Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4Cpr-11-2013.pdf
PDF · 240.83 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cpr/11/2013
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I, sudkyňou JUDr. Martinou Líškovou, v pracovnoprávnom spore žalobkyne: B.. N. A., narodená XX.XX.XXXX, K. C. XX, XXX XX Bratislava, zastúpenej JUDr. Martinom Vavrom, narodeným 25.09.1981, bytom Sibírska 18, 831 02 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom Ulica 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Súd u r č u j e , že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, j e n e p l a t n á .
Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 20.12.2013, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 23.12.2013, žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 1. júla 2013 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Žiadala tiež, aby súd zaviazal žalovanú nahradiť žalobkyni trovy konania. Žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že pracovala u žalovanej v pracovnom pomere od 1. apríla 1992 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30. marca 1992. Od 15. februára 1998 bola žalobkyňa u žalovanej zamestnaná ako právnik odboru opravných prostriedkov, čiže cca 15 rokov (v rokoch 2007 až 2008 pracovala ako konzultant na odbore zahraničných agend). Dňa 21. júna 2013 bolo žalobkyni na pracovisku oznámené, že rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013 došlo k zníženiu počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia o 4 zamestnancov, pričom k tomuto zníženiu došlo aj na odbore opravných prostriedkov, na ktorom je žalobkyňa pracovne zaradená. V dôsledku tohto istého organizačného opatrenia sa žalobkyňa stala nadbytočnou a bolo jej ponúknuté iné (podľa názoru žalovanej "vhodné" miesto - referent v odbore dávkovej prevádzky v sekcii dôchodkového poistenia alebo možnosť prijať dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalovaná poskytla žalobkyni lehotu na vyjadrenie. Žalobkyňa dňa 1. júla 2013 oznámila žalovanej, že dohodu o skončení pracovného pomeru neprijíma, a že ponúknuté miesto nepovažuje za vhodnú pozíciu. Žalobkyňa si vyžiadala fotokópiu rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013, na základe ktorého došlo k zníženiu počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia. Poskytnutie fotokópie žalovaná žalobkyni odmietla. Umožnila však žalobkyni nahliadnuť do predmetného rozhodnutia generálneho riaditeľa. Z rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013, do ktorého žalobkyňa dňa 26. júna 2013 nahliadla, bez ďalšej konkretizácie vyplývalo, že rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne dochádza k zníženiu počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia ústredia Sociálnej poisťovne o 4. V čase 21. júna 2013, kedy bolo žalobkyni oznámené rozhodnutie, že došlo k zníženiu počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia v dôsledku čoho sa stala
nadbytočnou, bolo žalobkyni umožnené nahliadnuť do predmetného dôkazu, má žalobkyňa za to, že nebol v ňom uvedený dátum, odkedy organizačné opatrenie, na základe ktorého je žalobkyňa údajne nadbytočná, nadobúda účinnosť. Do predmetného dôkazu žalobkyňa nahliadla znovu až po doručení výpovede 1. júla 2013. V predmetnom dôkaze sa už uvádzal dátum účinnosti organizačného opatrenia
- od 1. septembra 2013 (t. j. po dni 31. augusta 2013), kedy uplynula výpovedná doba M.. M. R. (medzičasom vydatá Z.), ktorej rovnako bola daná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, na základe toho istého rozhodnutia generálneho riaditeľa. Dátum účinnosti organizačného opatrenia, na základe ktorého sa mala žalobkyňa stať nadbytočnou, nie je uvedený nielen v zázname z prerokovania dôsledkov racionalizačných opatrení, ale čo je rozhodujúce, nie je ani v samotnej výpovedi z pracovného pomeru z 1. júla 2013. Žalobkyňa má tiež pochybnosti o spôsobe prerokovania jej výpovede so zástupcami zamestnancov. Na základe oznámenia žalobkyne z 1. júla 2013, že dohodu o skončení pracovného pomeru neprijíma a že ponúknutú pozíciu nepovažuje za vhodnú, bola žalobkyni v tom istom momente doručená výpoveď z 1. júla 2013 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaná súčasne žalobkyni oznámila, že k jej nadbytočnosti došlo na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013, že žalovaná nemá k dispozícii iné voľné miesta (okrem ponúknutého miesta) a že výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, bez bližšej konkretizácie. Vzhľadom na to, že zo žiadnych písomných dokumentov, ktoré boli žalobkyni predkladané v súvislosti s jej výpoveďou, nevyplýva, kedy a s kým bola výpoveď prerokovaná (u žalovanej pôsobia dve odborové organizácie), žalobkyňa má dôvodnú pochybnosť, či k prerokovaniu výpovede došlo platným spôsobom v zmysle Zákonníka práce. Žalobkyňa považuje výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú v prvom rade z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali jej uplatneniu. Dňa 20. mája 2013 žalovaná prijala záväzný vnútorný predpis, ktorý upravuje postup zamestnancov sekcie dôchodkového poistenia pri posudzovaní dôchodkových nárokov poistencov. M.. M. Z. (R.) spolu so žalobkyňou a ďalšou skupinou zamestnancov odboru opravných prostriedkov sekcie dôchodkového poistenia spísala dňa 22. mája 2013 podnet adresovaný generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne, ktorého obsahom bolo upozornenie na možnú protizákonnosť predmetného vnútorného predpisu. Pod tento podnet sa zamestnanci vlastnoručne podpísali (žalobkyňa na treťom mieste). V záujme rešpektovania nadriadených zamestnancov bol podnet odovzdaný priamej nadriadenej - poverenej riaditeľke odboru opravných prostriedkov - B.. V. O. so žiadosťou, aby tento postúpila ďalej až k jeho adresátovi. B.. V. O. rozhodla, že v záujme rešpektovania jej nadriadených zamestnancov predloží predmetný podnet poverenej riaditeľke sekcie dôchodkového poistenia - B.. E. Z., avšak oficiálne bez vlastnoručných podpisov zamestnancov. B.. V. O. tak urobila dňa 27. mája 2013. Keď sa následne žalobkyňa spolu s ďalšou skupinou zamestnancov dožadovala, aby sa vo veci konalo a aby bol predmetný podnet spolu s vlastnoručnými podpismi zamestnancov predložený generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne, JUDr. V. O. za prítomnosti žalobkyne a ďalších zamestnancov odboru opravných prostriedkov vyhlásila, že predmetným podnetom aj s vlastnoručnými podpismi zamestnancov už disponuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne. Skutočnosť, že JUDr. V. O. skutočne postúpila zoznam vlastnoručne podpísaných zamestnancov odboru opravných prostriedkov cez jej nadriadenú - poverenú riaditeľku sekcie dôchodkového poistenia až generálnemu riaditeľovi, je preukázateľná z toho, že následne bolo dňa 5. júna 2013 iniciované zo strany poverenej riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia JUDr. E. Z. stretnutie (aj za prítomnosti poverenej riaditeľky odboru opravných prostriedkov - JUDr. V. O. a riaditeľky odboru metodiky dôchodkového poistenia - Mgr. M. O.) so štyrmi zamestnankyňami odboru opravných prostriedkov, vrátane žalobkyne, ktoré boli na podnete podpísané na prvých štyroch miestach (žalobkyňa, M.. M. Z. (R.), B.. M. A. Q. M.. J. M.). Stretnutie prebiehalo formou jednostranného monológu poverenej riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia a na konkrétne položené otázky bolo odpovedané spôsobnom: "Vy tu nie ste na to, aby ste kládli otázky." Keďže žalobkyni spolu s ďalšou skupinou zamestnancov sekcie dôchodkového poistenia (odboru opravných prostriedkov) nebol žiadnym spôsobom vyvrátený názor o možnej protizákonnosti vnútorného predpisu, listom zo 7. júna 2013 žalobkyňa, spolu s 85 zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia požiadala predsedníčku základnej odborovej organizácie, aby v tejto veci ďalej konala a zastupovala zamestnancov. Žalobkyňa je presvedčená, že dôvodom, pre ktorý žalovaná vo vzťahu k žalobkyni uplatnila kroky smerujúce k jej výpovedi, je jej "nepohodlnosť" u vedúcich zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia práve kvôli podnetu, ktorým zamestnanci upozornili na možný nesúlad vnútorného predpisu žalovanej so zákonom. Svedčí o tom aj skutočnosť, že predsedníčke odborovej organizácie bol list zo 7. júna 2013 doručený 19. júna 2013, rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o znížení počtu zamestnancov boli prijaté ihneď na druhý deň 20. júna 2013 a následne dňa 21. júna 2013 bolo žalobkyni oznámené, že sa stala nadbytočnou, na základe čoho bola žalobkyni daná výpoveď z pracovného pomeru. Uvedené poukazuje nielen na neprijateľné praktiky žalovanej voči osobe žalobkyne, ale vyvoláva aj pochybnosti
o tom, koho záujmy odborová organizácia, konkrétne predsedníčka odborovej organizácie, zastupuje. Táto skutočnosť je zrejmá aj z viacerých vyjadrení priamej nadriadenej žalobkyne - JUDr. V. O., ktorá sa opakovane pred žalobkyňou vyjadrila, že výpoveď bola daná práve v súvislosti s podnetom o možnej protizákonnosti vnútorného predpisu žalovanej. Fakt, že zo strany žalovanej ide o postih voči žalobkyni vo forme výpovede z pracovného pomeru, je preukázateľný aj zo skutočnosti, že žalovaná vo výplatnom termíne 7/2013 žalobkyni nevyplatila odmeny "za plnenie úloh za 1 rok" pričom tieto boli ostatným zamestnancom odboru opravných prostriedkov (okrem žalobkyne a zamestnankyne M.. M. Z. (R.), ktorej bola tiež daná výpoveď v súvislosti s rozhodnutím generálneho riaditeľa), vyplatené. Dokonca boli vyplatené aj 2 zamestnankyniam, ktoré boli v uplynulom roku dlhodobo práceneschopné v trvaní cca 5 mesiacov (jednou z týchto 2 zamestnankýň je aj už spomenutá predsedníčka odborovej organizácie). Žalobkyni neboli odmeny vyplatené, hoci boli poskytnuté za uplynulý rok, kedy si žalobkyňa svedomito plnila svoje pracovné úlohy. Dokonca žalobkyňa od 7/2011 vykonávala agendu navyše, pridelenú nad rámec riadnych pracovných povinností, týkajúcu sa osobitne evidovaných a vybavovaných sporov vo veci žiadateľov o dôchodok s medzinárodným prvkom, ktorí boli bývalými zamestnancami pracoviska Slovenský plynárenský priemysel, Kompresorová stanica Ivánka pri Nitre. Za vykonávanie tejto agendy žalobkyňa nebola zvlášť ohodnotená, keď jej však neboli vyplatené ani odmeny v 7/2013 ako ostatným zamestnancom, vykonávania uvedenej agendy sa na svoju žiadosť vzdala. Keďže žalovaná žalobkyni bezdôvodne neposkytla odmeny, čím sa dopustila nerovnakého zaobchádzania, potvrdila tým, že postupuje absolútne svojvoľne a naďalej postihuje žalobkyňu za podnet týkajúci sa možnej protizákonnosti vnútorného predpisu. Skutočnosť, že konanie žalovanej vo vzťahu k žalobkyni, rovnako ako k M.. M. Z.vej (R.) smerujúce k jej výpovedi, je postihom za to, že upozornili žalovanú na možné riziká, ktoré vyplývajú z uplatňovania vnútorného predpisu z 20. mája 2013, bola Mgr. M. Z. (R.) potvrdená na stretnutí generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, povereného riaditeľa odboru ľudských zdrojov uskutočnenom dňa 21. augusta 2013 iniciovaného z podnetu samotného generálneho riaditeľa, kedy bola Mgr. M. Z. (R.) v súvislosti s ponukou odvolania jej výpovede ponúknutá zatiaľ neexistujúca pracovná pozícia, na ktorú by mala nastúpiť od októbra 2013. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne vyjadril vôľu obdobným spôsobom postupovať aj voči žalobkyni, ktorej ale výpovedná doby mala uplynúť až 31. októbra 2013. V tejto súvislosti poverený riaditeľ odboru ľudských zdrojov oznámil, že JUDr. V. O., poverená riaditeľka odboru opravných prostriedkov, t. j. útvaru, na ktorom je žalobkyňa pracovne zaradená, požaduje, aby žalobkyňa zotrvala na pozícii právnika odboru opravných prostriedkov až do uplynutia jej výpovednej doby z dôvodu, že na odbore opravných prostriedkov je "akútny nedostatok ľudí". (Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobkyňa naozaj naďalej zotrvala na pôvodnej pozícii až do ukončenia výpovednej doby a pred jej ukončením koncom októbra 2013 jej bolo navrhnuté odvolanie výpovede s preradením na inú prácu od novembra 2013). Následne sa uskutočnilo stretnutie povereného riaditeľa odboru ľudských zdrojov a M.. M. Z. (R.) dňa 23. augusta 2013 za účelom spresnenia ústnej ponuky generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ktorá sa týkala možného odvolania výpovede z 26. júna 2013 a zmeny pracovného zaradenia (druhu práce). Skutočnosť, že k určeniu žalobkyne a Mgr. M. Z. (R.) ako nadbytočnej a následnej výpovedi došlo z dôvodu ich upozornenia na možnú protizákonnosť vnútorného predpisu žalovanej, potvrdil M.. M. Z. (R.) na tomto stretnutí aj sám poverený riaditeľ odboru ľudských zdrojov v rozhovore "medzi štyrmi očami", pričom nezabudol dodať, že ak by tieto jeho tvrdenia niekedy použila, poprie ich. K rozhovoru žalobkyne a povereného riaditeľa ľudských zdrojov došlo v súvislosti s ponukou odvolania výpovede danej žalobkyni, ktorá však bola podmienená preradením žalobkyne na iné pracovné miesto. Uvedené len potvrdzuje, že správanie žalovanej voči žalobkyni a M.. M. Z. (R.), ktoré vyústilo do výpovede, je postihom na ich podnet, ktorým upozornili žalovanú na možný nesúlad vnútorného predpisu so zákonom. Konanie žalovanej je zneužitím jej postavenia v pracovnom pomere, čo je absolútne v rozpore s dobrými mravmi. Výpoveďou pre nadbytočnosť, ktorá bola žalobkyni doručená, sa v skutočnosti len zastiera skutočný dôvod výpovede, ktorým je postih za prejavenie názoru a za upozornenie na možné porušovanie zákona v súvislosti s vydaním a uplatňovaním vnútorného predpisu zamestnávateľa. Aj z toho dôvodu považovala žalobkyňa výpoveď z pracovného pomeru za absolútne neplatnú. Žalobkyňa si je vedomá skutočnosti, že určenie nadbytočnosti zamestnanca, pri dodržaní ostatných zákonných predpokladov, je v kompetencii zamestnávateľa. Žalobkyňa odkazom na článok 9 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorým je Slovenská republika viazaná od 22.02.2011, poukázala na to, že príslušný orgán (súd) je oprávnený preskúmať nielen dôvody skončenia zamestnania, ale aj okolnosti vzťahujúce sa na prípad a je oprávnený určiť, či zamestnanie bolo skutočne skončené z prevádzkových (organizačných) dôvodov. Žalobkyňa považuje výpoveď z pracovného pomeru doručenú jej 1. júla 2013 za neplatnú aj z dôvodu, že z nej nevyplýva príčinná
súvislosť medzi organizačným opatrením žalovanej a nadbytočnosťou žalobkyne, ktorú § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vyžaduje na uplatnenie platnej výpovede pre nadbytočnosť zamestnanca. Žalobkyňa upriamila pozornosť, že vo výpovedi sa len nezrozumiteľne a neurčito uvádza, že: "v rámci racionalizačných opatrení generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. BA-116522/2013 zo dňa 20. júna 2013 rozhodol o znížení počtu zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia...", z čoho nie je zrejmé, že z celkového počtu skoro 800 zamestnancov zamestnaných v sekcii dôchodkového poistenia práve pracovná pozícia (pracovné miesto), ktorú zastáva žalobkyňa podľa pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov, je pre zamestnávateľa nadbytočná, resp. nepotrebná, a preto by bol daný vo vzťahu k osobe žalobkyne výpovedný dôvod pre nadbytočnosť. Žalobkyňa poznamenala, že zo 4 zrušených miest v celej sekcii dôchodkového poistenia, boli reálne zrušené 3 pracovné miesta právnika na odbore opravných prostriedkov napriek tomu, že to z rozhodnutia generálneho riaditeľa č. BA-116522/2013 zo dňa 20. júna 2013 vôbec nevyplýva. Žalobkyňa mala preto za to, že zo skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu a zamestnávateľom prijatého organizačného opatrenia nevyplýva konkrétne nadbytočnosť práce (pracovnej pozície právnik), ktorú žalobkyňa vykonávala podľa pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov, čím nebol daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a preto je výpoveď aj z tohto dôvodu neplatná. Poukázala na to, že právna úprava vyžaduje, aby právny úkon ako jednostranný prejav vôle, ktorým je aj výpoveď, bol urobený zrozumiteľne a určite, inak je neplatný. Za neurčitý sa považuje taký prejav, z ktorého nie je zrejmý obsah prejavu. Nadbytočnosť pracovnej pozície (pracovného miesta) žalobkyne a príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou a organizačným opatrením nie je vo výpovedi skutkovo vymedzená a konkretizovaná tak, aby bola identifikovaná podľa výkladového pravidla obsiahnutého v § 15 Zákonníka práce. Určitosť a zrozumiteľnosť skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu, z ktorého je zrejmá príčinný súvislosť medzi nadbytočnosťou a organizačným opatrením, je dôležitá aj z pohľadu, že výpovedný dôvod podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce nemožno dodatočne meniť. Preto žalobkyňa považuje výpoveď za neplatnú nielen z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, ale aj z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Za ďalší dôvod neplatnosti výpovede žalobkyňa považuje nesplnenie povinnosti ponúknuť žalobkyni pred doručením výpovede inú vhodnú prácu, hoci vhodnou prácou žalovaná disponovala. Žalobkyňa na margo toho dôvodu neplatnosti výpovede dôvodila, že žalovaná pri doručení výpovede žalobkyni oznámila, že okrem pozície "referent v odbore dávkovej prevádzky", nemá iné voľné miesta. Pracovná pozícia, ktorá bola žalobkyni s 15 ročnou praxou na pozícii právnika ponúknutá, bola pozícia s navrhovanou mzdou 500,- eur mesačne, cca o 800 eur nižšej, ako bola doterajšia mzda žalobkyne na pozícii právnika. Ponúkaná pozícia bola pre žalobkyňu absolútne nevhodná z hľadiska schopností, kvalifikácie ako aj navrhovanej mzdy. Na základe žalovaná vedela, že toto bude pre žalobkyňu absolútne neakceptovateľné. Žalovaná zrejme počítala s tým, že žalobkyňa bude akceptovať dohodu o skončení pracovného pomeru s lákavým päťmesačným odstupným. Preto išlo z jej strany len o formálne splnenie povinnosti ponúknuť inú vhodnú prácu bez naplnenia obsahovej stránky tejto povinnosti. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na § 63 ods. 2 Zákonníka práce a na to, že o vhodnú prácu ide vtedy, ak zodpovedá zdravotnej spôsobilosti zamestnanca, jeho schopnostiam a kvalifikácii. Odhliadnuc od toho, že zdravotná spôsobilosť na ponúkanú prácu nebola u žalobkyne posúdená, pracovná pozícia, ktorú žalovaná žalobkyni ponúkla, nespĺňa absolútne zákonné požiadavky na vhodnosť ponúkanej práce, preto je výpoveď aj z tohto dôvodu neplatná. Skutočnosť, že žalovaná mala k dispozícii voľné vhodné pracovné miesta, avšak pred doručením výpovede ich neponúkla, potvrdila žalobkyňa skutočnosťou, že od 1. mája 2013 došlo na sekcii dôchodkového poistenia k organizačnej zmene zmenou organizačného poriadku Sociálnej poisťovne ako jedného zo základných vnútorných dokumentov Sociálnej poisťovne. Zrušením odboru metodického riadenia a opravných prostriedkov k 30. aprílu 2013. Bývalému riaditeľovi uvedeného odboru (B.. M.. U. R.) K.olo ako iné vhodné miesto ponúknuté miesto konzultanta na odbore zahraničnej agendy v sekcii dôchodkového poistenia a miesto kontrolóra na odbore kontroly a sťažností od 1. mája 2013, ktorý však ani jedno z ponúkaných miest neprijal a skončil pracovný pomer k 30. aprílu 2013 dohodou. Žalobkyňa je presvedčená, že pracované miesto konzultanta na odbore zahraničnej agendy v sekcii dôchodkového poistenia obsadené a zrušené pred doručením výpovede nebolo. Rovnako žalobkyňa je tohto názoru, že ak ani miesto kontrolóra na odbore kontroly a sťažností v čase pred doručením výpovede žalovaná neobsadila a ani ho nezrušila, potom je nepochybné, že žalovaná v čase ponukového konania disponovala voľnými pracovnými miestami. Žalobkyňa tiež poukázala na skutočnosť, že v máji 2013 bola pod číslom 1485672 na portáli www.profesia.sk zverejnená ponuka pracovnej pozície odborný referent odboru opravných prostriedkov, pri ktorej bolo predpokladom získané vysokoškolské vzdelanie v odbore právo. Je teda zrejmé, že žalovaná disponovala aj ďalšími voľnými vhodnými pracovnými miestami. Okrem uvedeného, pri nahliadnutí do rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013 sa v rozhodnutí
uvádzalo, že sa znižuje počet zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia o štyroch zamestnancov. Poverený zástupca žalovanej pri doručení výpovede žalobkyni oznámil, že zo štyroch nadbytočných zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia sú traja na odbore opravných prostriedkov a jeden na inom organizačnom útvare sekcie dôchodkového poistenia, kde zamestnanec skončí pracovný pomer dohodou. Zo štyroch zrušených pracovných miest, boli aj skutočne prepustené z dôvodu nadbytočnosti len dve zamestnankyne, a to žalobkyňa a jej kolegyňa M.. M. Z. (R.), zamestnané na odbore opravných prostriedkov. Tretie pracovné miesto, ktoré bolo rozhodnutím generálneho riaditeľa č. BA-116522/2013 zo dňa 20. júna 2013 zrušené, bolo tiež na odbore opravných prostriedkov. Je to pracovné miesto, ktoré vykonával M.. Z. Ž., ktorý ukončil pracovný pomer dohodou ku dňu 30. júna 2013, na základe vlastnej žiadosti podanej ešte pred rozhodnutím generálneho riaditeľa zo dňa 20. júna 2013 o organizačnej zmene. Ak na odbore opravných prostriedkov došlo k zníženiu počtu zamestnancov o 3 (pracovné miesto žalobkyne, M.. M. Z. Q. M.. Z. Ž.), potom je nepochybné, že na odbore opravných prostriedkov zostalo minimálne jedno miesto právnika neobsadené. Jedná sa o miesto, ktoré zostalo po JUDr. V. O., ktorá bola s účinnosťou od 1. mája 2013 preradená z pozície právnik (resp. právnik bez praxe) na odbore opravných prostriedkov a bola poverená vykonávaním funkcie riaditeľa odboru opravných prostriedkov. Uvedené uvoľnené miesto právnika na odbore opravných prostriedkov po JUDr. V. O. tiež spadá pod okruh voľných a vhodných pracovných miest, ktoré mala žalobkyňa ponúknuť. Pretože nebola splnená podmienka ponuky inej vhodnej práce, žalobkyňa považuje výpoveď aj z tohto dôvodu za neplatnú. Žalobkyňa má za to, že organizačnou zmenou sa sledoval len jediný cieľ, a to zbaviť sa nepohodlných zamestnancov, žalobkyne a Mgr. M. Z. (R.), za vyslovenie vlastného názoru, ktoré si pritom len dovolili (s podporou ďalších zamestnancov) upozorniť žalovanú ako zamestnávateľa na možný nesúlad vnútorného predpisu so zákonom, čo bola pritom ich povinnosť. Účelovosť a nedôvodnosť organizačnej zmeny o "znížení" počtu zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia o štyri potvrdzuje aj skutočnosť, že dňa 4. júna 2013, t. j. v období cca 2 týždne pred prijatím organizačného opatrenia žalovanej, sa uchádzali o zamestnanie na rovnakú pracovnú pozíciu, akú vykonávala žalobkyňa, t. j. na pozíciu právnik na odbore opravných prostriedkov v sekcii dôchodkového poistenia dvaja uchádzači Mgr. W. A. Q. M.. O. U.. Žalobkyňa má vedomosť o tom, že dňa 4. júna 2013 uchádzačom bolo oznámené, že na odbore opravných prostriedkov sú voľné pracovné miesta, ale s nástupom do pracovného pomeru od 1. septembra 2013, kedy sa budú prijímať noví zamestnanci. Neexistenciu nadbytočnosti vo vzťahu k osobe žalobkyne ďalej potvrdzuje aj to, že ak v rozhodnutí generálneho riaditeľa o znížení počtu zamestnancov, no najmä vo výpovedi doručenej žalobkyni, nie je uvedený dátum, od ktorého sa jej miesto zrušuje, je zrejmé, že toto sa ruší dňom rozhodnutia generálneho riaditeľa, t. j. od 20. júna 2013. Ak by aj žalovaná tvrdila, že miesto žalobkyne sa zrušilo od 1. septembra 2013, žalobkyni bola naďalej prideľovaná práca až do ukončenia výpovednej doby (presne do 29. októbra 2013, kedy sa žalobkyňa stala práceneschopnou). Žalobkyni bola prideľovaná jej práca a dokonca bola nadmerne zaťažovaná zastupovaním zamestnancov čerpajúcich dovolenku v letných mesiacoch, resp. chýbajúcich z dôvodu práceneschopnosti, od 1. septembra 2013 aj zastupovaním prepustenej kolegyne Mgr. M. Z. (R.yiovej). Hoci žalobkyňa má za to, že dátum účinnosti organizačného opatrenia z 20. júna 2013 bol zrejme dodatočne doplnený na 1. september 2013, pracovné miesto žalobkyne od 1. septembra 2013 zaniklo, čím objektívne zanikla pre žalovanú možnosť prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy, ak vo výpovedi deklarovala, že je nadbytočná. Ak žalovaná aj po "zrušení pracovného miesta", t. j. po 31. auguste 2013 naďalej prideľovala žalobkyni prácu (svoju a ešte aj zastupovanie za kolegov), poprela tým fakt, že nepotrebuje je výkon práce a že by bola žalobkyňa pre ňu nadbytočná. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná nielenže aj po 31. auguste 2013 naďalej prideľovala žalobkyni prácu, dňa 14. októbra 2013 priama nadriadená B.. O. písomne mailom vyzvala žalobkyňu na urýchlené vybavenie spisov, ktoré neboli žalobkyňou vybavené v lehote viac ako 5 dní od pridelenia. Vzhľadom na túto písomnú urgenciu, ktorú žalobkyňa považovala za neoprávnenú navyše aj z dôvodu, že počas 13 pracovných dní, za ktoré bola urgovaná (od 25. septembra 2013 do 14. októbra 2013) v priebehu 4 dní (24.09.2013, 03.10.2013, 08.10.2013 a 14.10.2013) zastupovala žalovanú pred krajskými súdmi (a spisy sú prideľované aj v týchto dňoch), žalobkyňa nemohla objektívne včas vybaviť všetky pridelené spisy. Žalobkyňa po neoprávnenom písomnom upozornení oznámila priamej nadriadenej JUDr. O., že nesúhlasí s tým, aby jej odteraz bola prideľovaná práca a nebude ju vykonávať, pretože podľa organizačnej zmeny je od 1. septembra 2013 nadbytočná. Na to bolo žalobkyni priamou nadriadenou JUDr. O. oznámené, že musí prácu vykonávať až do uplynutia výpovednej doby a žalovaná je povinná jej naďalej prácu prideľovať. Žalobkyňa v snahe vyhnúť sa ďalším konfliktom, prácu naďalej vykonávala až do 29. októbra 2013, kedy sa stala práceneschopná. Zároveň v tejto súvislosti žalobkyňa dala do pozornosti súdu i tú skutočnosť, že celá "pracovná agenda", ktorú vykonávala do skončenia výpovednej doby, t. j. do 31.08.2013, prepustená kolegyňa Mgr. M. Z. (R.), bola počas septembra 2013 a októbra 2013
pomerne zadávaná medzi zvyšných zamestnancov odboru opravných prostriedkov a bola prideľovaná aj žalobkyni ako zastupovaná agenda. Ak sa Mgr. M. Z. (R.) stala od 1. septembra 2013 nadbytočnou, pretože potreba práce, ktorú vykonávala podľa pracovnej zmluvy zanikla, potom nebol dôvod, aby vybavovanie jej pracovnej agendy "zastupovali" ostatní právnici na odbore opravných prostriedkov, vrátane žalobkyne. Žalovaná sa týmto len usvedčila, že potreba práce, ktorú vykonávala žalobkyňa (a jej kolegyňa Mgr. M. Z. /./, naďalej trvá aj po 31. auguste 2013 a ich nadbytočnosť neexistuje a ani nikdy neexistovala, a preto dôvod uvedený vo výpovedi je vymyslený a je namierený výlučne voči osobe žalobkyne (a jej kolegyni). Ďalej žalobkyňa dôvodila, že dňa 21. októbra 2013, t. j. tesne pred uplynutím výpovednej doby, žalovaná predložila žalobkyni písomný návrh na odvolanie výpovede. Návrh odvolania výpovede však bol podmienený preradením na inú prácu v pozícii referent v odbore pohľadávok, za tých istých mzdových podmienok. Žalovaná poskytla žalobkyni lehotu na vyjadrenie. S takto podmieneným odvolaním výpovede nemohla žalobkyňa súhlasiť, čo žalovanej oznámila dňa 29. októbra 2013, pretože v odbore pohľadávok jej pri osobnej návšteve bola poskytnutá informácia, že na odbore pohľadávok sa jedná o dočasne vytvorené pracovné pozície a predpokladá sa organizačná zmena. Tým, že žalovaná odmietla žalobkyňu zaradiť na pôvodnú prácu a súčasne odmietla poskytnúť akúkoľvek garanciu v prípade preradenia na inú pracovnú pozíciu, že plánované organizačné zmeny sa jej opätovne nebudú dotýkať v krátkom čase po zmene pracovného zaradenia, žalobkyňa nesúhlasila s odvolaním výpovede, ktorú žalovaná výslovne podmieňovala preradením na inú pracovnú pozíciu. Žalobkyňa je presvedčená, že vzhľadom na okolnosti, za akých došlo k skončeniu jej pracovného pomeru, bola oprávnená žiadať poskytnutie garancií. Zároveň, ak by zo strany žalovanej išlo o korektnú ponuku, k realizácii garancií by nedošlo. Odmietavé stanovisko k poskytnutiu garancií pri preradení na inú prácu žalovaná žalobkyni oznámila pri predložení návrhu na odvolanie výpovede dňa 21. októbra 2013 a opakovane aj 29. októbra 2013. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na písomnú komunikáciu s M.. M. Z. (R.), ktorá na písomný návrh na odvolanie výpovede s podmienkou preradenia na inú prácu, písomne žiadala žalovanú o poskytnutie záruk, že sa voči jej osobe nebude postupovať obdobným spôsobom (výpoveď z organizačných dôvodov) a to vzhľadom na okolnosti, za akých došlo k skončeniu pracovného pomeru. Žalobkyni bolo ústne oznámené, že žalobkyni a rovnako ani Mgr. M. Z. (R.) záruky a garancie, že nebude znova prepustená, nemôžu byť poskytnuté. Písomným odvolaním výpovede žalobkyňa nedisponuje, bolo jej predložené len k nahliadnutiu. Keď dňa 29.10.2013 žalobkyňa oznámila žalovanej, že nesúhlasí s odvolaním výpovede podmieneným preradením na inú prácu, nebolo jej už odvolanie výpovede doručené. Žalobkyňa listom zo 30. októbra 2013 oznámila žalovanej, že výpoveď zo dňa 1. júla 2013 považuje za neplatnú a trvá na ďalšom prideľovaní práce v zmysle jej pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov. Žalovaná na predmetný list reagovala podaním zo dňa 14. novembra 2013, v ktorom žalobkyni oznámila, že výpoveď z pracovného pomeru číslo 051/2013-49 podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť, ktorú žalobkyňa prevzala dňa 1. júla 2013, považuje za platnú a pracovný pomer žalobkyne končí uplynutím zákonnej výpovednej doby s poskytnutím odstupného v súlade s platnou kolektívnou zmluvou. Zároveň žalovaná poukázala na skutočnosť, že vo veci ďalšieho zamestnávania pred uplynutím výpovednej doby žalovaná ponúkla žalobkyni pracovné zaradenie zodpovedajúce jej kvalifikácii v odbore pohľadávok s nezmeneným mzdovým zaradením a dňa 21. októbra 2013 bol zo strany žalovanej v súlade s § 61 ods. 4 Zákonníka práce predložený písomný návrh na odvolanie výpovede z pracovného pomeru spolu s návrhom na pracovné zaradenie v odbore pohľadávok. Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa dňa 29. októbra 2013 ústne vyjadrila, že neprijíma ponúknuté pracovné miesto a zároveň oznámila, že sa stala dočasne práceneschopnou, podľa oznámenia žalovanej pracovný pomer žalobkyne skončí v súlade s § 64 ods. 2 Zákonníka práce uplynutím posledného dňa ochrannej doby, ak žalovanej neoznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Žalobkyňa v súvislosti s podaním žalovanej zo dňa 14. novembra 2013, kde žalovaná poukazuje na skutočnosť, že ponúkla žalovanej pracovné zaradenie na iné pracovné miesto, ktoré žalobkyňa neprijala (dôvody, pre ktoré neprijala žalobkyňa odvolanie výpovede s preradením na iné pracovné miesto, už žalobkyňa uviedla vyššie), podotýka, že tu nešlo o ponuku inej vhodnej práce, ktorú musí zamestnávateľ v súlade s § 63 ods. 2 Zákonníka práce ponúknuť zamestnancovi pred tým, ako mu dá výpoveď. Zo strany žalovanej ponukou zmeny pracovného zaradenia išlo naopak o určenie podmienok, za akých odvolá výpoveď, čo nie je v súlade s § 61 ods. 4 Zákonníka práce, na ktorý sa žalovaná odvoláva. Záverom žaloby žalobkyňa dodala, že ak by išlo o korektnú ponuku, aj takúto ponuku by prijala, pretože chce byť zamestnaná, čo aj ústne oznámila žalovanej dňa 21. októbra 2013 a 29. októbra 2013.
2. Žalovaná sa k žalobe a jej prílohám písomne vyjadrila podaním zo dňa 6. februára 2014, doručeným súdu dňa 10. februára 2014. Žiadajúc žalobu zamietnuť pre jej nedôvodnosť uviedla, že s účinnosťou od 1. mája 2013 došlo v Sociálnej poisťovni k zmene organizačnej štruktúry, ktorou došlo, okrem
iných zmien, aj k zrušeniu odboru metodického riadenia a opravných prostriedkov a ku vzniku nových útvarov v rámci sekcie dôchodkové poistenia. Okrem toho, bol Rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-83952/2013 záväzne určený počet zamestnancov na jednotlivé útvary, ktoré riadia vedúci zamestnanci v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, a ktorí majú tento stanovený počet rozpísať na jednotlivé organizačné útvary nimi riadené. V súvislosti s neustálou snahou o zvýšenie efektívnosti práce, racionalizáciu činností v nadväznosti na úsporu nákladov, bolo dňa 20. júna 2013 vydané generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne Rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o určení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni č. BA-116522/2013 (ďalej len "rozhodnutie GR SP"), ktorým znížil celkový počet zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia o 4 zamestnancov na počet 777 zamestnancov a súčasne zvýšil o 4 zamestnancov počet v sekcii ekonomiky na počet 128 zamestnancov. Rozhodnutie GR SP nadobudlo platnosť dňom vydania a účinnosť dňom 1. septembra 2013. Predmetné rozhodnutie GR SP bolo po jeho podpísaní zaslané riaditeľke sekcie dôchodkového poistenia hneď v deň jeho platnosti na jeho realizáciu, z čoho vyplýva, že rozhodnutie GR SP bolo vydané, podpísané a boli v ňom uvedené všetky skutočnosti, teda bolo platné a nebolo dodatočne menené. Z rozhodnutia GR SP vyplýva povinnosť vedúcim zamestnancom dotknutých útvarov v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne vykonať opatrenia tak, aby sa v príslušných organizačných útvaroch dosiahol záväzný limit evidenčného počtu zamestnancov. Na základe tejto skutočnosti predložila dňa 20. júna 2013 riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia rozpísaný limit počtu 777 zamestnancov na jednotlivé odbory a oddelenia v rámci sekcie dôchodkového poistenia v súlade s rozhodnutím GR SP a súčasne zaslala zoznam zamestnancov, korí sa z pohľadu stanoveného limitu 777 zamestnancov stali následne nadbytočnými. Ešte v deň 20. júna 2013 bola požiadaná odborová organizácia pôsobiaca v ústredí Sociálnej poisťovne (výbor Základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva) o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a M.. M. R., pre prípad, že uvoľňovaní zamestnanci nepríjmu ponúknuté pracovné miesta. Zástupcovia zamestnancov na svojom zasadnutí dňa 20. júna 2013 prerokovali výpovede z pracovného pomeru u uvedených zamestnankýň, pričom príslušnosť na prerokovanie výpovede uvedených zamestnankýň vyplýva výboru Základnej organizácie odborového zväzku pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva z článku 3 Kolektívnej zmluvy. Na základe uvedených skutočností bol dňa 21. júna 2013 vykonaný pohovor so žalobkyňou, v rámci ktorého bola žalobkyni ponúknutá iná vhodná práca, resp. možnosť skončiť pracovný pomer dohodou s poskytnutím odstupného v súlade s kolektívnou zmluvou. Žalobkyňa na tomto prerokovaní dôsledkov racionalizačných opatrení uviedla, že k predmetným skutočnostiam a možnostiam sa vyjadrí do 25. júna 2013, čo nedodržala a až dňa 1. júla 2013 dopísala do záznamu, že ponúkanú prácu neprijíma, nakoľko ju nepovažuje za vhodnú. Následne bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť. K žalobkyňou tvrdenému účelovému vydaniu rozhodnutia GR SP žalovaná uviedla, že žalobkyňa v žalobe uvádza veľké množstvo tvrdení ohľadom nerovnakého zaobchádzania s ňou ako zamestnankyňou, resp. ohľadom jej diskriminácie. Naráža na údajnú nepohodlnosť jej osoby u jej nadriadených zamestnancov v súvislosti s jej pracovnou iniciatívou a s pracovanou iniciatívnou M.. M. R. a rovnako uvádza veľa tvrdení týkajúcich sa konania, resp. porovnávania a odvolávania sa vo svojej situácii na situáciu Mgr. M. R., ktoré sú v tomto spore irelevantné. Odvoláva sa aj na údajné tvrdenia jej nadriadenej, resp. riaditeľky odboru ľudských zdrojov o skutočnom dôvode skončenia pracovného pomeru, ktoré mali byť prednesené Mgr. M. R.. Predmetné tvrdenia sú len v rovine nepodložených tvrdení, domnienok a subjektívnych presvedčení žalobkyne. Zo žaloby vyplýva len skutočnosť, že ona je presvedčená o účelnosti konania žalovanej, toto však nie je podložené žiadnymi dôkazmi, len jej tvrdeniami, do ktorých jej zahrali nepriamo okolnosti, ku ktorým dochádzalo u žalovanej v predmetnom období, a to bez toho, aby ich mohla žalobkyňa ovplyvniť svojou pracovnou činnosťou. Žalobkyňa namieta diskriminačné konanie a tým neplatnosť skončenia pracovného pomeru z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a to v súvislosti s konaním jej nadriadených v rámci sekcie dôchodkového poistenia. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že rozhodnutie o organizačnej zmene vydáva štatutárny orgán, teda generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne a nie priamy nadriadený žalobkyne, resp. riaditeľ sekcie, kde bola žalobkyňa zaradená, teda osoby, ktoré mali byť voči žalobkyni údajne zaujaté. V prípade, že by malo byť rozhodnutie GR SP zo strany GR SP účelové, znelo by na zníženie počtu zamestnancov na konkrétnom organizačnom útvare, na ktorom bola zaradená žalobkyňa. Zo stany GR SP teda nedošlo k organizačnej zmene účelovo, nakoľko na takéto konanie ani nebol dôvod a organizačná zmena sa netýkala žalobkyne. GR SP objektívne uskutočnil organizačnú zmenu za účelom celkového zníženia počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia. V zmysle rozhodnutia GR SP bola riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia povinná rozpísať určený počet zamestnancov na
jednotlivé organizačné útvary sekcie dôchodkového poistenia, nakoľko ona je zodpovedná za vedenie predmetnej sekcie a je oprávnená a kompetentná posúdiť potrebu práce v jednotlivých organizačných útvaroch. Táto mala teda právo označiť nadbytočného konkrétneho zamestnanca sekcie dôchodkového poistenia podľa posúdenia potreby práce, resp. posúdenia potreby práce jej podriadených vedúcich zamestnancov, pričom v predmetnom prípade boli označení zamestnanci útvaru, ktorý prešiel k 1. máju 2013 organizačnou zmenou. Ak by sa jednalo o účelové konanie riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia, resp. riaditeľky odboru opravných prostriedkov v tej súvislosti, že žalobkyňa bola podpísaná na podnete adresovanom GR SP, tieto by museli vybrať viac ako 4 zamestnancov na rozviazanie pracovného pomeru, nakoľko na ňom neboli podpísaná len štyria zamestnanci. Predmetný podnet nasmerovaný ku GR SP prostredníctvom JUDr. B. C., predsedníčky zástupcov zamestnancov, bol podpísaný 85 zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia. Žalovaná poznamenala, že pri skúmaní platnosti výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti je právo zamestnávateľa vybrať, ktorý zamestnanec sa stane nadbytočným a túto skutočnosť súd preskúmavať nemôže. Výpoveď by bola neplatná, len keby jej nepredchádzala organizačná zmena, no táto u žalovanej prebehla a žalobkyňa sa stala nadbytočná práve v súvislosti s touto organizačnou zmenou. Toho dôkazom je aj skutočnosť, že v rámci organizačnej zmeny došlo k zníženiu počtu pracovných miest a v konečnom dôsledku k ukončeniu pracovného pomeru až do štyrmi zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia a nie len so žalobkyňou. V zmysle Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 je síce súd oprávnený preskúmať dôvody skončenia zamestnania, okolnosti vzťahujúce sa na prípad a je oprávnený určiť, či zamestnanie bolo skutočne skončené z prevádzkových (organizačných) dôvodov, ale nie je oprávnený skúmať výber zamestnanca a dôvody, pre ktoré bol zamestnanec vybraný za nadbytočného. V zmysle tohto dohovoru môže súd skúmať existenciu dôvodu skončenia zamestnania, teda existenciu organizačnej zmeny zamestnávateľa, dôvod prečo k organizačnej zmene došlo a ich príčinnú súvislosť. Žalovaná v rámci svojej obrany v spore podala výklad § 63 ods. 1 písm. b) Zákonník práce a poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/245/2011 a sp. zn. 5Cdo/232/2008, judikát R 57/1968. K náležitostiam výpovede z pracovného pomeru žalovaný uviedla, že v súvislosti s rozhodnutím GR SP a rozpisom miest na jednotlivé organizačné útvary sekcie dôchodkového poistenia bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu je nadbytočnosti. Vo výpovedi je jednoznačne a nezameniteľne, určite a zrozumiteľne uvedený dôvod, ktorý je § 63 ods. 1 písm. b). Tento výpovedný dôvod je aj odôvodnený, a to organizačnou zmenou, rozhodnutím GR SP, ktorým sa jednoznačne určuje postup naplnenia tohto rozhodnutia GR SP, teda že zostávajúci počet zamestnancov je povinná rozpísať riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary, a tým určiť výkon ktorých konkrétnych pracovných pozícií je nadbytočný. Vzhľadom na uvedené, mala žalovaná za to, že exituje príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobkyne a organizačnou zmenou. K ponukovej povinnosti žalovanej a vhodnosti ponúkaného pracovného miesta žalovaná s odkazom na B 51/1975 a R 15/1978 uviedla, že v sekcii dôchodkového poistenia bolo voľné trvalé pracovné miesto len v odbore dávkovej prevádzky, ktoré bolo žalobkyni ponúknuté. V odbore zahraničných agend, ktoré žalobkyňa uvádza, žiadne voľné miesta neboli a to ani na dobu zastupovania počas čerpania materskej alebo rodičovskej dovolenky inej zamestnankyne. V čase skončenia pracovného pomeru B.. U. R. v apríli 2013 bola situácia v odbore zahraničných agend sekcie dôchodkového poistenia iná, táto skutočnosť však nie je podstatná, nakoľko sa posudzuje stav ku dňu doručenia výpovede z pracovného pomeru. Vo veci pracovných miest na odbore kontroly a sťažností bola v čase skončenia pracovného pomeru JUDr. U. R. koncepcia výkonu kontroly plánovaná na riadenie a výkon z jedného centra - z ústredia žalovanej, na základe čoho bol počet zamestnancov v odbore kontroly a sťažností v tom čase plánovaný v počte 69 zamestnancov, avšak po rokovaní vo vedení žalovanej a v Dozornej rade žalovanej došlo v tomto smere k zásadnej zmene, ktorej výsledkom bolo, že od 1. júla 2013 sa výkon vonkajšej kontroly u platiteľov poistného komplexne presunul na pobočky žalovanej v rámci celej Slovenskej republiky. V tejto súvislosti došlo k zmene počtu pracovných miest na odbore kontroly a sťažností a to zníženia z počtu 69 na počet 21 zamestnancov. O tejto skutočnosti bol riaditeľ odboru ľudských zdrojov informovaný v čase prerokovávania výpovede žalobkyne, a preto pracovné miesto žalobkyni na odbore kontroly a sťažností nebolo ponúknuté, nakoľko toto miesto by nebolo na dobu neurčitú, keďže dochádzalo k zníženiu plánovaného počtu zamestnancov, teda nejednalo sa o vhodné pracovné miesto. Ohľadom tvrdení žalobkyne o zverejnení ponuky pracovnej pozície na portáli www.profesia.sk žalovaná uviedla, že sa jednalo o pracovné miesto v oddelení opravných prostriedkov v odbore výberu poistného, ktoré sa uvoľnilo skončením pracovného pomeru inej zamestnankyne na tomto oddelení. Výberové konanie bolo uzatvorené dňa 19. mája 2013 a v dobe od 20. mája 2013 do 5. júna 2013 prebehli na tomto oddelení pohovory k uchádzačmi o zamestnanie a dňa 5. júna 2013 sa aj výber ukončil a vybratej
uchádzačke bolo aj v tento deň oznámené vedúcou oddelenia opravných prostriedkov, že je prijatá na predmetné pracovné miesto na základe výsledku výberového konania. Z toho vyplýva, že predmetné pracovné miesto v čase pohovoru so žalobkyňou už nebolo voľné. K voľnému pracovnému miestu po JUDr. O. žalovaná uviedla, že systematizácia pracovných miest sa nevypracováva na mená, ale na počet pracovných miest na príslušnom organizačnom útvare a v odbore opravných prostriedkov bolo v súvislosti s určením limitu 777 zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia stanovený limit 17 zamestnancov, pričom ku dňu vydania rozhodnutia GR SP bolo v evidenčnom počte 20 zamestnancov, t. j. 3 zamestnanci nadstav a je potrebné poznamenať, že okrem tohto 2 zamestnankyne boli, resp. ešte stále sú na rodičovskej dovolenke, teda kmeňový počet zamestnancov bol ešte vyšší. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že má vedomosť, že na pracovnom pohovore 4. júna 2013 sa zúčastnili minimálne Mgr. W. A. Q. M.. O. U., v tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žiadny pracovný pohovor sa nekonal a menovaní neboli pozvaní na pohovor z iniciatívy žalovanej. Spomínané osoby boli predstavené poverenej riaditeľke odboru opravných prostriedkov prostredníctvom JUDr. O.j svojvoľne a iniciatívne zamestnancami odboru opravných prostriedkov (JUDr. C. a žalobkyňa), a to bez toho, aby žalovaná akýmkoľvek spôsobom avizovala potrebu prijatia nových zamestnancov. Títo zamestnanci u žalovanej nepracujú a nepracovali, rovnako, ako neboli požadovaná zvýšená potreba práce na odbore opravných prostriedkov. K prideľovaniu práce počas výpovednej doby žalobkyni žalovaná uviedla, že je pravdou, že žalobkyňa počas výpovednej doby vykonávala prácu na odbore opravných prostriedkov. Táto však bola až do uplynutia výpovednej doby zamestnankyňou odboru opravných prostriedkov a za túto prácu jej bola vyplácaná mzda. Žalovaná bola žalobkyni, ako zamestnankyni, povinná prideľovať prácu. Tvrdenie žalobkyne, že oznámila priamej nadriadenej, že prácu počas výpovednej doby nebude vykonávať a priama nadriadená oznámila žalobkyni, že pridelenú prácu vykonávať musí, nie je založené na pravde. Toto tvrdenie nie je ničím podložené. Medzi žalobkyňou a priamou nadriadenou neboli žiadne konflikty, ktoré by bolo potrebné eliminovať a žalobkyňa prácu vykonávala dobrovoľne a v prípade písomného upozornenia na nedostatky, tieto dobrovoľne odstránila. Pokiaľ by tak nebolo, žalobkyňa mala právo túto prácu po účinnosti rozhodnutia GR SP odmietnuť vykonávať s tým, že žalovaná by nemohla jej rozhodnutie ničím ovplyvniť. Tvrdenie žalobkyne, že bola nadmerne zaťažovaná zastupovaním zamestnancov čerpajúcich dovolenku rovnako nie je ničím podložené. Práca bola a je prideľovaná podľa zaužívaných štandardných postupov. Vzhľadom na charakter práce vykonávanej v odbore opravných prostriedkov je práca denne prerozdeľovaná medzi prítomných zamestnancov, a tak pridelená aj žalobkyni. Agendu, ktorú vykonávala žalobkyňa vo veci žiadateľov o dôchodok, ktorí boli bývalými zamestnancami pracoviska Slovenský plynárenský priemysel, Kompresorová stanica Ivánka pri Nitre, vykonávala v súlade s pracovnou činnosťou, ktorú vlastnoručne podpísala. Tejto agendy sa žalobkyňa nevzdala, ale požiadala zo zdravotných dôvodov - časté návštevy lekára, o jej pridelenie ostatným zamestnancom a aj napriek tomu, že plat žalobkyne bola na odbore opravných prostriedkov najvyšší v porovnaní s ostatnými zamestnancami, jeho výška zostala nezmenená aj po tom, čo túto agendu prevzali ostatní zamestnanci odboru. Podľa žalovanej si žalobkyňa zmätočne vysvetľuje pojem "nadbytočnosť", keď tvrdí, že zaniknutím jej pracovného miesta zanikla aj práca, ktorú vykonávala a v súčasnosti jej prácu vykonávajú iní zamestnanci. Práca sa nedá zrušiť a zamestnanec sa stane nadbytočným, keď pridelenú prácu zvládne vykonávať nižší počet zamestnancov v dôsledku organizačnej zmeny, čo je podstatou organizačnej zmeny, ktorou sa sleduje zvýšenie efektívnosti činnosti zamestnávateľa. Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Cdo/71/2009. Ohľadom údajného diskriminačného konania v prípade nevyplatených odmien žalovaná uviedla, že hodnotenie zamestnanca nie je nemenné a závisí od dosiahnutých pracovných výsledkov, ktoré posudzuje vedúci zamestnanec. Žalobkyňa nebolo jej nadriadenou hodnotená ako zamestnankyňa, ktorá si mimoriadne uspokojivo plnila svoje pracovné povinnosti. Skutočnosť ohľadom nevyplatených odmien žalobkyni však nemá so skončením pracovného pomeru žalobkyne nič spoločné. Navyše sa jednalo o nenárokovú časť mzdy. Žalobkyňa až do podania žaloby nenamietala diskriminačné konanie v súvislosti s nepriznaním odmien. Žalovaná mala za to, že pracovný pomer so žalobkyňou bol ukončený v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalovaná si splnila svoju ponukovú povinnosť rovnako aj povinnosť jej vyplývajúcu z § 74 Zákonníka práce. Vzhľadom na skutočnosť, že u žalovanej dochádza k snahe o zefektívnenie činností súvisiacich s racionalizáciou činností, došlo v podmienkach žalovanej s účinnosťou k 1. septembru 2013 k potrebe obsadenia pracovného miesta na odbore pohľadávok, na oddelení správy pohľadávok. V tejto súvislosti bola dňa 15. októbra 2013, t. j. ešte pred uplynutím výpovednej doby, predostretá možnosť, že žalobkyňa by mohla byť pracovne zaradená na predmetné pracovné miesto na výkon práce, pre ktorú sa požaduje právnické alebo ekonomické vzdelanie, a to pri nezmenenej výške priznanej tarifnej mzdy a ak žalobkyňa prijme túto pracovnú ponuku, žalovaná predloží žalobkyni návrh na odvolanie výpovede z pracovného pomeru. Napriek ústretovému kroku
žalovanej, žalobkyňa návrh na odvolanie výpovede z pracovného pomeru a ponuku práce neprijala a po uplynutí výpovednej doby, listom zo dňa 30. októbra 2013 oznámila žalovanej, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 1. júla 2013 považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnaní, súčasne však oznámila, že je práceneschopná. Dňa 13. januára 2014 bolo žalovanej doručené podanie žalobkyne, v ktorom predostrela návrh na mimosúdnu dohodu vo veci skončenia jej pracovného pomeru. V tomto návrhu požaduje žalobkyňa od žalovanej odvolanie výpovede a umožnenie návratu do zamestnania, nakoľko sa dozvedela, že sa od 1. januára 2014 uvoľnilo na odbore opravných prostriedkov pracovné miesto, vzhľadom na čo podľa nej vznikol dôvod na odvolanie jej výpovede, nakoľko pominuli dôvody je nadbytočnosti. Žalovaná uviedla, že dôvody nadbytočnosti sa posudzujú v čase ukončenia pracovného pomeru s konkrétnym zamestnancom a nie v inom čase, vôbec nie v čase po uplynutí výpovednej doby ukončeného zamestnanca. Žalovaná považuje skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou za platné, teda nemá dôvod na prehodnocovanie svojho rozhodnutia, najmä keď k údajnému zániku nadbytočnosti žalobkyne nedošlo v priamej súvislosti s ukončením pracovného pomeru so žalobkyňou, ale ukončením pracovného pomeru s iným zamestnancom a po uplynutí výpovednej doby žalobkyne. Žalovaná dodala, že napriek tejto skutočnosti je možné predpokladať, že by bolo bývalo zo strany žalovanej prehodnotiť jej rozhodnutie a ponúknuť odvolanie výpovede a nastúpenie späť do zamestnania, avšak žalobkyňa nebola v kontakte so žalovanou, o situáciu sa nezaujímala, rovnako tak nevyvíjala aktivitu na to, aby jej mohla byť ponúknutá práca zo strany žalovanej v prípade, že dôjde k takej potrebe. Žalovaná nemala vedomosť o tom, že žalobkyňa by bola ochotná a schopná nastúpiť späť do zamestnania k žalovanej, a na uvoľnené pracovné miesto po zamestnankyni, ktorej skončil pracovný pomer na dobu určitú ku dňu 31. decembra 2013, prijal dňa 7. januára 2014 novú zamestnankyňu, o čom bolo rozhodnuté už pred doručením návrhu žalobkyne na mimosúdne riešenie sporu, v ktorom predostrela svoju požiadavku. Skutočnosť, že žalovaná nemohla predpokladať záujem žalobkyne reálne nastúpiť späť do zamestnania k žalovanej je opodstatnená tým, že keď u žalovanej vznikla potreba práce od 1. novembra 2013, žalovaná ponúkla počas plynutia výpovednej doby žalobkyni odvolanie výpovede a zaradenie späť do pracovného procesu s nezmeneným mzdovým ohodnotením, no žalobkyňa tento ústretový krok odmietla a rovnako tým, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že je od 29. októbra 2013 práceneschopná. Z neakceptovania ústretových krokov zo strany žalovanej je zrejmé, že žalobkyňa nemala a nemá vážny záujem naďalej pracovať u žalovanej, na to v podstate znie jej žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ústretové návrhy zo strany žalovanej si vykladá ako opodstatnenie jej tvrdení ohľadom jej nenadbytočnosti. Tieto návrhy žalovanej však nemajú nič spoločné s rozhodnutím GR SP, ktoré stále platí. Podanou žalobou, tak ako aj argumentmi v nej uvádzanými sleduje len prípadný majetkový prospech avšak aj v prípade je úspechu v predmetnej veci, jej pôvodné pracovné miesto na odbore opravných prostriedkov bolo s účinnosťou rozhodnutia GR SP zrušené a žalovaná by ju teda nemohla zaradiť späť na toto miesto.
3. K písomnému vyjadreniu žalovanej k žalobe sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním zo dňa 14.05.2014, doručeným súdu dňa 16.05.2014, v ktorom reagovala na obranu žalovanej.
4. Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobkyne, vyjadrením splnomocneného zástupcu žalobkyne, vyjadrením povereného zástupcu žalovanej, svedeckými výpoveďami svedkov: JUDr. V. O., M.. M. Z. (P. R.), B.. M. A., B.. B. Š., B.. M.. U. R., N. K., B.. I. K., M.. Ľ. I., B.. J. C., B.. J. M., B.. M. V., B.. N. E., B.. B. C., N. K., T. Y., B.. K. C. dožiadaním Okresného súdu Humenné; B.. A. V. dožiadaním Okresného súdu Dolný Kubín; listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť súdneho spisu, najmä: žaloba; Pracovná zmluva zo dňa 30. marca 1992; posledná dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy č. 051/2013; zápis z prerokovania dôsledkov racionalizačných opatrení; Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013; Podnet z 22. mája 2013; Protokol z 27. mája 2013 o odovzdaní podnetu z 22. mája 2013; List zo 7. júna 2013, v ktorom žalobkyňa, spolu s 85 zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia, požiadala predsedníčku základnej odborovej organizácie, aby vo veci Podnetu z 22. mája 2013 (t. j. vo veci možnej protizákonnosti vnútorného predpisu) ďalej konala a zastupovala zamestnancov; písomné oznámenie vtedajšej riaditeľky odboru opravných prostriedkov B.. N. P. z 13. apríla 2011; mailové oznámenie zamestnancom odboru opravných prostriedkov z 25. júla 2013; mail JUDr. V. O. zo 14.10.2013; podanie žalovanej zo 14. novembra 2013; podanie žalovanej z 11. septembra 2013 adresované M.. Z. (R.); L. M.. Z. (R.) adresovaný žalovanej zo dňa 23. septembra 2013; list žalobkyne z 30. októbra 2013 adresový žalovanej; Rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-116522/2013 z 20. júna 2013; Vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa 6. februára 2014, doručenej súdu dňa 10. februára 2014; Rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-83952/2013; výpis z e-mailovej korešpondenie zo dňa 20. júna 2013 a odpoveď
na mail so zoznamom nadbytočných zamestnancov; rozpis zamestnancov sekcie dôchodkového poistenia; Zápis z prerokovania výpovede z pracovného pomeru; zápis z prerokovania dôsledkov racionalizačných opatrení; Rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. BA-119986/2013 z 27. júna 2013; návrh na odvolanie výpovede z pracovného pomeru a návrh na dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy; návrh na mimosúdnu dohodu vo veci skončenia pracovného pomeru; písomné podanie žalobkyne zo dňa 14.05.2014, doručené súdu dňa 16.05.2014; e-mail nadriadenej JUDr. O.j zo dňa 25.07.2013; e-mail nadriadenej JUDr. O. zo dňa 14.10.2013, e-mailová odpoveď žalobkyne zo dňa 15.10.2013; listinné dôkazy z informačného systému žalovanej - Požiadavka, Prístupové práva používateľov IS; e-mail JUDr. O. J.o dňa 22.08.2013 adresovaný JUDr. C.; Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 2. septembra 2013 adresový JUDr. C. J. A. B.. O. Q. B.. Z.; A. B.. C. zo dňa 9. januára 2014 na porušenie § 13 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov o zákaze diskriminácie v pracovnopránych vzťahoch adresovaná Ing. V. M., generálnemu riaditeľovi žalovanej s prílohou: Pracovná činnosť JUDr. C.; Skončenie pracovného pomeru JUDr. C. zo dňa 28. februára 2014 adresovaná žalovanej, odboru ľudských zdrojov; Sťažnosť JUDr. C. zo dňa 19. marca 2014 adresovaná žalovanej, odboru ľudských zdrojov; Čerpanie dovolenky zo dňa 21. marca 2014 adresované JUDr. O. JUDr. C.; Ospravedlnenie z účasti na pojednávaní JUDr. C. doručené súdu dňa 29.09.2014, v ktorom sa vyjadrila písomne k predmetu sporu; Vyjadrenie žalovanej k vyjadreniam žalobkyne zo dňa 22.10.2014 doručené súdu krátkou cestou na pojednávaní dňa 27.10.2014; Vyjadrenie žalobkyne k tvrdeniam žalovanej z 22.10.2014; Vyjadrenie žalovanej k vyjadreniam žalobkyne zo dňa 25.02.2015, doručené súdu 02.03.2015 s prílohami; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 31.08.2013; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 30.06.2013; Prehľad o evidenčnom počte zamestnancov žalovanej k 31.05.2013 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 30.06.2013 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 31.08.2013 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 31.10.2013 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 31.12.2013 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 31. januáru 2014 podľa organizačných útvarov; Prehľad o počte zamestnancov žalovanej k 30.04.2014 podľa organizačných útvarov; Dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy číslo: 051/2013-9 medzi žalovanou, ako zamestnávateľom, a M.. B. J., ako zamestnancom; článok z http://www.hlavnespravy.sk/ s názvom SP: S M. Vavrovou sme nerozviazali pracovný pomer kvôli jej názorom; Výpoveď Ing. V. K. zo dňa 23.04.2013; Oznámenie o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.04.2013 adresované žalovanou Ing. V. K.; Správa o plnení strategických zámerov činnosti Sociálnej poisťovne v roku 2013 z februára 2014; Vyjadrenie žalovanej - návrh na doplnenie dokazovania zo dňa 04.05.2015, doručené súdu toho istého dňa; Vyjadrenie žalobkyne k návrhu žalovanej na doplnenie dokazovania zo 04.05.2015 datované 29.07.2015, doručené súdu tohto istého dňa; Vyjadrenie žalovanej k námietke žalobkyne k návrhu na vykonanie dokazovania zo dňa 24.08.2015, doručené súdu 27.08.2015. Súd nevykonal dokazovanie svedeckými výpoveďami stranami navrhnutých svedkýň JUDr. N. C. Q. M.. L. E., nakoľko obe strany sporu upustili od návrhov na doplnenie dokovania ich výsluchmi.
5. Podľa článku 2 veta druhá zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede z pracovaného pomeru žalovanou žalobkyni dňa 1. júla 2013 (ďalej len "Zákonník práce v znení účinnom v rozhodnom čase"), výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
6. Podľa článku 9 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, že zamestnanci uplatňujú svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov.
7. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
8. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase dania výpovede z pracovaného pomeru žalovanou žalobkyni dňa 1. júla 2013 (ďalej len "Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase"), neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
9. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.
10. Podľa § 15 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
11. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
12. Podľa § 63 ods. 2 písm. a), b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
13. Podľa § 74 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmych pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, pltí, že k prerokovaniu došlo.
14. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
15. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
16. Podľa článku 8 bod 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, pracovník, ktorý sa domnieva, že jeho zamestnanie sa neoprávnene skončilo, má právo odvolať sa proti takému skončeniu zamestnania na nestranný orgán, ako je súd, pracovný súd, rozhodcovská komisia alebo rozhodca.
17. Podľa článku 9 bodu 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, orgány
uvedené v článku 8 tohto dohovoru sú oprávnené preskúmať dôvody skončenia zamestnania a ďalšie okolnosti vzťahujúce sa na prípad a vydať rozhodnutie, či bolo skončenie zamestnania oprávnené.
18. Podľa článku 9 bodu 2 písm. a), b) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, aby sám pracovník nemusel dokazovať, že skončenie zamestnania nebolo oprávnené, spôsoby uplatňovania uvedené v článku 1 tohto dohovoru ustanovia jednu alebo druhú, alebo obidve nasledujúce možnosti: a) bremeno dokazovania existencie platného dôvodu na skončenie zamestnania, ako je definované v článku 4 tohto dohovoru, spočíva na zamestnávateľovi, b) orgány uvedené v článku 8 tohto dohovoru sú oprávnené prijať záver o dôvode skončenia zamestnania s prihliadnutím na dôkazy, ktoré označili účastníci, a podľa postupov, ktoré ustanovuje vnútroštátne právo a prax.
19. Podľa článku 9 bodu 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z. z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, v prípadoch skončenia zamestnania z dôvodov prevádzkových potrieb podniku, inštitúcie alebo služby orgány uvedené v článku 8 tohto dohovoru sú oprávnené určiť, či zamestnanie bolo skutočne skončené z týchto dôvodov, ale v rozsahu ich právomocí je tiež rozhodnúť, či sú tieto dôvody dostatočne oprávnené, aby sa skončenie zamestnania určilo spôsobmi uplatňovania uvedenými v článku 1 tohto dohovoru.
20. Predmetom tohto individuálneho pracovnoprávneho sporu (sporu s ochranou slabšej strany) bolo posúdenie, či Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je platným právnym úkonom.
21. Neplatným právnym úkonom, v zmysle citovaných ustanovení § 1 ods. 4, § 13 ods. 3 a § 15 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase v nadväznosti na citované ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase, je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Výkon práv a povinností v individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi, práva a povinnosti nesmú byť zneužívané na škodu druhého účastníka a nikto nesmie byť na pracovisku prenasledovaný alebo inak postihovaný. Súčasne platí, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil zodpovedá dobrým mravom.
22. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa stala pre žalovanú nadbytočnou bezprostredne po tom, ako boli vedeniu žalovanej vznesené odborné pripomienky k vnútornému predpisu, ktoré iniciovala žalobkyňa tak v rámci odboru opravných prostriedkov žalovanej (pripomienky z 22. mája 2013), ako aj v rámci sekcie dôchodkového poistenia žalovanej. Cieľom týchto pripomienok bolo pritom upozorniť žalovanú na možné riziká, ktoré pre ňu vyplývajú z uplatňovania tohto vnútorného predpisu. Ďalej bolo v konaní preukázané, že žalobkyňa bola jednou z dvoch hlavných iniciátoriek týchto odborných pripomienok, čo potvrdili svedecké výpovede jej bývalých kolegýň, a to konkrétne svedecká výpoveď Z. (R.), A., C., V., C., Q. Q. O. Q. M.. Súčasne viacerí z vyššie uvedených svedkov, ktorí sa podpísali pod predmetné pripomienky, sa jednoznačne vyjadrili (konkrétne A., C., V.. C.), že vnímali postup žalovanej v podobe organizačnej zmeny a následného prepustenia žalobkyne a jej kolegyne Mgr. Z. (R.ej) ako postih za iniciovanie odborných pripomienok. Zároveň dosvedčili, že podpisom pod odborné pripomienky sa stali pre žalovanú taktiež nepohodlnými, resp. sa "pridali na tú zlú stranu", čo sa následne prejavilo rôznymi formami diskriminačného správania sa žalovanej k nim (absurdné upozornenia na údajné porušovanie pracovnej disciplíny; kladenie úloh nesúvisiacich s pracovnou náplňou; spochybňovanie dôvodnosti dočasnej pracovnej neschopnosti; overovanie odbornej spôsobilosti takým spôsob, aby dotknutá zamestnankyňa žalovanej na skúškach odbornej spôsobilosti neuspela; hľadanie akýchkoľvek chýb v ich práci; nadmerná kontrola pracovnej činnosti zo strany priamych nadriadených v porovnaní s inými zamestnancami; ponižovanie a šikanovanie, ba aj fyzické napadnutie svedkyne C.). Ak niektoré z dotknutých zamestnankýň žalovanej požiadali o preloženie na iný organizačný útvar, nebolo im vyhovené. V prípade, ak dotknuté zamestnankyne žalovanej podávali na správanie vedúcich zamestnancov sťažnosti, tieto sťažnosti boli vyhodnotené žalovanou ako nedôvodné, resp. žalovaná na ne žiadnym spôsobom nereagovala. Výsledkom takéhoto správania žalovanej k dotknutým zamestnankyniam bolo to, že tieto zamestnankyne (svedkyne) skončili pracovný
pomer u žalovanej výpoveďou zo strany zamestnanca, nakoľko sa pre ne stalo neznesiteľným pracovať v takomto pracovnom prostredí žalovanej. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplynuli z ich svedeckých výpovedí. Súd podotýka, že tieto dotknuté zamestnankyne žalovanej, v procesnom postavení svedkýň v tomto civilnom procese, nemali dôvod nevypovedať pravdu, pretože z ich konania a správania sa v rozhodnom čase je zrejmé, že sa proti praktikám žalovanej účinne bránili, či už podávaním sťažností alebo reakciami na absurdné upozornenia na porušenia pracovnej disciplíny. Pozornosti súdu neuniklo, že zamestnanci žalovanej, ktorí pod pripomienky k vnútornému predpisu žalovanej nepripojili svoje podpisy, alebo odmietli tieto pripomienky podpísať, alebo neboli vo veci pripomienok nijako zainteresovaní; a preto nebol zo strany žalovanej žiaden dôvod, aby sa k nim žalovaná správala diskriminujúco; vypovedali, že nemajú vedomosť, kto tieto pripomienky inicioval a fakticky si nič nepamätajú. Preukázaným faktom je, že iniciatíva žalobkyne a jej kolegyne Z. (P. R.) presiahla nielen vnútorné hranice žalovanej, t. j. hranice odboru opravných prostriedkov žalovanej a sekcie dôchodkového poistenia žalovanej, ale aj vonkajšie hranice žalovanej, keďže vec bola aj medializovaná a viackrát riešená v dozornej rade žalovanej. Zo svedeckých výpovedí týchto zamestnancov žalovanej je evidentné vyhovujúce správanie vedúcich zamestnancov na odbore opravných prostriedkov žalovanej, resp. na sekcii dôchodkového poistenia žalovanej, vo vzťahu k ostatným zamestnancom, pričom títo objektívne ani nemôžu mať priamu vedomosť o tom, ako konkrétne sa žalovaná správala k dotknutým zamestnancom a aké konzekvencie toto jej správanie voči nim malo. V súvislosti so svedeckými výpoveďami týchto svedkov zohral, podľa názoru súdu, významnú rolu psychologický aspekt, že títo svedkovia sú stále v pracovanom pomere u žalovanej, a preto u nich mohla vyvstať dôvodná obava o svoje pracované pozície v prípade ich iných výpovedí. Preto, ak by aj o správaní žalovanej voči žalobkyni mali, či už priame alebo sprostredkované informácie, takéto by sa oprávnene (pod tlakom a strachom zo straty zamestnania a s cieľom vyhnúť sa tomu, čo postihlo ich bývalé kolegyne, t. j. žalobkyňu a ostatné dotknuté zamestnankyne), báli súdu poskytnúť v rámci svojich svedeckých výpovedí. Rozpor v svedeckých výpovediach je však zrejmý z výsluchov svedkýň K., K.E. Q. I., ktoré si vzájomne protirečili. Toto protirečenie, z ktorého vyplýva, že nevypovedali pravdu, je evidentné z toho, že svedkyňa K. Q. I. na pojednávaní dňa 5. októbra 2015 svedčili o tom, že sa o predmete konania s nikým nerozprávali. Avšak svedkyňa K. sa priznala, že sa o predmete konania rozprávala so svedkyňami K. Q. I.. Z tohto dôvodu ich svedecké výpovede nespĺňajú kritérium hodnovernosti. Aj ďalšiu svedeckú výpoveď svedkyne O. vyhodnotil súd ako nehodnovernú, čo preukázala aj žalobkyňa listinnými dôkazmi, resp. svedkyňou tvrdené skutočnosti boli vyvrátené svedeckými výpoveďami iných osôb. Je zrejmé, že svedkyňa O. sa pred svojou svedeckou výpoveďou oboznamovala s obsahom predmetného súdneho spisu, so žalobou, ako aj s výpoveďami svedkov (zápisnicami z pojednávania). Táto skutočnosť vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 27. októbra 2014. Je zjavné, že na svedkyňa O. bola na svoju svedeckú výpoveď pripravovaná samotnou žalovanou v tom smere, aby jej svedecká výpoveď zodpovedala obrane žalovanej v tomto spore.
23. Skutočnosť, že medzi údajnou nadbytočnosťou žalobkyne a jej iniciatívou je priama príčinná súvislosť, resp. že jej nadbytočnosť je postih za predmetnú iniciatívu, nevyplynula iba zo svedeckých výpovedí svedkýň Z. (P. R.), A., C., V. Q. C., ale taktiež z toho, že žalovaná sa snažila navodiť stav, že organizačná zmena sa netýkala len žalobkyne a Mgr. M. Z. (P. R.), ale aj ďalších zamestnancov, ktorí s pripomienkami nemali nič spoločné, a preto neexistuje súvis medzi iniciatívou žalobkyne a jej výpoveďou z pracovného pomeru u žalovanej. Toto zistenie je zjavné z vyjadrenia žalovanej k žalobe zo 6. februára 2014, doručeného súdu dňa 10. februára 2014 (strana 4, odsek druhý, veta posledná), kde žalovaná vyslovene uviedla: "Tohto dôkazom je aj skutočnosť, že v rámci organizačnej zmeny došlo k zníženiu počtu pracovných miest a v konečnom dôsledku k ukončeniu pracovného pomeru až so štyrmi zamestnancami sekcie dôchodkového poistenia a nielen s navrhovateľkou." Opakujúce sa tvrdenia žalovanej, že organizačná zmena sa netýkala len žalobkyne a M.. M. Z., potvrdzuje tiež vyjadrenie žalovanej, konkrétne riaditeľa komunikačného odboru z roku 2013 (predložené na pojednávaní dňa 30. marca 2015), ktorý zastupuje žalovanú v styku s médiami a je oprávnený na jej zastupovanie v tejto oblasti, ktorý sa okrem iného vyjadril pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky, že: "S M. Z., ktorá tento rok získala cenu Aliancie Fair-play Biela vrana, rozviazala Sociálna poisťovňa (SP) pracovný pomer z organizačných dôvodov, a nie pre jej názor na odbornú problematiku. V reakcii na udelenie ocenenia to pre TASR uviedol riaditeľ komunikačného odboru SP O. Z.. Z organizačných dôvodov v tejto sekcii, v ktorej pani Vavrová pracovala, odišli aj ďalší traja zamestnanci." Táto skutočnosť zároveň vyplýva aj z e-mailovej komunikácie medzi riaditeľom ľudských zdrojov a riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia z 20. júna 2013. Listinnými dôkazmi preukazujúcimi opak a účelovosť konania žalovanej sú: Dohoda o skončení pracovného pomeru s Mgr. Ž. bez uvedenia dôvodu a výpoveď Ing. K. z 23. apríla 2013.
Za zistenia daných skutočností, možno prisvedčiť logickému záveru žalobkyne, že označením týchto zamestnancov sa malo zo strany riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia navodiť, že organizačná zmena vôbec nesmeruje len voči žalobkyni a jej kolegyni Mgr. M. Z. (P. R.), ale týka sa aj pána Ž. Q. K.. Za dôvodný a na princípoch logiky postavený možno potom vyhodnotiť aj názor žalobkyne, že takýmto konaním sa malo aj pred súdom navodiť, že organizačná zmena je skutočne reálna a štyria zamestnanci sú nadbytoční. Takáto obrana žalovanej v spore nemôže nijako obstáť a dokonca v tejto súvislosti bola žalovaná preukázateľne usvedčená žalobkyňou z klamstva, keďže O. Ž. Q. Q. O. K.Š. sa nadbytočnými objektívne nikdy nestali, a ani stať objektívne nemohli, pretože pán Ž. skončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť bez uvedenia dôvodu a dohodu o skončení pracovného pomeru u žalovanej podpísal ešte pred 20. júnom 2013. Súd považuje za žiaduce naviac poznamenať, že ak by bol naozaj ukončený pracovný pomer s pánom Ž. z organizačných dôvodov, ako to tvrdí žalovaná, musela by dohoda o skončení pracovného pomeru s ním obsahovať aj tento dôvod skončenia pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov, keďže táto povinnosť vyplýva žalovanej z ustanovenia § 60 ods. 2 Zákonníka práce. Čo sa týka skončenia pracovného pomeru pána K., bolo preukázané, že tento dal sám výpoveď z pracovného pomeru dňa 23. apríla 2013.
24. Z uvedených zistení má súd za dostatočne preukázané, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi so zreteľom na okolnosti, za ktorých k nej došlo. Organizačná zmena z 20. júna 2013 a následná výpoveď pre nadbytočnosť boli realizované tesne po tom, ako sa vypracovali a iniciovali zo strany žalobkyne a Mgr. M. Z. (P. R.) pripomienky k vnútornému predpisu a situácia sa v rámci sekcie dôchodkového poistenia vymkla z pod kontroly riadiacich zamestnancov. Žalobkyňa sa stala pre žalovanú nepohodlnou, pretože bola jednou z hlavných iniciátoriek týchto pripomienok. Súd mal z vykonaného dokazovania za náležite preukázané, že výpoveď svojím obsahom a účelom odporuje Zákonníku práce, nakoľko sa úmyselným konaním žalovanej a jej riadiacich pracovníkov formálne navodil stav že žalobkyňa s Mgr. M. Z. (P. R.) bola spolu s ďalšími dvoma zamestnancami žalovanej prepustená z organizačných dôvodov, čo sa v konaní ukázalo ako nepravda. Súd mal tiež za dostatočne preukázané, že prijatá organizačná zmena bola fiktívna s cieľom zbaviť sa nepohodlných zamestnancov, pretože u žalovanej na sekcii dôchodkového poistenia nebol ku dňu prijatia organizačnej zmeny (ku dňu 20. júnu 2013), a ani ku dňu účinnosti tejto organizačnej zmeny (ku dňu 1. septembra 2013), naplnený limit zamestnancov vo fyzických osobách na úrovni 781 zamestnancov. Z tohto zistenia logicky vyplýva, že sa objektívne nemohol prepustením žalobkyne dosiahnuť stav zamestnancov vo fyzických osobách na úrovni 777, pretože takýto počet zamestnancov vo fyzických osobách sa ku dňu účinnosti organizačnej zmeny (ku dňu 1. septembra 2013) nedosiahol a ani nemohol dosiahnuť, nakoľko počet zamestnancov vo fyzických osobách činil ku dňu 20. júnu 2013 iba 758 zamestnancov vo fyzických osobách. Počet zamestnancov vo fyzických osobách v rámci sekcie dôchodkového poistenia žalovanej od účinnosti organizačnej zmeny (od 1. septembra 2013), dokonca ani do 30. apríla 2014, nepresiahol počet 777 zamestnancov vo fyzických osobách. Až k 30. júnu 2014 počet zamestnancov vo fyzických osobách dosiahol stav 784. Tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov predložených žalobkyňou na pojednávaní dňa 30. marca 2015 v súvislosti so svedeckou výpoveďou A. Š..
25. Súd ďalej konštatuje, že z výpovede žalovanej, ktorú dala žalobkyni pre nadbytočnosť vyplýva, že neexistuje príčinná súvislosť medzi pracovným miestom, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy (v jej prípade pracovná pozícia právnik) a rozhodnutím o organizačnej zmene z 20. júna 2013, na ktoré sa odvoláva výpoveď z 1. júla 2013. Príčinná súvislosť je pritom hmotnoprávnou a materiálnou podmienkou platnosti výpovede z organizačných dôvodov. Opodstatnenosť organizačnej zmeny, a tým aj opodstatnenosť uplatneného výpovedného dôvodu, je tak nepreskúmateľná vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, čo robí výpoveď neplatnou aj z tohto dôvodu. Súd zdôrazňuje, že nielen z rozhodnutia o organizačnej zmene z 20. júna 2013 nevyplýva príčinná súvislosť (t. j. aké pracovné miesta sa zrušujú, resp. pri akých pracovných miestach sa znižuje počet zamestnancov), ale táto príčinná súvislosť absentuje aj v rozpise, resp. v tabuľke, predloženej žalovanou k vyjadreniu zo 6. februára 2014. V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť aj na to, že zo svedeckej výpovede riaditeľa odboru ľudských zdrojov z 30. marca 2015 vyplynulo, že systemizácia pracovných miest neexistuje, čo znamená, že nie je vôbec zrejmé, aké pracovné miesta, v akom počte a v akej štruktúre, boli rozpísané riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary na základe prijatej organizačnej zmeny z 20. júna 2013. Tieto zistenia svedčia v prospech argumentu žalobkyne, že nie je daná príčinná súvislosť medzi konkrétnym pracovným miestom žalobkyne a
organizačnou zmenou, na ktorú sa odvoláva výpoveď pre nadbytočnosť. Za situácie, že žiadne konkrétne pracovné miesta v určenom počte a štruktúre neboli rozpísané na jednotlivé organizačné útvary vrátane odboru opravných prostriedkov a odboru metodiky dôchodkového poistenia, mohlo dochádzať, a zjavne aj došlo, k tomu, že nadbytoční zamestnanci na odbore opravných prostriedkov a na odbore metodiky dôchodkového poistenia sa určovali svojvoľne a účelovo v situácií, keď počet zamestnancov vo fyzických osobách bol k 20. júnu 2013 len 758 a nie 781 vo fyzických osobách. Vo svetle zistených skutočností je možné konštatovať, že sa určovali účelovo preto, aby sa navodil stav, že organizačná zmena nie je namierená len proti žalobkyni a M.. M. Z.. Ďalším z dôkazov preukazujúcim účelovosť konania žalovanej je aj tá skutočnosť, že sa určoval nadbytočný zamestnanec na odbore metodiky dôchodkového poistenia, pričom sa tam preukázateľne prijímal od 1. júla 2013 Mgr. B. Ž.. Toto logicky vyvracia obranu žalovanej postavenú na argumente, že dôvodom prepúšťania zamestnancov na odbore opravných prostriedkov bolo to, že počet zamestnancov vo fyzických osobách presahoval limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách o troch. Pričom na odbore metodiky dôchodkového poistenia a ani na odbore zahraničných agend takto žalovanou obhajovaná "logika" už neplatila. Na odbore zahraničných agend, na ktorom počet zamestnancov vo fyzických osobách presahoval určený limit, sa paradoxne neurčoval nadbytočný zamestnanec. Vo vzťahu k týmto zisteniam odkazuje súd na judikát uverejneného pod číslo 26 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2009, konkrétne sa jedná o Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2009, sp. zn. 3Cdo 33/2008, z ktorého právnej vety vyplýva, že v prípade posudzovania dôvodnosti použitia výpovedného dôvodu pre nadbytočnosť treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. Ak z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce zamestnávateľ zrušuje určité pracovné miesto, môže dať výpoveď z tohto dôvodu iba zamestnancovi na zrušenom pracovnom mieste, nie však inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta sa písomné rozhodnutie vyslovene netýka. Aplikáciou zistených skutočností v tomto spore na daný judikát možno jednoznačne dospieť k záveru, že z rozhodnutia o organizačnej zmene z 20. júna 2013, a ani z rozpisu, na ktorý sa žalovaná v rámci svojej obrany v spore odvoláva, nevyplýva, že bola zrušená, resp. bol znížený počet právnikov na odbore opravných prostriedkov v rámci sekcie dôchodkového poistenia. Takisto z týchto listinných dôkazov nevyplýva ani to, aké pracovné miesto sa zrušovalo na odbore metodiky dôchodkového poistenia. Dôvodnou je preto argumentácia žalobkyne, že iba konkrétne rozhodnutie umožňuje zistenie, že výpoveď daná zamestnancovi pre nadbytočnosť je v priamom súvise s rozhodnutím o organizačnej zmene a že sa nejedná o bianko rozhodnutie s cieľom vyvíjať nátlak na zamestnancov pod hrozbou výpovede z organizačných dôvodov; ako aj jej ďalšia argumentácia, že v danom prípade neplatí zásada, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa (žalovanej) preskúmavať, pretože zásada, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ, sa použije len v prípade, že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta alebo určitého počtu pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom pracovnom mieste. Súhlasne s názorom žalobkyne, aj súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej o organizačnej zmene z 20. júna 2013 je formulované nekonkrétne a navodzuje stav, akoby boli nadbytoční všetci zamestnanci na sekcii dôchodkového poistenia, čo možno označiť za absurdné a zároveň potvrdzujúce účelové konanie žalovanej vzhľadom na okolnosti, za ktorých bolo vydané, naviac s poukazom na to, že evidenčný stav zamestnancov vo fyzických osobách bol stále nižší, ako bol aj znížený záväzný limit počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia vo fyzických osobách zo 781 na 777, čím nebola daná nadbytočnosť žiadneho zamestnanca na sekcii, a už vôbec nie nadbytočnosť žalobkyne. Rozhodnutím žalovanej o organizačnej zmene z 20. júna 2013 sa síce formálne deklarovala potreba zníženia počtu zamestnancov, ale bez toho, aby bolo zrejmé, aké konkrétne pracovné miesto, resp. pracovné miesta, sa zrušujú, alebo na akom pracovnom zaradení sa znižuje počet zamestnancov. Keďže z rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene z 20. júna 2013, nie je zrejmé, do ako miery sa žalobkyne týkala organizačná zmena, na ktorú sa odvoláva Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni, možno uzavrieť, že sa nejednalo o kvalifikovane uskutočnenú organizačnú zmenu, ale o účelové konanie žalovanej pri prepúšťaní žalobkyne.
26. Súd vzhliadol ako ďalší dôvod neplatnosti Výpovede z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručenej žalobkyni dňa 1. júla 2013, danej žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, aj to, že žalovaná neponúkla žalobkyni vhodnú prácu. Pracovná pozícia ponúknutá žalobkyni žalovanou na odbore dávkovej prevádzky nebola vhodnou pracovnou pozíciou z hľadiska rešpektovania kritérií vymedzených v ustanovení § 55 Zákonníka práce
v znení účinnom v rozhodnom čase. Súd prisvedčil tvrdeniu žalobkyne, že sa opätovne jednalo o účelové konanie, resp. o konanie, ktoré má formálne navodiť splnenie zákonnej povinnosti bez naplnenia obsahovej stránky ponukovej povinnosti, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výkon práce na odbore dávkovej prevádzky spočíval vo výkone pomocných prác, čo znamenalo nosenie spisov a manipulovanie so spismi, čo zvládne aj osoba s ukončenou povinnou školskou dochádzkou. Táto žalovanou ponúkaná "vhodná" práca vôbec nespĺňala Zákonníkom práce vyžadované kritérium vhodnosti so zreteľom na schopnosti žalobkyne, ktorými v tom čase disponovala, vzhľadom na dosiahnutý stupeň jej vzdelania a 15 ročnú odbornú právnickú prax na pozícii právnika. Z tabuliek predložených v tomto spore samotnou žalovanou je pritom zjavné, že odbor dôchodkových dávok disponoval voľnými pracovnými miestami. Skutočnosť, že na sekcii dôchodkového poistenia boli k dispozícii voľné pracovné miesta, vyplýva nielen z tabuliek predložených žalovanou k jej vyjadreniam zo 6. februára 2014, z 24. júna 2014 a z 28. augusta 2014 v spore vedenom s Mgr. M. Z., ale aj z prijímania zamestnancov na odbor dôchodkových dávok ku dňu účinnosti organizačnej zmeny, tzn. po 31. auguste 2013. Na odbor dôchodkových dávok boli preukázateľne prijímaní úplne noví zamestnanci na pracovnú pozíciu dávkový referent. Tieto skutočnosti sa diali aj do účinnosti rozhodnutia o organizačnej zmene. Žalovaná preukázateľne prijímala na odbor dôchodkových dávok členiaci sa na oddelenia dôchodkových dávok, nových zamestnancov nie z dôvodu, že sa držali miesta pre zamestnancov na materskej dovolenke, ako to vo svojej svedeckej výpovedi uviedol svedok Šprto, ale z dôvodu, že na týchto oddeleniach nebol dosiahnutý limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách. Pri odpovedi na otázku, či bolo na odbore zahraničných agend vytvorené pracovné miesto, sám potvrdil, že tomu tak nebolo, ak vychádza z predložených tabuliek, pretože limit bol dosiahnutý. Z týchto zistení jasne vyplýva, že ak počet zamestnancov vo fyzických osobách bol nižší ako určený záväzný limit, oprávňovalo to žalovanú prijímať zamestnancov na predmetný organizačný útvar. Tieto závery sú zrejmé z rozpisov predložených žalovanou a z výpisu z informačného systému, ktorý preukazuje prístupové práva používateľov, tzn. prístupové práva do informačného systému žalovanej, ktoré sa zabezpečujú pre nových zamestnancov, ktorí boli prijatí na pozíciu dávkový referent. V tomto kontexte je potrebné poukázať na skutočnosti vyplývajúce z týchto listinných dôkazov, že napríklad na oddelení dôchodkových dávok I (111) prijatý nový zamestnanec od 1. júla 2013, počet zamestnancov na materskej dovolenke sa pritom vôbec nezmenil (6-6), počet zamestnancov vo fyzických osobách sa od júla 2013 zvýšil z dôvodu prijatia nového zamestnanca na 56, stále však nebol dosiahnutý limit počtu zamestnancov na 57; na oddelení dôchodkových dávok II (112) zamestnankyňa žalovanej pani P. odišla na materskú dovolenku, znížil sa počet zamestnancov o jedného vo fyzických osobách, od 1. septembra 2013 preukázateľne prijatí noví traja zamestnanci (pani Q., O. C., pani Z.), pričom táto skutočnosť je preukázaná aj prostredníctvom prístupových práv používateľov, že na sekciu boli prijímaní na pozíciu dávkových referentov, čím sa dosiahol limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách na 53; na oddelení dôchodkových dávok IV (114) sa počet zamestnancov na materskej dovolenke zmenil tým, že sa zvýšil na 54 vo fyzických osobách z dôvodu, že pani W. sa vrátila do práce z materskej dovolenky, a súčasne bol prijatý na oddelenie minimálne jeden nový zamestnanec (pani C. M.) na pozíciu dávkového referenta, čím sa naplnil limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách na 55; na oddelení dôchodkových dávok VI (116) sa počet zamestnancov zmenil (5-6). Pani I. nastúpila na materskú dovolenku, čím sa znížil evidenčný počet zamestnancov, od 1. septembra 2013 však boli prijaté ďalšie tri nové zamestnankyne dávkové referentky (pani Mgr. Y., O. A., O. M.. G.), pričom táto skutočnosť je preukázaná aj prostredníctvom prístupových práv používateľov; na oddelení dôchodkových dávok VII (117) od 16. septembra 2013 prijaté na odbor dôchodkových dávok na pozíciu dávkový referent pani Q. C. Q. O. V. G. A., pričom táto skutočnosť je preukázaná aj prostredníctvom prístupových práv používateľov. Súd ďalej konštatuje, že žalobkyňa preukázala splnenie odbornej spôsobilosti na výkon práce na odbore dôchodkových dávok, čo je zrejmé aj z príkazu generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 20/2012 z 22. augusta 2012, podľa ktorého odborná spôsobilosť zamestnanca na pracovnej pozícií právnik musí dosahovať vyššiu úroveň ako u zamestnanca na pracovnej pozícií dávkový referent, čo je zjavné z článku 6 ods. 4 a 5 tohto príkazu. Popritom, u žalobkyne nebol dôvod absolvovať ani odbornú udržiavaciu prípravu, pretože vykonávala pracovnú činnosť v sekcii dôchodkového poistenia v rámci odboru opravných prostriedkov. Táto požiadavka sa vzťahuje na zamestnancov, ktorí nevykonávali v sekcií dôchodkového poistenia činnosť, na ktorú sa vyžaduje odborná spôsobilosť, čo nebol prípad žalobkyne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaná neponúkla v rámci ponukového konania žalobkyni prácu dávkového referenta na odbore dôchodkových dávok odo dňa účinnosti organizačnej zmeny t. j. od 1. septembra 2013, hoci na tento odbor preukázateľne prijímala nových zamestnancov a disponovala na tomto odbore voľnými pracovnými miestami. Takisto si žalovaná nesplnila ponukovú povinnosť tým, že neponúkla žalobkyni pracovné miesto na odbore dôchodkových dávok, a to na zastupovanie počas materskej a
rodičovskej dovolenky. Na materskej dovolenke alebo rodičovskej dovolenke bolo 74 zamestnankýň a niektoré zamestnankyne (pani P., O. I.) nastupovali na materskú dovolenku v priebehu júla a augusta 2013, čo muselo byť žalovanej vopred známe, keďže zamestnankyňa oznamujeme tehotenstvo zamestnávateľovi spravidla v prvom trimestri tehotenstva. V období ponukového konania žalovaná neponúkla žalobkyni ani pracovné miesta na sekcii ekonomiky, na ktorej sa vytvorili pracovné miesta s účinnosťou od 1. septembra 2013. Z vykonaného dokazovania je taktiež zrejmé, že žalovaná neponúkla žalobkyni pracovné miesto právnika oddelenia opravných prostriedkov odboru výberu poistného, a ani nepreukázala súdu pracovnú zmluvu preukazujúcu obsadenie tohto pracovného miesta. Súd je tohto názoru, že vhodné pracovné miesto na účely ponukového konania podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce je aj pracovné miesto, ktoré sa vytvára ku dňu účinnosti organizačnej zmeny, v súvislosti s ktorou sa zamestnanec stáva nadbytočný, resp. k miestu, ktoré bude voľné v dohľadnej dobe (uvedený záver rezultuje aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 4897/2009 zo dňa 11. marca 2011).
27. Súd napokon uznal za dôvod neplatnosti Výpovede z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručenej žalobkyni dňa 1. júla 2013, danej žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, aj tú skutočnosť, že nebola prerokovaná odborovou organizáciou žalovanej. Ak je totiž táto výpoveď datovaná, t. j. vyhotovená dňa 26. júna 2013, a žalobkyni bola doručená dňa 1. júla 2013, čo nebolo medzi stranami sporné, logicky nemohla byť predmetom prerokovania odborovej organizácie žalovanej dna 20. júna 2013. Toto zistenie svedčí o tom, že odborová organizácia žalovanej predmetnú výpoveď vôbec neprerokovala. Podľa citovaného ustanovenia § 74 v spojení s citovaným ustanovením § 17 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, predmetom prerokovania je konkrétny právny úkon, t. j. konkrétna výpoveď so všetkými obsahovými náležitosťami týkajúcimi sa konkrétneho zamestnanca. Výpoveď, ktorá bola vyhotovená dňa 26. júna 2013 mohla byť predmetom prerokovania odborovej organizácie žalovanej najskôr v deň jej vyhotovenia, čiže najskôr dňa 26. júna 2013, a nie o šesť dní skôr, t. j. dňa 20. júna 2013, ktorý dátum je uvedený ako dátum prerokovania výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti zamestnankýň odboru opravných prostriedkov JUDr. N. A. Q. M.. M. R., na listinnom dôkaze "Prerokovanie výpovedí z pracovného pomeru" zo dňa 25. júna 2013 adresovanom Výborom ZO OZPPaP Sociálnej poisťovne pánovi JUDr. B. Š., poverenému výkonom riaditeľa odboru ľudských zdrojov. Tento listinný dôkaz bol predložený žalovanou spolu s jej písomným vyjadrením k žalobe. Nakoľko objektívne nemohlo dôjsť k prerokovaniu tejto výpovede odborovou organizáciou žalovanej, robí ju, existencia tejto skutočnosti, neplatnou. Súd, na doplnenie preukázateľnosti neplatnosti výpovede z tohto dôvodu, poukazuje osobitne na svedeckú výpoveď predsedníčky odborovej organizácie žalovanej, pani C., ktorá na otázku, akých pracovných miest sa týkala organizačná zmena, nevedela odpovedať, z čoho možno vyvodiť jej nevedomosť o tom, čo 20. júna 2013 prerokovávala.
28. Dôkazom o účelovosti konania žalovanej voči žalobkyni je aj tá skutočnosť, že po účinnosti rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene, t. j. po 1. septembri 2013, bola žalobkyni naďalej prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy v identickom rozsahu, ako pred účinnosťou organizačnej zmeny. Od 1. septembra 2013 bola žalobkyňa, podľa tvrdenia žalovanej, nadbytočná. Prideľovanie práce žalobkyni po 31. auguste 2013 bolo preukázané listinnými dôkazmi - emailovou komunikáciu zo 14. októbra 2013 medzi žalobkyňou a jej priamou nadriadenou, a svedeckými výpoveďami T. Y. Q. N. K., pričom sa jednalo o svedkyne navrhnuté žalovanou. Na margo tohto je žiaduce ozrejmiť, že nadbytočnosť nie je iba formálny stav, ale aj faktický stav vo vzťahu ku konkrétnemu pracovnému miestu, ktoré ak bolo reálne rušené ku dňu účinnosti organizačnej zmeny a účinnosť organizačnej zmeny predchádzala dňu skončeniu pracovného pomeru žalobkyne, ktorej bola daná výpoveď pre nadbytočnosť, nie je potom objektívne možné, aby žalobkyni bola prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy po 31. auguste 2013, pretože pracovné miesto žalobkyne, ktoré zodpovedá druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, už neexistovalo, resp. prestalo existovať. V tomto kontexte treba prisvedčiť názoru žalobkyne, že ak žalovaná myslela vážne prepustenie žalobkyne, tak žalobkyňa mala byť na prekážke v práci podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, čo sa nestalo. Takýmto konaním žalovanej samotná žalovaná vlastne dosvedčila, že nadbytočnosť vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, neexistuje ani reálne, čo robí výpoveď rovnako neplatnou, ako ju robí neplatnou už deklarovaná neexistencia príčinnej súvislosti medzi pracovným miestom žalobkyne a rozhodnutím žalovanej o organizačnej zmene z 20. júna 2013, na ktorú sa odvoláva výpoveď z pracovného pomeru.
29. Záverom súd konštatuje, že dostatočným dôkazom preukazujúcim žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že sa jej chcela žalovaná zbaviť, je aj to, že žalovaná nepristúpila k mimosúdnemu vyriešeniu veci, aj tým že by žalobkyňu zaradila späť na pôvodné pracovné miesto v čase trvania pracovného pomeru, ktoré sa uvoľnilo odchodom pani A. V.. Žalovaná radšej uprednostnila prijatie nového zamestnanca ako žalobkyňu. Toto konanie žalovanej svedčí o tom, že organizačná zmena žalovanej postrádala akúkoľvek efektívnosť, racionálnosť a hospodárnosť, a jej hlavným cieľom bolo zbavenie sa nepohodlných zamestnancov. Podstatným v tejto súvislosti je taktiež zistenie, že žalovaná mala vedomosť v čase plynutia výpovednej doby žalobkyne, t. j. od 25. októbra 2013, kedy p. A. V. neuspela v skúške odbornej spôsobilosti na výkon práce na odbore opravných prostriedkov, že od 1. januára 2014 sa uvoľní pracovné miesto z dôvodu skončenia pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú s pani A. V., ktorá nezískala odbornú spôsobilosť na výkon práce na odbore opravných prostriedkov.
30. Zo všetkých uvedených dôvodov mal súd za preukázanú dôvodnosť žaloby v časti požadovaného určenia, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná. Súd preto žalobe v tejto časti vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené v prvom výroku enunciátu tohto rozsudku, v ktorom určil, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná.
31. Súd nevzhliadol dôvodnosť žaloby v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Súd mal za to, že určením, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná (prvý výrok enunciátu tohto rozsudku), sa pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou dostal do stavu pred daním Výpovede z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručenej žalobkyni dňa 1. júla 2013, danej žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. do stavu k 25. júnu 2013). Týmto súd vyriešil otázku právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností v prospech žalobkyne, čím došlo k odstráneniu právnej neistoty, preto podľa názoru súdu, žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) CSP aj na určení, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Z tohto dôvodu preto súd v druhom výroku enunciátu tohto rozsudku žalobu vo zvyšku zamietol.
32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v treťom výroku enunciátu rozsudku podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalobkyňa mala vo veci neúspech len v časti, v ktorej súd žalobu zamietol ako nedôvodnú (v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá). Nakoľko mala žalobkyňa úspech v časti požadovaného určenia, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná, pričom dôvodom zamietnutia žaloby v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá, bolo iba to, že keďže určením, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: 051/2013-49 zo dňa 26. júna 2013, doručená žalobkyni dňa 1. júla 2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná (prvý výrok enunciátu tohto rozsudku), sa pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou dostal do stavu pred daním tejto výpovede z pracovného pomeru (t. j. do stavu k 25. júnu 2013), a preto žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) CSP aj na určení, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá; súd jej priznal plnú náhradu trov konania.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
33. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
34. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok zo žaloby súd nerozhodol podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 71/1992 Zb."), nakoľko žalovaná je osobne oslobodená od poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb.
Podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb., ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.
Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., od poplatku sú oslobodení: a) Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy, právnická osoba vykonávajúca konsolidáciu pohľadávok verejného sektora, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, a Sociálna poisťovňa.
Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb., od poplatku sú oslobodení: d) žalobca v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru.
Keďže na žalobkyňu sa v tomto pracovnoprávnom spore vzťahuje osobné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb., a súd jej žalobe vyhovel, prešla povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby podľa výsledku konania na neúspešnú žalovanú v súlade s citovaným ustanovením § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. Nakoľko je však aj neúspešná žalovaná od poplatku osobne oslobodená podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., súd nemohol uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, pretože to explicitne vylučuje citované ustanovenie § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb.
Poučenie:
Proti prvému a druhému výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o veci samej, je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP).
Proti tretiemu výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, je prípustné odvolanie (§ 357 písm. m/ CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 2 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a uvedenie spisovej značky prebiehajúceho konania /§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP/) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/ (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).