedlo iba k zhoršeniu situácie účastníka konania. V opačnom prípade ak by aj účastník konania vyvrátil pochybnosti, že vykonáva podnikateľskú činnosť, nemalo by to žiaden vplyv na predmetné konanie o jeho administratívnom vyhostení, keďže bolo nepochybne preukázané, že vykonával inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt. Vrátenie veci na ďalšie konanie by za daných skutkových okolností nebolo ani v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti správneho konania, keďže už preukázané protiprávne konanie je samo o sebe dostatočným dôvodom pre rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Pretože výkon inej činnosti nie je v zmysle zákona o pobyte cudzincov definovaný ako priestupok, ktorý by bolo možné riešiť uložením sankcie a nie je ani dôvodom pre zrušenie udeleného prechodného pobytu, prijatie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ako opatrenia štátu, ani jej sankcie, je zákonným spôsobom, akým správny orgán v predmetnom prípade ukončil protiprávny stav. Ako správne poukázal zástupca účastníka konania dôvod v zmysle § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov je iba fakultatívnym dôvodom administratívneho vyhostenia a nie je povinnosťou správneho orgánu, ako pri dôvodoch podľa odseku 1. S ohľadom na dosiaľ uvedené považoval odvolací orgán samotné rozhodnutie o administratívnom vyhostení za dostatočne odôvodnené.

19./ Pokiaľ sa týka rozhodnutia o zákaze vstupu bola potrebná korekcia výroku správneho orgánu, ktorý použil nesprávne ustanovenia. Za vykonávanie inej činnosti, než na akú bol udelený prechodný pobyt možno uložiť zákaz vstupu nie podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC, ale podľa písmena c) tohto ustanovenia. Aj sadzba je v danom prípade odlišná. Kým podľa nesprávne použitého ustanovenia je možné uložiť zákaz vstupu na 1 rok až 5 rokov, tak podľa príslušného písmena c) tohto ustanovenia je to sadzba v rozpätí 1 rok až 3 roky. Z toho možno vyvodiť, že takto zákonodarca vzostupne zoradil dôvody administratívneho vyhostenia podľa ich závažnosti. Keďže administratívne vyhostenie nie je sankciou. ale opatrením štátu na ukončenie protiprávneho stavu, kedy výzvou na opustenie vlastného zvrchovaného územia štát prostredníctvom svojich orgánov, ktorým štát bráni nedodržiavaniu a nerešpektovaniu platného právneho poriadku. Rovnako bolo uvedené, že nemožno podľa zákona o pobyte cudzincov konanie účastníka konania kvalifikovať ako priestupok, čím vzniká stav, kedy účastník konania za svoje protiprávne konanie, respektíve konanie v rozpore so zákonom nie je postihnutý sankciou. Preto odvolací orgán nenachádza dôvod aby mu uložená nebola zvlášť, keď vzal do úvahy niektoré okolnosti. Argumentácia správneho orgánu je v súvislosti s uložením zákazu vstupu iba pozitívna a v rovine poľahčujúcej okolnosti, no podľa názoru odvolacieho orgánu vôbec nie je opodstatnená a odvolací orgán sa s ňou nestotožnil. Správny orgán pričítal k dobru účastníka konania spoluprácu. Tomu odporuje skutočnosť, že v úvode zápisnice účastník konania uviedol, že sa na obchod Q. Q. iba pozeral. V situácii, keď už predložil pracovnú zmluvu, vyjadrenie popierajúce zistený a preukázaný fakt nemožno hodnotiť ako snahu spolupracovať.

20./ Ďalej doplnil, že oprávnené zdržiavanie sa na území SR je základnou povinnosťou každého cudzinca, takže ani toto nemožno označiť za nejaký nadlimitný prínos zo strany účastníka konania. Fakt, že sa účastník konania podrobil predvedeniu na správny orgán, ktorý využil svoje zákonné oprávnenie, tiež nemožno pričítať ako zvláštnu zásluhu na strane účastníka konania. Naopak, ako priťažujúcu okolnosť pri úvahách, či zákaz vstupu mal byť uložený alebo nie vystupuje do popredia dĺžka protiprávneho stavu. Ten trval preukázateľne od 04.02.2015 do súčasnosti, čo je cca rok a pol, počas ktorého účastník konania tento stav udržiaval. Odvolací orgán vzal do úvahy aj to, že účastník konania sa zamestnával necelý mesiac po povolení pobytu na účel podnikania, teda necelý mesiac po povolení pobytu na účel, na ktorý ako žiadateľ musel deklarovať, že jeho podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Ochrana trhu práce pri stále rastúcej nezamestnanosti, čo je problém rezonujúci celou spoločnosťou, je veľmi výrazný argument v neprospech účastníka konania. Tým považuje odvolací orgán rozhodnutie o uložení zákazu vstupu za opodstatnené a dostatočne odôvodnené. Uloženie zákazu vstupu na jeden rok je zákazom vstupu na spodnej hranici zákonom stanoveného rozpätia a táto bola zvolená ako postačujúca na nápravu účastníka konania, teda na precíznejšie rešpektovanie právneho poriadku SR z jeho strany, ak by v budúcnosti prejavil záujem žiadať o pobyt na území SR. Na základe týchto skutočností rozhodol odvolací orgán tak, ako je uvedené vo výrokovej časti.

21./ Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 14.11.2016 (č.l. 31-32 spisu) uviedol, že obsahovo sa táto zhoduje s jeho odvolaním proti prvostupňovému rozhodnutiu, keďže sú v nej uvedené rovnaké námietky, ako v odvolaní. Nijako nereflektuje na odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní, neobsahuje žiadnu argumentáciu proti správnym úvahám žalovaného. Mal zato, že v rozhodnutí o odvolaní sa precízne, objektívne a zrozumiteľne a na podklade zákona vyrovnal so všetkými vznesenými odvolacími námietkami, ktoré sú opätovne vznesené. Rovnako mu nebolo zrejmé, v čom vníma žalobca nesprávnosť rozhodnutia o odvolaní, ktoré argumenty a správne úvahy uvedené v tomto rozhodnutí neprijal a z akých dôvodov. Bol toho názoru, že správna žaloba nespĺňa zákonné náležitosti, keďže z nej nie je zrejmé z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žaloba považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné.

22./ Žalobca vo vyjadrení zo dňa 01.12.2016 (č.l. 35-36 spisu), ktorým reagoval na vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe uviedol, že trvá v plnom rozsahu na dôvodoch uvedených v správnej žalobe. Zdôraznil, že je celkom prirodzené, že žalobné dôvody uvedené v správnej žalobe sú obsahovo zhodné s dôvodmi odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu, nakoľko naďalej má zato, že jeho rozhodnutie, ako aj rozhodnutie o odvolaní, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu.

23./ Opätovne poukazoval na znenie ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC, z ktorého podľa jeho výkladu nevyplýva, žeby žalobca nemohol vykonávaj aj inú činnosť. Z tohto zákonného ustanovenia (aj z ustanovenia § 20 ods. 2 zákona) iba vyplýva, že ak príslušník chce vykonávať inú činnosť, nie tú, na ktorú mal delený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť, pričom žalobca však naďalej vykonáva činnosť, na ktorú mu bol udelený prechodný pobyt.

24./ Ďalej mal zato, že správne orgány neposúdili všetky skutkové okolnosti vo vzájomných súvislostiach a administratívne vyhostenie je v danom prípade príliš tvrdené, nakoľko zákon v odseku 2 § 82 pre policajný útvar stanovuje iba možnosť administratívne vyhostiť príslušníka tretieho štátu a nie obligatórnu povinnosť vyhostenia. Podotkol, že žalobca nerozumie štátnemu jazyku, o čom svedčí aj to, že bola pribratá prekladateľka z jazyka čínskeho a o to menej možno u neho predpokladať znalosť všetkých relevantných právnych predpisov vzťahujúcich sa na pobyt cudzincov na území SR. Ak teda žalobca niečo opomenul, nebolo to úmyselne, čo správne orgány nezohľadnili. Takisto nezohľadnili jeho spoluprácu, ani krajinu pôvodu, ktorá nie je celkom demokratickou krajinou a kde nemá žalobca adekvátne podmienky pre riadny život. Záverom uviedol, že administratívne vyhostenie nebolo uložené v súlade so zákonom a správne orgány postupovali s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, preto je toto uložené opatrenie neprimerane prísne.

25./ Žalovaný podaním zo dňa 13.12.2016 (čl. 39-40 spisu) reagoval na písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 01.12.2016 a uviedol, že zotrváva na záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí o odvolaní. Mal zato, že nie je žiadna nejasnosť, ani možnosť iného právneho výkladu, pričom poukazoval na znenie § 20 ods. 2 a 3 ZoPC. Uzavrel, že aby štátny príslušník tretej krajiny s prechodným pobytom na účel

podnikania mohol byť paralelne aj podnikateľom, aj zamestnancom, musel by zákon o pobyte cudzincov výslovne takúto výnimku upravovať, pričom dlhoročná prax správnych orgánov, ako aj súdna prax, tieto závery potvrdzujú množstvom zrušených prechodných pobytov v prípadoch, keď podnikatelia vykonávali závislú činnosť, teda boli zamestnaní.

26./ Ďalšie námietky, ako nedostatok demokracie v Číne, neadekvátne podmienky pre život žalobcu v domovskej krajine, ako aj tvrdenie o tom, že koná ako konateľ obchodnej spoločnosti sa opakujú, napriek tomu, že s týmito sa dostatočne vyrovnali už v rozhodnutí o odvolaní. Tieto považuje za nepodložené tvrdenia bez výrazného vplyvu na rozhodovanú vec.

27./ Na pojednávaní konanom dňa 03.05.2017 právny zástupca žalobcu zotrval na žalobných dôvodoch uvedených v správnej žalobe. Opätovne poukazoval na znenie § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov. Potvrdil, že žalobca na území SR síce vykonával aj závislú činnosť, ale mal aj podnikateľské aktivity a mal zato, že z jeho strany nebol porušený zákon ani daný dôvod na administratívne vyhostenie. Poukazoval na krajinu do ktorej má byť žalobca vyhostený, a to Čínska ľudová republika, ktorá nie je úplne demokratickým štátom, a rovnako mal zato, že zo strany správneho orgánu došlo k porušenie základných práv človeka, ktoré sú uvedené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť, vec vrátiť na žalovanému na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania.

28./ Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 03.05.2017 rovnako poukazoval na ustanovenie § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov a mal zato, že žalobca vykonával inú činnosť na akú mal udelený prechodný pobyt, čím naplnil skutkovú podstatu administratívneho vyhostenia, pričom skutočnosť, že cudzinec nemôže vykonávať naraz dve činnosti je uvedená v § 20 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého prechodný pobyt je viazaný len na jeden účel. Zdôraznil, že cudzinci v zmysle zákona o pobyte cudzincov môžu vstupovať do pracovnoprávneho vzťahu len za podmienok ustanovených v osobitnom zákone, ktorým je zákon o zamestnanosti č. 5/2004. Mal zato, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a bolo vydané na základe zákonných ustanovení. Ohľadne Číny uviedol, že táto krajine je v súčasnej dobe vedená na zozname bezpečných krajín alebo respektíve naopak, nie je uvedená v zozname nie bezpečných krajín, pričom ani sám žalobca v zápisnici pred vydaním rozhodnutia neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré by nemohol byť vyhostený do domovskej krajiny.

29./ Podľa § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak j) vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum.

30./ Podľa § 20 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Prechodný pobyt oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bol policajným útvarom udelený.

31./ Podľa § 20 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Ak štátny príslušník tretej krajiny chce vykonávať inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak tento zákon neustanovuje inak.

32./ Podľa § 20 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má udelený prechodný pobyt, môže počas prechodného pobytu študovať.

33./ Podľa § 21 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (Účely prechodného pobytu), Prechodný pobyt môže policajný útvar udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny a) na účel podnikania, b) na účel zamestnania, c) na účel štúdia, d) na účel osobitnej činnosti, e) na účel výskumu a vývoja, f) na účel zlúčenia rodiny, g) na účel plnenia služobných povinností civilnými zložkami ozbrojených síl, h) ktorý má priznané postavenie Slováka žijúceho v zahraničí, i) ktorý má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte.

34./ Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (Prekážky administratívneho vyhostenia), Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.

35./ Podľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

36./ Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

37./ Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

38./ Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

39./ Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

40./ Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

41./ Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

42./ Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

43./ Podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte, Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zaistení policajný útvar umožní cudzincovi a zvolenému zástupcovi, ak je prítomný, aby sa vyjadril k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie; na tento účel policajný útvar upovedomí zvoleného zástupcu o tejto možnosti.

44./ Pokiaľ sa týka žalobných námietok súd právne uzatvára:

45./ V prvom rade súd zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca ma udelený prechodný pobyt len na účel podnikania podľa zákona o pobyte cudzincov.

46./ V správnej žalobe žalobca namietal, že z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) ZoSP jednoznačne nevyplýva, že žalobca nemôže vykonávať aj inú činnosť, pričom z dikcie tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že správny orgán môže vyhostiť občana tretej krajiny v prípade spáchania závažného deliktu a celá konštrukcia ustanovenia § 82 ods. 2 ZoSP je v zásade postavená na tom, že správny orgán môže vyhostiť žalobcu, ak spáchal závažný delikt týkajúci sa jeho pobytu na území SR. S danou námietkou sa nemožno stotožniť.

47./ Ustanovenie § 82 zákona o pobyte cudzincov, či už v odseku 1 alebo odseku 2 uvádza dôvody, v prípade ktorých správny orgán prikročí k administratívnemu vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny. V prípade splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 82 ods. 1 ZoPC policajný útvar musí vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, čo vyplýva aj z dikcie tohto odseku 1, že policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny. Iná situácia je v prípade splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 82 ods. 2 ZoPC, v zmysle ktorého policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny.

48./ Zo znenia ustanovenia § 82 však nevyplýva, že správny orgán môže pristúpiť k administratívnemu vyhosteniu, iba v prípade spáchania závažného deliktu zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny ako na to poukazuje žalobca v správnej žalobe. Pre postup správneho orgánu podľa § 82 ZoPC sa nevyžaduje, aby štátny príslušník tretej krajiny spáchal závažný delikt tak, ako to naznačuje žalobca. Pre postup správneho orgánu podľa ustanovenia § 82 odsek 1 a rovnako aj odsek 2 postačuje, ak sú naplnené dôvody uvedené v tomto ustanovení.

49./ V prípade žalobcu bolo preukázané, že tento vykonával činnosť zamestnanie v predajni textilu a obuvi Q. Q. v obchodnom dome L., O. X, A., čo bolo zo strany prvostupňového správneho orgánu zisteného pri kontrole dňa 16.06.2016. Táto skutočnosť ani nebola sporná.

50./ Dané žalobca ani nepopieral a aj v správnej žalobe sám uviedol, že vykonával zamestnanie a aj v odvolacích dôvodoch voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu uviedol, že touto svojou činnosťou - výkon zamestnania, prispel k rozvoju hospodárstva Slovenskej republiky.

51./ Ak žalobca ďalej namieta, že mohol popri udelenom prechodnom pobyte, ktorý mu bol udelený na účel podnikania aj pracovať v zamestnaneckom pomere, súd k tomu uvádza, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 prvá veta ZoPC je prechodný pobyt viazaný na jeden účel. Zákonodarca rozlišuje medzi účelmi prechodného pobytu, ktoré sú uvedené v § 21 ods. 1 ZoPC, pričom policajný útvar môže udeliť tento jednak na účel podnikania (písmeno a/) ako aj na účel zamestnania (písmeno b/). Teda zákonodarca rozlišuje medzi udelením prechodného pobytu na účel podnikania, ako aj na účel zamestnania. Z ustanovenia § 20 ods. 1 prvá veta ZoPC jednoznačne vyplýva, že ak policajný útvar udelil prechodný pobyt na účel podnikania, je tento prechodný pobyt štátneho príslušníka viazaný iba na tento jeden účel, keďže zákon o pobyte cudzincov pozná udelenie prechodného pobytu aj na účel zamestnania, z daného vyplýva, že v danom prípade žalobca, ako štátny príslušník tretej krajiny, musel vykonávať iba činnosť na ktorú mal udelený prechodný pobyt. Dané súvisí aj so zámerom Slovenskej republiky ako suverénneho štátu, kontrolovať činnosť štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým bol udelený prechodný pobyt na území SR a keďže jednou z politík suverénneho štátu je aj politika na úseku zamestnanosti, štát rovnako stanovil pravidlá, v prípade ktorých možno zamestnať štátneho príslušníka tretej krajiny a v prípade splnenia ktorých mu možno udeliť prechodný pobyt na účel zamestnania.

52./ K danému treba ešte uviesť, že zákonodarca umožňuje v prípade udelenia prechodného pobytu z dôvod uvedených v § 21 ods. 1 ZoPC štátnemu príslušníkovi tretej krajiny aj študovať, hoci zákon rovnako pozná účel udelenia prechodného pobytu na účel štúdia (§ 21 ods. 1 písm. c/ ZoPC). Z daného vyplýva, že pokiaľ má štátny príslušník tretej krajiny udelený prechodný pobyt na účel podnikania ako žalobca, mohol popri takto udelenom prechodnom pobyte študovať, nie však vykonávať zamestnanie, nakoľko zákon o pobyte cudzincov neumožňuje aby štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má udelený prechodný pobyt na účel podnikania mohol vykonávať okrem štúdia aj inú činnosť, ktorá je zahrnutá medzi účelmi udelenia prechodného pobytu podľa § 21 ods. 1 ZoPC.

53./ Navyše súdu z jeho činnosti je známe, že v prípade udelenia prechodného pobytu na účel zamestnania tento je na rozdiel udelenia prechodného pobytu na účel podnikania možné získať omnoho ťažšie, nakoľko v prípade udelenia prechodného pobytu na účel zamestnania musia byť splnené aj iné

podmienky v zmysle zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o službách zamestnanosti“ resp. „ZoSZ“) v spojení s ustanovením § 23 ZoPC.

54./ Pokiaľ žalobca namietal porušenie § 3 zákona o správnom konaní, pričom konkrétne mal zato, že zo strany správneho orgánu bolo konanie pri výsluchu žalobcu vedené jednostranne súd poukazuje nato, že zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 16.06.2016 vyplýva, že správny orgán zisťoval skutočnosti dôležité pre konanie, ktoré boli jednak v jeho prospech ako aj neprospech. Danú námietku súd nepovažuje za dôvodnú.

55./ Žalobca jednoznačne uviedol, že v Q. Q. V. H. L. pracuje od 02.03.2015, ako aj to, že za túto mzdu dostáva mzdu 400,- EUR mesačne v hotovosti. Rovnako potvrdil, že iný príjem nemá, ani nemá žiadne iné finančné zabezpečenia a ani účet v banke, pričom ho finančne ešte podporuje kamarát Y., ktorý býva v B., ktorý mu naposledy na jar priniesol 100,- EUR.

56./ Povinnosťou správneho orgánu je získať podklady pre svoje rozhodnutie, pričom nemôže nahrádzať vyjadrenia žalobcu alebo tieto prispôsobovať inak, ako tieto boli z jeho strany prezentované. Napríklad žalobca sám pri otázke zameranej na možné prekážky jeho administratívneho vyhostenia potvrdil, že mu nehrozí konkrétne nebezpečenstvo ohrozenia života, zdravia alebo slobody z dôvodu jeho náboženstva, rasy, politickej príslušnosti, takisto nie je v domovskom štáte nijako politicky aktívny. Takisto správny orgán umožnil žalobcovi v súlade s § 120 ods. 7 ZoPC vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia, ako aj navrhnúť ich doplnenie, čo žalobca nevyužil a len uviedol, že mu je to veľmi ľúto. Preto nemožno uzavrieť, že žalovaný vykonával dokazovanie iba s cieľom poškodiť záujmy žalobcu, nakoľko nijako nemohol ovplyvniť, aké skutočnosti tento na štandardizované otázky, ktoré sa klasicky kladú pri administratívnom vyhostení, uvedie.

57./ Správny orgán teda zisťoval skutočnosti svedčiace, či už v prospech žalobcu ako aj v jeho neprospech, pričom nemohol nijako ovplyvňovať žalobcom udávané skutočnosti, ktoré v konečnom dôsledku znamenali, že v jeho prípade bolo napríklad preukázané, že neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC.

58./ Pokiaľ žalobca namietal, že zo strany prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu boli porušené články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne čl. 8 ods. 1, resp. ods. 2, ani danú námietku súd nepovažuje za dôvodnú.

59./ Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany.

60./ Žalobca sám vo svojej výpovedi dňa 16.06.2016 uviedol, že je slobodný a na území SR nemá žiadnu rodinu. Takisto potvrdil, že nemá rodinu alebo blízkych príbuzných nielen na území SR, ale ani v inom členskom štáte únie. V prípade žalobcu však existencia akýchkoľvek rodinných väzieb, vrátane manželstva, respektíve iná forma rodinného života nebola preukázaná a preto námietka žalobcu, že spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom článku 8 ods. 1 Dohovoru nemohla obstáť, pretože pre právne posúdenie, či jeho administratívne vyhostenie, možno v danom prípade považovať za zásah do práva na rešpektovanie rodinného života, ich existencia bola podmienkou takéhoto posúdenia.

61./ V prípade možného konfliktu s článkom 8 ods. 2 Dohovoru súd poukazuje nato, že postup správneho orgánu bol vzhľadom na dôvody vyššie uvedené plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a na administratívne vyhostenie žalobcu podľa § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC bol zákonný dôvod. Je splnená aj podmienka proporcionality, nakoľko žalobca svojou činnosťou, na ktorú nemal udelený prechodný pobyt, porušil príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, čím svojím konaním zadal príčinu na konanie správneho orgánu vyústiaceho do vydania rozhodnutí, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu.

62./ Rovnako z rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, z akého dôvodu došlo k uprednostneniu práva štátu na zásah do práva žalobcu garantovaného v článku 8 Dohovoru, pričom aj podľa správneho súdu

ide o akceptovateľný zásah do tohto práva, pretože k nemu došlo v súlade so zákonom a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme verejného poriadku. Žalobca bol v podstate sankcionovaný za porušenie zákona o pobyte cudzincov, keďže v rozpore so zákonom vykonával aj inú činnosť, na akú mu bol udelený prechodný pobyt.

63./ Súd má zato, že súkromný záujem jednotlivca nemôže byť nadradený verejnému záujmu, nakoľko v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že žalobca vykonával aj inú činnosť - zamestnanie, na akú mu bol udelený prechodný pobyt, pričom ich vzájomná kombinácia, vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, nebola možná. Týmto konaním žalobca závažným spôsobom porušil zákon o pobyte cudzincov a preto jeho súkromný záujem zotrvať na území SR bol v rozpore s verejným záujmom, ktorým v danom prípade je zachovanie zákonnosti a verejného poriadku.

64./ Preto súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím dospel k záveru, že príslušný správny orgán postupoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutkový stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu zo dňa 03.10.2016 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

65./ O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku, to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.