Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/767/2015

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek senátu JUDr. Soni Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcov: 1/ N. D., bytom H., C. XXX/X, 2/ R. D., bytom C. č. XXX/X, 3/ E. D., bytom C. č. XXX/X, všetci zastúpení JUDr. Gabrielou Košudovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Farská č. 46, proti žalovanému: T. Z., bytom N. L. č. XXX, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. René Hudzovič, s.r.o., Nitra, Štefánikova tr. 49, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Slovenská kancelária poisťovateľov, IČO: 36062235, Trnavská cesta 28, Bratislava, zast. Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., IČO: 00151700, Dostojevského rad č. 4, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyni v 1. rade, žalovaného a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č.k. 15C/56/2002-109315.03.2013 , takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia si voči žalovanému podanou žalobou uplatňovali viaceré nároky na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla smrťou neb. N., manžela žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade, v dôsledku dopravnej nehody zavinenej žalovaným dňa 7.7.1999, pričom zodpovednosť žalovaného bola preukázaná v trestnom konaní, v ktorom bol uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona. Prvým uplatňovaným nárokom žalobcov boli náklady spojené s pohrebom podľa § 449 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s ust. § 2 ods. 1, 2 Vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z.. O tomto nároku súd už právoplatne rozhodol rozsudkom Okresného súdu v Nitre č.k. 15C/56/2002-823 zo dňa 6.5.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co/19/2009-871 25.6.2009 tak, že návrh v tejto časti uplatňovaného nároku zamietol. Druhým uplatňovaným nárokom bola náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka. O tomto nároku súd už rozhodol právoplatne rozsudkom Okresného súdu Nitra č.k. 15C/56/2002-991 zo dňa 16.3.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra č.k. 7Co/147/2010-1015 zo dňa 29.11.2011 tak, že žalobe v tejto časti vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 13.277,57 eura a žalovaným v 2. a 3. rade každému po 9.958,18 eura, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku t.j. v časti úrokov z omeškania z prisúdených súm žalobu zamietol. 2.1 Tretím nárokom, ktorý si žalobcovia uplatňovali bola náhrada nákladov na výživu pozostalých podľa § 448 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozudkom č.k. 15C/56/2002-1093 zo dňa 15.03.2013 ( v poradí tretím ) tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

- žalobkyni v 1. rade sumu 86.173,04 eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 15.03.2013 do zaplatenia ,

- žalobcovi v 2. rade sumu 1.311,93 eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 15.03.2013 do zaplatenia ,

- žalobkyni v 3. rade sumu 1.733,01 eur s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 15.03.2013 do zaplatenia, všetkým v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.-

- Vo zvyšku žalobu zamietol.

- Zároveň (dopĺňacím rozsudkom) rozhodol o povinnosti žalovaného platiť žalobkyni v 1. rade pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 806,14 eur mesačne ako opakujúci sa nárok ,počnúc dňom 01.04.2013 naďalej, ktorú je povinný platiť vždy do rúk žalobkyni v 1. rade do 15-teho dňa v každom mesiaci a vo zvyšku jej nárok zamietol.

- Rozhodnutie o náhrade trov konania ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnom skončení veci samej ( § 151 ods. 3 OSP). 2.2 Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 488 ods. 1,2, § 447 ods. , § 450 Obč. zákonníka, §85 ods. 2, § 96 veta prvá , § 98 ods. 4 Zákona o rodine, § 517 ods.2, § 100 ods. 1, § 101,§ 106 ods. 1,2 Obč. zákonníka. Vychádzal zo skutkového zistenia, že pri dopravnej nehode dňa 7.7.1999 zavinenej žalovaným zomrel právny predchodca žalobcov N. D. - manžel žalobkyne v 1. rade a otec žalobcov v 2 a 3. rade. Rozsudkom Okresného súdu v Nitre sp. zn. 3T/7/2000 zo dňa 12.4.2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/146/2000 zo dňa 31.10.2000 bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 234 ods. 1, 2 Trestného zákona. Žalobcovia si v tomto konaní uplatňovali náhradu škody, ktorá im vznikla smrťou nebohého N. D. a za ktorú zodpovedá žalovaný v zmysle ust. § 420 ods. 1 Obč. zákonníka. Žalobcovia si uplatňovali náhradu nákladov na výživu pozostalých podľa § 488 ods. 1,2 Obč. zákonníka. O tomto nároku žalobcov súd rozhodol tak, že žalobkyni v 1. rade ( manželke nebohého) priznal po pripustení zmeny ( rozšírení) žalobného nároku náhradu nákladov na jej výživu v sume 86,173,04 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 15.03.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. V tejto časti odôvodnil priznanie náhrady nákladov žalobkyni v 1. rade tým, že ako manželka bola odkázaná na výživné od neb. manžela v období od 01.09.2002 až doteraz s poukazom na to, že za obdobie čo poberala vdovský dôchodok jej nárok na výživu pozostalej manželky nevznikol, ale jej patrí až od 01.09.2002, kedy jej bola pozastavená výplata vdovského dôchodku a pri určení výšky tohto nároku prihliadol na jej príjmy z pracovného pomeru ( neuviedol na aké). Výšku prisúdenej náhrady súd odôvodnil odkazom na znalecký posudok znalkyne Ing. F. E. č. X/XXXX, z ktorého zistil hrubý priemerný zárobok neb. N. D. pred smrťou vo výške 520,49 eura a z tohto zárobku vychádzal pri určení rozsahu vyživného pripadajúceho na žalobkyňu v 1. rade vo výške 50% z príjmu jej neb. manžela a od augusta 2002 ( správne od 01.09.2002) t.j. od zániku nároku žalobkyne v 3. rade , vo výške 100% jeho príjmu. S odkazom na dodatok č.1/2010 zo dňa 18.01.2010 k znaleckému posudku ( bez konkretizácie čo z dodatku zistil) a výpočet uvedený v rozsudku na strane 34 až 37 urobil záver, že žalobkyni v 1.rade ako pozostalej manželke patrí náhrada nákladov na jej výživu vo výške 86.578,28 eura ( od 01.09.2002 "doteraz") a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi v 2. rade súd priznal náhradu nákladov na výživu pozostalého dieťaťa vychádzajúc z toho, že žalobca bol výživou odkázaný na svojho otca- neb. N. D. v období 07.07.1999 do 27. 06.2002( ukončenia základnej vojenskej služby), vo výške 1.311,93 eura s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 15.03. 2013 do zaplatenia a vo žalobu zamietol. Vychádzajúc z priemerného hrubého zárobku neb. N. D. vo výške 520,49 eura , súd považoval za primeraný nárok na výživné pre žalobcu v 2. rade v rozsahu 25% z priemerného mesačného zárobku neb. otca žalobcu v 2. rade. Výpočet prisúdenej sumy odôvodnil odkazom na výpočet uvedený v dôvodoch rozsudku . Súd priznal žalobcovi sumu 1.311,93 eura ( v dôvodoch rozsudku uvádza sumu 1.269,85 eura) s 8,75% úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni v 3. rade súd priznal náhradu nákladov na výživu pozostalého dieťaťa odkázaného výživou na svojho otca - neb. N. D. za obdobie od 07.07.1999 do 30.08.2002 ( ukončenie vysokoškolského štúdia) vo výške 1.733,01 eura s 8,75% úrokom z omeškania od 15.03.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Výšku nároku na výživné určil v rozsahu 25% z priemerného mesačného zárobku neb. N. D. s tým, že výpočet prisúdenej sumy odôvodnil s odkazom na výpočet v rozsudku. V dôvodoch rozsudku uvádza, že priznal žalobkyni v 3. rade sumu 1.936,34 eura( strana 37 ) , hoci vo výroku je to suma 1.733,01 eura. 2.3 Ďalším výrokom žalobkyni v 1. rade súd priznal opakujúcu sa dávku- pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 806,14 eura mesačne od 01.04.2013 , ktorú je žalovaný povinný platiť do rúk žalobkyni v 1. rade do 15. dňa v každom mesiaci a vo zvyšku tento nárok zamietol. V dôvodoch rozsudku uviedol len to, že o tomto nároku opomenul rozsudkom rozhodnúť , preto ho doplnil postupom podľa § 166 ods.2,3 OSP. Poukázal na výsledky dokazovania a výpočet ( bez konkretizácie aký). 2.4 K námietke premlčania vznesenej žalovaným a vedľajším účastníkom uviedol, že ju nepovažuje za dôvodnú, pretože uplatnené nároky nie sú premlčané. Plynutie premlčacej lehoty určil od právoplatnosti trestného rozsudku sp. zn. 4 To/146/2000 dňom 31.10.2000, kedy začala žalobcom plynúť subjektívna dvojročná premlčacia lehota a objektívna trojročná lehota začala plynúť odo dňa, kedy došlo ku škodovej udalosti, t.j. 07.07.1999. Žaloba bola podaná na súd 25.03.2002, čo je v zákonnej premlčacej lehote, preto nie je nárok premlčaný.

3. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaný , vedľajší účastník. a žalobkyňa v 1. rade. Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného napadli rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých vyhovujúcich výrokoch a žalobkyňa v 1. rade v zamietajúcich výrokoch. 4. Žalovaný v odvolaní žiadal rozsudok v napadnutých vyhovujúcich výrokoch zrušiť v vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm.a/,c/, d/, OSP).Namietal, že postupom súdu mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom( § 221 ods.1 písm. f/OSP) tým, že súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, rozsudok je pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov nepreskúmateľný. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ako súd prvej inštancie pri rozhodovaní o jednotlivých nárokoch postupoval. V súvislosti s určením rozsahu zákonnej vyživovacej povinnosti zomrelého vo vzťahu k pozostalým sa súd prvej inštancie obmedzil len na konštatovanie zákonných ust. § 448 ods. 1, ods. 2 a ust. § 85 a 96 Zákona o rodine a na všeobecné konštatovanie, že súd sa riadil hore uvedenými zásadami a podobne (str. 31 rozsudku). Súd prvej inštancie ustálil, že nárok na výživu pozostalej manželky patrí žalobkyni v 1. rade od 1.9.2002, kedy žalobkyni v 1. rade bola pozastavená výplata vdovského dôchodku, ďalej súd prvej inštancie uviedol, že mal za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade uniesla dôkazné bremeno a preukázala odkázanosť na poskytovanie výživného od nebohého manžela, súd prvej inštancie však vôbec neuviedol na základe akých dôkazov mal za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade bola odkázaná na poskytovanie výživného od dnes už nebohého manžela. Je toho názoru že žalobkyňa v 1. rade v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala jej odkázanosť na poskytovanie výživného od manžela v zmysle Zákona o rodine. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že by nárok na výživu pozostalej manželky patril žalobkyni v 1. rade od 1.9.2002, kedy jej bola pozastavená výplata vdovského dôchodku, okrem toho, že súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil prečo a z akých dôvodov by mal žalobkyni v 1. rade uvedený nárok patriť práve od uvedeného obdobia. Práve okolnosť, že žalobkyni v 1. rade bol odňatý vdovský dôchodok svedčí o tom, že žalobkyňa v 1. rade už svojou výživou nebola odkázaná na manžela. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uviedol, že v súvislosti s rozhodovaním o nároku žalobkyne v 1. rade posúdil aj príjmy dosahované z pracovného pomeru, avšak žiadnym spôsobom neuviedol akým spôsobom tieto príjmy zohľadnil, dokonca ani neustálil výšku príjmov, ktoré žalobkyňa v 1. rade z pracovného pomeru dosahovala a podľa názoru žalovaného absolútne nezohľadnil pri rozhodovaní o nároku žalobkyne v 1. rade výšku jej príjmov dosahovaných z pracovného pomeru. Spôsob akým súd prvej inštancie určoval výšku vyživovacej povinnosti neobstojí, výška vyživovacej povinnosti sa neurčuje jednoduchým paušálnym percentuálnym stanovením (30% pre nebohého, 70% pre pozostalú manželku a ich dve deti, z toho 50% pre pozostalú manželku a po 25% pre deti), takýto spôsob určenia výšky vyživovacej povinnosti je v rozpore so zásadami stanovenými Zákonom o rodine pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti. Okrem iného, určujúcim faktorom pre stanovenie rozsahu vyživovacej povinnosti sú schopnosti a možnosti rodičov. Súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, akým spôsobom zohľadnil práve vyššie uvedené kritériá, určujúce rozsah vyživovacej povinnosti. V tejto súvislosti poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri určení výšky výživného prevzal metodiku žalobcov na určenie výšky výživného, ktorá metodika je však v rozpore so zákonom. Zásadným pochybením je ten moment, že súd prvej inštancie pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti vychádzal z príjmu neb. N. pred zdanením, pričom pri určení výšky výživného sa jednoznačne vychádza z príjmu povinného, ktorý je znížený o zaplatenú daň a odvody do fondov. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých patrí žalobcovi v 2. rade do 27.06.2002, teda do ukončenia základnej vojenskej služby. Súd prvej inštancie rozhodol takto napriek tomu, že v rozsudku odvolacieho súdu č.k. 7Co/19/2009-871 z 25.06.2009 je uvedené, že tento nárok patrí žalobcovi v 2. rade do nástupu na ZVS, teda nie do jej skončenia ako to ustálil súd prvej inštancie. Žalobca v 2. rade si svoj nárok uplatňoval len na dobu 31.08.2001 a pokiaľ mu súd prvej inštancie priznal nárok i za ďalšie obdobie, rozhodol ultra petitum. Ďalej žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o nepremlčaní nárokov žalobcov, pretože subjektívna premlčacia lehota nezačala žalobcom plynúť až právoplatnosťou trestného rozsudku OS Nitra sp. zn. 3T/7/00, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.10.2000, ale začala plynúť už od 7.7.1999, pretože v protokole o nehode, ktorý je súčasťou trestného spisu bolo ustálené kto nesie vinu na dopravnej nehode a žalobcovia sa o tom, že im vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá dozvedeli už 7.7.1999. Žalovaný je toho názoru, že všetky uplatnené nároky žalobcami v 1. až 3. rade sú premlčané. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v predmetnej veci treba vychádzať z čistého príjmu neb. N. D. (424,61 eura). Pri výpočte nákladov na výživu pozostalým (žalobcom) treba zohľadniť ust. § 448 ods. 2, § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka, výsledkom čoho je

potom ustálenie redukovaného zárobku na sumu 365,75 eura, ktorý je nutné aplikovať až do 31.3.2002, pričom od 1.4.2002 by do úvahy pripadal zárobok v neredukovanej výške t. j. 424,61 eura. Je nutné s poukazom na vykonané dokazovanie ustáliť, že žalobkyňa v 1. rade nepreukázala splnenie základu jej uplatneného nároku, a to jej odkázanosť na poskytovanie výživného od manžela v zmysle Zákona o rodine. V súvislosti s uplatnenou valorizáciou je nutné uviesť, že predmetom valorizácie v období po nadobudnutí účinnosti zákona č. 404/2004 Z.z. je pozostalostná úrazová renta, a nie zárobok zomrelého a uvedenú valorizáciu je možné priznať až po 1.8.2004. Jednotlivé nároky na pozostalostnú rentu nie je možné zaťažiť s úrokom z omeškania. Namietal aj to, že súd v danej veci neaplikoval ust. § 450 napriek tomu, že z dokazovania vyplýva, že k dopravnej nehode a ňou spôsobeným následkom došlo jeho neúmyselným konaním, so značným pričinením technického poškodenia vozidla, čo potvrdil znalecký posudok a aj osobné a majetkové pomery tak na jeho strane ako aj na strane žalobcov odôvodňujú použitie ust. § 450 OZ. Aj v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný, pretože sa v ňom len stroho konštatuje, že súd vzal zreteľ na to, ako ku škode došlo ako aj na osobné a majetkové pomery žalovaného, no z rozhodnutia nevyplýva aké okolnosti v tejto súvislosti posudzoval. 5. Vedľajší účastník vo svojom odvolaní napadol všetky vyhovujúce výroky rozsudku a v tejto časti žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie , alternatívne zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný, nedostatočne odôvodnený, čím je nepreskúmateľný a tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Uviedol, že nie je mu jasné, prečo súd prvej inštancie takmer na 8 stranách svoje rozhodnutie odôvodňuje poukazovaním na rozhodnutie o inom nároku žalobcov - náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti, ktoré je právoplatne ukončené a vôbec nesúvisí s prejednávanou vecou. Ďalšie nezrovnalosti vyplynuli z mechanického prebratia výpočtu výšky nárokov žalobcov v 1. - 3. rade. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, na str. 37 kde je uvedené že: „súd dospel k tomu záveru, že ušlá výživa žalobkyni v 1. rade pozostalej manželke je 86.578,28 eura, žalobcu v 2. rade 1.269,85 eura a žalobkyni v 3. rade 1.936,34 eura," avšak vo výroku rozsudku priznal žalobcovi v 2. rade sumu 1.311,93 eura a žalobkyni v 3. rade 1.733,01 eura, pričom absentuje akýkoľvek výpočet alebo spôsob určenia výšky priznaného nároku. Súd v prípade žalobcu v 2. rade prekročil žalobný návrh (čo do výšky aj obdobia, za aké ušlú výživu priznal), keďže podľa poslednej úpravy si žalobca v 2. rade uplatňoval nárok na ušlú výživu za obdobie od 7.7.1999 do 31.8.2001 vo výške 1.269,85 eura. Z celého odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k svojim záverom. Za odôvodnenie nemožno akceptovať prekopírovanú neúplnú tabuľku výpočtu nárokov žalobcov alebo strohé konštatovanie bez akejkoľvek argumentácie. Za závažné pochybenie súdu prvej inštancie považoval aj to, že napriek právnemu názoru odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v rozsudku sp. zn. 7Co/19/2009, a ktorý mal byť preň právne záväzný, súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie ohľadom príjmov žalobkyne v 1. rade, napriek tomu, že to navrhovali žalovaný aj vedľajší účastník a mal to uložené odvolacím súdom. Poukázal na skutočnosť, že pri posudzovaní nároku ušlej výživy pozostalých je potrebné vychádzať z čistého zárobku nebohého. Vyplynulo to zo samotnej podstaty výživného, keď osoby odkázané na výživu dostávajú a spotrebovávajú čisté finančné prostriedky, ktoré im môže povinná osoby poskytnúť až po očistení príjmu od dane. Výpočet na ktorý sa odvoláva súd nezohľadňuje, že do 1.4.2002 náhrada nákladov na výživu pozostalých by patrila len do sumy, do ktorej by patrila zomrelému náhrada za stratu na zárobku v zmysle § 447 ods. 2 do tzv. redukovaného zárobku, priznanie náhrady do „plného neredukovaného zárobku“ nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nesprávne je valorizovaný zárobok zomrelého, keď vtedy platné nariadenie vlády, ktoré upravujú občianskoprávnu valorizáciu sa nevzťahujú na valorizáciu zárobku pre účely náhrady nákladov na ušlú výživu.. Valorizáciu náhrady na ušlú výživu pozostalých, ktorá sa po 1.8.2004 prekvalifikovala na pozostalostnú úrazovú rentu v zmysle zákona 404/2004 Z.z. priznávajú až jednotlivé Opatrenia MPSV a SV SR, počnúc 1.7.2005. Tu sa však valorizuje výška poberanej renty, a nie zárobok zomrelého. Súd ďalej nesprávne valorizuje už valorizovaný zárobok, a nie pôvodný zárobok. Súd nerozhodoval o rozsahu vyživovacej povinnosti zomretého v čase jeho smrti pre jednotlivých žalobcov, ktorú mal posúdiť ako otázku predbežnú, akceptujúc príslušné ustanovenia Zákona o rodine. Ďalej namietal, že súd sa nevysporiadal vo svojom „výpočte“ s plnením, ktoré vedľajší účastník vyplatil žalobcom v 1. - 3. rade a vo výpočte nezistil a nezohľadnil príjmy žalobkyne v 1. rade, ktoré dosahovala z pracovného pomeru. Taktiež v nesúhlasil s priznaním úroku z omeškania odo dňa vyhlásenia rozsudku súdom, ktoré nemá oporu v právnych predpisoch. Najskôr sa žalovaný môže dostať do omeškania márnym uplynutím lehoty na plnenie, po právoplatnom skončení veci. 6. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalobkyňa v 1. rade ( žalobcovia v 2. a 3. rade odvolanie nepodali) a to v zamietajúcom výroku týkajúcom sa príslušenstva a žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalovaného zaviaže na zaplatenie úrokov z omeškania

vo výške 15,5% ročne z jednotlivých v odvolaní špecifikovaných súm. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že podľa názoru prvostupňového súdu, prvým dňom omeškania je deň vyhlásenia rozsudku, nakoľko len týmto dňom sa žalovaný dostal do omeškania. Základnou podmienkou omeškania je splatnosť dlhu, a preto keďže pred týmto dňom nenastala splatnosť, nemohol sa žalovaný dostať do omeškania. Tento právny názoru súdu považuje za nesprávny. Súd pri rozhodovaní opomenul skutočnosť, že v tomto konaní nejde o určenie výživného, ale o nárok na náhradu škody. Práve z tohto dôvodu je potrebné nárok posudzovať ako finančný nárok (peňažný dlh) a s ako takým sa žalovaný dostal do omeškania vo vzťahu k hmotnoprávnym ustanoveniam o náhrade, spôsobe a rozsahu škody, t. j. § 420 a nasl. OZ, pričom k omeškaniu došlo dňom, kedy mu bola doručená žaloba. Zároveň uviedla, že nárok na príslušenstvo bol uplatnený zo strany žalobkyne v 1. rade až v priebehu konania, t. j. vyjadrením zo dňa 9.10. 2009, a preto vzhľadom na premlčaciu lehotu, ktorá je v tomto prípade trojročná, bol uplatnený spätne za tri roky do zaplatenia istiny. Žalobkyňa je toho názoru, že pre vznik nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých( § 197 ods. 1 písm.c) Zákonníka práce) ako aj pre rozsah tohto nároku je rozhodujúci stav v čase smrti nebohého N. D.. Predmetom rozhodovania súdu bol uplatnený nárok žalobcami v 1. - 3. rade na náhradu nákladov na výživu, ktoré im poskytoval zomretý manžel a otec, ale ktoré plnenie im uchádza v dôsledku škodového deja, ktorý zapríčinil žalovaný, teda nárok podľa ust. § 448 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na povahu tohto zákonného ustanovenia treba vychádzať zo zásady, že tieto nároky sa posudzujú podľa stavu daného ku dňu smrti zomrelého, ktorý náklady na výživu pozostalým počas svojho života poskytoval. Pri uplatnení nároku na príslušenstvo bolo vychádzané zo zákonného ustanovenia, že právo na úrok z omeškania má veriteľ zo zákona, pokiaľ ide o omeškania s peňažným dlhom ( § 517 ods. 2 , pokiaľ nie je čas splnenia dlhu dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvým dňom po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal ( § 563 . Toto zákonné ustanovenie sa viaže aj k uplatneným nárokom na náhradu škody. Okolnosť, že pohľadávka titulom nároku na náhradu škody je predmetom súdneho sporu, nezbavuje oprávneného práva na úrok z omeškania. Zároveň žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že uplatnený nárok tak, ako bol vyčísľovaný zo strany žalobcov pri podaní žaloby, ako aj postupne modifikovaný, vzhľadom na opakujúce sa nároky a s tým súvisiace plynutie času, v priebehu konania , bol v plnom rozsahu zo strany súdu priznaný. Nie je dôvod ustáliť postoj, že žalovaný sa o rozsahu náhrady škody dozvedel až na základe súdneho rozhodnutia. V participácii s vedľajším účastníkom, ktorý je osobou zo zákona povinnou ustáliť a nahradiť škodu, mohol a mal v čo najkratšom čase od doručenia žaloby tak urobiť. v tejto súvislosti poukázala na aktuálnu zákonnú úpravu povinného zmluvného poistenia v zák. č. 381/2001 z.z., ktorý výrazne posilnil postavenie poškodených tým, že si môžu uplatniť právo priamo voči poisťovni. 7. Občiansky súdny poriadok bol dňom 1. júla 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“). Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie vydal . ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní už za účinnosti nového procesného predpisu , postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Preto odvolací súd v rozhodovacom procese aplikoval už ustanovenia CSP. 8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 dospel k záveru, že že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm.b, c) zrušiť a vec podľa § 391 ods. 1 vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. 10. Civilný sporový poriadok v čl. 2 upravuje princíp právnej istoty tak, aby ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov bola spravodlivá a účinná( ods. 1). Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo ( ods. 2). Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne

inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu( ods. 3) To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2, 3 CSP, ktoré obligátorne upravuje aj zdôvodnenie prípadného odklonu od konštantnej judikatúrnej praxe, čo je v súlade s princípom právnej istoty. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku; odôvodnenie musí byť súčasne presvedčivé a preskúmateľné. 11. Po preskúmaní danej veci dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku musí súd uviesť, čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá ani teraz platnému ust. § 220 ods. 2 CSP, ktoré je ekvivalentom predchádzajúceho ust. § 157 ods. 2 OSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolaním žalovaného a vedľajšieho účastníka v tom, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia. Rozsudok tak, ako je vyhotovený je celkom zmätočný, pretože nie je dodržaný vyššie uvedený postup pri odôvodnení rozhodnutia ( na prvých 30. stranách len chaoticky opisuje vyjadrenia a podania strán sporu vo veci, cituje z odôvodnenia predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu ( sp. zn. 7Co/147/2010) , ktorý ale v konečnom dôsledku aj tak nerešpektoval, napriek tomu, že bol ním v ďalšom konaní viazaný. 12. Treba prisvedčiť odvolateľom, že odôvodnenie rozsudku nekorešponduje so znením jeho výrokov, pretože žalobcovi v 2. rade súd priznal sumu 1.311,93 eura a v odôvodnení ( strana 37) uvádza , že mu priznal sumu 1.269.85 eura a rovnako tak žalobkyni v 3. rade vo výroku rozsudku priznal sumu 1.733,01 eura a v odôvodnení uvádza sumu 1.936,34 eura. Pretože z dôvodov rozsudku nie je možné zistiť, ako súd dospel k výške prisúdených nárokov žalobcov , ktorý si uplatnili nižšiu sumu ako im bola prisúdená, rozhodol tak nad žalobný petit. Výrok, ktorým súd priznal žalobkyni v 1. rade sumu 86.173,04 eur je tiež nepreskúmateľný, pretože v rozsudku absentuje spôsob výpočtu a navyše žalobkyňa žalovala sumu 84.966,12 eura z titulu náhrady nákladov na jej výživu za obdobie od 7.7.1999 do 31.01.2013 a od 1.2.2013 žiadala mesačnú rentu po 806,14eura ako opakujúcu sa dávku, ktorú jej súd napadnutým rozsudkom priznal ďalším výrokom ale až od 01.04.2013, čo tiež nijako neodôvodnil. Z celého odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k svojim záverom. Za odôvodnenie nemožno považovať opísanie spôsobu výpočtu uplatnených nárokov žalobcami podľa ich písomného vyjadrenia ( str. 8-13 rozsudku) ani prekopírovanú neúplnú tabuľku výpočtu nárokov ( na str. 18-23, str.- 34-37) bez toho, aby z nich vyvodil skutkové a právne závery. Dôvodná je aj námietka odvolateľov, že napriek tomu, že v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7Co/19/2009, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, nevykonal dokazovanie ohľadom príjmov žalobkyne v 1. rade z pracovného pomeru, napriek tomu, že to navrhovali žalovaný aj vedľajší účastník a potom je v rozpore jeho odôvodnenie, že při výpočte náhrady prihliadol na príjem žalobkyne v 1. rade. Ďalej sa nevysporiadal ani s plnením, ktoré vedľajší účastník už vyplatil žalobcom v 1. - 3. Rade z titulu uplatnených nárokov, ktoré sú predmetom tohto konania. Nedostatočne odôvodnil, prečo v danej veci neaplikoval ust. § 450 OZ, tak ako to namietajú odvolatelia. Nedostatok riadneho a náležitého odôvodnenia bráni odvolaciemu súdu vôbec posúdiť jeho správnosť. Takýto rozsudok nevyhovuje požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a preto odvolací súd konštatuje, že absenciou riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku bola stranám sporu odňatá možnosť konať pred súdom , čo je dôvod pre zrušenie takéhoto rozsudku (podľa§ 389 ods. 1 písm. b./ . Nevykonaním navrhnutých dôkazov (zistenie príjmu žalobkyni v 1. rade , osobných a majetkových

pomerov ) nesprávne vec právne posúdil, čo je dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm.c/ CSP. 13. V ďalšom konaní súd vykoná potrebné dokazovanie, ujasní si, čo zostalo predmetom sporu a opätovne o nárokoch žalobcov rozhodne , pričom svoje rozhodnutie zdôvodní v intenciách § 220 ods. 2,3 tak, aby bolo presvedčivé, jasné a zrozumiteľné.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .