Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-310-2015.pdf
PDF · 132.47 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/310/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu H.. Y. Č., narodený XX.X.XXXX, trvale bytom V. XXX, zastúpeného Mgr. Michalom Gargulákom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Kpt. Nálepku č. 8, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody v sume 969,92 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 7. mája 2015, č.k. 24C 93/2015-85, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 7. mája 2015, č.k. 24C 93/2015-85 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 969,92 € spolu s 5,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 969,92 € od 12.3.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 319,20 €, z toho súdny poplatok vo výške 20 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 299,20 € k rukám právneho zástupcu žalobcu (Mgr. Michala Garguláka - poznámka odvolacieho súdu), do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Okresného riaditeľstva PZ Michalovce, Odboru kriminálnej polície, Oddelenia ekonomickej kriminality zo dňa 25.7.2011, ČVS: ORP-583/OEK-MI-2011, bolo začaté trestné stíhanie vo veci a podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku bolo tým istým uznesením vznesené obvinenie voči žalobcovi H.. Y. Č. a spol. pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení citovaného uznesenia. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 25.7.2011 bolo žalobcovi doručené dňa 16.8.2011. Dňa 18.8.2011 si žalobca podľa § 39 Trestného poriadku zvolil obhajcu JUDr. Ľuboša Kizivata, so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku 8, pre celé trestné konanie. Žalobca (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) podal v zákonom stanovenej lehote dňa 19.8.2011 proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 25.7.2011 odôvodnenú písomnú sťažnosť zo dňa 18.8.2011. Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Michalovciach zo dňa 7.9.2011 sp. zn. Pv 559/11 bola sťažnosť žalobcu zamietnutá. Aj napriek sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 25.7.2011 a svojej obhajobe počas prípravného konania a tvrdeniam o svojej nevine, bola zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry v Michalovciach podaná na žalobcu obžaloba zo dňa 9.11.2011. Po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní bol žalobca rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 7.6.2012, č.k. 1T 195/2011-258
oslobodený spod obžaloby, a to spod všetkých skutkov, nakoľko skutky, pre ktoré bolo vedené trestné konanie voči žalobcovi, nie sú trestnými činmi. Voči uvedenému rozsudku zahlásil prokurátor na hlavnom pojednávaní dňa 7.6.2012 odvolanie, ktoré následne odôvodnil podaním zo dňa 3.8.2012. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.5.2013, č.k. 8To 8/2013-295 bolo podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora zamietnuté. Rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 7.6.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.5.2013 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.5.2013. V súvislosti s obhajobou žalobcu mu bola zo strany obhajcu JUDr. Ľuboša Kizivata vo vyššie uvedenom trestnom konaní vyúčtovaná tarifná odmena podľa § 12 ods. 3, písm. a/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorých výška bola reprezentovaná sumou 969,92 €. Trovy poskytnutých právnych služieb žalobca uhradil právnemu zástupcovi, o čom svedčí fotokópia príjmového pokladničného dokladu zo dňa 6.8.2013, pričom úhrada za poskytnuté právne služby v predmetnom trestnom konaní bola riadne zaúčtovaná v účtovníctve obhajcu žalobcu vo vyššie uvedenom trestnom konaní v roku 2013.
3. Žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Kizivata požiadal príslušný orgán
- Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky listom zo dňa 9.9.2013 - žiadosťou poškodeného o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., aby uspokojil žalobcov nárok na náhradu škody pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vo výške 969,92 €. Generálna prokuratúra SR oznámila právnemu zástupcovi žalobcu listom zo dňa 23.9.2013, že nie je príslušným orgánom konať o predmetnej žiadosti, a že uvedenú žiadosť postúpila na Ministerstvo spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti SR vrátilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody späť Generálnej prokuratúre SR listom zo dňa 27.9.2013, a to z dôvodu, že nie je príslušné na konanie o uvedenom nároku, ktorá skutočnosť bola oznámená žalobcovi listom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 8.10.2013. V liste zo dňa 8.10.2013 Generálna prokuratúra SR konštatovala, že nie je príslušným orgánom na konanie v predmetnom prípade, a že žalobcovi neuhradí trovy právneho zastúpenia, pričom žiadosť žalobcu bola riadne prerokovaná.
4. Po citácii § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), § 4 ods. 1 písm. b/, písm. f/, písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 15 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 553 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Tr. por. a § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) súd konštatoval, že zodpovednou osobou za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu je Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje príslušný ústredný orgán. Vo veci náhrady škody spôsobenej v trestnom konaní sa orgán konajúci za štát považuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len SR) alebo Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR.
5. Na nejasnosť úpravy o tom, ktorý orgán je príslušný konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, reflektovala súdna prax viď Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 3 Cdo 194/2010. Pri určovaní orgánu štátu oprávneného konať za štát v konaniach o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní policajtom v prípade, že podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu, bolo možné na určenie príslušného štátneho orgánu využiť jednoznačné kritérium podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany poškodenému jednému z dvoch do úvahy prichádzajúcich štátnych orgánov (Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna prokuratúra SR). Podľa právnej úpravy účinnej od 1.1.2013 bola však táto nejednoznačnosť uspokojivo odstránená, tak, že od 1.1.2013 zákonodarca stanovil jednoznačne v prospech Generálnej prokuratúry SR, bez ohľadu na skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie nevydal priamo prokurátor.
6. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17 Co 984/2013 (ktorý riešil dovolaciu otázku pre Najvyšší súd SR tak), že štátnym orgánom oprávneným konať za štát, teda za Slovenskú republiku v súdnom konaní začatom do 31.12.2012, v prípade uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia vydaného príslušníkom policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu, a poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody príslušnému orgánu podľa predpisov účinných do 31.12.2012, je s účinnosťou od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR.
7. Zároveň súd konštatoval, že zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, teda bez ohľadu na akékoľvek zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) a štát sa jej nemôže zbaviť.
8. Súd poznamenal, že nie je nutné posudzovať správnosť rozhodnutia orgánov štátu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci, je výsledok tohto konania. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora a táto skutočnosť je rozhodujúcou pre posúdenie nároku na náhradu škody. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, aj keď zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.
9. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, pričom v súvislosti s právnym zastupovaním mu vznikla škoda na majetku vo výške ustálenej v konaní na sumu 969,62 €, a to zaplatením trov obhajoby. Je zrejmá príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. oslobodením spod obžaloby a vyplatenými trovami obhajoby, čím podľa názoru súdu boli splnené všetky podmienky pre priznanie náhrady škody na zaplatených nákladoch obhajoby. Všetky úkony obhajoby považoval súd za účelné a podmienené úkonmi orgánov činných v trestnom konaní, bez ktorých by tieto trovy konania nevznikli. Predmetné úkony boli vyúčtované a ich výška je v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v čase vyúčtovania a vzniku týchto trov. Nárok žalobcu považoval súd za dôvodný a boli splnené všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň súd priznal žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 969,92 € vo výške 5,25% do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania deň nasledujúci po uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, teda dňom 12.3.2014.
10. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p.
11. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Neuviedla odvolací návrh. Vyčítala súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci. Uviedla, že v minulosti vznikali a neustále vznikajú aplikačné problémy a spornou otázkou zostáva, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku trestného stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. Aj napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne zmenené ani zrušené (t.j. nedalo sa považovať za nezákonné), judikatúra súdov dospela systematickým a logickým výkladom § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k záveru, že v prípade, ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania, prípadne k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné. Ostatná novela zákona č. 514/2003 Z.z. (platná a účinná od 1.1.2013) vyriešila otázku, kedy koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Otázkou však zostáva, kto má konať v prípade, ak prokurátor zamietol sťažnosť obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia a v prípade, ak prokurátor podal obžalobu.
12. Po citácii § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. a gramatickom výklade tohto ustanovenia sa odvolateľke javí, že v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné určiť, ktorý orgán má vo veci konať v mene štátu, a tak podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bude konať v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR.
13. V časti odvolania venovanej systematickému a logickému výkladu ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. odvolateľka dospela k záveru, že konať v mene štátu v prípade, ak za titul náhrady škody sa považuje nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia by malo:
- Ministerstvo vnútra SR vtedy, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci obžalobu, -Generálna prokuratúra SR vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora prípadne v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby, prípadne senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu, -Ministerstvo spravodlivosti SR vtedy, ak súd prijme obžalobu na konanie, vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal - prejednal podanú obžalobu a
uznal zákonnosť prípravného konania v danej trestnej veci, teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania a podania obžaloby.
14. Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 1.10.2009 sp.zn. 16C 64/2009 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.3.2010 sp.zn. 17 Co 11/2010 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.7.2011 sp.zn. 16 Co 121/2011.
15. Pre ten prípad, že krajský súd potvrdí napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie žiadala, aby odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, lebo aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje k tejto otázke žiadne zjednocujúce stanovisko.
16. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 194/2010, v ktorom bolo konštatované, že vo veci náhrady škody spôsobenej v prípravnom konaní, t.j. aj v danom prípade orgánom verejnej moci, preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádzajú do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Ako vyplýva aj z odvolania samotnej žalovanej, povinnosť konať Ministerstvu vnútra SR neprichádza do úvahy v danom prípade, a to z dôvodu, že došlo k zamietnutiu sťažnosti žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia a k podaniu obžaloby zo strany prokurátora, čím je vylúčená povinnosť konať za štát Ministerstvu vnútra SR. Poznamenal, že zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tento jednoznačne stanovil, ktorý orgán je povinný konať v mene štátu v prípade vzniku škody v danej veci a nevytvoril žiadne predpoklady na to, aby došlo k akýmsi nejasnostiam, ba práve naopak, predmetný zákon precizoval postavenie toho ktorého orgánu konať za štát v tom ktorom prípade. Podľa názoru žalobcu súdna prax sa dostatočne vyporiadala s najproblematickejšími právnymi otázkami, týkajúcimi sa jednak nezákonnosti rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj s orgánom oprávneným konať za štát, ktorým je v danom prípade Generálna prokuratúra SR. Uviedol, že predložil v súdnom konaní množstvo súdnych rozhodnutí, ktoré vyvracajú tvrdenia Generálnej prokuratúry SR o tom, ktorý orgán je povinný konať za štát. V tejto súvislosti žalobca predložil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.10.2014, sp.zn. 9 Co 110/2013, v zmysle ktorého je zrejmé, že súdy v obdobných súdnych veciach postupujú rovnako.
17. Žalobca poukázal aj na ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého koná v mene štátu orgán, kde bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná ako prvá, aj keď z dôvodu prijatia zákona č. 412/2012 Z.z. podľa názoru žalobcu súd musí konať s Generálnou prokuratúrou SR, a to aj napr. v prípade, ak by účastník konania nesprávne označil štátny orgán, ktorý je oprávnený konať za štát. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.
18. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej bolo doručené žalovanej.
19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP účinného od 1. júla 2016 ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
20. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.4.2017 o 12.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 21.4.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1, 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.
22. Žalovaná podala odvolanie 26.6.2015, ktoré doplnila podaním zo dňa 5.10.2015, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd prejednával vec v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. CSP, účinného od 1.7.2016.
23. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
24. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
25. Keďže odvolanie žalovanej bolo podané pred 1. júlom 2016, krajský súd posúdil vec podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
26. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Článok 3 ods. 1 CSP).
27. Žalovaná v odvolaní neoznačila odvolací dôvod, ale podľa obsahu odvolania možno vyvodiť, že uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
28. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
29. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p. účinných v čase jeho rozhodovania alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
30. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu.
31. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
32. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.
33. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
34. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.
35. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
36. Predpokladom kvalifikácie rozhodnutia ako „nezákonného“ je, že sa jedná o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).
37. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
38. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.
39. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ).
40. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
41. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (viď rozsudok NS SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery, prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).
42. Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z..
43. Zmyslom a účelom zák. č. 514/2003 Z.z. bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS 25/2011).
44. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov (nález Ústavného súdu SR z 14. júla 1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999).
45. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (a rovnako aj v prípade, keď došlo k oslobodeniu spod obžaloby), treba vykladať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (rozsudok NS SR z 1. novembra 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014).
46. V prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp.zn. 1T 195/2011 zo dňa 7.6.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8 To 8/2013 z 13.5.2013 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Z uvedeného dôvodu, aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie o vznesení obvinenia, ich podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom je existencia nezákonného rozhodnutia.
47. K ďalším odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie správne ustálil (aj) orgán, ktorý je v tejto veci oprávnený konať za Slovenskú republiku.
48. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2/ vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.
49. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní.
50. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že s účinnosťou od 1.1.2013 je orgánom oprávneným konať v prejednávanej veci pred súdom za štát Generálna prokuratúra SR, pretože tu nie sú splnené podmienky určené ustanovením § 4 ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré by odôvodňovali konanie Ministerstva vnútra SR v mene štátu. Keďže novelizácia uvedeného zákona vykonaná s účinnosťou od 1.1.2013 neobsahuje prechodné ustanovenia vzťahujúce sa na danú procesnú situáciu, je potrebné vykladať znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z. tým spôsobom, že od 1.1.2013 vo (všetkých) veciach predpokladaných novým znením zákona bude konať Generálna prokuratúra SR.
51. K odvolacej námietke žalovanej, že v minulosti vznikali a neustále vznikajú aplikačné problémy a spornou otázkou zostáva, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku trestného stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia, odvolací súd poznamenáva, že odpoveď na tieto rozdielne názory v súdnej praxi dal Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 14.10.2015, sp.zn. 8 Cdo 289/2014, ktorý bol publikovaný pod rozhodnutím R 6/2016 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016.
52. V rozhodnutí R 6/2016 je konštatované, že ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z., je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.
53. K ďalším námietkam žalovanej, v ktorých poukazuje na rozhodnutia Okresného súdu v Rimavskej Sobote a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, odvolací súd poznamenáva, že je podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „publikované rozhodnutie“).
54. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vyjadruje iba názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny), členov kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré vždy tvorí viacero senátov.
55. Odvolací súd sa stotožnil s názorom publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 6/2016 a nemá dôvod sa od uvedeného publikovaného rozhodnutia odkloniť.
56. Podľa vedomostí odvolacieho súdu, uvedený právny názor publikovaný pod R6/2016 nebol dosiaľ prekonaný a nebol tak ani v preskúmavanej veci daný dôvod pre jeho nezohľadnenie.
57. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že pod pojem náhrady škody podľa zákona 514/2003 Z.z. sa zahŕňa aj náhrada účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktoré sa určia ako tarifná odmena advokáta. Nepochybné za takéto účelné vynaložené trovy konania treba považovať aj tie, ktoré vznikli žalobcovi v priebehu spomínaného trestného konania.
58. Žalovaná v podanom odvolaní nespochybnila správnosť prisúdených trov prvostupňového konania a odvolací súd je aj v tejto časti viazaný dôvodmi podaného odvolania, aj keď týmto odvolaním proti zaväzujúcemu výroku vo veci samej bol napadnutý aj závislý výrok o náhrade trov konania.
59. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, a preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP) zohľadňujúc ust. § 251 CSP.
61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).