Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/20/2016

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 081 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej Q. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX/XX C., toho času bytom N. T. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 2.215,36 eur s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C/155/2014-182 zo dňa 23.02.2016

rozhodol:

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, a čo sa týka trov konania rozhodol, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch, pre ktoré žalobu zamietol uviedol, že žalobca sa žalobou podanou 18.07.2013 domáhal toho, aby súd uložil žalovanému (správne žalovanej - pozn. odv. súdu) zaplatiť mu sumu 2.215,36 eura, úrok z omeškania vo výške 32,97 eura, ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.215,36 eura od 12.02.2012 do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby súd uložil žalovanej zaplatiť mu náhradu trov s konaním mu vzniknutých. Podľa žaloby právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a.s., uzatvorila so žalovanou dňa 22.10.2007 pod č. XXXXXXXXX zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.659,70 eura pri premenlivej úrokovej sadzbe 11,75 % ročne. Žalovaná sa zaviazala splácať úver v mesačných splátkach po 25,76 eura vždy k 20. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20.11.2007 a konečná splatnosť úveru na deň 20.09.2017. V žalobe bolo uvedené, že pôvodný veriteľ uzavrel so žalobcom 15.12.2011 zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej postúpil na žalobcu pohľadávku voči žalovanej z predmetnej úverovej zmluvy. Žalobca si v konaní uplatnil splátky pôvodne splatné od 20.02.2012 do 20.09.2017 v počte 86 v celkovej výške 2.215,36 eura, ktoré sa stali splatnými dňa 11.02.2012, kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil existenciu skutkového stavu k vzniku záväzku, nároky z ktorého boli predmetom konania, tak ako bolo tvrdené v žalobe. Nakoľko predmetom konania bol postúpený nárok zo zmluvy, v ktorej pôvodným veriteľom bola banka, skúmal súd prioritne, či pohľadávka bola postúpená platne, a to v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky na žalobcu. Konštatoval, že postúpenie pohľadávky môže byť všeobecne predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky. Pokiaľ sa však cessia týka bankovej pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis, ktorým je zákon o bankách, dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie. Podľa súdu prvej inštancie postúpiť bankovú pohľadávku umožňuje zákon iba v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po písomnej výzve na plnenie, výzva musí byť zo strany banky a omeškanie má trvať viac ako 90 dní. Žalobca ani na výzvu súdu nepredložil dôkaz o tom, aby pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu doručil žalovanej písomnú výzvu na úhradu dlžnej sumy, s ktorou bola žalovaná v omeškaní viac ako 90 dní. Predložil síce výzvu pôvodného veriteľa adresovanú žalovanej zo dňa 28.01.2009 na úhradu dlžnej sumy 103,03 eura v lehote 10 dní od doručenia výzvy, s ktorou mala byť žalovaná v omeškaní k 31.01.2008, ale nepredložil dôkaz o doručení tejto písomnej výzvy žalovanej. Výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka, keďže ide o faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky. Podľa súdu výzvu na úhradu dlhu pred postúpením nenapĺňa oznámenie pôvodného veriteľa o postúpení pohľadávky na žalobcu, ktoré bolo adresované žalovanej. Tiež nebolo preukázané, aby pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca teda nepreukázal, aby mu banka postúpila splatnú pohľadávku v žalovanej výške. Nebolo preukázané, aby banka odstúpením od úverovej zmluvy alebo výpoveďou úverovej zmluvy ukončila úverový vzťah uzavretý so žalovanou. Konečná splatnosť úveru podľa úverovej zmluvy mala nastať dňa 20.09.2017 a pôvodný veriteľ bez toho, aby vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, postúpil na žalobcu nesplatnú bankovú pohľadávku. Nesplatný úver banky je produktom banky, na ktorý dopadá dohľad centrálnej banky s prísne stanovenými pravidlami pre bankový sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať akékoľvek bankové oprávnenia a ani používať bankové úvery, keď mu NBS neudelila bankové povolenie. Žalobca nemal Národnou bankou Slovenska udelené povolenia na vykonávanie bankovej činnosti, a preto nemohol spravovať nesplatné bankové úvery a ani vyhlasovať mimoriadnu splatnosť celého úveru pred jeho konečnou splatnosťou. Preto súd žalobu, majúc za to, že žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný, zamietol. Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Obchodného zákonníka - § 261 ods. 3 písm. d), § 497, z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 565, § 3 ods. 1, § 2 ods. 3, § 39, z ustanovení Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - § 2 písm. a), b), § 7 ods. 1, 2, z ustanovení Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - § 1 ods. 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, 5, z ustanovení Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách - § 2 ods. 1, § 3 ods. 2, § 3 ods. 3, § 6 ods. 1, 7, § 7 ods. 1, 5, § 9 ods. 1, 2, 6, § 98 ods. 8. Čo sa týka rozhodnutia o trovách konania poukázal na ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na to, že základným právom veriteľa je právo na plnenie od dlžníka zo záväzkového vzťahu. Vyhlásenie riadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Vyplýva to aj zo Všeobecných obchodných podmienok jeho právneho predchodcu. Postupca, ako aj on sám, boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkovo-právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok všetky práva súvisiace s danou pohľadávkou. Nie je žiaden dôvod na to, aby postupca pohľadávky nemohol na žalobcu previesť nároky z úverovej zmluvy. Podľa žalobcu ani z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to výslovne uvedené. Je to zrejmé z formulácie tohto ustanovenia, ktoré je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Zákonodarca rozlišuje dva pojmy, a to pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatenú pohľadávku, možno zistiť posúdením druhej vety tohto ustanovenia, ktorého zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Podľa žalobcu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Toto ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Poukázal na niektoré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré mali potvrdzovať jeho názor. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie alebo, aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a správne z nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu zamietol. Podľa žalovanej sú dôvody pre to, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Pre posúdenie predmetnej právnej veci bolo významné, že právnym titulom uplatňovanou nároku žalobcu bola pohľadávka z pôvodne bankového úveru. Banky poskytujú úvery najmú z peňažných zdrojov, ktoré získali verejnou výzvou na ukladanie peňazí verejnosti do tejto inštitúcie za úroky. Poukázal na ust. § 3 ods. 2 Zákona o bankách. Podľa žalovanej je zásadný rozdiel medzi úverom alebo pôžičkou poskytnutou bankou z návratných prostriedkov od občanov, prípadne firiem a úverom alebo pôžičkou poskytovanou nebankovým subjektom z vlastných zdrojov. Štát chráni vklady občanov a právnických osôb uložené v banke aj tým, že autorizuje inštitúcie (banky), ktorým udeľuje bankové povolenia a stanuje presný režim činnosti týchto inštitúcií. Banka môže pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, s ktorou je dlžník v omeškaní za podmienok, ktoré stanoví zákon v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Je oprávnením banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, ale za predpokladu, že sa pristúpi k ukončenie úverového vzťahu (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru). Právny predchodca žalobcu však úverový vzťah žiadnym spôsobom neukončil a následne postúpil na inkasnú spoločnosť pohľadávku z celého úverového vzťahu. Poukázala taktiež na to, že nebanková inštitúcia nie je nositeľom bankového povolenia. Postúpením úveru, tzv. nebankovkám sa umožňuje spravovať bankový úver, pričom na túto činnosť nie sú oprávnené, obchádza sa tým zákon. Zmluva o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom je neplatná. Poukázal na rozhodnutia súdov potvrdzujúce jej názor. Žalovaná uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu žiadne stanovisko nezaujal.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, (ďalej len „CSP“), vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru o existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

6. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na argumentácii vychádzajúcej z názoru, že predpokladom postupiteľnosti pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách je, aby bol klient s plnením v omeškaní aspoň 90 dní a aby banka na splnenie klienta písomne vyzvala s tým, že výzva musí byť doručená, a ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Postúpenie je v rozpore so zákonom, teda neplatné. Mal taktiež za to, vychádzajúc z ustanovení právnych predpisov, ktoré v rozsudku citoval a zvýraznil, že je to len banka, ktorá môže vykonávať správu pohľadávok klienta na jeho účet, vrátane súvisiaceho poradenstva. Bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania, alebo predmetu inej svojej činnosti. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať platobný styk a zúčtovanie pre iného v rámci predmetu svojho podnikania, alebo predmetu inej svojej činnosti. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať akékoľvek bankové oprávnenia a ani používať bankové úvery, keď mu Národná banka Slovenska neudelila bankové povolenia.

7. Podľa § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len „Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom.

8. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka. Postúpením sa však v zmysle citovaného ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže postavenie dlžníka zhoršiť, nakoľko postúpenie pohľadávky, pokiaľ neodporuje dohode medzi ním a veriteľom, ovplyvniť nemôže.

9. Súd prvej inštancie mal za to, že už tá skutková okolnosť, že predmetom konania bol nárok, ktorý vznikol zo záväzku medzi dlžníkom a veriteľom, ktorým bola banka, je skutkovou okolnosťou, ktorá znamená, že pre relevantné postúpenie takejto pohľadávky musia byť splnené zákonné podmienky, inak postúpenie je neplatným. Žalovaná uzatvorila so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver, ktorý mala dohodnutým spôsobom, v dohodnutom čase splácať, čo však porušila. S úhradou bola v čase postúpenia v omeškaní 1169 dní. Vyplýva to z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok (čl. 30 spisu). Konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal, žeby žalovaná bola v omeškaní so zaplatením viac ako 90 dní sa nezhoduje s dôkazom, ktorý súdu predložil žalobca. Žalovaná, ako z listín zo spisu vyplýva, okrem toho výslovne súhlasila s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky (bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, s ktorými sa žalovaná ako dlžníčka, ako vyplýva z čl. II. bodu 2 zmluvy oboznámila). Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa. Tak ako Občiansky zákonník, ani zákon o bankách nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky. Relevantným nemôže byť to, že postupník nie je subjektom, na ktorý by sa mali vzťahovať požiadavky na podnikanie bánk. Nie je zrejmé o aké požiadavky by malo ísť, z rozsudku to konkrétne nevyplýva. Súd prvej inštancie odkázal na viaceré ustanovenia zákona o bankách, ktoré citoval, avšak vo vzťahu k nároku, ktorý bol predmetom konania, ich nevysvetlil. Komerčná banka je subjektom, ktorý podniká aj s peňažnými prostriedkami zverenými jej vo forme depozitných produktov, t.j. s cudzími zdrojmi. Vzťahujú sa preto na ňu pravidlá obozretného bankového podnikania, a to nielen pri poskytovaní úverov. V konkrétnom prípade úver bankou už za zmluvne dohodnutých podmienok poskytnutý bol, rieši sa len jeho návratnosť. Nie je preto zrejmé, prečo by návratnosť úveru, t.j. vymáhanie pohľadávky nemohol realizovať subjekt, nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom sektore. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie vysvetlenie úvah, ktoré naznačil, absentuje.

10. Nie je zrejmé ani to, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách sa má považovať za zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky. Z dôvodovej správy k pôvodnému textu Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá je interpretačným pravidlom, pritom vyplýva (súčasný text ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7), že ustanovením § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.

Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo: Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.

Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch. Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva. Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a akým spôsobom osoba, ktorá má byť týmto inštitútom chránená, sama porušuje svoje povinnosti plynúce z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť banka pripravená o možnosť zbaviť sa v záujme ostatných svojich klientov rizikovej pohľadávky v situácii, keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu, nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky na dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008, v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim. Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.

K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).

Účel Zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov. So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol, považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa posúdenia platnosti zmluvy súdom prvej inštancie za dôvodnú, rozsudok súdu prvej inštancie za taký, ktorým sa z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu názoru, súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky), zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalovanej, pričom pri rozhodovaní sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa, v konkrétnom prípade žalovanej ako subjektu majúceho v záväzkovom vzťahu status slabšej zmluvnej strany, a vo veci rozhodne.

11. V novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.