Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2To-17-2017.pdf
PDF · 90.55 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/17/2017
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň JUDr. Evy Kyselovej a JUDr. Marcely Malatkej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. mája 2017 v Žiline, o odvolaní obžalovaného E. V. proti rozsudku Okresného súdu Čadca, sp.zn. 1T/77/2015 zo dňa 21.9.2016, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného E. V. z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný E. V. uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Za uvedený prečin mu bol podľa § 360 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. a § 56 ods. 1, 2 Tr. zák. uložený súhrnný peňažný trest vo výmere 600,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil súd obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac. Zároveň podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému uložil i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 1 rok. Tým istým rozsudkom podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Čadca, sp.zn. 0T/35/2016, vydaného dňa 9.5.2016, ktorým bol obžalovanému pre prečin podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. uložený peňažný trest vo výmere 500,- Eur, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 6.12.2016, odvolanie písomne odôvodnil. Prostredníctvom obhajcu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nepovažuje za zákonný. Podľa výsledkov dokazovania na hlavných pojednávaniach mal byť spod obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. a) Tr. por., prípadne podľa písmena b) citovaného právneho ustanovenia, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný a ak by sa skutok stal, tak tento nie je trestným činom, prípadne súd mohol vec postúpiť inému orgánu na prejednanie ako priestupok. Podľa odvolateľa sú dané dôvody na zrušenie rozsudku z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, tiež z dôvodov § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na objasnenie ktorých treba vykonať ďalšie dôkazy a tiež napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona. V ďalšej časti odvolateľ citoval odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Tvrdil, že prvostupňový súd nepostupoval podľa § 2 ods. 12 Tr. por., pretože hodnotil dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní jednostranne, výlučne tieto vyhodnotil v jeho neprospech. Opakovane predniesol svoju výpoveď a obhajobné tvrdenia tak, ako pred súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní. Opakovane uviedol, že J. O. ml., ktorého osobne pozná, fyzicky nenapadol, nespôsobil mu žiadne zranenie, s vozidlom na neho a H. O. nešiel, nechcel nikoho s vozidlom zraniť, ani sa nikomu nevyhrážal. Uviedol, že J. O. ml. vulgárne nadával do smradov, tupých idiotov a žiadal
ho, aby okamžite ovce vyhnali z ohrady von. Pravdivosť jeho výpovede podporujú svedkovia E. V. st., E. V. ml., C. V. a V. Z.. Práve svedok V. Z. - pastier oviec žiadne napadnutie nevidel, vyhrážky nepočul, nevidel na poškodených žiadne zranenia a nepotvrdil, že by poškodení z jeho správania boli v šoku alebo vystresovaní. Svedok potvrdil jeho verziu, že s vozidlom na poškodených neútočil. Poukázal na rozpory vo výpovediach poškodených, ktorí nevypovedali zhodne o priebehu skutku, ani o obsahu vyhrážok, ktoré mali byť z jeho strany použité na ich adresu. Pokiaľ mal J. O. zranenie na tvári, toto si mohol spôsobiť pri jazde na štvorkolke po odchode z miesta. Odvolateľ poukázal tiež na ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nepatrná. Samotné nadávky, ktoré mal vysloviť na adresu poškodených nemajú podľa odvolateľa charakter nebezpečného vyhrážania. Následne odvolateľ poukázal na okolnosti, za ktorých dôjde k naplneniu znakov skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. s tým, že o vyhrážku nejde v prípade, keď človek v bežnom hneve alebo v inej bežnej komunikácií použije z hľadiska slovného výkladu vyhrážku, avšak z celého kontextu je jasné, že tento prejav nemyslel tak, že by ho chcel realizovať, ani tak, že by chcel u adresáta tohto prejavu vyvolať skutočnú obavu z možnosti realizácie tejto vyhrážky. Pokiaľ prvostupňový súd odôvodnil právnu kvalifikáciu skutku tak, že poškodeného poznal a vedel, že v čase spáchania skutku ešte nedovŕšil 18 rokov, z odôvodnenia rozsudku nevyplýva akými dôkazmi mal súd preukázané, že o tejto skutočnosti vedel. Rovnako pokiaľ ide o použitie zbrane, súd nemal preukázané, že by držal počas vyslovenia vyhrážok strelnú alebo inú zbraň. V danej veci nemôže ísť o právnu kvalifikáciu skutku, že bol spáchaný so zbraňou, nakoľko samotní poškodení nevedeli údajný predmet, ktorý mal držať v ruke bližšie popísať a ani charakter poranenia, ktoré malo byť zistené u poškodeného J. O. nenasvedčuje, že by toto bolo spôsobené úderom predmetom. V tejto súvislosti poukázal na lekárske potvrdenie MUDr. C. F., podľa ktorého mal poškodený uvádzať, že bol napadnutý a udieraný do hlavy tupými predmetmi. V spise sa nenachádza žiaden objektívny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že dňa 1.7.2014 bolo u poškodeného J. O. lekárskym vyšetrením objektivizované nejaké poranenie hlavy. Odborné vyjadrenie v tomto smere je nedostatočné. Odvolateľ ďalej poukázal na tú skutočnosť, že ani z miesta bydliska, ani zo spisu nevyplýva, že by bol agresívny človek, že by sa dopúšťal násilného správania. V ďalšej časti odvolania obžalovaný poukázal na výpovede poškodených J. O. a H. O. zo dňa 29.5.2015 so záverom, že tieto výpovede sú rozporné a nedôveryhodné. Keď súd uviedol v odôvodnení rozsudku, že neuveril jeho obhajobe, že sa skutok nestal, a to najmä z dôvodu, že svedkovia svedčiaci v jeho prospech sú jeho rodinní príslušníci a ich výpovede si navzájom odporujú, a podľa názoru súdu tieto výpovede sú skreslené a tendenčné v snahe mu napomôcť sa vyhnúť trestnoprávnemu postihu, s týmto hodnotením výpovedí nemôže súhlasiť. Rodičia, aj brat vypovedali po zložení prísahy. Svoje výpovede v priebehu trestného konania nemenili a vypovedali iba to, čo videli a počuli. V danej veci proti sebe stoja výpovede jeho a svedkov svedčiacich v jeho prospech, proti výpovediam poškodených. Súd mal pri hodnotení výpovedí postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo a jeho spod obžaloby oslobodiť tak, ako už uviedol v úvode svojho odvolania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež nie je zrejmé prečo súd prvého stupňa neuveril ani výpovedi jeho brata E. V., ktorý sa nachádzal s ním vo vozidle a bol svedkom všetkého, čo sa odohralo na mieste po tom, ako vystúpil z vozidla. Svedok E. V. vypovedal tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, že nevidel, že by mal fyzicky napadnúť J. O., nepočul žiadne vyhrážky z jeho strany na adresu poškodených. Taktiež vypovedal, že po vystúpení z vozidla nemal v ruke žiaden predmet a na hlave J. O. nevidel žiadne zranenie. V závere odvolateľ uviedol, že nakoľko vykonaným dokazovaním na hlavných pojednávaniach neboli nepochybne zistené skutočnosti, ktoré by mohli viesť súd prvého stupňa k záveru, že skutok uvedený vo výroku rozsudku sa stal, že spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku, nepovažuje výrok o vine za zákonný. Rovnako nepovažuje za zákonný výrok o treste. Žiadal, aby krajský súd zrušil rozsudok Okresného súdu Čadca v celom rozsahu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Príslušný prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril.
Obžalovaný E. V. sa na verejné zasadnutie neustanovil. Upovedomenie o termíne konania verejného zasadnutia mu bolo doručené dňa 18.4.2017. Svoju neúčasť prostredníctvom obhajcu ospravedlnil a žiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti. Neustanovili sa ani poškodení, ani ich splnomocnený zástupca, a to napriek tomu, že o termíne verejného zasadnutia boli riadne upovedomení. Krajský súd po splnení zákonných podmienok vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného, poškodených a tiež v neprítomnosti ich splnomocneného zástupcu.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí trval na dôvodoch podaného odvolania, i na návrhu v ňom uvedenom. Intervenujúca prokurátorka navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Krajský súd na podklade odvolania podaného obžalovaným po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní prihliadal aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak je nedôvodné.
Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä zásadu zákonného trestného procesu podľa § 2 ods. 7 Tr. por., zásadu práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Tr. por., zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. a tiež i zásadu rovnosti strán (kontradiktórnosti) podľa § 2 ods. 14 Tr. por. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný E. V. spáchal skutok tak, ako je tento uvedený vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.
Právna kvalifikácia tohto skutku tak, ako ju ustálil prvostupňový súd aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere, a tiež všetkým zákonným predpokladom na jeho posúdenie ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. I odôvodnenie rozsudku učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. Zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku týkajúce sa výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si krajský súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.
Len pre úplnosť k výroku o vine krajský súd stručne dodáva, že ustanovenie § 360 Tr. zák. poskytuje trestnoprávnu ochranu nerušenému, pokojnému, občianskemu spolužitiu pred jeho hrubým, narušeným konaním, ktoré vzbudzuje dôvodnú obavu o život, zdravie alebo spôsobenie inej ťažkej ujmy. V zmysle citovaného právneho ustanovenia vyhrážanie musí byť spôsobilé vzbudiť u poškodeného dôvodnú obavu, t.j. vyšší stupeň tiesnivého pocitu z toho, čím sa mu vyhráža. Dôvodná obava však nemusí vzniknúť, stačí možnosť vzniku takejto obavy. Pri posudzovaní otázky, či je vyhrážanie spôsobilé vzbudiť v inom dôvodnú obavu, treba brať do úvahy najmä povahu vyhrážky, fyzické a charakterové vlastnosti páchateľa v porovnaní s fyzickými a povahovými vlastnosťami poškodeného, ich vzájomný vzťah a tiež ako sa správal páchateľ pri vyhrážaní, či mal v rukách nejaké predmet (zbraň) a podobne.
V predloženej veci boli poškodení vypočutí kontradiktórnym spôsobom už v prípravnom konaní. Poškodený H. O. v rozhodnom čase nemal ešte 15 rokov. Poškodený J. O. mal 16 rokov (vo výroku napadnutého rozsudku je nesprávne uvedený dátum narodenia, správne má byť 5.3.1998 - poznámka krajského súdu). Poškodení tak v prípravnom konaní, ako i na hlavnom pojednávaní v podstatnom vypovedali zhodne. Popísali stretnutie s obžalovaným, jeho vyhrážky a tiež útok s nestotožneným predmetom čierno-striebornej farby. Zhodne uviedli, že útok zo strany obžalovaného bol nečakaný, boli v šoku, z obžalovaného mali veľký strach. Poškodený J. O. išiel na lekárske ošetrenie ešte v ten istý deň. Jeho výpoveď je v zhode s lekárskymi správami a tiež s odborným vyjadrením. Uvedené dôkazné prostriedky vytvárajú taký silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého nemožno vyvodiť iné, len to, že stíhaný skutok sa stal a tento spáchal obžalovaný E. V. práve tak, ako to je uvedené v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku. Krajský súd nemá dôvod spochybňovať vierohodnosť
výpovede poškodených, pretože sú v dobrom súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi. Tvrdenie odvolateľa, že prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa § 2 ods. 12 Tr. por., je nedôvodné. Rovnako je nedôvodné jeho obhajobné tvrdenie, že J. O. fyzicky nenapadol, nespôsobil mu žiadne zranenie, s vozidlom nikoho neohrozoval, ani sa nikomu nevyhrážal. Takéto obhajobné tvrdenie obžalovaného je v rozpore s dôkaznou situáciu zistenou prvostupňovým súdom. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na výpovede svedkov E. V. st., a C. V., ktorí podľa neho podporujú jeho výpoveď, treba odvolateľa upozorniť, že sám vo svojej výpovedi (č.l. 76) uviedol, že na miesto prišli, keď už ovce vyháňali z „oplôtku“ von. Pomáhali pri vyháňaní oviec z ohrady. Správne potom prvostupňový súd v súvislosti s týmito svedkami uviedol, že E. V. st. a C. V. neboli prítomní počas samotného skutku na mieste samom, a teda nemohli vidieť a ani počuť čo sa pred ich príchodom stalo. Svedok V. Z., ktorý podľa odvolateľa mal potvrdiť jeho verziu v rozhodnom čase stál vo vzdialenosti asi 100 metrov od miesta, kde si poškodení s obžalovaným niečo vysvetľovali. Z tohto miesta nevidel, že by obžalovaný fyzicky napadol J. O., nevidel na poškodenom žiadne zranenie, zdalo sa mu, že sú vystrašení. Tiež potvrdil, že E. V. st. a C. V. prišli na miesto samé až v čase, keď už ovce vyháňali.
S poukazom na uvedené odvolacie výhrady obžalovaného, prednesené prostredníctvom obhajcu sú nedôvodné, a argumenty na ktoré poukazuje a ktoré by ho mali z účasti na konaní popísanom vo výrokovej časti napadnutého rozsudku vyviniť, sú neudržateľné. V podstate obžalovaný založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa a s týmito sa prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne a so znalosťou veci vysporiadal.
Krajský súd po prieskume predloženej veci uzatvára, že nemá žiadne pochybnosti o vine obžalovaného E. V. a tiež nemá žiadne pochybnosti i o správnosti použitej právnej kvalifikácie jeho konania. I túto prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil. Správne poukázal na okolnosť, ktorá podmieňovala použitie vyššej trestnej sadzby (útok obžalovaného s nestotožneným predmetom) ako závažnejší spôsob konania podľa § 138 písm. a) Tr. zák., a tiež dôvodne posúdil konanie obžalovaného spáchané na chránenej osobe podľa § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
Na tomto mieste odvolací súd upozorňuje prvostupňový súd na ustanovenie § 163 Tr. por., ktoré predpisuje zákonné náležitosti rozsudku, a to tak oslobodzujúceho ako i odsudzujúceho. Podľa odseku 3 citovaného právneho ustanovenia výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale tiež aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu, teda nielen uvedenie znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu, ale aj znakov podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby. Absencia ustanovenia § 138 písm. a) Tr. zák. a tiež ustanovenia § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vo výroku dotknutého rozsudku nemá za následok jeho nezákonnosť, a krajský súd týmto konajúci súd na toto pochybenie len upozorňuje. Záver prvostupňového súdu, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že skutok popísaný vo výrokovej časti rozsudku sa stal, spáchal ho obžalovaný a takýmto konaním naplnil skutkovú podstatu prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák., zodpovedá stavu veci a zákonu.
Pokiaľ ide o trest, ktorý bol obžalovanému uložený treba uviesť, že pri ukladaní trestu mal konajúci súd možnosť obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v rozpätí základnej trestnej sadzby, t.j. od 6 mesiacov až na 3 roky. Obžalovanému ukladal trest súhrnný i za zbiehajúci sa prečin podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. z trestného rozkazu, ktorý bol vydaný Okresným súdom Čadca pod sp.zn. 0T/35/2016 dňa 9.5.2016, doručený obžalovanému v ten istý deň. Týmto mu bol uložený peňažný trest vo výmere 500,- Eur a tiež trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 1 rok. Teraz súdený skutok spáchal obžalovaný skôr ako mu bol uvedený trestný rozkaz doručený, a preto uloženie súhrnného trestu bolo správne. U obžalovaného poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti zistené neboli. Za takejto situácie považoval konajúci súd súhrnný peňažný trest vo výmere 600,- Eur za trest zákonný a spravodlivý. S takýmto záverom prvostupňového súdu sa odvolací súd nestotožňuje a má za to, že okresný súd pri výmere peňažného trestu nepostupoval dôsledne podľa základných zásad ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák. Najmä odsek 4 citovaného právneho ustanovenia definuje zásadu individualizácie trestu a v tomto prípade nesprávne konajúci súd vyhodnotil osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Z výpisu evidencie priestupkov je zistiteľné, že obžalovaný sa opakovane dopúšťa porušovania pravidiel cestnej premávky a i z tohto jeho správania možno vyvodiť jeho neúctivý postoj k vedeniu riadneho života, a tiež neúctu k dodržiavaniu právnych predpisov. Iba v dôsledku absencie odvolania prokurátora
nebolo možné uložiť mu prísnejší trest. Odvolanie podal len obžalovaný a krajský súd rešpektujúc zásadu zákazu zmeny k horšiemu nemohol rozhodnúť v jeho neprospech.
Keďže odvolanie obžalovaného bolo nedôvodné krajský súd rozhodol tak, že jeho odvolanie postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.