Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24C/152/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci žalobcu: T. N., W.. XX. XX. XXXX, F. Ž. Č.. XXX, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Leopoldov, Gucmanova č. 19/670, 920 41 Leopoldov, štátny občan SR, práv. zast.: JUDr. Peter Belica, advokát so sídlom v Bratislave, proti žalovaným: 1./ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, 813 11 Bratislava, 2./ Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Leopoldov, Gucmanova 19/670, 920 41 Leopoldov, IČO: 00738271 3./ Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, Mierové námestie 1, 019 01 Ilava, IČO: 00738344, 4./ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00166073, 5./ Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátova č. 1, 813 04 Bratislava, IČO: 00212008, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Súd žalovanému 1./ nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Súd žalovanému 2./ nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Súd žalovanému 3./ nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Súd žalovanému 4./ nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Súd žalovanému 5./ nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa na základe žalobného návrhu zo dňa 01. 09. 2008, ktorý bol doručený súdu dňa 05. 09. 2008 domáhal, aby mu žalovaný 1./ zaplatil sumu 3 319,39 Eur (100 000,- Sk) za každý mesiac porušenia práv z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady škody v sume 14,37 Eur (433,- Sk). 2. Súd na základe uznesenia č. k. 24C/152/2008-17 zo dňa 18. 04. 2011 (č. l. 17) pripustil vstup Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby Leopoldov (ďalej aj ,,ÚVTOS Leopoldov") na strane žalovaného 2./. 3. Súd základe uznesenia č. k. 24C/152/2008-42 zo dňa 10. 07. 2012 (č. l. 42) pripustil vstup Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby Ilava (ďalej aj ,,ÚVTOS Ilava") na strane žalovaného 3./, vstup Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj ,,MS SR") na strane žalovaného 4./ a vstup Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj ,,GR ZVaJS") na strane žalovaného 5./. 4. Súd na základe uznesenia č. k. 24C/152/2008-43 zo dňa 26. 10. 2012 (č. l. 43) pripustil zmenu petitu žalobného návrhu v zmysle podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 28. 05. 2012, podľa ktorého sa žalobca domáhal, aby mu žalovaní 1./ až 5./ spoločne a nerozdielne uhradili nemajetkovú ujmu vo výške 242 135,47 Eur a to titulom porušenia osobnostného práva žalobcu opísaným konaním zástupcov žalovaných 1./ až 5./ a titulom porušenia dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania u žalobcu konaním zástupcov žalovaných 1./ až 5./ v porovnaní s ostatnými odsúdenými, a aby mu

žalovaní 1./ až 5./ spoločne a nerozdielne uhradili náhradu majetkovej ujmy - náhrady škody vo výške 14,37 Eur (433,- Sk). 5. K diskriminácii žalobcu pokiaľ ide o časový rozsah sledovania televízie v rámci doživotného výkonu trestu odňatia slobody v ÚVTOS Leopoldov v porovnaní s inými osobami, odsúdenými na doživotný trest odňatia slobody: 6. Žalobca uviedol, že ako odsúdený na doživotie, ktorý vykonáva doživotný trest odňatia slobody v ÚVTOS Leopoldov, má povolenie sledovať televízne vysielanie počas týždňa iba tri hodiny denne a to od 19.00 hod. do 22.00 hod. a to v rovnakom časovom rozsahu ako ostatní odsúdení, avšak na rozdiel od ostatných odsúdených na doživotie, je znevýhodňovaný v rozsahu iných aktivít. Žalobca nemôže napr. chodiť hrať futbal, zúčastňovať sa koncertov, hrať spoločenské hry s ostatnými odsúdenými, zúčastňovať sa kultúrnych aktivít, preto je toho názoru, že by mu malo byť umožnené sledovanie televízie vo väčšom rozsahu, aby sa tým zmiernilo alebo odstránilo horšie zaobchádzanie resp. menej priaznivé zaobchádzanie alebo znevýhodňovanie v porovnaní s ostatnými odsúdenými. Žalobca nevidí dôvod, prečo by ako doživotne odsúdený nemohol vykonávať činnosť, spočívajúcu v počítačovom kurze priamo na cele. Žalobca je ochotný si zabezpečiť aj vlastný počítač na vlastné náklady a uhradiť si napríklad náklady za elektrinu, avšak väznica mu neumožnila používať počítač resp. vykonať počítačový kurz. V porovnaní s ostatými odsúdenými, ktorí môžu chodiť napríklad na chovateľský krúžok, sa cíti znevýhodnený, pričom by mu malo byť umožnené, aby mal na cele akvárium, terárium a pod. Vzhľadom na intenzitu, trvanie a opakovanie zásahov ako aj pocit krivdy, nespravodlivosti, pocity úzkosti, depresie a pod., ktoré prežil a prežíva denno-denne ako priamy dôsledok porušenia svojich práv, došlo k porušeniu zásady o rovnakom zaobchádzaní, v dôsledku čoho si uplatnil nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 3 319, 39 Eur (100 000,- Sk) a to za každý mesiac porušenia práv. 7. Žalobca v rámci výsluchu pred dožiadaným súdom uviedol, že s umiestnením jeho osoby na výkon trestu na doživotný oddiel boli uplatnené všetky opatrenia, obmedzenia, ktoré vyžaduje maximálny stupeň stráženia, avšak aj také, ktoré sú v rozpore so zákonom o výkone trestu odňatia slobody (§ 3 ods. 2), nakoľko tento stanovuje, že môžu byť uplatnené len také obmedzenia, ktoré sú nevyhnutné na dosiahnutie účelu výkonu trestu a to tie, ktoré sú predmetom tejto žaloby s tým, že ich nepoužitie odporúča aj CPT (Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania). Rozdielne zaobchádzanie začal pociťovať hneď, ako sa o ňom dozvedel. Riešil to najprv bežnými prostriedkami napríklad cez pohovor s personálom väznice, sťažnosťami na orgány štátu a pod. Keď sa ničoho nedomohol, nasledovala žaloba. 8. Právny zástupca žalobcu uviedol, že konaním žalovaných 1./-5./, ktoré žalobca opísal v žalobe a uviedol vo svojej výpovedi pred dožiadaným súdom, bolo neoprávnene zasiahnuté do práv žalobcu na ochranu osobnosti takým výrazným a intenzívnym spôsobom, že primerané zadosťučinenie nie je postačujúce, keďže konaním žalovaných 1./-5./ bola v značnej miere znížená ľudská dôstojnosť žalobcu resp. jeho vážnosť v spoločnosti, preto sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, za obdobie porušovania jeho osobnostných práv a to od 26. 12. 2005 do 26. 01. 2011. Čo sa týka rozsahu sledovania televízneho vysielania, žalobca poukázal na argumentáciu normy CPT, kde v bode 32 je uvedené, že väzni, ktorí sú odsúdení na vysoké tresty a nachádzajú sa na oddieloch s najprísnejším strážením (čo je nepochybne žalobca), majú mať v rámci svojich oddelení uvoľnený režim a čo najviac aktivít ako kompenzáciu za sprísnený väzenský režim. Dôvodom je významne vyvážiť nepriaznivé účinky života v uzavretom ovzduší takéhoto oddelenia na osobnosť väzňa. Z hľadiska preferencie záujmov žalobcu, jedinou možnosťou, ktorú vie účinne realizovať, je sledovanie televíznych programov, avšak toto môže využívať iba tri hodiny denne. Program zaobchádzania tak, ako je špecifikovaný v zákone o výkone trestu odňatia slobody, musí byť vypracovaný individuálne vo vzťahu k jednotlivému odsúdenému vzhľadom na jeho schopnosti, možnosti, a záujmy a musí vytvoriť taký rozsah záujmovej činnosti, ktorý je aj možné reálne využívať. U žalobcu nebolo umožnené zo strany žalovaných 1./-5./ účinné realizovanie takejto činnosti. Žalobca má za to, že ako osoba odsúdená na doživotie, by mala mať z uvedeného dôvodu stanovený rozsah záujmovej činnosti v prípade sledovania televízie aspoň v dvakrát väčšom rozsahu, ako majú ostatní odsúdení na doživotie a ešte väčší rozsah z hľadiska účelu výkonu trestu. 9. Žalovaný 1./ vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko mu nie je zrejmé, z akého dôvodu sa žalobca domnieva, že za zásah do týchto práv zodpovedá práve žalovaný 1./. Z tvrdení žalobcu vyplýva, že k neoprávnenému zásahu došlo zo strany, žalovaného 2./. Ak teda žalobca ako žalovaného označil Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, označil subjekt, ktorý nie je pôvodcom neoprávneného zásahu a teda nemôže byť subjektom pasívne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti. Ak v niektorých oblastiach výkonu trestu je so žalobcom zaobchádzané rozdielnym spôsobom, existujú na to objektívne dôvody sledujúce legitímny cieľ, na

dosiahnutie ktorého je takéto zaobchádzanie nevyhnutné a zároveň primerané. V prípade žalobcu je takýmto predpisom zák. č. 475/2005 Z. z., ktorý ustanovuje práva a povinnosti osôb, vykonávajúcich trest odňatia slobody a ktorý jednoznačne stanovuje rozsah obmedzení pre jednotlivé kategórie odsúdených, pričom platí princíp vyšší stupeň stráženia = väčší rozsah obmedzení. Je pravdou, že zákon v ust. § 11 ukladá minimalizovanie negatívnych vplyvov väzenského prostredia. Je však potrebné zdôrazniť, že v kategórii odsúdených s maximálnym stupňom stráženia, osobitne v kategórii odsúdených na doživotie, nie je možné negatívne vplyvy väzenského prostredia úplne minimalizovať. Z tohto dôvodu rozdielne zaobchádzanie so žalobcom nemožno považovať za diskrimináciu, nakoľko v danom prípade sa realizujú zákonom stanovené podmienky výkonu trestu. Rozdielne zaobchádzanie samo o sebe automaticky neznamená porušenie zásad, uvedených v antidiskriminačnom zákone resp. zásad ohľadom ochrany osobnosti, keďže zákonodarca pripúšťa rozdielne zaobchádzanie z objektívnych dôvodov, pokiaľ takéto zaobchádzanie sleduje legitímny cieľ. Žalovaný 1./ považuje takéto obmedzenie za primerané a napokon v súlade so samotným účelom uloženého trestu, pričom nie je možné opomenúť skutočnosť, že takýto trest bol žalobcovi uložený sledujúc ochranu spoločnosti pred ním ako páchateľom závažnej a násilnej trestnej činnosti. 10. Žalovaný 2./ uviedol, že žalobca bol odsúdený na výkon trestu odňatia slobody na doživotie rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1T/1/2005 zo dňa 17. 01. 2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/12/2007 zo dňa 07. 11. 2007 s tým, že trest nastúpil dňa 07. 11. 2007 so zarátaním väzby od 01. 09. 2001 do 09. 02. 2006. Od 09. 02. 2006 do 07. 01. 2007 bol žalobca vo výkone trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, pričom z dôvodov podľa § 81 ods. 1 písm. b/ bol umiestnený na oddiele s bezpečnostným režimom. Žalobca je umiestnený v špecializovanom oddiele doživotných trestov v diferenciačnej podskupine ,,D1" a v rámci vonkajšej diferenciácie sa nachádza vo výkone trestu s maximálnym stupňom stráženia. 11. Žalovaný 3./ uviedol, že odsúdenému bolo umožnené sledovanie televíznych programov, počúvanie vlastného rádioprijímača, ústavného rozhlasového vysielania, sledovanie videookruhu v oddiele doživotných trestov, sledovanie celoústavného videa, možnosť štúdia právnych predpisov prostredníctvom ústavného počítača, čítanie, bolo mu umožnené využívať ústavnú knižnicu, cvičenie v športovej miestnosti a na vychádzkach, uskutočňovať návštevy medzi odsúdenými, vykonávanie individuálnej záujmovej činnosti - maľovanie (za týmto účelom mu boli vydané vodové farby a štetec, ktoré prišli v balíku na záujmovú činnosť), duchovná starostlivosť, rozširovanie vedomostí v rôznych oblastiach. Osoba odsúdená na doživotný trest odňatia slobody nie je v porovnateľnej situácii s osobou odsúdenou na bežný trest odňatia slobody, preto sa nemôže jednať o priamu diskrimináciu. 12. Žalovaný 4./ vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie. 13. Žalovaný 5./ vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. 14. Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. 15. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z., o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom ku dňu 05. 09. 2008 (antidiskriminačný zákon), dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. 16. Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. 17. Podľa § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona, nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. 18. Diskriminácia (znevýhodňovanie) je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom rozhodovanie o tom,

či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach považovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami. 19. Pokiaľ ide o zákon č. 365/2004 Z. z., z jeho obsahu vyplýva, že zásada rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie aj z dôvodu iného postavenia (§ 2 ods. 1). Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou (§ 9 ods. 1). Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie (§ 9 ods. 2). Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku (§ 9 ods. 3). 20. Žalovaný 1./, označený ako Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko mu nie je zrejmé, z akého dôvodu sa žalobca domnieva, že za zásah do týchto práv zodpovedá práve žalovaný 1./. 21. Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). 22. Podľa § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. 23. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 214/2011 zo dňa 18. 01. 2012). 24. Pokiaľ ide o existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobcom (ako poškodeným) a štátom (ako subjektom, ktorý mal žalobcovi spôsobiť ujmu), súd v tejto súvislosti zistil, že antidiskriminačný zákon a priori nevylučuje, aby žalovaným (a teda subjektom, ktorý nesie prípadnú zodpovednosť za diskriminačné konanie) bol štát. V takomto prípade je žalobca povinný uviesť štátny orgán, ktorý koná pred súdom za štát (§ 73 . Označenie štátu ako účastníka konania prichádza do úvahy najmä v prípade existencie súkromnoprávnych vzťahov (§ 21 Občianskeho zákonníka), alebo v prípade verejnoprávnych vzťahov (§ 3 zák. č. 514/2003 Z. z.). V prípade doživotného výkonu trestu odňatia slobody nemožno hovoriť o existencii súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a štátom, nakoľko výkon trestu odňatia slobody patrí do oblasti verejného (trestného) práva. Keďže sa žalobca v súvislosti s porušením práva na rovnaké zaobchádzanie nedomáhal satisfakcie podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nebolo na mieste, aby žalobca ako žalovaného 1./ označil štát, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ale ten subjekt, ktorý disponuje právnou subjektivitou v prípade vzniku ujmy pokiaľ ide o porušenie práva na rovnaké zaobchádzanie v rámci doživotného výkonu trestu odňatia slobody. 25. Súd preto žalobný návrh v časti, ktorý smeroval voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky z hľadiska porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie v rámci výkonu trestu odňatia slobody vyhodnotil za neopodstatnený, a to z dôvodu neexistencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného 1./. 26. Súd ďalej zistil, že ÚVTOS Ilava ako žalovaný 3./, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovaný 4./ a GR ZVaJS ako žalovaný 5./, nie sú subjektmi, ktoré zodpovedajú za prípadné porušenie práva žalobcu na rovnaké zaobchádzanie z hľadiska umožnenia sledovania televízie v dvojnásobne dlhšom režime v čase od 26. 11. 2005 do 26. 01. 2011 v ÚVTOS Leopoldov v porovnaní s inými osobami, odsúdenými na doživotie, preto v tejto časti žalobu voči žalovaným 3./, 4./ a 5./ z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietol.

27. Z obsahu "Iné záznamy o priebehu výkonu väzby a VTOS" (č. l. 50) vyplýva, že dňa 09. 06. 2008 si odsúdený dal žiadosť k RÚ o povolenie sledovať vlastný TV prijímač. Odporučené. Pri pohovore sa vyhráža, že ak budú nejaké prekážky, kvôli ktorým by nemohol mať povolenie TV prijímač, tak bude žalovať ústav. Zároveň upovedomený o termín príchodu technika - 27. 06. 2008, podpísaný mjr. F.. Dňa 27. 06. 2008 bol odsúdenému daný do užívania - po súhlase RÚ po vykonaní technickej prehliadky - TV prijímač Denver DFT - 709 spolu s podstavcom a koaxiálnym káblom, podpísaný mjr. F.. 28. Podľa § 15 ods. 3 zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, program zaobchádzania je súhrn aktivít zameraných na rozvoj osobnosti odsúdeného, jeho primerané správanie a hodnotovú orientáciu v súlade s právami a povinnosťami ustanovenými v tomto zákone a v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch. 29. Podľa § 16 zák. č. 475/2005 Z. z., pri zaobchádzaní s odsúdeným sa na splnenie cieľov programu zaobchádzania využívajú formy a metódy pedagogického a psychologického pôsobenia, metódy sociálnej práce, ústavný poriadok, disciplinárna právomoc, zaraďovanie do práce, vzdelávanie a kultúrno-osvetová činnosť. 30. Podľa § 34 ods. 2 zák. č. 475/2005 Z. z., odsúdený môže rozhlasové vysielanie počúvať a televízne vysielanie sledovať v čase určenom v časovom rozvrhu dňa spôsobom, ktorý nenarúša ústavný poriadok. Odsúdenému sa tiež umožní počúvanie rozhlasového vysielania prostredníctvom rozhlasu inštalovaného v cele a v stanovenom rozsahu sledovanie televízneho vysielania alebo programu zo záznamu. 31. Podľa § 39 písm. a), písm. b) zák. č. 475/2005 Z. z., odsúdený je povinný plniť povinnosti uložené týmto zákonom a ústavným poriadkom, a plniť pokyny a príkazy príslušníka zboru a zamestnanca zboru, zachovávať zásady slušného správania a vystupovania voči osobám, s ktorými prichádza do styku. 32. Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z. z., riaditeľ ústavu vydá ústavný poriadok, ktorým sa upravuje spôsob výkonu práv, obmedzení a povinností odsúdených a uplatňovanie poriadku a disciplíny; súčasťou ústavného poriadku je časový rozvrh dňa. 33. Podľa § 78 ods. 1 vyhl. č. Ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, oddiel doživotných trestov sa zriaďuje v určenom ústave s maximálnym stupňom stráženia. Oddiel doživotných trestov je oddelený od ostatných ubytovacích priestorov odsúdených a je zabezpečovaný vnútorným bezpečnostným systémom. Vnútorné zariadenie cely je pripevnené k podlahe alebo ku stene. 34. Podľa § 78 ods. 2 vyhl. č. 368/2008 Z. z., do oddielu doživotných trestov sa odsúdený umiestňuje ihneď bez pobytu v nástupnom oddiele a do diferenciačnej podskupiny "D1". 35. Podľa § 78 ods. 3 vyhl. č. 368/2008 Z. z., do diferenciačnej podskupiny "D2" možno odsúdeného umiestniť po vykonaní piatich rokov trestu za podmienok ustanovených v odseku 6. 36. Podľa § 78 ods. 4 vyhl. č. 368/2008 Z. z., počas výkonu trestu sa odsúdený umiestňuje do diferenciačnej podskupiny "D1", ak prestal spĺňať podmienky uvedené v odseku 6, a to aj vtedy, ak už vykonáva trest v diferenciačnej skupine "A" alebo "B" v maximálnom stupni stráženia; opätovné umiestnenie do diferenciačnej podskupiny "D2" je možné po 12 mesiacoch, ak odsúdený nebol disciplinárne potrestaný. 37. Podľa § 78 ods. 5 vyhl. č. 368/2008 Z. z, v oddiele doživotných trestov odsúdený je oddelene umiestnený od ostatných odsúdených, nezaraďuje sa do aktivít organizovaných pre celý ústav, mimo cely sa pohybuje zásadne pod dozorom príslušníka zboru, ak je zaradený do práce, prácu vykonáva v cele, kde je ubytovaný, alebo v priestoroch oddielu určených na tento účel. Odsúdenému možno na návrh pedagóga so súhlasom riaditeľa povoliť vzájomný kontakt v rámci diferenciačnej podskupiny "D1". 38. Podľa § 78 ods. 6 vyhl. č. 368/2008 Z. z., ak odsúdený plní program zaobchádzania, dodržiava ústavný poriadok a vykazuje pozitívne zmeny v postoji k trestnej činnosti a v hodnotovej orientácii, možno odsúdeného umiestniť do diferenciačnej podskupiny "D2", ktorá je charakteristická zmiernením niektorých obmedzení výkonu doživotného trestu, najmä a) povolením pohybu vo vymedzenom priestore mimo cely, b) umožnením kontaktu s ostatnými odsúdenými v diferenciačnej podskupine "D2", c) organizovaním skupinových aktivít, d) povolením účasti na vybraných aktivitách organizovaných pre celý ústav; odsúdený sa zúčastňuje na aktivitách zásadne pod priamym dozorom príslušníka zboru. 39. Podľa § 78 ods. 7 vyhl. č. 368/2008 Z. z., umiestnenie odsúdeného do diferenciačnej podskupiny "D2" určuje riaditeľ ústavu na základe návrhu pedagóga po prerokovaní v komisii. 40. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu voči žalovanému 2./, súd po preskúmaní žaloby zistil, že žalobca nepreukázal, že by sa žalovaný 2./ vo vzťahu k osobe žalobcu dopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania z hľadiska iného postavenia. Žalovaný 2./ uviedol, že žalobca

vykonáva trest odňatia slobody v rámci diferenciačnej podskupiny "D1" (§ 78 ods. 2 vyhl. č. 368/2008 Z. z.). Pri zaobchádzaní s odsúdenými umiestnenými v oddiele doživotných trestov sa uplatňujú programy stabilizujúce fyzický a psychický stav. Pri programe zaobchádzania a) odsúdený sa nepodieľa na jeho určení, b) zdôrazňuje sa dodržiavanie režimu, c) odsúdený sa nepodieľa na organizácii a spravovaní oddielu, d) zaobchádzanie je zamerané najmä na udržiavanie stabilného psychického stavu, potláčanie negatívnych prejavov v správaní, posilňovanie pozitívnych osobnostných vlastností, vytváranie reálneho pohľadu na seba a na aktuálnu životnú situáciu, e) aktivity vo voľnom čase sú obmedzené, odsúdený je zapojený výhradne do aktivít, ktoré mu určí pedagóg, psychológ alebo psychiater, f) odsúdený sa ubytuje v cele (§ 78 ods. 8 vyhl. č. 368/2008 Z. z.). 41. Na to, aby bol žalobca preradený do diferenciačnej podskupiny "D2", v rámci ktorej by mohlo dôjsť k zmierneniu niektorých obmedzení výkonu doživotného trestu v období od 26. 11. 2005 do 26. 01. 2011, vrátane povolenia sledovať televíziu vo väčšom rozsahu ako tri hodiny denne, či povolenia zúčastňovať sa počítačového kurzu, či chovateľského krúžku, vrátane povolenia umiestnenia akvária, či terária na cele žalobcu, bolo zo strany žalobcu potrebné, aby v rámci výkonu trestu preukázal najmä pozitívne zmeny v postoji k trestnej činnosti a v hodnotovej orientácii. Z obsahu žalobcu vôbec nevyplýva, že by žalobca pozitívne zmenil svoj postoj k trestnej činnosti a v hodnotovej orientácii. Z tohto dôvodu, ak žalobca žalovanému 2./ postupom podľa § § 78 ods. 6 vyhl. č. 368/2008 Z. z. nepreukázal, že riadne plní program zaobchádzania, dodržiava ústavný poriadok a vykazuje pozitívne zmeny v postoji k trestnej činnosti a v hodnotovej orientácii, nevznikol žalovanému 2./ dôvod, aby žalobcu umiestnil do diferenciačnej podskupiny "D2" (§ 78 ods. 6, ods. 7 vyhl. č. 368/2008 Z. z.). Ak teda žalovaný 2./ nepovolil žalobcovi, ktorý vykonáva doživotný trest odňatia slobody v rámci diferenciačnej podskupiny "D1" sledovanie televízie v rozsahu väčšom ako tri hodiny denne, nepovolil žalobcovi účasť na počítačovom kurze a nepovolil mu umiestnenie terária, a či akvária na cele, nemožno takýto postup žalovaného 2./ bez pochybností vyhodnotiť ako diskriminačný. 42. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nepodmienečný trest odňatia slobody obsahuje v sebe zásah do základných práv a slobôd odsúdeného, medzi ktoré patrí nielen pozbavenie jeho osobnej slobody, ale aj zásah do nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia (vrátane práva na sledovanie televízie v určitom časovom rozsahu), do slobody pohybu a pobytu, slobody zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, do práva slobodnej voľby povolania a práva na nakladanie s vecami osobnej potreby (§ 4 ods. 1 druhej vety zák. č. 475/2005 Z. z.). Je všeobecne známou skutočnosťou, že účelom trestu odňatia slobody je odradiť jednotlivcov od páchania trestnej činnosti (tzv. preventívna funkcia trestu). V prípade uloženia trestu odňatia slobody u žalobcu sa jedná o represívnu funkciu trestu, ktorý má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred žalobcom ako páchateľom obzvlášť závažných zločinov tým spôsobom, že mu zabránil v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvára mu podmienky na jeho prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život; trest zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie žalobcu spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Tr. zák., § 1 a zákona č. 475/2005 Z. z.). To znamená, že ak žalobca bol v čase spáchania trestných činov trestne zodpovedný, musí niesť za svoje skutky trestnú zodpovednosť aj vo forme pozbavenia osobnej slobody a teda strpieť, že jeho súkromie (vrátane práva na sledovanie televízie) sa bude spravovať režimom, ktorý určí štát vo forme zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Žalobca si musí uvedomiť, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obsahuje v sebe aj sankciu odtrhnutia od doterajšieho spôsobu života (odsúdený je vyňatý z bežného rodinného, pracovného a ostatného spoločenského prostredia). To, či odsúdený vykonáva uložený trest štátom dobrovoľne (uvedomuje si svoje zlyhanie a uložený trest berie ako prirodzený a nezvratný dôsledok svojho zlyhania bez toho, aby z jeho spáchania obviňoval niekoho iného) alebo nedobrovoľne (odsúdený si objektívne alebo subjektívne neuvedomuje, že zlyhal, porušil pravidlá spoločenského správania sa, ustanovených v štátom uznanej a schválenej norme, vyjadrenej vo forme práva, ktoré sa vzťahujú na neurčitý počet adresátov rovnakého druhu, uložený trest neakceptuje, za jeho uloženie vinní svoje okolie, nie seba, nemá snahu napraviť sa a po vykonaní trestu chce ďalej pokračovať v doterajšom ,,spôsobe života") má význam najmä z hľadiska kriminológie a penológie. Spáchanie trestného činu, ale aj odsúdenie jeho páchateľa a uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody na doživotie sa dotýka celej osobnostnej sféry páchateľa trestného činu, a častokrát má vplyv aj na jeho rodinné, pracovné a sociálne väzby. Zásah do základných práv a slobôd, vrátane práva na súkromie a práva na rozvíjanie voľnočasových aktivít v režime doživotného výkonu trestu odňatia slobody sa týka každého páchateľa trestného činu, ktorému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, teda nielen žalobcu. Rozdiely spočívajú v závislosti od stupňa závažnosti spáchaných trestných činov, keďže zákon rozlišuje zaradenie odsúdeného na nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody s minimálnym, so stredným a s maximálnym stupňom stráženia. Kvalita výkonu voľnočasových aktivít, vrátane sledovania televízie odsúdeného v minimálnom

stupni stráženia je samozrejme iná, ako v prípade odsúdeného na doživotie. Je však nesporné, že žalobca svojím konaním zasiahol do súkromia a rodinného života iných ľudí, preto musí rešpektovať, že uložením trestu odňatia slobody na doživotie došlo sčasti k absolútnemu a sčasti k relatívnemu zásahu do jeho práva na súkromie a do práva na rozvíjanie voľnočasových aktivít. Absolútny zásah spočíva v tom, že žalobca si počas výkonu trestu nemôže sám určovať pravidlá maximálneho časového rozpätia sledovania televízie a výkonu iných aktivít vo voľnom čase. Relatívny zásah spočíva v tom, že žalobca má právo na sledovanie televízie v rozsahu a za splnenia podmienok, ustanovených právnymi predpismi a poriadkom ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom sa odsúdený momentálne nachádza. 43. Pokiaľ žalobca poukázal na obsah noriem CPT, súd bol toho názoru, že hoci tieto odporúčania majú určitú váhu, nemajú záväzný charakter a je teda dovolené jednotlivým krajinám, ktoré realizujú výkon väzenstva, aby si do svojich právnych noriem zakomponovali vlastné ustanovenia, ktoré budú definovať rozsah práv odsúdených. Rovnako je týmto štátom zverené alebo umožnené prihliadať na každého odsúdeného individuálne a rozsah obmedzení prispôsobili nebezpečnosti na tohto páchateľa a pre seba samého, pre iných odsúdených, pre personál ústavu, ako aj pre spoločnosť. 44. K nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v strate vecí žalobcu počas eskortovania dňa 30. 05. 2008: 45. Žalobca uviedol, že dňa 30. 05. 2008 bol preeskortovaný z ÚVTOS Ilava do ÚVTOS Leopoldov. Pred vykonaním eskorty cca 30 min. vopred mu bolo oznámené, že bude eskortovaný s tým, aby si pobalil veci. Príslušníkov ZVJS, ktorí eskortu realizovali sa zrejme nezdala rýchlosť, akou si žalobca balil svoje veci, tak ho vyviedli von z cely a veci mu pobalili zamestnanci, personál väznice a to tak, že mu veci nahádzali do diek a následne nahádzali do kufra väzenského autobusu. Žalobcovi boli veci vydané až v ÚVTOS Leopoldov a aj to až po dvoch - troch hodinách. Následne zistil, že mu chýbajú veci v hodnote 13,28 Eur (400,- Sk) a to tanier, káva, známky, tabak a pod. Vykonanie eskorty žalobcu ani zásah, ktorým príslušníci väznice manipulovali s majetkom žalobcu pred, počas a po vykonaní uvedenej eskorty však nemal jasne stanovené pravidlá, neposkytovali záruky proti zneužitiu a proti svojvoľným zásahom. Žalobca sa preto domáhal, aby mu žalovaný zaplatil 13,28 Eur (400,- Sk) ako peňažnú škodu, ktorá mu vznikla tým, že príslušníci ZVJS pred, počas alebo po vykonaní eskorty dňa 30. 05. 2008 buď odcudzili alebo narábali s vecami žalobcu tak, že došlo k zmiznutiu vecí v sume vyše 13,28 Eur (400,- Sk). 46. Žalobca v rámci výpovede pred dožiadaným súdom uviedol, že pokiaľ ide o eskortu zo dňa 30. 05. 2008, zotrval na tom, čo uviedol v žalobe a ako dôkaz žiadal vypočuť o.i. personál väznice Ilava a Leopoldov a odsúdených, ktorí sa zúčastnili predmetnej eskorty. Žalobca dňa 03. 07. 2007 podal Ministerstvu spravodlivosti SR podanie zo dňa 26. 06. 2007 č. podacieho lístka 51562883, doplnené podaním zo dňa 06. 08. 2007, č. podacieho lístka 51563224, odoslané na pošte Leopoldov dňa 13. 08. 2007, čím mal preukázať, že inicioval postup podľa zák. č. 514/2003 s tým, že kópiu týchto dokumentov a písomností predložil súdu ešte v roku 2007, čo vie žalobca dokladovať tým, že tieto písomnosti museli byť v spise, čo dokazuje skutočnosť, že pôvodne vec prejednávajúci sudca nenamietal absenciu týchto písomností. Z toho vyplýva, že tieto dokumenty museli zo súdneho spisu zmiznúť pridelením veci sudcovi C. Y.Á. a že tieto písomnosti boli zo spisu odcudzené práve touto osobou. Z tohto dôvodu podal žalobca na zákonného sudcu trestné oznámenie. 47. Právny zástupca žalobcu uviedol, že čo sa týka dokazovania ohľadom spôsobenej škody na majetku žalobcu spôsobenej eskortou dňa 30. 05. 2008 z Ilavy do Leopoldova, žalobca žiadal vykonať dokazovanie výsluchom zúčastnených osôb na strane personálu oboch väzníc, odsúdených, ktorí boli spolu so žalobcom eskortovaní, zadovážením obrazových záznamov z bezpečnostných kamier zo dňa 30. 05. 2008 a vyžiadaním si vysvetlenia alebo vyjadrenia väzníc ohľadom spôsobu, akým bola eskorta vykonaná a akým spôsobom došlo k preeskortovaniu žalobcových vecí. Čo sa týka postupov podľa zák. č. 514/2003 Z. z., samotný žalobca tvrdí, že takto postupoval vo vzťahu k MS SR dňa 03. 07. 2007 a 13. 08. 2007. Navyše, ak by aj mal súd za to, že žalobca najskôr nepožiadal o predbežné prerokovanie, v zmysle ustálenej praxe napríklad R 20/1981, súd bol povinný vyzvať žalobcu na preukázanie tejto skutočnosti. Ak žalobca tvrdí, že predbežné prerokovanie nároku zaslal v kópiách v roku 2007 aj súdu a tieto podľa vyjadrenia súdu nie sú v spise, právny zástupca žalobcu poukázal na sťažnosť žalobcu zo dňa 05. 08. 2016, adresovanú na MS SR a Generálne prokuratúre Slovenskej republiky, ktorú doložil do súdneho spisu, a kde poukázal na opakujúci jav strácania a nedoručovania zásielok žalobcu. 48. Žalovaný 1./ sa nevedel vyjadriť k návrhu na náhradu škody, pričom zdôraznil, že takýto návrh je potrebné predbežne prerokovať v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Žalovaný 1./ eviduje pomerne veľké množstvo žiadostí o predbežné prerokovanie zo strany žalobcu, avšak v rámci

toho konania nebolo možné zo strany žalovaného 1./ ustáliť, či žalobca ako poškodený v tejto veci požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. 49. Žalovaný 3./ uviedol, že počas eskortovania žalobcu dňa 30. 05. 2008 nevyhotovil žiadny záznam, pretože na to nebol žiaden dôvod. Nachádza sa tam iba záznam, že žalobca sa sťažoval, že stratil počas eskorty asi dva pudingy a ešte nejaké veci. Podľa vyjadrenia veliteľa eskorty nedošlo počas eskorty k žiadnej mimoriadnej udalosti, pričom odmietol možnosť, že by odsúdenému mohli byť pri odchode odcudzené alebo zničené nejaké veci. Žalovaný 3./ súčasne vzniesol námietku premlčania, lebo do konania bol pripustený uznesením zo dňa 10. 07. 2012. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k žalovanému 3./ uplynula premlčacia doba. 50. Žalovaný 4./ vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie. 51. Žalovaný 5./ uviedol, že nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. 52. Z obsahu "Iné záznamy o priebehu výkonu väzby a VTOS" (č. l. 50) vyplýva, že dňa 30. 05. 2008 odsúdený odchádza na eskortu do ÚVTOS Leopoldov na ďalší výkon trestu. Dňa 30. 05. 2008 bol zaradený do ÚVTOS Leopoldov, bol poučený o dôvodoch zaradenia na ôsme oddelenie/D3, cela č. 304A, o svojich právach a povinnostiach v zmysle právnych noriem upravujúcich výkon trestu odňatia slobody, ústavnom poriadku, režime dňa, termínov nákupov (o sortimente ústavného bufetu a o maximálnom množstve tovaru na jeden nákup), návštev (podmienky preukazovať príbuzenský pomer), balíkov, výmeny prádla, vychádzok, športovej činnosti na oddiely, telefonovania, úhrade elektrickej energie za používanie vlastných elektrospotrebičov, návštev lekára. Odsúdený sa sťažoval, že počas eskorty sa stratili asi ,,dva pudingy" a ešte ,,nejaké veci", podpísaný mjr. F.. 53. Z písomného vyjadrenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom zo dňa 02. 05. 2013 (č. l. 49) vyplýva, že dňa 30. 08. 2008 bol pplk. Y.. E. V. rozkazom riaditeľa ústavu určený ako veliteľ eskorty na zabezpečenie eskortovania odsúdených z Ústavu Ilava do Ústavu Leopoldov. Medzi odsúdenými, ktorí boli v tento deň premiestnený do Ústavu Leopoldov bol aj žalobca. Všetky činnosti súvisiace s eskortovaním odsúdených (príprava odsúdených, osobné prehliadky, nástup do autobusu a presun do Leopoldova) prebehli v tento deň bez mimoriadnych udalostí alebo neobvyklých okolností. Vzhľadom na uplynutý čas (5 rokov) si Y.. V. presne nespomínal na konkrétny proces prípravy a prehliadky žalobcu na eskortu, avšak ako veliteľ eskorty na celý priebeh dohliadal a jednoznačne vylučuje, že by niekto z príslušníkov zabezpečujúcich eskortu a s ňou súvisiacich činností žalobcovi odcudzil alebo poškodil jeho osobné veci. Odsúdení majú možnosť hlásiť akékoľvek poškodenie resp. odcudzenie veci eskortujúcim príslušníkom. Takéto hlásenie sú riadne zdokumentované a prešetrované. Žalobca v uvedený deň nenahlásil žiadne odcudzenie ani poškodenie svojich vecí. 54. Podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. 55. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 56. Podľa § 4 písm. k) zák. č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len ,,zák. č. 66/2014 Z. z."), Zbor väzenskej a justičnej stráže zabezpečuje a vykonáva na území Slovenskej republiky eskorty obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a dodávanie osoby po výkone trestu odňatia slobody na výkon ochranného liečenia do zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, na výkon ochrannej výchovy do výchovného zariadenia3a) alebo na výkon detencie do detenčného ústavu (ďalej len "dodávanie osoby"). 57. Podľa § 49 ods. 4 zák. č. 4/2001 Z. z., eskortou sa na účely tohto zákona rozumie sprevádzanie a stráženie obvineného alebo odsúdeného spravidla ozbrojeným príslušníkom zboru s cieľom zabrániť ich úteku. 58. Podľa § 11 ods. 4 písm. d) zák. č. 4/2001 Z. z., príslušník zboru, ktorý vykonáva službu v služobnej rovnošate, preukazuje príslušnosť k zboru len služobnou rovnošatou s identifikačným číslom pri eskortovaní obvineného alebo odsúdeného alebo dodávaní osoby. 59. Podľa § 64 ods. 6 zák. č. 4/2001 Z. z., štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú zborom alebo jeho príslušníkom v súvislosti s plnením úloh ustanovených týmto zákonom; to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného zákroku príslušníka zboru. 60. Podľa § 64 ods. 7 zák. č. 4/2001 Z. z., náhradu škody poskytuje v zastúpení štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. 61. Podľa § 65da ods. 1 zák. č. 4/2001 Z. z., obvinený alebo odsúdený má právo podať sťažnosť podľa tohto zákona. 62. Podľa § 65da ods. 2 zák. č. 4/2001 Z. z., sťažnosť podľa tohto zákona je podanie obvineného alebo odsúdeného (ďalej len "sťažovateľ"), ktorým sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených

záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou organizačnej zložky zboru podľa § 2 ods. 1, a zároveň poukazuje na konkrétne nedostatky, ktorých odstránenie je v pôsobnosti organizačnej zložky zboru, najmä na porušenie právnych predpisov alebo vnútorných predpisov zboru. 63. Podľa § 19 ods. 1 prvej vety zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. 64. V súlade s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009, nie je právna kvalifikácia nároku žalobcu, uvedená v žalobnom návrhu, pre tento súd záväzná. 65. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. 66. Podľa § 420 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 67. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 68. Podľa § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom. 69. Súd pri právnom vyhodnotení nároku žalobcu na náhradu škody v súvislosti so stratou vecí v rámci eskorty zo dňa 30. 05. 2008 dospel k záveru, že aj keď si žalobca uplatňoval voči žalovaným nárok na náhradu škody podľa § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na jeho skutkové tvrdenia, súd vyhodnotil nárok na náhradu škody podľa ust. zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 4, § 9, § 17 ods. 1), nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku (§ 415 a § 420 z hľadiska posudzovania a priznávania náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, ktorým malo byť zasiahnuté do práv poškodeného, zákonom špeciálnym (§ 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). 70. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 71. Po preskúmaní žaloby súd zistil, že ak postupom príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže mala byť žalobcovi spôsobená škoda v sume 13,27 Eur (400,- Sk), za túto škodu nesie zodpovednosť štát v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR (§ 64 ods. 7 zák. č. 4/2001 Z. z.). Z tohto dôvodu súd žalobu v tejto časti voči žalovaným 2./, 3./, 4./ a 5./ vyhodnotil ako neopodstatnenú a to z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaných 2./, 3./, 4./ a 5./ a ďalej sa zaoberal skutkovými tvrdeniami a dôkazmi vo vzťahu k žalovanému 1./. 72. Súd ďalej zistil, že ak ku skutku došlo dňa 30. 05. 2008, žalobcovi začala plynúť premlčacia doba dňa 31. 05. 2008 s tým, že žaloba bola doručená súdu dňa 05. 09. 2008, teda v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby (§ 19 ods. 1 prvej vety zák. č. 514/2003 Z. z.). 73. Z vykonaného dokazovania vyplývajú dve verzie. Podľa verzie žalobcu, v rámci eskorty dňa 30. 05. 2008 sa mali zamestnanci Zboru väzenskej a justičnej stráže (t.j. personál väznice ÚVTOS Ilava) dopustiť nesprávneho úradného postupu a to tak, že osobné veci patriace žalobcovi nahádzali do diek a následne tieto veci nahádzali do kufra väzenského autobusu s tým, že žalobcovi boli tieto veci vydané až v ÚVTOS Leopoldov a aj to až po dvoch - troch hodinách, pričom zistil, že mu chýbajú veci v hodnote 13,27 Eur (400,- Sk) a to tanier, káva, známky, tabak a pod. Podľa verzie žalovaného 3./, počas eskortovania žalobcu dňa 30. 05. 2008 nevyhotovil žiadny záznam, pretože na to nebol žiaden dôvod. Nachádza sa tam iba záznam, že odsúdený sa sťažoval, že stratil počas eskorty asi dva pudingy a ešte nejaké veci. Podľa vyjadrenia veliteľa eskorty nedošlo počas eskorty k žiadnej mimoriadnej udalosti, pričom odmietol možnosť, že by odsúdenému mohli byť pri odchode nejaké veci odcudzené alebo zničené. 74. Zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 9 nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup". Z obsahu tohto pojmu ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo

v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci "bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). O nesprávny úradný postup by išlo napr. i vtedy, ak by orgány polície nedostatočne zabezpečili majetok osoby, ktorá bola vzatá do väzby alebo neumožnili, aby sa o majetok tejto osoby postarali iné osoby a na takomto majetku vznikla škoda. 75. Rovnako zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 17 ods. 1 bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom. 76. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Ako už bolo uvedené vyššie, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. 77. Vychádzajúc zo zistených skutočností a s poukazom na citované ustanovenia zákonov dospel súd k záveru, podľa ktorého sa žalobcovi bez pochybností nepodarilo preukázať nesprávny úradný postup, ktorého sa mali voči jeho osobe dopustiť dňa 30. 05. 2008 príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorí boli pracovne zaradení pre výkon služby v ÚVTOS Ilava a v ÚVTOS Leopoldov tým spôsobom, že žalobcovi mali počas eskorty odcudziť tanier, kávu, známky, tabak a podobné veci, ktorých hodnota podľa žalobcu mala predstavovať 13,27 Eur (400,- Sk). Žalobca v tejto súvislosti nepredložil súdu dôkaz o tom, že by ohľadom straty vecí podal sťažnosť podľa § 65da ods. 1 zák. č. 4/2001 Z. z., ďalej nepredložil súdu dôkaz o tom, že by bolo orgánom verejnej správy konštatované, že v prípade žalobcu došlo dňa 30. 05. 2008 v rámci eskorty k nesprávnemu úradnému postupu. Žalobca neuviedol identifikačné číslo príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorí sa mali dopustiť nesprávneho úradného postupu. Z osobnej karty žalobcu vyplýva, že odsúdený sa sťažoval, že počas eskorty sa stratili asi ,,dva pudingy" a ešte ,,nejaké veci", čo však žalobca v žalobe neviedol. Naopak, žalobca v žalobe uviedol, že počas eskortovania mu mali byť odcudzené veci v hodnote 13,27 Eur (400,- Sk) a to tanier, káva, známky, tabak a pod., čo je však v rozpore s tým, čo je uvedené v osobnej karte žalobcu. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní riadne nepreukázal, že by postupom príslušníkov Zboru väzenskej a

justičnej stráže malo dôjsť k odcudzeniu vecí v hodnote 13,27 Eur (400,- Sk), súd nemohol konštatovať, že na strane štátu došlo vo vzťahu k žalobcovi k nesprávnemu úradnému postupu a to aj s prihliadnutím na písomné vyjadrenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom zo dňa 02. 05. 2013 (č.l. 49), z ktorého vyplýva, že všetky činnosti súvisiace s eskortovaním odsúdených (príprava odsúdených, osobné prehliadky, nástup do autobusu a presun do Leopoldova) prebehli dňa 30. 05. 2008 bez mimoriadnych udalostí alebo neobvyklých okolností s tým, že odsúdení majú možnosť hlásiť akékoľvek poškodenie resp. odcudzenie veci eskortujúcim príslušníkom. Takéto hlásenia sú riadne zdokumentované a prešetrované. Žalobca v uvedený deň nenahlásil žiadne odcudzenie taniera, kávy, známky, tabaku a podobných vecí a ani z obsahu žaloby nevyplýva, že by mal žalobca záujem nahlásiť personálu väznice stratu taniera, kávy, známky, tabaku a podobných vecí. Otázka straty dvoch pudingov nebola predmetom tohto konania, preto sa súd touto otázkou bližšie nezaoberal. 78. Na to, aby sa žalobca domáhal náhrady škody podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. bolo potrebné, aby pred podaním žaloby požiadal príslušné orgány o predbežné prerokovanie nároku a to tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd po preskúmaní veci zistil, že žalobca pred podaním žaloby nepostupoval v súlade s ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a nepožiadal príslušné orgány verejnej moci, ktoré mu mali svojimi nesprávnymi úradnými postupmi spôsobiť nemajetkovú ujmu o predbežné prerokovanie nároku. Nesplnenie tejto podmienky treba považovať podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/410/2015-252 zo dňa 31. 08. 2015 za nesplnenie hmotnoprávnej podmienky, ktorej nesplnenie nemá za následok zastavanie konania, ale má za následok, aby súd vyzval žalobcu na jej odstránenie prostredníctvom výzvy podľa § 129 ods. 1 Civilného sporového poriadku a ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na výsledky dokazovania, súd nepristúpil k výzve žalobcu, aby požiadal príslušné orgány verejnej moci o predbežné prerokovanie nároku, a to z dôvodu hospodárnosti konania, keďže výsledok predbežného prerokovania by ostal bez vplyvu na výsledok vykonaného dokazovania, v rámci ktorého žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu na strane štátu. 79. K nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v poškodení obálky a poštovej známky v období od 14. 04. 2008 do 15. 04. 2008: 80. Žalobca vo väznici Ilava dňa 14. 04. 2008 odovzdal osobe na to určenej korešpondenciu, adresovanú Ústavnému súdu SR. Išlo o stredne veľkú obálku v hodnote 3,- Sk s nalepenou známkou v hodnote 30,- Sk. Väznica (personál väznice) Ilava uvedenú korešpondenciu riadne prevzala bez akýchkoľvek námietok, avšak dňa 15. 04. 2008 (t.j. na druhý deň) uvedenú korešpondenciu personál väznice doniesol žalobcovi späť s tým, že pošta tvrdila, že poštová známka, ktorá je na obálke nalepená je poškodená, použitá. Žalobca musel obsah zásielky preložiť do novej obálky, nalepiť novú poštovú známku a následne korešpondenciu znovu odovzdal na jej odoslanie, čím mu vznikla škoda 1,10 Eur (33,- Sk). Žalobca namieta to, že dňa 14. 04. 2008 väznica túto korešpondenciu riadne prevzala a nevrátila žalobcovi naspäť s tým, že sa na obálke nachádzala poškodená, použitá poštová známka. Preto ak väznica na druhý deň uvedenú korešpondenciu vrátila späť s tým, že je poškodená (vadná) poštová známka, tak je zrejmé, že k poškodeniu, k znehodnoteniu známky mohlo dôjsť iba vtedy, keď väznica manipulovala s predmetnou zásielkou. Žalobca v tomto prípade považuje morálne zadosťučinenie za nepostačujúce, preto žiadal priznanie peňažného zadosťučinenia tak, ako to uviedol v petite žaloby. 81. Žalobca pred dožiadaným súdom uviedol, že odoslal korešpondenciu riadne označenú s nalepenou známkou, ktorá nebola nijako poškodená a odovzdal ju na vybavenie tomu subjektu, ktorý ju mal právo a povinnosť predložiť na odoslanie pošte SR. Aj napriek tomu mu bola zásielka vrátená, pričom bol obvinený z toho, že použil neoprávnenú známku, teda, že sa dopustil falšovania a podvodu. Žalobca uvedené pociťoval ako ohováranie a osočovanie jeho osoby. 82. Žalovaný 1./ sa nevedel vyjadriť k návrhu na náhradu škody, pričom zdôraznil, že takýto návrh je potrebné predbežne prerokovať v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. 83. Žalovaný 2./ vniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. 84. Žalovaný 3./ uviedol, že pre údajné poškodenie listovej známky, na zásielke odosielanej dňa 14. 04. 2008 sa žalobca sťažoval Ministerstvu spravodlivosti SR podaním zo dňa 20. 06. 2008. Sťažnosť prešetroval žalovaný 5./, ktorý v zápisnici o prešetrení sťažnosti dňa 13. 08. 2008 konštatoval, že ústav so známkami nemanipuloval a teda sťažnosť vyhodnotil ako neopodstatnenú. 85. Žalovaný 4./ vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie. 86. Žalovaný 5./ uviedol, že nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie.

87. Súd pri právnom vyhodnotení nároku žalobcu na náhradu škody v súvislosti s poškodením poštovej známky dňa 14. 04. 2008 dospel k záveru, že aj keď si žalobca uplatňoval voči žalovaným nárok na náhradu škody podľa § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na jeho skutkové tvrdenia, súd vyhodnotil nárok na náhradu škody predovšetkým podľa ust. zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 4, § 9, § 17 ods. 1), nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku (§ 415 a § 420 zákonom špeciálnym (§ 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). 88. Po preskúmaní žaloby súd zistil, že ak postupom príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže mala byť žalobcovi spôsobená škoda v sume 1,10 Eur (33,- Sk), za túto škodu nesie zodpovednosť štát v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR (§ 64 ods. 7 zák. č. 4/2001 Z. z.). Z tohto dôvodu súd žalobu v tejto časti voči žalovaným 2./, 3./, 4./ a 5./ vyhodnotil ako neopodstatnenú a to z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaných 2./, 3./, 4./ a 5./ a ďalej sa zaoberal skutkovými tvrdeniami a dôkazmi vo vzťahu k žalovanému 1./. 89. Súd ďalej zistil, že ak ku skutku došlo v čase od 14. 04. 2008 do 15. 04. 2008, žalobcovi začala plynúť premlčacia doba dňa 16. 04. 2008 s tým, že žalobu doručil súdu dňa 05. 09. 2008, teda v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby (§ 19 ods. 1 prvej vety zák. č. 514/2003 Z. z.). 90. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase od 14. 04. 2008 do 15. 04. 2008 sa mali zamestnanci Zboru väzenskej a justičnej stráže (t.j. personál väznice Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Ilave) dopustiť nesprávneho úradného postupu a to tak, že žalobcovi vrátili list, adresovaný Ústavnému súdu Slovenskej republiky s poškodenou poštovou známkou v hodnote 30,- Sk, pričom podľa názoru žalobcu, ho príslušníci mali pred prijatím poštovej zásielky upozorniť, že na obálke sa nachádza poškodená poštová známka. 91. Vychádzajúc zo zistených skutočností a s poukazom na citované ustanovenia zákonov dospel súd k záveru, podľa ktorého sa žalobcovi bez pochybností nepodarilo preukázať nesprávny úradný postup, ktorého sa mali voči jeho osobe dopustiť v období od 14. 04. 2008 do 15. 04. 2008 príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorí boli pracovne zaradení pre výkon služby v ÚVTOS Ilava tým spôsobom, že mali žalobcu pred prijatím poštovej zásielky upozorniť na skutočnosť, že na obálke sa nachádza poškodená poštová známka. Za platnosť a úplnosť poštovej známky, nalepenej na poštovej obálke nesie zodpovednosť odosielateľ pošty, a teda nie jej sprostredkovateľ. Bolo vecou žalobcu, aby si pred odoslaním pošty skontroloval správnosť a úplnosť adresy, ktorú uviedol na poštovej obálke a taktiež, či k obálke pripojil nepoškodenú poštovú známku v príslušnej hodnote. V prípade pochybností si mal vyžiadať od personálu väznice potvrdenie o tom, že odovzdal na prepravu obálku s poštovou známkou v nepoškodenom stave. V prípade osoby, odsúdenej na výkon trestu odňatia slobody, ktorá využíva korešpondenčné právo, nemôže niesť zodpovednosť za úplnosť, správnosť a obsah poštovej zásielky, adresovanej príslušnému orgánu Zbor väzenskej a justičnej stráže. Ak teda príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže dňa 15. 04. 2008 vrátil žalobcovi poštovú obálku s oznámením, že sa na nej nachádza či už neplatná alebo poškodená poštová známka, či známka v nesprávnej nominálnej hodnote, nemôže niesť zodpovednosť za takúto skutočnosť Zbor väzenskej a justičnej stráže. 92. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní riadne nepreukázal, že by postupom príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže malo dôjsť v čase od 14. 04. 2008 do 15. 04. 2008 v ÚVTOS Ilava k poškodeniu poštovej známky v hodnote 30,- Sk, súd nemohol konštatovať, že na strane štátu došlo vo vzťahu k žalobcovi k nesprávnemu úradnému postupu. 93. Na to, aby sa žalobca domáhal náhrady škody podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. bolo potrebné, aby pred podaním žaloby požiadal príslušné orgány o predbežné prerokovanie nároku a to tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). S poukazom na vyššie uvedené, súd po preskúmaní veci zistil, že žalobca pred podaním žaloby nepostupoval v súlade s ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a nepožiadal príslušné orgány verejnej moci, ktoré mu mali svojimi nesprávnymi úradnými postupmi spôsobiť nemajetkovú ujmu o predbežné prerokovanie nároku. Nesplnenie tejto podmienky treba považovať podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/410/2015-252 zo dňa 31. 08. 2015 za nesplnenie hmotnoprávnej podmienky, ktorej nesplnenie nemá za následok zastavanie konania, ale má za následok, aby súd vyzval žalobcu na jej odstránenie prostredníctvom výzvy podľa § 129 ods. 1 Civilného sporového poriadku a ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na výsledky dokazovania, súd nepristúpil k výzve žalobcu, aby požiadal príslušné orgány verejnej moci o predbežné prerokovanie nároku, a to z dôvodu hospodárnosti konania, keďže výsledok predbežného prerokovania by ostal bez vplyvu na výsledok vykonaného dokazovania, v rámci ktorého sa nepodarilo žalobcovi preukázať nesprávny úradný postup na strane štátu.

94. Žalobca podaním zo dňa 21. 07. 2016 (č. l. 304-306) vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi, v ktorej uviedol, že na sudcu podal trestné oznámenie pre spáchanie viacerých trestných činov. Podaním trestného oznámenia mal podľa žalobcu vzniknúť do očí bijúci konflikt záujmov medzi sudcom a žalobcom, podľa ktorého sudca už nemohol nebyť zaujatý voči žalobcovi. Námietku zaujatosti podal žalobca aj z dôvodu, že súd mu odmietol umožniť, aby sa osobne zúčastnil pojednávania. Žalobca vzhľadom na vznesenie námietky zaujatosti požiadal súd o odročenie termínu pojednávania, nariadeného na deň 12. 08. 2016, a to do času, kým sa nevyrieši námietka zaujatosti. Námietku zaujatosti podal ihneď po tom, ako zistil dôvod na jej podanie, t.j. hneď ako mu jeho právny zástupca doručil informáciu o nariadenom termíne pojednávania. 95. Z oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 29. 07. 2016 (č. l. 310), ktoré bolo doručené Okresnému súdu Bratislava I dňa 03. 08. 2016 vyplýva, že prokuratúra postúpila Okresnému súdu Bratislava I k sp. zn. 24C 86/2007 podanie žalobcu, ktoré označil ako trestné oznámenie, nakoľko podľa jeho obsahu sa nejedná o trestné oznámenie, ale jedná sa o iné podanie, o ktorom sa malo rozhodnúť v konaní sp. zn. 24C/86/2007. 96. Súd v tejto súvislosti podanie žalobcu, ktoré označil ako trestné oznámenie a ktoré bolo postúpené z Generálnej prokuratúry SR, posudzoval ako námietku zaujatosti, pričom zistil, že v zmysle § 52 ods. 2 musí námietka zaujatosti obsahovať určité náležitosti medzi, ktoré patrí uvedenie dôvodu, pre ktorý má byť sudca vylúčený s tým, že ak takáto námietka zaujatosti nespĺňa náležitosti, súd na takúto námietku zo zákona neprihliada. Vzhľadom na to, že Generálna prokuratúra SR podanie žalobcu, ktoré označil ako trestné oznámenie nevyhodnotila podľa jeho obsahu ako trestné oznámenie a vzhľadom na to, že žalobca riadne neodôvodnil námietku zaujatosti, súd na takéto podanie žalobcu ďalej neprihliadal. 97. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu a jeho žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu, aby mu súd umožnil zúčastniť sa tohto pojednávania, súd s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/211/2011 uviedol, že žalobcovi umožnil, aby sa k predmetnému konaniu vyjadril prostredníctvom dožiadaného súdu (Okresný súd Trnava). S prihliadnutím na výsledky dokazovania a na skutočnosť, že žalobca je v tomto konaní zastúpený právnym zástupcom, Okresný súd Bratislava I nepovažoval účasť žalobcu na pojednávaní za potrebnú. Žalobca v tejto veci bol vypočutý dožiadaným súdom, čím došlo k naplneniu jeho práva na prístup k súdu. 98. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). 99. Z ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú význam (najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú náležité zistenie skutkového stavu. Nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ročník 1993, zošit č. 3 - 4, str. 127, pod por. č. 37/1993). 100. Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku neuviedol ďalšie písomné a ústne vyjadrenia strán, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 220 ods. 2 . 101. Vzhľadom na to, že žalovaní 1./ až 5./ boli v celom rozsahu úspešní, vznikli im nároky na priznanie náhrady trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Nakoľko si žalovaní 1./ až 5./ náhradu trov konania neuplatnili, súd im právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, Krajskému súdu v Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne vo ôsmich vyhotoveniach /§ 362 ods. 1 CSP/.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v tomto prípade žalovaná / § 359 CSP/. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§ 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 364 CSP/. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods. 2 CSP/. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.