Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7S/5/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej, členov senátu JUDr. Juraja Tymka a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu MILENIUM MEDIA, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, IČO: 46492828, právne zast. JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, so sídlom kancelárie v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1657595/2015 zo dňa 11.11.2015 takto

rozhodol:

I. Krajský súd žalobu z a m i e t a . II. účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 11.01.2016 doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 14.01.2016 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1657595/2015 zo dňa 11.11.2015 (v spojitosti s rozhodnutím Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce č.: 20655456/2015 zo dňa 12.08.2015) a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. 2. Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce rozhodnutím č. 20655456/2015 zo dňa 12.08.2015 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov určil daňovému subjektu MILENIUM MEDIA, s.r.o., so sídlom Murgašova 3, Košice, IČO: 46492828 rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 v sume 11.083,77 eur a ďalej uviedol, že suma, na ktorú si daňový subjekt podľa osobitných predpisov uplatnil nárok predstavuje 17.554,82 eur, suma zistená správcom dane predstavuje 6.471,05 eur, teda rozdiel v sume je suma 11.083,77 eur. 3. Odôvodnenie rozhodnutia Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce č. 20655456/2015 zo dňa 12.08.2015 je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. 4. V odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce žalobca navrhol, aby odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil Daňovému úradu Košice, pobočka Michalovce na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolacie námietky žalobcu proti označenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu korešpondujú so žalobnými námietkami a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. 5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 1657595/2015 zo dňa 11.11.2015 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 20655456/2015 zo dňa 12.08.2015, ktorým podľa § 68 ods.6 Daňového poriadku bol určený rozdiel v sume 11.083,77 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 daňovému subjektu MILENIUM MEDIA, s.r.o., Murgašova 3, Košice, IČO: 46492828, DIČ: 2820017442, IČ DPH SK 2820017442, t.j. žalobcovi v tomto konaní. 6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce, ako aj konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo a taktiež na dôkazy

vykonané a vyhodnotené správcom dane. Žalovaný k námietkam odvolávajúceho sa uviedol, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2014, výsledky ktorej sú uvedené v protokole č. 20258067/2015 zo dňa 21.05.2015, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu dňa 28.05.2015, čím bola daňová kontrola v zmysle ustanovenia § 46 ods.9 písm. a/ Daňového poriadku ukončená. Splnomocnený zástupca daňového subjektu sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril podaním zo dňa 16.06.2015, ale daňový subjekt, ani jeho zástupca sa v deň určený správcom dane na prerokovanie protokolu t.j. dňa 29.07.2015 jeho prerokovania nezúčastnili, o čom bol spísaný úradný záznam č. 20592492/2015. Následne správca dane vydal dňa 12.08.2015 rozhodnutie č. 20655456/2015, ktorým určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 v sume 11.083,77 eur. Žalovaný k odvolacím námietkam žalobcu ďalej v odôvodnení uviedol, že dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods.1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnoteniu dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 49 ods.1, ods.2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : “zákon o DPH”) a uviedol, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Konštatoval, že podmienky uvedené v § 49 ods.1 a 2 písm.a/ a v § 51 ods.1 písm.a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na jej odpočítanie stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre tak musí byť identická s osobou, ktorá tovar dodávateľovi aj reálne dodala. Ak daňový subjekt takéto dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. V rámci dokazovania sa musí overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Pre rozhodnutie správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie dane nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane z príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Správca dane preto v danom prípade skúmal uskutočnenie zdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Správca v tomto prípade použil protokoly o daňových kontrolách, svedecké výpovede, zápisnice o miestnom zisťovaní, žiadosti o súčinnosť so sociálnou poisťovňou a podobne. 7. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí vo vzťahu k námietke žalobcu, že správca dane neuznal odpočítanie dane z jediného dôvodu, a to nespolupráce spoločnosti FALCONY, s.r.o. ako nástupnickej spoločnosti jednej zo subdodávateľských spoločností a neschopnosti správcu dane zabezpečiť si spoluprácu svedka možnosťami danými mu zo zákona a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt (prenesenie povinnosti preverovať si obchodných partnerov a ich dodávateľov na daňový subjekt) uviedol, že nárok na odpočítanie dane sa viaže na splnenie vyššie označených hmotnoprávnych zákonných podmienok, ktorých nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Daňový subjekt síce nebol povinný preverovať si svojich obchodných partnerov, ale takýmto postojom s vystavil riziku, že nebol schopný preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH. Správca dane vykonal rozsiahle

dokazovanie z dôvodu, že mal oprávnené pochybnosti o reálnom priebehu obchodov deklarovaných na faktúre, v rámci ktorého preveroval celý obchodný reťazec dodávateľských spoločností, a to u spoločnosti PP Design, s.r.o., Stavbyt Košice, s.r.o., SWIFT Košice, s.r.o. a nástupnickej spoločnosti FALCONY, s.r.o. Zistil, že ani jedna zo spoločnosti uvedených v celom zistenom reťazci dodávateľských spoločností nedisponovala personálnymi predpokladmi na vykonanie fakturovaných prác. Spoločnosť PP Design, s.r.o. v marci 2014 nemala žiadnych zamestnancov (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9801403/5/4904852/2014/PET z 05.11.2014), zamestnanci spoločnosti Stavbyt Košice, s.r.o. nemali odbornú spôsobilosť na vykonávanie predmetných prác a vykonávali len pomocné práce (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9801403/5/4931874/2014/PET zo 06.011.2014) a na základe šetrení správcu dane v roku 2014 neevidovala žiadnych zamestnancov ani spoločnosť SWIFT Košice, s.r.o. Dôkazy o tom, že táto spoločnosť nemala v roku 2014 žiadnych zamestnancov si správca dane napriek nespolupráci konateľov spoločnosti zabezpečil v súčinnosti so Sociálnou poisťovňou (odpoveď na žiadosť o súčinnosť č. 42322-205/2014-KEM zo dňa 12.12.2014) a v súčinnosti so správcom dane spoločnosti SWIFT Košice, s.r.o. a nástupnickej spoločnosti FALCONY, s.r.o. - nepodávanie prehľadov a hlásení k dani so závislej činnosti, nepodávanie daňových priznaní k dani z príjmov, neplnenie oznamovacej a registračnej povinnosti). Konateľ spoločnosti Stavbyt Košice, s.r.o. síce vo svojom vyjadrení potvrdil vykonanie prác v zmysle faktúry, ale svoje tvrdenie jednoznačne nepreukázal, pri ústnom pojednávaní uviedol, že práce na predmetnej streche nevykonávali pracovníci tejto spoločnosti, keďže sa jednalo o odborné strechárske práce, ktoré si vyžadujú odbornú spôsobilosť, ale mala ich vykonávať spoločnosť SWIFT Košice, s.r.o., ktorá zanikla zlúčením so spoločnosťou FALCONY, s.r.o., ktorá nie je ekonomicky činná, v roku 2014 nemala žiadnych zamestnancov a nespolupracuje so správcom dane. Ďalej žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že k predmetnej stavbe nebol dodávateľom spoločnosťou PP Design, s.r.o. ako zhotoviteľom stavby vedený oficiálny stavebný denník v zmysle stavebného zákona, neboli robené ani záznamy z kontrolných dní, v zmluve ani v objednávke nebola dohodnutá lehota plnenia a nebolo uvedené miesto zhotovenia. K zhotoveniu stavby existovala len všeobecná zmluva bez konkrétnych špecifikácií a tiež objednávka bez bližšej špecifikácie stavebných prác, ceny a lehoty plnenia, neexistovali písomné kalkulácie s potvrdením dodávateľa a odberateľa na zhotovenie strechy, písomná dohoda, čo sa týka ceny za zhotovenie stavby nebola uzatvorená. Konateľ spoločnosti Stavbyt Košice, s.r.o. sa nevedel vyjadriť ani ku skutočnosti kto bol stavbyvedúcim predmetnej stavby. Na predloženom krycom liste rozpočtu s prehľadom rozpočtových nákladov z 31.03.2014 od spoločnosti SWIFT Košice, s.r.o. je uvedený ako odovzdávajúci za spoločnosť SWIFT Košice, s.r.o. X. Š. a tiež na faktúre č. 31032014-5 z 31.03.2014 s dátumom zdaniteľného obchodu a dátumom vyhotovenia 31.03.2014 od spoločnosti SWIFT Košice, s.r.o. pre spoločnosť Stavbyt Košice, s.r.o. je uvedený ako vyhotoviteľ faktúry X. Š., ktorý ku dňu 31.03.2014 už nebol ani konateľom ani prokuristom tejto spoločnosti. K námietke žalobcu, že daňový subjekt poskytol správcovi dane plnú súčinnosť a predkladal mu všetky známe dôkazy k svojim tvrdeniam žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že v rámci predkladania dôkazov k oprávnenosti odpočítania dane daňový subjekt ku kontrole predložil len faktúru s prílohami, zmluvu všeobecného charakteru spolu s objednávkou bez bližšej špecifikácie a v podstate ničím relevantným nespochybnil závery správcu dane, ktorý vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom zdaniteľnom obchode, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že daňovým dokladom, ktoré boli predložené daňovým subjektom absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov (čo je deklarované na faktúre nezodpovedá skutočnosti), na základe čoho si odvolávajúci uplatnil právo na odpočítanie dane. Obchodné transakcie nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou) aj keď je splnenie formálnej stránky jednou z podmienok, aby bolo uznané odpočítanie dane. Správca dane nespochybnil skutočnosť, že predmetné stavebné práce pre žalobcu boli vykonané, konštatoval však, že predmetné práce neboli uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Ak daňový subjekt tvrdil, že strechárske práce na uvedenej stavbe dodal subdodávateľským spôsobom, musel by vedieť túto skutočnosť preukázať, a to, že skutočne spoločnosť Swift Košice, s. r. o., reálne takéto práce aj vykonala, čo správca dane spochybnil. Ani jedna zo subdodávateľských spoločností v uvedenom období nedisponovala personálnymi predpokladmi na vykonanie predmetných prác. Je povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a v prípade odpočítania DPH okrem predloženia účtovných dokladov je jeho povinnosťou aj preukázať reálne uskutočnenie dodania tovarov alebo služieb. Správca dane nevyhľadáva za daňový subjekt dôkazy, ktorými potvrdzuje opodstatnenosť odpočítania dane, t. j. v daňovom konaní neplatí vyhľadávacia

zásada. Z uvedených dôvodov žalovaný považoval za neopodstatnenú námietku žalobcu týkajúcu sa preukázania reálnosti deklarovaných zdaniteľných obchodov. Žalovaný v súvislosti s poukazovaním odvolávajúceho sa na rozsudky súdnych dvorov C-80/11 a C-142/11 uviedol, že jednotlivé rozsudky sú vydávané na základe posúdenia konkrétnych špecifických zistení uvedených v rozhodnutiach správcu dane z vykonaných kontrol, na základe čoho každá kontrola a každé rozhodnutie je špecifické vzhľadom na konkrétne zistenia z vykonávaných šetrení správcu dane. Nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Žalovaný k rozsudkom ECDC-354/03 Optigen a C-355 Falcum neprihliadal, pretože správca dane na základe výsledkov kontroly netvrdil, že daňový subjekt uskutočnil obchod v reťazci dodávok, v ktorých niektorá transakcia mohla byť zaťažená podvodom, o ktorom odvolávajúci sa nevedel, alebo nemohol vedieť.

8.V závere rozhodnutia žalovaný konštatoval, že z predloženého spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že správca dane pri vykonaní kontroly postupoval v súlade s § 3, § 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých zákonným spôsobom zistených dôkazov dospel k záveru o porušení § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1, písm. a/, zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH a neuznaní časti odpočítania dane z dodávateľskej faktúry č. 3103201402 zo dňa 31. 03. 2014 od spoločnosti PP Design, s. r. o., vo výške 11.083,77 eur.

9. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1657595/2015 zo dňa 11. 11. 2015 ( v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce č.: 20655456/2015 zo dňa 12. 08. 2015) a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca zároveň navrhol, aby súd v zmysle ust. § 250c ods. 1 O. s. p. odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce.

10. V žalobe uviedol, že rozhodnutie žalovaného, opierajúce sa o záver o neoprávnenom odpočte DPH pre pochybnosti o osobe dodávateľa považuje za nedôvodné, nesprávne, sčasti nepreskúmateľné a zmätočné, a v konečnom dôsledku nezákonné. Zdôraznil, že v konaní náležite preukázal uskutočnenie zdaniteľných plnení (obchodov) a to všetkými mu dostupnými dôkazmi, v dôsledku čoho je zrejmé, že splnil podmienky pre uplatnenie nadmerného odpočtu vo výške, v akej si ho uplatnil vo svojom daňovom priznaní, t. j. v sume 11.083,77 eur. Správnemu orgánu prvého stupňa, ako aj žalovanému poskytol plnú súčinnosť a predkladal mu všetky známe dôkazy k svojim tvrdeniam, preto záver o tom, že zdaniteľné plnenia, na základe ktorých bol uplatnený odpočet DPH sa neuskutočnili za chybný, keďže všetkými dôkazmi vykonanými počas daňovej kontroly bol preukázaný opak. V konaní pred správnymi orgánmi žalobca tak uniesol svoje dôkazné bremeno, a nemôže niesť zodpovednosť a právne následky za plnenie si daňových povinností tretím subjektom. Ďalej namietal, že žalovaný vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z ktorého vyvodil nesprávne skutkové závery a vec tiež nesprávne právne posúdil, rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil, následkom čoho je napadnuté rozhodnutie žalovaného vecne nesprávne, ukracujúce žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Zdôraznil, že z rozhodnutia žalovaného možno vyvodiť, že nepovažoval za „pochybné“ samotné dodanie tovaru - vykonanie stavebných prác (čo by žalovaný skutočne nedokázal obhájiť), ale samotného dodávateľa tovaru. Z dôvodu racionálnosti sa preto v žalobe zameral predovšetkým na preukázanie nesprávnosti záverov žalovaného vo vzťahu k otázke dodávateľa tovaru. Poukázal na to, že prvostupňový orgán ako správca dane vedie dokazovanie, pričom podľa zákona o DPH je povinný dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 zákona o DPH). Toto ustanovenie určitou mierou koriguje dôkaznú povinnosť samotného platiteľa dane a správca dane takto nemôže prenechať na daňovom subjekte absolútne dôkazné bremeno, tzn., že správca dane nemôže celé dokazovanie nechať na pleciach platiteľa dane. Poukázal aj na platnú judikatúru, podľa ktorej : „ ...v prípade, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane“ (názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. 03. 2011, sp. zn. 3Sžf/1/2011). Z uvedeného žalobca vyvodil, že daňový subjekt v daňovom konaní nezaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností týkajúcich sa jeho dodávateľov a subdodávateľov dodávateľa. Ďalej z uvedeného vyplýva, že predložením všetkých žalobcovi dostupných podkladov o reálnosti zdaniteľného obchodu prešlo dôkazné bremeno

na preukázanie opaku na správcu dane, pričom zvýraznil tú skutočnosť, že ani orgán prvého stupňa ani žalovaný opak, t. j., že k zdaniteľnému obchodu nedošlo, resp. že k plneniu nedošlo osobami uvedenými na faktúre nepreukázal. Nereálnosť zdaniteľného obchodu si tak správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný vyvodili iba z tej skutočnosti, že nástupnícka spoločnosť subdodávateľskej spoločnosti Swift Košice, s.r.o., je nekontaktná. Žalobca má za to, že z uvedeného vyplýva len tá skutočnosť, že touto formou si orgán prvého stupňa nemohol overiť reálnosť dôkazov predložených žalobcom, resp. opačne, orgán prvého stupňa tou formou nemohol preukázať opak žalobcom predložených dôkazov. Skutočnosť, že dodávateľská, resp. subdodávateľské spoločnosti sú nekontaktné tak nemôžu automaticky znamenať, že žalobca nepreukázal reálnosť zdaniteľného obchodu, resp. že týmto orgán prvého stupňa a žalovaný preukázali opak, t. j., že k zdaniteľnému obchodu nedošlo. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný tak v rozhodnutí neoznačil jediný dôkaz, prípadne neuviedol jedinú skutočnosť, ktorou by vyvrátil, že dodávateľom žalobcu bola spoločnosť PP Design, s ktorou žalobca uskutočnil zdaniteľný obchod, ktorého záverom bola úhrada za faktúru 3103201402 zo dňa 31. 03. 2014. K zistenej skutočnosti, že spoločnosť PP Design, s.r.o., a spoločnosť SWIFT Košice, s.r.o., nemali v čase uskutočňovaných prác žiadnych zamestnancov, evidovaných v Sociálnej poisťovni žalobca zdôraznil, že nemôže niesť zodpovednosť za to, či si jeho dodávateľ plní svoje povinnosti vyplývajúce mu z pracovno- právnych predpisov a nemá povinnosť túto skutočnosť skúmať, resp. možnosť takúto skutočnosť zistiť. Iba zo samotnej skutočnosti, že tieto spoločnosti nemali v Sociálnej poisťovni evidovaných žiadnych zamestnancov nie je možné vyvodiť záver, že tieto spoločnosti fakturované práce reálne vykonať nemohli. 11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17. 03. 2016 navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že dodávateľské spoločnosti nepreukázali uskutočnenie dodávok uvedených na faktúre predloženej ku kontrole. Správa dane vykonaným dokazovaním (pričom nepožadoval, aby žalobca prevzal zodpovednosť za zabezpečenie úplnosti dokazovania) v zistenom reťazci dodávateľov a to PP Design, s. r. o., Stavbyt Košice, s. r. o., Swift Košice, s. r. o., a nástupníckej spoločnosti Falcony, s. r. o., dospel k jednoznačnému záveru, že dodanie stavebných prác uvedenými spoločnosťami preukázané nebolo. Vykonané šetrenia nepotvrdili, že spoločnosť Stavbyt Košice, s.r.o., i napriek predloženiu faktúry s prílohou od dodávateľskej spoločnosti Swift Košice, s.r.o., fakturované stavebné práce od tejto spoločnosti skutočne nadobudla a následne dodala spoločnosti PP Design, s.r.o. Z predloženého spisového materiálu podľa žalovaného je zrejmé, že správca dane získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili prijať objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých skutočností, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Ďalej zdôraznil, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania v daňovom konaní uviedol, že toto nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Uvedené vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR č. 3ÚS.401/09-17 zo dňa 16. 12. 2009, podľa ktorého daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov hoci aj v rámci daňovej kontroly preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku), a v takomto prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. V tej súvislosti žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia č. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011), ako aj judikatúry Nejvyššího správního soudu Českej republiky (napr.

rozsudok sp. zn. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-119) z ktorých vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Pod dôkaznou povinnosťou je treba chápať presné skutkové vymedzenie činnosti a označenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu. 12. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju podľa ust. § 190 SSP zamietol. 13. Na pojednávaní správneho súdu dňa 03. 05. 2017 právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na všetkých dôvodoch uvedených v podanej žalobe. 14. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že zotrváva na dôvodoch, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj na písomnom vyjadrení žalovaného zo dňa 17.03.2016. 15. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu) ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. 16. Podľa ust. § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP).

17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

18. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

19. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

20. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

21. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

22. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

23. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

24. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

25. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

26. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), je predmetom dane dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

27. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

28. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

31. Tak ako to vyplýva zo znenia § 49 zákona o DPH, toto ustanovenie vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Takéto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákona o DPH). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, iba ak sú splnené aj ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 označeného zákona. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a7. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojím charakterom vypovedajú, čím tento nárok treba doložiť resp. preukázať. Zákon o DPH určil pre dokazovanie prísnejšie podmienky, je nutné ich zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z iného postupu dopadajú na neho.

32. Z vyššieho citovaného ustanovenia § 3 ods. 6 Daňového poriadku vyplýva, že sa na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, pri správe daní neprihliada. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v ustanoveniach § 49 ods. 1 a 2 a v § 51 zákona o DPH v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže o zákon neustanovuje), ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie stanovil. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

33. Z ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 Daňového poriadku vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotno- právne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených. Ako dôkaz možno v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 Daňového poriadku všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane, preukázal existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočítanie dane stanovené. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu

- žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní

dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

34. Tak ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správcu dane Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce, na základe poverenia číslo : 9810401/5/2609484/2014 zo dňa 09.06.2014 bola vykonaná daňová kontrola u daňového subjektu MILENIUM MEDIA, s.r.o., na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na dani z pridanej hodnoty - marec 2014. O výsledku tejto kontroly bol správcom dane spracovaný Protokol č. : 20258067/2015 zo dňa 21.05.2015, výsledkom ktorého bolo konštatovanie zisteného rozdielu dane oproti vyrubenej dani v sume 11.083,77 eur z dôvodu, že na základe zhodnotenia všetkých v protokole uvedených skutočností a zistení a na základe výsledkov vykonaných šetrení nákupu v zistenom reťazci dodávateľov v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti ako podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49, § 51 v nadväznosti na § 19 zákona o DPH, týkajúci sa prijatia fakturovaných stavebných prác na základe dodávateľskej faktúry č. 3103201402 vystavenej dňa 31.03.2014 od spoločnosti PP DESIGN s.r.o., Jantárova 30, Košice, IČO : 36211657 daňový subjekt nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane pri splnení podmienok § 49, § 51 v nadväznosti na § 19 zákona o DPH, čím porušil ust. § 49, § 51 v nadväznosti na § 19 zákona o DPH. Konštatoval, že u spoločnosti PP DESIGN s.r.o. sa nepreukázalo reálne dodanie stavebných prác pre spoločnosť MILENIUM MEDIA s.r.o., tak, ako to je uvedené na faktúre. Vzhľadom k tomu, že dodanie prác a tým aj vznik daňovej povinnosti u spoločnosti PP DESIGN s.r.o. sa nepreukázalo, po zhodnotení všetkých skutočností predmetná fakturácia nasvedčuje účelovej fakturácii. Neoprávnené odpočítane dane z faktúry č. 3103201402 vystavenej dňa 31.03.2014 sa týka fakturácie stavebných prác v celkovej sume bez dane 55.418,86 eur, výška neoprávnene odpočítanej dane pri sadzbe 20 % predstavuje 11.083,77 eur. Z celkom fakturovanej suma v cene bez dane 64.840,74 eur, DPH v sume 12.968,15 eur správca dane uznal fakturáciu materiálu v cene bez dane v sume 9.421,88 eur, DPH v sume 1.884,38 eur ( fakturácia na základe krycích listov rozpočtov) na základe preverenia u dodávateľskej spoločnosti BUBI - GOLD stavebniny, s.r.o.. Z dôvodu, že daňový subjekt, t.j. žalobca nedohodol so správcom dane deň prerokovania podaných pripomienok a dôkazov, správca dane listom zo dňa 26.06.2015 určil termín na prerokovanie pripomienok a dôkazov na deň 29.07.2015, ktorého prerokovania sa daňový subjekt MILENIUM MEDIA, s.r.o. a ani jeho zástupca nezúčastnili.

35. V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane vykonal dokazovanie v súčinnosti so žalobcom a tiež vykonal vlastné dokazovanie, pričom vzal do úvahy všetky doklady predložené žalobcom a zároveň konal v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku a pri výkone dokazovania sa neviazal iba na návrhy žalobcu.

36. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného, ako aj obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že v zistenom reťazci dodávateľov spoločnosť STAVBYT Košice s.r.o. ako dodávateľ stavebných prác a materiálu pre spoločnosť PP DESIGN s.r.o. fakturované stavebné práce pri zhotovení strachy na Drevostavbe Milenium Ťahanovce nevykonávala, ale tieto podľa údajov konateľa spoločnosti STAVBYT Košice s.r.o. p. K. vykonávala spoločnosť SWIFT Košice, s.r.o. (deklarované práce boli fakturované touto spoločnosťou spoločnosti STAVBYT Košice s.r.o. č. 31032014-5 zo dňa 31.03.2014). Správca dane v záujme objektívneho zistenia skutkového stavu a za účelom preverenia reálnosti uskutočnenia týchto stavebných prác vykonal v priebehu kontroly šetrenia týkajúce sa oprávnenosti odpočítania dane v nadväznosti na preverenie reálnosti dodávok fakturovaných stavebných prác a materiálu a teda tým aj vznik daňovej povinnosti spoločnosťou SWIFT Košice s.r.o. pre spoločnosť STAVBYT Košice s.r.o. a následne pre spoločnosť PP DESIGN s.r.o. a to aj formou súčinnosti so Sociálnou

poisťovňou. Táto na dotaz správcu dane v odpovedi zo dňa 12.12.2014 č. 42322-205/2014 - KEM uviedla, že u spoločnosti SWIFT Košice s.r.o. za obdobie roka 2014 ( ku dňu 12.12.2014) neeviduje žiadnych poistencov (zamestnancov). Z uvedeného prijal záver, že uvedená spoločnosť v tom čase nemala žiadnych zamestnancov, na základe čoho fakturované stavebné práce nemohla vykonať. Záver o tom, že realizácia stavebných prác spoločnosťou STAVBYT Košice s.r.o, pre spoločnosť PP DESIGN s.r.o. nebola preukázaná, podporil aj týmito zistenými skutočnosťami : - spoločnosť STAVBYT Košice s.r.o. mala v kontrolovanom období marec 2014 len dvoch zamestnancov, ktorí nevykonávali žiadne strechárske práce, - zistené nezrovnalosti medzi predloženými krycími listami rozpočtu s prehľadom rozpočtových nákladov vystavených spoločnosťou SWIFT Košice, - zistenia týkajúce sa spoločnosti SWIFT Košice s.r.o. nasvedčujú účelovosti jej konania p pre účely vyhotovenia faktúr pre účely uplatňovania odpočítania dane, - v priebehu výkonu daňovej kontroly a vykonávaných šetrení u spoločnosti v zistenom reťazci dodávateľov dňa 01.11.2014 došlo k dobrovoľnému výmazu spoločnosti SWIFT Košice, s.r.o., - poukázal na rozpory v oprávnení zastupovať túto spoločnosť v danom období, - nečinnosť nástupnickej obchodnej spoločnosti Falkony s.r.o. vo vzťahu k daňovému úradu, nesplnenie si registračnej povinnosti na DPH a nepodanie žiadneho daňového priznania tejto nástupnickej spoločnosti, - k zhotoveniu stavby existovala len všeobecná zmluva bez konkrétnych špecifikácií a tiež objednávka bez bližšej špecifikácie stavebných prác, - v spoločnosti PP DESIGN s.r.o. na uvedenej stavbe, ktorá bola zhotovovaná formou subdodávky neviedla žiaden stavebný denník.

37. V súvislosti s obsahom vznesených žalobných námietok a v súlade s tým, čo je vyššie uvedené správny súd zdôrazňuje, že z hľadiska posúdenia nároku žalobcu na uznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2014 je právne významným zistenie správcu dane o tom, že aj keď nebolo sporným reálne zhotovenie strechy na Drevostavbe Milenium Ťahanovce, žalobca správcovi dane nepreukázal dodanie tejto služby konkrétnym dodávateľom a to obchodnou spoločnosťou PP DESIGN s.r.o. (resp. jej dodávateľmi STAVBYT Košice s.r.o. a SWIFT Košice, s.r.o.), tak ako to bolo deklarované vo faktúrach predložených správcovi dane.

38. K námietke žalobcu, spočívajúcej v tvrdení, že v konaní pred správnym orgánom uniesol svoje dôkazne bremeno, keď správcovi dane predložil všetky dôkazy o jednotlivých zdaniteľných plneniach, ku ktorým mal prístup a nemôže niesť zodpovednosť za neplnenie si povinnosti tretieho subjektu, v tomto prípade subdodávateľa dodávateľskej organizácie správny súd uvádza, že táto námietka žalobcu nie je dôvodná a ako taká nie je ani spôsobilá spochybniť vecne správne rozhodnutie správneho orgánu. Je potrebné zdôrazniť, že zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Tak, ako to je zrejmé aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného, v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bol žalobcovi daný dostatočný procesnoprávny priestor na dokazovanie a tým aj na preukázanie dôvodnosti uplatnenia nároku na odpočítanie DPH. Procesný postup správcu dane bol plne v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, keď tento pri preverovaní písomných podkladov dodaných daňovým subjektom a to aj vykonávaním dokazovania z vlastnej iniciatívy vo vzťahu k zisťovaniu reálnosti dodávky subdodávateľmi dodávateľa spochybnil ich vierohodnosť, a dospel k záveru, že v zistenom reťazci dodávateľských spoločností postup týchto spoločností nasvedčuje (z dôvodov, ktoré sú uvedené v ods. 36) účelovej fakturácii. Za takéhoto stavu žalobcom predložené daňové doklady z hľadiska nároku na odpočet DPH nie sú akceptovateľné, pretože neodrážajú reálnu skutočnosť. V tej súvislosti správny súd poukazuje aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v rozsudku č. k. 4Sžf/4/2011 zo dňa 15.03.2011, podľa ktorého : „Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené“.

39. Ako nedôvodnú správny súd hodnotí aj námietku žalobcu, že žalovaný nemôže vyvodiť záver, že spoločnosti PP DESIGN s.r.o. a SWIFT Košice s.r.o. reálne nevykonali fakturované práce iba zo samotnej skutočnosti, že tieto spoločnosti nemali danom období v Sociálnej poisťovni evidovaných žiadnych zamestnancov. Tak ako je vyššie uvedené, skutočnosť že subdodávatelia dodávateľa v tom čase nemali žiadnych zamestnancov je iba jednou z komplexu zistení, ktoré viedli správcu dane k dôvodnému záveru, že zo strany týchto subdodávateľov nedošlo k reálnemu dodaniu služby, ktorá je zachytená vo fakturácii predloženej daňovým subjektom.

40. Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, dospel správny súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

41. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom a ani sčasti úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2011). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.