Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-133-2017.pdf
PDF · 158.02 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/133/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Arios, s. r. o., so sídlom Nové Záhrady I 13/A, Bratislava, IČO: 35 934 999, zastúpeného: JUDr. Katarína Dvorská, advokátka so sídlom Vietnamská 48, Bratislava, IČO: 42 266 882, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o zaplatenie 9 294,30 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 08. 6 2016, č. k.: 8C/335/2015-108, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že „ Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 9 294,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 9 294,30 Eur od 22. 05. 2015 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1 757,42 Eur k rukám právneho zástupcu JUDr. Kataríny Dvorskej, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 27. 07. 2015 sa žalobca domáhal zaplatenia 9 294,30 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Tvrdil, že ako oprávnený podal dňa 26. 02. 2014 návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie 51 449,65 Eur s príslušenstvom voči povinnému obchodnej spoločnosti BELVÉDÉRE - Slovensko, spol. s r. o., „v likvidácii“, so sídlom Liptovská 2, Bratislava, IČO: 35 685 247 (ďalej len „povinný“). Exekučné konanie je vedené súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ingrom. Povinnému bolo vydané povolenie na opakované prijímanie liehu v pozastavení dane z iného členského štátu (č. 5201030400056) podľa zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a povolenie na opakované prijímanie vína v pozastavení dane z iného členského štátu (č. 520140400014) podľa zákona č. 104/2004 Z. z. o spotrebnej dani z vína. Povinný pred vydaním uvedených povolení zložil požadovanú zábezpeku na daň týkajúcu sa prijímania vína a aj liehu. Poverený súdny exekútor vydal dňa 02. 07. 2014 príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky a exekučný príkaz - príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky pod EX 92/2014. Exekučný príkaz bol adresovaný Colnému úradu Bratislava, ktorý odpovedal na exekučný príkaz a poverenému súdnemu exekútorovi oznámil, že povinnému vzniklo povolenie prijímať víno z iného členského štátu v pozastavení dane, a preto finančné prostriedky vo výške 114,64 Eur zložené na účte Colného úradu Bratislava vyplatil na účet súdneho exekútora dňa 19. 09. 2014. Ďalej Colný úrad Bratislava uviedol, že ak nastane dôvod na vrátenie zábezpeky vo výške 9 294,30 Eur zloženej povinným v súvislosti s povolením na prijímanie liehu v pozastavení dane z iného členského štátu, tak uvedené
finančné prostriedky nebudú vyplatené povinnému, ale budú zaslané na účet súdneho exekútora. Colný úrad Bratislava však listom zo dňa 03. 06. 2015 súdnemu exekútorovi oznámil, že vzhľadom na zánik povolenia boli finančné prostriedky tvoriace zábezpeku vrátené povinnému tak, že o vrátenie týchto prostriedkov požiadala osoba splnomocnená povinným (Q. Z.). Colný úrad Bratislava svojím konaním porušil svoje zákonné povinnosti v zmysle § 108 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a napriek vydanému exekučnému príkazu nevyplatil zloženú zábezpeku žalobcovi, ale priamo povinnému. Podľa názoru žalobcu Colný úrad Bratislava porušil právne predpisy, avšak tento nemá právnu subjektivitu, preto je pasívne legitimované v tomto konaní Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako inštančne najvyššie postavený orgán finančnej správy. 3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že na podanie poddlžníckej žaloby je aktívne legitimovaný oprávnený a pasívne legitimovaným je dlžník povinného. Ako dlžník povinného je v exekučnom konaní označený Colný úrad Bratislava. Medzi colným úradom a povinným neexistoval typický hmotnoprávny vzťah dlžníka a veriteľa. Z uvedeného dôvodu je potom sporné, či má všeobecný súd právomoc v tomto prípade rozhodnúť. Ďalším zo základných predpokladov úspešného uplatnenia poddlžníckej žaloby je aj existencia pohľadávky povinného voči dlžníkovi povinného. Colný úrad Bratislava vyplatil sumu vo výške 9 294,30 Eur na účet povinného a nie je možné, aby zaplatil tú istú sumu aj navrhovateľovi, pretože by tak došlo k vyplateniu pohľadávky dvakrát. Pohľadávka Colného úradu Bratislava už neexistuje, zanikla jej vyplatením povinnému ako daňovému subjektu. Namietal, že ani predmet exekúcie - iná peňažná pohľadávka nebol riadne - dostatočne, určito špecifikovaný v príkaze na začatie exekúcie. Podľa jeho názoru ide o verejnoprávny nárok povinného. 4. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 8C/335/2015 - 43 zo dňa 11. 11. 2015 konanie zastavil a vyslovil, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená Colnému úradu Bratislava. Voči uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 15Co/760/2015 - 55 zo dňa 16. 02. 2016 rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že prípad exekučných poddlžníckych žalôb jednoznačne spadá do rozhodovacej právomoci súdov. 5. Po vykonanom dokazovaní konštatoval, že predmetom konania je poddlžnícka žaloba v zmysle § 109 Exekučného poriadku (ďalej EP). Mal preukázané, že pasívna legitimácia žalovaného vyplýva priamo zo zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva. Colný úrad nie je právnickou osobou a nemá ani právnu subjektivitu, čo tvrdil aj samotný žalovaný. Z uvedeného potom vyplýva, že pasívne legitimovaným môže byť len Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, pretože len toto má právnu subjektivitu a je nositeľom práv a povinností vyplývajúcich z hmotného práva. Súd aplikoval ust. § 9 ods. 2 zákon č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, § 4 ods. 1 zák. č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva. 6. Bolo nesporne preukázané, že v prospech žalobcu ako oprávneného je vedené exekučné konanie sp. zn.: EX 92/2014 proti povinnému obchodnej spoločnosti BELEVÉDÉRE - Slovensko, spol. s r. o. „v likvidácii“. V exekučnom konaní poverený súdny exekútor vydal exekučný príkaz prikázaním inej peňažnej pohľadávky, ktorý bol doručený Colnému úradu Bratislava. V rozpore s ustanovením § 108 Exekučného poriadku Colný úrad Bratislava a v rozpore s existujúcim (a colnému úradu aj doručeným) exekučným príkazom sp. zn. EX 92/2014 zo dňa 02. 07. 2014 nevyplatil pohľadávku, ktorú mal voči povinnému, vo forme zábezpeky žalobcovi, ale vrátil ju povinnému ako daňovníkovi. Colný úrad Bratislava tak uprednostnil zákon o spotrebnej dani pred Exekučným poriadkom. Súd aplikoval § 108, 109 EP. . Keďže exekučné konanie voči povinnému stále prebieha a povinný si dlh voči oprávnenému (navrhovateľovi) nesplnil, v zmysle § 109 ods. 1 Exekučného poriadku sa oprávnený (navrhovateľ) domáhal priamo od dlžníka povinného splnenia povinnosti (dlhu). Súd mal preukázané splnenie podmienok podania poddlžníckej žaloby. V konaní nebola sporná výška zábezpeky, ktorá mala byť povinnému vrátenia, preto súd navrhovateľovi v celom rozsahu vyhovel. O trovách rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 7. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný. Namietal, že neboli splnené procesné podmienky podľa CSP, a to § 365 ods. 1 písm. a) CSP (neboli splnené procesné podmienky), § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva), § 365 ods. 1 písm. h) CSP (nesprávne právne posúdenie veci). 8. V bode 1/ odvolania namietal nesplnenie procesných podmienok. Žalovaný namietal, že v konaní o poddlžníckej žalobe namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie s odôvodnením, že okruh účastníkov v konaní o poddlžníckej žalobe je v § 109 zákona č. 233/1995 Z. z. vymedzený tak, že oprávnený (žalobca) sa môže vo vlastnom mene domáhať na všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky od dlžníka povinného (žalovaného). Žalovaný nie je dlžníkom povinného, vyplýva to aj z exekučných príkazov súdneho exekútora. Ako dlžník povinného je súdnym exekútorom označovaný Colný úrad
Bratislava, ktorý vo vzťahu k súdnemu exekútorovi aj konal, ale v konečnom dôsledku postupoval podľa ustanovenia § 19 ods. 18 písm. b) zákona č. 530/2011 Z. z. a vyplatil pohľadávku - vrátil zábezpeku na daň povinnému, ako daňovému subjektu, pri súčasne vykázanom doručení príkazu exekútora na prikázanie inej peňažnej pohľadávky oprávnenému. 9. Žalovaným v konaní o poddlžníckej žalobe však bolo Finančné riaditeľstvo SR. Podľa názoru žalovaného nositeľom práv a povinností z hmotného práva - zo zákona o spotrebnej dani je Colný úrad, ako správca dane bez ohľadu na jeho nedostatok pasívnej subjektivity v zmysle občianskeho práva. Finančné riaditeľstvo SR nie je v zmysle svojich zákonných kompetencií v hmotnoprávnom vzťahu s dlžníkom, nie je ani správcom dane. 10. Je pravdou, že ani colný úrad ako správca dane nie je v typickom hmotnoprávnom vzťahu s dlžníkom tak, ako to predpokladá občianske právo. Ide tu o vzťah vyplývajúci z práva verejného, colný úrad konal ako štátny orgán podľa predpisov práva verejného, no jeho konanie pri správe daní vyústilo do podania občiansko-právnej poddlžníckej žaloby. Žalovaný je toho názoru, že od postavenie dlžníka povinného v exekučnom konaní sa odvíja aj jeho pasívna vecná legitimácia. Dlžník povinného v exekučnom konaní má byť totožný so žalovaným v konaní o poddlžníckej žalobe, čo sa v tomto prípade nestalo. 11. S poukazom na § 19 O.s.p, resp. § 61 CSP uviedol, že ak mohol mať colný úrad postavenie dlžníka povinného v exekučnom konaní, na ktoré sa tiež podporne vzťahujú ustanovenia O.s.p. a procesne sa s nimi konalo ako s. dlžníkom povinného bez ohľadu na jeho nedostatok hmotnoprávnej subjektivity a nedostatok procesnoprávnej subjektivity podľa predpisov občianskeho práva, je právnym paradoxom, prečo potom colný úrad označený exekútorom v exekučnom konaní ako dlžník povinného, nebol následne v poddlžníckej žalobe podľa toho istého exekučného poriadku a v rámci toho istého exekučného konania žalobcom označený ako pasívne vecne legitimovaný a nekonalo sa s ním ako s procesne spôsobilým subjektom. Nedostatok hmotnoprávnej subjektivity a procesnoprávnej subjektivity subjektu, s ktorým sa v exekučnom konaní konalo ako s dlžníkom povinného, nemožno následne jednoducho zhojiť a nahradiť len tým, že žalovaným je nadriadený štátny orgán, ktorý má hmotnoprávnu subjektivitu a tiež aj procesnoprávnu subjektivitu. Nadriadenému orgánu chýba konkrétny hmotnoprávny vzťah s povinným. Preto podľa jeho názoru, ak je prípustné, aby bol colný úrad subjektom spôsobilým byť dlžníkom povinného v exekučnom konaní, musí byť následne spôsobilým byť ako dlžník povinného aj žalovaným v konaní o poddlžníckej žalobe. V opačnom prípade nemôže byť Colný úrad dlžníkom povinného. V tomto smere namietal odôvodnenie rozhodnutie súdu. 12. Na podporu svojich tvrdení poukázal na ustanovenia hmotnoprávneho predpisu, z ktorých vyplývajú povinnosti z Colného úradu, ktorými sa úrad v prípade vrátenia zloženej zábezpeky na daň povinnému ako daňovému subjektu riadil. Podľa § 16 ods. 1 zákona o spotrebnej dani podľa písmena a) zložením zábezpeky na daň sa na účely tohto zákona rozumie vklad peňažných prostriedkov na účet Colného úradu. Podľa § 19 ods. 18 písm. b) zákona o spotrebnej dani po zániku povolenia prijímať alkoholický nápoj z iného členského štátu -podľa písm. b) colný úrad použije zloženú zábezpeku na daň na úhradu dane a prípadný zostatok zábezpeky na daň bezodkladne vráti osobe, ktorej zaniklo povolenie prijímať alkoholický nápoj z iného členského štátu v pozastavení dane. 13. Súd sa postavením dlžníka povinného v exekučnom konaní a v následnom občianskom súdnom konaní dostatočne nevysporiadal. Konanie o poddlžníckej žalobe podľa § 109 EP sa vedie v rámci exekučného konania, nemôže sa viesť po jeho skončení. Trvanie exekučného konania je súd povinný skúmať ako podmienku vedenia súdneho konania o poddlžníckej žalobe. Ak by exekučné konanie už neprebiehalo, konanie o poddlžníckej žalobe by muselo byť zastavené a poddlžnícka žaloba by nemohla byť úspešne uplatnená. Podľa názoru žalovaného preto v exekučnom konaní a dlžníkom povinného nemôže byť colný úrad, ale v konaní o poddlžníckej žalobe už Finančné riaditeľstvo SR. Dlžník povinného má spĺňať podmienku spôsobilosti byť dlžníkom od počiatku exekučného konania a následne aj v rámci súdneho konania, ktoré sa vedie počas exekučného konania. 14. V bode 2/ odvolania nesprávny procesný postup, znemožnenie žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné právo podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Porušenie práva na spravodlivý proces videl v tom, že mu Okresným súdom Banská Bystrica nebolo podľa § 209a O. s. p. zaslané na vyjadrenie odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11. 11. 2015, č. k. 8 C/335/2015 - 43, ktorým súd konanie zastavil. Krajský súd Banská Bystrica následne rozhodol uznesením zo dňa 16. 2. 2016, č. k. 15 Co/760/2015 - 55 a odvolaním žalobcu napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie bez toho, aby mal žalovaný možnosť vyjadriť sa k odvolaniu. Proti uzneseniu krajského súdu pritom už nebolo možné podať odvolanie, ani dovolanie. Touto vadou tak bolo postihnuté ďalšie konanie na okresnom súde, v rámci ktorého bol okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
15. V bode 3/ namietal nesprávne právne posúdenie. Žalovaný vyslovil domnienku, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že pre podanie poddlžníckej žaloby podľa § 109 O. s. p. je okrem iného podstatná aj existencia pohľadávky povinného v exekučnom konaní, ktorej vyplatenia sa namiesto povinného môže domáhať oprávnený v exekučnom konaní. Oprávnený má teda procesné právo žiadať cestou súdu to, čo patrí povinnému, konkrétne pohľadávky povinného, ktorú má voči svojmu dlžníkovi. Z právnej konštrukcie poddlžníckej žaloby podľa § 109 Exekučného poriadku vyplýva, že touto žalobou nemožno sa domáhať vyplatenia „nejakej sumy“, ale len pohľadávky. 16. Zo skutkového stavu daného prípadu vyplynulo, že pohľadávka - zábezpeka na daň bola dlžníkom povinnému vyplatená, aj keď v čase doručeného exekučného príkazu, preto už neexistuje pohľadávka povinného voči dlžníkovi, ktorú by mohol oprávnený poddlžníckou žalobou od dlžníka povinného vymáhať. Podľa jeho názoru poddlžníckou žalobou nemožno dlžníka povinného opätovne zaviazať na vyplatenie pohľadávky. V takom prípade by už totiž nešlo o vyplatenie pohľadávky, lebo tá zanikla jej vyplatením povinnému, ale o vyplatenie sumy, ktorej charakter nie je žalovanému zrejmý. 17. Preto podľa jeho názoru poddlžnícka žaloba nie je právnym prostriedkom nápravy, či zhojenia žalobcom neželaného stavu. Poddlžníckou žalobou možno uplatňovať vyplatenie pohľadávky počas existencie a dlžník povinného ju oprávnenému nevyplatil. Ak už došlo k vyplateniu pohľadávky povinnému, ktorý je veriteľom, majú byť žalobcom použité iné prostriedky právnej ochrany. 18. Žalovaný argumentoval aj ustanovením § 103 Exekučného poriadku, ktoré je tiež ustanovením o poddlžníckej žalobe, však voči banke. Žalovaný tým poukázal na rozdiel medzi žalobou na vyplatenie sumy podľa § 103 Exekučného poriadku a na vyplatenie pohľadávky podľa § 105 Exekučného poriadku, z čoho vyplýva, že existencia pohľadávky povinného je v čase podania žaloby podľa § 109 Exekučného poriadku podstatná. Súd sa s touto argumentáciou žalovaného týkajúcou sa právneho posúdenia veci nevysporiadal. Sú zmätočne uvádza, že predmetom exekúcie je dlh oprávneného voči povinnému, a ten nezanikol. 19. Žalovaný svojou argumentáciou v konaní smeroval k tomu, že colný úrad už raz pohľadávku povinnému vyplatil (zábezpeku na daň vo výške 9.294,30 EUR) vyplatil, pričom prostredníctvom poddlžníckej žaloby by ho už súd zaväzoval na jej opätovné vyplatenie oprávnenému. 20. Podľa názoru žalovaného tento postup nie je právne možný, lebo pohľadávka už jej vyplatením povinnému podľa § 19 ods. 18 zákona o spotrebnej dani zanikla a oprávnený má podľa § 109 Exekučného poriadku len procesné právo žalovať to, čo inak patrí povinnému. A povinnému pohľadávka nepatrí, niet čo žalovať. Žalovaný bol zaviazaný na vyplatenie sumy, ktorá však už nie je pohľadávkou na vrátenie zábezpeky na daň, ale sumou neurčitého charakteru. 21. Vyplatenie pohľadávky povinnému (daňovému subjektu) bolo realizované na účet uvedený v žiadosti podanej elektronicky, podpísanej zaručeným elektronickým podpisom osobou riadne splnomocnenou konať za daňový subjekt na základe dohody so správcom dane o elektronickom doručovaní. Správca dane vo všeobecnosti nepreveruje čísla účtov uvádzané daňovými subjektmi. Takúto povinnosť im zákon neukladá. Skutočnosť, že by vyplatením nedošlo k zániku pohľadávky povinného, nebola žalobcom v konaní nijako relevantne dokázané. Skutočnosť, že colný úrad zábezpeku na daň vyplatil povinnému, nespochybnil ani súd. V tejto súvislosti sa súd nevysporiadal s námietkami žalovaného, ktorými žiadal zamietnuť aj vyplatenie úrokov z omeškania, ktoré žalobca uplatňoval podľa občianskeho práva, ak ale pohľadávka patrí povinnému, lebo neprešla na oprávneného (žalobcu), ktorý má len procesné právo pohľadávku povinného uplatňovať na súde, nemohli prejsť na žalobcu ani úroky z omeškania. Ani prechod aktívnej formálnej legitimácie na žalobcu zo zákona nevyplýva, preto úroky z omeškania neprichádzajú podľa názoru žalovaného do úvahy ako nárok, ktorý možno uplatniť poddlžníckou žalobou. Preto sa domnieva, že rozhodnutie v tejto časti vykazuje znaky arbitrárnosti. 22. Vzhľadom na uvedené námietky žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zmenil a žalobu zamietol, prípadne rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne ak by sa rozhodol. 23. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca podaním zo dňa 16. 8. 2016. K otázke pasívnej legitimácie uviedol, že uvedenú argumentáciu žalovaný prezentoval počas celého konania na súde prvej inštancie a považuje tieto tvrdenia sa účelové. V tejto súvislosti poukázal na § 2 ods. 1, 2 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, keď podľa ods. 1 Orgánmi štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva sú: a) ministerstvo, b) finančné riaditeľstvo, c) daňové úrady a colné úrady zapojené na rozpočet finančného riaditeľstva, d) Kriminálny úrad finančnej správy zapojený na rozpočet finančného riaditeľstva. Podľa ods. 2 Finančné riaditeľstvo, daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy tvoria finančnú správu, ktorá spracúva informácie a osobné údaje podľa osobitných predpisov. Podľa § 4 ods. 1, 2 a 3 písm. a) Finančné riaditeľstvo vykonáva svoju
pôsobnosť na celom území Slovenskej republiky. Sídlom finančného riaditeľstva je Banská Bystrica (ods. 1) Finančné riaditeľstvo je rozpočtová organizácia zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva a je a) zamestnávateľom zamestnancov, ktorí vykonávajú práce vo verejnom záujme na finančnom riaditeľstve, daňových úradoch, colných úradoch a Kriminálnom úrade finančnej správy, b) služobným úradom colníkov a štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu službu na finančnom riaditeľstve, daňových úradoch, colných úradoch a Kriminálnom úrade finančnej správy (ods. 2). Finančné riaditeľstvo plní tieto úlohy: a) riadi a kontroluje daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy (ods. 3). 24. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov „Colný úrad je preddavková organizácia napojená na rozpočet finančného riaditeľstva.“ 25. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy „Rozpočtová organizácia je právnická osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku.“ 26. Podľa § 22 ods. 2 tohto zákona preddavkové organizácie nie sú právnickými osobami. 27. Podľa § 19 O. s. p. v znení účinnom v čase podania návrhu spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.“ 28. Podľa § 18 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka podľa ods. 1 spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby, ktorými podľa písm. d) sú iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. 29. Vzhľadom na uvedené aj keď nárok uplatňovaný žalobcom vznikol v súvislosti s porušením povinnosti Colným úradom Bratislava, ktorý však nemá právnu subjektivitu, a teda ani procesnú spôsobilosť podľa CSP, pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní je žalobca (zrejme žalovaný, poznámka odvolacieho súdu) ako najvyššie zaradený orgán finančnej správy z majúci status rozpočtovej organizácie - právnickej osoby. Žalovaný absolútne absurdné tvrdí, že nositeľom práv a povinností z hmotného práva - zo zákona o spotrebnej dani je Colný úrad, ako správca dane bez ohľadu na nedostatok jeho právnej subjektivity podľa občianskeho práva. Žalovaný podľa jeho názoru preto nie je v žiadnom právnom vzťahu s povinným. 30. Prijatím tejto argumentácie ad absurdum potom možno dospieť k záveru, že neexistuje pasívne vecne legitimovaný subjekt, resp. že ak dôjde/došlo k porušeniu právnych predpisov akoukoľvek preddavkovou organizáciou, neexistuje spôsob legitímnej nápravy v občianskom súdnom konaní z dôvodu nedostatku právnej subjektivity preddavkovej organizácie a zároveň absencie právneho vzťahu medzi priamo nadriadeným orgánom a osobou, k porušeniu práva ktorej došlo. Obrana žalovaného sa preto javí ako neospravedlniteľné bránenie vymožiteľnosti práva, ktoré je v rozpore s právnou logikou a so základnými princípmi dobrého výkonu verejnej správy. Tvrdenia žalovaného považuje za zhmotnenie porušenia zákazu denegatio iustitiae. 31. Žalovaný naznačuje, že predmetom poddlžníckej žaloby nemôže byť plnenie vyplývajúce z verejného práva. Opätovne zdôraznil, že zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) nerozlišuje medzi právnymi dôvodmi vzniku pohľadávky povinného voči svojmu poddlžníkovi. Je irelevantné, či nárok na zaplatenie vyplýva z noriem súkromného alebo verejného práva. Súdny exekútor doručoval príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz Colnému úradu Bratislava, Daňovému úradu Bratislava II a aj Colnému riaditeľstvu SR. Následne súdny exekútor obdržal priamo od žalovaného - Finančného riaditeľstva sumu 114,64 EUR ako vrátenie sumy zábezpeky za víno. Vzhľadom na prezentované skutočnosti žalovaný musel vedieť o existencii exekučných príkazov, exekučný príkaz čiastočne rešpektoval a zábezpeku za víno vyplatil súdnemu exekútorovi. Exekučný príkaz a príkaz na začatie exekúcie bol doručovaný Colnému úradu Bratislava a aj Colnému riaditeľstvu SR, ktorého právnym nástupcom je Finančné riaditeľstvo. Žalovaný počas konania neuviedol jediný relevantný argument, ktorým by vysvetlil, prečo najprv exekučný príkaz akceptoval (vyplatil sumu 114,64 EUR) a následne mu odoprel akékoľvek právne účinky (suma 9.294,30 EUR s príslušenstvom). 32. Žalovaný nepriamo namieta, že ustanovenie § 19 ods. 18 písm. b) z. č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani (ZoSD) má prednosť pred ustanoveniami Exekučného poriadku o výkone exekúcie prikázaním pohľadávky. Povinnosti Colného úradu boli modifikované doručením exekučného príkazu a príkazu na vykonanie exekúcie. Ak by Colný úrad vyplatil zábezpeku na daň súdnemu exekútorovi, postupoval by v súlade s exekučným poriadkom aj so ZoSD. Navyše by sa poukázaním zábezpeky na daň za lieh kvalifikovane zbavil povinnosti plniť povinnému - daňovému subjektu. Podľa § 108 ods. 3 Exekučného poriadku výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak, sa oslobodí dlžník povinného od svojej povinnosti voči povinnému. Toto ustanovenie má univerzálny charakter a súčasne má prednosť pred znením § 19 ods. 18 písm. b) vyššie citovaného.
33. Vo vzťahu k námietke, že žalovanému bolo znemožnené realizovať procesné práva a tým došlo k odňatiu práva konať pred súdom uviedol, že o tento prípad môže ísť vtedy, keď súd znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní. Túto námietku považuje za neopodstatnenú. Je pravdou, že Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých konkrétnych prípadoch dospeli k záveru, že nedoručenie písomného procesného úkonu druhej strane sporu je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, však v niektorých prípadoch môže byť absencia možnosti zaujatia stanoviska k opravnému prostriedku druhého účastníka právne irelevantná. Nedoručenie odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11. 11. 2015 žalovanému tieto znaky napĺňa. 34. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 8. 10. 2015 namietal právomoc súdu prvej inštancie a žiadal, aby súd konanie zastavil. Súd prvej inštancie na základe tvrdení žalovaného o nedostatku právomoci súdu na rozhodnutie o uplatňovanom nároku vydal nemeritórne rozhodnutie, ktorým konanie zastavil. Žalobca preto podal proti uzneseniu odvolanie, v ktorom iba opätovne zhrnul právne a skutkové okolnosti meritu veci a žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V tomto prípade treba prihliadať na individuálne okolnosti prípadu. Žalovaný ako prvý argumentoval nedostatkom právomoci súdu na rozhodnutie a svoj právny názor prezentoval písomne. Súd prvej inštancie sa s jeho tvrdeniami stotožnil a konanie zastavil. Následne žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom však nepredložil ani neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani dôkazné prostriedky, naopak, zo strany žalobcu išlo o výlučne právnu argumentáciu v snahe zvrátiť nedôvodné rozhodnutie súdu. Navyše prvostupňový súd nie je povinný poskytovať žalovanému lehotu na vyjadrenie k odvolaniu, ak nejde o vec samu (§ 209a ods. 1 O.s.p.). Nedoručením odvolania žalobcu nemohlo preto dôjsť k takému odňatiu možnosti konať pred súdom, ktoré by zakladalo vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 35. V prípade procesnej aktivity žalovaného sa tento mohol o odvolaní dozvedieť a aj sa dozvedel, nakoľko v písomnom vyjadrení zo dňa 22. 2. 2006 uvádza, že má vedomosť o podaní odvolania proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11. 11. 2015. Žalovaný teda o odvolaní vedel, mohol sa nahliadnutím do súdneho spisu na súde prvej inštancie, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, o obsahu odvolania dozvedieť a prípadne zaujať k nemu písomné stanovisko. Vytknutie tohto nedostatku v odvolacom konaní považuje za tendenčné. Nedoručenie odvolania proti nemeritórnemu rozhodnutiu vo veci samej nespôsobuje vadu konania v takej intenzite, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zrušenie napadnutého rozsudku odvolacím súdom založené iba na argumente, že nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je možné hodnotiť ako prehnane formalistické až arbitrárne. 36. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci uviedol, že pre podanie poddlžníckej žaloby je podmienka existencia pohľadávky povinného v exekučnom konaní, ktorej zaplatenia sa namiesto povinného môže domáhať oprávnený v exekučnom konaní. Podľa žalovaného nemožno žiadať zaplatenie akejkoľvek sumy, ale iba konkrétnej pohľadávky. Ak teda žalovaný zábezpeku na daň povinnému vyplatil, hoci v čase po doručení exekučného príkazu pohľadávka povinného neexistuje, a preto ju nemožno vymáhať, resp. opätovne zaviazať žalovaného na jej zaplatenie. 37. Táto právna argumentácia vykazuje znaky absurdného právneho formalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu a princípu dobrého výkonu verejnej správy. Žalovaný interpretuje ustanovenie § 109 Exekučného poriadku tak, že striktné zotrvávanie na formálnej hypotéze právnej normy (existencia pohľadávky) neplní žiadnu rozumnú funkciu, práve naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy. Rovnaký právny názor zaujal aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý práve túto argumentáciu žalovaného kvalifikoval ako zavádzajúcu vo svojom uznesení zo dňa 16. 2. 2016, č. k. 15 Co/760/2015 - 55. Poukázal na ustanovenie § 106 ods. 1 a § 108 ods. 1EP. Žalovaný preukázateľne nerešpektoval zákaz vyplatenia zábezpeky na daň z liehu povinnému (§ 106 ods. 1EP) a rovnako nerešpektoval právny následok doručenia príkazu na začatie exekúcie, a to že povinný ex lege dňom doručenia príkazu stratil právo na vyplatenie pohľadávky (§ 108 ods. 1EP). Z postupu žalovaného, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom, nemôže vzniknúť právo. Ustanovenie § 108 ods. 2 EP má univerzálny charakter a súčasne má prednosť pred znením § 19 ods. 18 písm. b) ZoSD. 38. Taktiež poukázal § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný je v omeškaní od momentu, kedy bol povinný poskytnúť plnenie žalobcovi, tzn. minimálne od momentu, kedy žalobca neoprávnene vyplatil zábezpeku na daň z liehu na účet údajne určený povinným dňa 22. 5. 2015. Odôvodnenie rozhodnutia v časti úroku z omeškania považuje za dostatočne presvedčivé a odôvodnené. 39. Pokiaľ žalovaný namietal nepreukázanie skutočnosti žalobcom, že vyplatením nedošlo k zániku pohľadávky povinného, uviedol, že z hľadiska dôkaznej teórie každá strana sporu preukazuje skutočnosti, ktoré tvrdí a namieta. Ak sa žalovaný domnieva, že pohľadávka zanikla splnením v celom
rozsahu, mal o tom predložiť dôkaz. Žalobca nemôže preukazovať negatívnu skutočnosť, resp. to, čo sa nestalo. Z výpovede súdneho exekútora na pojednávaní dňa 8. 6. 2016 explicitne vyplýva, že súdny exekútor neinkasoval zo zábezpeky na daň z liehu ani čiastočné plnenie, z toho vyplýva, že povinný neinkasoval od žalovaného plnenie podľa § 19 ods. 18 písm. b) ZoSD. 40. V časti II. vyjadrenia žalobca obsah akcentoval morálnu rovinu konania žalovaného a poukázal na absolútne nespravodlivé dôsledky konania žalovaného na žalobcu. Poukázal na doterajší priebeh zistený aj súdom prvej inštancie, pričom zdôraznil, že nemožno opomenúť fakt, že k vyplateniu peňažných prostriedkov zo zábezpeky na daň žalovaným došlo „náhodou“ v rovnaký deň 21. 5. 2015, v aký sa súdny exekútor informoval na termín vyplatenia zábezpeky na daň z liehu u povereného pracovníka žalovaného, resp. Colného úradu Bratislava, čo vyplýva zo strany 3 zápisnice z pojednávania zo dňa 8. 6. 2016. 41. Vzhľadom na uvedené sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 42. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 31. 8. 2016. Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že trvá na odvolacích dôvodoch uvedených v odvolaní. K argumentom žalobcu uviedol, že Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky neexistuje od 1. 1. 2012, preto v roku 2014 nemohlo byť Colné riaditeľstvo SR súdnym exekútorom v exekučnom konaní relevantne označované za dlžníka povinného a nemohli sa naň ako na neexistujúci štátny orgán vzťahovať príkazy exekútora. Práva a povinnosti z právnych vzťahov prešli od 1. 1. 2012 z Colného riaditeľstva SR (a Daňového riaditeľstva SR) na Finančné riaditeľstvo SR, čo vyplýva z § 10 ods. 3 zákona č. 333/2011 Z. z. Súdnemu exekútorovi bola v rámci exekučného konania vyplatená suma predstavujúca zábezpeku na daň vo výške 114,64 EUR a následne nevyplatená suma zábezpeky na daň vo výške 9.294,30 EUR z titulu postupu Colného úradu ako správcu dane. Žalovaný, ktorý nie je správcom dane, nie v exekučnom konaní ani vedený ako dlžník povinného, namieta nedostatok pasívnej legitimácie podľa § 109 Exekučného poriadku a aj preto je argumentácia žalobcu, že žalovaný v priebehu konania neuviedol jediný relevantný argument, ktorým by vysvetlil, prečo najskôr exekučný príkaz akceptoval a následne mu odoprel akékoľvek právne účinky, neadekvátna. 43. Pokiaľ žalobca poukazuje na novotu, a to podnet na preskúmanie postupu Colného úradu Bratislava
- odpoveď, z ktorého má vyplývať vedomosť žalovaného o podaní odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11 11 2015, žalovaný uviedol, že náhradou za nesplnenie zákonnej povinnosti súdu nie je procesná aktivita účastníka konania. 44. K vyjadreniu žalovaného sa následne podaním zo dňa 24. 3. 2017 písomne vyjadril žalobca. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného zo dňa 31. 8. 2016 uviedol, že s poukázaním na hospodárnosť konania sa vyjadrí iba k tvrdeniam žalovaného uvedených v podaní zo dňa 31. 8. 2016. Pokiaľ žalovaný naďalej trvá na tom, že mu bola súdom 1. stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, pretože žalovanému nedoručil na vyjadrenie odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11 11 2015, uvádza, že žalovaný sa mal možnosť v súdnom konaní vyjadriť aj neustále argumentoval nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie. Vzhľadom na prezentované skutočnosti nemožno konštatovať, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný v súdnom konaní nasledujúcom po zrušení uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11. 11. 2015 uvádzal skutkové aj právne argumenty v súvislosti s údajným nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, ak teda mal k dispozícii novú skutkovú a právnu argumentáciu, mal a mohol žijú v prvostupňovom konaní opätovne predniesť. 45. Pokiaľ opakovane argumentuje, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, a to napriek uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 2. 2016, č. k. 15 Co/760/2015 - 55, žalovaný sa účelovo snaží poukázať na procesnú vadu prvostupňového konania, ktorá však nemá a ani nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 46. Vyjadrenie žalobcu odvolací súd zaslal na vedomie a na možnosť vyjadriť sa žalovanému. Žalovaný toto vyjadrenie prevzal dňa 31. 3. 2017, ako to vyplýva z poštovej doručenky. Následne sa k veci už nevyjadril. 47. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 48. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
49. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje aj pokiaľ ide o jeho odôvodnenie. Okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, pričom z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové zistenia, tieto vyhodnotil a na ich základe dospel k správnemu skutkovému záveru, pričom na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne normy. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkami, ktoré uviedol v odvolaní a vo svojom vyjadrení. 50. K námietkam žalovaného uvedeným v bodoch 8 - 13 tohto odôvodnenia odvolací súd uvádza, že ich nepovažuje za dôvodné. Z hľadiska aplikácie právnych noriem poukazuje na body 23 - 26 tohto odôvodnenia. Na zdôraznenie uvádza, že podľa § 21 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. rozpočtová organizácia je právnická osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku. Hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu s prostriedkami, ktoré jej určí zriaďovateľ v rámci svojho rozpočtu. Rozpočtové organizácie podľa tohto zákona sú všetky štátne orgány s výnimkou štátnych orgánov, ktoré sú organizáciami podľa § 22 ods. 2. Ak je zriaďovateľom rozpočtovej organizácie štátny orgán, ktorý je organizáciou podľa § 22 ods. 2, príjmy a výdavky ním zriadenej rozpočtovej organizácie sú zapojené na rozpočet rozpočtovej organizácie, ktorej vnútornou organizačnou jednotkou je tento štátny orgán. Citované ustanovenie definuje právne postavenie základných organizačných jednotiek verejnej správy, a to rozpočtových a príspevkových organizácií. Ide o právnické osoby štátu, obce alebo vyššieho územného celku financované plne alebo čiastočne zo štátneho rozpočtu, rozpočtu obce alebo rozpočtu vyššieho územného celku. Spravidla sú zriadené zriaďovateľom, ktorý určuje aj ich formu hospodárenia (rozpočtová alebo príspevková). Tieto organizácie môžu však byť zriadené aj osobitným zákonom a v takomto prípade ich forma hospodárenia vyplýva z osobitného zákona, ktorým boli zriadené. Rozpočtové organizácie sú právnické osoby štátu, obce a vyšších územných celkov zriadené štátom, obcou, vyšším územným celkom alebo zriadené zákonom, ktoré sú na rozpočet zriaďovateľa zapojené svojimi príjmami a výdavkami. Hospodária samostatne podľa schváleného rozpočtu s prostriedkami určenými zriaďovateľom v rámci jeho rozpočtu. Rozpočtové organizácie sú všetky štátne orgány okrem štátnych orgánov, ktoré sú organizáciami definovanými v ustanovení § 22 ods. 2 ZoRPVS, t. j. vnútornými organizačnými jednotkami. 51. Podľa § 21 ods. 4 rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie môžu vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia. Toto ustanovenie rieši nadobúdanie práv a záväzkov rozpočtových a príspevkových organizácií. 52. Podľa § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa za právnické osoby považujú tie osoby, ktoré majú spôsobilosť mať práva a povinnosti. Zákon rozlišuje niekoľko skupín právnických osôb, medzi ne patria subjekty, ktoré ustanovuje zákon. 53. V zmysle § 8 zák. č. 652/2004 Z. z. postavenie, organizáciu, právomoc a pôsobnosť finančného riaditeľstva upravuje osobitný predpis, ktorým je zákon č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva. 54. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva orgánmi štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva sú podľa písm. b) finančné riaditeľstvo a podľa c) aj colné úrady zapojené na rozpočet finančného riaditeľstva. Podľa § 4 ods. 2 Finančné riaditeľstvo je rozpočtová organizácia zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva. Podľa § 4 ods. 3 písm. a) Finančné riaditeľstvo riadi a kontroluje colné úrady. 55. V zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy zriaďovateľ určí, ktoré vnútorné organizačné jednotky v rámci rozpočtovej organizácie v jeho pôsobnosti budú hospodáriť iba so zvereným preddavkom ako preddavkové organizácie. Preddavkové organizácie nie sú právnickými osobami. Vnútorné organizačné jednotky rozpočtových organizácií hospodária v rámci rozpočtu rozpočtovej organizácie so zverenými preddavkami. Takéto organizácie sa nazývajú preddavkovými organizáciami a hospodária len s určeným preddavkom, výšku ktorého určuje zriaďovateľ (alebo po splnomocnení zriaďovateľom rozpočtová organizácia, na rozpočet ktorej je vnútorná organizačná jednotka napojená), ako aj obdobie, na ktoré sa preddavok poskytuje. Preddavkové organizácie nie sú právnickými osobami, pretože nemajú právnu subjektivitu. 56. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 652/2004 Z. z. Colný úrad je preddavková organizácia napojená na rozpočet finančného riaditeľstva. 57. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.). Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že procesnou subjektivitou disponuje buď subjekt, ktorý má hmotnoprávnu subjektivitu, alebo subjekt, ktorému procesnú subjektivitu zákon vyslovene priznáva (ide o subjekty, ktoré zákon expressis verbis
za účastníkov konania označuje - ako príklad možno uviesť § 186 ods. 1 O.s.p., § 250ze O.s.p., § 250m ods. 3 O.s.p., etc.). Keďže colné úrady nespadajú pod druhú z týchto možností, procesnú subjektivitu im podľa tohto ustanovenia priznať nemožno, a teda ani žalobca nemohol za žalovaného označiť Colný úrad. Tvrdenie žalovaného v tomto smere je neakceptovateľné a aj nepochopiteľné. Colný úrad nemá právnu subjektivitu, pretože je preddavkovou organizáciou napojenou na rozpočet Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (predtým na rozpočet Colného riaditeľstva Slovenskej republiky), ktoré ho riadi, a je jeho vnútornou organizačnou jednotkou. Odvolací súd len pripomína, že colné úrady majú svoje kompetencie, avšak ich postavenie z hľadiska práva verejného, resp. aj správneho konania je odlišné od konania občianskoprávneho. Žalovaný nedôvodne zamieňa postavenie colného úradu ako orgánu verejnej správy, ktorý má vymedzené právomoci, a to napr. danú § 19 ods. 18 písm. b) zák. č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov. Podľa § 3 cit. zákona správu dane vykonáva colný úrad miestne príslušný podľa osobitného predpisu. Plnenie si povinností na úseku správy daní nie je však absolútne vo vzťahu k súkromnému právu, preto niet žiadny dôvod, aby colný úrad ignoroval normy občianskeho práva, ktoré sa naň taktiež vzťahujú. Zo žiadnej právnej úpravy nevyplýva, že by aj colný úrad ako správca dane nebol povinný rešpektovať právnu úpravu § 106 EP, teda rešpektovať príkaz nevyplatiť pohľadávku povinnému. 58. Colný úrad, ako preddavková organizácia napojená na rozpočet finančného riaditeľstva (§ 9 ods. 2 zák. č. 652/2004 Z. z.) síce vykonáva správu dane ako subjekt bez právnej subjektivity, ale ako vnútorná zložka v organizačnej štruktúre Finančného riaditeľstva, ktoré ho aj riadi, dohliada a má aj právnu subjektivitu, preto nepochybné, že má aj procesnú subjektivitu vystupovať v tomto konaní a byť pasívne legitimovaným subjektom. Opačný výklad je ad absurdum a skutočne obsahuje znaky svojvôle vo výklade právnej normy. Pokiaľ by súd rešpektoval uvedené názory žalovaného, došlo by k odňatiu prístupu k súdu, porušeniu ústavných práv žalobcu, keď každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). 59. Ako bolo vyššie konštatované, neexistuje žiadna právna norma, ktorý by umožňovala orgánom verejnej správy-žalovanému nerešpektovať § 106 EP, z ničoho nevyplýva, že by predmetom poddlžníckej žaloby nemohlo byť plnenie vyplývajúce z verejného práva. Je taktiež nepochybné, že exekučný príkaz exekútor správne doručoval, Finančné riaditeľstvo je právnym nástupcom Colného riaditeľstva SR v zmysle zákona 333/2011 Z. z. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že „nemôže byť v exekučnom konaní dlžníkom povinného Colný úrad v konaní o poddlžníckej žalobe už Finančné riaditeľstvo SR.“ Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi procesnou subjektivitou, pasívnou legitimáciou žalovaného a osobou, ktorej súd prikáže, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky nevyplatil túto požiadavku povinnému. Ruší poriadok v § 106 ods. 1 takúto osobu definuje ako dlžník povinného. Toto ustanovenie upravuje účinky tzv. arrestatoria a inhibitoria. Je nepochybné, že Colný úrad nerešpektoval tzv. inhibitorium, t. j. zákaz povinnému akýmkoľvek spôsobom nakladať so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky spolu s príslušenstvom. 60. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje už na svoje skoršie uznesenie zo dňa 16. februára 2016, č. k. 15 Co/760/2015 - 55, ktorým zrušil skoršie uznesenie okresného súdu, ktorým konanie zastavil, a v ktorom sa námietkami žalovaného zaoberal a dal ne odpoveď. 61. V časti 2/ odvolania žalovaný namieta, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil odporcovi uskutočňovať jemu procesné právo, keď poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Banská Bystrica mu podľa § 209a O.s.p. nezaslal na vyjadrenie odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11. 11. 2015, ktorým konanie zastavil. Z obsahu spisu odvolací súd zisťuje, že okresný súd zaslal na vyjadrenie žalobu žalovanému, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 8. 10. 2015 namietal rovnaké skutočnosti, aké namieta vo svojom odvolaní v súčasnosti, naviac namietal, že súd nemá právomoc v tejto veci rozhodovať. Po tom, že okresný súd zastavil konanie, odvolal sa voči nemu žalobca. Odvolací súd o tomto odvolaní rozhodoval, pričom zistil, že na základe pokynu sudcu bol doručovaný opis odvolania žalovanému na vyjadrenie v lehote 10 dní. Vzhľadom na hospodárnosť konania a skutočnosť, že odvolací súd dospel k záveru, že vec potrebné zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom podľa obsahu spisu odvolanie bolo zaslané žalovanému na vyjadrenie, nepovažoval za potrebné vykonávať šetrenie, či skutočne žalovaný prevzal odvolanie, keď vychádzal z údajov súdu prvej inštancie, ktoré považoval za vierohodné. Žalovaný túto skutočnosť počas konania nenamietal. Poukázal na ňu až v odvolaní. Námietky, ktorej žalovaný uvádza v odvolaní, resp. ktoré prezentoval počas konania, boli rovnaké, ktoré namietal aj pred rozhodnutím o zastavení konania. Žalovaný sa mohol vyjadriť k podstatným skutočnostiam, jeho právo nebolo nijako obmedzené ani porušené. Naviac, okresný súd rozhodoval o zastavení konania, teda nerozhodoval v merite veci, teda
týmto rozhodnutím neboli nijako poškodené práva žalovaného, v dôsledku tohto rozhodnutia nebol neúspešný v konaní. Prípadne ním doručené vyjadrenie by žiadnym spôsobom nemohlo zvrátiť závery rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd preto nemá dôvod zrušiť rozsudok okresného súdu pre prípadnú vadu nedoručenia odvolania žalovanému, pokiaľ ho skutočne okresný súd doručoval, hoci z pokynu sudcu to jednoznačne vyplýva, pretože k tomuto namietanému konaniu v zmysle námietok žalovaného malo dôjsť pri predchádzajúcom rozhodovaní o zastavení konania. Z námietky žalovaného nevyplýva, čo danou námietkou sledoval, pretože ani prípadné procesné pochybenie okresného súdu nemá podstatný vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný mal právo vyjadriť sa ku všetkým sporným skutočnostiam, tieto opakovane v odvolaní namieta a nimi sa zaoberal v tomto rozhodnutí je aj odvolací súd. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že okresný súd bol viazaný názorom odvolacieho súdu v tomto konaní, ani po prípadnej argumentácii žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu, by sa na veci nič nezmenilo, pretože odvolací súd názor žalovaného opakovane prezentovaný nepovažuje za správny. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nebol vo veci viazaný názorom odvolacieho súdu, pretože predmetom posúdenia v odvolacom konaní nebolo rozhodnutie vo veci samej, Odvolací súd neprikázal, v akom následne okresný súd vo veci rozhodnúť, teda či má žalobe vyhovieť alebo ju zamietnuť. Odvolací súd vyriešil otázku právomoci, keď žalovaný namietal nedostatok právomoci všeobecných súdov vo veci rozhodovať. V odvolaní však túto skutočnosť už nezdôrazňuje, naopak, poukazuje na to, že nie je pasívne legitimovaným. Odvolací súd preto ani túto námietku nepovažuje sa relevantnou, teda takú, ktoré by privodila možnosť zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie z namietaného dôvodu, pretože by išlo o nelogický a nehospodárny postup. 62. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd sa plne stotožňuje so zrozumiteľným a presvedčivým odôvodnením súdu prvej inštancie uvedený v jeho odôvodnení rozhodnutia. Bolo nepochybne preukázané, že Colný úrad nerešpektoval príkaz exekútora, čo malo logicky za následok možnosť podania poddlžníckej žaloby. Z § 108 ods. 1 EP jednoznačne vyplynulo, že povinný stratil právo na vyplatenie pohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného, teda colnému úradu doručil príkaz na začatie exekúcie. Colný úrad ako správca dane žalovanému nemohol vyplatiť pohľadávku. Konanie Colného úradu je o to závažnejšie, že k vyplateniu došlo na iný účet, pričom účty povinného už boli zablokované, čím došlo k zmareniu hospodárneho vedenia exekúcie a možnosti sa oprávneného domôcť zákonom predpokladaným postupom svojho práva, ktoré logicky očakával. 63. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď podanie poddlžníckej žaloby nie je povinnosťou, ale právom oprávneného, ustanovenie ods. 2 je konštruované tak, že oprávnený v zásade bude povinný podať poddlžnícku žalobu, ak sa chce vyhnúť riziku, že sa bude sa zodpovedať povinnému sa škodu, ktorú spôsobí nepodaním poddlžníckej žaloby, prípadne tým, že povinnému neoznámi, že takéto konanie vedie. 64. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že poukázal na rozdiel medzi žalobou na vyplatenie sumy podľa § 103 Exekučného poriadku a na vyplatenie pohľadávky podľa § 109 Exekučného poriadku že s touto argumentáciou žalovaného sa súd nevysporiadal, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 103 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladá ustanovenie § 95, 96 ods. 3, 97, 98 a 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, to aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov. Odvolací súd uvádza, že poddlžnícka žaloba podľa § 109 exekučného poriadku je v mnohom podobná inštitútu poddlžníckej žaloby podľa § 103 Exekučného poriadku, ak však vykazuje účelnosti. Rozdielom oproti poddlžníckej žalobe podľa § 103 Exekučného poriadku je, že pokiaľ § 103 enumeruje (vypočítava) povinnosti, ktorých porušením môže dôjsť poddlžníckej žalobe, ustanovenie § 109 Exekučného poriadku tak neurobí. V tejto súvislosti neobstojí ani námietka ohľadom dvojitého plnenia a existencie pohľadávky, pretože pokiaľ došlo vyplateniu zálohy povinnému, to v čase, keď bol colnému úradu doručený zákaz túto pohľadávku vyplatiť, pohľadávka nezanikla a je vecou žalovaného, komu tieto finančné prostriedky v skutočnosti vyplatil. Rozhodne ich však mal vyplatiť exekútorovi, tým by jeho pohľadávka zanikla. Ide o predpokladaný postup podľa ustanovenie § 109 EP. Vyplatením pohľadávky povinnému podľa § 19 ods. 18 zákona o spotrebnej dani pohľadávka nezanikla. Podľa § 106 EP povinný stratil právo na vyplatenie pohľadávky ku dňu, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie. Colný úrad mal vyplatiť pohľadávku exekútorovi, čím by nastal právny následok zániku dlhu dlžníka povinného voči povinnému a zánik pohľadávky povinného voči svojmu poddlžníkovi. Vo svetle platnej právnej úpravy a právnej teórie je tvrdenie žalovaného, že skutočnosť, že by vyplatením nedošlo k zániku pohľadávky povinného, nebola žalobcom v konaní nijako relevantne dokázaná, je neakceptovateľná, keď závery žalovaného sú nesprávne, pretože vychádzajú z absolútneho nepochopenia inštitútu poddlžníckej žaloby. Taktiež pokiaľ žalovaný namieta priznaný úrok
z omeškania, sú prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, je zrozumiteľné, presvedčivé a spravodlivé, odvolací súd sa s ním stotožňuje. 65. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 25 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 66. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).