Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-60-2016.pdf
PDF · 136.44 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/60/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň: JUDr. Eva Barcajová a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: Getfin, s.r.o., IČO: 46 371 265, so sídlom Bezručova 1191/3, Trenčín, právne zastúpený: Mgr. Zdenka Záhoráková, advokátka, so sídlom L. Novomeského 2667/4, Trenčín, proti žalovanému: I. X., narodený XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/XX, O., o zaplatenie 863,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 5C/269/2014-51 zo dňa 24. novembra 2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že medzi stranami vznikol záväzkový vzťah na základe uzavretej Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012, na základe ktorej mal byť žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.040 eur. Účelom poskytnutia úveru na základe zmluvy č. 123291 mala byť úhrada predchádzajúceho úveru, tzv. reúver. Z výpovede žalovaného, ako aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že predmetná zmluva so žalovaným riadne uzavretá nebola, keď nedošlo k fyzickému poskytnutiu peňažnej sumy - úveru vo výške 1.040 eur tak, ako vyplýva zo znenia zmluvy. Z výsluchu žalovaného vyplýva, že všetky doklady v súvislosti s uzavretím zmluvy o úvere zo dňa 25.9.2012 pripravoval žalobca, resp. jeho splnomocnená osoba p. F., s tým, že tento vypísal aj výdavkový pokladničný doklad, ktorý žalovaný podpísal a podľa ktorého mal byť žalovanému vyplatený úver vo výške 1.040 eur, k čomu však nedošlo, a táto suma bola použitá na úhradu predchádzajúceho úveru č. 113138 zo dňa 22.11.2011, o čom svedčí aj splátkový kalendár zo dňa 22.11.2011, kde bola dňa 25.9.2012 zamestnancom žalobcu dopísaná úhrada vo výške 976,99 eur. Úmyslom žalovaného pri podpisovaní listín predložených žalobcom bolo znížiť splátky úveru č. 113138 zo dňa 22.11.2011, nakoľko tieto nevládal splácať, pričom žalobca využil jeho situáciu a fiktívne mu ponúkol ďalší úver vo výške 1.040 eur. To, že žalovaný nechcel ďalší úver a ani mu nebol poskytnutý preukazuje aj jeho list zo dňa 10.10.2012, ktorý adresoval žalobcovi a v ktorom poukazoval na rozdielne splátkové kalendáre s rozdielnymi sumami. Žalobca pokiaľ úver vo výške 1.040 eur použil na refinancovania skoršieho úveru konal v rozpore s dobrými mravmi a túto sumu si neoprávnene
započítal, nakoľko úver č. 113138 zo dňa 22.11.2011 bol žalovanému poskytnutý vo výške 500 eur, pričom tento úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a to vzhľadom na chýbajúcu náležitosť zmluvy, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia ako náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ku dňu 5.9.2012 žalovaný z tohto úveru uhradil sumu 364,98 eur (splátkový kalendár zo dňa 22.11.2011, ako aj doklady o úhrade) a teda zostatok úveru predstavoval sumu 135,02 eur (úver je považovaný za úver bez úrokov a poplatkov). Z toho dôvodu nebolo prípustné, aby žalobca na tento úver započítal sumu 1.040 eur, resp. 976,99 eur. Z uvedeného je možné vyvodiť, že nemohol byť naplnený účel poskytnutia úveru, teda že by ním mal byť splatený existujúci záväzok žalovaného voči žalobcovi vo výške 1.040 eur. Postup žalobcu voči žalovanému možno označiť ako nekalú obchodnú praktiku spočívajúcu v snahe žalobcu získať u žalovaného plnenie, na ktoré mu nevznikol nárok. Reúverom podľa zmluvy zo dňa 25.9.2012 malo byť žalovanému poskytnutých až 1 040 eur, hoci zo Zmluvy o úvere zo dňa 22.11.2011 č. 113138 bol žalovaný povinný vrátiť len sumu 500 eur a sumu 364,98 eur už splatil, teda zostatok úveru predstavoval sumu 135,02 eur. Celkovo žalovaný splatil žalobcovi sumu 1.055,66 eur, teda splatil celý úver zo zmluvy č. 113138 a navyše časť úveru č. 123291, ktorý mu však zo strany žalobcu bol „ poskytnutý “ v súvislosti s výkonom práv v rozpore s dobrými mravmi a uvedenú uzavretú zmluvu je dôvodné považovať za neplatnú. Vzhľadom k tomu, že peňažná suma vo výške 1.040 eur bola uhradená na účet žalobcu, žalobcovi nevznikol ani prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. Súd prvej inštancie plne úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si žalovaný trovy neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.
5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal riadne všetky dôkazy a tiež nesprávne právne vec posúdil. V odvolaní uviedol, že žalovaný uzavrel so žalobcom Zmluvu o úvere č. 123291, kde sa v Čl. II. Predmet, okrem iného, uvádza, že finančná hotovosť bola poskytnutá na reúver, t. j. prefinancovanie /vyplatenie/ nahradenie starého úveru novým, konkrétne sa jednalo o Zmluvu o úvere č. 113138. Žalovaný tvrdí, že neprevzal žiadne peniaze, žalobca tvrdí, že peniaze prevzal a za účelom vyplatenia predchádzajúceho úveru ich sám vo svojom mene odovzdal veriteľovi za účelom vyplatenia starého úveru. Má za to, že aj toto je jasný dôkaz, že žalovaný peniaze prevzal, keď i príjmový doklad s podpisom žalovaného o tom, že prevzal finančné prostriedky je dostatočným dôkazom. Súd prvej inštancie sa uspokojil s nepodloženým tvrdením žalovaného, že peniaze nedostal. Peniaze mali byť naozaj použité na vyplatenie starého existujúceho, ničím a nikým nezrušeného úveru, nebol dôvod, aby žalovanému boli odovzdané. Napriek tomu ich dostal a sám si nimi vyplatil svoj starý úver. Má za to, že listinnými dôkazmi preukázal, že peniaze žalovaný prevzal. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že peniaze nedostal. Súd prvej inštancie rozhodol len na základe subjektívneho dojmu. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberá platnosťou zmluvy o úvere č. 113138 a jej jednotlivých dojednaní, toto považuje za nezákonné, keďže v zmysle zákona záväzok zaniká splnením a nie je dôvod zaoberať sa predchádzajúcou zmluvou o úvere. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
6. Žalovaný odvolací návrh nepodal.
7. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že trvá na čestnej a pravdivej výpovedi pred súdom prvej inštancie, s odvolaním žalobcu nesúhlasí, napadnutý rozsudok je spravodlivý.
8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne §
362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
10. Predmetom konania je nárok žalobu na zaplatenie sumy 863,09 eur s príslušenstvom titulom zostatku nesplateného úveru zo Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.
11. Žalobca sa žalobou zo dňa 12.6.2014 doručenou súdu prvej inštancie dňa 12.6.2014 (č. l. 2 spisu) domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu istinu v sume 863,09 eur, úrok z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 931,79 eur od 19.10.2013 do 23.12.2013, zo sumy 902,49 eur od 24.12.2013 do 24.2.2014, zo sumy 893,19 eur od 25.2.2014do 17.3.2014, zo sumy 873,89 eur od 18.3.2014 do 28.4.2014, zo sumy 868,59 eur od 29.4.2014 do 19.5.2014, zo sumy 863,09 eur od 20.5.2014 do 12.6.2014, zo sumy 863,09 eur od 13.6.2014 do zaplatenia. Z obsahu spisu bolo zistené, že v priebehu konania na súde prvej inštancie žalobca podaním urobeným ústne do zápisnice o pojednávaní dňa 23.7.2015 (č. l. 29 spisu) prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že žalobu berie čiastočne späť v časti o zaplatenie istiny v sume 117,80 eur a upravuje žalobu v časti úroku z omeškania tak, že žiada od žalovaného zaplatiť namiesto posledne uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 863,09 eur od 13.6.2014 do zaplatenia úrok z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 863,09 eur 13.6.2014 do 25.6.2014, zo sumy 863,09 eur od 20.5.2014 do 25.6.2014, zo sumy 833,79 eur od 26.6.2014 do 5.8.2014, zo sumy 804,49 eur od 6.8.2014 do 4.9.2014, zo sumy 775,19 eur od 5.9.2014 do 25.10.2014, zo sumy 765,89 eur od 26.10.2014 do 27.11.2014, zo sumy 755,59 eur od 28.11.2014 do 28.1.2014, zo sumy 745,29 eur od 29.1.2015 do zaplatenia. Z obsahu uvedeného podania žalobcu (posúdiac ho podľa obsahu podľa § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, akt. § 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku) vyplýva, že žalobca žiadal menej ako bola jeho pôvodná požiadavka uplatnená žalobou, teda žiadal menej v istine o sumu 117,80 eur a v príslušenstve o úrok z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 29,30 eur od 26.6.2014 do 5.8.2014, zo sumy 58,60 eur od 6.8.2014 do 4.9.2014, zo sumy 87,90 eur od 5.9.2014 do 25.10.2014, zo sumy 97,20 eur od 26.10.2014 do 27.11.2014, zo sumy 107,50 eur od 28.11.2014 do 28.1.2014, zo sumy 117,80 eur od 29.1.2015 do zaplatenia.
12. Podľa ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví (1). Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní (2). Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. V takomto prípade súd rozhodne o zastavení konania do 30 dní od späťvzatia návrhu (3).
13. Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojho nároku celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho žalobe alebo časti jeho žaloby nebude súdom meritórne rozhodnuté. Práve žalobca totiž rozhoduje o existencii sporu a je na jeho vôli, či podá žalobu a či aj v priebehu konania bude mať záujem na
ďalšom vedení sporu a v akom rozsahu, a to pokiaľ ide o subjekty na strane žalovaného ako i rozsah žalovaného nároku. So žalobou je oprávnený disponovať jedine žalobca. Súd je viazaný dispozičnými úkonmi žalobcu. Pretože späťvzatie žaloby môže byť v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného v sporovom konaní na dokončenie konania meritórnym rozhodnutím o veci, majú ostatné strany zásadne právo vyjadriť nesúhlas s týmto žalobcovým procesným úkonom za podmienok stanovených zákonom. Ak takýto úkon žalobca urobí a sú splnené procesné podmienky na žalobcom uplatnený postup, je povinnosťou súdu rozhodnutie žalobcu rešpektovať. Žalobca v prejednávanej veci prejavil svoju vôľu ďalej neuplatňovať svoj nárok na zaplatenie istiny v sume 117,80 eur a úroku z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 29,30 eur od 26.6.2014 do 5.8.2014, zo sumy 58,60 eur od 6.8.2014 do 4.9.2014, zo sumy 87,90 eur od 5.9.2014 do 25.10.2014, zo sumy 97,20 eur od 26.10.2014 do 27.11.2014, zo sumy 107,50 eur od 28.11.2014 do 28.1.2014, zo sumy 117,80 eur od 29.1.2015 do zaplatenia, preto vzal žalobu v tejto časti späť. O tomto čiastočnom späťvzatí žaloby nebolo doposiaľ súdom prvej inštancie rozhodnuté.
14. Dokiaľ súd nerozhodne o čiastočnom späťvzatí žaloby, nemôže pokračovať v konaní o pôvodnej žalobe. Pokiaľ súd prvej inštancie takýmto zákonom predpísaným spôsobom v danej veci nepostupoval, porušil tým procesné normy a dopustil sa vady konania, ktorá mala napokon za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
15. Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatneným rozsahom a dôvodmi odvolania, vyplýva z toho mimo iného to, že pri preskúmavaní správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil, nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch uvedených v ustanovení § 379 písm. a), b), c) Civilného sporového poriadku (nejde o daný prípad), pričom však vždy musí prihliadnuť k vadám týkajúcich sa procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
16. Podľa § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
17. Z citovaného ustanovenia procesného predpisu potom vyplýva, že odvolací súd musí z úradnej povinnosti skúmať vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Odvolací súd prihliada na tieto vady, aj keď odvolateľom neboli uplatnené. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k možnosti nesprávnosti výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu. Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu tak v sebe zahrňuje nielen skúmanie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale aj postupu súdu z hľadiska procesnoprávnych predpisov.
18. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle konštantnej súdnej judikatúry rozumie taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi (aktuálne strane) znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok (aktuálne Civilný sporový poriadok) priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (viď napr. II. ÚS 102/04 zo dňa 14.4.2004, 5Cdo 102/01 zo dňa 27.9.2001, 5Cdo 93/00 zo dňa 25.10.2000). Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal strane jej procesné práva. Takýmto vadným postupom je bezpochyby aj nerozhodnutie o čiastočnom späťvzatí žaloby uznesením podľa ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie. Ak potom súd prvej inštancie konal a rozhodol o žalobe bez toho, aby rozhodol o čiastočnom späťvzatí popísanom odvolacím súdom vyššie, dopustil sa takého procesného pochybenia, ktoré malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom.
19. Preto pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu, pričom sa dôsledne neriadil príslušným zákonným ustanovením a zákonným spôsobom nepostupoval podľa ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, týmto nesprávnym procesným postupom v dôsledku nesplnenia procesných podmienok zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, aktuálne § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
20. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby v napadnutom rozsudku založil na nepodloženom tvrdení žalovaného, že peniaze z úveru zo Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012 neprevzal, kým podľa žalobcu žalovaný peniaze v sume 1.040 eur prevzal, sám ich vo svojom mene odovzdal veriteľovi za účelom vyplatenia starého úveru zo Zmluvy o úvere č. 113138 zo dňa 22.11.2011, ktorú skutočnosť preukazuje jasný dôkaz, ktorým je Výdavkový doklad zo dňa 25.9.2012 na sumu 1.040 eur podpísaný vlastnoručne žalovaným. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že nemal preukázané vznik záväzkového vzťahu zo Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012, keďže z výpovede žalovaného ako aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že predmetná zmluva so žalovaným nebola riadne uzatvorená, keď nedošlo k fyzickému odovzdaniu peňažnej sumy 1.040 eur a táto suma bola použitá na úhradu predchádzajúceho úveru, kde bola dňa 25.9.2012 dopísaná úhrada vo výške 976,99 eur. Úmyslom žalovaného bolo znížiť splátku úveru č. 113138, pričom žalobca využil jeho situáciu a fiktívne mu ponúkol ďalší úver vo výške 1.040 eur a pokiaľ žalobca použil úver na refinancovanie skoršieho úveru konal v rozpore s dobrými mravmi a túto sumu neoprávnene započítal na úver č. 113138.
21. Z obsahu odvolania je zrejmá námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky dokazovania.
22. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (akt. podľa § 191 ods. 1 poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo).
23. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania (od 1.7.2016 civilného sporového konania), v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, akt. § 192, § 193, § 205 Civilného sporového poriadku). Ťažisko dokazovania je v procesnom postupe súdu prvej inštancie; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, akt. § 384 Civilného sporového poriadku). Procesný predpis vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov, hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, keďže z ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie (akt. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku) vyplýva súdu povinnosť okrem iného v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižné vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vyhádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne.
24. Nesprávne hodnotenie dôkazov je možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd prvej inštancie dospel.
25. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie z dôkazných prostriedkov poskytnutých zo strany žalobcu a zo strany žalovaného, získané dôkazy vyhodnotil spôsobom opísaným vyššie a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov súdom prvej inštancie však zistil rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a k tomuto zisteniu uvádza.
26. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v tridsiatom šiestom odseku uvádza, že nemal preukázané vznik záväzkového vzťahu zo Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012, keď nedošlo k fyzickému poskytnutiu peňažnej sumy 1.040 eur a podľa výdavkového pokladničného dokladu podpísaného žalovaným nedošlo k vyplateniu úveru v sume 1.040 eur. Vzápätí však súd prvej inštancie uvádza, že suma 1.040 eur bola použitá na vyplatenie úveru č. 113138 zo dňa 22.11.2011, teda na jednej strane súd prvej inštancie uvádza, že k vyplateniu úveru v sume 1.040 eur nedošlo a na druhej strane uvádza, že zo sumy 1.040 eur bol zaplatený úver č. 113138 úhradou vo výške 976,99 eur a malo sa tak jednať o fiktívne ponúknutie ďalšieho úveru. V tridsiatom siedmom odseku napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zasa uvádza, že pokiaľ žalobca poskytol úver 1.040 eur a použil ho na refinancovanie skoršieho úveru, jednal v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej uvádza, že je neprípustné, aby žalobca započítal úver v sume 1.040 eur, resp. 976,99 eur, taktiež uvádza, že žalovaný splatil žalobcovi časť úveru č. 123291, ktorý mu bol poskytnutý v rozpore s dobrými mravmi. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tak nevyplývajú vzájomné koherentné skutkové zistenia súdu, tieto si navzájom odporujú, jeho odôvodnenie je nekonzistentné a nepochopiteľné, jasne a zrozumiteľne nedáva odpoveď na právne a skutkové otázky týkajúce sa vzniku (poskytnutia / neposkytnutiu úveru) a existencie záväzkovo právneho vzťahu zo Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012.
27. Ďalej je nevyhnutné vytknúť súdu prvej inštancie, že v jeho rozhodnutí absentuje vyjasnenie jednotlivých čiastkových zistení z hľadiska ich preukázania, resp. nepreukázania, jednotlivými dôkaznými prostriedkami. Obsahom hodnotenia dôkazov je totiž aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie a aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú alebo sa vylučujú. V súdenom spore žalobca predložil listinný dôkaz - výdavkový pokladničný doklad zo dňa 25.9.2012 na sumu 1.040 eur podpísaný žalovaným (č. l. 33 spisu) a žalovaný napriek tomu v ústnej výpovedi popieral poskytnutie tejto sumy. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že k poskytnutiu peňažných prostriedkov v sume 1.040 eur podľa uvedeného výdavkového dokladu nedošlo a z výsluchu žalovaného bolo zistené, že úmyslom pri podpisovaní listín predložených žalobcom bolo znížiť splátky úveru č. 113138, pričom žalobca využil jeho situáciu a fiktívne mu ponúkol ďalší úver. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva žiaden záver, prečo výpoveď žalovaného (č. l. 30 spisu) považuje za vierohodnú a naopak listinný dôkaz žalobcu - výdavkový doklad zo dňa 25.9.2012 nepovažuje za vierohodný, pričom nadväznosť skutkových tvrdení žalobcu, a to uzavretie Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012 na účel refinancovania skoršieho úveru, podpísanie výdavkového dokladu dňa 25.9.2012 na sumu 1.040 eur žalovaným a následne splatenie skoršieho úveru zo Zmluvy o úvere č. 113138 zo dňa 22.11.2011 (viď splátkový kalendár predložený žalobcom k zmluve č. 113138 na č. l. 37 spisu) svedčia v prospech pravdivosti tvrdení žalobcu. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na List žalovaného zo dňa 10.10.2012 (č. l. 43 spisu) majúci podporiť skutkové tvrdenia žalovaného, tu je potrebné poukázať na jeho obsah vzájomne si odporujúci, keď na jednej strane v ňom žalovaný uvádza, že peniaze od p. Muťanského neprevzal ale na druhej strane uvádza, že od úverovej zmluvy č. 123291 odstupuje a žiada jej anulovanie. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa priklonil k procesnej obrane žalovaného spočívajúcej len v jeho ničím nepodložených tvrdeniach, tak nemožno považovať v nadväznosti na vyhodnotenie dôkaznej situácie správny. Odvolacia námietka žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera prevažne o procesnú obranu žalovaného spočívajúcu na jeho tvrdeniach, ktoré ale nepreukázal, je náležitá.
28. Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (akt. podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé).
29. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
30. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), pričom účastníkovi konania / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
31. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keďže z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že chyby vytknuté v predchádzajúcich odsekoch tohto uznesenia, majú nepochybne vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Samotné rozhodnutie nie je totiž logickým a právnym vyústením priebehu konania a pri jeho vydaní neboli zachované
formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu prvej inštancie presvedčivé myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k neakceptovaniu argumentácie žalobcu čo do právneho nároku na zaplatenie sumy 745,29 eur (po čiastočnom späťvzatí). Preto je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
32. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
33. Žalobca v odvolaní namietal i nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyslovil mimo iného právny názor, že Zmluva o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012 uzavretá nebola, keď nedošlo k fyzickému poskytnutiu úveru v sume 1.040 eur. Podľa žalobcu zákon umožňuje uzavretie zmluvy o účelovom úvere, hoci zotrval na tvrdení, že peniaze v sume 1.040 poskytol v hotovosti do rúk žalovanému. Súd prvej inštancie správne v napadnutom rozsudku citoval ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o úvere č. 123291, podľa ktorého spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Z obsahu Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012 vyplýva, že finančná hotovosť je poskytnutá ako reúver. Pri refinancovaní dochádza k splateniu existujúceho úveru (v súdenom spore úver č. 113138) úverom novým (v súdenom spore úver č. 123291), pričom žiadne zákonné ustanovenie noriem spotrebiteľského práva platných v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere č. 123291 zo dňa 25.9.2012 nevylučovalo poskytnutie spotrebiteľského úveru v hotovosti a na účel zaplatenia skoršieho spotrebiteľského úveru. Na tomto nemení nič ani fakt, že zákonom č. 438/2015 Z. z. bolo uvedené ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. novelizované (s účinnosťou od 18.4.2016) tak, že spotrebiteľský úver možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Preto je odvolacia námietka žalobcu v tomto smere dôvodná.
34. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, keďže podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorý ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
35. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku zrušil v celom rozsahu, vrátane závislého výroku o náhrade trov, a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
36. Žiada sa dodať, že vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť všetkých v ňom predostretých relevantných právnych otázok, pretože bolo nutné tento rozsudok zrušiť z dôvodov uvedených vyššie a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor
pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmienenými deficitmi. Rovnako odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou. Napokon odvolací súd dáva do pozornosti, že žalovaný ako spotrebiteľ (čo súd prvej inštancie správne uzavrel) je slabšia strana v spore a s poukazom na znenie ustanovenia § 295 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, keď takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov (napr. výsluch p. F. a pod.).
37. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec prejednať za stavu dodržania postupu opísaného vyššie, v ktorom odstráni procesné pochybenie a ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia jeho rozsudku, a to už podľa aktuálne účinného Civilného sporového poriadku (Späťvzatie žaloby - § 144 a nasl.), teda rozhodne o čiastočnom späťvzatí žaloby. Následne znova posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
38. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
39. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).