Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/3/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu H. M., X.. XX.X.XXXX, Š. X, Košice, zast. JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátom so sídlom Štúrova 20, Košice proti žalovanému KOBRES, s.r.o. Košice, so sídlom Južná trieda 115, Košice, IČO: 31 650 881, zast. JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, advokátom so sídlom Štefánikova 40, Košice, o náhradu mzdy vo výške 2.070,91 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. 15Cpr/1/2016-54 z 21.10.2016

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.863,82 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.12.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 207,09 € s prísl., žalobu zamietol. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v spore vo výške 80 %.

2. Žalobca sa domáhal podanou žalobou, doručenou súdu 12.1.2016, zaplatenia sumy 2.070,91 € s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 1.12.2015 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo 7.3.2008 bol u žalovaného zaradený na pracovnú pozíciu skladníka

- predavača, na dobu neurčitú, pričom dohodnutú pracovnú činnosť vykonával v sídle žalovaného, pričom pôvodná pracovná zmluva bola nahradená pracovnou zmluvou z 1.4.2009. Žalovaný mu doručil 14.9.2010 výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce (ZP) z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov, kedy listom z 24.11.2010 oznámil žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní.

3. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že Okresný súd Košice II v konaní sp. zn. 42C/120/2015 rozsudkom zo dňa 20.6.2011 určil, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 14.9.2010 je neplatná, návrh v prevyšujúcej časti o náhradu mzdy s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, Krajský súd v Košiciach rozhodnutím zo dňa 5.11.2014 č.k. 1Co/444/2013-113 tento rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdil a v zhode so závermi súdu prvého stupňa konštatoval, že výpoveď žalovaného z pracovného pomeru daná žalobcovi nespĺňa zákonné podmienky dostatočnej konkretizácie výpovedného dôvodu z hľadiska určitosti uvedeného skutku tak, aby tento nebolo možné dodatočne meniť, teda zamestnávateľ nesplnil zákonnú podmienku pre platnosť výpovede danej zamestnancovi podľa §63 ods. 1 písm. d) bodu 4/ Zákonníka práce, keďže konanie žalobcu skutkovo nevymedzil dostatočne do tej miery, aby ho bolo možné nezameniteľne identifikovať a teda aj vyhodnotiť, či toto možno považovať za výpovedný dôvod. Rozhodnutie Okresného súdu Košice II č. k. 42C

191/2010 - 54 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č.k. 1Co/444/2013 - 113 nadobudlo vo vyhovujúcom výroku právoplatnosť dňa 26.1.2015. Týmto rozhodnutím bola založená neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 14.9.2010 a bol daný právny základ pre uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru.

4. Žalobca si v konaní uplatňoval dva nároky na náhradu mzdy, a to za obdobie 45 dní od 27.1.2015 (odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým súd vyslovil neplatnosť rozviazania jeho pracovného pomeru), do 30.3.2015 pre prekážku na strane zamestnávateľa a za 5 dní nevyčerpanej dovolenky v období od 27.1.2015 do 1č.4.2015, pričom vychádzal pri výpočte z jeho pravdepodobného zárobku, konkrétne z priemerného hodinového zárobku 5,1773 €, ako bol stanovený v konaní pred OS Košice II sp. zn. 42C/120/2001, pričom žalovaný nenamietal jeho výšku ani v tomto konaní.

5. V priebehu konania strany sporu zotrvali na argumentácii v žalobe a vyjadrení k žalobe. Súd vo veci rozhodol na základe zisteného skutkového stavu v zmysle § 215 ods. 1 CSP, pričom vychádzal zo zhodných tvrdení strán ohľadne skutkovej situácie nimi prezentovanej, nakoľko neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti pokiaľ ide o vznik, trvanie a skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako jeho zamestnávateľom, aj ich úkony od vyhlásenia rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 5.11.2014, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn.42C 191/2010 zo dňa 20.6.2011, určujúci výpoveď danú žalovaným žalobcovi zo dňa 14.9.2010 za neplatnú, potvrdený. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.1.2015 Podstatným pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy, tak ako si ho uplatnil a v akom rozsahu.

6. Súd citoval §§ 116 ods. 3 ZP, 134, 142 ods. 3 a dôvodil, že zamestnávateľ neplní povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy (napr. preto, že podľa jeho mylného názoru pracovný pomer skončil), má to za následok, že ani zamestnanec nemôže podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať osobne práce podľa pracovnej zmluvy. Právne predpisy predpokladajú, že ten z účastníkov, ktorý spôsobil, že druhý z účastníkov nemôže plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru alebo u ktorého nastala iná prekážka, ktorá bráni vo výkone práce, je povinný druhému z účastníkov vyjadriť ochotu plniť povinnosti, vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru; len ten z účastníkov, ktorý je ochotný (pripravený) plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, sa môže domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia od druhého účastníka. V prípade, že zamestnanec neprestal vykonávať prácu pre zamestnávateľa na základe vlastného rozhodnutia, ale z iniciatívy zamestnávateľa (zamestnávateľ mu prestal prideľovať prácu napr. v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, hoci zamestnanec bol pripravený prácu vykonávať), môže zamestnávateľa vyzvať k plneniu jeho povinností, avšak nie je povinný prideľovanie práce na zamestnávateľovi vyžadovať, ani sa zdržiavať po dobu, kedy zamestnávateľ neplní svoje právne povinnosti, na mieste zamestnávateľom určenom a zamestnanec je povinný nastúpiť do práce po tom, ak ho zamestnávateľ na to vyzval a tak vyjadril ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu (rozsudok NS ČR zn. 21 Cdo 90/2001 rozsudok Vrchního soudu v Praze z 21.2.1995 sp. zn. 6 Cdo 5/94, rozsudok NS SR zn. 7 Cdo 86/2012 z 22. mája 2013, ako aj Komentár k § 47 . Názor žalovaného, že žalobca bol povinný nastúpiť do práce po skončení konania o neplatnosť výpovede žalovaného, danej žalobcovi 14.9.2010 z pracovného pomeru, aj bez výzvy žalovaného, ktorý očakával jeho nástup, inak nemá nárok na náhradu mzdy pre túto prekážku na strane zamestnávateľa, je preto mylný vzhľadom na judikatúru, z ktorej možno vyvodiť, že zamestnanec nie je povinný od zamestnávateľa vyžadovať prideľovanie práce, ak prestal vykonávať prácu z dôvodu na strane zamestnávateľa.

7. Vznikol mu tak nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 27.1.2015 do 30.3.2015. Pri posúdení rozsahu náhrady mzdy za toto obdobie súd vychádzal z priemerného hodinového zárobku žalobcu (zisteného v konaní pred OS KE II. sp. zn. 42C 120/2001) a stotožnil sa s výpočtom predloženým žalobcom s tým, že žalovaný výšku priemerného hodinového zárobku v sume 5,1773 € nenamietal, ani rozhodujúcim obdobím v tomto prípade bol 4.Q 2014, ktorý predchádzal obdobiu, za ktoré žalobca požaduje náhradu mzdy, pričom v tom čase fakticky žalobca nevykonával prácu z dôvodu súdneho sporu. Na základe uvedených skutočností a cit. zák. ustanovení súd priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy vo výške 1.863,82 €, čo zodpovedá náhrade mzdy za 45 pracovných dní v uplatnenom období od 27.1.2015 do 30.3.2015 (45 x 8 hod. x 5,1773 € = 1.863,82 €). Žalovaný sa s úhradou tejto pohľadávky dostal do omeškania, preto má žalobca nárok aj na úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995

Z.z. účinného od 1.2.2013, ktorým sú úroky z omeškania stanovené vo výške o 5 %-tuálnych bodov vyššej ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Splatnosť mzdy bola sporovými stranami dohodnutá v pracovnej zmluve najneskôr do 16. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

8. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu ohľadom nároku na náhradu mzdy vo výške 207,09 € s prísl. za 5 dní nevyčerpanej dovolenky v období od 27.1.2015 do 14.4.2015 v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP, súd považoval jeho právne zdôvodnenie za nesprávne. Prejednávanú vec bolo aj v súčasnosti potrebné posudzovať podľa právnych predpisov účinných v dobe, za ktorú žalobca požaduje náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, teda podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení účinnom od 1.4. 2002. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C/191/2010 zo dňa 20.6.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5.11.2014 sp. zn. 1Co 444/2013 súd určil, že výpoveď žalovaného je neplatná. Pre zistenie splnenia nároku na dovolenku za kalendárny rok je rozhodujúce, kedy pracovný pomer vznikol, či trval po celý kalendárny rok a či zamestnanec v tomto roku odpracoval aspoň 60 dní. Do času požadovaného výkonu práce 60 dní sa započítavajú skutočne odpracované dni, pokiaľ v tom ktorom dni odpracoval prevažnú časť pracovného dňa a čas, ktorý síce zamestnanec neodpracoval, ale podľa zákona sa na účely vzniku nároku na dovolenku považuje za výkon práce. Podmienka odpracovania 60 dní v kalendárnom roku musí byť splnená v každom kalendárnom roku, a to bez zreteľa na to, či pracovný pomer trval aj v predchádzajúcich kalendárnych rokoch. Táto podmienka musela byť splnená najneskôr do konca kalendárneho roka, t.j. do 31. decembra príslušného roka vrátane. V danej veci je nepochybné, že žalobca v roku 2014 ani v roku 2015 nesplnil zákonnú podmienku skutočného odpracovania aspoň 60 pracovných dní (§ 101 . Súd mu do času požadovaného výkonu práce nezapočítal obdobie, počas ktorého nepracoval u žalovaného vôbec z dôvodu prebiehajúceho pracovného sporu o určenie neplatnosti výpovede.

9. Keďže v konaní nebol preukázaný vznik nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobcu v trvaní 5 dní v období od 27.1.2015 do 14.4.2015, súd žalobu v tejto časti ako právne nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 C.s.p. podľa pomeru úspechu žalobcu v konaní. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. V podanom odvolaní navrhol žalovaný rozsudok zrušiť, prípadne zmeniť tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

11. V odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie (podľa odôvodnenia pod bodom 13. rozsudku) spočíva na základe stotožnenia sa s argumentáciou žalobcu podľa ktorého ak zamestnanec prestal vykonávať prácu na nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodov na strane zamestnávateľa - prestal mu prideľovať prácu, nie je zamestnanec povinný prideľovanie práce vyžadovať. Z prípadnej nečinnosti zamestnanca nemožno pre neho odvodzovať nepriaznivé následky z jeho nečinnosti. Záver, že prekážku spôsobenú žalovaným mal odstrániť žalobca, súd považuje za nepodložený zo strany žalovaného, súd ho považoval za mylný vzhľadom na citovanú judikatúru.

12. Žalovaný ako zamestnávateľ teda bol pripravený prideľovať práce žalobcovi ako zamestnancovi ale predpokladom na takéto prideľovanie je nastúpenie do práce zo strany zamestnanca. Ak zamestnanec do práce nenastúpi, nie je možné mu prideliť dohodnutú prácu. Je na strane žalobcu, aby preukázal, aké boli prekážky zo strany zamestnávateľa na základe ktorých nemohol vykonávať dohodnutú prácu v zmysle pracovnej zmluvy. O pripravenosti žalovaného svedčí aj list zo dňa 18.3.2015 z ktorého vyplýva, že zamestnávateľ očakával nástup zamestnanca do práce a jeho nenastúpenie považuje za porušenie pracovnej disciplíny. Na tento list reagoval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu už listom zo dňa 20.3.2015. Z obsahu listu žalovaného je evidentná pripravenosť zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi dohodnutú prácu a očakávanie nástupu do práce;"Klient očakával Váš nástup do práce v súlade s právoplatným rozsudkom. Do dnešného dňa ste však na výkon práce v spoločnosti KOBRES s.r.o. Košice nenastúpili, neoznámili ste ani dôvody nenastúpenia". Žalobca dostal tento list dňa 19.3.2015. Namiesto toho aby v nasledujúci nastúpil do práce, resp. vysvetlil dôvody nenastúpenia do práce, išiel za svojim právnym zástupcom a požadoval osobitnú pozvánku k nástupu do práce. Žalovaný tak len z dôvodu opatrnosti urobil listom zo dňa 26.3.2016.

13. Správanie sa zamestnanca, ktorý bol na vyhlásení rozsudku, obdŕžal rozsudok o neplatnosti výpovede, bol písomne upozornený, že nenastúpenie do práce je porušenie pracovnej disciplíny a napriek tomu neprejavil absolútne žiaden záujem vykonávať prácu, považuje žalovaný za špekulatívny s cieľom zabezpečiť si bezprácny príjem. Žalovaný takéto správanie považuje za správanie v rozpore s dobrými mravmi, čo je v rozpore so základnou zásadou uvedenou v čl. 2 Zákonníka práce.

14. Okrem iného spomenul aj v rámci odvolacieho konania rozsudok 1Co/444/2013 Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II z 20.6.2011 sp. zn. 42C/191/2010.

15. O. i. namietal aj to, že podľa platnej právnej úpravy sa neupravuje v Zákonníku práce inštitút úrokov z omeškania a podporne neplatí ani Občiansky zákonník a vykonávací predpis č. 87/1995 Z.z., ktorý upravuje úroky z omeškania pri náhrade mzdy pri prekážkach na strane zamestnávateľa preto nevzniká nárok žalobcovi na úroky.

16. V podanom vyjadrení žiadal žalobca potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať trovy odvolacieho konania. Zvýraznil, že odvolanie je neopodstatnené a úroky z omeškania podľa ustálenej súdnej praxe (napr. Krajský súd v Trnave 24CoPr/1/2015 z 11.3.2015, Krajský súd v Prešove 3Co/401/2012 zo dňa 27.5.2015), z náhrady mzdy patria aj úroky z omeškania. Poukázal na úvahu in dubio libertate, vychádzajúc z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy) a ide o štrukturálny princíp liberálneho demokratického štátu, ktorý vyjadruje priority jednotlivca i jeho práva pod štátom, preto pri výklade jednotlivých ustanovení Zákonníka práce aj keď ide o štátnozamestnanecký pomer sa nespochybňuje, že žalovaný žalobcovi vyplatil až so 7 ročným oneskorením (NS SR v Bratislave uznesenie 2Cdo/76/2011 zo dňa 31.5.2012. Je pravda, že osobitný zákon o plate, ale ani iný pracovnoprávny predpis nezakotvuje výšku úrokov z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch sa postupuje podľa občianskoprávnych predpisov (§ 4 ods. 4 Zákonníka práce).

17. Súd prvej inštancie dospel k rovnakým právnym záverom ako ustálená súdna prax, ktorej rozhodnutia uviedol vo svojom odôvodnení, pričom zhodné závery zastáva aj právna teória (JUDr. Barancová, JUDr. Thurzová). Správne preto okresný súd skonštatoval, že v prípade ak zamestnanec neprestal vykonávať prácu pre zamestnávateľa na základe vlastného rozhodnutia, ale z iniciatívy zamestnávateľa, môže zamestnávateľa vyzvať k plneniu jeho povinností, avšak nie je povinný prideľovanie práce na zamestnávateľovi vyžadovať, ani sa zdržiavať po dobu, kedy zamestnávateľ neplní svoje právne povinnosti na mieste zamestnávateľom určenom a povinný je nastúpiť do práce až po tom, čo ho zamestnávateľ na to vyzval, a tak vyjadril ochotu opäť mu prideľovať prácu.

18. Okrem iného je predsa logické, že za účelom vypracovania vyjadrenia sa mal obrátiť na jeho právneho zástupcu a vzhľadom na obsah listu do práce nenastúpil, ale požiadal o oznámenie, aby sa žalovaný jednoznačne vyjadril, či je ochotný opäť mu prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, žalovaný si svoju chybu uvedomil, čo preukazuje aj jeho následná reakcia na list jeho právneho zástupcu zo dňa 20.3.2015, kedy po jeho doručení riadne písomne ho vyzval na nastúpenie do práce, po doručení tejto výzvy okamžite do práce nastúpil. (Súdna prax je už ustálená aj ohľadne náhrady mzdy aj úrokov z omeškania, viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/161/09 z 15. decembra 2009, ďalej NS SR uznesenie 6Cdo/245/2010 zo dňa 30.4.2012.)

19. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok vo výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa neuvádzajú žiadne podstatné tvrdenia, ale sa iba opakujú niektoré skutočnosti uvádzané žalobcom už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie výstižne a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku (I. výrok).

20. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný v potvrdzujúcom výroku rozsudku.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej

stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

22. Odvolací súd k výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie (aj ku výroku III. o trovách) dodáva: Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 1.863,82 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.12.201ť do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Jeho rozsudok je zákonný a správny a aj výrok o trovách konania zodpovedá ust. § 255 ods. 2 CSP, lebo podľa pomeru úspechu vo veci rozhodol tak súd prvej inštancie.

23. Podstatou námietok nie je neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktoré v súdnom spore z týchto strán sporu skončilo právoplatne (výpoveď bola neplatná), ale to, či patrí náhrada mzdy žalobcovi aj preto, že riadne nenastúpil do práce, resp. nevysvetlil dôvody nenastúpenia do práce, ale odišiel za právnikov, jeho právnym zástupcom podľa tvrdenia žalovanej strany. Nárok na náhradu mzdy by mal mať žalobca voči žalovanému iba v prípade, ak by žalovaný neprideľoval prácu aj napriek tomu, že by tento do práce nastúpil. Toto tvrdenie neobstojí a odvolanie aj čo sa týka ostatných častí odvolania ohľadne priznania úrokov z omeškania je neopodstatnené. Bolo preukázané v konaní, že v čase pojednávania Krajského súdu v Košiciach 5.11.2014 mal žalovaný vedomosť o tom, že on je pripravený (t. j. žalobca) vykonávať pre neho prácu a od 5.11.2014, kedy krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o neplatnosti výpovede, mal čas viac ako dva mesiace až do 26.1.2015, kedy rozhodnutie o neplatnosti výpovede nadobudlo právoplatnosť, aby ho vyzval, a aby tak mohol nastúpiť do práce aj s uvedením jeho bližších požiadaviek, teda kde presne a kedy má do práce nastúpiť (ide o potvrdenia hľadiska formálnej logiky, lebo nemožno od zamestnanca požadovať, aby opakovane písomne žiadal zamestnávateľa o prideľovanie práce, aby po viac ako štyroch rokoch, od kedy prestal pre zamestnávateľa vykonávať prácu, jednoducho prišiel a nastúpil do práce a pýtal si prácu). Boli teda splnené podmienky na náhradu mzdy a v súvislosti so splatnosťou náhrady mzdy podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce, odkazuje aj odvolací súd na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/161/09 z 15. decembra 2009 a podobne aj ohľadne úrokov z omeškania na uznesenie NS 2Cdo/76/2011.

24. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 a o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 CSP, lebo vyjadrenie k odvolaniu nie sú účelnými trovami, keď neobsahujú nové skutočnosti, ktoré by odvolací súd nepoznal, aj keď už vyjadrenie bolo špecifikované na všetky časti odvolania.

25. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.